Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. december 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200022
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3017200022.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. I. S. a sudcov D.. E. J. a D..
L. W., v právnej veci žalobcu: E.., so sídlom J. XXX, O.: XX XXX XXX, právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou R., s.r.o., so sídlom H., C. XXXX, O.: XX XXX XXX, proti žalovanému: M. riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom T. T., A. XX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozhodnutie M. riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.
novembra 2016 a rozhodnutie C. úradu Q., pobočka H. T. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. júna XXXX
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa XX. novembra XXXX, ktoré žiadal v spojení s prvostupňovým rozhodnutím C. úradu Q.,
pobočka H. T. (ďalej aj ,,správca dane“, ,,správny orgán I. stupňa“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.
júna XXXX zrušiť. Žalobca súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

2. Žalovaný uvedeným napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa č.

XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. júna 2016, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu v zmysle §
68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 2.440,- eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie apríl 2013, keď mu nebolo uznané právo na odpočítanie DPH z dodávateľských
faktúr od dodávateľa spoločnosti H. B. s.r.o. za služby odihľovanie, rezanie závitov a zámočnícke práce.

3. Žalobca v podanej žalobe namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a skutkový stav,

tak ako ho zistil žalovaný, resp. správca dane, je v rozpore s vykonaným dokazovaním, je neúplný a
nemá oporu v administratívnom spise. Namietal, že žalovaný sa pri hodnotení jednotlivých skutkových
zistení, ktoré vyšli najavo v rámci administratívneho konania, zameral len na niektoré čiastkové zistenia
(výpoveď p. G. P. a chýbajúce účtovné doklady spoločnosti O. s.r.o.), ktoré však bez akéhokoľvek
kritického skúmania v kontexte ďalších preukázaných skutočností vyhodnotil ako nesporné a naopak
všetky ostatné skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu ako sporné a nepreukázané. Takýto izolovaný

prístup žalovaného ku kontrolným zisteniam nemožno podľa žalobcu akceptovať, nakoľko správca dane
pri vyhodnotení kontrolných zistení nepostupoval tak, že všetky dôkazy a zistenia svedčiace v prospech i
neprospech žalobcu hodnotil samostatne a vo vzájomných súvislostiach. Zastával názor, že žalovanému
preukázal reálny hospodársky význam a účel namietaných zdaniteľných plnení a ich zrealizovania,
keďže namietané zdaniteľné plnenia od H. B. s.r.o. boli v rámci dodávateľsko-odberateľského reťazca
reálne použité na dodanie služieb pre odberateľov žalobcu, čo nepovažoval ani žalovaný za sporné. Z

predložených daňových priznaní k DPH za rok 2013 nepochybne vyplýva, že DPH bola z jednotlivých
faktúr v súlade so zákonom o DPH odvedená v príslušných zdaňovacích obdobiach, čo potvrdzujeskutočnosť, že predmetné faktúry sú riadne zaúčtované v účtovníctve H. B. s.r.o. Žalobca nebol so
spoločnosťou O. s.r.o. v žiadnom zmluvnom vzťahu, pričom za kvalitu dodaných služieb zodpovedal
výhradne ako dodávateľ H. B. s.r.o. Z tohto dôvodu nebolo pre žalobcu vecou zásadného významu,

či objednané plnenia dodal v celom rozsahu dodávateľ H. B. s.r.o. alebo na dodanie zdaniteľných
služieb použil zčasti iného subdodávateľa. Žalobca poznal svojho priameho obchodného partnera H.
B., s ktorým dlhodobo spolupracoval a mal s ním pozitívne skúsenosti. Nebolo preto dôvodné, aby
žalobca skúmal okolnosti a podmienky obstarania služieb dodaných od svojho obchodného partnera.
Tátopožiadavka,akosasnažínaznačiťžalovaný,nevyplýva(aniimplicitne)zozákonaoDPHaaniiného

všeobecne záväzného právneho predpisu. Ak by sa akceptovala žalovaným deklarovaná požiadavka,
znamenalo by to, že žalobca je aj napriek preukázaniu dodania zdaniteľného plnenia od priameho
dodávateľa (H. B. s.r.o.) povinný preukázať dodanie namietaných zdaniteľných plnení vo vzťahu ku
všetkým subdodávateľom dodávateľa. Pokiaľ ide o rozhodnutie ESD vo veci C-78/12 Evita -K EOOD,
uviedol, že z tohto rozhodnutia nevyplýva, že vyššie uvedené hodnotenie jednotlivých plnení v rámci
dotknutéhododávateľskéhoreťazcamožnouskutočniťizolovanevovzťahukpredchádzajúcimplneniam

