Rozsudok · Rozhodnutie · Otvorené Súdy

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/150/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201595
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1011201595.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobkyne: B.. Z. W., P. ulica
4, Z., zastúpená: Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s.r.o., Rudnayovo nám. 1, Bratislava, v
mene ktorej koná Mgr. Marek Benedik, konateľ a advokát, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava,
odbor výstavby a bytovej politiky, Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: 1/ X.. R.. V. Z., H.., B. XXX/X,
I. X., 2/ R.. F. Z., B. XXX/X, I. X., o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia právneho predchodcu
žalovaného (Krajského stavebného úradu v Bratislave) č. A-XXXX/XXXX-DLD zo dňa 05.09.2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia
Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A-XXXX/XXXX-DLD zo dňa 05.09.2011 (ďalej aj len
napadnuté rozhodnutie), ktorým právny predchodca žalovaného ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní
žalobkyne proti rozhodnutiu stavebného úradu Mestskej časti Bratislava - Staré mesto č. XXXX/
XXXXX/XXXX/URS/Bud-A/XX zo dňa 14.12.2010 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku tak, že zmenil
prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu vo výrokovej časti tak, že zmenil znenie podmienky

č. 1 pre umiestnenie a uskutočnenie stavby, do záväzných podmienok doplnil podmienku č. 1a,
podmienku č. 6 doplnil o ďalšiu vetu a v celom rozsahu zmenil časť výroku týkajúcu sa rozhodnutia o
námietkach účastníkov konania (posledný odsek výroku). Zároveň uviedol, že napadnuté rozhodnutie je
neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia stavebného úradu. Stavebný úrad rozhodnutím zo dňa 14.12.2010
povolil stavebníkom: X.. R.. V. Z., H.. s manželkou R.. F. Z. stavbu: Zmena dokončenej stavby -
„Rekonštrukcia rodinného domu, P. č. 2, Z.“, nehnuteľnosť súp. č. XXXX na pozemku parc. č. XXXX/X,
XXXX/XX a XXXX/XX v k.ú. Staré mesto, podľa projektovej dokumentácie (ďalej aj len PD) vypracovanej

Ing. arch. W. I. v 03/2010.

Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie za nezákonné z formálnej i materiálnej stránky a
navrhovala ho v spojení s prvostupňovým rozhodnutím stavebného úradu zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

Namietala neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, ďalej to, že stavebný úrad povolil zmenu

dokončenej stavby, hoci sa v skutočnosti o žiadnu zmenu dokončenej stavby nejedná, nebol dodržaný
index zastavanosti, odvolací orgán nepostupoval v súlade s § 137 stavebného zákona, napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, vnútorne nekonzistentné, v konaní došlo k procesným vadám a
správne orgány nedostatočne zistili skutočný stav veci.Tieto námietky žalobkyňa bližšie odôvodnila nasledovne:

Právne záväzný môže byť len výrok rozhodnutia, keďže len tento predstavuje autoritatívne riešenie veci,
iba v ňom sú formulované práva a povinnosti účastníkov. Výrok teda musí byť okrem iného určitý, aby
nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností účastníkov konania. Požiadavku určitosti, presnosti

a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať, aby účastník konania mohol jednoznačne a
určite poznať konečný výsledok konania bez toho, aby musel prácne porovnávať znenie rozhodnutí
správnych orgánov obidvoch stupňov. Vada spočívajúca v nepresnosti a neurčitosti výroku spôsobuje
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, čo odôvodňuje jeho zrušenie. Napadnuté rozhodnutie čiastočne
mení výrok prvostupňového rozhodnutia, avšak formulácia výroku napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s požiadavkami určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku. Konečné znenie výroku je totiž neurčité,

nepresné a nezrozumiteľné. Žalovaný zvolil takú formuláciu výroku rozhodnutia, že účastník konania
nemôže jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania bez toho, aby nemusel prácne
porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Doplnenie výroku prvostupňového
rozhodnutia je navyše vágne, neurčité a vnútorne rozporné. Žalovaný ponechal nedotknutú úvodnú vetu
výroku, ktorá obsahovala povinnosť vykonať stavbu podľa PD vypracovanej Ing. arch. W. I. v 03/2010,

ale v novo formulovanom bode 1 stanovuje povinnosť realizovať stavbu podľa PD vypracovanej Ing.
arch. W. I. v 07/2010, v znení jej doplnení vypracovaných v 03/2011 a 07/2011. Výrok teda nie je
konzistentný. Vágna a neurčitá je podľa žalobkyne aj odvolacím orgánom v bode 1a výroku stanovená
povinnosťstavebníkomriešiťzábradlie,resp.uskutočniťtakéopatrenianaterasena3.NPvčastipriľahlej
k pozemku parc. č. XXXX/X tak, aby sa v záujme zachovania pohody bývania zabránilo priamemu

výhľadu na tento susedný pozemok.

Je nesporné, že v danej lokalite záväzné regulatívy funkčného využitia územia nepripúšťajú realizáciu

novostavby, ale len údržbu, stavebné úpravy alebo prestavbu. V danom prípade však dochádza k
odstráneniu pôvodného objektu a zrealizovaniu úplne novej stavby, čo je v rozpore so záväznými
regulatívmi územného plánu zóny Kráľovské údolie - Z.. Nejde a ani nemôže ísť o prestavbu pôvodného
objektu rodinného domu, ale ide o novostavbu, keďže dochádza k zániku pôvodného objektu a k vzniku
úplne nového objektu. O zánik stavby ide v prípade, ak došlo k takej deštrukcii pôvodnej stavby, po ktorej

prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Z obsahu spisu vyplýva, že
má dôjsť k úplnému odstráneniu prvého nadzemného podlažia a základovej dosky, pričom stavebník
má využiť len časť základov pôvodného objektu. Nová stavba nebude ani vzhľadom na svoju rozlohu
a výšku porovnateľná s pôvodným objektom ale z hľadiska výšky, rozlohy a aj dispozičného riešenia
pôjde o novú stavbu. Podľa žalobkyne musí logicky dôjsť k úplnému odstráneniu pôvodnej stavby,

keďže základy pôvodného objektu sa nachádzajú v hĺbke 0,5 m ale základy nového objektu sa majú
nachádzať v hĺbke 3,55 m. K otázke zániku pôvodnej stavby poukázala na judikatúru Najvyššieho
súdu SR, ktorú žalovaný vôbec neaplikoval. Právny poriadok je pritom založený na princípe právnej
istoty, z ktorej rezultuje zásada jeho vnútornej jednoty. Nie je žiaduce, aby ten istý skutkový stav bol
v rámci rôznych právnych odvetví posudzovaný odlišne. Žalovaný vec neposudzoval z hľadiska §

139b ods. 5 stavebného zákona (zákon č. 50/1967 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebnýzákon)vzneníneskoršíchpredpisov).Podľa§139bods.5písm.c/stavebnéhozákonazmeny
dokončených stavieb sú stavebné úpravy, pri ktorých sa zachováva vonkajšie pôdorysné a výškové
ohraničenie stavby. Navrhovaný objekt tejto definícii nevyhovuje, keďže má vzniknúť stavba, ktorá bude
vyššia ako pôvodná a bude mať iný pôdorys. Ustanovenie § 139b ods. 5 stavebného zákona predstavuje

taxatívny výpočet prípadov, kedy možno hovoriť o zmene dokončenej stavby. V danom prípade nejde o
zmenu dokončenej stavby a nejde ani o nadstavbu ani o prístavbu a keďže dochádza k zániku pôvodnej
stavby, dochádza k vzniku novej stavby. Z hľadiska § 139b ods. 5 stavebného zákona je irelevantné,
či sú obvodové múry a iné časti pôvodnej stavby zdravotne závadné alebo nie. V danom prípade
nejde o zmenu stavby, či rekonštrukciu, keďže navyše stavebníci z pôvodného objektu zachovajú o

málo viac ako desatinu, pričom už aj tento výpočet je nesprávny a pri korektnom postupe výpočtu, v
súlade s pôvodnou požiadavkou stavebného úradu, by sa fiktívnosť rekonštrukcie ukázala v celosti.
Stavebníci použijú z pôvodnej stavby len časť základových pásov (14,71%). Hmota novej stavby je oveľa
väčšia ako hmota pôvodnej stavby a teda percento časti pôvodnej stavby v navrhovanej stavbe budezanedbateľné. Keďže však dochádza k deštrukcii základovej dosky a tým aj k deštrukcii dispozičného
riešeniaprvéhonadzemnéhopodlažia,dochádzakzánikupôvodnéhoobjektuakvznikunovéhoobjektu.
Navyše zachovávaná časť základových pásov už nebude plniť svoju pôvodnú funkciu, keďže tieto majú

hĺbku niekoľkých centimetrov, ale v skutočnosti sa stavba bude zakladať v hĺbke niekoľko metrov a
základ novej stavby bude musieť byť vybudovaný kompletne nový. Snaha o zachovanie nepatrnej
časti základových pásov je fiktívna a stavebníci nezargumentovali opodstatnenosť takéhoto náročného,
nákladného a zbytočného stavebného postupu. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na znenie § 37
ods. 1,2,4 stavebného zákona a vyslovila názor, že z dôvodu nesúladu návrhu s územným plánom zóny

boli správne orgány povinné návrh stavebníkov v zmysle § 37 ods. 4 stavebného zákona zamietnuť.

Je nesporné, že záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového usporiadania platným pre
sektor č. 10/14-1 je index zastavanej plochy: 0,20, pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že nová

stavba tento index nespĺňa. Zastavaná plocha dosahuje 24,28% a aj preto bol stavebný úrad povinný
návrh stavebníkov zamietnuť. Keďže stavebníci nerealizujú zmenu dokončenej stavby ale novú stavbu,
z územného plánu pre nich vyplýva povinnosť vykonať také stavebné úpravy, aby svoj zámer dali do
súladu s regulatívmi vyplývajúcimi z územného plánu zóny.

Žalobkyňa poukázala na dohodu, ktorej obsahom sú obmedzenia stavebnej činnosti na predmetnom
stavebnom pozemku (Dodatok k Dohode zo dňa 21.11.1972 a Zámennej zmluve zo dňa 13.06.1972).

