Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. máj 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/188/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414201456
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4414201456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov

JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: CEE COLLECT FUND 1 LTD,
so sídlom Agiou Nikolaou, 67-69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408, Nikózia, Cyprus, zastúpený:
BBH advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Gorkého 3, proti žalovanému: H. O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. B., J. XX, o 670,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 15. mája 2015 č. k. 6C/293/2014-239, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 15. mája 2015 č. k.
6C/293/2014-239 (napadnutý rozsudok) zamietol žalobu (návrh) žalobcu (navrhovateľa) a žalovanému
(odporcovi) náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 24.01.2014
domáhal zaplatenia sumy 870,44 s 8,25% ročným úrokom z omeškania od 24.01.2014 do zaplatenia. V
žalobe uviedol, že dňa 14.08.2003 Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava uzavrela so žalovaným

zmluvu k bežnému účtu č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorej predmetom bolo aj poskytnutie povoleného
prečerpania k bežnému účtu, pričom prehľad prečerpania úveru žalovaným doložil výpisom z účtu
žalovaného. Uvedený veriteľ VÚB, a.s., sa podľa uvedenej zmluvy zaviazal poskytnúť žalovanému
povolené prečerpanie tak, že bude realizovať platobné príkazy žalovaného na prevod alebo výbery v
hotovosti z účtu žalovaného, pričom žalovaný sa zaviazal povolené prečerpania splácať pôvodnému
veriteľovi formou započítania pohľadávky pôvodného veriteľa proti pohľadávke žalovaného z jeho účtu,
a to v momente vzniku pohľadávky vzniku žalovaného z jeho účtu a v rozsahu, v ktorom sa tieto

pohľadávky kryjú. Ďalej uviedol, že dňa 14.08.2012 uzavrel s pôvodným veriteľom zmluvu o postúpení
pohľadávok, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému na
žalobcu. Evidoval ku dňu 04.11.2013 voči žalovanému pohľadávku 1.074,83 eur, pričom z uvedenej
sumy požadoval len sumu 870,44 eur a úroky z omeškania vo výške 8,25% ročne z uvedenej sumy
od 24.01.2014 do zaplatenia, pričom tieto úroky požadoval podľa ustanovenia § 517 odsek 2 a podľa
§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995. K žalobe pripojil zmluvu o bežnom účte zo dňa 14.08.2003, výzvy k
úhrade dlžnej sumy zo dňa 23.08.2012, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 23.08.2012, pokus o

zmier zo dňa 03.09.2013, predžalobnú výzvy zo dňa 13.03.2013, návrh na splatenie dlh v mimosúdnom
konaní ako i prehľad histórie transakcií na bežnom účte žalovaného, všeobecné obchodné podmienky
VÚB, a.s., zmluvu o postúpení pohľadávok.3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vydal platobný rozkaz č. 4RO/24/2014 zo dňa 03.04.2014, proti
ktorému podal žalovaný odpor zo dňa 25.08.2014, v ktorom uviedol, že sa dovoláva premlčania sumy
490,94 eur. Zároveň uviedol, že zo žalovanej sumy uhradil už pred podaním návrhu na začatie konania

sumu 200 eur a poukázal na to, že žalobca si uplatňuje istinu v sume 870,44 eur, pričom z prehľadu
platieb je zrejmé, že istina predstavuje 501,29 eur. Zároveň namietal výšku vypočítaných úrokov z
omeškania ako i odmenu za právne zastupovanie. Žiadal žalobu zamietnuť a zároveň žiadal, aby mu
žalobca uhradil sumu 189,65 eur. Pripojil doklady o platbách, z ktorých je zrejmé, že štyrikrát uhradil
sumu 50 eur, a to dňa 18.04.2013, 13.05.2013, 15.07.2013 a 12.06.2013.

