Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. december 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/310/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214210298
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7214210298.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: J. U., nar. XX.X.XXXX, F. U. V., Z. K.,
zast. advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, so sídlom Košice, Floriánska 16, proti žalovanej: Slovenskej
republike, Generálna prokuratúra SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy s prísl., o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 41C/34/2014-169 z 18.3.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým žalobe bolo čiastočne vyhovené.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že zaväzuje žalovaného nahradiť žalobcovi trovy

prvostupňového konania v sume 678,89 € na účet advokáta žalobcu JUDr. Petra Majerníka so sídlom
Košice, Floriánska 16, do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

P r i z n á v a žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobcovi 2.000 € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.000 € od
25.1.2014 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 517,12 € na účet právneho

zástupcu žalobcu JUDr. Petra Majerníka, advokáta, so sídlom Košice, Floriánska 16, v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000 € titulom náhrady škody -
nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, a to uznesením Prezídia PZ, Úradu boja
proti organizovanej kriminalite , odboru Východ, ČVS: PPZ-86/BOK-VZ-2010 zo dňa 16.6.2010, ktorým
mu bolo vznesené obvinenie pre skutok vyšetrovateľom právne kvalifikovaný ako zločin marenia

spravodlivosti formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 344 ods. l písm d) Tr. zákona.

3. Z uznesenia Prezídia Policajného zboru , Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ,
sp.zn. ČVS: PPZ-86/BOK-VY-2010 zo dňa 16.6.2010, ktorým bolo vznesené obvinenie 1) Y. Č. W..
XX.X.XXXX, trvale bytom L. Č.. XX, okr. Y., 2) Y. Č. W.. XX.X.XXXX , M. F. U. V. , Z. K.. Č.. XXX/XX,
X) J. U. W.. XX.X.XXXX, M. F. Z. K.. Č..XXX/XX , G. E.. X E. X za zločin marenia spravodlivosti formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 344 ods. l písm. b) Trestného zákona a Ad. 3 za zločin marenia

spravodlivostiformouspolupáchateľstvapodľa§20k§344ods.1písm.d) Trestnéhozákona,vyplynulo,
že na podklade zistených skutočností bol odôvodnený záver, že na doposiaľ nezistených miestach,
pravdepodobne v košickom kraji pozmeňovali a marili dôkaz vo vyšetrovaní trestnej veci obvineného R..
R. L. vedenej na Úrade boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odbor Stred. Súdďalej vychádzal zo zistenia, že prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením č.
XIV Gv 30/2010-19 zo dňa 15.7.2010 v trestnej veci vedenej proti obvinenému Y. Č., J. U. ( v tomto
konaní žalobcovi) a Y. Č. za zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva podľa § 20,§344

ods.1 písm.b),d) Trestného zákona, vedenej na Úrade boja proti organizovanej kriminalite Prezídia
Policajného zboru, odbore Východ, oddelenia vyšetrovania pod sp.zn. PPZ-86/BOK-VZ-2010, rozhodla
o.i. o sťažnosti obvineného J. U. tak, že sťažnosť zamietla z dôvodu, že sťažnosti obvinených nie sú
dôvodné. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. 1T/45/2010-605 zo dňa 12.5.2011 boli
obžalovaní Y. Č. W.. XX,X,XXXX E. J. U. W.. XX.X.XXXX uznaní za vinných, a čo sa týka obžalovaného

J. U., v skutku 1 rozsudku, zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. l písm. b, d) Tr.
zákona. Krajský súd Košice rozsudkom č. 8To/69/2011.694 zo dňa 16.1.2012 v trestnej veci proti
obžalovanému Y. Č. a spol., pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. l písm. b) Tr. zák. a iné, o
odvolaní prokurátora a obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu v Michalovciach sp.zn. 1T/45/2010
zo dňa 12.5.2011 na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 16.januára 2012 rozhodol tak,
že obžalovaného J. U. pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. l písm. b),d) Tr. zák.

oslobodil spod obžaloby Generálnej prokuratúry, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
je obžalovaný stíhaný.

4. Žiadosťou zo dňa 22.7.2013 žalobca požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody.

5. Generálna prokuratúra SR listom sp.zn. XV/5 Spr 110/13-5 zo dňa 23.8.2013 právnemu
zástupcovi žalobcu JUDr.Petrovi Majerníkovi potvrdila prijatie žiadosti J. U. o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody dňa 24.7.2013. Zároveň oznámila, že prípisom zo dňa 29.7.2013 bol

JUDr.Peter Majerník ako právny zástupca žiadateľa oboznámený s tým, že Generálna prokuratúra
SR postupuje žiadosť na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgán príslušný vo veci
konať.S prihliadnutím na skutočnosť, že Ministerstvo spravodlivosti SR prípisom zo dňa 16.8.2013
vrátilo žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody späť na Generálnu prokuratúru SR,
zotrváva na svojom pôvodnom právnom závere, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý

by mal v danej veci konať.

