Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. november 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/418/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815207434
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815207434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., ul. M. č. XXX,
zastúpeného JUDr. P. I., advokátom so sídlom O., ul. G. Z. č. 8, proti žalovanej X. Y., nar. XX.X.XXXX,
bytom P., ul. C.. G. č. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Z. Z., advokátom so sídlom O., G.. A.. XX, o zaplatenie
5.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.

septembra 2016, č.k. 7C/173/2015-175, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaná m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej
domáhal zaplatenia 5000 eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaná
má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Zároveň rozhodol, že štát má

právo proti žalobcovi na náhradu trov v rozsahu 100%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca
žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o pôžičke uzavretej s P. Y. vznikol záväzkový právny
vzťah a v čl. III. dohody zo dňa 26.03.2014 o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva žalovaná
prevzala splnenie záväzku. Po hmotnoprávnej stránke žalobca uplatnený nárok odôvodnil ust. § 657
Obč. zákonníka. Konštatoval, že manželstvo žalovanej a P. Y. zaniklo rozvodom, a to rozsudkom
Okresného súdu Prievidza č.k. 10C/54/2011-28 zo dňa 19.05.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

01.06.2011. Počas právneho trvania manželstva ( v roku 2009) mali záujem o nadobudnutie do ich
bezpodielového spoluvlastníctva nového osobného motorového vozidla značky Audi Q5 za cenu 34.000
eur, resp. 35.000 eur. Z výsluchu žalobcu vyplýva, že P. Y. ho požiadal, či mu v Nemecku môže pozrieť
a následne doviesť vozidlo za uvedenú cenu. Z výsluchu svedka P. Y. vyplýva, že žalobcu požiadal,
aby mu v Nemecku zabezpečil nové motorové vozidlo značky Audi Q5 za cenu 35.000 eur. Súd prvej
inštancie mal za to, že u P. Y. bola zrejmá vôľa uzavrieť zmluvu, predmetom ktorej bude obstaranie veci v
materiálnom zmysle (motorového vozidla zn. Audi Q5). Voľu vyjadril navonok (objektivizoval) výslovne,

a to prostredníctvom hovorenej reči a adresovanej žalobcovi, ako individuálne určenej dobe. Z výsluchu
žalobcu ďalej vyplynulo, že keď mu P. Y. adresoval slová, či mu môže v Nemecku pozrieť a doviesť
vozidlo značky Audi Q5 za sumu 35.000 eur, reagoval súhlasom. Následne vozidlo zabezpečoval cez
autobazár. Svedok P. Y. uvedené skutočnosti potvrdil s tým, že v ďalšom období ho žalobca informoval,
že vozidlo dá objednať cez konkrétnu osobu - majiteľa autobazáru. Prijatím návrhu žalobcom vznikla
zmluva, ako dvojstranný právny úkon. Z hľadiska právnej kvalifikácie súd zmluvu posúdil, ako zmluvu o

obstaraní veci (veci v materiálnom zmysle), a ktorá je osobitným druhom príkaznej zmluvy. Jej predmet
sa mal uskutočniť pre P. Y., t. j. v jeho záujme. Predmetom obstarania však nebolo vykonanie právneho
úkonu. Tomu nasvedčuje i to, že súčasťou dohody nebolo plnomocenstvo na obstaranie veci, ktoré byudelil P. Y. žalobcovi. Klaus Baumann & Michael Steppich GbR, Hauptstrasse 5, Altenmunster vystavil
faktúru na meno žalobcu. Svedok P. Y. uviedol, že kúpnu cenu vozidla platil žalobca, a do vykonania
zápisu na príslušnom dopravnom inšpektoráte bol i jeho vlastníkom. Následne dňa 16.10.2009 medzi