vo veci samej, a to bez komplexného posúdenia celého reťazca a všetkých okolností, ktoré v rámci jeho
realizácie vyšli v rámci administratívneho konania najavo. Žalobca ďalej uviedol, že priamy svedok -
pán O. potvrdil, že pre neho vykonával subdodávateľsky práce pán G. P. ktorý vystavil aj faktúry, avšak
podľa žalobcu to mohol byť práve on, kto chcel získať majetkový prospech tým spôsobom, že nechcel
priznať takýto príjem a splniť si svoju daňovú povinnosť. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie zo dňa 12.01.2006 - spojené veci C-354/03, C-355/03 A C-484/03 52, z
ktorého explicitne vyplýva zásadná potreba ochrany dobrej viery platiteľa dane na konkrétnom stupni
dodávateľského reťazca. Zastával názor, že ako daňový subjekt v rámci administratívneho konania
preukázal splnenie predpokladov pre prípadné uplatnenie si nároku na odpočítanie DPH. S poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/22/2009 zastával názor, že nad akúkoľvek pochybnosť

preukázal, že všetky ním uvádzané tvrdenia sú pravdivé, a preto nemôže znášať dôkazné bremeno za
iné subjekty, ktoré sú v reťazci obchodno-právnych vzťahov, a to osobitne vo vzťahu k subdodávateľovi
spoločnosti O. s.r.o., resp. preukazovať všetky skutočnosti, ktoré si vymieni žalovaný, avšak tieto nie
sú v merite veci rozhodujúce pre ustálenie skutkového stavu. Žalovaný svoje kontrolné zistenia opiera
len o skutkové zistenia a nedostatky na strane subdodávateľa spoločnosti O. s.r.o., ktoré žalobca

nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, keďže o takomto subjekte nemal ani len vedomosť. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžf/94/20l3, v zmysle
ktorého namietal argumentáciu žalovaného, že ak vzniknú pochybnosti o dodaní služby na strane
subdodávateľa, je na platiteľovi (žalobcovi), aby tieto pochybnosti na strane správcu dane vyvrátil a ak
sa mu to nepodarí, nevznikne mu ani nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných

plnení dodaných od jeho priameho dodávateľa.

4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že správca dane vykonával v rámci daňovej kontroly
rozsiahle dokazovanie, výsledkami ktorého preukázateľne spochybnil reálnosť uskutočnenia dodania
služieb - rezanie závitov, odihlovanie, zámočnícke práce, fakturovaných spoločnosťou H. B. s.r.o. Zo

skutočností, ktoré uviedol správca dane v odvolaním napadnutom rozhodnutí bolo pre žalovaného
zrejmé, že žalobca dostatočne nepreukázal vznik daňovej povinnosti predmetného zdaniteľného
plnenia. V rámci daňovej kontroly správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu
práva v oblasti dane z pridanej hodnoty. Plnenia deklarované zo strany dodávateľa H. B. s.r.o. na žalobcu
neboli preukázané počas výkonu daňovej kontroly a následne ani vo vyrubovacom konaní, správca

dane využil všetky dostupné procesné prostriedky, pričom nebol viazaný len návrhmi žalobcu k tomu,
aby dostatočne zistil, či tvrdenia žalobcu sú skutočne opodstatnené. Správca dane vykonal rozsiahle
dokazovanie, z ktorého vyplynul záver uvedený do rozhodnutia, postupoval v súlade s ustanovením §
24 ods. 2 Daňového poriadku, viedol dokazovanie a dbal, aby skutočnosti nevyhnuté na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie a nebol pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Žalovaný v

odvolacom konaní rozhodnutie správcu dane preskúmal a zistil, že skutočné reálne dodanie služieb pre
žalobcu dodávateľom H. B. s.r.o. uvedeným na faktúrach nebolo preukázané, resp. subdodávateľom.
Žalobca v celom konaní o neuznaní práva na odpočítanie dane neuniesol ťarchu dôkazného bremena
k tomu, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukázal na závery
Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudkoch sp. zn. 6Sžf/18/2011, 6Sžf/14/2012, v zmysle ktorých

v daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Uviedol, že daňový subjekt síce formálne splnil zákonné
predpoklady pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane, a to predložením dodávateľských
faktúr, svojej objednávky a záznamov DPH, ale zo skutočného obsahu predmetného plnenia vyplývazískanie neoprávnenej daňovej výhody spočívajúcej v neoprávnenom uplatnení práva na odpočítanie
dane. Plnenia deklarované žalobcom zo strany uvedeného dodávateľa resp. subdodávateľa žalobcu ako
platiteľovi a zároveň plnenia deklarované na faktúrach neboli počas výkonu daňovej kontroly a následne

