Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/245/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614210862
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2614210862.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: J. H., nar. XX. H.
XXXX, bytom H. XXX, zastúpeného advokátom: JUDr. Gabriel Bleho, Bratislava, L. Dérera č. 2, proti
žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica z 27. januára 2016
č. k. 11C/256/2014-133 a o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 9. mája 2016 č. k.
11C/256/2014-151 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi zo Zmluvy
o úvere č. 202801162 sumu 680 eur, zo Zmluvy o úvere č. 202801178 sumu 346 eur, zo Zmluvy o úvere
č. 202801229 sumu 802 eur, ako i primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur a náhradu
trov právneho zastúpenia 543,96 eur, všetko v lehote 10 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie

odôvodnil ustanovením § 9 ods. 1 až 8 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), v znení
účinnom od 9. júna 2013 do 30. apríla 2014), § 11 ZoSÚ, účinného do 31. decembra 2012 a do 9.
júna 2013 § 10 ods. 9 ZoSÚ, účinného od 9. júna 2013 do 30. apríla 2014, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, §
451 ods. 1 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil
tým, že strany konania uzavreli štyri zmluvy o úvere, ktoré bolo potrebné posúdiť, okrem ustanovenia
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), aj podľa

relevantných ustanovení ZoSÚ, účinného v čase uzatvorenia zmlúv. Žalovaná zmluvy uzatvárala ako
právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti (§ 2 písm. b/
ZoSÚ) a žalobca ako spotrebiteľ fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania (§ 2 písm. a/ ZoSÚ). Súd prvej inštancie konštatoval, že hoci má zmluva o úvere
charakterabsolútnehoobchodu,neprestávabyťzmluvouspotrebiteľskou.ZtohodôvoduustanoveniaO.
z. majú z hľadiska aplikácie prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka (normy obchodného
práva sa použijú ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov O. z. a jeho vykonávacích predpisov).

Konkrétne zmluva o úvere č. 202801162 z 21. decembra 2012 neobsahovala náležitosti podľa § 9
ods. 2 písm. a/ (druh spotrebiteľského úveru), f/ (dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti),
i/ (úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu), j/ (ročnú percentuálnu mieru nákladov, ďalej len „RPMN“ a celkovú čiastku,ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť), y/ (priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver, platnú ku dňu podpisu zmluvy) ZoSÚ (účinného do 31. decembra 2012). V dôsledku
absencie týchto obligatórnych náležitostí sa úver považuje podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ za bezúročný a

bez poplatkov. Z predložených dôkazov bolo zrejmé, že žalobca zaplatil na uvedený úver celkovú
sumu 1.380 eur, čím došlo k jeho preplateniu vo výške 680 eur. Zmluva o úvere č. 202801178 z
22. januára 2013 neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ (druh spotrebiteľského úveru),
po f/ (dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti), i/ (úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru,
podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu), k/ (výšku, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, príp. poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami), y/ (priemernú hodnotu ročnej
percentuálnej miery nákladov) ZoSÚ, v dôsledku čoho je považovaný aj tento úver za bezúročný a
bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca zaplatil na uvedený úver
celkovú sumu 696 eur a podľa zmluvy mu bol poskytnutý úver vo výške 350 eur, k preplateniu úveru
došlo vo výške 346 eur. Zmluva o úvere č. 202801229 z 12. marca 2013 neobsahovala obligatórne

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ (druh spotrebiteľského úveru), f/ (dobu trvania zmluvy a termín
konečnej splatnosti), i/ (úrokovú sadzbu úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu), k/ (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, príp.
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru), y/ (priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov) ZoSÚ,

v dôsledku čoho aj tento úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedenej
zmluvy bol žalobcovi poskytnutý úver 800 eur, na ktorý zaplatil celkovú sumu 1.602 eur, čím došlo
k preplateniu úveru vo výške 802 eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na základe prvých
troch zmlúv žalobca plnil žalovanej bez právneho dôvodu a preto je žalovaná povinná vrátiť žalobcovi
všetko, čo prijala nad poskytnutý úver. Ostatnými dôvodmi neplatnosti zmlúv o úvere sa potom súd prvej