žalobcom a P. Y. bola uzavretá kúpna zmluva, v ktorej sa predávajúci zaviazal odovzdať druhej strane
predmet kúpy a táto strana (kupujúci) sa zaviazal predmet kúpy prijať a zaplatiť kúpnu cenu. Uvedené
zistenia sú potom podkladom pre záver, že na základe uzavretej zmluvy o obstaraní veci žalobca konal
ako tzv. fiduciárny zástupca P. Y., keď navonok (vo vzťahu k tretím osobám) vystupoval a konal vo
vlastnom mene na svoj účet, pričom získané právo následne previedol na P. Y.. Právo, ktoré získal bolo

vlastnícke právo k osobnému motorového vozidlu značky Audi Q5. Podľa faktúry zo dňa 15.7.2009, v
tento deň zaplatil žalobca predávajúcemu zálohu 3.000,- eur a zvyšok dňa 8.10.2009 (32.321,59 eur). Z
výsluchu žalobcu ako strany sporu vyplýva, že na zaplatenie kúpnej ceny mu P. Y. poskytol sumu 5.000,-
eur a zvyšok boli jeho vlastné finančné prostriedky. Podľa výpisu z účtu v Poštovej banke, a.s. žalobca
realizoval výber peňazí v sume 30.000,- eur, resp. vo vyššej sume. Žalovaná uviedla, že sumu 5.000,-
eur jej a P. Y. požičal M. P.. Tieto skutočnosti vyplývajú aj zo svedeckej výpovede P. Y. s tým, že peniaze

následne poskytol žalobcovi. Ako to už bolo uvedené, medzi P. Y. a žalobcom bola uzavretá zmluva o
obstaraní veci, pričom po jej obstaraní získané právo (vlastnícke právo) následne mal previesť na P. Y..
Prevod týchto práv bol realizovaný kúpnou zmluvou zo dňa 16.10.2009, pričom pred jej uzavretím P. Y.
(žalobcovi) poskytol mu sumu 5.000,- eur. Dňa 9.11.2009 na účet v Poštovej banke, a.s., ktorého bol
žalobca disponentom bola poukázaná suma 25.000,- eur, pričom ako popis operácie je uvedené: Y. P..

Z kúpnej zmluvy zo dňa 16.10.2009, predloženej na Okresný dopravný inšpektorát chýba strana č. 2.
Ďalej konštatoval, že žalobca tvrdil, že za motorové vozidlo značky Audi Q5 zaplatil kúpnu cenu 35.000,-
eur, čo potvrdil aj svedok P. Y.. Podľa faktúry zo dňa 15.7.2009, celkovo zaplatil sumu 35.321,59 eur.
Z výsluchu žalovanej vyplýva, že cena vozidla mala byť okolo 34.000,- eur. U žalobcu pritom formou
SMS správy zisťovala, či mu P. Y. vrátil 5.000,- eur. Potvrdila pritom, že jej a vtedajšiemu manželovi M.

P. požičal 5.000,- eur a leasingová spoločnosť titulom spätného financovania úveru sumu 25.000,- eur.
Uvedené zistenia sú potom podkladom pre záver, že zmluvné strany kúpnej zmluvy zo dňa 16.10.2009
sa dohodli na kúpnej cene 35.000,- eur. V tejto hodnote získal žalobca do vlastníctva motorové vozidlo
značky Audi Q5, a ku ktorému následne vlastnícke právo previedol na P. Y.. P. Y., ktorého manželstvo
so žalovanou v tom čase právne trvalo, predávajúcemu na základe faktúry zo dňa 15.7.2009 kúpnu

cenu neplatil. Ako to už bolo v odôvodnení rozhodnutia uvedené, zmluva o pôžičke má charakter reálnej
zmluvy. To znamená, že k vzniku právneho vzťahu k pôžičke je potrebné odovzdanie veci (pri peňažnej
pôžičke peňazí) dlžníkovi. Bez toho k vzniku právneho vzťahu pôžičky nedôjde. Žalobca nepreukázal, že
by P. Y. odovzdal sumu 5.000,- eur. Právna kvalifikácia uplatneného nároku je pritom vždy vecou súdu.
Suma 5.000,- eur, ktorú poskytol P. Y. žalobcovi (tento obnos peňazí mu a žalovanej, ako manželom