6. Ministerstvo spravodlivosti SR Bratislava listom zo dňa 16.8.2013 vrátilo žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Generálnej prokuratúre SR .

7. Po citácii čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 5 ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, §3 ods.1,2 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len zák.č.514/2003), §§ 5,6 ods.1,2, §§7,15 ods.1,2,§17
ods.1,2,3,4, § 16 ods.4 zák.č.514/2003 Z.z. a § 3 nar.vl. č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia OZ, súd prvej inštancie konštatoval, že zák.č.514/2003 Z.z. zakladá objektívnu

zodpovednosť štátu, v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, ide o
špecifický prípad zodpovednosti štátu, pri ktorom je potrebné vychádzať z analogického výkladu úpravy
najbližšej a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pri posudzovaní
ktorý orgán v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. koná v mene štátu, sa súd prvej inštancie v celom rozsahu

stotožnil so stanoviskom Ministerstva spravodlivosti SR zo 16.8.2013 , podľa ktorého, vychádzajúc zo
záveru rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo 194/2010, na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním
uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť
vyšetrovateľ Policajného zboru ako aj prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomo úseku
trestného konania, preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy Ministerstvo vnútra SR a

Generálna prokuratúra SR, pričom rozhodujúce je na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Vychádzajúc z tohto stanoviska, keďže v danom prípade
prokurátorka Generálnej prokuratúry SR nevyhovela sťažnosti žalobcu voči vznesenému obvineniu určil,
že Generálna prokuratúra je tým subjektom, ktorý zastupuje štát, poukazujúc aj na skutočnosť, že
žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Generálnu prokuratúru SR.

8. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vo veci samej súd aplikoval zák.č.514/2003 Z.z. a posudzoval
zodpovednosť štátu ako zodpovednosť spôsobenú nezákonným rozhodnutím.9. Z vykonaného dokazovania podľa jeho záveru vyplynulo, že v danom prípade v dôsledku trestného
stíhania žalobcu došlo k zásahu do jeho osobnej slobody, ktorá skutočnosť mala nepochybne dopad

na jeho súkromný a rodinný život, zasiahla do jeho cti a dobrej povesti. Zdôraznil, že nebolo pochýb o
tom, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo nezákonné, nakoľko žalobca bol v konečnom
dôsledku,asipo2rokochodvzneseniaobvinenia,nakoniecspodobžalobyoslobodený.Priposudzovaní
do akej miery došlo k zásahu a či nebolo postačujúce konštatovanie stavu, že žalobca bol oslobodený
spod obžaloby alebo či je potrebné ho odškodniť, prihliadal na osobu poškodeného, jeho doterajší život

a prostredie, v ktorom žije a pracuje. Konštatoval, že žalobca sa do vznesenia obvinenia nedopustil
úmyselného trestného činu a z tohto pohľadu bol osobou bezúhonnou, je síce pravdou, že v minulosti
sa dopustil neúmyselného trestného činu v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú spôsobil, ale žalobcu
ako bezúhonnú osobu vnímalo aj jeho okolie a teda jeho česť, povesť nebola dovtedy poznačená, či
pošramotená, či už medzi priateľmi alebo v samotnom zamestnaní. Žil v usporiadanom prostredí, v
rodinnom prostredí s družkou, býval v novom nájomnom dome vo U. V., plánoval si založiť rodinu,

teda nebolo to prostredie kriminálne, ale prostredie usporiadanej rodiny, rovnako aj prostredie, v
ktorom pracoval. Podľa názoru súdu, čo sa týka závažnosti vniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej
došlo, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zatknutie žalobcu prebiehalo v jeho dome nie bežným
spôsobom (prišla zásahová jednotka, ktorá, dá sa povedať násilným spôsobom vnikla a dala osebe
vedieť, že sa na ulici nachádza), bolo to v ranných hodinách, kedy deti išli do školy, škôlky, ľudia do

zamestnania, teda na ulici sa pohybovalo viac ľudí, pričom U. V. sú malým mestom, teda o zásahu
polície sa celé mesto dozvedelo v podstate okamžite. Dva dni strávené v cele predbežného vyšetrovania
a prepustenie na slobodu zrejme nezodpovedá tomu, akým spôsobom bol žalobca vzatý do väzby a
bolo mu doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, preto podľa názoru súdu vznesenie obvinenia
skutočne zasiahlo do mena, cti a povesti žalobcu závažným spôsobom. Dozvedeli sa o tom nielen

najbližší susedia, ale i občania U. V., zamestnanci vo firme v Y., v ktorej pracoval žalobca a nakoniec
aj majitelia firmy v Bratislave, v dôsledku ktorej skutočnosti bol s ním aj rozviazaný pracovný pomer.
Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v súkromnom živote, partnerskom, pracovnom,
konštatoval, že susedské a priateľské vzťahy boli naštrbené a zanikli ešte v začiatkoch, teda skôr, ako
sa mohli nejako vybudovať. Bol toho názoru, že so žalobcom bol síce rozviazaný pracovný pomer až