4. Právny zástupca žalobcu sa písomne vyjadril a uviedol, že žalovaný v priebehu zmluvného vzťahu
uskutočnilveľkémnožstvofinančnýchtransakcií,výberovavkladovaodporcapočetnevyužívalmožnosť
prečerpať vlastné finančné prostriedky na bežnom účte, pričom z prehľadu vyplýva, že banka podľa
zmluvy o kontokorentnom úvere, všeobecných obchodných podmienok a cenníka účtovala poplatok za
recykláciu, pričom tento poplatok sa uvádza vo všeobecných obchodných podmienkach pre depozitné

produkty v článku X. bod 13 s názvom tuzemský bezhotovostný platobný styk. Zároveň poukázal na to,
že dátum a výška čerpania jednotlivých peňažných prostriedkov, ako i obdobie, počas ktorého vznikol
peňažný záväzok vyplýva z prehľadu transakcií, pričom ku dňu 14.08.2012, t.j. ku dňu postúpenia
pohľadávky predstavoval stav na bežnom účte odporcu mínus 870,44 eur. Poukázal na to, že v
danom prípade tzv. prečerpanie bežného úveru je osobitným typom úveru, ktorý je poskytovaný z

účtu klienta fyzickej osoby, t.j. ísť so stavom finančných prostriedkov do mínusu, pričom výšku, čas
a možnosť čerpania a splácania si klient určuje podľa svojich potrieb a k čerpaniu úveru dochádza
po vyčerpaní vlastných finančných prostriedkov na bankovom účet. Pri prečerpaní účtu klienta sa
nesleduje účel prečerpaných finančných prostriedkov, ale čerpanie je určené na financovanie osobných
výdavkov klienta. Poukázal na to, že žalobca sa snažil o uzavretie mimosúdnej dohody takmer 17

mesiacov a žalovaný nevyužil možnosť na dohodu a dlh nenamietal. Zároveň uviedol k námietke
premlčania, že pohľadávka nie je premlčaná, pričom žalobca správne uviedol dĺžku premlčacej doby
4 roky. Zároveň uviedol, že k vypovedaniu zmluvy došlo dňa 17.10.2011, a teda predmetný záväzok
žalovaného sa stal splatným v celom rozsahu. Zároveň uviedol, že zmluva, ktorú uzavrel žalovaný s
právnym predchodcom žalobcu má všetky náležitosti požadované pre daný typ spotrebiteľského úveru.

Poukázal na to, že v danom prípade išlo o absolútny obchod, a teda v uvedenom právnom vzťahu
sa subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Poukázal na ustanovenie § 262 odsek 1 Obchodného
zákonníka,t.j.navoľbupráva,nauznesenieKrajskéhosúduvTrnave,podľaktoréhocharakterzozmluvy
o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, avšak jej základným charakterom je
charakterabsolútnehozáväzkovéhovzťahupodľa§261odsek3písmenod)Obchodnéhozákonníka,na

zákon o ochrane spotrebiteľa č. 258/2001, na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý vo svojom
rozhodnutí uviedol, že spotrebiteľská zmluva sa stáva občiansko-právnym vzťahom, keďže zmluva o
úvere je upravená v Obchodnom zákonníka ako tzv. absolútny obchod a ide o obchodno-právny vzťah,
aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššie súdu SR, podľa ktorého zmluva o úvere je absolútnym obchodno-
právnym vzťahom aj v prípade, že jedna zo zmluvných stránok je spotrebiteľ. Taktiež poukázal na ďalšie

rozhodnutia Najvyššie súdu SR s obdobným záverom. Uviedol, že úroky z omeškania požaduje v súlade
s ustanovením Nariadenia vlády. Napokon v uvedenom podaní návrh na začatie konania o zaplatenie
istiny 200 eur zobral späť a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 670,44 eur s 8,25%
ročným úrokom z omeškania od 24.01.2014 do zaplatenia. K uvedenému podaniu pripojil cenník VÚB,
a.s. platný od 01.01.2014, ako i ďalšie doklady, ktoré pripojil už predtým k návrhu na začatie konania.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením č. 6C/293/2014-174 konanie o zaplatenie istiny v sume
200 eur zastavil podľa § 96 ods. 1 OSP. Právneho zástupcu žalobcu opätovne vyzval, aby uviedol, ako
dospel k žalovanej sume 870,44 eur, z čoho uvedená suma pozostáva s tým, aby uviedol, aká časť
predstavuje istinu, aká časť predstavuje úroky a pri úrokoch aby uviedol, ako dospel k požadovanej

sume úrokov. Právny zástupca žalobcu opätovne odpovedal podaním zo dňa 03.03.2015, ktoré bolo
totožné s jeho predchádzajúcimi písomnými vyjadreniami.