požičal M. P.), je preddavkom na zaplatenie konečnej sumy - kúpnej ceny vozidla, ktorú mal zaplatiť po
jeho obstaraní, a to na základe zmluvy (kúpnej zmluvy), ktorou malo byť nadobudnuté právo prevedené
zo žalobcu na neho (P. Y.). Vec - vozidlo sa pritom nadobúdalo do bezpodielového spoluvlastníctva.
Z kúpnej ceny 35.000,- eur ďalej po uzavretí Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru na účet žalobcu
zaplatil 25.000,- eur. Z uvedeného potom vyplýva, že suma 5.000,- eur, zaplatenia ktorej sa žalobca

podanou žalobou proti žalovanej domáha je nedoplatkom kúpnej ceny zo zmluvy (kúpnej zmluvy) zo dňa
16.10.2009. V odôvodnení rozhodnutia ďalej poukázal na to, že uzavretie zmluvy o obstaraní veci, ešte
nie je úkonom, ktorý by sa bezprostredne dotýkal spoločnej veci (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Až kúpna zmluva, ktorú mal žalobca po obstaraní veci (vozidla zn. Audi Q5) uzavrieť s P. Y., aby tak na
neho previedol získané právo a účastníkom ktorej by mala byť aj žalovaná, ako jeho vtedajšia manželka

s ohľadom na spoluvlastnícky podiel patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva, predstavuje právny
úkon, ku ktorému je potrebný (za situácie, že nie je účastníkom zmluvy) jej súhlas, a to pod sankciou
relatívnej neplatnosti (§ 40a a § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretože nadobudnutie vozidla
za cenu 35.000,- eur nepredstavuje bežnú vec. Z výsluchu žalovanej na jednej strane vyplýva, že o
kúpnej zmluve zo dňa 16.10.2009 vedomosť nemala, avšak na strane druhej uviedla, že s P. Y. do

vlastníctva chceli nadobudnúť motorové vozidlo značky Audi Q5 za cenu okolo 34.000,- eur, pričom ho
zabezpečoval žalobca. Pokiaľ žalovaná mala vedomosť o tom, že vec - vozidlo obstaráva žalobca, a
ide o vozidlo, ktoré s P. Y. chceli nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva, čo sa aj naplnilo,
pričom SMS správou u žalobcu zisťovala, či mu P. Y. 5.000,- eur už zaplatil (pričom sa nedovolávala
v 3 ročnej premlčacej lehote relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy), tak je možné vzhľadom na okolnosti

prípadu vyvodiť, že s týmto právnym úkonom konkludentnou formou prejavila súhlas. Medzi stranami
sporu nebolo sporné, že splnenie pohľadávky žalobcu vo výške 5.000,- eur malo nastať v lehote jedného
roka. Z hľadiska právnej kvalifikácie však išlo o nárok z kúpnej zmluvy (nie zo zmluvy o pôžičke), ktorou
získané právo k vozidlu žalobca previedol na P. Y.. Táto zmluva, aj keď uzavretá len jedným z manželov(P. Y.), zaväzovala oboch manželov spoločne a nerozdielne (predmet kúpy prevziať a zaplatiť kúpnu
cenu), pokiaľ sa žalovaná nedovolala jej neplatnosti. Kúpna zmluva zo dňa 16.10.2009 bola uzavretá
písomnou formou a vo svojich obsahových náležitostiach mohla byť zmenená iba písomnou formou

(pod sankciou relatívnej neplatnosti). Žalobca tvrdil, že s P. Y. sa ústnou formou dohodli na predĺžení
doby splatnosti sumy 5.000,- eur tak, že k jej vráteniu dôjde po tom ako so žalovanou predajú rodinný
dom v k. ú. P.. Žalovaná skutkové tvrdenia žalobcu poprela a uviedla vlastné tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach. V konaní teda sporným bolo to, či žalobca s P. Y. sa (ne)dohodli na predĺžení
dobysplatnostisumy5.000,-eur,resp.čisuma5.000,-eurbolasplatenávpôvodnedohodnutomtermíne

