Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. február 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/466/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913218785
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6913218785.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa,
a. s., so sídlom Bajkálska 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným 1/ U. Y., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Y. č. XXX, F., t. č. bytom X. XXX, F., právne zastúpená Centrom právnej pomoci, so sídlom
Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Centra právnej pomoci Rimavská

Sobota, so sídlom Čerenčianska 20, Rimavská Sobota, 2/ Y. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XXX, F.
a 3/ H. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. XXX, F., v konaní o zaplatenie 4 253,70 € s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/61/2014-107 zo dňa
03. 12. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť žalobcovi sumu 4 253,70
€ spolu s 6,49 % úrokom za úver ročne a 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 4 049,61 € od 01. 09.
2014 do 30. 09. 2014 vo výške 20,67 € a so 6,49 % úrokom za úver ročne a 5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 4 049,61 € od 01. 10. 2014 až do zaplatenia, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v plnom rozsahu jeho plnenia povinnosť
ostatných žalovaných na plnenie.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že žalobca sa voči žalovaným
domáhal zaplatenia sumy 4 253,70 € s prísl. titulom plnenia zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere
a stavebnom úvere zo dňa 06. 06. 2006. Mal za preukázané, že na základe tejto zmluvy poskytol
žalobca žalovaným 1/ a 2/ mimoriadny medziúver vo výške 150 000,- Sk v pôvodne platnej mene.
Žalovaní 1/ a 2/ sa zaviazali predmetný medziúver splácať vrátane úroku, pričom výška úrokovej sadzby

mimoriadneho medziúveru bola dohodnutá vo výške 6,49 % ročne ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy.
Zároveň sa žalovaní 1/ a 2/ zaviazali do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení splácať
úroky z mimoriadneho medziúveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 812,- Sk v pôvodne
platnej mene. Podľa výpisu z účtu odstúpeného medziúveru poskytnutého žalovaným 1/ a 2/ bolo
zistené, že dňa 15. 06. 2006 bol žalovaným 1/ a 2/ vyplatený medziúver vo výške 4 862,91 €. Dňa 06.
03. 2013 žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy, pretože úver nesplácali riadne a v čas, zročné splátky

neuhradili ani v poskytnutej dodatočnej lehote, zostali v omeškaní s viac ako dvoma vkladmi po dobu
dlhšiu ako dva mesiace a na účte mimoriadneho medziúveru s viac ako dvomi splátkami, čím došlo k
porušeniu zmluvných podmienok. Keďže v lehote sedem dní žalovaní 1/ a 2/ dlžnú sumu neuhradili,
svoju povinnosť vyplývajúcu z ručenia si nesplnil ani žalovaný 3/, súd mal za to, že žalobca sa dôvodne
domáhal zaplatenia žalovanej sumy vrátane príslušenstva.

3. Pri rozhodovaní okresný súd vychádzal z ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko zmluva
uzavretá medzi stranami, bola uzavretá v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Aplikujúc ust. § 506Obchodného zákonníka dospel k právnemu záveru, že pokiaľ boli žalovaní 1/ a 2/ v omeškaní s vrátením
viac než dvoch splátok po dobu dlhšiu ako tri mesiace, bol žalobca oprávnený od zmluvy odstúpiť a
požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. V spojení s čl. VI uzavretej zmluvy a mimoriadnom

medziúvere a stavebnom úvere súd priznal žalobcovi zaplatenie dlžnej sumy spolu s úrokom za úver
ročne, ako i s úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy úveru.

4. Na záver okresný súd nepristúpil na návrh žalobkyne, ktorá sa domáhala, aby jej súd povolil zaplatiť
dlžnú sumu v mesačných splátkach po 60 € s odôvodnením, že výška splátok 60 € mesačne, by pri výške

dlžnej sumy s príslušenstvom bola nepostačujúca a vyššie mesačné splátky by vzhľadom na sociálnu
situáciu žalovaných neprichádzali do úvahy.

5. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 1/. V úvode poukázala
na ust. §-u 54 Občianskeho zákonníka a napriek tomu, že v slovenskom právnom poriadku pretrváva
dualizmus úpravy občianskych a obchodných vzťahov, namietala, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu,

mal okresný súd aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, a nie Obchodný zákonník. V tejto
súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove, ale aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR vo veci sp. Zn. 5 MCdo 20/09. Ak teda okresný súd rozhodoval na tom skutkovom základe, že
medzi stranami sporu došlo k odstúpeniu od zmluvy, mal následne aplikovať ust. §-u 48 Občianskeho
zákonníka a odstúpením od zmluvy by medzi stranami, resp. medzi účastníkmi zmluvy nastúpil režim

bezdôvodného obohatenia vo výške reálne poskytnutých finančných prostriedkov žalobcom, teda
okresný súd nesprávnou aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka zaviazal žalovaných aj k plneniu
príslušenstva predmetnej pohľadávky (rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/81/2012).