po oslobodení spod obžaloby, po tom, ako sa o zásahu polície dozvedeli majitelia firmy, ale problémy,
ktoré žalobca mal so zákonom, boli dôvodom pre ktorý zrušili žalobcovi pracovné miesto a týmto
formálnym spôsobom žalobcu mohli prepustiť. Dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené všetky
hmotnoprávne podmienky aj pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2) až 4) zák.č.
514/2003 Z.z. , čo do základu, nakoľko zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k zásahu do

osobnostných práv žalobcu nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu a iba samotné konštatovanie
porušenia práva v danom prípade sa javí súdu ako nedostatočné. Majúc za preukázané, že žalobca,
voči ktorému bolo začaté trestné konanie a vznesené obvinenie , podal voči uzneseniu o vznesení
obvinenia sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, ktorá bola následne zamietnutá prokurátorkou GP
SR, bol súdom 1.stupňa odsúdený a následne odvolacím súdom bol spod obžaloby oslobodený,

uzavrel, že iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade sa javí ako nedostatočné. Pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z § 17 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z., priznal žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 2 000 eur, ktorú považoval za dostatočne vysokú a primeranú okolnostiam
prípadu,prihliadajúcnaosobužalobcu,jehodoterajšíživotaprostredie,vktorompracoval,nazávažnosť
vzniknutej ujmy, na okolnosti, za ktorých k nim došlo, závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v

súkromnom živote a spoločenskom uplatnení.

10. Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania vychádzal z § 16 ods. 4 vety druhej zák.č.
514/2003 Z.z. a úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu ( § 3 nar.vl. SR č. 87/1995Z.z.) a priznal mu nárok na zaplatenie úroku vo výške 5,25%

ročne, t.j. dňom nasledujúcom po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

11. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p ., nakoľko účastník mal vo veci úspech len
čiastočný a rozhodnutie o výške o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Priznal mu náhradu trov

konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku 20 eur a trov právneho zastúpenia v sume
497,12 € za 5 úkonov právnej pomoci v celkovej výške 517,12 eur. Nepriznal žalobcovi trovy právneho
zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci a to porady v advokátskej kancelárii dňa 5.9.2014, 21.1.2015 a18.3.2015 z dôvodu, že predmetom konania je občianske súdne konania a vykonanie porád tesne pred
pojednávaním nie je účelne vynaloženým nákladom a to vzhľadom na predmet konania a jeho zložitosť.

12. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a to v rozsahu výroku č. 3 o náhrade trov konania a žalovaná
proti výrokom, ktorými bolo žalobe vyhovené a proti výroku o náhrade trov konania. Žalobca napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za nesprávne z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/,
d/ a f/ a § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,rozhodnutievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia

veci a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Nestotožnil sa s názorom súdu o tom, že vykonanie porád tesne
pred pojednávaním nie je účelne vynaloženým nákladom, poukazujúc na to, že na deň 5.9.2014 bol
vytýčený termín prvého pojednávania, na ktorom mal byť vypočutý ako účastník konania, v minulosti
nemal s takýmto konaním skúsenosť, nevedel aký je priebeh celého konania na súde, pričom konanie
o náhradu nemajetkovej ujmy je konaním, kde úspech v spore závisí od dôkladného popísania spôsobu

a rozsahu akým nezákonné rozhodnutie zasiahlo do jeho cti a do jeho života, preto bolo nevyhnutné
vykonať poradu s jeho právnym zástupcom. Na pojednávaní 21.1.2015 mali byť vypočutí svedkovia,
preto považoval za nevyhnutné vykonať poradu s advokátom za účelom ozrejmenia jeho právnemu
zástupcovi rozsah svedeckej výpovede navrhnutých svedkov, t.zn. o akých skutočnostiach z jeho života
budú títo svedkovia pravdepodobne vypovedať, aj zo samotnej zápisnice je zrejmé, že porada bola

účelná, nakoľko po výsluchu svedkyne sudkyňa pristúpila opätovne k jeho vypočutiu. Na pojednávaní
8.3.2015 mal byť vypočutý ako svedok jeho bývalý nadriadený a keďže od posledného pojednávania
uplynuli takmer dva mesiace, považoval za nevyhnutné opätovne sa poradiť ohľadne výpovede svedka.
Na tejto porade bol svojím právnym zástupcom zároveň upozornený na to, že na pojednávaní už
nebudú navrhovať žiadne ďalšie dôkazy, teda bude potrebné pripraviť si záverečné vyjadrenie vo veci.