Tým, že stavebníci nadobudli pozemok, ho nadobudli aj so všetkými obmedzeniami (zmluvnými i
vecnými), t.j. stali sa singulárnymi právnymi nástupcami pôvodných majiteľov a ak sa pôvodní majitelia
pozemku dobrovoľne zaviazali, že na pozemku budú realizovať stavbu len s určitými parametrami,
tento záväzok je relevantný aj vo vzťahu k stavebníkom. Podstatou singulárnej sukcesie totiž je, že
nový majiteľ pozemku vstupuje do všetkých práv a povinností ohľadne pozemku v stave, v akom tieto

existujú ku dňu jeho nadobudnutia. Túto námietku nemal riešiť stavebný úrad, ale mal aplikovať § 137
stavebného zákona.

Podľa žalobkyne došlo v konaní k závažným procesným vadám, keď sa na prejednávaní a rozhodovaní
veci podieľal zamestnanec správneho orgánu, ktorý mal byť vylúčený pre svoju predpojatosť a v
rozpore s § 33 ods. 2 správneho poriadku nebola žalobkyni poskytnutá možnosť, aby sa pred vydaním
rozhodnutia mohla vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Poukázala na znenie § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, 2, § 12 ods. 1, § 19 ods. 2 správneho poriadku a
§ 140 stavebného zákona a uviedla, že dňa 30.11.2010 uplatnila voči zamestnankyni stavebného
úradu námietku predpojatosti. Podstatou námietky predpojatosti bola skutočnosť, že zamestnankyňa
správneho orgánu začala voči žalobkyni celkom neopodstatnene výkon štátneho stavebného dohľadu
a to z dôvodu údajne nepovolenej stavby, hoci stavba bola riadne ohlásená a samotný stavebný úrad

žalobkyni oznámil, že voči stavbe nemá žiadne námietky. Účelom začatia výkonu štátneho stavebného
dohľadu bolo zastrašovanie a šikanovanie žalobkyne.

Žalobkyňa ďalej poukázala na znenie § 33 ods. 2 správneho poriadku s tým, že správny orgán jej pred
vydaním rozhodnutia neumožnil realizovať práva garantované § 33 ods. 2 správneho poriadku, čím

došlo aj k porušeniu § 3 ods. 2 správneho poriadku. Právo účastníka stavebného konania vyjadriť sa k
podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, je potrebné odlišovať
odprávaúčastníkauplatniťnámietkypodľa§61stavebnéhozákona.Idetotižodveodlišnéasamostatné
práva účastníka konania. Prostredníctvom práva podať námietky účastník konania uplatňuje prípadné
námietky proti navrhovanej stavbe, pričom ide o jeden z podkladov rozhodnutia. Prostredníctvom práva

vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a navrhnúť jeho doplnenie účastník neuplatňuje námietky voči
stavbe, ale vyjadruje sa k podkladu rozhodnutia a spôsobu jeho zistenia. Námietky účastníkov konania
sú podkladom pre vydanie rozhodnutia a tak aj k týmto námietkam ďalších účastníkov má účastník
právo sa vyjadriť. Po uplatnení námietok stavebný úrad spravidla v dôsledku nich musí získať ďalšiepodklady pre rozhodnutie, ku ktorým sa účastník konania má právo opätovne vyjadriť. Postup podľa §
33 ods. 2 správneho poriadku prichádza do úvahy v poslednom štádiu konania, keď sú vykonané všetky
procesné úkony, t.j. až po ústnom pojednávaní prípadne miestnom zisťovaní a po uplatnení námietok

účastníkmi konania. Neobstojí názor žalovaného, že účel ustanovenia § 33 ods. 2 správneho poriadku
je naplnený tým, že účastníkovi konania je po celý čas konania k dispozícii spis. Nahliadnutie do spisu
rieši ustanovenie § 23 správneho poriadku.

Správne orgány porušili aj § 3 ods. 4, § 32 ods. 1 a tiež § 46 správneho poriadku.

Podľa žalobkyne navrhovaná stavba nespĺňa ani svetlo-technické parametre a preto už v správnom
konaní navrhla, aby stavebný úrad ustanovil znalca za účelom vypracovania svetlo-technického
posudku. Svetlo-technický posudok vypracovaný Ing. M. sa posúdeniu svetlo-technických parametrov z

hľadísk uvedených žalobkyňou nezaoberal a preto nemôže byť relevantným podkladom na preukázanie
súladu navrhovanej stavby z hľadiska noriem STN 734301 (Obytné budovy) a STN 730580 (denné
osvetlenie). Stavebný úrad v danom prípade porušil § 3 ods. 4, § 32 ods. 1 a § 46 správneho poriadku,
v ktorých je vyjadrená zásada materiálnej pravdy.

Žalobkyňa poukázala na § 47 ods. 3 správneho poriadku s tým, že odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nespĺňa požiadavky uvedené v tomto ustanovení. Bez náležitého odôvodnenia nemôže ani
nadriadenýorgánpreskúmaťsprávnosťprávnehoposúdeniaveci,pričomjeústavnýmprávomúčastníka

konania pred správnym orgánom, aby bolo jeho rozhodnutie riadne odôvodnené. Nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s princípom zákazu svojvôle vyplývajúcim z princípu právneho
štátu a princípom objektivity, ktorý je imanentnou súčasťou každého základného práva alebo slobody, o
ktorých sa koná Správne orgány neopreli svoje tvrdenia o žiadne logické a konkrétne argumenty a ani o
žiadne relevantné ustanovenia zákona, keď žalobkyňa namietala, že stavba nie je zmenou dokončenej

stavby ale ide o novú stavbu.

II.

Žalovaný navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, v ktorom je rozvedená správna úvaha, ktorou sa žalovaný riadil pri vydaní svojho
rozhodnutia, pričom zotrval na dôvodoch tohto rozhodnutia. Myšlienka zmeny prvostupňového
rozhodnutiavychádzalaztoho,ženavrhovanéarchitektonickériešenie,ktoréboloposúdenépríslušnými
dotknutými orgánmi a prerokované s účastníkmi, zostalo aj napriek zmene a doplneniu PD bezo

zmeny. Žalovaný požadoval v priebehu odvolacieho konania doplnenie a spodrobnenie PD práve z
dôvodu, aby bolo projektantom ako autorizovanou osobou zodpovedajúcou za realizovateľnosť projektu
preukázané, že navrhované architektonické riešenie a postup pri realizácii stavby sú reálne. Zvýšené
náklady spojené s náročnejším budovaním stavby sú voľbou stavebníka a správny orgán túto okolnosť
nie je oprávnený spochybňovať. Navyše, stavebník pod hrozbou sankcie zodpovedá za to, že stavbu

bude realizovať v súlade so stavebným povolením a overenou PD, ktorá je jeho súčasťou. Pokiaľ
ide o posudzovanie stavebného zámeru z hľadiska definície „zmeny dokončenej stavby“, žalovaný
bral do úvahy rozhodujúcu okolnosť, a to, že nadzemná časť pôvodnej stavby rodinného domu je
zo škodlivých materiálov (azbestu), ktoré nezodpovedajú súčasným hygienickým normám a preto
zachovanie nadzemných stavebných konštrukcií a ich zakomponovanie do investičného zámeru z

tohto dôvodu nie je možné ani prípustné. Potreba zachovania časti pôvodných stavebných konštrukcií
priamo determinuje osadenie nadzemných stavebných konštrukcií. Navrhované riešenie zachováva
pôvodný stav umiestnenia nadzemnej časti stavby (s výnimkou odstránenia nežiaduceho stavu z
minulosti v podobe neoprávneného presahu stavby na cudzí pozemok), t.j. vzhľadom na špecifickú
situáciu vytvorenú v dôsledku závadnosti pôvodných stavebných konštrukcií možno mať za to, že

pôvodné pôdorysné ohraničenie stavby zostáva zachované. Ak by sa brala do úvahy situácia, že
pôvodné konštrukcie stavby je možné zachovať, nadstavba pôvodnej stavby v rozsahu, aký vyplýva z
navrhovaného architektonického riešenia, by bola z územnoplánovacieho hľadiska prípustná. Stavebno-
právna legislatíva nedefinuje kritériá, resp. číselné ukazovatele, na základe ktorých by sa dalovyhodnotiť, či v konkrétnom prípade ide o zmenu dokončenej stavby alebo už o novostavbu. Občiansko-
právna judikatúra sa najmä v stavebných veciach nemôže uplatňovať bezvýhradne, ale je potrebné
zohľadniť aj technické špecifiká konkrétneho prípadu. Navrhovaná stavba je kombináciou stavebných

úprav a nadstavby pôvodnej stavby tak, ako sú definované v § 139b ods. 5 písm. a/, c/ stavebného
zákona. Keďže sa zachováva pôvodné pôdorysné ohraničenie stavby, zachováva sa aj pôvodne daný
regulatív zastavanosti pozemku, ktorý už bol (z minulosti) taktiež mierne prekročený. Žalovaný sa riadil
aj svojou rozhodovacou praxou, v rámci ktorej sa vychádza z toho, že z územnoplánovacieho hľadiska
je akceptovateľné zachovanie (dodržanie) daného skutkového stavu, ktorý už sám o sebe nezodpovedá

záväznej regulácii, ak nedôjde k zväčšeniu pôvodnej zastavanej plochy. Dohoda pôvodných vlastníkov
nevytvorila záväzok vo forme ťarchy viažucej sa na stavebný pozemok, ktorá by prešla zároveň s
prevodom vlastníckeho práva k stavebnému pozemku na stavebníkov. Preto ani nebol odôvodnený
postup podľa § 137 stavebného zákona, nakoľko námietku žalobkyne nevyhodnotil správny orgán
ako občiansko-právnu námietku, ktorá by bola prekážkou vydaniu stavebného povolenia. Námietka o
porušení § 33 ods. 2 správneho poriadku je účelová, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že účastníci

konania boli tak prvostupňovým ako aj druhostupňovým správnym orgánom viackrát upovedomení
o doplnení spisového materiálu s možnosťou vyjadrenia sa a toto právo aj využili. Svetlo-technický
posudok považoval žalovaný za hodnoverný a relevantný podklad konania bez potreby jeho správnosť
spochybňovať, a to ani na základe námietky žalobkyne, ktorá svoje tvrdenia žiadnym preukázateľným
spôsobom nepodložila.

III.

Uznesením č.k. 2S/150/2011-52 zo dňa 23.11.2011 súd pribral do konania účastníkov správneho
konania - stavebníkov Doc. R.. V. Z., H.. a Ing. F. Z., nakoľko tieto osoby mohli byť eventuálnym zrušením

napadnutého rozhodnutia dotknuté.

