Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. október 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/304/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214203706
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4214203706.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING, a. s., Bratislava, Košická 56,
IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255
706, proti odporcovi: H. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. L., V. XXXX/XXXA, o zaplatenie 2.609,65 eura s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 8. decembra
2014 č. k. 8C/241/2014-106 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejzamietajúcejčastitýkajúcejsazaplateniasumy
443,56 eura s úrokom 17,30% ročne zo sumy 443,56 eura od 02. 03. 2011 do zaplatenia a vo výroku o
trovách konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa účinného do 31. 03. 2006, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 517 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho
zákonníka, § 2 písm. b), § 3 ods. 1, 2 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 5b, § 29b zák. č. 250/2007 účinného od 01. 06. 2014 a zo zmluvy
o splátkovom úvere č. 0212175160 mal súd preukázané, že túto uzavrel odporca so spoločnosťou U.
U. a. s. dňa 10. 03. 2006. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške
39.000,- Sk (1.294,56 eura), ktorý sa odporca zaviazal splatiť veriteľovi 60 mesačnými splátkami po

1.028,- Sk, splatnými vždy k 1. dňu v mesiaci s dátumom splatnosti prvej splátky dňa 01.04. 2006 a
dátumom splatnosti poslednej splátky dňa 01. 03. 2011. Súčasťou zmluvy o splátkovom
úvere boli úverové podmienky a všeobecné obchodné podmienky. Dňa 21. 12. 2010 spoločnosť U.
U., a. s. postúpila svoju pohľadávku voči odporcovi zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE
na navrhovateľa. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo odporcovi doručené dňa 08. 02. 2010. V
oznámení o postúpení pohľadávky bola zároveň vyčíslená suma postupovanej pohľadávky ku dňu 21.

12. 2010 a to vo výške 2.609,65 eura. Navrhovateľom predloženým výpisom z účtu odporcu mal súd
preukázané, že odporca uhradil 16 úhrad v celkovej výške 507,45 eura. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone č. 258/2001 Z. z., ktorý je k ustanoveniam
Občianskeho zákonníka, s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od 01. 04. 2004 predpisom
lex specialis, s poukazom na 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka. Súd teda vzťah účastníkov konania
posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvného vzťahu a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvného vzťahu. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatnil sumu 303,33 eura, ktorá predstavuje
úrok z omeškania od 02. 05. 2006 do 21. 12. 2010. Navrhovateľ si mohol túto pohľadávku uplatniť do
troch rokov, teda posledný deň na uplatnenie nároku bol 21. 12. 2013, navrhovateľ však návrh podal až
dňa 27. 02. 2014. Ďalej si uplatnil riadne úroky vo výške 1.307,23 eura od marca 2006 do 21. 12. 2010,
posledný deň na uplatnenie nároku bol 21. 12. 2013, navrhovateľ však návrh podal až dňa 27. 02. 2014.

Taktiež si uplatnil poplatky vo výške 203,45 eura od marca 2006 do decembra 2010, posledný deň na
uplatnenie nároku bol december 2013, avšak návrh bol podaný až 27. 02. 2014, uplatnil si aj čistú istinuúveru 795,64 eura do 21. 12. 2010, návrh na jej uplatnenie mohol podať do 21. 12. 2013. S poukazom
na vyššie uvedené, a teda na novelu Zákona o ochrane spotrebiteľa, účinnej od 01. 06. 2014, súd návrh
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému odporcovi

náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie v
zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 443,56 eura s príslušenstvom, odôvodniac ho tým, že
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a

nedostatočne zistil skutkový stav, súd 1. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu 1. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podstata nesprávnosti rozhodnutia spočíva v nesprávnom určení predpisu, podľa ktorého sa vzťah
navrhovateľa a odporcu posudzuje, v nesprávnom postupe pri výklade a aplikácii ustanovenia § 5b
zák. č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov a pri nesprávnom postupe vo vzťahu k
premlčaniu a jeho následkom. V danej veci ide o zmluvu o úvere, ktorá patrí podľa ustanovenia §

261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi takzvané absolútne obchody, pre ktoré je daná
pôsobnosť Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Z Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy je možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny
obchod spotrebiteľskou zmluvou nie je. Spotrebiteľský úver nie je zmluvný typ, ale osobitný subtyp
zmluvných typov, a preto nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie Obchodného zákonníka.

Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho
zákonníka na daný vzťah, nemajú žiadnu normatívnu oporu. Trvá na tom, že je potrebné aplikovať
na právnu úpravu úverovej zmluvy Obchodný zákonník, ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi
dôležité posúdiť, akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, či ide o zmluvu občianskoprávneho alebo

obchodnoprávneho charakteru. Uvedené má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Pokiaľ
pôjde o ostatné právne prostriedky, bude právne dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občiansko-právnu
alebo obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať
všeobecnú úpravu v týchto kontextoch. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 32Cdo 3337/2010, podľa ktorého úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku v § 101

a nasledujúcich nepatrí medzi takzvané iné ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa. Výkladom
ustanovenia § 262 ods. 4 časť prvej vety Obchodného zákonníka, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ
je v pozícii nositeľa práva, či v pozícii osoby majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie
príslušného ustanovenia o premlčaní v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku podľa konkrétnej
situácie je neprijateľný. V zmysle čl. 3 smernice za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je

treba považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu proti silnejšej, teda upravujú vzťah dvoch subjektov
vo výrazne nerovnovážnom postavení. Musí ísť teda o ustanovenie, ktoré bolo prijaté priamo na
ochranu spotrebiteľa alebo ustanovenie, ktorého charakter je taký, že zámerným spôsobom chráni
slabšiu stranu zmluvného vzťahu. Premlčanie sa teda v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu
absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom a premlčacia doba je 4 roky. Poukázal

na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2012 sp. zn. 9Co/224/2011, rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 05. 02. 2014 sp. zn. 11Co/456/2012, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo
dňa 25. 03. 2014 sp. zn. 24Co/417/2012, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 22. 11. 2012 sp.
zn. 9Co/162/2012, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 01. 2014 sp. zn. 25Co/297/2013,
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 01. 2014 sp. zn. 14Co/142/2014, rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 02. 2014 sp. zn. 14Co/163/2013, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 12. 02. 2014 sp. zn. 17Co/170/2013, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
31. 03. 2014 sp. zn. 8Co/423/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 10. 2013 sp.
zn.15Co/28/2013.PoukázaltiežnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa 27.03.
2013 sp. zn. 6 MCdo 4/2012. V danej veci je pre rozhodnutie veci rozhodujúce správne určenie právneho

režimu, pod ktorý je potrebné v danom prípade subsumovať skutkový stav. Z uvedených dôvodov
je navrhovateľ názoru, že na predmetný záväzkový vzťah sa má aplikovať ustanovenie o premlčaní
podľa Obchodného zákonníka. Nesprávny postup videl aj v aplikácii a výklade ustanovenia § 5b zák.
č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov. Aplikácia ustanovenia § 5b nemá v danej veci zákonnú
oporu, nakoľko sa jedná o neprípustnú retroaktivitu. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 20. 10. 2010 sp. zn. 2Sž 10/2010 a uviedol, že ustanovenie § 29b Zákona
o ochrane spotrebiteľa možno považovať za zakotvenie nepravej retroaktivity vo vzťahu k taxatívne
vymenovaným ustanoveniam. Medzi týmito ustanoveniami sa však § 5b nenachádza. Z uvedeného
potom vyplýva, že spôsob prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie vôbec upravený.Poukázal na skutočnosť, že k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka
princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného
pôsobenia právnych predpisov. Vzhľadom k tomu, že zák. č. 102/2014 Z. z. bol s účinnosťou od 1. mája

2014 zmenený a doplnený zák. č. 250/2007 Z. z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré
špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu zák. č. 250/2007 Z. z. ako celku, je potrebné na aplikáciu
§ 5b použiť všeobecné pravidlo, ktoré vyplýva z princípu právnej istoty. Toto všeobecne platné pravidlo
pri zmene právneho predpisu, respektíve zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym
predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu

sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym predpisom, za
účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak (rozsudok NS SR zo dňa 10. 03.
2011 sp. zn. 5Sž 20/2010). Nejedná sa pritom o normu procesnoprávnej povahy, pretože inštitút
premlčania je hmotnoprávny inštitút, čo bolo právnou vedou, ako aj súdnou praxou viackrát potvrdené.
Z uvedených dôvodov mal za to, že súd pri posudzovaní právnych vzťahov v konaniach začatých pred
účinnosťou zák. č. 102/2014 Z. z. nemôže prihliadať na premlčanie nároku navrhovateľa bez toho, aby

relevantnú námietku premlčania vzniesol sám odporca. K otázke požadovania riadneho úroku a
úrokuzomeškaniauviedol,žeustanovenie§503Obchodnéhozákonníkajeustanovenímdispozitívnym,
z čoho vyplýva, že sa od neho možno odchýliť. V tomto konkrétnom prípade bola dohodnutá iná úprava
platenia úrokov, ako by to bolo možné vyvodzovať z ustanovenia § 503 Obchodného zákonníka, z čoho
vyplýva, že v čase omeškania, a to i po splatnosti úveru, je stále daný nárok na úrok. Domáhal sa

priznania náhrady trov konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu 1. stupňa zmenil a odporcu zaviazal na zaplatenie sumy 443,56 eura, riadneho úroku vo výške
17,30 % ročne zo sumy 443,56 eura od 02. 03. 2011 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 443,56 eura od 02. 03. 2011 zo zaplatenia a odporcu zaviazal na zaplatenie trov konania,
vrátane trov odvolacieho konania vo výške 66,08 eura. Alternatívne navrhol rozsudok súdu 1. stupňa

