Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/609/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614207326
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7614207326.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu CD B. s.r.o., so sídlom
v H. 1, H. vězňů XXXX/XX, F. E., M. republika, O.: 26429705, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému O. P., nar. XX.X.XXXX, bytom A., H. R.
XXX/XX, o zaplatenie 859,13 € istiny s prísl., o odvolaniach žalobcu proti rozsudku 10C 68/2014-21 z

24.júna 2014 a uzneseniu 10C 68/2014-64 z 29.júna 2015 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a konanie
z a s t a v u j e .

V prevyšujúcej časti z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

Z r u š u je uznesenie 10C/68/2014-64 z 29. 6. 2015.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zamietol návrh,
ktorým sa žalobca domáhal proti žalovanému plnenia z indosovanej zmenky, a rozhodol, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007
z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej
len „Nariadenie“) z dôvodu, že považoval pohľadávku žalobcu za zjavne neopodstatnenú a návrh
za neprípustný. Konštatoval, že už z písomných informácií žalobcu priložených k návrhu, ale aj z
úradnej činnosti súdu z mnohých exekučných konaní je zjavné, že uplatnená pohľadávka je zjavne

neopodstatnená a návrh je neprípustný, ktoré skutočnosti skúmal v súlade s vnútroštátnym právom v
zmyslebodu13úvodnýchustanoveníNariadenia.Prednostneposúdiluplatnenýnárokpodľaustanovení
spotrebiteľského práva § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001
Z.z. v znení platnom ku dňu podpísania zmluvy o úvere a podľa § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Z uznesenia
súdu č.k. 13Er 922/2012 zistil, že spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. ako oprávnená podala návrh na
vykonanie exekúcie proti žalovanému ako povinnému na vymoženie plnenia na základe právoplatného

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu ako exekučného titulu, ktorým bola pôvodnému veriteľovi
Pohotovosť s.r.o. priznaná istina, zmenkový úrok, zákonný úrok (spolu s trovami rozhodcovského
konania) zo zmenky, ktorou účastníci zabezpečili svoj záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere uzavretej
medzi spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o. (oprávnená v exekučnom konaní) a žalovaným ako dlžníkom,
pričom cit. uznesením súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a následne
exekučného konanie zastavil s odôvodnením, že úver poskytnutý odporcovi je spotrebiteľským úverom

a dohoda o vyplnení zmenky je neplatná pre rozpor so zákonom. Tieto skutočnosti súd považoval
za také, ktoré netreba dokazovať v pravom zmysle slova s poukazom na ust. § 121 O.s.p. Dospel kzáveru, že návrhu žalobcu nemožno vyhovieť a nie je namieste ani postup, ktorý upravuje Nariadenie
v článku 5 a nasl. Právo zo zmenky, ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní, bolo už uplatnené jeho
predchodcom na rozhodcovskom súde, pričom exekučný súd právoplatným rozhodnutím žiadosť o

udelenie poverenia na základe exekučného titulu vydaného rozhodcovským súdom zamietol a následne
exekučné konanie zastavil. Úverová zmluva bola zabezpečená zmenkou na sumu, ktorá je v rozpore
s ust. § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. platného v čase uzavretia úverovej zmluvy. Dojednanie
dohody o vyplnení zmenky súd považoval za podmienku, ktorá je v zmysle článku 2 písm. a) v spojení s
ustanovením prílohy ods. 1 písm. e) Smernice č. 93/13/EHS výslovne nekalá, nakoľko ide o podmienku,

ktorej dôsledkom a účinkom by bolo priznanie za nesplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa prehnane
vysokého príslušenstva pohľadávky, t.j. zmenkový úrok 0,25 % denne zo zmenkovej sumy. Podporne
súd uviedol, že zmenka je v rozpore aj so zákonom č. 191/1950 Sb. o zmenkách a šekoch v znení
neskorších predpisov, a preto neplatná podľa § 33 ods. 2 cit. zákona, keďže sú v nej uvedené dva
rozdielne dátumy jej splatnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ O.s.p., navrhol rozsudok zmeniť
a návrhu vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania. Namietal, že súd vykonal
dokazovanie listinami, pričom účastníci takéto dokazovanie nenavrhli. Uviedol, že predložil súdu ako
dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, voči forme a obsahu ktorej zo strany žalovaného neboli