Keďže nemá vedomosť akým spôsobom sa takéto záverečné vyjadrenie prednáša a čo má byť jeho
obsahom považoval za nutné poradiť sa aj o tejto skutočnosti so svojím advokátom. Zdôrazňoval, že
je laikom, nevyzná sa v zákonoch, nedokáže sa primerane právne vyjadrovať, nevie formulovať svoj
nárok tak, aby zodpovedal zákonným ustanoveniam a práve z tohto dôvodu si zvolil právneho zástupcu,
s ktorým sa môže radiť, ktorý mu vysvetlí jeho práva a povinnosti v konaní pred súdom, je preňho

preto nepochopiteľné, prečo mu súd odopiera právo poradiť sa so svojím právnym zástupcom. Uviedol,
že svojho advokáta nezbavil mlčanlivosti, preto obsahom tvrdenia o porade nie je konkrétny obsah
vykonanej porady, počas porady so svojím právnym zástupcom prediskutoval aj také skutočnosti, o
ktorých obsahu si neželá, aby bola informovaná protistrana, a to už vôbec nie za situácie, keď vo veci
doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté. Navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a priznať mu plnú

náhradu trov konania. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalovaná svoje odvolanie odôvodnila tým, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. V otázke konania za štát podľa nej súd nesprávne právne posúdil vec, a to z dôvodu,

že v dôsledku ostatnej novely vykonanej zák.č. 514/2003 Z.z. platnej a účinnej od 1.1.2013 vznikla
situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky v prípade, ak
titulom na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia. Z gramatického výkladu dotknutých
ustanovení zák.č. 514/2003 Z.z., § 4 ods. 1 písm. f/, § 4 ods. 2 sa podľa nej javí, že nie je možné
určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu od 1.1.2013. Vychádzajúc zo systematického a

logického výkladu ustanovení § 4 ods. 1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. je potrebné prihliadať na ustanovenia
Trestného poriadku, ktoré upravujú postup orgánov činných v trestnom konaní a ich oprávnenia, z
ktorých by mohlo možné dospieť k záveru, v ktorom štádiu je orgán zodpovedný za prebiehajúce
trestné konanie, a teda aj oprávnený konať v mene štátu. Zákon 514/2003 Z.z. po novele platnej a
účinnej od 1.1.2013 ustanovil dve podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť Ministerstva vnútra SR na

konanie. Prvou je, že prokurátor nezamietne sťažnosť a druhou, že prokurátor nepodá v danej veci
obžalobu. Ministerstvo vnútra SR teda zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo
prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. Považoval za potrebné poukázať
na to, že prípravné konanie sa môže skončiť buď v dôsledku uznesenia prokurátora alebo podaním
obžaloby. Poukazujúc na § 238 ods. 1, § 241 ods. 1 a § 243 ods. 1 zák.č. 301/2005 Z.z. uviedla, že

je nesporné, že môže nastať viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení obžaloby. Dá
sa podľa nej však dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne senát predbežne
prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci (do konca vydá trestný rozkaz ako
v tomto prípade) má sa za to, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Ak sa máteda uplatniť logický a systematický výklad zákona, musí sa dospieť k záveru, že konať v mene štátu
v prípade, ak za titul považujeme nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia,
by malo Ministerstvo vnútra SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v trestnej veci

obžalobu; Generálna prokuratúra SR vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní
v dôsledku rozhodnutia prokurátora, príp. v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby,
príp. senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného
pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu; Ministerstvo spravodlivosti SR vtedy, ak súd prijme
obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že

príslušný súd preskúmal/prejednal podanú obžalobu a s ňou súvisiace predpisy a uznal zákonnosť
prípravného konania v danej trestnej veci, a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a
podanie obžaloby. Na podporu týchto tvrdení poukazovala na rozsudok OS Rimavská Sobota sp.zn.
16C/64/2009, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/11/2010 z 31.3.2010,
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/121/2011 z 21.7.2011. Poukazujúc na tieto
okolnosti podľa nej sa javí, že súd nesprávne právne posúdil, keď napriek platnej a účinnej právnej

úprave konal v mene štátu s Generálnou prokuratúrou SR a nie Ministerstvom spravodlivosti SR. Z
odôvodnenia rozhodnutia súdu sa javí, že priznal nárok len na nemajetkovú ujmu z titulu nezákonného
rozhodnutia v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia však
súd uviedol odlišný titul nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keď odkazoval na článok 5 ods. 1 a ods.
5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na slobodu a

osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto
článku má nárok na odškodnenie. V nadväznosti na takéto odôvodnenie sa javí sporným z akého titulu
sa rozhodol súd nárok na nemajetkovú ujmu priznať. V tejto súvislosti zdôrazňovala, že nezákonnosť
zadržania nebola v konaní preukázaná. K otázke priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jej
dôvodnosti poukazovala na rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/201/2007, z ktorého vyplýva, že orgány činné

v trestnom konaní zákonným konaním v rámci trestného konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do
osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne ani nemôže vzniknúť nárok na nemajetkovú
ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Nesúhlasila so záverom súdu, ktorý
zohľadnil skutočnosť zásahu do oblasti pracovnej sféry žalobcu a mal ju za preukázanú, poukazujúc
na to, že trestné stíhanie žalobcu prebiehalo v období od 16.6.2010 do 16.1.2012, nie je teda zrejmé,