jeden rok. Žalobca dátum, v ktorý sa s P. Y. mali dohodnúť na predĺžení doby splnenia záväzku 5.000,-
eur, neoznačil. Nevedel ani uviesť, či k uzavretiu dohody o zmene obsahu záväzku v časti o termíne
splatnosti došlo pred, resp. po uplynutí pôvodne dohodnutej doby splatnosti jeden rok. Ako dôkaz označil
výsluch svedka P. Y.. Svedok vo výpovedi na pojednávaní dňa 18.3.2016 a následne dňa 12.8.2016
uviedol, že pred rozvodom a ešte pred uplynutím lehoty splatnosti jeden rok požiadal žalobcu, či počká
so splatením svojej pohľadávky do času, kým on (svedok) so žalovanou predajú rodinný dom, pričom

už vtedy malo byť jasné, že sa bude predávať. Na pojednávaní dňa 12.8.2016 uviedol, že hneď po
rozvode sa so žalovanou dohodli na predaji rodinného domu a rozdelení výťažku. Žalovaná uviedla, že
po zániku manželstva rozvodom s P. Y. začali uvažovať o predaji domu, pričom v mesiaci júli 2011 v
realitnej kancelárii bola zverejnená ponuka. Poukázala však na SMS správu od žalobcu s tým, že je z
októbra 2010 a s obsahom, že peniaze boli vrátené. Podľa výpovede žalovanej (v postavení žalobkyne)

z konania č. 10C 54/2011 vyplýva, že vzájomné vzťahy s P. Y. vnímala ako narušené od začiatku roka
2010. Po zistení, že udržiava vzťah s inou ženou sa však z dôvodu záujmu detí, snažila manželstvo
udržať. K trvalému usporiadaniu vzťahov ale nedošlo, preto podala návrh na rozvod manželstva. P. Y.
(v postavení žalovaného) v konaní č. 10C 54/2011 uviedol, že vzťahy boli podstatne narušené najmä
od konca roka 2010. Uvedené zistenia sú potom podkladom pre záver, že v mesiaci októbri 2010 (kedy

uplynula lehota jedného roka k splneniu pohľadávky žalobcu vo výške 5.000,- eur), a tiež pred týmto
dátumom, manželské vzťahy účastníkov konania č. 10C 54/2011 boli narušené. K ich trvalému rozpadu
však došlo až v súvislosti s rozhodnutím P. Y. opustiť spoločnú domácnosť, čo je obdobie konca roka
2010, resp. začiatok roka 2011. Ako to už bolo uvedené, vzťahy považoval za podstatne narušené najmä
od konca roka 2010 (od mesiaca januára 2011 býval v penzióne). Zo slovného spojenia „najmä od

konca roka 2010“ vyplýva, že boli narušené aj pred týmto obdobím, ale nie tak, aby rozpad vzťahov
bol zavŕšený. V uvedenom kontexte je významná výpoveď žalovanej v konaní č. 10C 54/2011, resp.
odôvodnenie jej návrhu o rozvod, že sa snažila o záchranu manželstva. Pri tomto posudzovaní, tvrdenie
žalobcu o predĺžení pôvodného termínu vrátenia sumy 5.000,- eur (v žalobe žalobca tvrdil, že pôvodný
termín bol do konca roka 2011, vo výsluchu ako strana sporu však uviedol, že to mohol byť aj iný

rok, z dokazovania pritom vyplýva, že ide o rok 2010) na iný termín, ktorý sa mal viazať na predaj
rodinného domu a ktoré tvrdenie preukazoval výsluchom P. Y., bolo potrebné zodpovedať na otázku, či
teda v roku 2010 pred 16.10.2010, P. Y. ako zmluvná strana kúpnej zmluvy zo dňa 16.10.2009 mohol
vôbec mať vôľu uzavrieť dohodu o zmene záväzku v časti o termíne splatnosti (o jej predĺžení). Vo
výpovedi na pojednávaní uviedol, že motívom (pohnútkou) bolo, že už v tom čase bolo jasné, že rodinný