vznesené žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších
dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Neboli tak splnené podmienky pre vykonanie iných
dôkazov než navrhnutých účastníkmi konania v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. V prejednávanej veci
súd mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Predpokladom vydania rozsudku bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaný mohol vzniesť

námietky voči zmenke na základe článku 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia, avšak tak neurobil, a preto
musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté vzhľadom na uplatnenie koncentračnej zásady v zmysle
Nariadenia. Súd sám nemôže vznášať voči zmenke námietky za žalovaného. Súd z vlastnej iniciatívy
vykonal dokazovanie, preukazujúce charakter žalovaného ako spotrebiteľa, pričom žalovaný sa tejto
obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju

prakticky uznal. Súd teda dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov,
ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca uviedol,
že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu. Zmenka je pritom platná, je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy, preto
ju nie je možné podmieňovať inými okolnosťami než sú na zmenke uvedené. Súd sa pritom aplikáciou

zákona č. 191/1950 Sb. nezaoberal, hoci predmetom konania je výlučne zmenka, a nie iný záväzkový
právny vzťah. Predovšetkým ignoroval ust. § 17 cit. zákona, v zmysle ktorého žalovaný vo všeobecnosti
nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak nemôže urobiť sám žalovaný, tým menej tak môže urobiť súd.
Pokiaľ aj žalovaný vznesie námietky, je na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné

bremeno teda spočíva na žalovanom a nie je možné ho preniesť na žalobcu. Vytýkal súdu, že vyhodnotil
zmenku ako neplatný právny úkon, pričom tento záver vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto
v konaní nevzniesol, ani nikto z účastníkov ich nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní
v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní je irelevantný.
Záver súdu, že uplatnený nárok je zjavne neopodstatnený a pohľadávka neprípustná, vychádza len

z kauzálnych námietok, ktoré v konaní nikto nevzniesol. Za zjavne neopodstatnený nárok možno v
zmysle Nariadenia uplatnený nárok považovať len vtedy, ak nie sú splnené podmienky konania podľa
O.s.p. alebo žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Nárok sa považuje za neprípustný, ak nie je
v podmienkach Slovenskej republiky vymáhateľný súdnou cestou. V danom prípade však boli splnené
všetky podmienky konania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku a nárok je vymáhateľný súdnou

cestou, preto záver súdu je nesprávny. Rovnako za nesprávny považuje záver súdu, v zmysle ktorého je
zmenka neplatná pre neurčitý údaj splatnosti. Z predloženej zmenky jednoznačne vyplýva, že splatnosť
zmenky je jednoznačne určená na videnie, teda po predložení. Veta „na platenie predložiť v lehote
štyroch rokov od vystavenia“ predstavuje prípustnú modifikáciu lehoty na predloženie zmenky k plateniu
podľa § 34 ods. 1 tretej vety zákona šekového a zmenkového. Z uvedeného je zrejmé, že splatnosť

zmenky nastáva v momente predloženia, pričom predložiť je ju možné v lehote štyroch rokov od jej
vystavenia. Po predložení zmenky v lehote štyroch rokov nastáva jej splatnosť. Za nesprávny považuje
aj záver súdu, v zmysle ktorého zmenkový úrok sa prieči dobrým mravom, a preto je neplatný. Zmenku
vystavil žalovaný, a teda išlo o prejav jeho slobodnej vôle, pričom sadzba zmenkového úroku mu bolav čase vystavenia zmenky známa a s touto súhlasil. Na odôvodnenie svojej argumentácie poukázal
na uznesenia Krajského súdu Prešov sp. zn. 10 Co 79/2013 z 5.9.2013 a Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 43 CoZm 10/2013 z 21.11.2013. Napadnutý rozsudok zároveň považoval za prekvapivý,

keďže žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol, ale najmä je
rozhodnutie v rozpore s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Žalobca v odvolacom konaní vzal čiastočne späť návrh na začatie konania v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. Žalovaný
voči späťvzatiu nemal námietky (§ 101 ods. 3 O.s.p.), preto Krajský súd v Košiciach podľa § 370
Civilného sporového poriadku účinného od 1.6.2016 (ďalej len „CSP“) rozhodol o pripustení čiastočného
späťvzatia žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 853,13 € od 7.6.2011
do zaplatenia, v tejto časti výroku o zamietnutí žaloby zrušil rozsudok a konanie zastavil.