Vo svojom vyjadrení k žalobe navrhli túto zamietnuť, keďže napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky
náležitosti, je správne po vecnej, formálnej i materiálnej stránke a všetky podmienky stanovené
všeobecne záväznými predpismi boli dodržané. K jednotlivým žalobným námietkam uviedli:

Napadnuté rozhodnutie je doplnené len o úpravu podmienky č. 1 o špecifikáciu dokumentácie tak,
ako bola doplnená a o došpecifikáciu odstupových vzdialeností k susedným nehnuteľnostiam. Ďalej
sú nepatrne doplnené podmienky č. 1a a č. 6. Každému teda musí byť zrejmé, a to i bez prácneho

vyhľadávania informácií, aké je konečné rozhodnutie v spojení s obidvoma rozhodnutiami.

Uvedeniedátumu7/2010namiesto3/2010ohľadnevypracovaniaPDpredstavujezrejmúchybuvpísaní,
keďže je úplne zrejmé, o akú konkrétnu dokumentáciu ide.

Nesúhlasili ani s námietkou žalobkyne ohľadne vágnosti povinnosti riešenia zábradlia na terase
3.NP, keďže existujú viaceré riešenia tejto podmienky a je na stavebníkoch, akým spôsobom túto
podmienku dizajnovo zabezpečia s cieľom zamedziť priamemu výhľadu z terasy na susedný pozemok.
Poukázali na apelačný princíp v správnom poriadku umožňujúci odvolaciemu orgánu zmeniť napadnuté
prvostupňové rozhodnutie. Tvrdenie žalobkyne, že musí „prácne porovnávať“ skutočnosti uvedené vo

výrokoch rozhodnutí je nezmysel, ktorý je vyvrátený jednoduchosťou a prehľadnosťou výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia.

Stavebníci odmietli tvrdenia žalobkyne o realizovaní novostavby, pričom celá PD predpokladala
rekonštrukciu pôvodného objektu, pre rekonštrukciu bolo zo strany stavebného úradu vydané aj
stanoviskokspojeniuúzemnéhoastavebnéhokonania,naktoromstavebnýúradposúdilarchitektonickú
štúdiu ako prípustnú za podmienky dodržania územného plánu zóny, za podmienky, že zastavaná
plocha sa nebude zväčšovať a za podmienky dodržania regulatívov. Ide o zmenu dokončenej stavby:

„rekonštrukciu rodinného domu“ a túto aj od právoplatnosti stavebného povolenia stavebníci takto
realizujú. Žalobkyňa viackrát iniciovala vykonanie štátneho stavebného dohľadu, pri ktorom žiadne
pochybenia zo strany stavebníkov neboli zistené. Pojem „rekonštrukcia“ nie je zákonom nijako
definovaný, hoci sa pri stavebných konaniach často vyskytuje a preto skutočnosť, či niečo spadáalebo nespadá pod pojem rekonštrukcia, je výlučne na posúdení stavebného úradu s ohľadom na
všetky dostupné skutočnosti. Stavebníci odmietli tvrdenia žalobkyne o rozpore stavebného povolenia
so záväznými regulatívmi územného plánu zóny. K argumentácii žalobkyne ohľadne zániku stavby s

poukazom na judikatúru NS SR stavebníci poukázali na rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1506/2008
zo dňa 17.07.2008, podľa ktorého „pri posudzovaní, či išlo z hľadiska občianskeho práva o zánik
(demoláciu) pôvodnej stavby či jej prestavbu nie je rozhodujúce, ako bolo formulované stavebné
povolenie. Stavebný úrad sa vecou zaoberá z iných (verejnoprávnych) hľadísk, než súd rozhodujúci
o vlastníctve budovy, a preto možno v konaní o vlastníctve stavby k stavebnému povoleniu prihliadať,

pre posúdenie veci však nie je rozhodujúce“. Posúdenie toho, či ide o rekonštrukciu alebo novú
stavbu je výsostné právo stavebného úradu a pokiaľ stavebný úrad má za to, že v danom prípade
ide o rekonštrukciu, nie je možné uvedené posúdenie zo strany súdu zmeniť. Posudzovanie, či v
danom prípade ide o rekonštrukciu alebo novostavbu, prebieha na stavebnom úrade s poukazom na
verejnoprávne hľadiská a verejný záujem, pričom súd sa v konaniach zaoberá úplne inými hľadiskami.
Zdôraznili, že rozloha stavby, ktorú rekonštruujú, zodpovedá v plnej miere pôvodnému objektu, je

zachovaná pôvodná časť základov (okrem časti, ktorá sa nachádzala na pozemku žalobkyne). Výška
stavby je tiež súladná s územným plánom zóny. Poukazovali na reálnosť PD s tým, že postupujú v súlade
so stavebným povolením. Stavebníci v danom prípade využívajú kombináciu bodov písm. a/ a c/ § 139b
ods. 5 stavebného zákona s tým, že ustúpili z pozemku žalobkyne a inak pôdorys pôvodného objektu
nijako nemenili. Prístavbu stavebníci nerealizujú a pokiaľ ide o nadstavbu, nejde o deštrukciu ale po

odstránení pôvodnej montovanej časti stavby typu „Okál“, ktorá bola zdravotne závadná, keďže bola z
azbestu, sa buduje nadstavba. Či sa projekt považuje za rekonštrukciu alebo novostavbu, je v právomoci
stavebných úradov a z praxe je dokonca aj zrejmé, že to, čo súd označí ako zánik vlastníctva k stavbe
z dôvodu zániku stavby, môže byť v zmysle stavebného zákona považované za rekonštrukciu, nakoľko
súdy skúmajú úplne odlišné atribúty a skutočnosti, ako skúmajú stavebné úrady. K výpočtu miery, v

akej sa zachovávajú pôvodné stavebné konštrukcie stavebníci uviedli, že tento výpočet je správny a
preukázateľný.Výpočetbolpožadovanýžalovanýmvodvolacomkonaníaotentovýpočetboladoplnená
dokumentácia. Stavebnými úpravami sa umožňujú práve nové usporiadanie a členenie (vertikálne aj
horizontálne), ktoré sú vhodnejšie z hľadiska hospodárneho využitia priestoru. Základové dosky sa
bežneposúvajúvprípadochbudovaniapodzemnýchgarážíakopodzemnýchpodlaží,budujúsazároveň

ďalšie základy a ako príklad uviedli rekonštrukciu stavby Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave.
Žalobkyňa nemôže dôvodne hodnotiť projekt stavebníkov z finančného hľadiska. Žalobkyňa ani nemôže
hodnotiť technologický proces a označovať ho za náročný alebo zbytočný. Všetky regulatívy stavba
spĺňa, pričom naopak žalobkyňa realizuje viaceré čierne stavby porušujúce regulatívy v danom území.
Opätovne poukázali na stanovisko stavebného úradu k spojeniu územného a stavebného konania zo

dňa 31.05.2010, v ktorom sa uvádza, že navrhnuté objemové parametre stavby nie sú v rozpore s
platnou reguláciou v území, teda o povolení stavby s parametrami podľa predloženej arch. štúdie bude
možné konať v spojenom územnom a stavebnom konaní.

K indexu zastavanosti stavebníci uviedli, že nejde o novostavbu ale o rekonštrukciu pôvodného objektu
a index 0,20 sa uplatňuje pri novostavbách. Stavebníci sú vlastníci pôvodného objektu, ktorý bol
vybudovanýinýmiosobamivčase,kedypredmetnýúzemnýplánzónyneplatilapretostavebnícinemôžu
za to, že uvedený regulatív nie je v súčasnosti splnený. Tým, že ustúpili z časti pozemku žalobkyne,

ktorý bol zastavaný pôvodným objektom, zabezpečili zníženie regulatívu. Ak by platila argumentácia
žalobkyne, pri akejkoľvek rekonštrukcii pôvodného objektu by boli stavebníci povinní časť pôvodného
objektu zbúrať z dôvodu, aby bol dodržaný daný regulatív indexu zastavanosti, čo je však vylúčené.

Pri kúpe nehnuteľností stavebníci k žiadnym dohodám nepristupovali, dohody, na ktoré sa žalobkyňa
odvoláva, nie sú zapísané v katastri nehnuteľností a dohody nie sú ani súčasťou zbierky listín vedenej
správou katastra.

K vylúčeniu zamestnanca správneho orgánu dochádza obligatórne v prípadoch, ak sa zamestnanec
správneho orgánu zúčastnil na konaní v tej istej veci pred správnym orgánom iného stupňaalebo fakultatívne, ak pre jeho pomer k veci alebo účastníkom, prípadne zástupcom, možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti. V danom prípade neboli splnené žiadne z podmienok pre vylúčenie
zamestnanca správneho orgánu v rámci obligatórneho vylúčenia a správny orgán preskúmal, či

mal tento zamestnanec pomer k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, pričom
zistil, že podnet na vylúčenie zamestnanca neobsahuje žiadne relevantné skutočnosti potvrdzujúce
dôvodnosť vylúčenia zamestnanca. Preto bolo vydané rozhodnutie, ktorý podnet žalobkyne na vylúčenie
zamestnanca Ing. O. Z. z konania zamietol.

K údajnému porušeniu § 33 ods. 2 správneho poriadku stavebníci uviedli, že žalobkyňa nijakým
spôsobom nebola ukrátená na svojich právach, pretože stavebný úrad jej nebránil akýmkoľvek
spôsobom sa vyjadriť v konaní, čo žalobkyňa aj niekoľkokrát využila, pričom všetky práva garantované
žalobkyni správnym poriadkom boli zachované. Žalobkyňa niekoľkokrát nahliadla do spisu, opakovane
podávala námietky, dokonca aj po miestnom zisťovaní, čiže bola ako účastník konania dokonale
informovaná o dokumentácii, ktorá tvorila podklad pre vydanie stavebného povolenia.

Napadnuté rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, správne orgány presne a
spoľahlivo zistili skutočný stav veci.

Žalobkyňa neuviedla, v čom vidí nesúlad PD so svetlo-technickými normami a nepoukázala na žiadne
ustanovenie normy, ktoré malo byť porušené. Navrhovaný projekt môže spôsobovať tienenie len na
východnej fasáde stavby žalobkyne, na ktorej sa nenachádzajú žiadne obytné miestnosti, ale presklenie
schodiskového priestoru, kúpeľne, WC a komory. Svetlo-technický posudok bol v konaní vyhotovený,

avšak nedotýkal sa stavby žalobkyne, nakoľko takáto povinnosť z predmetných noriem nevyplýva.