6. Ďalším odvolacím dôvodom žalovanej 1/ bola skutočnosť, že podľa spisových listín č. 96 - 99 zaplatila

celkovo na splátky medziúveru 400 € po začatí konania o platobnom rozkaze, 2 002,71 € do začatia
konania na súde a sumu 1 632,96 € si žalobca započítal v rámci Zmluvy a účtu o stavebnom sporení
č. XXXXXXXXXX, teda spolu bola žalobcovi uhradená suma 4 035,67 € z pôvodne poskytnutej sumy 4
862,91 € (na základe výpisu z úverového účtu). K predmetnému tvrdeniu priložila i rozhodnutia, napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226-12 zo dňa 16. 01. 2014 a rozsudok súdneho dvora vo veci

C-397-11 zo dňa 31. 05. 2013.

7. Okresnému súdu vytýkala, že sa ex offo nezaoberal tým, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. V tomto prípade ide podľa nej o dojednanie zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere v časti VII. - odstúpenie od zmluvy, v ktorej boli dodávateľom vopred pripravené

dojednania o odstúpení v rozpore s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zároveň
namietala nevyváženosť dojednaní častí VII. zmluvy v bode 1, 4 písm. d), 5, 6, 7, 8, 9, 10, ktoré majú
vzájomný charakter jednostrannosti a preferencie veriteľa, ktorému priznávajú plnenia v rozpore so
zákonnou úpravou Občianskeho zákonníka v prípade odstúpenia od zmluvy. Je taktiež jednoznačné, že
predmetné dojednania neboli individuálne dojednané s poukázaním na znenie § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil späť na ďalšie konanie.

8. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ žalobca konštatoval, že ust. §-u 54 Občianskeho
zákonníka nemožno vykladať tak, že umožňuje vylúčiť použitie zákonných ustanovení. Vylúčenie

zákonných ustanovení, v danom prípade, konkrétne ustanovení Obchodného zákonníka, je podľa neho,
v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko právna úprava zmluvy o úvere vychádza výlučne z
Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je podľa Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, to
znamená, že uvedený záväzkový vzťah sa spravuje výlučne ním bez ohľadu na povahu účastníkov.
Naviac v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, t. j. 06. 06. 2006 sa zmluva uzavretá medzi stranami sporu

nepovažovala za spotrebiteľský úver, preto okresný súd postupoval vecne správne, ak konštatoval,
že žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy a na daný inštitút aplikoval ustanovenia Obchodného
zákonníka. K ďalším argumentom žalobca konštatoval, že sa mu zdá neprípustné, že vklady, ktoré
žalovaní uskutočnili, sa započítajú na sumu poskytnutého úveru a žalobca tak žalovaným poskytne
bezúročný úver, pričom pri porušení povinností zo strany žalovaných postupoval v súlade s platnými

právnymi predpismi, a to ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikáciou ustanovení Občianskeho
zákonníka na odstúpenie od zmluvy by došlo k zvýhodňovaniu žalovaných, ktorí porušili svoje povinnosti
platiť úver riadne a včas. Ak aj žalovaná 1/ tvrdí, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,
s týmto sa nestotožňuje, naopak má za to, že uvedené ustanovenia, na ktoré žalovaná v odvolanípoukázala, odzrkadľujú platnú právnu úpravu, ktorá vychádza práve z Obchodného zákonníka. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

9. Žalovaná 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 1/ uviedla, že rozhodnutie ponecháva na
rozhodnutie súdu.

10. Žalovaná 1/ k vyjadreniu žalobcu v opätovnom vyjadrení uviedla, že trvá na aplikácii ust. §-u 54
Občianskeho zákonníka v spojení s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní s tým, že zdôraznila, že

súd mal rozhodnúť podľa §-u 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka druhá veta, podľa ktorého zánik jednej
z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením, alebo spôsobom nahradzujúcim splnenie, spôsobuje
zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami. Z uvedeného vyvodila, že
odstúpením od zmluvy je táto zmluva neplatná ex tunc rovnako, ako aj všetky akcesorické záväzky
a medzi účastníkmi zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia vo výške reálne poskytnutých
finančných prostriedkov žalobcom. Má za to, že odstúpením od hlavného záväzkového vzťahu - zmluvy

