Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. január 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/219/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115203988
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Siebenstichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:2115203988.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú I. S., narodenú 1X. E.
XXX0, bývajúcu u matky, zastúpenú opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava, dieťa
matky A. S., bývajúcej v I., zastúpenej Mgr. Petrom Kupkom, advokátom so sídlom v Trnave, Hlavná č.
23, a otca Mgr. Y. S., bývajúceho v I., zastúpeného JUDr. Denisou Jánošíkovou, advokátkou so sídlom
v Bratislave, Klincová č. 35, o zmenu úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11 P 20/2015, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v
Trnave z 12. júla 2017 sp. zn. 11 CoP 106/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom z 15. novembra 2016 č.k. 11 P 20/2015 Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej
inštancie“): a/ zastavil konanie o návrhu otca na zverenie maloletej I. do striedavej osobnej starostlivosti
oboch rodičov, b/ s účinnosťou od 1. septembra 2016 zvýšil výživné platené otcom na sumu 450 €
mesačne, c/ nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1. septembra 2016 do 31. októbra 2016
v sume 200 € uložil otcovi zaplatiť do 30 dní, d/ upravil styk otca s maloletou spôsobom uvedeným
vo výroku tohto rozsudku a e/ rodičom uložil povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu. Pri

rozhodovaní o výživnom vychádzal z porovnania pomerov a okolností zistených pri ostatnej úprave práv
a povinností rodičov k maloletej (rozsudkom Okresného súdu Trnava z 13. novembra 2013 č.k. 20 P
190/2013-25) s pomermi a okolnosťami v čase nového rozhodovania. Na zreteli mal tak zmeny pomerov
na strane dieťaťa, ako aj na strane rodičov. S prihliadnutím na podstatnú zmenu odôvodnených potrieb
maloletej zvýšil pôvodne stanovené výživné z 350 € mesačne na 450 € (z toho 100 € na tvorbu úspor
maloletej). Rozhodnutie o zmene úpravy styku maloletej s otcom odôvodnil zmenou denného režimu

maloletej, ktorá od 1. septembra 2016 začala navštevovať základnú školu. Vzhľadom na schopnosť
otca zabezpečovať a vychovávať maloletú dcéru, ako aj s prihliadnutím na ich vzájomné citové väzby
a potrebu rešpektovať právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného a rovnocenného osobného styku s
obomi rodičmi upravil styk otca s maloletou nanovo spôsobom považovaným v súdnej praxi za širšiu
formu styku. O trovách konania štátu rozhodol podľa § 54 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) a § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“). Proti tomuto rozsudku

podali odvolanie matka, otec a procesný opatrovník.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 12. júla 2017 sp. zn. 11 CoP 106/2017
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (o výživnom, nedoplatku na zročnom výživnom,
styku otca s maloletou, náhrade trov konania štátu a náhrade trov konania účastníkov) potvrdil a v
napadnutej časti uloženia výchovného opatrenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v
podrobnostiach odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok
súdu prvej inštancie v časti zvýšenia výživného, nedoplatku na zročnom výživnom a úpravy styku

otca s maloletou. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f/ CSP namietajúc porušenie
práva na spravodlivý proces, ku ktorému podľa jeho názoru došlo tým, že súdy nezohľadnili jeho
dôkazy a vyjadrenia a za základ pre rozhodnutie vzali len vyjadrenia matky. Vytkol im, že vychádzali
zo subjektívneho pohľadu na riešenie veci, prehliadli odporúčania znalca, kolízneho opatrovníka a
ošetrujúcich lekárov maloletej. Namietal tiež, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je dostatočne

odôvodnený. Odvolací súd dôvody prvoinštančného rozsudku nijako významne nedoplnil a nevyvrátil
jeho odvolacie tvrdenia; odvolací súd tým - podľa názoru dovolateľa - nerešpektoval závery vyjadrené
Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze sp. zn. IV. ÚS 149/2009.
Rozhodnutím odvolacieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie. V súvislosti s úpravou styku s maloletou poukázal na to, že súd prvej
inštancie sa na pojednávaní 15. novembra 2016 vyslovil tak, že návrh matky na zúženie styku otca s

maloletou je neopodstatnený, v rozpore s tým ale konečným rozhodnutím predsa len tento styk zúžil.
Konanie súdov je v dôsledku toho nezrozumiteľné a nepredvídateľné. Rozhodnutia súdov dostatočne
nezohľadňujú záujem maloletého dieťaťa (na zabezpečení stability prostredia, v ktorom sa zdržiava,
ochrany jeho dôstojnosti, zdravotného stavu, duševného, telesného a citového vývinu), teda hľadisko,
ktoré má byť v týchto veciach prvoradé. Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal rozhodnutie odvolacieho súdu

v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.

4. Matka maloletej sa k dovolaniu otca nevyjadrila.

5. Opatrovník maloletej vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie o dovolaní ponecháva na

rozhodnutie dovolaciemu súdu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený v súlade so
zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné
odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

7. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v tejto veci je

od 1. júla 2016 upravené v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP,
podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje
inak. CMP v ustanoveniach § 76 a § 77 obsahujúcich niektoré ustanovenia o dovolaní „neustanovuje
inak“, ak ide o prípustnosť dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých; prípustnosť dovolania
otca bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP.

8. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v

rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013,
6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už
právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014).

10. Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe hoprípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(viď rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03).

11. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

12. Otec maloletej prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň z § 421
ods. 1 CSP. Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či
prichádza do úvahy takéto súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle uvedených ustanovení.

13. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle týchto ustanovení

CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z
19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že: a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti
podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá
je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

14. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke najvyššieho

súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP).

15. Vec prejednávajúci senát, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými v označenom rozhodnutí
veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania otca len podľa § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda
prípustnosťou jeho dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP).

16. Otec v danom prípade vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je
dovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúduvovecisamej,aleboktorýmsakonaniekončí,ak
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú

túto procesnú vadu, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup
súdu.
16.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I.
ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
16.2.Pojem„procesnýpostup“bolvysvetlenýužvoviacerýchrozhodnutiachnajvyššiehosúduvydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci znemožňujúca účastníkovi

realizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastinakonaní(R129/1999a1Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

16.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej
je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).16.4. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj
za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

17. Pokiaľ ide o tú časť dovolacej argumentácie otca, ktorá sa týka nedostatočného odôvodnenia
napadnutého rozsudku, prípadne jeho nepresvedčivosti či nepreskúmateľnosti, dovolací súd pripomína,
že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že dovolateľom
namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila

tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj
ústavný súd (viď I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).
17.1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda
nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosťrozhodnutiazakladáinúvadukonaniavzmysle§241ods.2 písm.b/Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
17.2. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný

omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
17.3. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti zvýšenia
výživného, určenia zročného výživného, v časti úpravy styku otca s maloletou a v časti náhrady trov
konania štátu a náhrady trov prvoinštančného konania účastníkov ako vecne správny v zmysle §
387 ods. 1 CSP a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Treba

mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok
a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie

rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. V odôvodnení
napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa otec domáhal, čo sledovala
matka, čo odporúčal procesný opatrovník maloletej, z ktorých skutočností a dôkazov súd vychádzal,
akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s
ktorým sa stotožnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite

neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu otca. Za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv dovolateľa.

18. Dovolateľ zastáva názor, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP došlo tiež

prehliadnutím dôkazov vykonaných na jeho návrh a nevyhodnotením (nesprávnym vyhodnotením)
dôkazov navrhnutých otcom, ktoré preukazujú zhoršenie zdravotného stavu maloletej. V dôsledku týchto
procesných nesprávností dospeli súdy k nesprávnym právnym záverom.
18.1. Predmetná argumentácia sa sčasti týka správnosti postupu súdov v procese obstarávania
skutkových podkladov pre rozhodnutie. Najvyšší súd ale už podľa predchádzajúcej právnej úpravy

dospelkzáveru,žedôvodomznemožňujúcimrealizáciuprocesnýchoprávneníúčastníkaazakladajúcim
prípustnosť dovolania nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R
125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo
130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu

ani podľa novej právnej úpravy civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie
je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nedostatočné
zistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávnevyhodnotenie
niektorého dôkazu.18.2. Uvedená argumentácia otca sčasti tiež spochybňuje správnosť právneho posúdenia veci súdmi.
Pokiaľ totiž dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní nezohľadnili prvoradý záujem maloletej
a nevenovali pozornosť kritériám posudzovania záujmu maloletej, treba jeho námietky z hľadiska

obsahového považovať za námietky netýkajúce sa procesného postupu súdov (v zmysle procedúry
prejednaniaveci),alezanámietkytýkajúcesaprávnehoposúdenia(právnychzáverovsúdov),naktorom
súdy založili svoje rozhodnutia. Najvyšší súd už ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že
realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci (viď R 54/2012
a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo

26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Na tom zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017.

19. Otec zastáva názor, podľa ktorého je dovolaním napadnutý rozsudok nepredvídateľný a v
ním tvrdenej nesprávnosti vidí dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
Nepredvídateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vyvodzuje z toho, že je založené na právnych
záveroch, ktoré sú čiastočne odlišné od záverov zaujatých súdom prvej inštancie.

19.1. Najvyšší súd už za predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, podľa ktorého predvídateľné
je rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup súdu v konaní a pri rozhodovaní (viď sp.
zn. 3 Cdo 236/2010, 7 Cdo 42/2010, 5 Cdo 210/2013). V rozhodnutí R 56/2012 najvyšší súd vyslovil
názor, že pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu
stotožnil s dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu

dovtedajšieho konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým a taký postup
súdu nie je odňatím možnosti realizovať procesné oprávnenia účastníka konania. V danom prípade
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie; z
obsahu spisu je zrejmá neodôvodnenosť tvrdenia otca, že právne závery odvolacieho súdu sú odlišné
od záverov súdu prvej inštancie. So zreteľom na uvedené nemožno jeho rozhodnutie považovať za

prekvapivé, nerešpektujúce právo na spravodlivý súdny proces.
19.2. Pre prípad, že otec za prekvapivú považuje zmenu úpravy jeho styku s maloletou (ku ktorej došlo
v porovnaní s poslednou úpravou), zo spisu vyplýva, že išlo o zmenu vynútenú zmenou pomerov na
strane maloletej.

20. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade zmätočnosti
namietanej otcom; prípustnosť jeho dovolania preto z § 420 písm. f/ CSP nevyplýva.

21. Najvyšší súd procesne neprípustné dovolanie otca odmietol podľa ustanovenia § 447 písm.
c/ CSP.

22. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.