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212
ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 2.609,65
eura spolu s riadnym úrokom vo výške 17,30 % ročne zo sumy 2.306,32 eura od 22. 12. 2010 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.306,32 eura od 22. 12. 2010 do

zaplatenia a náhradu trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že odporca s právnym predchodcom
navrhovateľa - spoločnosťou U. U. a. s. uzavrel dňa 10. 03. 2006 zmluvu o splátkovom úvere č.
0212175160. Na základe tejto zmluvy bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 39.000,-Sk s úrokovou
sadzbou 17,30 % ročne. Odporca sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnými splátkami splatnými
vždy k 1. dňu v mesiaci, počnúc od 01. 04. 2006, pričom bolo dohodnutých 60 splátok. Odporca

neplnil splátky úveru riadne a včas v zmysle dohody. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 21.
12. 2010 navrhovateľ nadobudol voči odporcovi pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala
sumu 2.609,65 eura, z ktorej suma 303,33 eura predstavuje úrok z omeškania od 02. 05. 2006 do 21.
12. 2010, riadne úroky vo výške 1.307,23 eura od marca 2006 do 21. 12. 2010, poplatky vo výške 203,45
eura od marca 2006 do decembra 2010 a čistú istinu úveru 795,64 eura. Zároveň si uplatnil na zaplatenie

i náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku za návrh a trov právneho
zastúpenia.Ajkeďsúdprvéhostupňanapadnutýmrozsudkomzamietolcelýnávrh,vdôsledkuodvolania
navrhovateľa bola predmetom odvolacieho konania len navrhovateľom namietaná zamietajúca časť
týkajúca sa zaplatenia sumy 443,56 eura (13 splátok splatných v období od 28. 02. 2010 do 01. 03.
2011) s úrokom 17,30% ročne zo sumy 443,56 eura od 02. 03. 2011 do zaplatenia.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľv podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení

práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v
napadnutejčastinezodpovedáuvedenýmpožiadavkámkladenýmnaodôvodnenierozhodnutiavzmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ohľadne istiny uviedol len
toľko, že navrhovateľ si uplatnil istinu úveru vo výške 795,64 eura do 21. 12. 2010, návrh na jej
uplatnenie mohol podať do 21. 12. 2013, pričom návrh bol podaný až 27. 02. 2014, preto súd návrh s

poukazom na novelu Zákona o ochrane spotrebiteľa účinnej od 01. 06. 2014 zamietol. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezodpovedá uvedeným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, keď
z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako súd dospel k záveru, že navrhovateľ si uplatnil istinu úveru vo
výške 795,64 eura do 21. 12. 2010, pričom návrh na jej uplatnenie mohol podať do 21. 12. 2013, a preto

súd návrh zamietol. Zo špecifikácie navrhovateľa v priebehu konania vyplýva, že návrhom si uplatňuje
čistú istinu úveru (bez úrokov a poplatkov) vo výške 795,64 eura a predmetom odvolacieho konania je
už len istina 443,56 eura (13 splátok v období od 28. 02. 2010 do 01. 03. 2011). Zamietnutie návrhu
v časti istiny pre premlčanie je nedostatočne odôvodnené, a preto nepreskúmateľné, preto odvolacísúd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Vzhľadom k obsahu odvolania navrhovateľa odvolací súd k aplikácii ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa dodáva nasledovné:
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však
nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a

nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti

založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.

Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv, alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej

úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 06. 2010, sp. zn. 4 Cdo 98/2010.)

Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť

1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015,
pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ je povinný prihliadnuť

na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu
tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých
súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne

vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21. 04. 2015).
Odvolací súd, vychádzajúc z názoru NS SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí, mal za to, že pokiaľ
súd prvého stupňa vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., čo namietal žalobca
v odvolaní, postupoval správne, avšak jeho rozhodnutie v napadnutej časti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm.

f) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa v
ďalšom konaní viazaný (§ 226 OSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.