ako rozviazanie pracovného pomeru v novembri 2014 mohlo byť spôsobené práve trestným stíhaním,
najmä, ak trestné stíhanie skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby. Tieto tvrdenia nie sú podložené
ani žiadnym písomným dokladom, keď zamestnávateľ prepustil žalobcu z dôvodu organizačných zmien
a nie z dôvodu, že bol právoplatne oslobodený. Tvrdenia svedka, ktorý sa v tejto otázke vyjadroval, sa
podľa nej javia ako účelové, keďže spája trestné stíhanie žalobcu s jeho prepustením z pracovného

pomeru, ktoré nastalo takmer dva roky po právoplatnom oslobodení spod obžaloby.. K otázke zásahu
trestného stíhania do súkromnej sféry žalobcu považovala za rozporuplný výrok svedkyne Miroslavy
Koscelanskej, ktorá uviedla, že „keď sa skončil súd sa koncom roka 2012 rozišli“ poukazujúc na
to, že k ukončeniu trestného konania došlo v januári 2012, svedkyňa uviedla, že sa rozišli koncom
roka 2012 a zároveň uviedla, že už v lete 2013 uzavrela manželstvo s iným partnerom. Dá sa podľa

nej teda dospieť k záveru, že navrhovateľov vzťah sa nerozpadol v dôsledku trestného stíhania,
keďže podľa svedkyne trval až do konca roka 2012, ale v dôsledku iných externých skutočností. S
prihliadnutím na právny záver NS SR ako aj s prihliadnutím na výpovede svedkov v danej veci sa
javí, že žalobcovi nevznikla žiadna nemajetková ujma. Za nesprávne považovala rozhodnutie súdu o
priznaní úroku z omeškania poukazujúc na to, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť zaplatiť náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Zároveň žiadala,
aby v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd vyslovil vo výroku rozsudku, že
dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, keď za otázku zásadného významu procesný zástupca žalovanej považuje otázku

oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z.,
keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne
zjednocujúce stanovisko, ktoré by riešilo predmetný právny problém.

14. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol zamietnuť odvolanie žalovanej a potvrdiť

rozsudok súdu prvej inštancie. Bol toho názoru, že súd rozhodol na základe spoľahlivo zisteného
skutkového stavu, na ktorý aplikoval zodpovedajúce právne ustanovenia a vec správne právne posúdil.
Poukazoval na to, že žalovaná namietala oprávnenie konať za štát, avšak opomenula uviesť, že
právny názor ňou uvádzaných rozhodnutí bol novšími rozhodnutiami v obdobných veciach právneprekonaný, v súčasnej dobe prevláda právny názor, podľa ktorého subjektom oprávneným konať v
obdobných prípadoch za Slovenskú republiku je práve Generálna prokuratúra. V prípade, že prokurátor
podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne

podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry SR konať za štát v
následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Z tohto hľadiska žalovanou
namietaný vnútorný rozpor medzi tým, že uznesenie o vznesení obvinenia ako nezákonné rozhodnutie
nevydal prokurátor, a preto nemohol priamo spôsobiť škodu, je potrebné výkladom preklenúť tak,
že prokurátor svojím aktívnym konaním, t.j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby zachoval

nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak.
Preto právna úprava nezakotvuje v § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. ako kritérium na založenie
oprávnenia Generálnej prokuratúry konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor
nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní; k spôsobeniu škody v tomto
prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že nevyužijúc
svoju kompetenciu nezákonné rozhodnutie nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi

vec, teda osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe neho obžalobu. Tieto kritéria sú
podľa neho natoľko jednoznačné, že nespôsobujú výkladové problémy. V prípade uznesenia o vznesení
obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu
ide o oblasť verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov, zákonodarca však kritéria
založenia oprávnenia konať v jeho mene, v konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím

s účinnosťou od 1.1.2013 stanovil jednoznačne v prospech Generálnej prokuratúry bez ohľadu na
skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nevydal priamo prokurátor. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z
rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica, sp.zn.: 17Co/984/2013 z 26.02.2014, ktorý k vyjadreniu
zároveň pripojil. Zdôraznil, že iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu, Trestný
poriadok síce obžalobu expresis verbis nedefinuje ako rozhodnutie, avšak právna doktrína definuje

obžalobu ako rozhodnutie sui generis. Poukázal na to, že na úseku trestného konania, ktorý začína
vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju
pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Podľa neho rozhodujúcim kritériom
z hľadiska určenia ktorý z orgánov v tom - ktorom prípade je orgánom konajúcim v mene štátu je
rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok NS SR, sp.zn. 3 Cdo 194/2010 z 30.3.2011. Návrh
na predbežné prerokovanie nároku podal u žalovanej- na Generálnej prokuratúre SR dňa 24.7.2013.
V tejto súvislosti poukazoval na ust. § 4 ods. 1 písm. m/ zák. č. 514/2003 Z.z Mal za to, že orgánom
oprávneným konať v mene štátu Slovenskej republiky je v súlade s § 4 ods. 1 písm. f/ iba Generálna
prokuratúra SR a žiaden iný orgán. Nepovažoval za zmätočné a vôbec za arbitrárne rozhodnutie súdu z

