Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. december 2017

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 19Cpr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715212302
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2017:7715212302.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce sudkyňou JUDr. Agátou Štefaničovou v spore žalobkyne H., zastúpenej Mgr.

Slávkou Miháľovou, nar. 11.9.1969, bytom Zakarpatská 11, 071 01 Michalovce, proti žalovanému
Harlekýn s.r.o., so sídlom Strojnícka 5, 080 01 Prešov, IČO: 36479471, o zaplatenie 366,29 Eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 366,29 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II.Priznávažalobkyniakostraneplneúspešnejvkonanínáhradutrov,ktoréjepovinnýnahradiťžalobkyni
žalovaný.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 6. 7. 2015 po jej čiastočnom späťvzatí domáhala, aby jej
žalovaný zaplatil sumu 366,29 euro. Žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného pracovala na základe

pracovnej zmluvy zo dňa 28. 11. 2011 ako predavačka so stanovenou minimálnou mzdou, ktorá sa v
jednotlivých rokoch menila v súlade so zákonom. V dôsledku pretrvávajúcich zdravotných problémov,
spôsobených aj pracovnými podmienkami a správaním zamestnávateľa, dňa 20. 4. 2015 predložila
zamestnávateľovi lekársky posudok a požiadala o preradenie na pracovnú pozíciu v súlade s lekárskym
posudkom.Vzhľadomnato,žežalovanýnažiadosťnereagovalavlehote15dníodpredloženiaposudku
ju nepreradil na inú vhodnú prácu, okamžite ukončila pracovný pomer podľa § 69 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce. Uvedené ukončenie zamestnávateľom prevzala dňa 7. 5. 2015. Podľa ustanovenia §

69 ods. 4 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu
mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Podľa §
129 Zákonníka práce, pri skončení pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu
splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr
však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Napriek
tomu, že zamestnávateľa požiadala o vyplatenie tejto náhrady, zamestnávateľ tak napriek opakovaným
žiadostiam neurobil. Vzhľadom na to, že zamestnávateľ jej náhradu mzdy nevyplatil ani v najbližšom

výplatnom termíne, ktorý bol 30. 6. 2015, bola nútená podať žalobu. Jej priemerný mesačný zárobok
z minimálnej mzdy 380 euro za mesiac predstavuje sumu 361 euro po odpočítaní súm poistného na
sociálne poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné
poistenie a preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb. Náhrada mzdy za výpovednú dobu dvoch
mesiacov predstavuje sumu 722 euro.

2.Na preukázanie svojho nároku predložila pracovnú zmluvu, lekársky posudok, okamžité skončenie

pracovného pomeru, žiadosť o vydanie potvrdenia o zamestnaní a vyplatenie náhrady mzdy, evidenciu
o pracovnom čase a mzde a list inšpektorátu práce. Žiadala vypočuť svedkyňu G..3.Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyňa pre neho pracovala na skrátený
pracovný úväzok, preto nemá nárok na odstupné, ako sa uvádza v žalobe, ale z už valorizovanej sumy
190Eurvychádzajúczaodpracovanémesiacejanuár,február,marec2015akojedohodnutévpracovnej

zmluve. Jej patriace odstupné bolo žalobkyni riadne vyplatené v sume 355,71 Eur dňa 22.7.2015.

4.Na preukázanie svojho nároku predložil pracovnú zmluvu zo dňa 31.12.2013 a potvrdenie o zaslaní
sumy 355,71 Eur žalobkyni.

4.Súd vykonal dokazovanie predloženými listinami, výsluchom žalobkyne a svedkyne a zistil tento
skutkový stav:

5.Žalobkyňa a právny predchodca žalovaného uzavreli dňa 28.11.2011 pracovnú zmluvu s termínom
nástupu do práce 28.11.2011 na pozíciu predavačky s miestom výkonu práce Michalovce. Pracovný
pomer bol uzavretý na dobu neurčitú s hrubou mzdou 327,20 Eur mesačne s výplatným termínom do

30.dňa mesiaca.