6. Predmetom odvolacieho konania tak zostal odvolaním napadnutý výrok rozsudku o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti, a súvisiaci výrok o trovách konania.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu proti rozsudku

ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, f/ O.s.p. v spojení s ust. §
470 ods. 2 prvej vety CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej
časti podľa § 389 ods. 1 písm. b/, § 391 ods. 1 CSP zrušil a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie.

8. Súd nesprávne aplikoval článok 4 ods. 4 Nariadenia a nesprávne postupoval, keď nepoužil jeho
článok 5 a nasledujúce, i keď bol povinný tak urobiť, čím žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom.
Nesprávnej aplikácie článku 4 ods. 4 Nariadenia v prejednávanej veci sa súd dopustil zamietnutím

návrhu z dôvodu, že považoval pohľadávku za zjavne neopodstatnenú a návrh za neprípustný (bez
ďalšieho postupu, ktorý je upravený v článku 5 a nasl. Nariadenia), lebo pre tento postup neboli
splnené podmienky stanovené v článku 4 ods. 4 Nariadenia. Návrhom totiž nie je uplatnená zjavne
neopodstatnená pohľadávka a návrh nie je ani neprípustný.

9. Súd v rozhodnutí konštatoval, že už z písomných informácií žalobcu priložených k návrhu, ale aj z
činnosti súdu je zjavné, že pohľadávka je neopodstatnená a návrh je neprípustný, lebo návrhom je v
podstate uplatnené právo z neplatnej zmenky. Neplatnosť zmenky bola skonštatovaná v exekučnom
konaní, čo je súdu známe z jeho úradnej činnosti a z toho súd vyvodzuje zjavnú neopodstatnenosť
pohľadávky a neprípustnosť návrhu. Túto však vyvodzuje aj z tej skutočnosti, že zmenka (priložená k

návrhu) je neplatná aj v zmysle zák. č. 191/1950 Sb., lebo má uvedené dve možnosti splatnosti, čo
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť z dôvodu neurčitosti (neurčitý údaj o splatnosti zmenky).

10. Pre rozhodnutie v danej veci bolo potrebné zodpovedať otázku, či už zo samotného návrhu a
priložených listín, prípadne aj v spojení so skutočnosťami známymi súdu z jeho činnosti možno dospieť

k záveru, a to bez vykonania dokazovania, že návrhom je uplatnená zjavne neopodstatnená pohľadávka
alebo že ide o neprípustný návrh, teda bolo potrebné skúmať splnenie podmienok pre rozhodnutie v
zmysle článku 4 ods. 4 Nariadenia.

11. Podľa článku 4 ods. 4 Nariadenia ak sa súd alebo tribunál domnieva, že informácie, ktoré poskytol

navrhovateľ, nie sú dostatočne jasné alebo primerané, alebo ak tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky
nie je správne vyplnené, a pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo návrh
neprípustný, dá navrhovateľovi možnosť tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky doplniť alebo opraviť,
alebo predložiť týmto orgánom určené doplňujúce informácie alebo dokumenty, alebo vziať pohľadávku
späť, a to v lehote určenej týmto orgánom. Na tento účel súd alebo tribunál použije vzorové tlačivo B, ako

je uvedené v prílohe II. Ak sa pohľadávka zdá zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný alebo ak
navrhovateľ tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky nedoplnil alebo neopravil v rámci určenej lehoty,
návrh sa zamietne.12.Zcit.ustanoveniavyplýva,žeaksapohľadávkazdázjavneneopodstatnenáalebonávrhneprípustný,
návrh sa zamietne.

13. Pojmy „zjavne neopodstatnené“ v kontexte zamietnutia pohľadávky a „neprípustné“ v kontexte
zamietnutia návrhu by sa mali určiť v súlade s vnútroštátnym právom v zmysle bodu 13 úvodných
ustanovení Nariadenia.

