Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. august 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/42/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200789
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200789.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcu: S., bytom T. Poľská republika, zast. V4 Legal, s.r.o., advokátskym spoločenstvom, IČO: 36
858 820, so sídlom Tvrdého č. 4, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so
sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho
orgánu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. apríla 2015 č. k.
11Scud/16/2014-54, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. apríla 2015 č. k.

11Scud/16/2014-54 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 15606-2/2014-BA z 27.01.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté
rozhodnutie"- č.l. 15) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.")
v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca
č. 46517-1/2013-CA z 08.10.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie", resp. „prvostupňový orgán") a administratívne odvolanie žalobcu odmietla.

2. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), §
14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) ako aj § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. konštatovala, že

žalobca bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec zamestnávateľa s obchodným
menom WEBUNG, s.r.o., IČO: 47 237 201 (ďalej na účely rozsudku len „zamestnávateľ") od 01.03.2012,
ktorý zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného prvostupňovým orgánom od
01.02.2012.

3. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby

a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,
ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely
rozsudku len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len
„vykonávacie nariadenie"), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.
4. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s
charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,
ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

5. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS"),
že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských

samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.
V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u
zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly", resp. všeobecne „kontrola") so zameraním na
splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

6. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo
výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa

nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu ako zamestnanca.
Čo sa týka účinkov formulára „Registračný list fyzickej osoby - prihláška" žalovaná vyslovila názor, že
má len deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s
príslušnými nariadeniami Európskej únie.

7. Na základe uvedených skutočností žalovaná dospela k záveru, že kontrolou zameranou na preverenie
reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na
základe relevantných skutočností, že sa na žalobcu od 01.03.2012 vzťahuje slovenská legislatíva, a
preto prvostupňový orgán rovnako aj žalovaná dospeli k záveru, že žalobcovi tam uvedené povinné
formy poistenia podľa slovenskej legislatívy od 01.03.2012 nevznikli.

II.
Konanie na prvostupňovom súde

A)
8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Prešove žalobu zo dňa 07.04.2014.

Najmä brojil proti nesprávne (neúplne) zistenému skutkovému stavu, na ktorý žalovaná následne
aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis. Pri prvej kontrole prvostupňový orgán nezistil žiadne
pochybenia ani nedostatky. Tiež sa podľa žalobcu nepreukázalo, že by k výkonu závislej činnosti
zamestnancov, t.j. aj v prípade žalobcu v zmysle pracovných zmlúv nedochádzalo. Naopak bola
predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky.

9. Žalobca poukázal na list poľského orgánu ZUS z 17.05.2012, v zmysle ktorého určil, že sa na žalobcu
vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.

10. Ďalej sa žalobca vyjadril k podmienkam určenia registrovaného sídla zamestnávateľa, ktorého
vymedzenie nie je v základnom nariadení ani v jeho vykonávacom nariadení zachytené, pričom pri jeho
výkladežalovanávychádzalazPraktickejpríručky-právnepredpisy,ktorésavzťahujúnazamestnancov
v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely rozsudku len
„príručka") ako aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor").

11. Podľa žalobcu vyššie uvedené závery žalovaná dostatočne neodôvodnila a zároveň iné zistené
skutočnosti v rámci vykonaných kontrol pri vyhodnotení registrovaného sídla v napadnutom rozhodnutí
opomenula.Na základe uvedeného žalobca konštatoval, že miestom sídla, miestom stretnutia riadiacich osôb,
miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činnosti
je Slovenská republika.

12. Tiež žalobca zdôraznil štyri základné princípy, na ktorých je založená koordinácia systému
sociálneho zabezpečenia na území Európskej únie. Základným princípom má byť princíp rovnakého
zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým
povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu.

Avšak svojím konaním žalovaná porušuje vyššie uvedený princíp rovnakého zaobchádzania a ani
nerešpektuje individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosť rozhodovania.

13. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe (č.l. 53) z 13.05.2014 žiadala žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.Vosvojichargumentochvychádzalazcitácierelevantnýchustanovenízákladnéhonariadenia
ako aj vykonávacieho nariadenia.

B)
14. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a po vykonanom
pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané na
základe nedostatočne zisteného stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto pri

aplikácii § 250j ods. 2 písm. c) a d) zák. č. 99/1963 Zb Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „O.s.p.") zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie, a to z nižšie
uvedených dôvodov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi ako
úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania, v sume 841,96 eura.

15. Krajský súd dospel k záveru, že žalobná námietka žalobcu týkajúca sa nesprávneho postupu
správnych orgánov (v rozsudku označená za primárnu), pretože žalobcovi poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia - ZUS listom z 17.05.2012 určila, že sa na neho vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej
republiky argumentujúc čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v spojení s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho
nariadenia, je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ale ani z obsahu vyjadrenia žalovanej

k žalobe nevyplýva, ako sa žalovaná s touto otázkou vyrovnala. Žalobca súdu predložil originál a kópiu
citovaného listu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že sa na žalobcu od 01.03.2012 vzťahuje
slovenská legislatíva.

16. Zo zisteného skutkového stavu nie je možné podľa krajského súdu zistiť, či tak, ako tvrdí žalobca,

pretože prvostupňový orgán a žalovaná vo veci nekonali vo dvojmesačnej lehote stanovenej v čl. 16
ods. 3, sa nestalo toto predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy definitívnym, a preto správne orgány
v oblasti sociálneho poistenia už vo veci nemohli konať.

17. Krajský súd sa stotožnil aj s námietkou žalobcu, že vo veci bolo s poukazom na ustanovenia

§ 196 ods. 1 až 7 zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnuté na základe nedostatočne zisteného stavu veci.
Ak teda prvostupňový orgán a žalovaná na základe jedinej kontroly dospeli k záveru, že u žalobcu
nebol preukázaný výkon reálnej činnosti žalobcu a nie sú splnené ani podmienky miesta podnikania
zamestnávateľa žalobcu, súd dospel k záveru, že dokazovanie vykonané v takomto rozsahu je
nedostatočné na posúdenie veci.

18. Podľa názoru krajského súdu je nepochybné, že činnosť zamestnancov tohto zamestnávateľa
(reklamné, marketingové služby, prieskum trhu a verejnej mienky) nespočíva vo výkone administratívnej
práce, ale v pohybe v teréne, a teda konštatácia, že v sídle spoločnosti sa nenachádzal konateľ
ani žiadny zamestnanec, nemôže byť dôvodom na rozhodnutie, že žalobcovi nevzniklo povinné

nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti od
01.03.2012. Z citácii odôvodnení rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca a žalovanej je podľa
krajského súdu nesporné, že žalovaná porušila aj princíp dvojinštančnosti konania, pretože je zrejmé,
že prvostupňový správny orgán sa otázkou registrovaného sídla spoločnosti vôbec nezaoberal.

19.Vovecineobstojíaniargumentáciažalovanej,žeideomarginálnučinnosťžalobcuakozamestnanca,
aj keď určité skutočnosti by nasvedčovali tomu, že reálna činnosť vzhľadom na dosiahnutý príjem
žalobcu ako zamestnanca nie je reálna, správny orgán je povinný nevykonávanie činnosti zamestnanca
jednoznačne a presvedčivo preukázať. Z doteraz vykonaného dokazovania, ktoré je nedostatočné navykonanie objektívneho záveru, nevyplynulo že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť
zamestnanca nevykonával, preto považuje takýto záver za predčasný a zistenie skutkového stavu je
nedostatočné na posúdenie veci.

20. Aj námietku žalobcu, že správne orgány vo veci rozhodujú paušálne, zovšeobecňujúc zistený stav,
považuje krajský súd za dôvodnú.