dom sa bude predávať. Pohnútka právny význam nemá, pretože právne významná je vôľa zmluvných
strán vyjadrená navonok (objektivizovaná). V tejto súvislosti však výsledky vykonaného dokazovania,
v zmysle návrhov strán sporu sú podkladom pre záver, že situácia v manželstve účastníkov konania
č. 10C 54/2011 nebola ešte na takej úrovni, že by sa rozhodovali pre predaj spoločne nadobudnutého
majetku, konkrétne rodinného domu (s pozemkami). Jednoznačne ani nemohlo byť ešte zrejmé, že sa

v budúcnosti tak stane, lebo žalovaná vyvíjala úsilie o záchranu manželstva (návrh na rozvod podala až
dňa 30.3.2011) a P. Y. za obdobie podstatného zhoršenia vzťahov, ako to už bolo uvedené, považoval
najmä koniec roka 2010. V období predchádzajúcom dátumu 16.10.2010 teda situácia v ich manželskom
spolužití sa mohla ešte zmeniť. Rozpad vzťahov v tom čase nebol zavŕšený, resp. na úrovni, aby
účastníci konania č. 10C 54/2011 komunikovali o rozdelení spoločne nadobudnutého majetku. Navyše

dňa 12.8.2016 vo výpovedi svedok P. Y. uviedol, že hneď po rozvode sa so žalovanou dohodli na predaji
rodinného domu. S poukazom na uvedené skutočnosti, situácia v manželských vzťahoch so žalovanou
v tom čase nemohla P. Y. viesť k vytvoreniu vôle a k jej prejavu navonok, a to k adresovaniu návrhu
žalobcovi na uzavretie dohody o zmene obsahu zmluvy zo dňa 16.10.2009 o predĺžení pôvodného
termínu na iný termín, konkrétne ten, ktorý by bol viazaný na predaj rodinného domu, a následne ani

k prijatiu tohto návrhu žalobcom. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná formou SMS u
žalobcu zisťovala, či mu P. Y. vrátil sumu 5.000,- eur. Žalobca dátum komunikácie (formou SMS) označiť
nevedel a žalovaná označila mesiac október 2010. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca
zaslal žalovanej odpoveď (formou SMS správy), že peniaze (5.000,- eur) mu boli vrátené. Žalobca tvrdil,že údaje, ktoré SMS správa obsahovala neboli pravdivé a jej text napísal po tom, ako u P. Y. zisťoval,
že odpoveď v akom znení má žalovanej zaslať. Tvrdil, že mu povedal, aby napísal čo chce a to aj to,
že peniaze boli vrátené. Svedok P. Y. vo výpovedi popieral, že by žalobcovi povedal, aby žalovanej

napísal, že peniaze boli vrátené. Komunikácia medzi P. Y. a žalobcom predtým, ako zaslal žalovanej
odpoveďnajejotázku,satedauskutočnila.Tvrdeniežalobcu,žesvedokP.Y.mupovedalito,žeakchce,
aby napísal, že peniaze boli vrátené, sa teda jeho výpoveďou nepotvrdilo. Žalobca však v tomto znení
odpoveď žalovanej zaslal. Z hľadiska posudzovania, či preukázal opodstatnenosť svojho uplatneného
nároku, súd musel i tieto zistenia vyhodnotiť. Aký dôvod teda žalobca (bez ohľadu na to, či mu to P. Y.

povedal alebo nepovedal) mal, a to zaslať žalovanej odpoveď, že peňažné prostriedky 5.000,- eur boli
vrátené, ak ako strana sporu tvrdí, že záväzok splnený nebol. Ak skutočne v čase SMS komunikácie
peniaze neboli vrátené a vzťahy strán ani neboli konfliktné, logický záver je, že jeho odpoveď mala
byť v tomto znení (t. j. peniaze neboli vrátené). Neurobil však tak. V nasledujúcom období žalovanej
ani nevysvetlil, aký bol jeho vnútorný postoj pri zaslaní správy s vyššie uvedeným obsahom. Predsa si
musel byť vedomý, že ak jeho odpoveď bola, že peniaze boli vrátené, tak žalovaná to vyhodnotí, že