inštancie už bližšie nezaoberal, pretože by to nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej
inštancie mal za preukázané, že zo strany žalovanej bol približne rok až do podania žaloby vyvíjaný
enormný tlak voči žalobcovi, formou telefonátov, ktorými mu bolo opakovane oznamované, že musí
zaplatiť svoj dlh, listami, ktorými ho žalovaná vyzývala na úhradu dlhu v rôznych výškach, tiež formou
sms správ, obsahujúcich vyhrážky o začatí exekúcie, hoci exekučný titul žalovaná v tom čase ešte

nemala. Uvedené konanie žalovanej nepriaznivo vplývalo na zdravotný stav žalobcu, ktorý bol nútený
podrobiť sa psychiatrickému liečeniu, čím bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a preto mu
vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu 300 eur súd prvej inštancie považoval
za primeranú vzhľadom na útrapy, ktoré žalobca prežil v súvislosti s konaním žalovanej. Rozhodnutie
o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. (Občiansky

súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), na základe
ktorého vznikol žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania. Trovy konania pozostávali z trov právneho
zastúpenia 543,96 eur (odmena za štyri úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia 69,91 eur,
podanie žaloby 69,91 eur, účasť na pojednávaní 5.8.2015 suma 72,92 eur a na pojednávaní 27.1.2016
suma 74,58 eur, spolu 287,32 eur, náhrada za stratu času za 6 polhodín dňa 5. augusta 2015 suma

83,88 eur a 6 polhodín dňa 27. januára 2016 suma 83,88 eur, spolu 167,76 eur, náhrada cestovného
44,44 eur dňa 5. augusta 2015 Bratislava - Senica a späť a dňa 27. januára 2016 v rovnakej výške,
spolu 88,88 eur).

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že v konaní došlo k vade, pretože súd prvej
inštancie nedostatočne odôvodnil, nevysporiadal sa s argumentáciou žalovanej a iba nekriticky prevzal
tvrdenia žalobcu, čím odňal žalovanej možnosť konať pred súdom. Žalovaná poukázala na povinnosť
súdu vyrovnať sa so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie súdu
podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06). Súd

nemôže opomenúť žiadnu skutkovú alebo právne významnú otázku, pretože je to znak arbitrárnosti, ale
musí vec posúdiť a svoje závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05). Aj účastník konania má právo na to,
aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi a námietkami, ktoré sú relevantné (rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03 alebo II. ÚS 6/03, rozsudky Európskeho súdu pre

ľudské práva H. proti Belgicko z roku 1987, Bandehurk proti Holandsko z roku 1994 alebo Ruiz Torija
proti Španielsku z roku 1994). Nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na
spravodlivé súdne konanie. Žalovaná potvrdila uzavretie žalobcom označených zmlúv, na ktoré boli
nesprávne aplikované právne predpisy. Zmluvy boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka v zmysle§ 262 ods. 2, čo vylučuje aplikáciu ustanovení O. z. spolu s ustanoveniami ZoSÚ. Dohoda o aplikácii
Obchodného zákonníka bola upravená vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť
zmlúv (§ 273 Obchodného zákonníka). Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože

účastníci uzatvorili nepomenovanú zmluvu podľa obchodného zákonníka (§ 262 ods. 2), preto sa na ňu
ZoSÚ nevzťahuje, aj keby bol žalobca spotrebiteľom. Nie je vylúčené, aby spotrebiteľ uzatvoril zmluvu
o úvere v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, pričom ale neuzavrie zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Je potom na rozhodnutí strán, ktorým právnym predpisom sa budú riadiť. Zmluvy obsahujú
všetky náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka, pričom účastníci konania sa v zmluve

dohodli na takejto úprave. Dňa 9. októbra 2013 bola uzatvorená ďalšia zmluva o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej boli poskytnuté žalobcovi peňažné prostriedky vo výške 1.000 eur, zvýšené o
poplatok 968 eur. Na túto zmluvu sa ZoSÚ už vzťahoval (zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti
vyžadované zákonom). Zákon hovorí o bezúročnej a bez poplatkovej zmluve jedine v prípade, ak
absentujú náležitosti ako napr. RPMN alebo nesprávne uvedená RPMN. Žalobca je povinný uviesť
výpočet, ktorým by vyvrátil nesprávnosť uvedenej RPMN, k čomu nedošlo. Žalovaná poukázala na to,

že žalobca napáda poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov. Podľa záverov rozhodovacej praxe
u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. Je nutné
vziať do úvahy, že v porovnaní s bankami sú požiadavky klientov vybavované pružnejšie. S ohľadom
na vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé úroky.

Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov by bola požadovaná
obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období.
Teda ak žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša v
tomto smere dôkazné bremeno. Žalovaná poukázala na ostatnú novelu ZoSÚ (zákon č. 132/2013,
účinný od 10. júna 2013). V danom prípade však nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a ak by

aj šlo, žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku by nebolo možné vyvodiť ani zo samotného ZoSÚ.
Podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného zákona sa veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa
úhradu poplatkov, nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu a správu spotrebiteľského úveru
alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru

za ponúkaných podmienok, to neplatí ak ide o účet podľa § 708 až § 715 Obchodného zákonníka,
osobitného zákona alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu a ktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa. Zákonodarca explicitne vymenováva poplatok
alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie. Nie
však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, čoho výkladom možno dovodiť, že takýto

poplatok v zmysle ZoSÚ je prípustný.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Označil
ho za formalistické, nevystihujúce podstatu súdneho sporu, keďže nepripúšťa svoje pochybenie, hoci
viaceré z nich považoval súd prvej inštancie za preukázané. Nepokladal za potrebné sa ústnych

pojednávaní súdu prvej inštancie ani zúčastniť a predniesť svoje námietky a argumenty. Žalovaná
opisuje celé pasáže z iných odvolaní voči iným rozsudkom (uvádza, že sa odvoláva voči rozsudku
Okresného súdu Bardejov alebo že súd prevzal nekriticky argumentáciu vedľajšieho účastníka). Žalobca
nesúhlasil, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Medzi účastníkmi konania
ide o typické spotrebiteľské zmluvy, ktoré treba posudzovať z pohľadu občianskoprávneho vzťahu a

aplikovať na ne predpisy spotrebiteľského práva. Žalobca nie je podnikateľom zapísaným v obchodnom
registri, je poberateľom výsluhového dôchodku a peniaze si požičal a použil na vlastnú osobnú spotrebu,
ako aj splácanie ďalších spotrebiteľských úverov od iných subjektov. Požičané peniaze nevložil do
podniku za účelom zisku, ale použil na zaplatenie nájomného, na energie, na potraviny, ošatenie a
podobné účely spotrebiteľského charakteru. Cenou za požičanie peňazí má byť úrok, ktorý bol v tomto

prípade značne vysoký. Okrem úroku si žalovaná účtovala aj akýsi poplatok, tvoriaci takmer 100% istiny
(priúvere800eurjepoplatok772eur,priúvere700eurjepoplatok680eurapriúvere350eurjepoplatok
346 eur). Takéto zdieranie klientov nebankovými subjektmi treba považovať za úžeru a obchádzanie
zákonov, uvedené sa prieči aj dobrým mravom v zmysle § 39 O. z.. Predmetné spotrebiteľské zmluvy
obsahujú viacero neprijateľných zmluvných podmienok a preto je namieste, že súd prvej inštancie ich

posudzuje kriticky a postihuje žalovanú sankciou vydania bezdôvodného obohatenia, čo napĺňa zásadu
uplatnenia spravodlivosti v občianskoprávnych vzťahoch.4. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo
výške 109,50 eur na účet Okresného súdu v Senici. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 2 ods. 2, § 4
ods. 2 písm. za/ ZoSP (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že predmetom konania bolo zaplatenie celkovej sumy
2.128 eur, z ktorej časti istiny 300 eur (náhrada nemajetkovej ujmy) žalobca zaplatil súdny poplatok vo
výške 18 eur a v zostávajúcej časti bol žalobca od platenia súdneho poplatku oslobodený. Z dôvodu, že
súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel, vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok, keďže
žalovaná od poplatku oslobodená nebola. Celková výška súdneho poplatku, vzhľadom na predmet

konania, predstavovala 127,50 eur, z ktorej sumy žalobca zaplatil 18 eur. Žalovanej bola preto uložená
povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 109,50 eur.

5. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalovaná navrhujúc jeho zrušenie. Nesúhlas so
zaplatením súdneho poplatku odôvodnila poukazom na ustanovenia § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s.
p.. Podľa § 137 O. s. p. sú trovami konania najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, vrátane

súdneho poplatku. Súd preto zaviazal na úhradu súdneho poplatku nesprávny subjekt. Napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa 27. januára 2016 č. k. 11C/256/2014 nie je právoplatné.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

7. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci

po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začaloaleneskončilozaúčinnostiskoršejúpravyprocesnéhopráva(porov.uznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah
založený predmetnými zmluvami medzi stranami konania ako spotrebiteľskú zmluvu, keďže táto spĺňala
definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§
52 ods. 1 O. z.). Žalobca uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v

rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaná vystupovala v postavení
dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 O. z.). Na uvedené nemá žiaden vplyv
skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvným typom upraveným v ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991
Zb. v znení neskorších predpisov).

10. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná
definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré
sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do
vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ)domáhaťochranysvojichprávnaSúdnomdvoreEurópskejúnieažiadaťoposúdenienesúladunárodnej
úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89
Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v.

FondodeGarantiaSalarialaleboC-91/92PaolaFacciniDoriaRecrepSRL)dovodilapovinnosťvykladať
vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny
predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu
národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok
smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení

cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa
a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície, nachádzajúcej sa v
ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona na ochranu spotrebiteľa, vychádzať z rozšíreného
výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých

prípadochajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje,t.j.kvalifikovať
ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel európskej ochrany
spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže
žalobca ako spotrebiteľ sa domáhal svojho nároku voči žalovanej, ktorá bola dodávateľom.

11. Z uvedeného potom možno vyvodiť napr. záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej
úpravy O. z. (účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu
k uplatňovaným nárokom voči nemu zo zmlúv uzavretých do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv
priznaných normami na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až definitívne novelizované znenie

ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. predstavuje správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy
(ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).

12. Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už
normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia
O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je
potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako
rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva, v súvislosti s konaním, v ktorom

sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O.
z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o
nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu
spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu

k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010
z 27. januára 2011).

13. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok vyplýva zo spotrebiteľských zmlúv (konkrétne zmlúv
o spotrebiteľskom úvere, v ktorých jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ), bolo potrebné na daný

prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu, ktorá je pre žalobcu ako spotrebiteľa priaznivejšia. Nič
na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi veriteľom a dlžníkom je tzv.
absolútnymobchodno-záväzkovýmvzťahom,ktorýsariadirežimomObchodnéhozákonníkabezohľadu
na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o
osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych

vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z., podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú

pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. (na prospech
spotrebiteľa) na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu
ústavných práv veriteľa.14. Argumentáciu žalovanej poukazujúcu na zmluvné dojednanie vo všeobecných podmienkach,
tvoriacich neoddeliteľnú súčasť predmetných zmlúv, podľa ktorého strany konania uzatvorili

nepomenovanú zmluvu podľa § 262 ods. 2 ObZ (a preto sa na ňu nevzťahuje ani ZoSÚ) nebolo
možné prijať. Normy spotrebiteľského práva (vnútroštátne, ako i komunitárneho práva) majú kogentný
charakter, na ktoré je súd povinný prihliadať, a to bez ohľadu na dohodu zmluvných strán. Uvedené
zmluvné dojednanie je bez právneho významu vo vzťahu k úprave spotrebiteľských vzťahov podľa ZoSÚ
a keďže v danom prípade opäť obidve zmluvné strany spĺňali definičné znaky subjektov, na ktoré sa

vzťahu regulácia ZoSÚ (§ 2 písm. a/, b/) bola daná aplikácia tejto právnej normy.