21. Krajský súd uviedol, že nepreskúmateľné je rozhodnutie žalovanej aj vo vzťahu k jej záveru, že

podanie prihlášky na sociálne poistenie zamestnanca má iba deklaratórne a nie konštitutívne účinky,
pretože tento záver nie je právne odôvodnený a takýto záver nemožno vyvodiť ani z § 210 ods.1 písm.
a) zák. č. 461/2003 Z.z..

22. Neodôvodnený je aj postup organizačných zložiek sociálnej poisťovne vo vzťahu k poistencom,
ktorým bol vystavený formulár PD A1 a tým, ktorým tento formulár vystavený nebol. Povinnosťou bolo

vyrovnať sa s právnymi účinkami vystavenia tohto formulára príslušnými právnymi predpismi, či už
vnútroštátnymi alebo právom EÚ a to aj v súvislosti s namietanou diskrimináciou.

23. Ak teda prvostupňový orgán a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, krajský súd
uzavrel, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho prezentujú v

odôvodnení rozhodnutia a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4
zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré im ukladá uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodovala.

24. Krajský súd uložil žalovanej v ďalšom konaní vykonať dokazovanie vo vzťahu k listu poľského orgánu
ZUS z 17.05.2012 a v prípade, ak sa nepreukáže naplnenie čl. 16 vykonávacieho nariadenia, vykonať
vo veci dokazovanie v takom rozsahu, aby jednoznačne bolo v konaní preukázané, že žalobca reálnu
činnosť zamestnanca zamestnávateľa nevykonával, ale aj vo vzťahu k miestu podnikania.

III.
Odvolanie žalovanej/stanoviská

A)

25. Vo včas podanom odvolaní (č.l. 65) z 01.06.2015 proti rozsudku krajského súdu žalovaná namietala,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.]. Zároveň sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia vo veci.

26. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalovanej:

- žalovaná sa nestotožňuje s právnym záverom krajského súdu, že vykonané dokazovanie je
nedostatočné a zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci, napadnuté rozhodnutie
bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a po zhodnotení všetkých relevantných
dôkazov
- poukázala na vykonané kontroly v sídle zamestnávateľa žalobcu zamerané na preverenie reálneho

výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa, na základe ktorých mala žalovaná za to, zamestnávateľ
nevykazuje znaky registrovaného sídla a nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky, zároveň nie je naplnený účel zamestnania - dosahovanie zisku, čo
vzbudzuje dôvodné pochybnosti o efektívnej činnosti,
- žalovaná rovnako ako prvostupňový orgán pri vydávaní rozhodnutia hodnotili všetky dôkazy

samostatne a následne vo vzájomnej súvislosti a postupovali v súlade s nariadeniami Európskej únie,
- žalovaná zdôraznila, že dôkazné bremeno leží nielen na žalovanej, ale aj na žalobcovi, ktorý si túto
svoju povinnosť vyplývajúcu mu vykonávacieho nariadenia riadne nesplnil, pretože nepredložil žiadne
dôkazy na podporu svojich tvrdení,
- žalovaná podotkla, že uplatniteľná legislatíva môže byť podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia

určená aj vzájomnou dohodou, ktorá nemusí mať písomnú formu,
- žalovaná namietala tiež výšku priznaných trov konania žalobcovi.27. Záverom žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že žalobu zamietne.

B)
28. Z vyjadrenia žalobcu (č.l. 69) z 01.07.2015 vyplýva, že sa stotožňuje s rozsudkom krajského súdu,
zotrváva na dôvodoch uvedených v žalobe a má za to, že odvolanie žalovanej je bezpredmetné a bez
akéhokoľvek právneho základu. Na základe toho žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu potvrdil a zaviazal žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania.

IV.
Prejudiciálne konanie

29. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej
únieSúdnemudvorubolokonanieoodvolanížalovanejvedenénaNajvyššomsúdeSlovenskejrepubliky

uznesením z 28.06.2016 sp. zn. 1Sžso/38/2015 prerušené.

30. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.
C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:
„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o

koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho
parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo
veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou
osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a

článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením
č. 465/2012."
V.
Právne názory odvolacieho súdu

31. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) v
intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora, po preskúmaní písomných pripomienok členských
štátov zaslaných v prejudiciálnom konaní a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl.
4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyhodnotil

listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal rozsudok
krajského postupom podľa O.s.p. s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že
odvolanie nie je dôvodné, a preto rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 v spojení s §

246c ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.

32. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho
odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania

napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas
vykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli
dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobcovi príslušné
poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. nevznikli.

33.Vprejednávanomprípadejevšakpotrebnésavprvomradevysporiadaťsospornouotázkou,čidošlo
vo vzťahu k žalobcovi v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľnej
legislatívy, najmä s poukazom na list poľského orgánu ZUS z 17.05.2015, v ktorom poľský orgán
ZUS informoval žalobcu, že od 01.03.2012 žalobca podlieha s poukazom na čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia a čl. 16 ods. 3 slovenským právnym predpisom.

34. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenými otázkami Najvyšší súd vopred
avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd sprihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s
ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení
následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia rozsudku krajského
súdu a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.

35. Odvolací súd súhlasí s názorom krajského súdu, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa
žalovaná vysporiadala s otázkou určenia uplatniteľnej legislatívy. Z listu poľského orgánu ZUS vyplýva,
že poľský orgán ZUS určil, že na žalobcu sa vzťahuje slovenská legislatíva, avšak nie je možné bez
ďalšieho ustáliť, či sa stalo toto určenie definitívnym. Odvolací súd má tak rovnako ako krajský súd
za preukázané, že žalovaná rozhodla na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto

krajský súd správne aplikoval zrušovací dôvod ustanovený v § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p., pričom už
táto skutočnosť je dostačujúcim dôvodom na potvrdenie rozhodnutia krajského súdu.

Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia v pôvodnom znení na účely uplatňovania článku
13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch

alebo vo viacerých členských štátoch, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva
činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez
ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v znení relevantnom na preskúmavanú vec na účely
uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia sa osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť

ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, rozumie osoba, ktorá vykonáva
súbežne alebo striedavo jednu alebo viacero oddelených činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch pre ten istý podnik alebo toho istého zamestnávateľa, alebo pre rôzne podniky alebo rôznych
zamestnávateľov.
Podľa čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely určenia uplatniteľných

právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy.
Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.
Podľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení na účely uplatňovania článku 13 ods. 1
a 2 základného nariadenia formulácia podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec
alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná

časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto
členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.
Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch
alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení určená inštitúcia členského štátu
bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so
zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa
považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov
určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení predbežné určenie dvoch mesiacov
odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované
v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4
alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského
štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala

k tejto veci odlišné stanovisko.
Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak existuje neistota vo
veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo
úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených
príslušnýmiúradmidotknutýchčlenskýchštátovalebosamotnýchtýchtoúradovnavzájomrokovali,určia

sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení príslušná inštitúcia členského štátu,
ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi
dotknutej osobe.

Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia v citovanom znení platí, že ak dotknutá osoba
neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej
príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj
prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

36. V súvislosti s uplatňovaním základného a vykonávacieho nariadenia vo vzťahu k žalobcovi si
odvolací súd dovolí poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp.zn. C-89/16 z
13.07.2017, v ktorom Súdny dvor konštatoval (marginálny bod č. 34), že cieľom základného nariadenia,
je zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch, aby
sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb, a aby sa tak prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a
podmienok zamestnávania osôb pohybujúcich sa v rámci Únie.

S poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol (marginálne body č. 38 a
č. 40), že na určenie rozhodnej právnej úpravy podľa článku 13 základného nariadenia sa neberú do
úvahy zanedbateľné činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u žalobcu v inej veci, t.j. aj u
žalobcu v preskúmavanej veci.
Pritom, hoci sa na základné nariadenie a vykonávacie nariadenie nazerá ako na rovnocenné akty práva

Únie, je nutné vykonávacie nariadenie v prípade existencie rozporov vykladať vo svetle základného
nariadenia (napríklad rozsudok Súdneho dvora 24. októbra 1996 sp.zn. C-335/95 vo veci Picard).