6.Podľa potvrdenia MUDr. Dulinovej žalobkyňa nie je po zdravotnej a psychickej stránke bez vážnejšieho
ohrozenia zdravotného stavu spôsobilá vykonávať doterajšiu prácu ako predavačka.
7.Dňa 7.5.2015 doručila žalobkyňa žalovanému okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69

ods. 1 písm. a) Zákonníka práca. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť,
že napriek predloženému lekárskemu posudku o tom, že nemôže ďalej vykonávať svoju prácu bez
vážneho ohrozenia zdravia, nebola preradená na inú vhodnú prácu. Zároveň žiadala o vyplatenie
náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

8.Listom zo dňa 1.6.2015 požiadala žalobkyňa žalovaného o vydanie potvrdenia o zamestnaní a
vyplatenie mzdy.

9.Z pracovnej zmluvy predloženej žalovaným bolo zistené, že došlo k zmene pracovnej zmluvy so
žalobkyňou od 1.1.2014 tak, že sa jej zmenila dĺžka pracovného času na polovicu určeného týždenného

pracovného času s hrubou mzdou 180 eur mesačne.

10.Z listu inšpektorátu práce, ktorý vykonal kontrolu u zamestnávateľa vyplýva, že zamestnávateľ
pri kontrole predložil riadne výplatné pásky a mzdové listy, na základe ktorých bolo zistené, že
zamestnávateľ vypláca mzdu v zmysle podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. K tvrdenej mzde

„na čierno“ inšpektorát uviedol, že inšpektoráty práce nevykonávajú dokazovanie, vyšetrovanie a
prešetrovanie finančných plnení, ktoré sú poskytované fyzickým osobám mimo rámca alebo nad rámec
dojednaní podľa dokladov preukazujúcich pracovnoprávny vzťah.

11.Z dokladov predložených žalobkyňou súd ďalej zistil, že žalobkyňa si sama viedla evidenciu

dochádzky a vyplatenej mzdy. Z prehľadu vyplýva, že dňa 19. 1. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00, dňa
20. 1. 2015 od 9.15 do 18.00, dňa 21. 1. 2015 od 9.13 do 18 00, dňa 20. 1. 2015 čerpala dovolenku, dňa
23. 1. 2015 pracovala od 9.23 do 18.00 a 24. 1. 2015 od 9.11 do 14.00 pričom išlo o sobotu. Za uvedený
týždeň jej bola vyplatená mzda 98,50 Eur a bonus 21,03 Eur. Dňa 26. 1. 2015 pracovala od 9.00 do
18.00, dňa 27. 1. 2015 čerpala voľno na lekárske ošetrenie, dňa 28. 1. 2015 pracovala od 9.15 do 18.00,

dňa 29. 1. 2015 od 9.00 do 18.00, dňa 30. 1. 2015 čerpala voľno na vyšetrenie u lekára, dňa 30. 1.
2015 pracovala od 9.00 do 14.00, pričom išlo o sobotu. Za uvedený týždeň mala vyplatenú mzdu 87,94
Eur. Dňa 2. 2. 2015 pracovala od 9.10 do 18.00, dňa 3. 2. 2015 pracovala od 9.15 do 18.00, dňa 4.
2. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00 a v dňoch 5. a 6. 2. 2015 čerpala dovolenku. Za uvedený týždeň jej
bola vyplatená mzda 51,60 Eur. Dňa 2. 3. 2015 pracovala od 9.11 do 18.00, dňa 3. marca 2015 čerpala

voľno na vyšetrenie u lekára, dňa 4. 3. 2015 pracovala od 9.00 do 18.00, dňa 5. 3. 2015 pracovala od
9.11 do 18.00, dňa 6. 3. 2015 pracovala od 9.12 do 18.00 a dňa 7. 3. 2015 pracovala od 9.18 o 14.00,
pričom išlo o sobotu. Za uvedený týždeň jej bola vyplatená mzda 102,94 Eur. Dňa 9.3.2015 pracovala
od 9.05 do 18.00, dňa 10.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 11.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00, dňa
12.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 13.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00 a dňa 14.3.2015 pracovala od

9.05 do 14.00, pričom išlo o sobotu. Za tento týždeň jej bola vyplatená mzda 110,63 Eur.

