Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 15. december 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200452
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8014200452.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej, sudkyne

JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci žalobcu
N. Y. D. - B. G., so sídlom R. XXX/X, E., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom,
advokátomsosídlomvPrešove,Masarykova2,protižalovanejSociálnejpoisťovni,ústredievBratislave,
ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti: 1./ F. C. A., bytom E. XX/X, S., D. republika, 2./ R. R.,
bytomL.XX,XX-XXXN.,D.republika,obajaprávnezastúpeníJUDr.DušanomRemetom,advokátomso
sídlom v Prešove, Masarykova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej číslo: 17618-3/2014-
BA a číslo: 17622-3/2014-BA, obe zo dňa 14. februára 2014, v spojení s rozhodnutiami prvostupňového

správneho orgánu na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto

r o z h o d o l :

Žaloby z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 20.03.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo
dňa 14. februára 2014 číslo: 17618-3/2014-BA, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne

pobočka Svidník zo dňa 04.11.2013 č. 5920-24/2013-SK, ktorým bolo rozhodnuté, že zamestnancovi
žalobcu, F. C. A. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti dňom 12.08.2012 podľa slovenskej legislatívy. Vec bola zapísaná na
správnom súde pod sp. zn. 6S/30/2014.

2. Žalobou zo dňa 20.03.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo
dňa 14. februára 2014 číslo: 17622-3/2014-BA, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne

pobočka Svidník zo dňa 04.11.2013 č. 5920-23/2013-SK, ktorým bolo rozhodnuté, že zamestnankyni
žalobcu, R. R. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti dňom 30.11.2012 podľa slovenskej legislatívy. Vec bola zapísaná na
správnom súde pod sp. zn. 6S/31/2014.

3. V priebehu súdneho konania, návrhmi zo dňa 04.02.2015 právny zástupca požiadal, aby krajský súd
podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

len OSP) pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu, zamestnancov žalobcu F. C.
A. (sp. zn. 6S/30/2014) a R. R. (sp. zn. 6S/31/2014).4. Uzneseniami č.k. 6S/30/2014-31 zo dňa 20.03.2015 (právoplatné dňa 26.03.2015) a č.k. 6S/31/2014
- 30 zo dňa 05.03.2015 (právoplatné dňa 13.03.2015) správny súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c
ods. 1 OSP pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcu.

5. Na pojednávaní dňa 20.05.2015 správny súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods.
1 OSP spojil tieto dve veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod sp. zn. 6S/30/2014.

6. Rozsudkom č. k. 6S/30/2014 - 40 zo dňa 20.05.2015 krajský súd žalobu žalobcu v 1/ rade zamietol,

vo vzťahu k žalobcom v 2/ a 3/ rade konanie zastavil. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

7. Na základe odvolaní žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Sžso/68/2015
zo dňa 23.02.2017 rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 6S/30/2014 - 40 zo dňa 20.05.2015 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia poukázal na § 250 ods. 1 OSP, podľa ktorého
účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka

správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.
Ďalej uviedol, že:„ ... F. C. A. a R. R. boli ako zamestnanci žalobcu účastníkmi správneho konania,
pričom je celkom zrejmé, že zrušenie napadnutých rozhodnutí sa bude dotýkať ich práv a povinností,
keďže predmetom rozhodnutí bola otázka, či F. C. A. a R. R. nevzniklo povinné sociálne poistenie podľa
slovenskej legislatívy. Od vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad

práv v oblasti nemocenského, dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na
dávky v nezamestnanosti, nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutých rozhodnutí
by teda mohli byť dotknuté ich práva. Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby F. C. A. ako aj R. R. do
konanianastranežalobcovpodľatretejčastiOSP(§92ods.1OSP),nepostupovalvsúladesozákonom,
pretože v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 OSP, keďže druhá hlava

piata časť Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 OSP).
V správnom súdnictve sa vo všeobecnosti účastníci určujú podľa druhej definície účastníkov konania,
a teda účastníkom v správnom súdnictve je ten, ktorého za účastníka označuje zákon. Z povahy veci v
danom prípade je preto vylúčené pristúpenie osoby do konania či už na strane žalobcu, alebo na strane
žalovaného podľa § 92 ods. 1 OSP.“ Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že krajský

súd sa v konaní dopustil takej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
podľa § 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 1
písm. h/ a ods. 2 OSP.

8. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bolo s uvedenými účastníkmi správneho konania konať ako s
účastníkmi konania podľa príslušnej právnej úpravy, vec znovu prejednať v rozsahu žalobných námietok
a opätovne vo veci samej rozhodnúť. V novom rozhodnutí má správny súd znovu rozhodnúť aj o náhrade
trov konania, vrátane trov konania odvolacieho.

9. Uznesením zo dňa 27.06.2017 č.k. 6S/30/2014 - 68 tak správny súd návrhy F. C. A. a R. R. na vstup
do konania na strane žalobcu zamietol a následne uznesením zo dňa 23.11.2017 č.k. 6S/30/2014 - 73
pribral do konania účastníkov správneho konania F..

10. Vo vzťahu k veci samej správny súd poukazuje na obsah podaných žalôb, ktorými žalobca napadol

zákonnosť rozhodnutí žalovanej, ktorými bolo rozhodnuté o tom, že zamestnancom žalobcu, F. C. A.
a R. R. zaniklo ku konkrétnemu dňu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Žalobca v podanej žalobe citoval
bod 8, 11, 15, 17, článok I. písm. a/, článok 11 bod 3 písm. a/, článok 13 bod 3 Nariadenia ES
č. 883/2004, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení.

Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu
rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v
primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená
zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné,
arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania

v prvostupňovom konaní a neboli tak súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca
dozvedel až z druhostupňového rozhodnutia, čím tak boli žalobcovi odňaté jeho procesné práva brániť
sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom žalovaná prejudikovala, že
zamestnanci žalobcu a tiež zamestnanci ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnympredpisom, t.j. bez náležitého zistenia skutkového stavu týchto zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi
schránkové firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a reálnymi zisteniami. Nezákonnosť
napadnutých rozhodnutí vychádza tiež zo skutočnosti, že rozhodnutia neboli vydané v zákonnej lehote

a bol tak porušený § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná tiež nevyužila možnosť
prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 tohto zákona. Vydaním rozhodnutia bol porušený princíp
rovnakého zaobchádzania, keďže žalobca zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj
napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade zamestnancov,
občanov D. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie

príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (Q.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci
žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky v zmysle článku 13 bod 3 základného nariadenia.
Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, keďže
správny orgán prvého stupňa rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe
kontroly vykonanej v marci 2013. Výsledky tejto kontroly však nemohli byť relevantným podkladom
pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Táto kontrola bola zo strany správneho

orgánu vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu
práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet
žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom ten nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito
zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej
prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a

evidenciu dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov
pre žalobcu na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že už v roku 2012 vykonal prvostupňový
správny orgán u žalobcu kontrolu, pričom vtedy neboli zistené žiadne nedostatky. Následná kontrola v
roku 2013 už mala zistiť také závažné nedostatky, ktoré odôvodnili retroaktívne rozhodnutie žalovanej
o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

11. Žalobca uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv.
uplatniteľnejlegislatívyodvolávana„Praktickúpríručku-právnepredpisy“,ktorábolavypracovanápodľa
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek
prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak

informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli
zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od
aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť
činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má
zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo
v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria
na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“
Vychádzajúc z postupov uvedených v tejto príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu

k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených
kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa
na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

12. Žalobca poukázal na to, že v správnom konaní nemal možnosť reagovať na nový rozhodovací

dôvod, pričom zdôraznil, že sú splnené takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je u neho
možné vyhodnotiť splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci
pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy
so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti,vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a tiež sa v Slovenskej republike
uskutočňuje nábor zamestnancov.

13. V tomto rozsahu tak mal žalobca za preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov je príslušná legislatíva Slovenskej republiky. Rozhodnutia žalovanej
a prvostupňového orgánu sú nezákonné minimálne v ich retroaktívnej časti, keďže rozhodnutia o
zánikupoistenianebolivydanékudňuzisteniaúdajnéhonesplneniapodmienokuplatniteľnostipredpisov
Slovenskej republiky, ale o zániku sociálneho poistenia zamestnancov bolo rozhodnuté spätne.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, za účelom dosiahnutia spravodlivosti, s prihliadnutím na
okolnosti, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a
sú zjavne nezákonné, žalobca žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s
rozhodnutiami prvostupňových správnych orgánov a vrátil vec na ďalšie konanie.