37. Z vyššie uvedeného pre Najvyšší súd vyplýva, že pre posúdenie spornej veci je nutné vychádzať z
aplikácie hore uvedených ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia je však nepochybné, že žalovaná sa zamerala na preverovanie
skutočného výkonu pracovných činností žalobcu a charakteru registrovaného sídla zamestnávateľa na
území Slovenskej republiky.

38. V napadnutom rozhodnutí rovnako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje argumentácia týkajúca

sa určenia uplatniteľných predpisov (či už definitívneho alebo predbežného), ktoré sa na žalobcu
vzťahujú, pričom samotné prvostupňové rozhodnutie je založené iba na skutkovom vyhodnotení
skutočností zistených kontrolou.

39. Vo svetle uvedeného nemožno považovať odvolaciu námietku žalovanej o nesprávnom právnom

posúdení veci krajským súdom, keď rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu
a nepreskúmateľnosti zrušil. Nemožno prisvedčiť záverom žalovanej, že napadnuté rozhodnutie bolo
vydané po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov, nakoľko z neho nie je možné vyvodiť, ako
žalovaná základné a vykonávacie nariadenie aplikovala, najmä vo vzťahu k určeniu uplatniteľnej
legislatívy, ani ako už bolo vyššie spomenuté s poukazom na list poľského orgánu ZUS.

40. S prihliadnutím na jednotlivé ustanovenia zakotvené v hore citovaných odsekoch 1 až 6 článku 16
vykonávacieho nariadenia totiž z čl. 16 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia podľa názoru Najvyššieho
súdu jednoznačne vyplýva, že poľský úrad ZUS vzhľadom:
- na možnosť priamo aplikovať právo Únie vo forme nariadenia Spoločenstva a jeho prednosť pred

vnútroštátnym poriadkom (najmä čl. 249 ods. 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve v spojení najmä s
rozsudkom vtedajšieho Európskeho súdneho dvora vo veci Granaria sp.zn. 18/72) a
- na kritérium bydliska žalobcu v Poľskej republike
získal právomoc určiť uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na žalobkyňu vzťahujú.
Podľa čl. 249 ods. 2 Zmluvy o Európskom spoločenstve v znení citovanom v čase prijatia základného

nariadenia a vykonávacieho nariadenia má nariadenie všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej
celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

41. Ak sa v ďalšom konaní preukáže, že bola poľským úradom ZUS vo vzťahu k žalobcovi definitívne
určená uplatniteľná legislatíva je žalovaná pri rozhodovaní o vzniku sociálneho poistenia týmto určením

viazaná.

42. Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že napriek opisu vnútroštátnej i medzinárodnej
právnej úpravy sociálneho zabezpečenia v odôvodnení, tak napadnuté rozhodnutie je založené naskutkovej dedukcii, že ide o fiktívneho zamestnávateľa. Samotná skutočnosť, že žalovaná až na výzvu
správneho súdu doplnila tak po právnej ako aj skutkovej stránke odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
(doodôvodnila) nenapráva v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu (m.m. 5Sžf 89/2007 z 02.12.2008) hore

vytknuté nedostatky právneho posúdenia napadnutého rozhodnutia:
„nie je prípustný taký procesný stav, aby argumentácia žalovaného správneho orgánu obsiahnutá v jeho
vyjadrení k žalobe nahrádzala súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, lebo takáto argumentácia
napomáha prvostupňovému súdu iba bližšie pochopiť základné argumenty žalovaného a nie ich
nedostatok napraviť.