vo vyrubovacom konaní preukázané. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že prvotne je potrebné
pri preukazovaní obchodných transakcií uniesť dôkazné bremeno na strane samotného dodávateľa
resp. jeho subdodávateľa, prostredníctvom ktorého je možné samotné zdaniteľné plnenie podrobne
identifikovať. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie
odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia nie sú predpokladom
pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/51/2010).
Tvrdenie žalobcu, že konateľ jeho dodávateľa - O. H. na ústnom pojednávaní dňa 07.01.2015 (Zápisnica
o ústnom pojednávaní č. XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX) potvrdil, že „poskytnuté zdaniteľné služby vykonal
prevažne osobne, za občasnej pomoci pracovníkov z firmy O. s.r.o.", resp. „sám za príležitostnej
výpomocipracovníkovdodanýchspoločnosťouO.s.r.o."označilzazavádzajúce.Zpredmetnejzápisnice

vyplýva, že konateľ žalobcovho dodávateľa O. H. uviedol, že predmetné práce vykonával on spolu s
dvoma, niekedy troma ľuďmi z firmy O. s.r.o., na strojoch odihlovač a zavitovač žalobcu. Z dokazovania
vykonaného správcom dane vyplýva, že deklarovaný subdodávateľ žalobcu (O. s.r.o.) poprel vykonanie
prác fakturovaných žalobcovi jeho dodávateľom. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobcov
dodávateľ v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013 pri vysokom

obrate (základ dane vo výške 375.712,77 eur, daň vo výške 36.445,28 eur) vykázal nízku daňovú
povinnosť (vo výške 1.834,93 eur). V súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
12.01.2006 -spojenie veci C-354/03, C-355/03 A C-484/03 52 uviedol, že správca dane nepreukazuje
úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových orgánov. Nie
je vylúčené, že obchodní partneri sa mohli dopustiť aj podvodného konania, na druhej strane bolo

povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch opatrne a s primeranou obozretnosťou, pričom
v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/4/2015 zo dňa 10.09.2016.
Dodal, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, je to správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy
vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní a aké závery z jednotlivých dôkazov vyvodí.

5. Žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného podaním zo dňa 07.07.2017, v ktorom zotrval na
dôvodoch uvedených v žalobe. Zdôraznil, že počas administratívneho konania správca dane z vlastného
i žalobcovho podnetu vykonal viacero dôkazov, ktoré svedčia v prospech žalobcu, a teda možno z
nich implicitne vyvodiť, že došlo k reálnemu dodaniu namietaných zdaniteľných plnení uvedených vo
faktúrach. Okolnosť, že žalovaný na tieto dôkazy svedčiace v prospech žalobcu neprihliadol, resp.

nekonfrontoval ich s inými dôkazmi a zisteniami, nemožno interpretovať ako neunesenie dôkazného
bremena žalobcom. Evidentným príkladom izolovaného prístupu správcu dane a žalovaného bol okrem
iných prípadov uvedených v žalobe aj prístup správcu dane pri hodnotení a posudzovaní hodnovernosti
výpovede konateľa spoločnosti O. s.r.o. pána G. P.. Zdôraznil, že vzhľadom na výsledky vykonaného
dokazovania v rámci administratívneho konania má na rozdiel od žalovaného za to,

že vyhodnotením jednotlivých dôkazov vo vzájomných súvislostiach možno ustáliť skutkový záver, že
hodnoverným spôsobom preukázal faktické dodanie namietaných zdaniteľných plnení od dodávateľa H.
B. s.r.o., v dôsledku čoho mu legitímne vznikla daňová povinnosť vo vzťahu k namietaným zdaniteľným
plneniam,zktorýchsináslednevsúlades§49a§51anasl.zákonaoDPHuplatnilnároknaodpočítanie
dane. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný ako aj správca dane sú v rámci preverovania oprávnenosti

nároku na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr povinní prihliadnuť na potrebu ochrany dobrej viery
platiteľa dane na konkrétnom stupni dodávateľského reťazca v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Potrebaochranydobrejvieryplatiteľadanesaprejavujevprenosedôkaznéhobremenanasprávcudane
v tom smere, aby správca dane v prípade tvrdenia, že žalobca sa zúčastnil reťazca transakcie, v ktorom
došlokúdajnýmdaňovýmpodvodom,preukázalnapodkladeobjektívnychskutočností,žežalobcavedel

alebo mal vedieť, že prijatím namietaných zdaniteľných plnení sa zúčastní daňového podvodu, inak
nemožno odoprieť priznanie nároku na odpočítanie dane z namietaných zdaniteľných plnení. V tejto
súvislosti žalobca dal do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik C-285/11, bod 40 a rozsudok v
spojených veciach C-80/2011 a C-142/2011 E. P. a H. C.).