záväzok 5.000,- eur je splnený (P. Y.). Dňa 20.1.2014 v kancelárii JUDr. Z. Z. tiež potvrdil, že SMS formou
zaslal odpoveď s tým, že dlh bol splatený v dvoch splátkach. V písomnom zázname z uvedeného dňa
je ďalej uvedené, že ale peniaze mu vrátené neboli. Aký mal teda žalobca dôvod dokonca uviesť i to, že
vrátené boli v splátkach. Zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania sú podkladom pre záver,
že v čase SMS komunikácie strán sporu dlh musel byť splatený. Ak žalovaná zisťovala, či žalobcovi boli

peniaze vrátené, tak sa javí, že túto informáciu požadovala v čase, keď mal uplynúť termín splatnosti
- v mesiaci október 2010. Skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo nenasvedčujú, že by to malo byť v
skoršom období. Za významné súd považuje tiež to, že keď sa do kancelárie JUDr. Z. Z. dňa 20.1.2014
žalobca dostavil, o dohode o predĺžení pôvodného termínu splatnosti záväzku na iný termín a viazaný
na predaj rodinného domu sa nevyjadril a netvrdil to ani P. Y. počas konania č. 10C 295/2012. Súd preto

návrh žalobcu ako neopodstatnený zamietol. V konaní nebolo preukázané, že by v mesiaci októbri 2010
žalobca nadobudol byt a platil jeho cenu, resp. hodnotu členského podielu. V tomto mesiaci však titulom
podnájmu začal užívať byt v P., ul. C.. G. č. XX/X. Tieto zistenia však nie sú samy osebe preukázaním
dôvodnosti žaloby. V dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva zo dňa 26.3.2014 žalovaná
prevzala splácanie dlhu vo výške 5.000,- eur voči žalobcovi. Išlo však o dlh, ktorý v tom čase bol

uhradený. Žalovaná v konaní preukázala (vyvrátiteľným dôkazom opaku), že ku dňu 26.3.2014 dlh
neexistoval. V priebehu konania žalovaná uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu. Premlčacia
doba u predmetného uplatneného nároku síce uplynula, ale z výsledkov dokazovania vyplýva, že počas
nej bola dobrovoľne splnená povinnosť zodpovedajúca príslušnému právu. Právne rozhodnutie ďalej
odôvodnil ust. § 733 veta prvá, § 724, § 488, § 145 ods. 1,2, § 489, § 498, § 40 ods. 2, § 40a ods. 2, §

559 ods. 2, § 149 ods. 1, § 558 veta prvá Obč. zákonníka. S poukazom na výrok rozsudku o zamietnutí
žaloby, úspešná vo veci bola žalovaná. Preto jej súd proti žalobcovi priznal právo na náhradu trov vo
výške 100% v zmysle § 255 ods. 1 CSP. O náhrade trov štátu rozhodol podľa § 259 CSP tak, že štát
má právo proti žalobcovi na náhradu trov v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť tak, že odvolací súd jeho žalobe
vyhovie v plnom rozsahu. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Trval na tom, že do dnešného
dňa mu žalovaná istina nebola vrátená. Mal za to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že

poskytol P. Y., v tom čase manželovi žalovanej, pôžičku na kúpu vozidla, z ktorej zostala nezaplatená
suma 5000 eur. O tejto pôžičke mala vedomosť aj žalovaná. Z poskytnutých finančných prostriedkov
bola zaplatená časť kúpnej ceny za vozidlo, ktoré prešlo do BSM manželov Y.. Poukázal na okolnosti,
za ktorých došlo ku kúpe vozidla, ktoré v konaní ozrejmil svedok P. Y.. Mal za to, že v konaní boli
preukázané základné skutočnosti potrebné na uznanie žalovaného nároku, a to, že finančné prostriedky

boli zo strany žalobcu poskytnuté, že podľa vôle účastníkov sa jednalo o pôžičku, že sa jednalo o
spoločný dlh manželov, že dohodou účastníkov, ktorú potvrdil tak žalobca, ako aj manžel žalovanej,
ako druhá zmluvná strana, došlo k predĺženiu termínu splatnosti, že dlh nebol zaplatený, že v rámci
vyporiadania BSM dlh prevzala žalovaná, že žalovanej bola doručená výzva žalobcu na zaplatenie
dlhu s dodatočným termínom splatnosti, že nastala právna skutočnosť, ktorá spôsobila splatnosť dlhu.

Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil tvrdenia žalobcu, ktorý jednoznačne povedal, že
on nemal záujem kúpiť vozidlo Audi pre seba, ale konal tak po dohode s P. Y., ktorý mal záujem vozidlo
kúpiť a kúpna zmluva, ktorú predložili pri prihlasovaní vozidla na príslušnom dopravnom inšpektoráte
nepreukazovala ich zhodnú vôľu, ale jednalo sa o úkon, ktorého existenciu bolo potrebné preukázať priprihlásení vozidla, teda, že kúpnu zmluvu urobili len fiktívne za účelom prihlásenia vozidla na svedka P.
Y..Išlovpodstateoprávnyúkon,ktorýmsaúčastnícisnažiliobísťzákonapretojepotrebnétakýtoprávny
úkon označiť za neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Ďalej dôvodil, že z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že vôľou žalobcu nebolo kúpiť vozidlo Audi do svojho vlastníctva a následne
previesť vlastnícke právo k tomuto vozidlu na P. Y. a za týmto účelom uzatvoriť kúpnu zmluvu. Vôľou
žalobcu bolo po dohode s P. Y. poskytnúť mu finančné prostriedky na kúpu vozidla, pričom zostala
neuhradená časť 5000 eur, ktorú obe zmluvné strany považovali za pôžičku. Táto dohoda bola medzi
účastníkmi uzavretá ústne a v súlade so zhodným tvrdením účastníkov bol termín vrátenia pôžičky

predlžený oproti pôvodnej dohode na termín predaja rodinného domu vo vlastníctve manželov Y.. Túto
zmenu obsahu záväzku nebolo potrebné dohodnúť písomnou formou. Zastával názor, že aj keď sa
nejednalo o štandardnú pôžičku, pri ktorej veriteľ odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky, zostatok
nezaplatenej časti vo výške žalovanej istiny obe zmluvné strany považovali za pôžičku. Mal za to, že
na danú vec je možné aplikovať ust. § 853 ods. 1 Obč. zákonníka. Ďalej uviedol, že rozhodnutím súdu
sa cíti poškodený, rozsudok považuje za nespravodlivý a nezákonný. V konaní napriek tomu, že jeden

z dlžníkov - svedok P. Y. potvrdil, že žalovaná suma 5000 eur jemu ani jeho manželke nebola vrátená,
súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že má za to, že dlh bol vrátený a teda, že v čase, keď malo
dôjsť k uzavretiu dohody o vyporiadaní zaniknutého BSM ho žalovaná nemohla platne uznať, pretože
uznať možné len existujúci záväzok.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Poukázala na to, že od podania žaloby žalobcom žiadala, aby žalobu súd zamietol. Uviedla,
že žalobca už v samotnom návrhu nepresne uviedol ako dlh vznikol a posúval dátumy vzniku dlhu do
neskoršej doby, ako v skutočnosti finančné prostriedky zo strany žalobcu boli poskytnuté. Ďalej uviedla,
že nenamietala skutočnosť, že na kúpu auta Audi v roku 2009bola poskytnutá suma 5000 eur manželom,

pričom obaja manželia o poskytnutej sume vedeli. V čase splatnosti kontaktovala žalobcu, ktorý jej
potvrdil SMS správou splatenie pôžičky koncom roka 2010. Od toho času s nikým o pôžičke nehovorila.
Skutočnosť, že by došlo k posunutiu termínu splatnosti s väzbou na predaj rodinného domu sa v konaní
nepreukázala, naviac o tejto skutočnosti v čase splatnosti dlhu nemohlo byť ani uvažované, nakoľko
o predaji domu sa hovorilo až po rozvode manželstva. Návrh na rozvod podala v marci 2011. Ďalej

