Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. november 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/113/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616209478
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7616209478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. PetraTutka, v spore žalobkyne G. W., N.. T., Q.. XX.XX.XXXX, U.
Y. XX, zastúpenej Bečarik & partners, s.r.o. so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná 37, IČO: 47253126,
proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35792752,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Kubániho
16, IČO: 47233516, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a vydanie bezdôvodného obohatenia, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 5. januára 2017 č.k.
11C/149/2016 - 66 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok zo dňa 22.1.2016 sp.zn.
92/07/15 Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov,
z.z.p.o. so sídlom v Bratislave, Krížna 56, žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobkyni sumu 824,18 eur titulom bezdôvodného obohatenia a Slovenskej republike
súdny poplatok vo výške 380,50 eur na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves. Zároveň vyslovil, že

žalobkyňa má právo na plnú náhradu trov konania.

2. Vyhovel tak v celom rozsahu žalobe žalobkyne, ktorú žalobkyňa odôvodňovala tvrdením, že
označeným rozhodcovským rozsudkom, doručeným jej dňa 22.2.2016, rozhodcovský súd jej uložil
povinnosť zaplatiť istinu 586,66 eur s príslušenstvom, hoci na vydanie takého rozhodnutia nemal
právomoc z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, obsiahnutej vo formulárovej zmluve o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, a to pre jej neprijateľnosť, lebo bez toho, aby bola s ňou

individuálne dojednaná, núti ju neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Súd prvej inštancie
poukázal tiež na argumentáciu žalobkyne, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje neprimeranú
výšku úrokovej sadzby činiacu 70 %, neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, nesprávny údaj o RPMN,
že zo zmluvy nie je zrejmé, ktorá časť splátky úveru sa započítava na istinu a ktorá na úroky,
pričom poslednú splátku zaplatila žalovanému dňa 11.12.2015 a do vydania rozhodcovského rozsudku
žalovanému uhradila spolu sumu 1.484,18 eur, čo v rozhodcovskom rozsudku nebolo zohľadnené,
ako ani skutočnosť, že pre neprijateľné zmluvné podmienky je nutné zmluvu o revolvingovom úvere

považovať za bezúročnú, a preto žalobkyňa požadovala vydanie bezdôvodného obohatenia 824,18
eur, nakoľko o túto čiastku úver poskytnutý vo výške 660 eur preplatila. Poukázal takisto na obranu
žalovaného, že údaj o RPMN je v bode 5 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru iba predpokladaný,
pretože presný údaj o RPMN je uvedený v bode 6 po schválení úveru, zmluvná pokuta dohodnutá vovýške 0,065 % denne, čo je ročný úrok vo výške 23,72 %, nie je neprimerane vysoká a bola dohodnutá
v zmluvných dojednaniach, ktoré tvoria rub zmluvy o revolvingovom úvere a zákon a ani právna prax
nevyžaduje, aby jednotlivé strany tvoriace listinu boli samostatne podpisované a žalobkyňa mala reálnu

možnosť ustanovenia zmluvy neprijať alebo odmietnuť.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalovaný v postavení žalobcu podal
na Slovenský arbitrážny súd v Bratislave dňa 22.6.2015 žalobu, ktorou sa voči žalobkyni domáhal
zaplatenia sumy 586,66 eur s príslušenstvom titulom dlhu zo zmluvy o revolvingovom úvere, uzavretej

so žalobkyňou dňa XX.XX.XXXX, na základe ktorej poskytol žalobkyni úver v sume 660 eur, ktorý
žalobkyňa mala splácať v 42 splátkach po 35,36 eur, celkovo mala žalobkyňa zaplatiť žalovanému
sumu 1.485,12 eur, pri RPMN 67,20 % a ročnej úrokovej sadzbe 70 %, a súčasne dňa XX.XX.XXXX
uzavrel žalovaný sp žalobkyňou rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej Slovenský arbitrážny súd,
zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov z.z.p.o. so sídlom v Bratislave, Krížova 56,
vydal dňa 22.1.2016 rozhodcovský rozsudok sp.zn. 92/2007-15, doručený žalovanej dňa 22.3.2016.