Najvyšší súd už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad rozhodnutie sp.zn. 5Sž 37/2006)
viackrát zdôraznil, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu na jednej strane sťažuje
obranu účastníka proti rozhodnutiu, s ktorým nesúhlasí, lebo mu je odňatá možnosť poukázať na
nesprávnosť záverov konajúceho orgánu štátnej moci, a na strane druhej sa vytvára prekážka pre
súdny prieskum napadnutého rozhodnutia, lebo konajúci súd v dôsledku neexistencie alebo nedostatku
úsudkov a logických väzieb medzi nimi a deklarovanými právnymi závermi nemôže posúdiť ich

zákonnosť."

43. Okrem uvedeného nemôže Najvyšší súd nechať bez povšimnutia aj argumentáciu žalovanej
vyslovenou v odvolaní, že:
„Sociálna poisťovňa si dovoľuje poukázať aj na článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, že ak

existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby
inštitúcie alebo úrady alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií
určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom
rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

Podotýkame, že dohoda medzi poľskou inštitúciou ZUS a Sociálnou poisťovňou nemusí mať podľa
článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia písomnú formu."
Takto sformulovaný právny názor nemá oporu v slovenskom právnom poriadku, lebo je v rozpore s
právom účastníka na riadne vedený administratívny spis.
Podľa § 189 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení o ústnych podaniach, o dôležitých úkonoch a

o dôležitých dôkazoch v konaní príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vyhotovuje zápisnicu.
Podľa § 190 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení účastníci konania a ich zástupcovia majú
právo nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotovenie fotokópie okrem
údajov o zdravotnom stave účastníka konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

44. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa výšky priznaných trov konania, ani túto
námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú, nakoľko krajský súd priznanie trov konania žalobcovi v
rozsudku riadne, náležitým spôsobom a v súlade s právnymi predpismi zdôvodnil, vrátane ich výšky.
VI.

45. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalovanou uvádza, že napadnuté rozhodnutie
nespĺňa požiadavku na obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209 zák. č. 461/2003 Z.z. Uvedené
rozhodnutie správneho orgánu nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré by bolo
logicky vyhodnotené, riadne právne posúdené a dostatočne odôvodnené . Odvolací súd nepovažuje
právne závery zistené v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre

vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti od stanoveného dátumu iba podľa tam uvedených ustanovení slovenskej a úniovej
legislatívy za dostatočne preukázané. Odvolací dôvod týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia
veci krajským súdom preto nemožno považovať za relevantný.

46. Nakoľko počas konania Najvyšší súd mu z dostupných zdrojov dospel k záveru, že sa vyskytli
prekážky pre konanie z dôvodov potreby výkladu úniového práva, a to hore uvedených aplikovaných
právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, preto súdny prieskum prerušil
s výsledkom hore opísaným.

47. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalovanej a stanoviska žalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedených
súdnych rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sžso 11/2015,
resp. 5Sžf 89/2007, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu avyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu
s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty zásadne odchýlil, s oznámením
termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo

výroku rozsudku.

48. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že odvolanie žalovanej neobsahuje žiadne
nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho
konania nezaoberal. Odvolacie námietky žalovanej sú obsahovo totožné s argumentmi vo vyjadrení

k žalobe, pričom krajský súd sa s nimi dostatočným spôsobom vysporiadal, a preto nie sú spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd dodáva, že sa nezaoberal ďalšími argumentmi
uvedenými v odvolaní žalobcu, nakoľko má za to, že už vyššie uvedené skutočnosti sú dostačujúcim
dôvodom na potvrdenie záveru krajského súdu o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovanej.

49. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že bude v ďalšom konaní nevyhnutné

vykonať dokazovanie vo vzťahu k listu poľského orgánu ZUS z 17.05.2012, aby bolo možné ustáliť, či
došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia.

50. Bude preto úlohou žalovanej, aby zosúladila svoj postup s rozsudkom Súdneho dvora vo veci sp.
zn. C-89/16 z 13.07.2017 ako aj so závermi vyslovenými Najvyšším súdom v inom rozsudku (sp. zn.