dôvodu, že by sa súd mal odchýliť od právneho titulu zakladajúceho nárok na náhradu škody. Poukázal
na to, že už v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jasne označil titul, z ktorého si
nárok uplatňuje, a to nezákonné rozhodnutia a nezákonné zadržanie. Ďalej poukázal na to, že žalovaná
vo svojom odvolaní cituje rozhodnutie NS SR týkajúce sa rozhodovania sporu o ochranu osobnosti,
avšak nevidí žiadny logický súvis so skutkovým právnym stavom, ktorý bol prejednávaný v predmetnom

spore a týmto konaním. Zákon 514/2003 Z.z. v § 17 explicitne upravuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním, nie je preto žiaden dôvod túto
nemajetkovú ujmu zamieňať s nárokom na ochranu osobnosti upraveným v § 13 a nasl. OZ. K námietke
žalovanej, podľa ktorej pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nevidela žiadnu súvislosť medzi vedením
trestného konania a jeho prepustením pracovného pomeru v dobe po skončení trestného stíhania

uviedol, že pracovný pomer so zamestnancom nie je možné ukončiť svojvoľne bez dodržania zákonných
dôvodov. Podľa výpovede svedka, jeho bývalého priameho nadriadeného, bolo dôvodom ukončenia
pracovného pomeru s ním to, že bolo voči nemu vedené trestné konanie. Z uvedeného dôvodu došlo k
reorganizačným zmenám, následkom ktorých bol prepustený. Zamestnávateľovi prekážalo, že pre neho
pracuje osoba s kriminálnou minulosťou. Dôvodom, prečo došlo k ukončeniu pracovného pomeru až po

niekoľkých rokoch od vznesenia obvinenia je skutočnosť, že majitelia zamestnávateľa nemali vedomosť
o trestnom stíhaní a personálnu zodpovednosť vyvodili až potom, ako sa o veci dozvedeli. To nič nemení
na skutočnosti, že priamym dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo vedenie trestného stíhania
proti nemu, ktoré sa viedlo práve na podklade nezákonného rozhodnutia. Považoval za irelevantnú
namietanúskutočnosť,žeso svedkyňouKoscelanskouukončilivzájomnývzťahažporokuodskončenia

trestného stíhania, pretože prvotným spúšťačom vzájomných sporov bolo vznesenie obvinenia jemu a
jeho partnerke, útrapy trestného stíhania absolvovali spolu, snažili sa byť jednotní, podporovať sa a
byť si oporou. Ich život a vzájomná komunikácia sa však obmedzili v podstate len na trestné stíhanie,
nedokázali riešiť problémy každodenného života, nedokázali riešiť partnerské nezhody, nakoľko bolipríliš vyčerpaní stresom, ktoré im trestné stíhanie spôsobovalo. Rástla medzi nimi nervozita, stále
častejšie medzi nimi vznikali hádky, ktoré ostávali nedoriešené, spôsobovali ich vzájomné odcudzenie
a citové ochladnutie. Partnerka ho vinila z toho, čo sa im stalo, za takejto situácie jej nedokázal byť

oporou pri každodenných problémoch. Napriek tomu sa ich vzťah snažili udržať, ale jedinou vecou,
ktorá ich postupom času ešte spájala, bol spoločný problém, ktorým bolo trestné stíhanie. Po vynesení
oslobodzujúceho rozsudku síce prišla vlna obrovskej radosti, mysleli si, že ich vzťah sa konečne
oslobodil spod veľkého bremena, avšak skoro si uvedomili, že po skončení trestného stíhania im už
nezostalo nič, čo by ich spájalo. Ich vzťah bol tak vážne rozvrátený, že po niekoľkomesačnej snahe o

jeho udržanie si museli priznať, že to už nie je možné, rozišli sa koncom roka a v priebehu roku 2013
bývalá družka uzavrela manželstvo s iným mužom a založila si vlastnú rodinu, avšak svojho terajšieho
manžela spoznala až po ich rozchode a pokiaľ žalovaná naznačovala, že dôvodom rozvratu by mohla
byť práve známosť jeho partnerky s jej terajším manželom toto absolútne vylučuje.

15. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanej 7.5.2015, odvolanie žalovanej bolo zástupcovi žalobcu

doručené 20.5.2015, opis vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo žalovanej doručené 28.8.2015.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP), prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1

CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

17. Výrok rozsudku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá nebol napadnutý odvolaním, stal
sa právoplatný, preto nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.

18. Rozsudok vo veci samej v napadnutej časti je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387
ods. 1 CSP potvrdil. Vo výroku o trovách konania v súlade s § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

19. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 13. decembra 2016 o 8.25 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2.poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 7.12.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1,3
O.s.p..