12. Z predložených dokladov ďalej bolo zistené, že pri jednotlivých dňoch je evidovaná výška mzdy a jej
týždenné vyplatenie potvrdené podpisom zamestnávateľa žalobkyne alebo inou poverenou osobou.13.Žalobkyňa pred súdom vypovedala, že je pravda, že podpísala pracovnú zmluvu na 20 hodinový
týždenný úväzok ale toto nezodpovedná skutočnosti. Viedla si evidenciu o tom, ako dochádzala do

zamestnaniaakoľkohodín odpracovala.Každýdeňpracovalaod9.00hoddo18.00hod.spolhodinovou
prestávkou na obed. Takisto pracovala aj v sobotu od 9.00 hod do 14.00 hod., čo vyplýva aj z jej
osobnej evidencie. Evidencia dochádzky v tom zmysle, že by sa každé ráno pri príchode a poobede
po odchode z práce zapisovali do evidencie dochádzky neexistovala. Dochádzka sa podpisovala alebo
kontrolovala každý týždeň v sobotu, pretože praktiky zamestnávateľa boli také, že im vyplácali mzdu

týždenne, dokonca si museli podľa vlastnej evidencie zrátať počet odpracovaných hodín a na základe
toho sa vyplácala mzda. Toto takisto vyplýva z kópie záznamu o pracovnej dobe a o vyplatenej
mzde. Dokonca u zamestnávateľa boli také praktiky, že pokiaľ meškala do zamestnania, zamestnávateľ
podľa počtu zmeškaných minút, odrátaval zo mzdy 0,036 Eur. Keď od zamestnávateľa požadovala
výplatné pásky, vždy sa vyhovoril, že momentálne ich nemá alebo účtovníčka sa vyhovárala, že ich
má v inej kabelke alebo niekde inde, o čom svedčí aj to, že opakovane žiadala svojho zamestnávateľa

bez úspechu o predloženie výplatných pások. Pokiaľ ide o tvrdenie bývalého zamestnávateľa, že im
odovzdával výplatné pásky, resp. ako vyplynulo zo šetrenia Inšpektorátu práce, že by mala podpisovať
prevzatie výplatných pások, toto zásadne popiera, pretože jej zo strany bývalého zamestnávateľa nikdy
žiadna výplatná páska predložená nebola. Aké doklady predložil bývalý zamestnávateľ Inšpektorátu
práce, k tomu sa vyjadriť nevedela. Vyplácanie mzdy fungovalo tak, že v sobotu, keď o 14.00 hod.

ukončila zmenu, prezliekla sa a vrátila sa do predajne aj s prichystaným zošitom, v ktorom sa
evidovala dochádzka počas celého týždňa. Konateľ žalovaného skontroloval záznamy a na základe
odpracovaných hodín jej vyplatil priamo z pokladne v predajni mzdu za týždeň. Pokiaľ ide o ostatné
zamestnankyne,tietokončievalio12.00hod.vsobotu,aleajim skontrolovaldochádzkudozamestnania
počas celého týždňa a vyplatil im podľa evidencie príslušnú mzdu. Neskôr takýto spôsob výplaty už

nerealizoval konateľ žalovaného, ale jeho priateľka, ktorá takisto z registračnej pokladnice vyplácala
takýmto istým spôsobom mzdu. Ďalej uviedla, že pri prevzatí výplaty jej dávali podpisovať podobný
papier, ktorý sa podobá blokom z registračnej pokladne, na ktorý prevzatie mzdy potvrdzovala. Keď
žiadala, aby aj jej takéto potvrdenie o prevzatí mzdy bolo doručené, zamestnávateľ reagoval slovami
„načo jej je takýto doklad, že to je iba zdrap papiera“. Tiež uviedla, že zo strany zamestnávateľa boli

aj snahy oklamať ju na mzde, pretože, keď sa zo zákona zvyšovala minimálna mzda, vedela o tom,
že ostatným zamestnankyniam zdvihol minimálnu mzdu, čo v jej prípade neurobil. Urobil tak až potom,
keď sa na to sťažovala a žiadala doplatenie mzdy. Tiež poukázala na to, že o tom, že pracovala nie na
polovičnýpracovnýúväzoksvedčíajto,koľkostravnýchlístkovjejzamestnávateľ odovzdával.Evidenciu
o počte stravných lístkov si takisto viedla v zošite, ktorý v kópii súdu predložila.