1Sžso 11/2015 z ), ktorého časť cituje:
„45. Pre Najvyšší súd je ďalej nepochybné, že poľský úrad ZUS posudzoval súbeh činností žalobcu ako
zamestnanca na Slovensku a SZČO v Poľsku s tým, že aplikujúc čl. 13 ods. 3 základného nariadenia
v spojení s čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, a následne s prihliadnutím l čl. 11 ods. 3 písm. a)
základného nariadenia dospel k predbežnému záveru o uplatniteľnosti poľskej legislatívy, t.j. že hoci v

preskúmavanej veci sa žalobca podľa Súdneho dvora musí fakticky považovať za osobu, ktorá podlieha
právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská republika), tak z právneho hľadiska
sa na žalobcu vzťahujú poľské hmotnoprávne predpisy nielen v oblasti sociálneho zabezpečenia ale aj
pri procesnom uplatňovaní nárokov vrátane poskytovania súdnej ochrany.
46. Aj Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom, že ustanovenia zakotvené v čl. 14 ods. 5b prvej

ako aj druhej vety vykonávacieho nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne
zaviedli pravidlo o neposudzovaní zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych
predpisov naprieč celým čl. 13 základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide
o zamestnanca. Z uvedeného dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm. a)
základného nariadenia na situáciu žalobcu.

Potom, ak sa žalobca domnieval, že jeho sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok,
mal sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t.j. na
poľských úradoch.
47. V tejto súvislosti potom Najvyšší súd nemôže vyhodnotiť ako dôvodné žalobné body žalobcu,
že práve žalovaná, t.j. ako slovenský orgán sociálneho poistenia, mala povinnosť skúmať, napríklad

v zmysle príručky a jej kritérií o 5% hranici pravidelného pracovného času zamestnanca alebo jeho
odmeny, či skutočne práca žalobcu spĺňa kritéria práce zanedbateľného (marginálneho) charakteru.
Takisto sa Najvyšší súd musí stotožniť s argumentáciou žalovanej (vyjadrenia k žalobe), že vznik a zánik
konkrétneho druhu povinného sociálneho poistenia zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky
aleboodhláškyztohtopoistenia.Prihláškanasociálnepoistenienemásamaosebekonštitutívneúčinky,

ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou právny predpis (v danom prípade nariadenie) spája vznik
povinného sociálneho poistenia.
48. Vzhľadom na uvedené právne názory je potom je nutné tiež odmietnuť argumentáciu žalobcu, že
žalovaná prakticky neodôvodnila posúdenie práce žalobcu ako zanedbateľného charakteru, keď tento
konštatuje presný opak s poukazom na výšku odmeny a na rozsah pracovného času, a iba paušálne

poukázala na ustanovenia právnych predpisov. Na tento právny záver odvolacieho súdu nemajú žiadny
vplyv ani skutkové výsledky kontroly vykonanej prvostupňovým orgánom či inou pobočkou Sociálnej
poisťovne ako aj kontrolné zistenia Národného Inšpektorátu práce, hoci žalobca na ne poukazuje.
Najvyšší súd totiž považuje posúdenie rozsahu práce žalobcu za predbežnú otázku a v zmysle §
198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. na vykonanie takéhoto posúdenia žalovaná v čase po rozhodnutí

vydanomoprávnenýmpoľskýmúradomZUSnebolazozákonaoprávnená(čl.2ods.2ústavySlovenskej
republiky) a preto celkom logicky iba prevzala výsledky jeho rozhodovacej činnosti.
49. Je ďalej neprehliadnuteľnou skutočnosťou, že toto rozhodnutie poľského úradu ZUS o určení
uplatniteľných právnych predpisov mohla v stanovenej dvojmesačnej lehote spochybniť žalovaná(napríklad zaujatím odlišného stanoviska alebo odmietnutím rozhodnutia - viď odsek 3 čl. 16 základného
nariadenia alebo odôvodnenie č. 2, 8 a 10 vykonávacieho nariadenia), čo sa však nestalo.
Samotná dvojmesačná lehota na reakciu zo strany dotknutých inštitúcií sociálneho zabezpečenia

zabezpečuje jednak čas pre dotknuté inštitúcie potrebný na to, aby preskúmali všetky relevantné
okolnosti daného prípadu, a jednak to, aby žalobca ako dotknutá osoba čo najrýchlejšie získal
rozhodnutie o tom, ktoré právne predpisy sa na neho uplatňujú, a podľa potreby mohol uplatňovať svoje
práva aj súdnou cestou podľa určených právnych predpisov (viď aj odôvodnenie nižšie uvedené pri bode
č. 51).