20. Žalovaná v odvolaní síce neuviedla konkrétne ustanovenie, ktorým odvolacím dôvodom odôvodňuje
svoje odvolanie, podľa obsahu odvolania je však zrejmé, že svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími
dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. účinného v čase podania odvolania, t.j., že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle CSP účinného v čase

rozhodovania odvolacieho súdu (§ 470 ods. 1 CSP) ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) je v súdnej praxi
vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po

právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP
( do 30.6.2016 ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo

vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadnepoznatkov,ktorévyplynulizprednesovstrán aleboktorévyšlinajavoinakzhľadiskazávažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP (do

30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).

22. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právnezávery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis,

ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

23. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody vo vzťahu k rozsudku vo veci samej nie sú
naplnené, odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je daný vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej
inštancie o trovách konania, pretože v tejto časti súd prvej inštancie použil síce správny právny predpis,

ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

24. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo v žalobe čiastočne vyhovené, okrem výroku
týkajúceho sa trov konania, nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení

dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu,
čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 333 až 335 O.s.p. účinných v čase rozhodovania
alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil.

25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

26. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku (okrem trov konania), s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), ani odvolacie námietky žalovanej
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.

27. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že orgánom konajúcim za štát v danom prípade je Generálna

prokuratúra SR.

28. Podľa § 4 od.s 1 písm. a/,b/, f/ zák.č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 1.1.2013 vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu
- a/ Ministerstvo spravodlivosti SR, ak 1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo

ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, 2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej
moci, 3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
podľa osobitného predpisu,
- b/ Ministerstvo vnútra SR ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ policajného zboru alebo
poverený príslušník policajného zboru a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa

policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu
príslušného súdu alebo 2/ vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru
nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora,
- f/ Generálna prokuratúra SR ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu ( v odkaze pod
čiarou je uvedený § 38 zák.č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre), v občianskom súdnom konaní, v trestnom

konaní alebo správnom konaní.
V zmysle § 4 ods. 1 písm. m/ tohto zákona vo veci náhrady škody, orgán príslušný podľa písm. a/ až l/,
u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku ( § 15), ak ku škode došlo v oblasti
verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na
viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48
hodín (§ 199 ods. 1 veta druhá až 6 Trestného poriadku). Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému
orgánu, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin (viď.
bližšie § 214 ods. 1 Trestného poriadku). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného
stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku). Pri výkone

tohto dozoru je prokurátor oprávnený a/dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich
vybavenie, b/ vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiálny a správy o stave konania vo veciach,
v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v
ňom postupuje, c/ zúčastniť sa vykonávania úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon aleboaj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorej - koľvek veci, d/ vrátiť vec policajtovi na doplnenie
vyšetrovania s pokynmi, e/ zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže
nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f/ odňať vec policajtovi (viď. bližšie § 230 ods. 2 Trestného poriadku).

Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu (§ 231 písm. a/ Trestného poriadku).

29. Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. prichádza do úvahy konanie za štát
Ministerstvo spravodlivosti, ak škoda vznikla v trestnom konaní.

30. Z výňatkov niektorých ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že na úseku trestného konania, ktoré
začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonáva svoju
pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru a prokurátor. Je teda zrejmé, že v tomto úseku trestného
konania nevykonáva svoju pôsobnosť súd až na výnimku, pokiaľ koná a rozhoduje v prípravnom konaní,
v danom prípade takto však súd nekonal. Za takýchto okolností sa odvolací súd stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že za tento úsek konania, t.j. do prijatia obžaloby súdom, ktorému predchádzalo

zamietnutie sťažnosti obvineného - žalobcu prokurátorom Generálnej prokuratúry SR voči vznesenému
obvineniu, nemôže zakladať príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu konajúceho v mene
štátu podľa cit. § 4 ods. 1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie sa správne vyporiadal s
námietkoužalovanejotom,ženiejeoprávnenákonaťzaštát,ževdanomprípadeorgánomoprávneným
konať za štát je Ministerstvo spravodlivosti SR. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že už za

účinnosti pôvodnej právnej úpravy v § 4 (platnej a účinnej pred 1.1.2013) sa súdy vyporiadali s otázkou
príslušnosti orgánov verejnej moci za škodu spôsobenú v trestnom konaní tak, že zodpovednosť za
škodu vzniknutú v prípravnom konaní nesie vyšetrovateľ a prokurátor, vychádzajúc z rozhodnutia NS
SR sp.zn. 3Cdo/194/2010 z 30.3.2011. Žalovaná v odvolaní neuvádza nové skutočnosti týkajúce sa
uvedenej námietky, na podporu svojich tvrdení poukazovala na rozhodnutia Okresného súdu Rimavská

Sobota, Krajského súdu Banská Bystrica, ktoré boli vydané pred účinnosťou novely zák.č. 514/2003
Z.z., t.j. pred 1.1.2013, pričom ako už bolo vyššie uvedené predmetná otázka bola vyriešená dovolacím
súdom vo veci sp.zn. 3Cdo/194/2010.