6. Stanoviskom zo dňa 15.11.2017 sa žalovaný vyjadril k podaniu žalobcu zo dňa 07.07.2017. Zotrval
v ňom na svojom vyjadrení k žalobe a naďalej žiadal žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených v
napadnutom rozhodnutí. Zopakoval, že v predmetnej právnej veci žalobca síce predložil správcovi dane
základné účtovné dokumenty (dodávateľská faktúra, objednávka), čím splnil svoju základnú dôkaznúpovinnosť,avšaktietodokladybolisprávcomdanekvalifikovanespochybnenévtom,ženapriektomu,že
práce boli skutočne vykonané, nebolo zistené, že k ich realizácii došlo skutočne dodávateľom uvedeným
nasporýchfaktúrach.Žalovanýzastávalnázor,žesprávcadanepočasvykonanéhodokazovaniauviedol

skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodné pochybnosti o tom, že služby boli poskytnuté dodávateľskou
spoločnosťou H. B. s.r.o. Bolo vecou žalobcu, aby preložil dôkazy alebo označil ďalšie dôkazné
prostriedky, ktorými preukázal opodstatnenosť uplatneného nároku na odpočítanie, resp. odstránil
pochybnosti správcu dane, s ktorými bol zákonným spôsobom pred vydaním rozhodnutia oboznámený.
V predmetnej veci, keď nebolo sporné, že práce boli vykonávané v priestoroch žalobcu, z jeho materiálov

anajehostrojoch,jemožnédôvodnepredpokladať,žežalobcamuselmaťvedomosťokonkrétnejosobe
alebo osobách, ktoré práce vykonali, keďže im zveroval svoj majetok (materiál, stroje). Išlo o osoby,
ktoré vykonávali práce na jeho pracovisku za použitia jeho strojov. Z uvedeného je teda zrejmé, že za
predpokladu, že tieto práce boli skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúre prostredníctvom
jeho subdodávateľa, musel mať žalobca, vzhľadom na všetky okolnosti veci, o týchto osobách konkrétnu
vedomosť a nič mu nebránilo v prípade vyslovených pochybností správcom dane takéto osoby označiť,

resp. predložiť dôkazy súvisiace s ich vstupom na jeho pracovisko a použitím jeho majetku. Zopakoval,
že žalobca v dokazovaní pred správcom dane a vo veci uplatňovania práv odpočítania dane nebol
úspešný, keď pochybnosti správcu dane nedokázal vyvrátiť relevantnými skutočnosťami a dôkazmi
preukazujúcimi ich opodstatnenosť.

X. Krajský súd v Q. (ďalej aj ,,krajský súd“) preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych
orgánov podľa § 177 ods. 1 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 SSP),
ktorými je súd v prejednávanom prípade viazaný (§ 134 ods. 1 a 2 SSP), vec prejednal na verejnom
pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s
obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že správnej žalobe je potrebné priznať úspech z

týchto dôvodov:

8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

8.1. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov.

8.2. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie

žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

9. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX
zo dňa 16. novembra XXXX, ktorým potvrdil rozhodnutie C. úradu Q., pobočka H. T. č. XXXXXXXXX/

XXXX zo dňa XX. júna XXXX o vyrubení rozdielu dane v sume 2.440,- eur na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie apríl 2013, keď správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH z
dodávateľských faktúr od dodávateľa spoločnosti H. B. s.r.o. za služby odihľovanie, rezanie závitov,
zámočnícke práce, a to:
- z dodávateľskej faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 25.04.2013, splatnej dňa 10.05.2013 s dátumom

dodania tovaru/služby dňa 25.04.2013, základ dane 5.350,- eur, DPH v sume 1.070,- eur, celková suma
6.420,- eur a
- z dodávateľskej faktúry č. XXXXXXX vystavenej dňa 30.04.2013, splatnej dňa 15.05.2013 s dátumom
dodania tovaru/služby dňa 30.04.2013, základ dane 6.850,- eur, DPH v sume 1.370,- eur, celková suma
8.220,- eur.

10. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným krajský súd zistil tieto
skutočnosti:

11.Žalobcaakodaňovýsubjektpodaldňa23.05.2013riadnedaňovépriznanienaDPH,vktoromvykázal

vlastnú daňovú povinnosť vo výške 541,48 eur.

12. Daňový úrad Q. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január - december
2013, ktorá bola v zmysle Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 18.09.2014 začatá dňa 23.10.2014.13. Správca dane vykonal dňa 17.12.2014 miestne zisťovanie za účelom preverenia uskutočnených
zdaniteľných plnení daňového subjektu H. B. s.r.o. s prihliadnutím na daňové priznania DPH za

zdaňovacie obdobia január až december 2013. Na základe informácie poskytnutej konateľom tejto
dodávateľskej spoločnosti - O. H. správca dane zistil, že v roku 2013 mala spoločnosť sídlo na adrese
E. XX, T. a v čase miestneho zisťovania a ani v roku 2013 nemala iné prevádzkové priestory a ani
zamestnancov.