50. Obdobne v preskúmavanej veci nenastal podľa vyjadrenia žalovanej ani stav neistoty, ktorý by
si vyžadoval vzájomné rokovanie na dosiahnutie dohody vo veci určenia uplatniteľných právnych
predpisov. Preto zanikla dočasnosť určenia uplatniteľných právnych predpisov a naopak táto bola
zamenená definitívnym určením v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia.
Navyše z uvedených ustanovení (čl. 16 ods. 1 až 4 vykonávacieho nariadenia) tiež pre Najvyšší súd
vyplýva, že žalobca nie je aktívne legitimovaný do tohto rozhodovacieho procesu zasahovať.

51. Záverečným krokom takto realizovaného rozhodovania príslušných inštitúcií členských štátov
(konkrétne v preskúmavanej veci je to poľský úrad ZUS a žalovaná) je bezodkladné oznámenie
žalobcovi, ktorého členského štátu právne predpisy boli definitívne určené za uplatniteľné.
Najvyšší súd na tomto mieste ale musí s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných
právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle

článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii (viď najmä rozsudok Súdneho dvora z 10. februára 2000 sp .zn.
C-202/97 vo veci FTS alebo marginálny bod č. 30 rozsudku zo dňa 26. januára 2006 sp.zn. C-2/05
vo veci Herbosch Kiere NV) vysloviť svoj právny názor, že definitívne určenie uplatniteľných právnych
predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu.
ktorého právneho predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia.

52. Je preto celkom právne irelevantný záver žalobcu, že rozhodujúcou skutočnosťou pre existenciu
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v tomto prípade je iba
preukázanie vykonávania práce žalobcu na území Slovenskej republiky.
Ak by si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom „reductio ad absurdum" takýto právny názor
osvojil, potom by potvrdil neželanú situáciu (viď najmä odôvodnenie základného nariadenia č. 15), že

hoci by v inom členskom štáte príslušný úrad podľa bydliska pracovníka ustálil svoju rozhodovaciu
právomoc a relevanciu svojho právneho poriadku vrátane prvkov súdnej ochrany, tak by priznal
relevanciu aj právneho poriadku iného členského štátu, čo je však v rozpore s princípmi riešenia
kolíznych právnych situácií.
54. Na základe argumentácie žalovanej, že v zmysle rozhodovacej činnosti poľského úradu ZUS od

01.02.2013 sa jednoznačne určilo, že na žalobcu sa vzťahuje poľské zákonodarstvo v oblasti sociálneho
poistenia, spoločne s dôsledkom vo forme výroku, že žalobcovi povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkovépoistenieapovinnépoistenievnezamestnanostiod01.02.2013podľaslovenskejlegislatívy
nevzniklo, má oporu v hore citovaných ustanoveniach."

51. Najvyšší súd v preskúmavanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), tak v odvolacom konaní
na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru,
že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla

potreba pojednávanie nariadiť.

52. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v
spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému žalobcovi právo na úplnú náhradu trov tohto
konania vzniklo. Nakoľko si žalobca trovy odvolacieho konania v zákonnej trojdňovej lehote vyplývajúcej

z ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, aj keď bolo rozhodnutie verejne vyhlásené, a zo spisu
nevyplývajú preukázateľne vynaložené iné výdavky vrátane zaplatených súdnych poplatkov, nebola mu
ich náhrada priznaná.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).