Ďalej súd prvej inštancie zistil, že sporové strany uzatvorili dňa XX.XX.XXXX zmluvu o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX a zároveň rozhodcovskú zmluvu č. XXXXXXXXXX, podľa ktorej článku 5,
akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, s porušeným ukončením, či neplatnosťou zmluvy o
revolvingovom úvere, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom

konanípredniektorýmznasledujúcichstálychrozhodcovskýchsúdovpodľarokovaciehoporiadkutýchto
stálychrozhodcovskýchsúdov:SlovenskýarbitrážnysúdzriadenýSlovakarbitrationcourt,s.r.o.,Victoria
rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, s tým, že výber rozhodcovského súdu, ktorý je oprávnený vec
prejednať a rozhodnúť, spočíval na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh.

5. Súd prvej inštancie poukazom na zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,
ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2015, uviedol, že vzťah medzi sporovými stranami v zmysle § 73
ods. 1 a 3, prechodného ustanovenia tohto zákona, posudzoval a rozhodcovskú zmluvu uzavretú
medzi sporovými stranami dňa 21.12.2012, posudzoval podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia,
a nakoľko žalobkyňa podala žalobu v zákonom stanovenej lehote, zaoberal sa otázkou platnosti

označenej rozhodcovskej zmluvy. Po právnom posúdení podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, t.j. ku dňu 21.12.2012,
podľa § 46 ods. 1, § 28 ods. 6, § 45 ods. 1 písm. i) a j), § 47 ods. 1 a § 46 ods. 2 zákona č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 53
ods. 1 až 3, § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zák. č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov konštatoval, že žalovaný v konaní neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že žalobkyňa si individuálne vyjednala rozhodcovské konanie, keďže
v tomto smere nedoložil žiaden relevantný listinný dôkaz podporujúci záver o individuálnom vyjednaní
rozhodcovskej zmluvy a uzavrel, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, hoci bola

súčasťou samostatnej listiny. Dôvodil, že síce podľa rozhodcovskej zmluvy spory môžu byť riešené
aj v súdnom konaní, výber riešenia sporu spočíva na žalobcovi, nakoľko ak by začalo konanie na
návrh žalobkyne, mala by možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by
podľa tejto rozhodcovskej zmluvy začalo rozhodcovské konanie na návrh žalovaného dodávateľa, ako
tomu bolo v danom prípade, žalobkyňa ako spotrebiteľka bola nútená podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že označená rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne. Bod 5 rozhodcovskej
zmluvy vylučujúci právo zmluvnej strany podať žalobu na všeobecný súd potom, čo jedna zo zmluvných
strán podá žalobu na rozhodcovský súd, pritom vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú klauzulu v zmysle
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, a preto absolútne neplatnú.

6. Nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie právne posúdil podľa §
451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo zistenia, že zmluva o poskytnutí revolvingového
úveru zo dňa XX.XX.XXXX je vopred pripravenou formulárovou spotrebiteľskou úverovou zmluvou,
ktorej pomerne dlhý text obsahujúci množstvo odbornej právnej terminológie, bol písaný malým

nahusteným písmom, obsah ktorého žalobkyňa nemala možnosť reálne ovplyvniť ani pozmeniť, ako
aj zo zistenia, že na základe označenej úverovej zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 660
eur, ktorý žalobkyňa mala žalovanému vrátiť v sume 1.485,12 eur, a teda za odplatu predstavujúcu viac
ako 100 % presahujúcu výšku poskytnutého úveru, súd prvej inštancie takúto odplatu za poskytnutieúveru vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, odporujúcu dobrým mravom. Ako neprijateľnú a
odporujúcu dobrým mravom vyhodnotil súd prvej inštancie aj zmluvné dojednanie o výške poplatku za
poskytnutie služby, spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 95,17 eur a za poskytnutie

služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok revolvingu v sume 49,44 eur. Dôvodil, že priemerná
hodnota RPMN za III. štvrťrok roku 2012, t.j. štvrťrok predchádzajúci poskytnutiu úveru, predstavovala
46,35 % pri spotrebiteľských úveroch do 1.500 eur s dobou splatnosti od 1 až 5 rokov a ročná úroková
sadzba úveru uvedená v posudzovanej úverovej zmluve vo výške 70 % túto hodnotu značne prevyšuje
a značne prevyšuje i priemerné úrokové miery bánk, zistené z internetovej stránky Národnej banky