14.Svedkyňa G. vypovedala, že je bývalou kolegyňou žalobkyne. U žalovaného pracovala od konca
roka 2008 do roka 2016 na pozícií predavačky. Pracovný pomer ukončila z dôvodu ukončenia činnosti
žalovaného v danej prevádzke. Pokiaľ ide o otázku pracovného času žalobkyne môže potvrdiť, že táto
napriek pracovnej zmluve pracovala riadne celú pracovnú dobu od 9.00 hod. do 18.00 hod., a to každý

deň. Taktiež má vedomosť o tom, že pracovala aj v sobotu počas otváracích hodín predajne. K evidencii
dochádzky uviedla, že zo začiatku fungoval systém riadnej evidencie dochádzky a to zapisovanie do
dochádzkových kníh. Evidencia dochádzky však bola závislá od toho, kto bol majiteľom spoločnosti.
Posledné3-4rokysystémdochádzkyboltaký,žekaždázamestnankyňasiviedlasvojuvlastnúevidenciu
dochádzky v osobitnom zošite s tým, že po týždennom pracovnom čase dochádzku skontroloval vtedajší

majiteľ a podľa toho ich potom na konci týždňa vyplácal. Do slovníka si zapisovali aj opustenie
pracoviskaato,čiužzdôvodunávštevylekáraalebozapisovaličerpaniedovolenky.Čisi zamestnávateľ
sámviedolevidenciudochádzkyaakýmspôsobom,savyjadriťnevedela.Odovzdanievýplatyprebiehalo
tak, že po odsúhlasení týždennej dochádzky sa zapísala do osobného zošitka a majiteľ odovzdanie
mzdy podpísal. Pokiaľ ide o oficiálne doklady pre žalovaného, k tomu sa presne vyjadriť nevedela, ale

uviedla, že v ten deň, keď vyplácal mzdu, vytlačil pokladničný blok z pokladne, na ktorom bola mzda,
ktorá sa vyplácala tej-ktorej zamestnankyni. Výplatné pásky im dodatočne dávala ekonómka žalovaného
ale aj s veľkým meškaním, niekedy sa stávalo, že výplatnú pásku za konkrétny mesiac ani nedostali.
Aj ona sama mala pracovnú zmluvy uzavretú na 4 hodiny denne napriek tomu, že pracovala celý deň.
Situácia sa zmenila po vykonaní kontroly inšpektorátom práce. Vtedy sa pracovné zmluvy menili na

8 hodinový pracovný úväzok denne a začali dostávať aj výplatné pásky. Stalo sa však až potom, čo
žalobkyňa ukončila pracovný pomer. Svedkyňa uviedla, že osobnú evidenciu o dochádzke a mzde, ktorú
si v slovníkoch evidovali, im zamestnávateľ pri ukončení činnosti prevádzky zobral.15.Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť,

ak podľa lekárskeho posudku nemôže ďalej vykonávať prácu bez vážneho ohrozenia svojho zdravia
a zamestnávateľ ho nepreradil do 15 dní odo dňa predloženia tohto posudku na inú pre neho vhodnú
prácu,

Podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na

náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce
nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol
zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal
nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie

evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.

Podľa § 118 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer zamestnávateľ je
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené

právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou.

Podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne.
Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch
zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých

zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2
hodiny týždenne.

Podľa § 49 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť v pracovnej
zmluve kratší pracovný čas, ako je ustanovený týždenný pracovný čas.

Podľa § 49 ods. 4 Zákonníka práce zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí
mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času.

16. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný v celom rozsahu.

17. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného ako predavačka do 7.5.2015, kedy
žalobkyňa okamžite skončila pracovný pomer. Nebol spor ani v otázke dôvodu skončenia pracovného
pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Nebol spor ani v otázke výšky priemernej mzdy
žalobkyne,pretožežalovanýjunenamietalavyplatiljuvpožadovanejvýškezakratšípracovnýčaspodľa

pracovnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu súd v tomto smere dokazovanie nevykonával. Spor bol v otázke,
či pracovný čas žalobkyne bol 40 hodín týždenne alebo 20 hodín týždenne, ako sa bránil žalovaný a
teda či jej patrí náhrada mzdy v požadovanej výške. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
napriek zneniu pracovnej zmluvy zo dňa 1.1.2014 skutočným pracovným časom žalobkyne bol riadny
40 hodinový týždenný pracovný čas podľa ustanovenia § 85 ods. 5 Zákonníka práce.

18. Pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon, na základe ktorého vzniká pracovný pomer a
vyplývajú z neho práva a povinnosti pre obe zmluvné strany. Aj keď Zákonník práce vyžaduje pre
pracovnú zmluvu písomnú formu, jej nedodržanie nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Pri obsahu
pracovnej zmluvy je preto potrebné vychádzať zo skutočného výkonu prác a s tým spojených práv

a povinností pre obe zmluvné strany. Napriek tomu, že zmluva zo dňa 1.1.2014 uvádza „polovičný
pracovný úväzok“, výpoveďou žalobkyne, výpoveďou svedkyne a súkromnou evidenciou žalobkyne mal
súd preukázané, že žalobkyňa v skutočnosti pracovala 40 hodín týždenne. Z evidencie predloženej
žalobkyňou podporenou jej výpoveďou a výpoveďou svedkyne vyplýva, že tvrdených 40 hodín týždenne
(a aj nad tento rozsah) odpracovala, čomu zodpovedala aj vyplatená mzda. Napríklad dňa 9.3.2015

pracovala od 9.05 do 18.00, dňa 10.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 11.3.2015 pracovala od 9.12 do
18.00, dňa 12.3.2015 čerpala dovolenku, dňa 13.3.2015 pracovala od 9.12 do 18.00 a dňa 14.3.2015
pracovala od 9.05 do 14.00, pričom išlo o sobotu. Za tento týždeň jej bola vyplatená mzda 110,63
Eur. Ak týždennú mzdu vynásobíme 4 týždňami v mesiaci, skutočná mzda žalobkyne predstavovala vpriemere 442,52 Eur v čistom, čo nezodpovedá mzde dohodnutej na skrátený pracovný čas (180 Eur
mesačne). Žalobkyňa aj svedkyňa potvrdili, že zamestnávateľ neviedol evidenciu pracovného času tak,
ako to vyžaduje ustanovenie § 99 Zákonníka práce, ale viedli si ju samé a ich evidencii zodpovedala

aj vyplatená mzda. Vyplatenie týždennej mzdy zamestnávateľ podpísal v evidencii zamestnankyne.
Podľa ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnancovi za vykonanú prácu patrí
mzda. Ide teda o odmenu za skutočne vykonanú prácu a nie za pracovný čas dohodnutý v pracovnej
zmluve, ak výkon práce odporuje zneniu pracovnej zmluvy. Preto aj pri výpočte náhrady mzdy podľa §
69 ods. 4 Zákonníka práce za výpovednú dobu dvoch mesiacov bolo potrebné vychádzať zo skutočne

odpracovaných hodín a skutočne vyplatenej mzdy. Ak by aj súd prijal argumentáciu žalovaného, že
pracovný čas žalobkyne bol 20 hodín týždenne, potom odpracovaný čas nad dohodnutý pracovný čas
je potrebné považovať podľa § 97 Zákonníka práce za prácu nadčas, ktorá je odmeňovaná podľa § 121
Zákonníka práce. Podľa § 134 Zákonníka práce sa takýto príjem započítava do priemernej mzdy a musí
byť zohľadnený aj pri výpočte náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce.

19.Súd preto dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný v celom rozsahu, pretože žalovaný
okrem popretia tvrdeného 40 hodinového týždenného pracovného času žiadne zo skutkových tvrdení
žalobkyne nepoprel. Žalobkyňa uvádzala priemernú mzdu 361 Eur mesačne, čo pri dvojnásobku pre
účely náhrady mzdy predstavuje požadovaných 722,00 Eur. Časť nároku žalovaný žalobkyni vyplatil v
sume 355,71 Eur a v tejto časti bolo konanie zastavené. Žalobkyňa tak má nárok na vyplatenie zvyšku

náhrady mzdy v sume 366,29 Eur.

20.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v náväznosti na ustanovenie § 256 ods.
1 CSP tak, že ich priznal žalobkyni ako strane plne úspešnej v konaní. O výške trov konania rozhodne
vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

Podľa § 127 ods. 2 CSP ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj
uvedenie spisovej značky tohto konania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že

právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.