6. Ďalej konštatoval, že k vyjadreniu právneho zástupcu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa
17.02.2015, v ktorom uviedol, že banka sa neriadila svojimi obchodnými podmienkami, keďže mala do

6 mesiacov od 14.10.2008, t.j. do 14.04.2009 zrušiť uvedený účet. Uviedol, že 14.10.2008 nebol na
účte žiadny pohyb okrem mínusových položiek. Poukázal pritom na článok IV 14 bod 9 všeobecných
obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozičné produkty, v ktorom sa uvádza, že ak hodnota zostatku
na bežnom účte je menej ako hodnota minimálneho zostatku pre bežný účet, oznámená zverejnením atento stav na bežnom účte trvá viac ako 6 mesiacov, banka účet zruší. Poukázal na článok V uvedených
obchodných podmienok bod 1.6, podľa ktorého sa síce úroky z nepovoleného debetu zúčtujú na ťarchu
raz za mesiac, a to k poslednému kalendárnemu dňu príslušnému mesiaca. Zároveň žiadal, aby súd

žalobu zamietol.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 489, § 524, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2, § 100 ods.
1, 2, § 101 Občianskeho zákonníka.

8. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Žalobca svoj návrh na začatie konania zdôvodnil len tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
nadobudol pohľadávku VÚB, a.s., Bratislava voči žalovanému v sume 870,44 eur s príslušenstvom s
poukazomnaprehľadhistórietransakciínabežnomúčtežalovanéhočísloXXXXXXXXXX/XXXX,pričom
z tohto účtu je zrejmé, že na uvedenom účte od 31.12.2009 bola vedená suma v debete 490,94 eur,
pričom táto narastala mesačne o 0,45 eur, ktorá suma predstavovala poplatky za recykláciu, pričom z

uvedeného účtu je zrejmé, že 04.01.2012 bol na uvedenom účte ako mínusová položka uvedená ďalšia
suma 369,15 eur. Žalobca i napriek trom výzvam súdu v priebehu celého sporu nešpecifikoval z čoho
pozostáva žalovaná suma, ako k nej dospel, z akého dôvodu bola na ťarchu uvedeného účtu žalovaného
zapísaná suma 369,15 eur, aká časť žalovanej sumy predstavuje istinu, aká časť úroky, ako tieto boli
vypočítané. Oprávnenosť žalovanej sumy teda žalobca v priebehu celého konania súdu neozrejmil a

dôvodnosť požadovanej žalovanej sumy 670,44 eur nepreukázal hodnoverným spôsobom. Konajúci súd
vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu žalobu zamietol. Zároveň prihliadal
na žalovaným vznesenú námietku premlčania, pričom konajúci súd mal za to, že v danom prípade išlo
o občiansko-právny vzťah s poukazom na ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
podľa § 101 Občianskeho zákonníka je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať prvý raz. Preto ak by aj žalobca v budúcnosti preukázal oprávnenosť žalovanej sumy súd prvej
inštancie mal za to, že nároky žalobcu v rozsahu 496,34 eur sú premlčané, keďže ku dňu 31.12.2010
bol na účte žalovaného vedený debet v uvedenej sume a žalobu žalobca podal na súd 28.01.2011, a
teda súd prihliadal na vznesenú námietku premlčania žalovaným podľa § 100 veta druhá Občianskeho
zákonníka. Súd prvej inštancie poznamenal, že predmetom sporu bola po čiastočnom späťvzatí návrhu

na začatie konania len suma 670,44 eur a žalobca v priebehu celého konania neuviedol, na akú časť
dlhu pôvodne žalovanej sumy 870,44 eur započítal úhrady žalovaného celkom v sume 200 eur (4 x 50
eur). Žalobu zamietol najmä z dôvodu, že žalobca nepreukázal z čoho predmetný dlh pozostáva - čo
predstavuje istiny, čo predstavujú úroky, čo predstavujú poplatky a podobne, kedy tento dlh vznikol, a
teda zo strany súdu nebolo možné overiť oprávnenosť uplatneného nároku. Vzhľadom na to, že žalobu

zamietol ohľadne istiny, zamietol teda žalobu aj v časti požadovaného príslušenstva.

9. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. l O.s.p.,
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, pričom však úspešný

žalovaný náhradu trov konania nežiadal, a preto mu ich nepriznal.

10. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca, žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že jeho právny predchodca uzatvoril so žalovaným
zmluvu o kontokorentnom úvere, ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože jedine

obchodný zákonník komplexne upravuje typ zmluvy - zmluvu o úvere, t.j. ide o absolútny obchod.
Uzavretá zmluva obsahuje všetky náležitosti právnou úpravou v dano čase požadované pre daný typ
spotrebiteľského úveru. Poukázal na ustanovenia § 710, § 261 ods. 3 písm. d/, § 269 ods. 2, § 497
ods. 2 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 OZ, § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a na záverečné ustanovenia v bode i/ zmluvy o kontokorentnom úvere, kde je uvedené, že právne

vzťahy touto zmluvou neupravené sa riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a podľa
záverečných ustanovení bodu a/ súčasťou zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky VÚB. Vo VOP čl.
IIIbod57/jeuvedené,ževprípade,akklientpovolenéprečerpanievyužíva,primeranesaspravujúpráva
a povinnosti zmluvou o úvere v zmysle § 710 Obchodného zákonníka. Uviedol, že právny vzťah založený
zmluvouokontokorentnomúverejeabsolútnymobchodomariadisaobchodnýmzákonníkom.Poukázal

na rôzne rozhodnutia iných krajských súdov, Najvyššieho súdu SR i ČR, Ústavného súdu SR. Použitie
obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Rozhodujúcim znakom je
forma (typ)vzťahu a nie jeho subjekty. V zmysle judikatúry zmluva uzatvorená podľa Obchodného
zákonníka môže mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na povahu úverového vzťahu je vovzťahu k zákonu o spotrebiteľských úveroch lex generalis práve Obchodný zákonník. Ďalej uviedol, že
súd prvej inštancie nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej doby, v opačnom prípade by musel
dospieť k záveru o nepremlčaní záväzku. Poukázal na obsah zmluvy a VOP s tým, že zmluva bola

uzatvorená na dobu neurčitú, majiteľ účtu i VÚB sú povinní pred zrušením účtu vyrovnať vzájomné
pohľadávky a záväzky, majiteľ účtu môže zmluvu vypovedať písomne, kedykoľvek, bez udania dôvodu,
a to po vyrovnaní všetkých záväzkov. Uviedol, že každé ustanovenie, ktoré sa v Občianskom zákonníku
líši od ustanovení v Obchodnom zákonníku, nie je automaticky ustanovením na ochranu spotrebiteľa. Z
ustanovenia § 1 zákona č. 258/2001 Z.z. O spotrebiteľských úveroch nemožno vyvodzovať, že právna

úprava spotrebiteľských úverov osobitným predpisom nahrádza všeobecnú právnu úpravu úveru v
Obchodnom zákonníku. Právna úprava ochrany spotrebiteľa je úpravou, ktorá má chrániť spotrebiteľa
predtakýmzmluvnýmvzťahom,vktoromdojednanézmluvnépodmienkysúvjehoneprospech.Zmluvný
typ, ktorý si účastníci zvolili a ktorý upravuje Obchodný či Občiansky zákonník alebo iné právne
predpisy, je charakterom zmluvných dojednaní zmluvných strán, tzn. toho čo si zmluvné strany medzi
sebou upravili z pohľadu súladu alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami príslušného zákona.

Je preto vecou súdu, aby určil aký právny režim sa má na ten ktorý právny vzťah vzťahovať a po
tomto zistení zvolenú právnu úpravu aplikovať, pričom nesmie opomenúť, že pokiaľ ide o spotrebiteľov
dohodnuté zmluvné podmienky spotrebiteľskej zmluvy nemôžu byť v neprospech spotrebiteľa. V tejto
súvislosti je nutné dodať, že zmluvné podmienky sa však nevzťahujú na účastníkmi zvolený zmluvný typ,
pretože tento je daný. Pod zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť ani zákonnú úpravu obsiahnutú v

Obchodnom zákonníku týkajúcu sa premlčania. Konštatoval, že k ukončeniu zmluvy o kontokorentnom
úvere došlo dňa 17.10.2011, premlčacia doba začala plynúť 18.10.2011, keďže žalovaný poukázal na
účet žalobcu po splatnosti kontokorentného úveru 4 splátky v roku 2013, považuje to za čiastočné
plnenie záväzku a v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka má toto plnenie účinky uznania zvyšku
dlhu. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol,