Podľa stavebníkov sa správne orgány vysporiadali so všetkými námietkami žalobkyne a správne

vychádzali z toho, že ide o rekonštrukciu a nie novostavbu.

IV.

Žalobkyňa po začatí súdneho konania oznámila súdu, že napadnuté rozhodnutie napadla podnetom na

preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. správneho poriadku a požiadala
o prerušenie konania o žalobe až do vybavenia podnetu.

Na dopyt súdu Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR oznámilo, že na ministerstve
neprebieha konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania.

Na pojednávaní konanom dňa 05.06.2013 žalobkyňa uviedla, že jej podnet na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania bol podaný na príslušné ministerstvo, avšak tento
orgán vo veci konať nezačal v podstate z dôvodu, že prebieha súdne konanie a nemá spis. Na tento
postup sa žalobkyňa aj sťažovala, avšak bezvýsledne. Potvrdila, že pôvodný objekt bol tzv. Okál, ktorý

obsahoval škodlivý azbest, ale v takom prípade, ak ho chceli stavebníci zbúrať a postaviť novostavbu,
mali žiadať o zmenu územného plánu zóny, nakoľko tento plán v danom území nepovoľuje novostavbu.
Alebo nemali predmetnú nehnuteľnosť kupovať.

Stavebníci uviedli, že pred samotnou kúpou zisťovali u príslušných orgánov možnosti rekonštrukcie

alebo prestavby nehnuteľnosti, s kladným záverom. Keďže išlo o Okál so slabými základmi, bolo
potrebné vynaložiť veľké náklady na spevnenie základov. Pôvodná stavba bola postavená z materiálov
obsahujúcich azbest a preto sa aj likvidovala veľmi náročným a odborným spôsobom, keď navyše na
základe udaní manžela žalobkyne chodili na stavbu kontroly či už z polície alebo štátneho stavebného
dohľadu.

V.Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol už rozsudkom č.k. 2S 150/11-171 zo dňa 05.06.2013 tak,
že žalobu zamietol. Na odvolanie žalobkyne Najvyšší súd SR ako súd odvolací uznesením sp. zn.
2Sžp/29/2013 zo dňa 18.03.2015 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Najvyšší súd vytkol krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie a dôsledné nevysporiadanie
sa s námietkami žalobkyne.

Na pojednávaní dňa 23.09.2015 právny zástupca žalobkyne poukázal na závery najvyššieho súdu,
podľa ktorých je nepreskúmateľný nielen rozsudok krajského súdu ale aj napadnuté rozhodnutie. Keďže

bola odstránená celá stavba, je otázka azbestu nepodstatná. Podstatné je, či je napadnuté rozhodnutie
zákonnéalebonie.KotázkeazbestupoukázalnaznaleckýposudokIng.Q.,pričomstavebnícižiadnyiný
dôkaz o existencii azbestu v stavbe nepredložili. Základy novej stavby boli osadené hlbšie ako pôvodné
základy, čo dokazuje, že ide o novostavbu. Povolená stavba je tiež vyššia ako bola pôvodná stavba.

Pribratý účastník R.. Z. uviedol, že zodpovedne pristupovali k samotnej kúpe nehnuteľnosti, preverovali

jej právny stav a podmienky zastavateľnosti. Neboli oboznámení s podmienkami zámennej zmluvy a o
týchto podmienkach predchádzajúcich vlastníkov nemali žiadnu vedomosť. Keďže boli nútení odstrániť
časť pôvodnej stavby zasahujúcej na pozemok žalobkyne, zničila sa statika, pričom museli zachovať
časť konštrukcie pôvodnej stavby a preto robili finančne náročné stavebné postupy (pilóty). V žiadnom
prípadenešloonovostavbu.Nažiadosťúčastníkovkonaniabolivypracovanésvetlo-technicképosudky,

ktorých správnosť bola preverená ďalším odborným posúdením. Povolená stavba nesporne zlepšila
prostredie v danej lokalite, keďže predtým išlo o zanedbaný dom s pozemkom. Povolená stavba je
cca o 1 m kratšia ako pôvodná, keďže došlo k odstráneniu časti stavby zasahujúcej do pozemku
žalobkyne, pričom jej výška je v súlade s územným plánom zóny. Samotné podkopanie základov stavby
neznamená, že ide o novostavbu (napr. zimný štadión O. Nepelu, Bratislavský hrad).

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.)
opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods.
2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť
podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby je v súlade

so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s

právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.
Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti

druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi

predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská
republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými

sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je
ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny
inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej
správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správnyorgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako
ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že stavebníci podali žiadosť o vydanie

stavebného povolenia dňa 30.08.2010. Súčasťou spisu je i stanovisko Mestskej časti Bratislava -
Staré mesto zo dňa 31.05.2010 k spojeniu územného a stavebného konania, v ktorom stavebný úrad
konštatuje(pooboznámenísasoštúdiouapoobhliadkevteréne),ženávrhmožnoprejednaťvspojenom
územnom a stavebnom konaní. Stavebný úrad oznámil známym účastníkom konania a dotknutým
orgánom začatie spojeného a územného stavebného konania a nariadil vo veci ústne pojednávanie
spojené s miestnym zisťovaním na deň 21.10.2010. Žalobkyňa si v konaní uplatnila námietky písomnou

formou ako i na ústnom pojednávaní a žiadala doplniť PD o rozvinuté pohľady navrhovanej stavby so
susednými objektmi, vysporiadať sa s právom k pozemku parc. č. XXXX/XX, odstupovú vzdialenosť
2,0 m od spoločnej hranice pozemkov a tiež žiadala preveriť splnenie svetlo-technických požiadaviek
v súvislosti s výškou stavby. Žalobkyňa dňa 09.11.2010 (už po stanovenej lehote) vzniesla ďalšie
písomné námietky, obsahovo podobné odvolaniu, pričom námietky vzniesli aj Alexandra E. a T. Q.. K

námietkam sa vyjadril projektant stavebníkov, ktorý doplnil projekt stavby o rozvinuté uličné pohľady tak,
ako to žiadali namietajúci účastníci konania. Vzhľadom na doplnenie spisového materiálu stavebný úrad
upovedomil účastníkov konania o tejto skutočnosti a vyzval ich na nahliadnutie do spisového materiálu s
možnosťou vzniesť námietky v lehote 7 pracovných dní. Túto možnosť využila žalobkyňa, ktorá nahliadla
do spisu a podala ďalšie námietky. Dňa 03.12.2010 žalobkyňa namietala predpojatosť pracovníčky

stavebného úradu Ing. arch. Z., ktorá vec prejednávala. O tejto námietke bolo dňa 08.12.2010
rozhodnuté tak, že bola zamietnutá, nakoľko neboli zistené zákonné dôvody na vylúčenie uvedenej
pracovníčky z konania a rozhodovania vo veci. Rozhodnutím č. XXXX/XXXXX/XXXX/URS/Bud-A/XX zo
dňa 14.12.2010 vydal stavebný úrad stavebníkom stavebné povolenie na stavbu: Zmena dokončenej
stavby - „Rekonštrukcia rodinného domu, Údolná č. 2, Bratislava“, určil podmienky pre umiestnenie a

uskutočnenie stavby a rozhodol o uplatnených námietkach účastníkov konania a to aj o tých, ktoré boli
podanépostanovenejlehoteatedanebolpovinnýnanepodľa§61ods.1stavebnéhozákonaprihliadať.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu stavebného úradu podala žalobkyňa odvolanie, ktorého obsah je v
prevažnej miere zhodný s obsahom žaloby. Žalobkyňa namietala existenciu závažných procesných vád,
keď sa na prejednaní a rozhodovaní podieľal vylúčený zamestnanec, namietala porušenie ustanovenia §

33ods.2správnehoporiadku,uvádzala,žejestvujúcirodinnýdomjelendvojpodlažnýanietrojpodlažný,
nejde o rekonštrukciu pôvodného objektu ale o novostavbu, keďže dochádza k zániku pôvodného
objektu a k vzniku nového objektu, index zastavanej plochy je prekročený, keďže stavebník realizuje
novú stavbu, navrhovaná stavba nespĺňa svetlo-technické parametre, požiarne ani hygienické normy.
O odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný (jeho právny predchodca) napadnutým rozhodnutím zo dňa

05.09.2011 tak, že prvostupňové rozhodnutie v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil vo
výrokovej časti tak, že zmenil znenie podmienky č. 1 pre umiestnenie a uskutočnenie stavby, doplnil do
záväzných podmienok podmienku č. 1a, doplnil znenie podmienky č. 6 a zmenil časť výroku týkajúcu
sa rozhodnutia o námietkach účastníkov konania.

Podľa ustanovenia § 62 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom konaní stavebný úrad preskúma najmä,
a/ či dokumentácia spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky
územného rozhodnutia,
b/ či dokumentácia spĺňa požiadavky týkajúce sa verejných záujmov, predovšetkým ochrany životného
prostredia, ochrany zdravia a života ľudí, a či zodpovedá všeobecným technickým požiadavkám na

výstavbu ustanoveným týmto zákonom a osobitnými predpismi,
c/ či je zabezpečená komplexnosť a plynulosť výstavby, či je zabezpečené včasné vybudovanie
technického, občianskeho alebo iného vybavenia potrebného na riadne užívanie,
d/ či bude stavbu uskutočňovať osoba oprávnená na uskutočňovanie stavieb, alebo ak stavbu bude
uskutočňovať stavebník svojpomocou, či je zabezpečené vedenie uskutočňovania stavby stavebným

dozoromalebokvalifikovanouosobou;akzhotoviteľstavbybudeurčenývovýberovomkonaní,stavebník
oznámi zhotoviteľa stavby stavebnému úradu do 15 dní po skončení výberového konania.Podľa ustanovenia § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné
podmienkyuskutočneniaaužívaniastavbyarozhodneonámietkachúčastníkovkonania.Stavebnýúrad
zabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby,

komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne iných
predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým
vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie.

