Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200281
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200281.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a sudkýň

JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1./ D.
Q. - K., so sídlom V. XXX/X, E., IČO: XXXXXXXX, 2./ C. G. Q., bytom E. XA/X, XX-XXX F., D. republika,
zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej
Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 08. januára 2014 číslo: 16314-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu v 1./ rade z a m i e t a.

Konanie o žalobe žalobcu v 2./ rade z a s t a v u j e.

Konanie o návrhu na prerušenie konania z a s t a v u j e.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 17.02.2014 sa žalobca v 1./ rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 08.01.2014 číslo: 16314-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového

správneho orgánu.

Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 08.01.2014 rozhodla žalovaná ako príslušný odvolací orgán
o odvolaniach žalobcov proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni,
pobočka Prešov zo dňa 23.10.2013 číslo: 26072-52/2013-PO tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 23.10.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm.
a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
zamestnávateľa (žalobcu v 1./rade) od 01.apríla 2012 podľa slovenskej legislatívy.

V napadnutom rozhodnutí žalovaná citovala rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a jeho

oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1
zákona).Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm.
a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1./ rade vykonáva podnikateľskú
činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení z 21.01.2011, v registri zamestnávateľov je

vedený od 01.02.2011. Žalobca v 2./ rade ako zamestnanec žalobcu v 1./rade bol vedený v Registri
poistencov Sociálnej poisťovne od 01.04.2012.

Konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú
koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické

osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu.
Citovala článok 11 (3) písm. a), článok 13 (1) písm. a), článok 13 (3) základného nariadenia a uviedla, že
prisúbehupoistení,vktorýchsanachádzacezhraničnýprvokjenevyhnutnéurčiťuplatniteľnúlegislatívu,
ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov
spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia
sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6,

15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto
spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia D. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Q., podľa
ktorejvposlednýchrokochvzniklifirmy,ktorésprostredkovávajúprepoľskýchpodnikateľovzamestnanie
v iných členských štátoch, ktorým cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v D. republike. V zmysle koordinačných

nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia Q. H. bola Sociálna poisťovňa
oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho
výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Túto vykonala za obdobie od 01.02.2011 do
11.03.2013 v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie
miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho

zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky
- právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba
pracujúcavoviacerýchčlenskýchštátochnevykonávapodstatnúčasťčinnostivčlenskomštátebydliska,
uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu
zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej

únie a v iných nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu
Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo
miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva,
že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok.

Ďalej žalovaná uviedla, že prvostupňový správny orgán v rámci kontroly zistil, že v registrovanom sídle
spoločnosti Prešov, ul.17.novembra 116 neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka, nachádza sa tam
len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno D. Q. - K.. Majiteľ poštovej
schránkypotvrdil,žezamestnávateľsanauvedenejadresenezdržiava,málenschránkunadoručovanie
pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu E., L. X. Zamestnanci prvostupňového správneho

orgánu ďalej zistili, že na adrese E., L. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Následne zistil,
že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej
firmy, v priestoroch T.. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné
zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania
(zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska v D. republike. Konkrétny rozpis prác jednotlivým

zamestnancom účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje svojim zamestnancom
telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné
zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky. Z
týchto zistení prvostupňový správny orgán vyvodil, že spoločnosť zamestnávateľa uvedená vo výpise z
obchodného registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Ďalej je v rozhodnutí

uvedené, že kontroly Inšpekcie práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činností
zamestnancov na území Slovenskej republiky, týkali sa iných skutočností a že splnenie podmienok
na určenie uplatniteľnej legislatívy je oprávnená (v zmysle koordinačných nariadení) kontrolovať len
Sociálna poisťovňa a jej postup je rovnaký ku všetkým fyzickým osobám s bydliskom v inom členskom
štáte.

Kontrolou sa nepodarilo preukázať, že na žalobcu v 2./ rade sa od 01.apríla 2012 vzťahuje slovenská
legislatíva. Žalobca v 1./ rade predložil len formálne doklady -pracovnú zmluvu, výplatné pásky a
evidenciu dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon zamestnanca - žalobcuv 2./rade na určenom mieste v určený deň napr. vyúčtovanie cestovných výdavkov alebo cestovné
príkazy. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti

od 01.apríla 2012 podľa slovenskej legislatívy. Formulár PD A1 bol vystavený v čase, kedy neexistovali
pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území SR. Žalovaná ako odvolací
orgán, dospela k záveru, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.apríla 2012 podľa slovenskej

legislatívy. V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa žalobca v 2./ rade bude považovať za
osobu, ktorá celý svoj príjem získava v členskom štáte - v D. republike.

Žalovaná ďalej v rozhodnutí uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním
(§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne. Podľa § 184 ods. 5 zákona konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky

Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila
voči účastníkovi prvý úkon. Za takýto prvý úkon možno považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ
Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zdôraznila, že
obstarávaniepodkladovprerozhodnutiejevecouorganizačnejzložkySociálnejpoisťovne,niejeviazaná
len návrhmi účastníkmi konania,, ale je povinná vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy.