Slovenska, ktoré v decembri 2012 pri tomto type spotrebiteľského úveru činili 10,58 % a uzavrel, že
žalovaný ako veriteľ si nesplnil povinnosť stanovenú § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 7 ods. 1
zák. č. 129/2010 Z.z., a preto je podľa § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. potrebné považovať úver za
bezúročný a bez poplatkov. Doplnil, že pre rozpor s dobrými mravmi nemožno priznať žalovanému ani
nárok na zmluvnú pokutu vyplývajúci z článku 14 bodu 14.1 zmluvných dojednaní, lebo sú vyhotovené
drobným a nahusteným písmom, voľným okom prakticky nečitateľným, ktorých text obsahuje množstvo

odbornej právnej terminológie a ktoré sú pre žalobkyňu ako spotrebiteľku nevýhodné ako i z dôvodu,
že nebola dodržaná zákonom vyžadovaná písomná forma dohody o zmluvnej pokute, lebo zmluvné
dojednania o zmluvnej pokute nie sú žalobkyňou samostatne podpísané. Vychádzajúc následne zo
žalobkyňou predložených dokladov o úhradách žalovanému a z nespornej skutočnosti, že žalobkyňa
uhradila žalovanému sumu 1.484,18 eur a zo záveru, že úver žalobkyne je potrebné považovať za

bezúročnýabezpoplatkov,súdprvejinštancieuložilžalovanémupovinnosťvydaťžalobkynibezdôvodné
obohatenie vo výške 824,18 eur, vyčíslené ako rozdiel medzi žalobkyňou zaplatenou čiastkou a sumou
poskytnutého úveru (1.484,18 eur - 660 eur).

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že

procesne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

8. Výrok o súdnom poplatku súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 2 ods. 2 prvá veta, § 4 ods. 2 za)
zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších
predpisov. Dôvodiac, že žalobkyňa je v konaní oslobodená od súdnych poplatkov a súd jej žalobe

vyhovel, zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok v sume 331,50 eur za zrušenie rozhodcovského
rozsudku, vyrubeného podľa položky 3 písm. c) Sadzobníka súdnych poplatkov a v sume 49 eur za
vydanie bezdôvodného obohatenia podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov.

9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1

písm. b) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie veci a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol podľa žalovaného

na základe nepríslušnej právnej normy. Žalovaný žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie alebo rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu trovy konania,
vrátane trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Tvrdil, že napadnutý rozsudok je v rozpore so
zákonom, pretože konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je konaním, ktorého predmetom môže
byť len rozhodovanie o tom, či rozhodcovský rozsudok bude zrušený alebo nie, a s týmto konaním zákon

nepripúšťa spojiť rozhodovanie o žiadnom inom predmete. Z uvedeného mal žalovaný za to, že súd
prvej inštancie nemal v danom spore vôbec rozhodovať o nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia na základe posúdenia obsahu zmluvy o revolvingovom úvere, lebo takto žalovaný nemal
za zrejmé, o čom by konanie o pôvodnej žalobe podanej v rámci rozhodcovského konania po zrušení
rozhodcovského rozsudku malo vlastne byť. Poukazom na závery Ústavného súdu vo veci sp.zn. IV. ÚS

77/02žalovanýzdôraznil,žeakpodľasúduprvejinštanciedôvodompreustáleniepovinnostižalovaného
vydať bezdôvodné obohatenie má byť záver prvoinštančného súdu, že odplata za poskytnutie úveru má
byť neplatnou pre rozpor jej výšky s dobrými mravmi a ak pritom porovnával výšku odplaty s priemernými
úrokovými sadzbami bánk za úvery, ktoré banky poskytovali v období, kedy došlo k uzavretiu zmluvy,
takýto záver podľa žalovaného odporuje § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, nakoľko prihliadať

sa má na také okolnosti, ako je zabezpečenie úveru a výška prostriedkov a na to, aby dohodnutá
odplata podstatne neprevyšovala obvyklú odplatu na finančnom trhu, pričom ani jedno z kritérií ktoré
upravuje § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka podľa žalovaného nebolo v konaní zohľadnené, čím
podľa žalovaného súd prvej inštancie porušil princíp viazanosti zákonom, ak o odplate rozhodol nazáklade iných dôvodov a kritérií, než určuje zákon. Žalovaný namietol záver súdu prvej inštancie, že
úver je bezúročný a bez poplatkov, pretože nepreukázal, aby dodržal ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z., tvrdiac pritom, že tento dôvod nemá oporu v žiadnych tvrdeniach strán sporu, pretože