14. V slovenskom právnom poriadku definícia týchto pojmov nie je obsiahnutá, avšak podľa súdnej

praxe za zjavne neopodstatnenú pohľadávku možno považovať takú, ak už zo samotnej žaloby a k
nej pripojených listín je zrejmé, že nemôže byť priznaná, teda že žaloba nemôže byť úspešná. Ako
príklad možno uviesť uplatnenie prekludovaného práva alebo uplatnenie práva proti subjektu, ktorý nie
je pasívne legitimovaný.

15. Neprípustný podľa súdnej praxe je taký návrh, ktorým sa uplatňuje právo, ktoré nemožno súdne

vymáhať, t.j. zákon vylučuje jeho súdne vymáhanie (napr. § 455 ods. 2 OZ - plnenia z hier a stávok
uzavretých medzi fyzickými osobami).

16. V prejednávanej veci z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd pri rozhodovaní
vychádzal nielen z písomných informácií žalobcu priložených k návrhu, ale aj z exekučného spisu

vedeného na tomto súde pod označenou sp. značkou a z listín v ňom obsiahnutých (rozhodcovský
rozsudok,zmluvaoúvere,uznesenieexekučnéhosúdu),pričomnevykonaldokazovanietýmitolistinami,
či už v zmysle Nariadenia alebo podľa O.s.p. platného v čase rozhodnutia súdu a skutočnosti zistené z
týchtolistinnýchdôkazovpovažovalzaskutočnostiznámesúduzjehočinnosti,ktorénetrebadokazovať.

17. S týmto záverom a postupom súdu prvej inštancie sa nemožno stotožniť. Za skutočnosť známu
súdu z jeho úradnej činnosti možno považovať vedomosť súdu o prebiehajúcich exekučných konaniach
na základe návrhov pôvodného majiteľa zmenky spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., ktorá si uplatňovala
nároky zo zmeniek, ktoré zabezpečovali nároky z úverových zmlúv, v ktorých vystavitelia zmeniek
boli v postavení spotrebiteľa a kde exekučným titulom boli rozhodcovské rozsudky, ako aj vedomosť

o neúspechu oprávneného v týchto exekučných konaniach. Konkrétne dôvody zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia, t.j. z akého dôvodu v tom ktorom prípade bol vyslovený záver, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom a zmenka je neplatná, bolo možné zistiť iba z príslušného
exekučného spisu a listín v ňom obsiahnutých, teda na základe vykonania dôkazu listinami, ktoré súd
sám zadovážil. Súd však dôkazy týmito listinami nevykonal vychádzajúc z nesprávneho záveru, že ide

o skutočnosti známe súdu z úradnej činnosti.

18. Z uvedených dôvodov záver súdu o zjavnej neopodstatnenosti pohľadávky nie je správny. Rovnako
sa nemožno stotožniť ani so záverom súdu, že ide o neprípustný návrh, keďže žalobca v tomto konaní
neuplatňuje právo, ktorého súdne vymáhanie je zákonom vylúčené a uplatnený nárok nie je vylúčený

ani v zmysle článku 2 ods. 2 Nariadenia, ktorý ustanovuje, na ktoré veci sa Nariadenie neuplatňuje.

19. Za tejto situácie neboli splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle článku 4 ods. 4 Nariadenia
a súd mal postupovať podľa článku 5 a nasl. Nariadenia. Ak tak neurobil, odňal tým stranám možnosť
konať pred súdom, a z uvedených dôvodov musel byť napadnutý rozsudok zrušený podľa § 389 ods.

1 písm. b/, § 391 ods. 1 CSP a v zrušenom rozsahu vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

20. Úlohou súdu v ďalšom konaní bude postupovať podľa článku 5 a nasledujúcich Nariadenia a zistiť
skutkový stav prejednávanej veci, pričom spôsob vykonania dôkazov súd určí sám (článok 9 Nariadenia)

v rámci možností daných mu článkami 7 až 9 Nariadenia. Pri posudzovaní otázky spôsobu vykonávania
dôkazov sa súd musí riadiť zásadou hospodárnosti a zohľadniť náklady spojené s tým ktorým spôsobom
vykonávania dôkazov.