o medziúvere automaticky zanikajú aj akcesorické zmluvy, medzi ktoré nepochybne patrí aj dojednanie,
resp. zmluva o záložnom práve, majúca funkciu zabezpečovaciu vzhľadom k hlavnému záväzku.
Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn. 3MCdo 14/2014, podľa ktorého ust. §-u 52 ods.
2 veta tretia Občianskeho zákonníka sa aplikuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
Tvrdenie žalobcu o výlučnej aplikácii Obchodného zákonníka považuje za nesprávne. Naďalej zotrvala

natom,žeustanoveniazmluvy,ktoréajpoodstúpeníodzmluvyveriteľomzachovávajúprávododávateľa
(veriteľa) na úrok, poplatky, zmluvné pokuty, zabezpečenie záväzku, nad rámec povinností vzniknutých
podľa Občianskeho zákonníka v časti odstúpenia od zmluvy, priamo poškodzujú spotrebiteľa a hrubo
zasahujú do vyváženosti práv a povinností zmluvných strán na úkor spotrebiteľa (rozsudok Krajského
súdu Trenčín sp. zn. 4Co/313/2012, rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/15/2013, sp. zn.

20Co/66/2013,rozsudokKrajskéhosúduŽilinasp.zn.8Co/141/2015vspojenísrozhodnutímÚstavného
súdu SR sp. zn.
I.ÚS 402/2013).

11. V písomnom vyjadrení žalobcu k opakovanému vyjadreniu žalovanej 1/ žalobca uviedol, že zotrváva

na svojom vyjadrení zo dňa 08. 06. 2016 a nestotožňuje sa s tým, aby uvedený právny vzťah bol
posudzovaný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o právny vzťah výlučne upravený
predpismi obchodného práva. K jeho odstúpeniu od zmluvy došlo 06. 03. 2013, teda dávno pred
účinnosťou ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka a nemohol predvídať, že kým dosiahne
vymoženie pohľadávky, sa právny status zmení a súdna prax bude aplikovať nové právne normy spätne.

Svoj nárok nepovažuje za premlčaný, nakoľko k účinnosti odstúpenia od zmluvy došlo 03. 04. 2013 a
žalobca si svoj nárok uplatnil na súde podaním zo dňa 21. 11. 2013.

12. Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom dňa 03. 12. 2014. Krajskému súdu v Banskej Bystrici,
ako súdu odvolaciemu, bola vec predložená dňa 16. 09. 2016 na základe odvolania žalovanej 1/ zo dňa

29. 01. 2015. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470
CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.
06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho

platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní,
sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a
so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán,
lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995).

14. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie v zmysle ust. §-u 379 a §-u 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania podľa §-u 385 ods. 1 CSP (a contrario) napadnutý rozsudok okresnéhosúdu podľa §-u 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
podľa §-u 391 ods. 1 CSP z nasledovných dôvodov:

15. Okresný súd rozhodol o nároku žalobcu aplikujúc ustanovenia Obchodného zákonníka s
odôvodnením, že žalobca sa domáha žalobou voči žalovaným plnenia zo zmluvy o úvere a následne
na to aplikujúc ust. §-u 506 Obchodného zákonníka v spojení s § 303 Obchodného zákonníka ako aj
zmluvnými dojednaniami dohodnutými v zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo
dňa 06. 06. 2006, považoval nárok žalobcu za dôvodný. Napriek tomu, že súd konštatoval, že inštitút

ochrany spotrebiteľa sa vzťahuje na akýkoľvek zmluvný vzťah, ktorý sa uzavrie medzi spotrebiteľom
a dodávateľom a poukázal na ust. §-u 52 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je spotrebiteľskou
zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, neskúmal, či ustanovenia zmluvy uzavretej medzi
stranami sporu dňa 06. 06. 2006 obsahujú odlišné zmluvné dojednania, prípadne dohody, ktorých
obsahom alebo účelom by bolo obchádzanie tohto zákonného ustanovenia, na základe čoho by museli
byť považované za neplatné. Odvolací súd sa argumentáciou okresného súdu o dôvodnom nároku

žalobcu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka nemôže stotožniť, a to z nasledovných dôvodov :