žalobkyňa nikdy nenamietala, že by uvedené ustanovenie bolo porušené a tak od žalovaného prakticky
súd vyžadoval vyjadrovať sa k veciam, ktoré medzi stranami neboli sporné a rozhodol bez toho, aby
ho vyzval, aby sa k tejto otázke vyjadril, čo platí aj ohľadne argumentácie z prvoinštančného súdu o
zmluvných sankciách (body 33 a nasl. odôvodnenia rozsudku). Podčiarkol, že žalobkyňa vypočutá
nebola, a tak podľa žalovaného na základe vykonaného dokazovania sa nedá prijať záver, že by

žalobkyňa si niečo neprečítala alebo nemala dostatok času si prečítať, a je neakceptovateľné, že súd
prvej inštancie dotvoril tvrdenia žalobkyne o konkrétne skutkové okolnosti, hoci k tomu nemal žiadny
podklad v podobe výsledku dokazovania, naviac záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa si individuálne
nevyjednala rozhodcovské konanie, súd prvej inštancie podľa žalovaného prijal bez toho, aby označil
zákon, podľa ktorého predpokladom prípustnosti rozhodcovského konania má byť jeho individuálne
vyjednanie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie článku 2 rozhodcovskej zmluvy, na rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/919/2015 a tvrdil, že z označenej rozhodcovskej zmluvy
vyplývajú informácie o dôsledkoch jej uzavretia i o tom, že jej uzavretie je dobrovoľné. Za nesprávny
označil žalovaný názor súdu prvej inštancie, že dôvodom neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy je fakt,
že spotrebiteľ sa musí podriadiť rozhodcovskému súdu, ak veriteľ na základe rozhodcovskej zmluvy
uplatníakoprvýsvojenárokyvrozhodcovskomkonaní,lebozačatierozhodcovskéhokonaniaobjektívne

nemôže byť dôvodom neplatnosti a neprijateľnosti a zdôraznil, že v zmysle § 73 ods. 4 zák. č. 335/2014
Z.z. je možné začať rozhodcovské konanie proti spotrebiteľovi aj na základe rozhodcovskej zmluvy
uzavretej pred účinnosťou daného zákona.

11. Žalovaná v písomnej replike k odvolaniu žalobcu navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok v celom

rozsahu a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Majúc za to, že svojou žalobou
jednoznačne preukázala nezákonnosť rozsudku rozhodcovského súdu a oprávnenosť svojho nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, odvolanie žalovaného označila za účelové,
podané žalovaným v snahe vyhnúť sa povinnosti vrátiť žalobkyni neoprávnene prevzaté finančné
prostriedky.

12. Žalovaný nevyužil právo na dupliku na vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ustanovením § 379
a § 380 CSP a z hľadísk žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/
CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

14. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Tentoodvolacídôvodjepotrebnévykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, keď každý môže

legitímneočakávať,žejehosporbuderozhodnutývsúladesustálenourozhodovacoupraxounajvyšších
súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, keď konanie má inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právnypredpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

18. Napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového
stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani
vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
v spore. Žalovaným uplatnené odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených

skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia sporu a neumožňujú ani záver, že by v konaní
neboli splnené procesné podmienky, resp. že by prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil niektorej zo sporových strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tak, ako to tvrdil žalovaný vo svojom odvolaní. Ani počas
odvolaciehokonanianevyšlinajavožiadnetakénovéskutočnosti,ktorébyodôvodňovaliinérozhodnutie,

než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o vyhovení žaloby odôvodnil dostatočne
presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobkyne i žalovaného, uviedol,
ktoréznichpovažovalzapreukázané,akýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadilazakýchprávnych
noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobkyni ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné
podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva.

19. Správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a preto len na
zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva následovné:

20. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobovala nevyváženosť
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predovšetkým odvolací súd
považuje za potrebné k odvolaniu žalovaného dodať, že toto sa v podstatnej miere týka konštatovania,
že rozhodcovská zmluva, resp. doložka dohodnutá medzi žalobkyňou a žalovaným je tzv. nevýhradnou

rozhodcovskou zmluvou a že nevyžaduje od žalobkyne, aby spory so žalovaným riešila výlučne v
rozhodcovskom konaní. Odvolací súd k tomu uvádza, že ide len o iluzórnu možnosť spotrebiteľa vybrať
si spôsob riešenia prípadného sporu s dodávateľom, pretože vo väčšine prípadov je to práve dodávateľ,
ktorý ako prvý využije možnosť riešenia sporu rozhodcovským súdom. Rozhodcovská doložka, ktorá má
založiť legitimitu pre exekučný titul (tak ako aj v tomto prípade) znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Takto dochádza k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.