21. Konanie podľa Nariadenia je zásadne písomné (čl. 5 Nariadenia), avšak súd v zmysle článku 5

ods. 1 Nariadenia je oprávnený rozhodnúť, či na účely zisťovania skutkového stavu veci je potrebné
(výnimočne) nariadiť ústne pojednávanie. Ústne pojednávanie nie je povinné a súd je oprávnený
vykonať dôkazy bez ústneho pojednávania, čo v prípade listín zabezpečených súdom ex offo znamená
ich doručenie účastníkom a umožnenie sa k nim vyjadriť (čl. 9 CSP). Nie je však vylúčené, že nazáklade vyjadrenia strán k týmto listinným dôkazom vznikne potreba vykonať ďalšie dokazovanie na
ústnom pojednávaní. Spôsob vykonávania dôkazov je teda závislý od okolností a správania strán v
každej konkrétnej veci. Strany aj v tomto konaní sú povinné prispieť k zisteniu skutkového stavu a súd

má možnosť danú v článku 4 Nariadenia požiadať stranu sporu, aby predložila ďalšie informácie a
dokumenty, teda aj listinné dôkazy, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vo veci. Treba pritom podotknúť,
že nesprávnym je taký výklad článku 4 Nariadenia, ktorý vzbudzuje dojem, že súd nemá k dispozícii
iné dôkazné prostriedky, ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými
písomnými dôkazmi, napríklad so spotrebiteľskou zmluvou. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť sudcov

pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z článkov 8 a 9 Nariadenia pritom jednoznačne vyplýva, že aj v európskom
konaní s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a nariadiť
ústne pojednávanie, pokiaľ to považuje za potrebné.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že aj v konaní podľa Nariadenia musí byť zabezpečená ochrana práv
spotrebiteľa a túto nie je možné obísť prostredníctvom konania podľa Nariadenia. Správne preto
postupoval súd prvého stupňa, ak posudzoval uplatnenú pohľadávku a v tej súvislosti aj platnosť
žalobcom predloženej zmenky (dohody o vyplnení zmenky) aj podľa relevantných právnych predpisov
v oblasti ochrany práv spotrebiteľa.

23. Správnosti postupu súdu nasvedčujú aj písomné pripomienky Európskej komisie predsedovi a
členom Súdneho dvora EÚ vo veci C- 328/14, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho
konania podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podaný rozhodnutím Krajského súdu v
Prešove z 10.6.2014 v konaní CD Consulting s.r.o. proti Anne Pančurovej, ktoré sa týka výkladu článku

6 ods. 1 Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS a článku 4 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Prejednávaná vec
satýkapoužitiazmenky(biankozmenky)akozabezpečovaciehoprostriedkuvočispotrebiteľovi.Ztýchto
písomných pripomienok vyplýva, že Smernica č. 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci,
nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne
vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň

zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru Komisie je potrebné
pojem „vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle článku 9 Smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na
článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou
spotrebiteľa je preto potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z
predpisov Únie a judikatúry Súdneho dvora, a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo

skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či
táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi
zmenky námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi,

ktorý poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky v zmysle
vyššie uvedeného by bolo podľa Komisie neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súdny
dvor EÚ vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej špecifiká súdneho konania, ktoré prebiehajú v
rámcivnútroštátnehoprávamedzipredajcomalebododávateľomaspotrebiteľom,nemôžupredstavovať
skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/

EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá. Podľa názoru Komisie je zrejmé, že ak pri vymáhaní dlžnej
sumy z indosovanej zmenky vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej
zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej
ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž
nemožné, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhanie pohľadávky

nie je možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi v takej situácii ostáva možnosť
uspokojiť veriteľa - nadobúdateľa indosovanej zmenky a následne ho zažalovať o náhradu škody, ale
v zmysle § 17 zákona zmenkového a šekového by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať, že
nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Takéto dokazovanie neprimerane sťažuje situáciu
spotrebiteľa. Navyše je zrejmé, že táto požiadavka nie je v súlade s právom Únie, keďže ochrana

spotrebiteľa v zásade nie je závislá od zavinenia veriteľa. Komisia konštatovala, že zrejme týmito
úvahami sa riadil aj slovenský zákonodarca, keďže § 5a zák. č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2014
zakazuje zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy
zmenkou. V tomto smere sa Komisii javí, že táto vnútroštátna úprava dosahuje ciele predpokladanévyššie uvedenými smernicami, vo veci predloženej prejudiciálnej otázky však nie je táto právna úprava
uplatniteľná. Za podstatné však Komisia považovala tú skutočnosť, že abstraktný charakter zmenky
bol spochybnený už v predchádzajúcej úprave spotrebiteľských úverov, ktorá je aplikovateľná na