Podľa ustanovenia § 66 ods. 2 stavebného zákona záväznými podmienkami uskutočňovania stavby sa

zabezpečí, prípadne určí
a/ umiestnenie stavby na pozemku v prípadoch spojeného konania o umiestnení stavby so stavebným
konaním,
b/ ochrana verejných záujmov, predovšetkým zdravia ľudí a životného prostredia,
c/ dodržanie príslušných technických predpisov, prístup a užívanie stavby osobami s obmedzenou
schopnosťou pohybu a orientácie,

d/ lehotu na dokončenie stavby,
e/ plnenie požiadaviek uplatnených v záväzných stanoviskách podľa § 140b dotknutými orgánmi, ak
nie sú určené správnymi rozhodnutiami, prípadne požiadavky vlastníkov sietí a zariadení verejného
dopravného technického vybavenia na napojenie na tieto siete,
f/ stavebný dozor alebo kvalifikovaná osoba, ak sa stavba uskutočňuje svojpomocou,

g/ použitie vhodných stavebných výrobkov,
h/ povinnosť oznámiť začatie stavby.

Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská
republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je

zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho
právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti
okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho
štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich

uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha
ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007).

Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana
súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie
ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa
24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008).

Jednotlivé námietky žalobkyne tak súd vyhodnotil nasledovne:

V prvom rade súd pri prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia v rozsahu žalobných námietok

zameral svoju pozornosť na to, či preskúmavané rozhodnutie nie je postihnuté vadou nezákonnosti v
dôsledku neurčitosti, nejasnosti a nezrozumiteľnosti výroku rozhodnutia.

Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 59 správneho poriadku upravuje právomoc odvolacieho
správneho orgánu. V právnej norme ustanovenej v § 59 ods. 1, 2 správneho poriadku zákonodarca
ukladá odvolaciemu orgánu povinnosť preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak jeto nevyhnutné, doterajšie konanie doplniť, prípadne zistené vady odstrániť; ak sú pre to dôvody,
rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť, inak odvolanie zamietnuť a rozhodnutie potvrdiť. Odvolací orgán
rozhodnutie zruší a vec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal, na nové prejednanie a rozhodnutie,

pokiaľ je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym
názorom odvolacieho orgánu viazaný (§ 59 ods. 3 správneho poriadku).
Vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú v § 59 ods. 2 a 3 správneho poriadku možno odvodiť, že
zákonodarca uprednostňuje taký postup, aby všade, kde je to možné, odvolací orgán rozhodol vo
veci samej. Zmena rozhodnutia môže byť čiastočná alebo úplná, v ktorom prípade odvolací orgán

svojim rozhodnutím výrok prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu nahradí svojim rozhodnutím.
Odvolací orgán je pritom povinný zmeniť každé nezákonné rozhodnutie. Jeho právomoc vyplýva z cieľa
odvolacieho konania ako aj z úlohy odvolacieho orgánu v ňom, keď jeho rozhodovanie nie je viazané na
závery orgánu prvého stupňa. Odvolací správny orgán má právomoc samostatne hodnotiť podklady pre
rozhodnutie, posudzovať vec po právnej stránke a samostatne rozhodnúť i na základe nových zistených
skutočností.

Výrok je najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pretože obsahuje rozhodnutie vo veci, ktorá musí byť
jednoznačne špecifikovaná. Iba vo výroku rozhodnutia možno vysloviť vznik, zmenu alebo zánik
individuálneho právneho vzťahu, ktorým sa zakladajú práva, určujú povinnosti, prípadne menia právne
vzťahy. V tejto časti rozhodnutia sa tiež autoritatívne deklarujú určité právne vzťahy. Výrok teda musí

byť formulovaný presne, určito, stručne a musí úplne vyjadrovať riešenie veci, ktorá je predmetom
správneho konania. V tomto smere súd súhlasí s teoretickými názormi žalobkyne, ktorá tvrdila, že
výrok predstavuje ústrednú zložku rozhodnutia, že len výrok rozhodnutia môže byť právne záväzný
a že výrok rozhodnutia musí vymedzovať práva a povinnosti účastníkov konania takým spôsobom,
aby nevznikali pochybnosti o obsahu práv a povinností týchto účastníkov. Súd sa však nestotožňuje

s tvrdením žalobkyne, že zmenou prvostupňového rozhodnutia napadnutým rozhodnutím (v súlade s
§ 59 ods. 2 správneho poriadku) došlo k tomu, že konečné znenie výroku je neurčité, nepresné a
nezrozumiteľné. Výroková časť napadnutého rozhodnutia bez akýchkoľvek pochybností určuje, ktoré
časti prvostupňového rozhodnutia sa menia, resp. dopĺňajú a v akom rozsahu. Podľa názoru súdu je
z obidvoch rozhodnutí celkom zrejmé, ako bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté a to i bez prácneho

porovnávaniazneniarozhodnutísprávnychorgánovobidvochstupňov(akotonamietalažalobkyňa).Ako
to vyplýva z napadnutého rozhodnutia, odvolací orgán zmenil znenie podmienky č. 1 pre umiestnenie
a uskutočnenie stavby v rozsahu úvodného odseku až po časť označenú: „Po prestavbe vzniknú v
objekte RD dve bytové jednotky“ a to takým spôsobom, že nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, ako
bolo rozhodnuté. Ďalej do záväzných podmienok doplnil podmienku č. 1a, podľa ktorej sú stavebníci

povinní riešiť zábradlie, resp. uskutočniť také opatrenia na terase na 3. NP v časti priľahlej k pozemku
parc. č. XXXX/X., k.ú. M., aby sa v záujme zachovania pohody bývania zabránilo priamemu výhľadu
na tento susedný pozemok. V súvislosti s námietkou vágnosti tejto časti rozhodnutia súd dodáva, že
žalovaný v tomto bode v podstate vyhovel žalobkyni a to v záujme zachovania pohody bývania, pričom
samotné riešenie, ktoré zabráni priamemu výhľadu na susedný pozemok, celkom správne ponechal na

stavebníkov. Existuje totiž nepochybne viacero riešení, ktoré však závisia výlučne od stavebníkov, resp.
ich projektanta. Spôsob, akým stavebníci túto podmienku dizajnovo zabezpečia, je nutné ponechať na
ich rozhodnutí a to bez ingerencie žalobkyne. Samotné splnenie podmienky - vykonanie takých opatrení,
ktoré zabránia priamemu výhľadu na susedný pozemok, je predmetom kontroly v kolaudačnom konaní.
K námietke žalobkyne ohľadne uvedenia dátumu vypracovania PD v 03/2010 a neskôr v 07/2010 treba

uviesť, že postreh žalobkyne v tomto smere je správny, avšak ide celkom zrejme o chybu v písaní,
ktorá nepredstavuje neurčitosť a vnútornú rozpornosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyni nesporne a
v podstate každému, kto sa oboznámi s dokumentáciou a napadnutým rozhodnutím, musí byť zrejmé,
o akú konkrétnu PD sa jedná bez toho, aby vedel, ktorým dátumom je opatrená. Ako správne uviedli
stavebníci, stavba sa navyše realizuje na základe dokumentácie overenej stavebným úradom, resp.

žalovaným, takže táto dokumentácia je jednoznačne určená. K námietkam žalobkyne uvedeným v bode
I. A. treba dodať, že odvolací orgán môže napadnuté prvostupňové rozhodnutie zmeniť a to spravidla
vtedy, ak bol skutkový základ veci zistený správne, a ak rozsah došetrenia nepresahuje možnosti
druhostupňového orgánu. Pri zmene rozhodnutia môže odvolací orgán zmeniť nielen výrokovú časť,
ale aj odôvodnenie, prípadne ich časti. Výroková časť napadnutého rozhodnutia je v danom prípade

charakteristická svojou jednoduchosťou a prehľadnosťou, takže nie je potrebné prácne porovnávanie
výroku napadnutého a prvostupňového rozhodnutia.Pokiaľ ide o uvedený formálny nedostatok rozhodnutia (chybu v písaní), súd dáva do pozornosti
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 103/2011, v zmysle ktorého je neúčelné a nehospodárne

formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci
nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že
nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania.

Vdanomprípadetubolirelevantnédôvodyprezmenuprvostupňovéhorozhodnutiaapretožalovanýako

odvolací orgán postupoval v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku, keď prvostupňové rozhodnutie
vo vyššie naznačenom smere zmenil.

Je nesporné, že v danom sektore, kde sa stavba nachádza, záväzné regulatívy funkčného využitia

územia nepripúšťajú realizáciu novostavby, ale len údržbu, stavebné úpravy alebo prestavbu. Žalobkyňa
tvrdila, že dochádza k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového objektu, čiže ide o novostavbu,
čo je však v rozpore s územným plánom zóny a preto mali správne orgány návrh stavebníkov zamietnuť.
PD však v danom prípade predpokladala rekonštrukciu pôvodného objektu, ktorý stavebníci kúpili
a pre rekonštrukciu bolo dňa 31.05.2010 vydané aj stanovisko k spojeniu územného a stavebného

konania, v ktorom stavebný úrad posúdil architektonickú štúdiu ako prípustnú za podmienky dodržania
územného plánu zóny, za podmienky, že zastavaná plocha sa nebude zväčšovať (už pôvodný objekt
totiž prekračoval koeficient zastavanosti 0,20) a za podmienky dodržania regulatív.

Podľa § 139b ods. 5 stavebného zákona, zmeny dokončených stavieb sú

a) nadstavby, ktorými sa stavby zvyšujú,
b) prístavby, ktorými sa stavby pôdorysne rozširujú a ktoré sú navzájom prevádzkovo spojené s
doterajšou stavbou,
c) stavebné úpravy, pri ktorých sa zachováva vonkajšie pôdorysné aj výškové ohraničenie stavby.

Súd je názoru, že žalovaný pri posudzovaní stavebného zámeru stavebníkov z hľadiska definície
„zmeny dokončenej stavby“ správne vzal do úvahy rozhodujúcu okolnosť, a to, že nadzemná časť
pôvodnej stavby rodinného domu typu Okál, je zo škodlivého materiálu - azbestu, t.j. z materiálov,
ktoré nezodpovedajú súčasným hygienickým normám a preto zachovanie nadzemných stavebných
konštrukcií a ich zakomponovanie do investičného zámeru nebolo možné ani prípustné. Potreba

zachovania časti pôvodných stavebných konštrukcií pritom priamo determinuje osadenie nadzemných
stavebných konštrukcií. Žalovaný vzal celkom dôvodne do úvahy aj to, že navrhované riešenie
zachováva pôvodný stav umiestnenia nadzemnej časti stavby s výnimkou odstránenia časti stavby na
pozemku žalobkyne (problém z minulosti) a preto vychádzal z toho, že s poukazom na špecifickú situáciu
vytvorenú v dôsledku závadnosti pôvodných stavebných konštrukcií, pôvodné pôdorysné ohraničenie

stavby zostalo zachované. Ak by bolo možné zachovať pôvodné stavebné konštrukcie stavby (ak by
neboli zdravotne závadné), nadstavba pôvodnej stavby v rozsahu, ako vyplýva z PD, by bola z územno-
plánovacieho hľadiska prípustná, keďže rešpektuje všetky záväzné regulatívy.