že zmluvou o postúpení pohľadávok bola na neho postúpená pohľadávka v celkovej výške 966,55
eura, ktorá pozostáva z istiny 870,44 eura a úrokov z omeškania v sume 96,11 eura. Keďže žalovaný
následne uhradil celkovo sumu 200 eur, v konaní si uplatnil sumu 670,44 eura. Poukázal na to, že
pripojil prehľad transakcií, z ktorého vyplýva veľké množstvo výberov a vkladov a teda žalovaný početne
využíval možnosť prečerpať vlastné finančné prostriedky na bežnom účte. Ide o listinný dôkaz, ktorý

je automaticky generovaný bankovým systémom, je certifikovaný a podlieha dohľadu Národnej banky
Slovenska. Je relevantným dokladom na preukázanie dlžnej sumy. Z vyčíslenia žalovaným čerpaných
prostriedkov a uskutočnených úhrad vyplýva, že tieto sa vzájomne nekryjú, a teda nemohlo dôjsť k
splneniu pohľadávky. Žalovaný si je vedomý svojho záväzku, keďže žiadal o splátkový kalendár a je
schopný splácať dlh v mesačných splátkach po 50 eur. Podľa jeho názoru čiastočné úhrady a žiadosť o

splátkový kalendár sú uznaním dlhu. S tým sa súd prvej inštancie nevyporiadal.

11. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou konania, v zákonom stanovenej
lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP,

prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti
ustanovenej v § 319 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci použitím Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do

30.06.2016. Následne bol prijatý nový procesný predpis - Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý
zákonom č. 160/2015 Z.z., a ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016 a vychádza z princípu aplikácie
procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom
jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.15. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajeodôvodnenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba
dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne

vec posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil, avšak ohľadne čiastočne aj z iných právnych dôvodov. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi
súdu prvej inštancie okrem posúdenia premlčania, so zisteným skutkovým stavom i právnym posúdením
veci. Súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými pre vec relevantnými skutočnosťami, svoje
rozhodnutie kvalifikovane zdôvodnil v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

18. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením veci - námietky premlčania podľa občianskeho zákonníka,
avšak nie je zrejmé ako dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná pohľadávka je premlčaná,
pretože taká skutočnosť nevyplýva ani z dátumov uvedených v odôvodnení rozsudku. K premlčaniu
pohľadávky ku dňu podania žaloby teda nedošlo. Naviac súd prvej inštancie neuviedol kedy došlo k

ukončeniu zmluvy, mohlo sa tak stať až po doručení výpovede a nie dňom výpovede.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje strany sporu v spore
unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech
v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Sporové strany sú povinné označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Zákon stanovuje dôkaznú povinnosť sporových strán v sporovom konaní,
t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,
nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá

síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení sporových strán. Zákon určuje
dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je preukázané
(v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe

dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie. Aby sporová
strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť, označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočnosti sporovou stranou,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej

normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda
neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a
ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnúť podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať
pre sporovú stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon sporovým stranám

ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer sporových strán.
Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočnosti, ktoré musia byť
ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

20. Žalobca mal v súdnom konaní nielen bremeno dôkazu, ale i bremeno tvrdenia. Pripojenie listín
k žalobe nenahrádza popísanie skutkových okolností, teda skutkových tvrdení. Žalobca ani v žalobe
ani v priebehu konania nešpecifikoval žalovanú sumu, z čoho pozostáva, istina nevyplýva ani zo
zmluvy o postúpení pohľadávky, v každom podaní žalobcu adresovaného žalovanému či súdu jeuvedená iná suma. V prípade pohľadávky vyplývajúcej z úveru (bez ohľadu na typ) žalobca musí
celkovú žalovanú sumu presne špecifikovať (nesplatená istina do zosplatnenia, do ukončenia zmluvy
výpoveďou, istina ktorá mala byť splatná po zosplatnení, úroky, poplatky, poistné a podobne). Uvedenie

iba celkovej žalovanej sumy je nedostatočné z hľadiska bremena tvrdenia. Listiny ohľadne transakcií
na účte nenahrádzajú bremeno tvrdenia, tieto listiny majú charakter dôkazu o tvrdených skutkových
okolnostiach, teda listina je len dôkaz, ktorý má preukázať nejaké skutkové tvrdenia. Žalobca bremeno
tvrdenia neuniesol.

21. Odvolací súd poukazuje i na to, že v danej veci nie je ani možné posúdiť zmluvné podmienky
uvedené vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré mali byť súčasťou zmluvy, pretože žalobca
predložil do konania VOP z iného obdobia, nevzťahujúce sa predmetnú zmluvu a preto ani nemohli
byť jej súčasťou. Nepreukázal teda ani zmluvné podmienky, ktoré mali byť medzi účastníkmi úverového
vzťahu dojednané.

22. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie

je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).