prejednávanú vec. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. totiž stanovuje, že veriteľ smel
prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak zmenková
suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru
a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere)
vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Okrem toho, ak veriteľ zabezpečil

svoj úver zmenkou a porušil ustanovenie limitujúce výšku príslušenstva, bol povinný zmenku na
požiadanie dlžníka kedykoľvek vydať. Toto pravidlo platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo
postúpenia práv zo zmenky. Pôvodná úprava umožňovala dlžníkovi napraviť nezákonný stav tak, že
dlžník mohol v akomkoľvek okamihu požiadať veriteľa, resp. nového majiteľa zmenky o vydanie zmenky.
Ak by však došlo k súdnemu sporu o platnosť takto vydanej zmenky, podľa názoru Komisie by bolo
potrebné, aby príslušný súd mal možnosť hodnotiť pôvodnú zmluvu, aby mohol posúdiť, či ide vôbec o

spotrebiteľskú zmluvu a či zmenková suma rešpektuje limity uvedené v príslušnom právnom predpise, a
to dokonca aj v situácii, keď zmenka medzičasom zmenila majiteľa. Ak vnútroštátna úprava neumožňuje
súdu v rámci konania o návrhu zo zmenky ex offo zohľadniť neplatnosť zmenky zabezpečujúcej
spotrebiteľský úver, a teda zamietnuť návrh zo zmenky v rámci konania o návrhu zo zmenky, potom
táto vnútroštátna úprava nie je v súlade so zásadou efektivity, keďže v konaniach o návrhu zo zmenky,

v ktorých sú žalovanými spotrebitelia, znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatnenie ochrany, ktorú
spotrebiteľom priznáva Smernica Rady č. 93/13/EHS. Bez právneho významu je skutočnosť, že zmenka
bola indosovaná na obchodnú spoločnosť so sídlom v Českej republike, ktorá následne svoje práva
vyplývajúce zo zmenky uplatňovala pred súdmi Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu, upraveného Nariadením.

24. Komisia sa vyjadrila aj k zneniu článku 4 Nariadenia, a to v tom zmysle, že tento môže vzbudiť
dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky, ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť
oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napríklad so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je
podľa názoru Komisie nesprávny. Cieľom Nariadenia nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov

potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v
záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z
článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná
možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, pokiaľ to považuje
za potrebné. Vzhľadom na uvedené, navrhla Komisia Súdnemu dvoru EÚ odpoveď na predloženú

prejudiciálnu otázku v tomto znení: „Článok 6 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchačlánky4,9a14SmerniceRadyč.87/102/EHSz22.12.1986
o aproximácií zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu,
akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o právach z

indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex offo preskúmavať zmluvu a kauzu
právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež prípadné porušenie zákona
upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, z ktorej zmenka vznikla.“

25. So zreteľom na uvedené odvolací súd uzatvára, že zmenky, ktorými sa zabezpečujú spotrebiteľské
úvery, musia spĺňať okrem všeobecných náležitostí podľa zákona č. 191/1950 Sb. ešte aj ďalšie
(osobitné) náležitosti ustanovené zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a preto platnosť
zmenky (dohody o vyplnení zmenky) je potrebné skúmať aj z týchto hľadísk, či nejde o absolútne
neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch, príp. so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, ktorý s účinnosťou od 1.1.2011 (§ 17 v znení účinnom do 30.4.2014) zabezpečenie
spotrebiteľského úveru zmenkou úplne vylučuje. S účinnosťou od 1.5.2014 tento zákaz je zakotvený
v ust. § 5a zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a vzťahuje sa na splnenie záväzku zo
spotrebiteľskej zmluvy všeobecne.