Treba uviesť, že samotná žalobkyňa v konaní vzniesla námietky ohľadne toho, že podstatná časť

pôvodného domu je zo škodlivého stavebného materiálu - azbestu a žiadala informáciu o tom, ako bude
tento odstránený a aká odborná spoločnosť to zabezpečí tak, aby nebolo ohrozené zdravie vlastníkov
okolitých nehnuteľností.

Je všeobecne známe, že azbest je vláknitý minerál zo skupiny silikátov, ktorý sa v minulosti využíval

kvôli svojim vynikajúcim fyzickým a chemickým vlastnostiam a tento bol považovaný takmer za zázračný
stavebný materiál. Nachádzal sa prevažne v strešnej krytine, obkladoch vonkajších plášťov budov,
izolačných doskách a podobne. Až neskôr sa zistili silné karcinogénne účinky a preto je považovaný
za absolútnu škodlivinu s nepriaznivými účinkami na zdravie človeka. Vdýchnuté mikroskopicky tenké
vlákna sa ukladajú v pľúcach a následne môžu byť príčinou rôznych rakovinotvorných ochorení, čo

viedlo k tomu, že bola zakázaná výrobu materiálov obsahujúcich azbest v celej Európskej únii a v
roku 1999 Európska komisia rozhodla o všeobecnom zákaze používania všetkých druhov azbestu.
Európska smernica obsahuje zákaz výroby, uvádzania na trh a používania azbestových vlákien a
výrobkov obsahujúcich azbestové vlákna a všetky typy azbestu sú zaradené do 1. skupiny dokázanýchkarcinogénov. Aj keď sa dnes už materiál s obsahom azbestu nepoužíva, je potrebné mať na zreteli
negatívne účinky azbestu vyplývajúce hlavne z postupnej korózii materiálov používaných v minulosti,
akotojeajvdanomprípade,keďpôvodnýobjekt-RDtypuOkálbolvybudovanýprávezmateriálov,ktoré

obsahovali vysokú koncentráciu azbestu. Podľa najnovších lekárskych štúdií je preukázané, že čím viac
je človek vystavený účinkom azbestu, tým je väčšie riziko, že ho postihne choroba súvisiaca s azbestom,
pričom doba od vystavenia človeka azbestu a prvými príznakmi choroby môže predstavovať až 30 rokov.
Preto sa až dnes prejavujú účinky azbestu, ktorým boli ľudia vystavení kedysi v minulosti. Analýza EWG
(enviromentálna výskumná skupina so sídlom vo Washingtone) predpovedá, že na základe doterajšieho

vývoja zomrie v priebehu najbližších 10 rokov v USA viac nech 100 000 ľudí na ochorenie súvisiace
s azbestom.

Boli preto plne odôvodnené obavy žalobkyne ohľadne likvidácie materiálov s obsahom azbestu
nachádzajúcich sa v pôvodnom objekte, pričom stavebníci tento odpad likvidovali prostredníctvom
odborne spôsobilej osoby tak, že bola zabezpečená ochrana ľudí v bezprostrednom okolí stavby pred

škodlivými účinkami azbestu. Prítomnosť azbestu v pôvodnej stavbe bola nesporná. Sporným bol len
rozsah použitia tohto materiálu, keď žalobkyňa poukázala na znalecký posudok č. 14/2008 Ing.Q., podľa
ktorého bol azbest použitý v menšom rozsahu, ako to tvrdili stavebníci. Tu je však potrebné uviesť,
že tento znalecký posudok bol vypracovaný za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti
pre plánovaný prevod nehnuteľnosti. Posudok sa nezaoberá detailne technickou špecifikáciou stavby

v takom rozsahu, aby relevantne potvrdil alebo vyvrátil prítomnosť azbestu aj v iných častiach stavby.
Navyše sa v ňom uvádza, že „dom bude podrobený rozsiahlej nákladnej rekonštrukcii“.

Samotný pojem „rekonštrukcia“ pritom stavebný zákon nepozná, aj keď v rozhodnutiach stavebných
úradov sa objavuje pomerne často. Tento teda nie je presne zadefinovaný, no je celkom zrejmé, že

nemôže ísť o novostavbu ale o stavebné úpravy. V danom prípade išlo o zmenu dokončenej stavby,
ktorá bola označená ako „Rekonštrukcia rodinného domu...“

Túto špecifickú situáciu posudzoval aj žalovaný a súd dodáva, že správne, keď názor žalobkyne, podľa
ktorého nemali stavebníci pôvodný objekt takmer celý odstrániť ale mohli ho len stavebne upraviť, čo

by ale znamenalo, že by boli po nasledujúce roky vystavení škodlivým účinkom azbestu (avšak zrejme
aj okolití susedia vrátane žalobkyne) alebo mali pôvodný objekt ako zdravotne závadný odstrániť a
novostavbu by stavať nemohli (podľa žalobkyne mali požiadať v takom prípade o zmenu územného
plánu zóny), resp. vôbec nemali pozemok s takýmto domom kupovať, je mimoriadne nespravodlivý.

Takúto situáciu nemožno nechať vzhľadom na vyššie uvedené bez povšimnutia. V tejto súvislosti treba
dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné interpretovať a
aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv
a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných
interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda

prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. Súd bol
teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom aj na uvedenú
špecifickosť povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia
zákonov iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči stavebníkom ako aj
žalobkyni.

Treba tiež spomenúť § 1 O.s.p. upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a dbajú pritom na to, aby nedochádzalo
k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v
podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach
materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom jenutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.

Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na
zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade,
že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona.

Stavebníci potvrdili, že už pred samotnou kúpou nehnuteľnosti zisťovali u príslušných orgánov

možnosti rekonštrukcie alebo prestavby nehnuteľnosti a odpoveď všetkých dotknutých orgánov bola
kladná v takom rozsahu, akú požadovali. I keď bola pôvodná stavba takmer v celosti odstránená,
pričom mali zostať len pôvodné základy (žalobkyňa tvrdila, že aj tie boli odstránené, čo dokazovala
fotodokumentáciou, avšak táto otázka nemá žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ale
mala byť riešená pri výkone štátneho stavebného dohľadu alebo pri kolaudácii, kde sa posudzuje, či bola
stavba zhotovená podľa platnej PD), súd súhlasí s názorom žalovaného, že stavebno-právna legislatíva

nedefinuje kritériá alebo číselné ukazovatele, na základe ktorých by sa dalo vyhodnotiť, či v konkrétnom
prípade ide o zmenu dokončenej stavby alebo už o novostavbu. Rozsudky NS SR, ktoré spomenula
žalobkyňa v žalobe, boli vydané v občiansko-právnych veciach (týkajúcich sa najmä reštitúcií) a podľa
názoru súdu ich nie je možné bezvýhradne uplatňovať aj v stavebných veciach, kde je potrebné
zohľadniť aj technické špecifiká toho - ktorého prípadu. Stavebný úrad sa totiž vecou zaoberá z iných

(verejno-právnych hľadísk), než súd rozhodujúci o vlastníctve stavby a preto posudzovanie toho, či ide o
rekonštrukciu (zmenu dokončenej stavby) alebo novostavbu je výsostne v právomoci stavebného úradu.
Či ide alebo nejde o rekonštrukciu (stavebné úpravy) teda neposudzuje súd ale stavebný úrad, ktorý
zvažuje verejnoprávne hľadiská. V danom prípade ide o stavbu, ktorá je kombináciou stavebných úprav
a nadstavby pôvodnej stavby tak, ako je to definované v § 139b ods. 5 písm. a/, c/ stavebného zákona.

Zastavanáplochastavbyzodpovedázastavanejplochepôvodnéhoobjektusvýnimkouodstráneniačasti
pôvodnej stavby, ktorá bola postavená na cudzom pozemku (žalobkyne).

Žalovaný správne v priebehu odvolacieho konania žiadal stavebníkov o doplnenie a spodrobnenie
PD a to práve z dôvodu, aby bolo projektantom ako autorizovanou osobou zodpovedajúcou za

zrealizovateľnosť projektu preukázané, že navrhované architektonické riešenie a postup pri realizácii
stavby sú reálne. Skutočnosť, že zakladanie stavby bude finančne náročnejšie, je vecou stavebníkov
a túto okolnosť nie je stavebný úrad a už vôbec nie žalobkyňa oprávnená nejakým spôsobom riešiť.
Stavebník predsa pod hrozbou sankcie vždy zodpovedá za to, že stavbu zrealizuje v súlade so
stavebným povolením a overenou PD, ktorá je jeho súčasťou. Zmena dokončenej stavby v danom

prípade spočíva v odstránení časti stavby umiestnenej na cudzom pozemku, z nadstavby a stavebných
úprav existujúceho objektu. Ak stavebníci nepostupovali podľa právoplatného stavebného povolenia,
ale sa od neho odchýlili, je skutočnosťou, ktorá nemá za následok nezákonnosť správneho rozhodnutia
(stavebného povolenia). Súd totiž posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa právneho a
skutkového stavu platného v čase vydania tohto rozhodnutia a neposudzuje postup stavebníkov pri

samotnej výstavbe.