15. Možno súhlasiť so žalovanou, že zmluva o úvere môže byť uzatvorená medzi podnikateľským
subjektomanepodnikateľom,avšakniejenavôliarozhodnutístrán,ktorýmprávnympredpisomsabudú
riadiť, keďže pre spotrebiteľské vzťahy platia normy spotrebiteľského práva, ktoré nemožno dohodou
zmluvných strán vylúčiť. Podľa ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je súd povinný v

každom konaní preskúmať, či nie je daná zákonná prekážka, ktorá by bránila priznanie nároku proti
spotrebiteľovi. Označenie formulárovej zmluvy dodávateľom s poukazom na vyššie uvedené nemá
žiaden vplyv na aplikáciu noriem spotrebiteľského práva. Preto rozlišovanie označenia prvých troch
predmetných spotrebiteľských zmlúv, ktoré na rozdiel od štvrtej neobsahovali označenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, bolo bez právneho významu. Súd prvej inštancie tak správne na vzťahy medzi

stranami konania, ktoré vznikli na základe označených zmlúv, aplikoval príslušné ustanovenia O. z., ako
i ZoSÚ.

16. Argumentácia žalovanej týkajúca sa uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dňa 9. októbra
2013 bola nadbytočná, keďže žalobca sa nedomáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia, prípadne

iného nároku, na základe tejto zmluvy (súd prvej inštancie konštatoval, že z predložených listinných
dôkazov je zrejmé splatenie úveru v celkovej výške 1.000 eur, čím bola uhradená v plnom rozsahu
poskytnutá výška úveru sumou 1.000 eur). Súd prvej inštancie preto ani nekonštatoval absenciu
náležitosti ročnej percentuálnej miery nákladov, prípadne jej nesprávne uvedenie, tak ako to žalovaná
v odvolaní namietala.

17. Rovnako tak súd prvej inštancie neposudzoval výšku poplatku za poskytnutie peňažných
prostriedkov. Súd prvej inštancie podrobil obligatórnemu prieskumu zmluvné podmienky predmetných
zmlúv, z dôvodu absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy (podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ) a v dôsledku ich
absencie posúdil nárok žalobcu. Odvolacie námietky žalovanej vzťahujúce sa na výšku odplaty za

poskytnutieavráteniepeňažnýchprostriedkovbolipretotaktiežnadbytočnévovzťahukpredmetusporu.

18. Nedôvodná bola aj odvolacia námietka vzťahujúca sa na nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh

konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré
primerane vysvetlil. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,
abysavšeobecnýsúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov(sp.zn.IV.
ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolací súd
sa preto nestotožnil s názorom žalovanej, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do práva
na súdnu ochranu garantovaného Ústavou Slovenskej republiky.

19. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské

práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť

súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).20. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania úspešného žalobcu. Súd prvej
inštancie dôvodne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého vzniklo žalobcovi

právo na náhradu trov konania. Trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia, ktorých výška
namietaná žalovanou nebola.

21. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie proti napadnutému uzneseniu bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti ktorému rozhodnutiu je prípustné podať

odvolanie (§ 201 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§
363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenuie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

22. Podľa § 2 ods. 2 vety prvej ZoSP ak je navrhovateľ od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu

vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od
poplatku oslobodený.

23. Súd prvej inštancie rozhodol o uložení poplatkovej povinnosti žalovanej vzhľadom k tomu, že žalobca
bol od poplatku oslobodený (v časti o zaplatenie sumy 2.128 eur), v dôsledku čoho zo zákona vznikla

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v uvedenej časti žalovanej, ktorá nebola od poplatku oslobodená.
Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil. Vznikol tak dôvod na uloženie poplatkovej povinnosti v konaní neúspešnej žalovanej.
Doručením rozhodnutia odvolacieho súdu nadobudne právoplatnosť aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo veci samej. Poukaz žalovanej na ustanovenia § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, ako i § 138 O. s. p.

nebol náležitý, keďže sa týka rozhodovania o náhrade trov konania, nie však povinnosti zaplatiť súdny
poplatok, ktorá je upravená osobitným zákonom ZoSP (regulujúcim vzťahy medzi štátom a poplatníkom,
nie medzi stranami konania navzájom).

24. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil.

25. Z dôvodu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s § 255
ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že
žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262

ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.

26. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.