26. V prejednávanej veci samotná zmenka nie je jediným dôkazom, na základe ktorého môže súd
vo veci rozhodnúť rozsudkom, pretože žalobca v tomto konaní nenavrhol vydať podľa predloženej
zmenky zmenkový platobný rozkaz, ale navrhuje vydať rozsudok. Súd teda môže od žalobcu požadovaťokrem predloženej zmenky aj iné listinné dôkazy, ak ich žalobca má k dispozícii, príp. zabezpečiť si
aj sám iné dôkazy preukazujúce kauzu daného vzťahu. Kauzálny vzťah, ktorý sa viaže ku zmenke,
nemožno posudzovať len v zmenkovom konaní pred vydaním zmenkového platobného rozkazu, pričom

v posudzovanej veci nejde o taký prípad. Žalobca nenavrhol vydať zmenkový platobný rozkaz, preto
v danej veci je nielen možné, ale aj nevyhnutne potrebné posudzovať kauzálny vzťah viažúci sa k
spornej zmenke a žalobca, pokiaľ chce byť úspešným v spore, musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať
opodstatnenosť uplatneného nároku. Z dôvodu, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie veci v
rozkaznom konaní, jeho návrh sa prejedná v sporovom konaní, kde predložená zmenka je len jedným z

listinnýchdôkazovosvedčujúcich,avšakpreabsenciukauzynepreukazujúcichuplatnenýnárokžalobcu.
Keďže v predloženej zmenke nie je žiadna zmienka o kauze, na základe ktorej bola vystavená a súčasne
žalobca na preukázanie svojho nároku iné listinné dôkazy súdu nepredložil ani nimi nedisponoval, súd
prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ pristúpil k zadováženiu listín preukazujúcich kauzu právneho
vzťahu,oktorejzískalvedomostizosvojejúradnejčinnosti(akoexekučnéhosúdu)vjednotlivýchveciach
vedených na tomto súde na základe návrhu pôvodného majiteľa zmenky ako oprávneného.

27. Odvolací súd pre ďalší postup súdu prvej inštancie napokon dodáva, že záver o neplatnosti zmenky
z dôvodu neurčitého údaja splatnosti (uvedenie dvoch rozdielnych údajov o splatnosti), nie je správny.
Údaj v treťom riadku zmenky „zaplatím za túto zmenku pri predložení“ a údaj v ôsmom riadku zmenky
„na platenie predložiť v lehote štyroch rokov od vystavenia“ podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné

považovať za dve rozdielne určenia splatnosti zmenkovej sumy.

28. Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový (ďalej aj „cit. zákon“) zmenku
možno vystaviť: na videnie, na určitý čas po videní, na určitý čas po dáte vystavenia, na určitý deň.
Zmenka na videnie je zročná pri predložení. Musí byť predložená na platenie do jedného roku od dáta

vystavenia. Vystaviteľ môže túto lehotu skrátiť alebo určiť lehotu dlhšiu. Indosanti môžu tieto lehoty
skrátiť (§ 34 ods. 1 cit. zákona).

29. S poukazom na cit. zák. ustanovenia súd vychádzal z nesprávneho názoru, že na predmetnej
zmenke boli dohodnuté dva rozdielne dátumy splatnosti zmenkovej sumy. V ust. § 33 ods. 1 cit. zákona

sú uvedené 4 spôsoby určenia zročnosti - splatnosti zmenky. V § 34 ods. 1 cit. zákona je upravené, kedy
sa zmenka, ktorá má zročnosť na videnie, má predložiť na platenie. Zákonnou lehotou na predloženie
zmenky so zročnosťou na videnie je lehota do jedného roka od dátumu vystavenia zmenky. Uplynutím
tejto lehoty zročnosti zmenky začínajú plynúť lehoty podľa § 70 cit. zákona, ktorým sa zmenkové
nároky premlčujú. Práve plynutie premlčacích lehôt a to, že zmenka zročná na videnie musí byť zo

zákona predložená na platenie do jedného roka od dátumu jej vystavenia, čo je pomerne krátka lehota,
bolo dôvodom, aby zákonodarca umožnil vystaviteľovi zmenky, aby priamo v zmenke túto jednoročnú
zákonnú lehotu na predloženie zmenky na platenie predĺžil.