16. Zmluva uzavretá dňa 06. 06. 2006 - zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere bola
uzavretá ako zmluva o úvere, teda zmluva o absolútnom obchode v zmysle §-u 261 ods. 3 písm.
d) Obchodného zákonníka. Napriek tomu je nutné predmetnú zmluvu považovať okrem toho, že ide

o zmluvu o úvere aj za zmluvu spotrebiteľskú, a v tomto rozsahu okresný súd predmetnú zmluvu
neposudzoval. Právny záver okresného súdu, podľa ktorého sa na prejednávaný prípad nevzťahuje
zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je vecne správny, avšak nemožno opomenúť, že
predmetná zmluvy je napriek tomu zmluvou spotrebiteľskou, a to v širšom ponímaní tohto pojmu. V čase
uzavretia predmetnej zmluvy platná právny úprava Občianskeho zákonníka upravovala, že v zmysle §-

u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvy sa spotrebiteľskými
zmluvami považuje zmluva kúpna, zmluva o dielo, alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti
tohto zákona a zmluva podľa §-u 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej
stranespotrebiteľ,ktorýnemoholindividuálneovplyvniťobsahdodávateľomvopredpripravenéhonávrhu
na uzavretie zmluvy. Podľa ods. 2 a 3 tohto ustanovenia sa za dodávateľa považovala osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a za spotrebiteľa zas osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Už podľa tejto platnej
právnej úpravy v zmysle §-u 53 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmeli obsahovať
ustanovenia, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa s tým, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa podľa §-u
54 Občianskeho zákonníka nemohli odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
nemohol už v tom čase vzdať vopred svojich práv, ktoré mu tento zákon priznával, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie s tým, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv už v tom čase
platil výklad, ktorý bol pre spotrebiteľa priaznivejší. Z obsahu spisu doposiaľ jednoznačne vyplýva, že

žalobca vystupoval pri uzavretí predmetnej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej
činnosti a žalovaní 1/ a 2/ vystupovali ako spotrebitelia, keď pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu
svojej obchodnej, ale ani podnikateľskej činnosti nekonali.

17. Aj predchádzajúca súdna prax konštatovala, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka

na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nejde o
porušenie ústavných práv veriteľa (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa
19. 06. 2013). Prednostným použitím Občianskeho zákonníka sa nespochybňuje, že zmluva o úvere je
absolútnym obchodom, práve naopak, keďže máme stále dva kódexy, na požiadanie súdnej praxe sa
upresnilo už judikované právne pravidlo, že ak bude možné na vzťahy, ktoré sú upravené aj Občianskym

zákonníkom aj Obchodným zákonníkom použiť Občiansky zákonník, tento sa použije prednostne, teda
ide o prípad konkurencie právnej úpravy Obchodného a Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdzuje,
že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú upravené obchodným
právom, keďže Smernice EÚ kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia
na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali.

18. Pokiaľ žalobca polemizuje o správnosti posúdenia zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej podľa ust. §-u
52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu jej uzavretia, odvolací súd poznamenáva, že
spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne, a ktorý sa nesporne týka viacerýchtypov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej
v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu
pozornosť a aj do slovenskej legislatívy sa prebrali viaceré smernice Európskej rady a parlamentu,

ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy sa
môžu rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť, že ust. §-u 52
Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa §-u 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník, iba z tejto
skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou. Vychádzajúc
z Európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy
je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ale
ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Právna úprava spotrebiteľského práva v

Slovenskej republike totiž v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nebola plne v súlade so Smernicou
93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia
členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek fyzická osoba, ktorá
v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu,

alebo povolaniu. Z uvedeného teda vyplýva, že Smernica 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky zmluvy
uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná do
Slovenského právneho poriadku.

19. To, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nesporné a v konečnom

dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom v zmysle § 23a zákona č. 634/1992
Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ktorý za spotrebiteľskú
zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

20. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013
konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako
absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

21. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne

vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky napr. premlčania, ale i ďalších
úprav, napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku, ale aj odstúpenia od zmluvy a pod., aj keby sa

na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia
bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je
iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľské záväzky. ( viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014,
3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, teda prednostné

použitie Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia, ,,to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom“.) Právny názor žalobcu, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať
o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného Zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 250/2007
Z. z.), a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je preto správny.

22. Navyše predmetná zmluva má povahu značnej jednostrannej adhéznej zmluvy, obsahujúcej veľké
množstvoustanoveníznevýhodňujúcejdlžníka.Nemožnotedaopomenúť,žepredmetnázmluvaoúvere
má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch

a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemôže meniť vzhľadom na formulárovú predtlač, čo znamená, že
spotrebiteľpodmienky,ktorésúdanébuď príjme,(ktorésivšakposkytovateľ-dodávateľsámvpredstihu
a zjavne v kľude a bez časového stresu podľa svojich predstáv naformuloval), alebo zmluvný vzťahnásledne nevznikne. Za takéhoto stavuje je spotrebiteľ v tomto prípade z hľadiska informovanosti a
vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

23. Odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého
sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom
na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa

preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia autonómie vôle.
Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve
preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo
stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom
dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo
vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu dodávateľa

so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne
prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave
subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane
(typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených

viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým,
že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami
panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií
korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše
od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ

týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v
poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu
(porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č.
250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

24. Z vyššie uvedeného vyplýva, že okresný súd nepostupoval vecne správne, ak pri posudzovaní
nároku vychádzal z ustanovení Obchodného zákonníka a súčasne dojednanie v čl. VII nepodrobil
kontrole prijateľnosti týchto dojednaní ex offo v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj
právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa.