Včas podanou žalobou sa žalobca v 1./rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok
11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4, § 210
ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej

správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty,
konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu
porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania
v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca

dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa.
Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci
žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty

na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup
podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania,
lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov
D. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného

poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (Q.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového

stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu
bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol
správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým

správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - Právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie.Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny
vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v

sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie
podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie

vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutie odo

dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnanca za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné,

žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti

konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konanie
prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.Na pojednávaní konanom dňa 23.04.2015 právny zástupca návrh na prerušenie konania vzal späť. Z
tohto dôvodu krajský súd konanie o návrhu na prerušenie konania zastavil.

V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 27.02.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd
podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na
strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade.

Uznesením sp. zn. 6S/14/2014-23 zo dňa 05.03.2015 krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c

ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2015.

Žalobcovia v 1./ a 2./ rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v
preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní sa
písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol v neprítomnosti žalobcov v 1/. a 2/. rade a v neprítomnosti žalovanej, oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade je žaloba
nedôvodná a vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade bola podaná oneskorene.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobe proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) je rozhodnutia správneho orgánu,
ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi v 2./ rade
nevzniklodňom01.apríla2012povinnénemocensképoistenie,povinnédôchodkovépoistenieapovinné

poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu
v 1./ rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnanca ( žalobcu v 2./ rade) na území Slovenskej
republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie predmetnej žaloby.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne
zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010

sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva
nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu

zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho

vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku

6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia D. inštitúcie sociálneho zabezpečenia Q., že v posledných
rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na
úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania
na pracovnú zmluvu mimo hraníc D. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne

zabezpečenie Q. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v D. republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia Q. H. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je

príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a

administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1./ rade

neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, nachádza sa tam len poštová schránka
patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno D. Q. - K.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil,
že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú
mu následne osobne doručuje na adresu E., L. X.. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočkaSvidník, poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese Svidník, L. X je súkromný byt, v ktorom
sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola skutočnosť, že pracovné stretnutia so
zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch T. ulica,

E.. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné
zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého
bydliska C. M. XX, L., D. republika. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom žalobcu v 1.
rade nebol ku kontrole predložený. Práce prideľoval zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom
výkon práce bol určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí

v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky. Na základe kontroly dospel prvostupňový
správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnanca
žalobcu v 1./ rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 1./ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,
2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína

na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide

o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1./ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup,

rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutého rozhodnutia nepreukázal žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce
pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia nebola dodržaná procesná lehota, avšak podľa názoru súdu toto
procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3
O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania

pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením
žalobou napadnutého rozhodnutia len z tohto dôvodu by žalobca v 1./ rade nedosiahol priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1./ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,

že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti

Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4tohto ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky nemohlo
byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1./ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1./ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych

práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcu v 2./ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1./ rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa

ustanovenia § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo

známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak,

že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede
účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky,
správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov,

ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych
následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej
poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať

potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len

spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. /rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových

rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto
postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

K námietkam žalobcu v 1./ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnémuorgánuD.republikyaretroaktivite,súdkonštatuje,žežalobcav1./radevžalobenenamietal
v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym
orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru,
že vo vzťahu k žalobcovi v 1./ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je
namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2./ rade, postup žalovanej bol v súlade so zákonom,
preto žalobu žalobcu v 1./ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2./ rade súd skúmal, či žaloba tohto žalobcu bola podaná včas.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť. Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v 2./
rade doručené do vlastných rúk dňa 31.01.2014. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby začala plynúť
dňa 31.01.2014 a uplynula dňa 31.03.2014. Uznesenie krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p.
pripustil vstupžalobcuv2./radedokonanianastranežalobcunadobudloprávoplatnosťdňa13.03.2015.

Postavenie žalobcu v 2./ rade teda nadobudol až dňa 13.03.2015, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na
podanie žaloby (31.03.2014), pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobcu v 2. / rade (dva mesiace odo dňa doručenia
rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ (žalobca v

1./rade) a zamestnanec (žalobca v 2./ rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych
ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1./ rade a žalobcu v 2./ rade rovnaké
práva a povinností.

Navyše z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona. Pre posúdenie, či
ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca
z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že
ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane, úkony jedného z nich platia i pre ostatných... . Správne súdnictvo podľa

piatej časti O.s.p. je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva,
resp. povinnosti žalobcu v 1./ rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a
povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods.
1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju
podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému
vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§
250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Zuvedenýchdôvodovkrajskýsúdpodľa§250dods.1O.s.p.konanieožalobežalobcuv2./radezastavil.O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovia neboli v konaní úspešní,
žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v

čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.