15. Preskúmaním napadnutých rozhodnutí žalovanej správny súd konštatuje, že žalovaná v
napadnutých rozhodnutiach zhodne poukázala na obsah podaných odvolaní proti prvostupňovým
rozhodnutiam žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod 1, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14
ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení. Uviedla, že žalobca
vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení z 21.01.2011 a v

registri zamestnávateľov je vedený od 01.02.2011. Zamestnanci žalobcu, F. C. A. bol vedený v Registri
poistencov Sociálnej poisťovne od 01.04.2012 a R. R. od 01.12.2011.

16. Žalovaná konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa uplatňujú
koordinačné nariadenia, nariadenie ES č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia v zmysle nariadenia č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009. ktoré citovala a
uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo
viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú
fyzickú osobu. Orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a

omylom, pričom prípadné pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16
vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu, t.j. podľa
miesta výkonu práce. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie
sociálneho zabezpečenia Q. H., podľa ktorej v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkovávajú
pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorým cieľom ale nie je výkon

zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti
vykonávanej v D. republike. V zmysle koordinačných nariadení, na základe požiadavky inštitúcie
sociálneho zabezpečenia Q. H. bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať
rozhodujúce skutočnosti, a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu týchto zamestnancov na území
Slovenskej republiky. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti

a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“,
ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v Európskej únii. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých
členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne
predpisy členského štátu, v ktorom má registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľ alebo

podnik, ktorý túto osobu zamestnáva. V judikatúre Súdneho dvora EÚ a tiež v iných nariadeniach EÚ
existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutí o určení miesta podnikania.
Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny,
na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Takéto
zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto

podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok (sídlo je miestom stretnutí riadiacich
osôb, miesto, kde sa rozhoduje o podnikovej politike, miesto konania valných zhromaždení, miesto
uloženia dokladov, miesto priebehu finančných operácií, a pod.). Ďalej uviedla, že jej prvostupňový
správny orgán v rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom sídle spoločnosti žalobcu neexistuje
kancelária ani žiadna prevádzka, nachádza sa tam len poštová schránka s označením. Majiteľ domu,

kde sa poštová schránka nachádza, potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má
len schránku na doručovanie pošty. Z adresy E., V. XXX, kde sídli kancelária B.. G. K., sa spravujú
prevádzkové záležitosti spoločnosti, tam sú uschované účtovné doklady firmy, pričom zamestnávateľ
riadi prevádzku z L., D. republika, telefonicky. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákova prieskum verejnej mienky, podľa objednávok zmluvných partnerov, fond pracovného času je určovaný
objednávkou, spravidla 5-10 dní v mesiaci. Žalovaná skonštatovala, že vykonanou kontrolou sa tak
nepodarilozistiť,žesúsplnenépodmienkynato,abysanazamestnancovžalobcuvzťahovalaslovenská

legislatíva. Pre zamestnanca žalobcu, F. C. A. bol vystavený formulár PD A1 s platnosťou od 01.04.2012
do 12.08.2013 (pre R. R. bol formulár vystavený od 01.12.2011 do 30.11.2012), t.j. na dobu určitú.
Bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o určení uplatniteľnej legislatívy. Až po vykonanej
kontrole reálneho výkonu činnosti zamestnancov bolo vyslovené, že vystavenie predmetného formulára
nie je opodstatnené.

17. Na základe takto zistených skutočností žalovaná dospela k záveru, že zamestnancom žalobcu, F.
C. A. a R. R., zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky zaniklo ku dňu, kedy u týchto zamestnancov skončila
splatnosť už vystaveného formulára PD A1. Na takýchto zamestnancov sa preto následne bude v súlade
s článkom 13 (5) základného nariadenia prihliadať ako na osoby, ktoré celý svoj príjem získali v členskom

štáte, v D. republike.

18. Žalovaná ešte uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky, ktorá
nie je viazaná návrhmi účastníkov, môže vykonávať dokazovanie z vlastnej iniciatívy za účelom zistenia
presného a úplného stavu veci, pričom sama rozhoduje, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom

tie hodnotí podľa vlastne úvahy, osobitne a tiež v ich vzájomnej súvislosti.

19.Dňa01.07.2016nadobudolúčinnosťzákonč.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlenSSP),
právny predpis upravujúci postup správneho súdu v konaniach o správnych žalobách.

20. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli
v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

22. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenia SSP je zrejmé, aj keď v danej veci začalo konanie
podľa piatej časti OSP, t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, dokončí sa podľa SSP, na ďalšie

konanie a rozhodovanie o podanej žalobe sa po 01.07.2016 vzťahujú príslušné ustanovenia SSP.

23. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

26. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych

veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

27. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

28. S odkazom na citované zákonné ustanovenia, správny súd riadiac sa záväzným právnym názorom
odvolacieho súdu, opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo,
vypočul právneho zástupcu žalobcu a ďalších účastníkov s tým, že podľa § 114 SSP konal a rozhodol vneprítomnosti povereného zástupcu žalovanej, pričom dospel k záveru, že podané žaloby žalobcu nie
sú dôvodné.

29. Predmetom preskúmania správnym súdom sú rozhodnutia správneho orgánu, ktorými podľa § 178
ods. 1 písm. a/ bod 1, v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že ďalšiemu účastníkovi, F. C. A.,
dňom 12.08.2013 a ďalšiemu účastníkovi, R., dňom 30.11.2012, zaniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z
dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon práce týchto zamestnancov

žalobcu na území Slovenskej republiky.

30. Na základe odvolaní žalobcu žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a príslušné
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

31. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom správny súd

skúmal aj splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.

32. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo
14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne

zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010
sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentuaRadyč.988/2009zo16.09.2009avykonávacienariadenieEurópskehoparlamentuaRady

(ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Od 28.06.2012 nadobudlo
účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a
dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie
(ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

33. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho

vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku

6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

34. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Q. H., že
v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc D. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov

na sociálne zabezpečenie Q. z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v D. republike.

35. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia Q. H. oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je

príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.36. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a
určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla

alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú
na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá
sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým
a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri

určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

37. V danom prípade žalovaná vykonanou kontrolou zistila, že v registrovanom sídle žalobcu neexistuje
kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, nachádza sa tam len poštová schránka. Zamestnanci
Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese E., V. v
kanceláriiB..K.saspravujúprevádzkovézáležitostižalobcu,sútamuschovanéúčtovnédokladyaztoho

miesta sú vykonávané finančné operácie. Žalobca, zamestnávateľ, riadi spoločnosť prevažne z miesta
bydliska v L., D. republika, resp. navštevuje B.. K. ako poverenú osobu v Slovenskej republike. Z týchto
stretnutí sa záznamy nevyhotovujú, činnosti sa dohadujú ústne. Predmetom činnosti zamestnancov
je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky, podľa objednávok zmluvných partnerov, fond
pracovného času je určovaný objednávkou, spravidla 5-10 dní v mesiaci. Z výsledkov vykonanej kontroly

sa tak podľa záveru žalovanej zistilo, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo živnostenského
registra nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

38. V súvislosti s podanými žalobami žalobcu správny súd poukazuje na to, že z ustanovení § 31 ods. 1
až 3 SSP (predtým § 249 ods. 1, 2 a § 250j OSP) vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou

zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57 obsahovať aj náležitosti ustanovené osobitne pre určitý druh konania
uvedený v § 6 ods. 2.

39. Ustanovenie § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP ( predtým § 250 ods. 2 OSP) upravuje, že žalobcom

je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania
bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich
právach alebo právom chránených záujmov. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej
správy.

40. Citované ustanovenia SSP ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená
na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne
aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená musí ísť o skutočné ukrátenie a musí ísť o aktívne
legitimovanú hmotnoprávnu osobu.

41. Žalobca namietal, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutia
sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie
napadnutých rozhodnutí nenamietal žiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou, že
pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak toto procesné pochybenie nemá vplyv

na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Správny sú poukazuje na to, že ak bol žalobca toho názoru,
že správne orgány nekonali riadne, v zákonných lehotách, bol namieste postup podľa § 242 a nasl. SSP
(predtým § 250t OSP), ktorý upravuje konanie o žalobách proti nečinnosti orgánov verejnej správy.

42. Správny súdny poriadok v ustanoveniach § 181 ods. 1, 4 SSP (predtým § 250b ods. 1 OSP) upravuje,

že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia (oznámenia) rozhodnutia orgánu verejnej
správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

43. Podľa § 183 SSP (predtým § 250h ods. 1 OSP) žalobca môže rozšíriť správnu žalobu, alebo doplniť

správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie
žaloby. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobcaako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkového poistenia a povinné
poistenie v nezamestnanosti.

44. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že zákon o sociálnom poistení č. 461/2003
Z.z. v § 145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené
bez právneho dôvodu fyzickej osobe, alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistené alebo jej
právnemu nástupcovi do 30 dní od zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo od doručenia
písomnej žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho

nástupcu. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia právo na vrátenie poistného sa premlčí do
desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odsekoch
1 a 2 zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 citovaného zákonného
ustanovenia poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

45. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia správny súd konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami
Sociálnej poisťovne nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Naopak, z obsahu žaloby
vyplýva,žežalobcavpodanejžalobenamietalinéporušenieakojeporušeniesvojichsubjektívnychpráv,
keďže v prevažnej miere namietal porušenie práv svojich zamestnancov (ďalších účastníkov konania).

46. Správny súd tiež konštatuje, že za nedôvodnú považuje aj námietku, že Sociálna poisťovňa nebola
oprávnená vykonať v predmetnej veci kontrolu reálneho výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu.

47. Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti (ustanovenia § 172 až § 225) upravuje konanie vo veciach

sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 zákona v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa §
172 ods. 5 predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho

poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové
sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

48. Tretia časť zákona zároveň v ustanoveniach § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka

Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný
stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú
najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti
všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce

skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

49. Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia je upravené § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku
1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké

posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa
ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona
vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci

dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného
stavu veci vo veci rozhodla.

50. Správny súd tiež poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné
šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4)

základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť lenspôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

51. Za nedôvodnú považuje správny súd tiež námietku žalobcu, že bola porušená zásada
dvojinštančnosti konania, keďže z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že
žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním
prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie
konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené.

Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

52. Vo vzťahu k námietkam žalobcu o prejudikovaní rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému
orgánu D. republiky a retroaktivite správny súd uvádza, že žalobca v žalobe nepoukázal v súvislosti

s uvedenými námietkami na porušenie konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom
takýto postup zakazoval a tiež nešpecifikoval, aké subjektívne práva žalobcu boli týmto postupom
porušené.

53. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe dospel

správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže subjektívne práva žalobcu porušené neboli,
pretože v žalobe žalobca namietal porušenie subjektívnych práv ďalších účastníkov konania, ktorí ale
žalobu na správnom súde nepodali.

54. Správny súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyslovený v totožných veciach, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9Sžso 88/2015 zo dňa 26.04.2017, kde súd vyslovil: „Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva,
že žalobca v 1/ rade nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich
zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí
žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní

napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1/ rade priaznivejšie rozhodnutie vo veci
nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1/ rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou
osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto
kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp .zn. IV ÚS

228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti OSP nestačí, že žalobca bol účastníkom
správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň
musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha,
ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené

na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a
aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného samostatné postavenie účastníka v správnom
konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vzhľadom na
vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1/ rade, že postupom žalovanej a jej

organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu
práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na princípe tzv.
dobrej správy, práva na dodržanie základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval konkrétne
v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1/ rade, že došlo
aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce

subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí mal
značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku
čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie
je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza,
prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za nesplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory,

odvolací súd za relevantné nepovažoval, pretože žalobca v 1./ rade argumentoval len okolnosťami vo
vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na
území Slovenskej republiky pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú
zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky“.55. Vzhľadom na už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd nemal
dôvod na postup podľa § 5 ods. 2, 3, 4, § 134 ods. 2 a § 110 ods. 1 SSP tak, ako to navrhoval

právny zástupca žalobcu, ktorý žiadal zrušiť rozhodnutie žalovanej a prvostupňového správneho orgánu
s poukázaním aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/90/2015.

56. Z uvedených dôvodov správny súd postupom podľa § 190 SSP podanú žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

57. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP. Žalobca
nebol v konaní úspešný, nárok na náhradu trov konania súd nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému správny
súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od žalobcu nahradenie trov
konania žalovanému správnemu orgánu. Správny súd nepriznal účastníkom konania právo na náhradu
trov odvolacieho konania, keďže žalobca ani v tomto konaní nebol úspešný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove
(§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebohozastupuje,vysokoškolsképrávnickévzdelanieII.stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; resp. ak je žalovaným Centrum
právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).