poukázal na tú skutočnosť, že dlh, ktorý prevzala v dohode o vyporiadaní BSM voči žalobcovi, bol v
tom čase uhradený, čo sa v konečnom dôsledku aj v konaní preukázalo. Žalobca, ako aj svedok P.
Y. mali vo svojich výpovediach nezrovnalosti, čo sa týka splatnosti dlhu. Pokiaľ namietala premlčanie,
súd konštatoval, že premlčanie síce nastalo, avšak dlh bol splatený dobrovoľne, preto na námietku
premlčania v podstate neprihliadal. Mala za to, že v konaní bolo preukázané listinnými dôkazmi ako bolo

vozidlo nadobudnuté.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Počas konania súdu prvej inštancie došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa
01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných
ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd
preto v danom spore postupoval aj v zmysle uvedených prechodných ustanovení CSP.

6. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní proti napadnutému

rozsudku žalobcom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Námietky žalobcu sú totožné s jeho námietkami pred súdom
prvejinštancie,sktorýmisavysporiadalsúdprvejinštancie,apretonemohliprivodiťzmenunapadnutého
rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva:

7. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP.) a nesprávne právne posúdenie veci
(§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP je
daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemuz ustanovenia § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo

v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo vyšli najavo
inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor,
alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 188 a nasl. CSP. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h)
CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav
nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový

stav nesprávne aplikoval.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci má za to, že ani jeden z odvolacích dôvodov neobstojí.

9. Posúdenie, či medzi stranami sporu vznikol záväzkovo právny vzťah na základe ústne uzavretej

zmluvy o pôžičke, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy § 657
Občianskeho zákonníka, najmä čo do preukázania zákonom predpokladaných náležitostí na vznik
zmluvy. Ak sa teda žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia žalovanej sumy a tvrdil, že túto sumu
požičal žalovanej, Resp. P. Y., jej manželovi. leží na ňom dôkazné bremeno o tomto tvrdení.

Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné
nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú tú stranu sporu, ktorá
síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, že dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.

10. Podľa ust. § 657 Obč. zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

11. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje

písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu /peňazí/. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné
odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa v danej veci je v súlade
s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku
riadneuviedol,nazákladeakýchskutočnostidospelkzáveru,žežalobcaneuniesol vdôkaznébremeno,
t. j. povinnosť preukázať, že medzi stranami sporu, resp. žalovanou a jej bývalým manželom P. Y. došlo k

uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke a k odovzdaniu finančných prostriedkov žalovanej, resp. P. Y., čo malo
v danej veci za následok zamietnutie návrhu. Za situácie, keď uzavretie zmluvy o pôžičke vyplývalo iba z
tvrdenia žalobcu, súd správne pri posudzovaní jej existencie vychádzal zo skutkových zistení. Súd prvej
inštancievodôvodnenísvojhorozsudkuriadneapodrobneuviedol,nazákladeakýchskutočnostídospel
k záveru, že žalobca neuniesol procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie

tvrdených skutočností, čo malo v danej veci za následok zamietnutie žaloby. Pri hodnotení dôkazov
nemožno súdu prvej inštancie vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi,
ktoré žalobca namieta v odvolaní. Odvolateľ sám uviedol, že sa nejednalo o štandardnú pôžičku, pri
ktorej veriteľ odovzdal dlžníkovi poskytnuté finančné prostriedky. Ani námietka odvolateľa uvádzaná až v
odvolaní, že predmetnú kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo, uzavretú medzi

žalobcom ako predávajúcim a P. Y. ako kupujúcim treba považovať za neplatný právny úkon, ktorý urobili
len fiktívne za účelom prihlásenia vozidla na P. Y. , neobstojí, nakoľko po hmotnoprávnej stránke žalobca
uplatnený nárok odôvodnil ust. § 657 Obč. zákonníka s tým, že ako veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku vo
výške 5000 eur, ktorú sa mu zaviazal vrátiť v dohodnutej dobe.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že
úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší

súdny úradník (§ 362 ods. 1 CSP).

15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).