Vzhľadom na uvedené je zbytočná polemika žalobkyne ohľadne výpočtu miery, koľko z pôvodnej stavby
zostane zachovanej a teda či dochádza prakticky k zániku pôvodného objektu a k vzniku úplne nového
objektu. V tomto smere súd zopakuje názor, že každé iné riešenie, okrem toho, že by stavebníci napokon

pôvodný objekt takmer celý odstránili a nový nestavali, by celkom zrejme ohrozoval ľudské zdravie a
životy. Bolo preto potrebné nájsť spravodlivé riešenie s poukazom na vyššie uvedené právne princípy.
Súd dodáva, že všetky regulatívy stanovené územným plánom zóny boli v danom prípade splnené, čo
potvrdili príslušné orgány. Rozloha stavby zodpovedá pôvodnému objektu a jeho výška je v súlade s
regulatívom. Samotné vnútorné dispozičné riešenie domu je samozrejme iné ale toto nemá žiaden vplyv

na práva žalobkyne. Otázka technológie budovania základov je vecou projektanta, pričom v praxi je
bežné pilotovanie základov, resp. ich zosilňovanie a zväčšovanie. Za realizovanie stavby zodpovedá
projektant a otázka nákladnosti riešenia je výlučnou vecou stavebníkov. O prístavbu sa v danom prípade
nejedná. Nadstavba pôvodnej stavby bola logicky navrhnutá po zrealizovaní stavebných úprav vrátane
odstránenia časti pôvodnej stavby zasahujúcej do pozemku žalobkyne. Súd opätovne pripomína, že

prípadné porušenie stavebného povolenia nemá za následok jeho nezákonnosť.

V danom prípade možno vidieť stret práv žalobkyne chrániacej si hodnotu svojej nehnuteľnosti vrátane
pohody bývania s právami stavebníkov, ktorí kúpili v dobrej viere nehnuteľnosť, ktorá sa ukázala akozdraviu škodlivá, za účelom uspokojenia bytových potrieb po vykonaní rekonštrukcie. V ústavnoprávnej
rovine podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa všetkým vlastníkom

poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota tak, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol
v súlade s platnými zákonmi, sa nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu (PL. ÚS 16/95).
Taktiež Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 1 v znení dodatkového protokolu
č. 1 poskytuje ochranu majetku každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou pozbavenia majetku
na základe podmienok ustanovených v zákone z dôvodu verejného záujmu. Na uvedenú právnu

úpravu nadviazal zákonodarca aj v Občianskom zákonníku v § 123 a nasl., keď v právnej norme §
124 stanoví, že všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna
ochrana. Z uvedenej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že oproti právu žalobkyni na nerušený výkon
jej vlastníckeho práva, je postavené právo stavebníkov tiež na riadny výkon vlastníckeho práva.

Vychádzajúc z predmetu súdneho prieskumu v danej veci súd dáva súčasne do pozornosti právny

názor Ústavného súdu SR vyslovený v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 72/2010, v zmysle ktorého „v
súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú
rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania.
Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými
atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálnemu zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho

predpisu.“

Vzhľadomajkuvedenémusúdvdanomprípadepovažovalzasprávnypostupžalovaného,keďvkonaní,
predmetom ktorého bolo posúdenie realizácie predmetnej stavby, upriamil svoju pozornosť k predmetu
posúdenia aj z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov správneho konania a to tak v prípade stavebníkov ako aj
žalobkyne.

Zastavaná plocha stavby v danom prípade síce presahuje index 0,20, ktorý je záväzným regulatívom
funkčného využitia a priestorového usporiadania platným pre sektor č. 10/14-1 a dosahuje 24,28%,
avšak k tomuto treba uviesť, že navrhovaný RD zachováva pôdorysné ohraničenie pôvodnej stavby
(postavenej pred prijatím územného plánu zóny predchádzajúcim vlastníkom) a teda zachováva aj
pôvodne daný regulatív zastavanosti pozemku, pričom odstránením časti stavby z pozemku žalobkyne

došlo k miernemu zníženiu tohto ukazovateľa. Ide tu teda opäť o špecifickú situáciu vyvolanú
charakterom a rozlohou už pôvodnej stavby, pričom žalovaný správne poukázal na svoju rozhodovaciu
prax, v rámci ktorej vychádza z toho, že z územno-plánovacieho hľadiska je akceptovateľné zachovanie
daného skutkového stavu (ktorý už sám o sebe nezodpovedá záväznej regulácii), ak nedôjde k
zväčšeniu pôvodne zastavanej plochy. Tvrdenie žalobkyne, že aj pri vykonaní zmeny dokončenej stavby

by mali stavebníci vykonať také úpravy, aby svoj zámer dali do súladu s regulatívmi vyplývajúcimi
z územného plánu zóny, t.j. aby stavbu zmenšili, nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Celkom
zrejme by išlo o neprípustnú priamu retroaktivitu územného plánu zóny, keď by tento stanovil povinnosť
upraviť všetky už existujúce objekty v danej zóne tak, aby boli v súlade s novým územným plánom zóny.
Index 0,20, ktorý je záväzným regulatívom funkčného využitia a priestorového usporiadania platným pre

sektor č. 10/14-1, by platil pre stavebníkov v prípade zmeny dokončenej stavby spočívajúcej v prístavbe,
o ktorú však v danom prípade nešlo.

Podľa § 137 ods. 1 stavebného zákona, stavebné úrady vykonávajúce konanie podľa tohto zákona, sa
pokúsia vždy aj o dosiahnutie dohody účastníkov pri tých námietkach, ktoré vyplývajú z vlastníckych
alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu alebo
spolupôsobiacich orgánov štátnej správy.Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, ak medzi účastníkmi konania nedôjde k dohode o námietke podľa odseku
1, ktorá, keby sa zistilo jej oprávnenie, by znemožnila uskutočniť požadované opatrenie alebo by ho

umožnila uskutočniť len v podstatne inej miere alebo forme, odkáže stavebný úrad navrhovateľa alebo
iného účastníka podľa povahy námietky na súd alebo na iný príslušný orgán a konanie preruší.

Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, stavebný úrad určí lehotu, v ktorej sa musí predložiť dôkaz, že na súde,
prípadne inom príslušnom orgáne bol podaný návrh na rozhodnutie v spornej veci. Ak návrh nebude v

určenej lehote podaný, môže si stavebný úrad urobiť úsudok o námietke sám a rozhodnúť vo veci.

Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, v konaní, pri ktorom stavebný úrad nariaďuje vo verejnom záujme
opatrenia podľa tohto zákona, a ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, urobí si sám úsudok o námietke,
pri ktorej nedošlo k dohode, a vo veci rozhodne.

Žalobkyňa poukazovala na dohodu predchádzajúcich vlastníkov nehnuteľností (najmä na dodatok k
zámennej zmluve zo dňa 13.06.1972, podľa ktorej prijala Natália W. určité obmedzenia stavebnej
činnosti na predmetnom stavebnom pozemku. Je nepochybné, že žiadne takéto obmedzenie nebolo
stavebníkom známe, títo kupovali nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov s
vyhlásením predávajúcich, že nehnuteľnosti nie sú nijak zaťažené akýmikoľvek bremenami alebo

dohodami v prospech tretích osôb a takéto ťarchy nie sú zapísané ani v katastri nehnuteľností. Súd
je názoru, že stavebníci nie sú viazaný dohodami, ktoré urobili pôvodní vlastníci nehnuteľností a keď
sa aj pôvodní vlastníci nehnuteľností zaviazali, že na pozemku budú realizovať stavbu len s určitými
parametrami, tento záväzok neprešiel kúpou nehnuteľností na stavebníkov, ktorí o ňom nemali žiadnu
vedomosť. Spomínaná dohoda sa týkala len jej zmluvných strán a nevytvorila záväzok vo forme ťarchy

viažucej sa na predmetný pozemok, ktorá by prešla zároveň s prevodom vlastníckeho práva k tomuto
pozemku na stavebníkov ako nových vlastníkov nehnuteľnosti a preto nebol potrebný postup podľa §
137 stavebného zákona, nakoľko túto námietku žalobkyne celkom správne žalovaný nevyhodnotil ako
občiansko-právnu námietku, ktorá by bola prekážkou vydaniu stavebného povolenia.
Žiadna dohoda v prospech žalobkyne ohľadne pozemku stavebníkov nie je zapísaná v katastri

nehnuteľností, t.j. nemá vecno-právne účinky, ktoré by zaväzovali aj stavebníkov ako nových vlastníkov
nehnuteľnostíatietolistinynapokonaniniesúzaloženédozbierkylistínvedenejsprávoukatastra.Treba
dôsledne odlišovať od dohôd, ktoré sa týkajú iba zmluvných strán, od dohôd majúcich vecno-právne
účinky, z ktorých práva a povinnosti zaväzujú aj právnych nástupcov zmluvných strán. V opačnom
prípade by nebol žiaden rozdiel medzi obligačnými záväzkami a vecno-právnymi záväzkami. Žalobkyňa

resp. jej právny predchodcovia mali právo trvať na zápise ťarchy v katastri nehnuteľností a týmto
spôsobom by si zabezpečili relevantnosť tohto obmedzenia aj pre ďalších vlastníkov, ktorí by boli o
tejto ťarche informovaní priamo z listu vlastníctva ako verejnej listiny. Ak pôvodní vlastníci nepreniesli
ťarchu na stavebníkov a neinformovali ich o existujúcej dohode obmedzujúcej stavebnú činnosť, vzniká
tu priestor na prípadnú náhradu škody za porušenie tejto povinnosti, avšak táto skutočnosť sa nijako

nemôže týkať stavebníkov. Námietku žalobkyne ohľadne existencie obmedzenia stavebnej činnosti
žalovaný správne vyhodnotil tak, že nejde o občiansko-právnu námietku, nakoľko táto nevyplýva zo
žiadneho práva žalobkyne k pozemku stavebníkov.

K namietaným procesným vadám týkajúcim sa rozhodovania zamestnancom, ktorý mal byť vylúčený
pre predpojatosť a neposkytnutie možnosti žalobkyni, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohla vyjadriť
k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, súd uvádza, že žalobkyňa
síce správne citovala príslušné ustanovenia právnych predpisov, avšak súd sa s jej tvrdením o existencii

závažných procesných vád nestotožnil.

Zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosť o jeho
nepredpojatosti (§9 ods. 1 správneho poriadku).