21. Pokiaľ žalovaný namietal záver prvoinštančného súdu, že rozhodcovská zmluva a jej následky neboli

so žalobkyňou individuálne dojednané, žalovaný nepreukázal opak.

22. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom
naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, čo je práve prípadom typových rozhodcovských zmlúv.
Rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť

výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti
voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (por. napr.
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6MCdo 9/2012). Žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie a ani v odvolacom konaní nepreukázal, že v tomto konkrétnom prípade bola rozhodcovská
zmluva (doložka) individuálne dojednaná.

23. Vzhľadom na uvedené, je správny záver súdu prvej inštancie, že dojednanie rozhodcovskej doložky
pri spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná, a preto
nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiťprávomoc rozhodcovského súdu na prejednanie sporov medzi účastníkmi, rozhodcovský rozsudok
Slovenského arbitrážneho súdu, zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. so
sídlomvBratislave,Krížna56,zodňa22.1.2016sp.zn.92/07/15,boltaktovydanývrozporesozákonom,

a preto žalobkyňa sa podanou žalobou dôvodne domáhala jeho zrušenia, pričom na správnosti tohto
záveru súdu prvej inštancie, so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú zmluvu, nemôže nič zmeniť ani
poukaz žalovaného na znenie § 73 ods. 4 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

24. V posudzovanom prípade je nesporné, že peňažný nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia je odvodzovaný z právneho vzťahu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola medzi
stranami sporu uzavretá dňa 21.12.2012, na ktorý sa vzťahuje osobitný právny predpis, a to (o.i.) zákon
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinný v čase uzavretia zmluvy. Posúdenie schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver dodávateľom stanovovalo v rozhodnom období ustanovenie §
7 ods. 1 veta prvá zák. č. 129/2010 Z.z. tak, že veriteľ bol pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom

úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. V zmysle § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu
podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v
zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

25. Z dôvodov napadnutého rozsudku plynie, že súd prvej inštancie svoj záver o vyhovení žaloby
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému založil na závere, že žalovaný sa na úkor
žalobkyne bezdôvodne obohatil, ak prijal od žalobkyne plnenie v rozsahu prevyšujúcom sumu skutočne
poskytnutého úveru vo výške 600 eur, lebo úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov,

pretože je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, odporujúcou dobrým mravom: a) dohoda o odplate
za poskytnutý úver vo výške viac ako 100 % presahujúcej výšku poskytnutého úveru, b) dohoda o
poplatku za službu, umožňujúcu odklad splatnosti splátok úveru a revolvingu, c) RPMN uvedená v
posudzovanej zmluve je značne prevyšovala priemerné úrokové miery bánk v rozhodnom období, d)
žalovaný nepreukázal splnenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a f) dohoda o zmluvnej

pokute v čl. 14, bod 14.1 zmluvných dojednaní je neplatná pre nedodržanie písomnej formy.

26. Správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie sa žalovanému v odvolaní nepodarilo spochybniť.
Žalovaný neopodstatnene tvrdil, že nemá oporu v žiadnych tvrdeniach strán sporu argument
prvoinštančného súdu o nedodržaní ustanovenia § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v
znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy, ani argumenty súdu prvej inštancie o
zmluvnýchsankciáchupravenýchvoznačenejúverovejzmluve,atovzťahuksamostatnémužalobnému
nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia.

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní postupoval, keď na
zistený skutkový stav aplikoval (o.i.) aj ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Pre
spotrebiteľské zmluvy totiž platí, že nesmú obsahovať neprijateľné podmienky a nejasnosť alebo

nezrozumiteľnosť zmluvných dojednaní nesmie byť na ťarchu spotrebiteľa. Samotným východiskom je
pritom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a konečne so zreteľom na možnosť
stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zo stretu autonómie vôle

a z myšlienky rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia
vyváženej pozície, t.j. spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Predmetný právny
vzťah medzi stranami sporu preto správne súd prvej inštancie posudzoval aj podľa (vyššie citovaných)
ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru, ktoré včastitýkajúcejsazneužívajúcichklauzúlvspotrebiteľskýchzmluváchpredstavujútranspozíciuSmernice
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
zavádzajúcej systém ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc pritom z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza

v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo dodávateľovi z hľadiska vyjednávacej sily i úrovne
informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo
dodávateľombeztoho,abymoholovplyvniťichobsah(rozsudokvoveciOcéanoGrupoEditorialaSalvat
Editores, bod 25 a rozsudok zo dňa 26.10.2006 Mostaza Claro, C-168/05, bod 25).