14. Dňa 07.01.2015 uskutočnil správca dane s uvedeným konateľom spoločnosti H. B. s.r.o. ústne
pojednávanie,počasktoréhotentopredložilúčtovnéadaňovédokladypredmetnejspoločnostiauviedol,
ževzdaňovacíchobdobiachjanuár-december2013vykonávalprežalobcuslužby-odihľovanie,rezanie
závitov a zámočnícke práce. K uvedenému predložil faktúry vystavené pre žalobcu za rok 2013, ktoré
podpísal. Uviedol, že práce sa vykonávali v priestoroch vo J. na strojoch žalobcu, práce vykonával on
spolu s dvoma, niekedy troma ľuďmi zo spoločnosti O. s.r.o. Výrobky jeho firma neprepravovala, služby

poskytoval na základe písomnej objednávky, s konateľom žalobcu komunikoval priamo on. Úhrady za
služby boli vykonané bezhotovostne, k čomu predložil výpisy z banky za rok 2013.

15. Na základe dožiadania správcu dane zo dňa 16.03.2015 bolo Daňovým úradom T. T. preverované, či
sa sporné faktúry nachádzajú v účtovníctve daňového subjektu O. s.r.o., či boli riadne zaúčtované a daň

vysporiadanávočištátnemurozpočtuvpríslušnýchzdaňovacíchobdobiach,spôsobichúhradyaspôsob
vykonávania deklarovaných služieb v predmetných faktúrach. Na základe oznámenia zo dňa 01.07.2015
bolo zistené, že uvedený subdodávateľ nemá predmetné faktúry, ktorými mali byť vyúčtované práce pre
dodávateľa žalobcu, zaúčtované v účtovníctve spoločnosti, zahrnuté v evidencii DPH, ani v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie marec - december 2013.

16. Pri výsluchu uskutočnenom na základe dožiadania dňa 01.07.2015 Daňovým úradom T. T., konateľ
spoločnosti O. s.r.o. G. P. uviedol, že spoločnosť H. B. s.r.o. nepozná, nikdy s ňou neobchodoval,
predmetné faktúry nevyhotovil a nepodpísal, pečiatka nie je totožná s pečiatkou spoločnosti O.
s.r.o., fakturované služby nikdy nevykonal ani vlastnými zamestnancami, ani subdodávateľsky. V

majetku nemá materiálno - technické vybavenie nevyhnutné pre vykonávanie fakturovaných prác,
hlavnou činnosťou spoločnosti je maloobchod a veľkoobchod. Spoločnosť tieto služby nevykonávala,
nenakupovala a neskladovala žiaden materiál určený na opracovávanie.

17. O výsledku kontroly vyhotovil správca dane Protokol č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.09.2015,

ktorý bol doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole dňa 22.09.2015.

18. Dňa 13.10.2015 doručil žalobca správcovi dane podanie označené ako Vyjadrenie k zisteniam
uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Následne boli dňa 03.12.2015 pred správcom dane

prerokované pripomienky žalobcu v zmysle uvedeného Vyjadrenia k zisteniam uvedeným v predmetnom
protokole,očombolaspísanáZápisnicaoústnompojednávaníč.XXXXXXXX/XXXXzodňa03.12.2015.

19. Správca dane doplnil dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých žalobcom, a to O. P. -
zamestnanca spoločnosti O. J. s.r.o., Bc. S. T. - zamestnanca spoločnosti S. J. s.r.o. a E. U. -

bývalého zamestnanca spoločnosti C. J. s.r.o., o čom boli spísané zápisnice o ústnom pojednávaní č.
XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.04.2016, č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.04.2016 a č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa 21.04.2016. Uvedení svedkovia potvrdili, že od žalobcu objednávali služby spočívajúce
vo výkonoch a službách, ktoré boli predmetom spornej fakturácie.

20. Následne správca dane vydal dňa 15. júna 2016 rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým vyrubil
žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume 2.440,- eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období apríl
2013 neuznal žalobcovi ako platiteľovi dane nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry č.
XXXXXXX zo dňa 25.04.2013 a faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.04.2013 od dodávateľa H. B. s.r.o. v

celkovej sume 2.440,- eur, nakoľko žalobca uplatnením práva na odpočítanie dane a odpočítaním DPH
z týchto faktúr za práce odihľovanie, rezanie závitov a zámočnícke práce porušil § 49 ods. 1 a 2 v
nadväznosti na § 51 a § 19 zákona o DPH.21. Správca dane na základe zistených skutočností dospel k záveru, že nebolo dostatočne preukázané,
že služby - odihľovanie, rezanie závitov a zámočnícke práce deklarované na faktúrach predložených
daňovým subjektom ku kontrole boli uskutočnené a dodané dodávateľom - spoločnosťou H. B. s.r.o.,