Keďže sa touto námietkou (predpojatosti) zaoberal aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí a súd sa
s jeho odôvodnením na strane 10 napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje a účastníci
konania poznajú dôvody rozhodnutia, súd ich v rozsudku detailne už opakovať nebude a v celomrozsahu na ne poukazuje. Relevantné je, že o námietke bolo rozhodnuté pred meritórnym rozhodnutím
vo veci, pričom žalovaný v odvolacom konaní posudzoval dôvodnosť námietky a dospel k záveru, že
postup stavebného úradu pri vyhodnocovaní námietky bol správny. Žalobkyňa tvrdila, že námietkou

predpojatosti voči zamestnankyni správneho orgánu prvého stupňa sa nezaoberal ani stavebný úrad
a neskôr ani žalovaný z hľadísk, ktoré namietala. Z obsahu spisu však žiadne zastrašovanie alebo
šikanovanie žalobkyne v súvislosti so začatím výkonu štátneho stavebného dohľadu nevyplýva. Pre
úplnosť treba uviesť, že k vylúčeniu zamestnanca správneho orgánu dochádza buď obligatórne alebo
fakultatívne, pričom v tomto prípade bolo zistené, že neboli zistené žiadne z podmienok vylúčenia

zamestnanca správneho orgánu a preto bola námietka zaujatosti opodstatnene zamietnutá rozhodnutím
Mestskej časti Bratislava - Staré mesto č. XXXX/XXXXX/XXXX/URS/Kul. Ani podľa názoru súdu totiž
neboli naplnené dôvody uvedené v § 9 ods. 1, 2 správneho poriadku a samotný nesúhlas žalobkyne
s postupom zamestnankyne správneho orgánu, hoci by bol aj chybný, nemôže predstavovať dôvod na
vylúčenie zamestnanca z ďalšieho konania. Súd v tomto konaní nebol oprávnený posudzovať stavebnú
činnosť žalobkyne z hľadiska jej legálnosti a preto sa ani nebude vyjadrovať k postupu stavebného úradu

v súvislosti s udržiavacími prácami, stavbou prístavby, schodiska a plotu, pričom stavebníci tvrdili, že
napriek ohláseniu len udržiavacích prác bola žalobkyňou budovaná nová stavba.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť

možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy
príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia

a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie
týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov
neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným

osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 60a správneho poriadku ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie
o odvolaní.

Podľa § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne uvedené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto
zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods.

2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen
právo navrhovať dôkazy ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne povinnosť dôkazy
správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej
povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny
orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v §

32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej
povinnosti a postupuje v súlade so správnym poriadkom, aj keď účastník správneho konania je nečinný
a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom
nevyjadruje. Treba zároveň rozlišovať od práva účastníka na vyjadrenie sa k začatiu konania, ako
aj jeho práva na predkladanie alebo navrhovanie dôkazov, od jeho práva vyjadriť sa k podkladom

alebo dôkazom zabezpečeným v konaní správnym orgánom, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie
správneho orgánu vo veci samej, ktoré právo účastníkovi správneho konania zákonodarca ustanovil
v § 33 správneho poriadku. Účastník má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu
konania, pričom sa môže vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov,
môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je

predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným
komplikáciám.Z uvedených dôvodov povinnosťou správneho orgánu je umožniť účastníkovi, aby sa pred vydaním
rozhodnutia oboznámil s dôkazmi, ako aj so všetkými podkladmi, ktoré sú podkladom pre rozhodnutie
vo veci, a za tým účelom oznámiť účastníkovi, že má možnosť sa vyjadriť pred vydaním rozhodnutia.

Správny orgán v konaní môže pokračovať a vydať rozhodnutie, ak sa účastník svojho práva na
vyjadrenie výslovne vzdá alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej
bez toho, aby umožnil účastníkovi konania vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie
správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Posúdenie
súdu v preskúmavacom konaní, či takéto procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou,

ktorá spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, je individuálne a je podmienené konkrétnymi
okolnosťami toho ktorého prípadu.

K námietkam žalobkyne súvisiacich s § 33 ods. 2 správneho poriadku súd opätovne poukazuje na
správne teoretické východiská žalobkyne, s ktorými sa stotožňuje. Konkrétne okolnosti tohto prípadu
však celkom zrejme nasvedčujú tomu, že síce došlo k pochybeniu správneho orgánu, avšak určite

nejde o takú vadu, ktorá by spôsobila nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a potrebu jeho zrušenia.
Žalobkyňa totiž v súvislosti s tým, že jej žalovaný bezprostredne pred vydaním rozhodnutia neoznámil,
že má možnosť sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia, nebola nijako ukrátená na svojich právach, keďže z
obsahu spisu vyplýva, že bola či už prvostupňovým orgánom ako aj žalovaným viackrát upovedomená o
doplnení spisového materiálu s možnosťou vyjadriť sa a toto svoje právo aj reálne využívala. Žalobkyňa

nahliadala do spisu a aktívne v konaní vystupovala, pričom treba mať na zreteli aj v stavebnom konaní
uplatňujúcu sa koncentračnú zásadu, ktorá zamedzuje blokovanie alebo znefunkčnenie konania zo
strany takého účastníka, ktorý nemá záujem o skoré rozhodnutie.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobkyňa vzniesla viackrát námietky či už písomne alebo na ústnom

pojednávaní a to dokonca aj po lehote stanovenej stavebným úradom, ktoré však boli tiež vzaté do
úvahy vzhľadom na to, že v upovedomení zo dňa 22.03.2011 neurčil a nepoučil účastníkov, že na
neskôr podané námietky nebude prihliadať. Žalovaný opätovne po doplnení dokladov dňa 19.07.2011
upovedomil účastníkov konania o doplnení podkladov pre rozhodnutie s možnosťou nahliadať do
spisového materiálu, čo žalobkyňa využila a dňa 11.08.2011 podala písomné vyjadrenie. Opätovne po

lehote poslal vyjadrenie aj právny zástupca žalobkyne (dňa 02.09.2011), pričom ako podstatné treba
uviesť, že žalovaný sa so všetkými námietkami žalobkyne dôsledne vo svojom rozhodnutí vysporiadal.
Žalobkyňa teda bola o priebehu konania ako aj o všetkých podkladoch riadne a včas informovaná a
samotným finálnym neoznámením, že sa má možnosť vyjadriť k podkladom rozhodnutia pred samotným
rozhodnutím žalovaného predstavuje síce procesné pochybenie žalovaného, avšak bez akéhokoľvek

vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru súdu nedošlo k porušeniu § 3 ods. 4 a § 32 ods. 1 správneho poriadku, keďže správne

orgány vychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu veci. V danom prípade bol svetlo-technický posudok
vypracovaný autorizovanou osobou a preto sa považuje za hodnoverný a relevantný podklad konania
bez potreby jeho správnosť spochybňovať. Nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovania, keďže
možné tienenie je iba na východnej fasáde rodinného domu žalobkyne, na ktorej sa nenachádzajú
presklenia obytných miestností ale iba presklenia schodiskového priestoru, kúpeľne, resp. WC, komory,

ktoré nie sú obytnými miestnosťami a teda nepodliehajú podľa platných noriem posudzovaniu.
Žalobkyňou spomínané STN určujú prípady, kedy je potrebné vyhotoviť svetlo-technické posudky, avšak
z konkrétnej situácie orientácie a typu stavieb tu takáto povinnosť nie je. Svetlo-technický posudok bol
teda v stavebnom konaní urobený, avšak logicky sa nedotýkal objektu žalobkyne, keďže v tejto súvislosti
táto povinnosť z uvedených noriem nevyplývala. Je potrebné dodať, že zbytočné dokazovanie by bolo

celkom evidentne v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti správneho konania. Nejde teda o
vadu konania, ako to tvrdí žalobkyňa, keď stavebný úrad neustanovil znalca za účelom vypracovania
svetlo-technického posudku. Žalobkyňa mala pritom možnosť predložiť svetlo-technický posudok, ktorý
by si sama objednala, na preukázanie ňou tvrdených skutočností. Žiadny takýto dôkaz však žalobkyňa
v správnom konaní nepredložila.

G.Riadny chod spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd ako aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zaväzuje súdy a orgány verejnej správy na
odôvodňovanie rozhodnutí. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a tento postup je

nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania.

Tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a podľa § 47 ods. 3
správneho poriadku povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Ak tak
neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom či už správneho orgánu alebo súdu odníme
možnosť konať pred týmto orgánom a súčasne tieto orgány postupujú aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Perfektnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané
v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí obsahovať náležitosti určené všeobecnou právnou
úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie
zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový

prehľad o priebehu konania, reakcia na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi
výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú
zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, aj na také, ktoré sú pre rozhodnutie
bezvýznamné, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o skutočnosť alebo argument,

ktoré sú pre rozhodnutie rozhodujúce, odpoveď špecifická k danej skutočnosti či argumentu sa vyžaduje.

V súvislosti s § 47 ods. 3 správneho poriadku sa súd opätovne stotožňuje s teoretickými
úvahami žalobkyne, avšak má za to, že napadnuté rozhodnutie spĺňa požiadavky uvedené v §
47 ods. 3 správneho poriadku, keďže rozhodnutie je presvedčivo odôvodnené, pričom žalovaný

sa náležite vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
dáva dostatočnú odpoveď na všetky právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich
zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúci. Je zrejmé, že žalovaný sa vecou starostlivo zaoberal
a svoj názor aj logicky odôvodnil. V žiadnom prípade nie je jeho rozhodnutie výsledkom svojvôle tak,
ako sa to snaží navodiť žalobkyňa. Napadnuté rozhodnutie teda súd považuje za riadne odôvodnené,

čo svedčí o tom, že žalovaný sa vecou riadne zaoberal a že zvážil všetky relevantné skutočnosti veci
a dodržal aj atribúty spravodlivého procesu.

Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky

žalobkyne neodôvodňovali jeho zrušenie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobkyne v
konaní tejto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorý v takomto prípade
zásadne nemá právo na náhradu trov konania.

Súd nepriznal náhradu trov konania ani pribratým účastníkom. Konania podľa piatej časti O.s.p. nie sú
konania sporové v takom zmysle ako podľa tretej časti O.s.p.. V správnom súdnictve preskúmavajú
súdy zákonnosť postupu (rozhodnutí) správnych orgánov a výsledok konania závisí od toho, či správny
orgán zákon dodržal alebo nie. Na tejto veci nemôže zmeniť nič argumentácia pribratého účastníka
konania a ustanovenie § 250 ods. 1, 3 O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi potrebné vykladať

tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene
v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením rozhodnutia správneho
orgánu. Pribratý účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, že si zvolil na svoje
zastupovanie v konaní pred súdom v tomto postavení právne zastupovanie, trovy takéhoto zastúpenia
si znáša sám.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom
súde v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 3. 8. 2025. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.

Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. september 2015