28. Správny je tak záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o úvere v časti dohody o
úrokoch z úveru, keďže takto dohodnutá odplata je v rozpore s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
pretože podstatne prevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí
peňažných prostriedkov požadovať, súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ dohodnutý úrok
z úvere v prejednávanom spore porovnával s úrokovými sadzbami požadovanými v rozhodnom
období bankami za poskytovanie obdobných úverov. Pokiaľ súd pri tomto porovnávaní z relevantných

zdrojov (z internetovej stránky Národnej banky Slovenska) zistil, že výška úrokovej sadzby určená pri
spotrebiteľských úveroch pre domácnosti poskytovaných na dobu 1 až 5 rokov v mesiaci december
2012 pri tomto type spotrebiteľského úveru činila 10,58 % ročne a úroky dohodnutú v úverovej zmluve
predstavujú 70 %, čo niekoľkonásobne predstavuje priemernú úrokovú sadzbu, je nepochybne takáto
dohoda v rozpore s dobrými mravmi a teda neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Už len táto

samotná skutočnosť má za následok neplatnosť zmluvy v časti dojednaného úroku, a preto žalobkyňa,
a preto je povinná žalovanému uhradiť iba istinu, ktorá jej bola reálne zaplatená vo výške 660 eur tak,
ako to správne uzavrel súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.

29. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody o zmluvnej

pokute pre nedostatok písomnej formy, pričom v tej súvislosti poukazuje na dôvody rozsudku súdu prvej
inštancie, ako i so záverom prvoinštančného súdu o neprijateľnosti zmluvnej klauzuly o poplatku za
službu, umožňujúcu odklad splatnosti splátok úveru.

30. Dohoda o poskytnutí tejto služby za vyššie uvedenú odplatu bola nepochybne súčasťou označenej

úverovej zmluvy a vzhľadom na to, že išlo o formulárovú teda vopred žalovaným pripravenú zmluvu,
žalobkyňa nemala možnosť obsah tejto dohody žiadnym spôsobom ovplyvniť vzhľadom na začlenenie
tejto dohody do textu samotnej úverovej zmluvy. Mala možnosť zmluvu len ako celok prijať, alebo ju
odmietnuť. Túto dohodu si teda žalobkyňa individuálne nedojednala, službu spočívajúcu v možnosti
odkladu splátok úveru spoplatnenú žalovaným si nevymienila, ale bola jej nanútená žalovaným ako

súčasť zmluvy o úvere. Správne súd prvej inštancie uzavrel, že takáto dohoda spôsobuje značnú
nerovnováhu v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky, keďže táto už vopred poskytuje odplatu
žalovanému ako dodávateľovi služby, ktorú nevyužila žalobkyňa a nie je ani isté, či v budúcnosti túto
službu využije. Žalovaný tak získal prospech skôr ako službu poskytol a preto dohoda o zaplatení
poplatku vopred za neposkytnutú službu jednoznačne je dohodou v neprospech žalobkyne ako

spotrebiteľky, a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z hľadiska týchto kritérií potom nie je právne
významné, aký poplatok a v akej výške bol za túto službu dojednaný, lebo podstatnou je okolnosť, že
touto dohodou bola žalobkyňa zaviazaná platiť za niečo, čo jej nebolo dodané a nebolo ani isté, či v
budúcnosti túto službu využije.

31. Ak teda žalobkyňa plnila žalovanému sumu 1.484,18 eur, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami
sporná, v nadväznosti na posúdenie neplatnosti dohodnutých úrokov, neplatnosti dohody o poplatku
a v nadväznosti na posúdenie úveru, ako bezúročného a bez poplatkov, nepochybne žalobkyňa mala
žalovanému plniť iba 660 eur a nad túto sumu plnila žalovanému bez právneho dôvodu a na jeho strane
vznikol majetkový prospech vo výške 824,18 eur (rozdiel 1.484,18 eur - 660 eur), ktorý je žalovaný

povinný žalobkyni vydať podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaného nedôvodné. Vecne
správne rozhodol súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, o povinnosti žalovaného zaplatiť
súdny poplatok z dôvodov, ako sú tieto náležite uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré

odvolací súd odkazuje a s týmito sa stotožňuje.

33. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil.34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní plne

úspešná, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešne žalovanému,
v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník,
zohľadňujúc § 251 CSP.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).