ktorý je uvedený na faktúrach, ani to, že ďalší subdodávateľ t.j. spoločnosť O. s.r.o. tieto práce vykonal.
Nebolo jednoznačne preukázané, že spoločnosť O. s.r.o. dodala predmetné služby spoločnosti H. B.
s.r.o. C. - spoločnosti H. B. s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania služieb - odihľovanie, rezanie
závitov, zámočnícke práce, dodávateľ iba prebral obsah faktúr iného subdodávateľa a kontrolovanému
daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane, pričom cieľom takéhoto formálneho dodania

služieb, bez reálneho plnenia, bolo uplatnenie odpočítania DPH a čerpanie nadmerného odpočtu.

22. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16. novembra 2016 tak, že prvostupňové rozhodnutie
správcu dane potvrdil, nakoľko v danej veci nebolo dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom preukázané,
že spoločnosť H. COS. s.r.o. platiteľovi dane skutočne dodala služby fakturované spornými faktúrami.

Konštatoval, že daňový subjekt H. B. s.r.o. vystupoval v predmetnom obchode ako "formálny dodávateľ",
ktorý deklaruje dodávky služieb. Aj napriek tomu, že O. H., konateľ tejto dodávateľskej spoločnosti
dodanie služieb potvrdil, jeho výpoveď bola vyhodnotená ako nepostačujúci dôkaz, keď jeho tvrdenie
nepotvrdil konateľ spoločnosti O. s.r.o. H. naopak G. P. uviedol, že s O. H., resp. jeho spoločnosťou
neobchodoval, sporné faktúry nepodpisoval, nevyhotovoval, a preto v účtovníctve spoločnosti O. s.r.o.

nie sú tieto faktúry evidované, zaúčtované. Poprel, že by spoločnosť O. s.r.o. predmetné práce vykonala.
Konštatoval, že preukázanie dodania služieb listinnými dôkazmi (objednávkami, dodacími listami,
ktoré neobsahujú všetky predpísané náležitosti) nie sú dostatočné, pretože nemajú takmer žiadnu
vypovedaciu schopnosť.

23. Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov právo
odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla
daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať
daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú

byť platiteľovi dodané.

24. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o DPH“)
právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,

b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,
c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

25. Boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty,
je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a
súdomzamietnuťpriznanieprávanaodpočítaniedanezpridanejhodnoty,aksasohľadomnaobjektívne
skutočnosti preukáže že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (Rozsudok
Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11).

26. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa
na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo
poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto
nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod

týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na
výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb (Rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik,
C-285/11, bod 40).

27. Európsky súdny dvor taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach C -

80/2011 a C - 142/201X (E. P. a H. C.) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený
zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z
dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov,
sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutázdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúci
nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného
predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Uvedený rozsudok tak vedomosti žalobcu o tom,

že sa stáva súčasťou daňového podvodu priznal atribút nutnej a nevyhnutnej podmienky, bez splnenia
ktorej nesmie byť zo strany správcu dane odopretý žalobcovi ako daňovému subjektu nárok na priznanie
odpočtu DPH.

28. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného vo vyššie uvedených rozhodnutiach Súdneho dvora,

z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi
dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu alebo nie a či žalobca o tomto podvode,
vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp.
mohol mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby
uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh
kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca

dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora.

29. K argumentom správnych orgánov, že uvedená povinnosť im zo zákona nevyplýva, krajský súd
uvádza, že uvedené zistenia ohľadne zneužívajúceho konania daňových subjektov zapojených do
obchodného reťazca a uskutočnenie záveru ohľadne vedomosti kontrolovaného daňového subjektu o

tomto zneužívaní, nie sú bez ďalšieho totožné s trestnou zodpovednosťou týchto subjektov. Uvedenú
povinnosť správnych orgánov nie je možné vykladať tak, že majú de facto vykonávať právomoci, ktoré
sú zákonom zverené orgánom činným v trestnom konaní. Ich povinnosťou je na základe výsledkov
vykonaného dokazovania učiniť záver ohľadne existencie zneužívajúceho konania realizovaného za
účelom získania daňovej výhody na niektorom stupni obchodného reťazca a súčasne záver o tom, či

z výsledkov takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto konaní kontrolovaný daňový
subjekt vedel, resp. vzhľadom na všetky okolnosti tej - ktorej veci vedieť musel.

30. Krajský súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti
už uzavrel a žalovaného zaviazal zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného,

resp. zneužívajúceho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní (napr. Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/73/2015 zo dňa 01.12.2016).

31. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného a súčasne i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je potrebné podľa § 191 ods.

1 písm. d) SSP zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov
riadiť sa právnym názorom vysloveným správnym súdom (§ 191 ods. 6 SSP) a vysporiadať sa so
skutočnosťou, či žalobca, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, vedel, alebo mohol vedieť, že
sa zúčastňuje na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany jeho dodávateľa
H. B. s.r.o., nakoľko v konaní nebolo správcom dane ani žalovaným spochybnené, že predmetné služby

boli žalobcovi skutočne dodané a spochybnený bol dodávateľ danej služby.

32. K zvyšným žalobným námietkam krajský súd uvádza, že bez ohľadu na to, či ide o dôvodné alebo
nedôvodné námietky, tieto by žiadnym spôsobom neovplyvnili výrok rozhodnutia správneho súdu, že
rozhodnutie žalovaného sa zrušuje, nakoľko pre zrušenie rozhodnutia postačuje, aby bola dôvodná čo

i len jedna žalobná námietka, príp. jej časť. Napriek tomu sa krajský súd aspoň v stručnosti vyjadruje i
k ostatným žalobným námietkam, a to tak, že zvyšné žalobné body vyhodnotil ako nedôvodné.

33. Krajský súd konštatuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka
konania za to, či boli, resp. neboli v konaní preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť

rozhodnuté o veci samej v jeho prospech alebo neprospech. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je
postavené na zásade, že každý daňový subjekt má povinnosť daň priznať, teda akési bremeno tvrdenia,
ale tiež toto svoje tvrdenie doložiť, t.j. bremeno dôkazné. Toto svoje bremeno plní daňový subjekt v
konaní vedenom správcom dane, pričom je v zmysle ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku povinný
preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uviesť v daňovom priznaní, vierohodnosť, správnosť a

úplnosť evidencii, ktoré je povinný viesť alebo skutočnosti k preukázaniu ktorých bol vyzvaný správcom
dane. Uvedená koncepcia logicky vychádza zo skutočnosti, že je to práve daňový subjekt, kto má
povinnosť podávať daňové priznanie, v ktorom tvrdí určité skutočnosti, a preto musí byť daňový subjekt
aj tým, kto preukazuje správnosť týchto tvrdení.34. V predmetnej právnej veci samotný žalobca predložil správcovi dane za účelom preukázania
zdaniteľného obchodu sporné faktúry vystavené dodávateľom - spoločnosťou H. B. s.r.o. a objednávkou

a dodacím listom. V konaní nebolo sporné, že uvedené fakturované práce boli reálne uskutočnené.
Sporným zostalo, či boli realizované dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach.

35. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie

nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť),
aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na
odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí
byť schopný preukázať jednak to, že 1. zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou
uvedenou na faktúre, a jednak, že 2. prijaté služby a tovary ďalej použil na dodávky tovarov a služieb

ako platiteľ. Samotné faktúry a doklady o ich úhrade sú síce formálnou podmienkou priznania nároku na
odpočet DPH, nie sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie nároku na odpočet DPH pokiaľ nie
sú odrazom reálneho plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akúkoľvek faktúru, akýkoľvek doklad
znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je
technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet, t.j. predstierať zaplatenie

vystavenýchfaktúrbezhotovostnýmprevodomnaúčetdodávateľa.Jetedazrejmé,žesplnenieformálnej
stránky na priznanie nároku na odpočet DPH vyjadrenej predloženými dokladmi je síce jednou z
podmienok, aby bol na základe týchto dokladov priznaný nárok na odpočet DPH, tieto doklady však
musia byť odrazom reálneho plnenia. Jednoducho povedané, ak daňové doklady (faktúry a doklady
o úhrade) neodrážajú reálne plnenie, nemôžu založiť nárok na odpočet DPH, nakoľko ide o fiktívne

plnenie.

36. Aj s poukazom na uvedené je zrejmé že daňový subjekt nemôže preukazovať svoje tvrdenia
výlučne účtovnými dokladmi, ktoré môžu byť z formálneho hľadiska bezchybné. A to aj napriek tomu,
že preukazovanie nároku na odpočet dane je primárne dokladovou záležitosťou, keďže je potrebné

rešpektovať súlad skutočného stavu so stavom formálno-právnym. To znamená, že ani doklady so
všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť podkladom pre uznanie nároku na odpočet dane
z pridanej hodnoty, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo tak, ako je v
dokladoch deklarované, resp. nie sú splnené ďalšie zákonné podmienky pre jeho uplatnenie. Daň či
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty totiž nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii

zdaniteľného plnenia ako predmetu dane. Platcov dane z pridanej hodnoty viaže pomerne prísna
povinnosť viesť dôkladne záznamy o prijatých a uskutočnených zdaniteľných plneniach a evidovať
zvlášť prijaté a vystavené doklady. Zákonný nárok na daň, či jej odpočet sú tak podmienené formálnym
vykázaním zdaniteľného plnenia so všetkými náležitosťami, ale nikdy nemôžu byť priznané v prípade
nevyvrátenia pochybností o faktickom uskutočnení plnenia. Iný záver by popieral zmysel a účel zákona.