25. Naviac, ak aj okresný súd pri rozhodovaní vo veci samej posudzoval nárok žalobcov v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka za účelom preukázania skutkových okolností, teda kedy, akým
spôsobom došlo k odstúpeniu od zmluvy, resp. kedy nastali účinky tohto odstúpenia, v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a súčasne vôbec nevysvetlil,

na základe akých úvah k právnym záverom dospel. Súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťami týkajúcimi
sa faktického plnenia zo strany žalovaných 1/ a 2/ žalobcovi, teda akú sumu celkovo zaplatila žalovaná
1/ žalobcovi z pôvodne poskytnutej sumy. Pozornosti odvolacieho súdu neušla ani skutočnosť akým
spôsobom okresný súd (ne)vykonal dokazovanie. Na pojednávaní dňa 03. 12. 2014 okresný súd
oboznamoval strany sporu so ,,všetkými ďalšími listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania

(stranami sporu), výsluchom účastníkov konania“. Uvedená konštatácia je však veľmi všeobecná a
nekonkrétna, ak Civilný sporový poriadok vo svojich ustanoveniach upravuje postup, ako sa dôkazy
vykonávajú. Z uvedeného potom nie je zrejmé, ktoré dôkazy okresný súd vykonal, akým spôsobom, a
ani to, ako ich jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti posúdil. V tomto rozsahu je rozhodnutie okresného
súdu nepreskúmateľným. Rozhodnutie okresného súdu tak trpí nedostatočne zisteným skutkovým

stavom, dospel k nesprávnym skutkovým záverom, v dôsledku čoho došlo k tomu, že nesprávnym
procesným postupom okresný súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok vzhľadom
na nepreskúmateľnosť rozhodnutia nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. V dôsledku
následného nesprávneho právneho posúdenia (nesprávny právny predpis) okresný súd nevykonal

dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Z ust. §-u 295 CSP ale vyplýva, že súd môže vykonať
aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Zároveň je nutné
uviesť, že súd je povinný ex offo skúmať i existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve,nemôžerezignovaťnakontroluichsprávnosti,pretoževkonečnomdôsledkubytakdodávateľobchádzal
účel právnych noriem na ochranu spotrebiteľa.

26. Po zrušení veci bude úlohou okresného súdu vykonať dokazovanie v súlade s Civilným sporovým
poriadkom, vyvodiť z neho skutkové a právne závery, najmä si súd ustáli, čo je predmetom konania,
o aký nárok žalobcu ide a na tomto základe posúdi i prípadnú výšku tohto nároku, ktorou otázkou sa
dosiaľ okresný súd nesprávne zaoberal na základe nesprávnej právnej úpravy v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka. Posúdi, či došlo, kedy a s akými účinkami k odstúpeniu od zmluvy zo strany

žalobcu aplikujúc ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odstúpením od zmluvy je zmluva
zrušená ex tunc a momentom odstúpenia zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy a vznikajú práva a
povinnosti z porušenia práva. Úlohou okresného súdu bude teda skúmať, či došlo k naplneniu znakov
skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy v zmysle §-u 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s tým, že
odvolací súd nemohol v tomto smere pri svojom rozhodovaní vychádzať zo skutočností, ktorými sa súd
prvejinštancievosvojomrozhodnutínezaoberalbeztoho,abystranesporuumožnilsaknovýmprávnym

záveromvyjadriť,prípadnepredložiťdôkazy.Súčasneokresnýsúdposúdi,čidojednaniavzmluve,podľa
ktorých zánikom zmluvy o úvere - odstúpením veriteľa od zmluvy, nezanikajú nároky veriteľa zo zmluvy
o úvere alebo s ňou súvisiace, ktoré vznikli pred ukončením tejto zmluvy alebo v súvislosti s ním, sú
prijateľnými, či neprijateľnými zmluvnými dojednaniami, a až na základe takto zisteného skutkového
stavu a právneho posúdenia veci na základe správnej právnej úpravy vo veci opätovne rozhodne.

27. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o
veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd v zmysle §-u 396 ods. 3 CSP aj o trovách odvolacieho konania.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
(§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).