31. Nemožno prisvedčiť odvolacej námietke o spornosti odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,

pretože i keď je pravdou, že v dôvodoch rozhodnutia cituje článok 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, z ďalšej časti odôvodnenia rozsudku je zrejmé a nespochybniteľné,
že predmetný nárok posúdil podľa § 17 ods. 2 až 4 zák. č. 514/2003 Z.z. (č.l. 17 rozsudku).

32. Za nedôvodnú je potrebné považovať aj odvolaciu námietku v súvislosti s priznaním nemajetkovej

ujmy a jej výšky. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že súd v danom prípade o náhrade nemajetkovej
ujmy rozhodoval podľa § 17 zák.č. 514/2003 Z.z. nie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
takže záver prijatý v rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Cdo/201/2007 Z.z. nie je možné aplikovať na daný
prípad. Navyše právnou praxou z neskoršieho obdobia bol prekonaný aj tento názor. Nezákonné
trestné stíhanie môže založiť aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovení Obč.zákonníka

(viď. uznesenie NS SR sp.zn. 5 Mcdo/7/2010 z 23.2.2011). Odvolacie námietky žalovanej týkajúcej sa
nedôveryhodnosti svedkov sú len v rovine dohadov, bez akýchkoľvek konkrétnych okolností, ktoré by
boli spôsobilé spochybniť dôveryhodnosť svedkov.

33. Pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania vychádzal z ust. §

16 ods. 4 veta druhá zák.č. 514/2003 Z.z. (správne § 16 ods. 4 veta tretia zák.č. 514/2003 Z.z.)
postupoval správne, pretože toto ustanovenie je ustanovením lex specialis, výslovne uvádza, kedy
začínaplynúťpríslušnémuorgánulehotaomeškania,atotak,žezačínaplynúťnajskôrdňomoznámenia,
že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku. V danom prípade súd priznal nárok na úrok z omeškania prvým dňom nasledujúcim po uplynutí

6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, teda priznal úrok z omeškania v súlade s
týmto zákonným ustanovením. Skutočnosť, že podľa ustanovení OZ týkajúcich sa nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy sa dlžník dostáva do omeškania až po uplynutí doby určenej na plnenie (zaplatenie
nemajetkovej ujmy),nie je podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci lebo ustanovenia OZ upravujú iba tie
vzťahy, ktoré nie sú upravené inými zákonmi (§1 ods. 2 OZ) a v danom prípade k rozhodnutiu, resp. k

priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy nedošlo podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka,
ale podľa ustanovenia osobitného predpisu zák.č. 514/2003 Z.z..34. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu vo výroku, ktorým
žalobe bolo čiastočne vyhovené.

35. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pochybil pri rozhodovaní o výške náhrady trov
konania, pokiaľ nepriznal žalobcovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej
pomoci, a to poradu v advokátskej kancelárii dňa 5.9.2014, 21.1.2015 a 18.3.2015. Nemožno súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, že porady tesne pred pojednávaním nie sú účelne vynaloženým nákladom
vzhľadom na predmet konania a zložitosť. Žalobu o náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. nemožno

považovaťzasporposkutkovejaprávnejstránkejednoduchý,naopakideposkutkovejaprávnejstránke
o spor náročný, takže aj porady s advokátom pred samotným pojednávaním mali svoje opodstatnenie. Z
uvedenýchdôvodovodvolacísúdvsúlades§388CSPzmenilrozsudokvovýrokuotrováchkonaniatak,
že priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, t.j. aj za tri úkony právnej pomoci - porady v advokátskej
kancelárii dňa 5.9.2014, 21.1.2015 a 18.3.2015.

36. Odvolací súd nevyhovel žiadosti žalovanej, ktorou žiadala, aby súd v potvrdzujúcom rozsudku
pripustil dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, keď za otázku
zásadného významu považovala otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu
ust. § 4 ods. 1,2 zák.č. 514/2013 Z.z., keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje
v uvedenej právnej otázke žiadne zjednocujúce stanovisko, ktoré by riešilo predmetný právny problém.

Otázka, ktorý orgán verejnej moci koná v mene štátu v prípade náhrady škody spôsobenej na úseku
trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním
obžaloby bola riešená dovolacím súdom ešte pred účinnosťou novely zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci
sp.zn. 3Cdo/194/2010, ktoré je aplikovateľné aj na ust. zák. 514/2003 Z.z. po novele účinnej od 1.1.2013.
Neobstojí preto tvrdenie žalovanej, že k uvedenej právnej otázke neexistuje žiadne zjednocujúce

stanovisko, ktoré by riešilo predmetný právny problém. Svedčí o tom aj rozhodnutie Krajského súdu
Banská Bystrica sp.zn. 17 Co984/2013 z 26.2.2014, ktoré pripojil žalobca k svojmu vyjadreniu k
odvolaniu žalovanej.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).