37. V predmetnej právnej veci síce žalobca predložil správcovi dane základné účtovné dokumenty ako
je dodávateľská faktúra, objednávka, čím si splnil svoju základnú dôkaznú povinnosť. V danom prípade
však boli tieto doklady správcom dane kvalifikovane spochybnené v tom, že napriek tomu, že práce
boli skutočne vykonané nebolo zistené, že k ich realizácii došlo skutočne dodávateľom uvedeným na

sporných faktúrach. Krajský súd v zhodne so žalovaným dospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené
správcom dane vo svojom súhrne predstavujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú dôvodné pochybnosti o
tom, že služby boli poskytnuté dodávateľskou spoločnosťou H. B. s.r.o.. Za tejto situácie je potom
vecou daňového subjektu, aby predložil dôkazy alebo označil ďalšie dôkazné prostriedky, ktorými
preukáže opodstatnenosť uplatneného nároku na odpočet, resp. odstráni pochybnosti správcu dane, s

ktorými bol zákonným spôsobom pred vydaním rozhodnutia oboznámený. Uvedenou požiadavkou sa
automaticky extenzívnym spôsobom nerozširuje dôkazná povinnosť daňového subjektu. Za situácie,
ako je v predmetnej právnej veci keď nebolo sporné, že práce boli vykonávané v priestoroch žalobcu, z
jeho materiálov a na jeho strojoch, je možné dôvodne predpokladať, že žalobca musel mať vedomosť o
konkrétnej osobe alebo osobách, ktoré práce vykonali, keďže im zveroval svoj majetok predstavujúci tak

materiál ako aj stroje. Išlo o osoby, ktoré vykonávali práce na jeho pracovisku za použitia jeho strojov. Z
uvedeného je zrejmé, že za predpokladu, že tieto práce boli skutočne vykonané dodávateľom uvedeným
na faktúre prostredníctvom jeho subdodávateľa musel mať žalobca, vzhľadom na všetky okolnosti veci,
o týchto osobách konkrétnu vedomosť a nič mu nebránilo v prípade vyslovených pochybností správcomdane, takéto osoby označiť, resp. predložiť dôkazy súvisiace s ich vstupom na jeho pracoviskom a
použitím jeho majetku.

38. Ide pritom o listiny, ktoré možno od žalobcu ako obozretného podnikateľa spravodlivo požadovať,
keďže si musí byť vedomý, že pri ich absencii sa vystavuje riziku dôkaznej núdze, a to nielen v
konaní pred správcom dane a žalovaným, ale napríklad aj v prípade, že by došlo na jeho pracovisku
na jeho strojoch k poškodeniu zdravia takejto osoby, čo nebolo možné vzhľadom na charakter prác
vylúčiť. Za danej situácie krajský súd konštatuje, že vzhľadom na všetky okolnosti veci, najmä výsledky

dokazovania, ktoré vo svojom súhrne predstavuje kvalifikované spochybnenie správnosti údajov
uvedených na spornom daňovom doklade, bolo vecou žalobcu, aby tieto pochybnosti predložením
dôkazov, resp. označením dôkazných prostriedkov odstránil. Za danej skutkovej situácie však nemôže
byť jeho dôkazná povinnosť splnená predložením formálne správneho daňového dokladu.

39. Krajský súd záverom poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanom prípade sa jedná o vec

totožnéhožalobcuatotožnéhopredmetukonania,ktoráužbolapredmetomkonanípredtunajšímsúdom
vedených pod sp. zn. XXS/X/XXXX, sp. zn. XXS/X/XXXX a sp. zn. XXS/X/XXXX, v ktorých prípadoch
súd rozsudkami zrušil rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti uvedeným
rozhodnutiam žalovaný podal kasačné sťažnosti, v ktorých Najvyšší súd SR doposiaľ nerozhodol.

40. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

41. V prejednávanom prípade bol žalobca v celom rozsahu úspešný, a preto mu krajský súd podľa

§ 167 ods. 1 SSP priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O
výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením (175 ods. 2 SSP).

42. Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť
v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského
súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave,
písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné

odpustiť.

Sťažovateľaleboopomenutýsťažovateľmusíbyťvkonaníokasačnej sťažnostizastúpenýadvokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,

ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum
právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.

(z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi
napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu
a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).