30. Na predmetnej zmenke nie sú preto dva rozdielne údaje zročnosti zmenky, pretože nie sú na

nej ani uvedené dva údaje „zaplatím“. V treťom riadku zmenky je údaj „zaplatím za túto zmenku pri
predložení“ a v ôsmom riadku zmenky je údaj „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“.
Tento údaj „na platenie predložiť“ je jednoznačne údajom o predkladaní zmenky na platenie, nie je
údajom o lehote zročnosti zmenky, keďže obsahuje údaj „predložiť“ a nie údaj „zaplatím“. Skutočnosť, že
v ôsmom riadku zmenky v údaji „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ chýba údaj „do“,

neznamená, že dlhšia lehota na predloženie zmenky na platenie podľa § 34 ods. 1 cit. zákona nebola
platne určená. Spojenie slov „v lehote 4 rokov od vystavenia“ je predĺžením zákonnej lehoty „do jedného
roka“ a znamená, že kedykoľvek počas 4 rokov od vystavenia zmenky môže majiteľ zmenky predložiť
vystaviteľovi vlastnej zmenky túto zmenku na platenie. Lehota na platenie nemusí byť dohodnutá presne
dátumom, môže byť určená lehotou 2, 3, 4, 5 rokov, 6 mesiacov, 10 mesiacov a podobne od vystavenia.

Lehota splatnosti však musí byť na zmenke určená prísne formálne podľa § 33 ods. 1 cit. zákona, a to
na videnie, na určitý čas po videní, na určitý čas po dátume vystavenia, na určitý deň. Zmenky s iným
časom zročnosti alebo s postupnou zročnosťou sú neplatné (§ 33 ods. 2 cit. zákona).

31. Z uvedených dôvodov súd nesprávne posúdil predmetnú zmenku ako neplatnú v zmysle zák. č.

191/1950 Sb. a z tohto záveru nie je možné vychádzať v ďalšom konaní.32. Uznesením 10C 68/2014-64 z 29.6.2015 súd prvej inštancie pripustil vstup vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV,
Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962.

33. Žalobca v zákonnej lehote podal odvolanie aj proti tomuto uzneseniu, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní citoval ust. § 93 ods. 1 až 3 O.s.p., nové znenie
odsekov 5 a 6 § 93 O.s.p. a uviedol, že podstatnou podmienkou vstupu vedľajšieho účastníka do konania
je súhlas hlavného účastníka, na strane ktorého chce vystupovať, ktorý v danej veci vedľajší účastník

nepredložil. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2013 sp. zn.
3Cdo 188/2012 (R 62/2014), tiež uznesenie sp. zn. 6Cdo 357/2012 z 30.10.2013 a upozornil na podobnú
úpravu tzv. skráteného konania ustanoveného Občianskym súdnym poriadkom a európskeho konania
s nízkou hodnotou sporu, ktoré je upravené Nariadením.

34. S účinnosťou od 1.6.2016 bol prijatý nový procesný právny predpis, a to zákon č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok, ktorý procesný inštitút vedľajšieho účastníka už neupravuje a nahradil ho
komplexnou úpravou intervenienta ako nového právneho inštitútu. Podľa ust. § 81 CSP intervenientom
je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku
sporu, vstupuje do konania z vlastného podnetu alebo na základe oznámenia v spore podľa § 86 CSP,
písomným podaním. Vstup intervenienta je prípustný počas celého konania (§ 82 ods. 1, 2 CSP). Civilný

sporový poriadok už nemá právnu úpravu, podľa ktorej vedľajším účastníkom mohla byť aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti bola ochrana práv podľa osobitného predpisu.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 inštitút vedľajšieho
účastníka nepozná, aj napriek správnosti napadnutého uznesenia v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, občianske združenie VŠEOBECNÁ
OCHRANAPRÁVSPOTREBITEĽOV,Bratislava,Šafárikovonám.7,po1.júli2016vkonaníakovedľajší
účastníkvystupovaťnemôže,lebojehoprocesnépostavenieakovedľajšiehoúčastníkazaniklo,astratilo
tak opodstatnenie aj rozhodnutie o prípustnosti vstupu tohto subjektu do konania.

36. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP zrušil,
lebo nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo uznesenie vydané, zanikli.

37. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV
SPOTREBITEĽOV, so sídlom v Bratislave, Šafárikovo nám. 7, má možnosť predložiť písomné

splnomocnenie udelené účastníkom (žalovaným) na zastupovanie v konaní alebo s ním súd nebude
ďalej konať.

38. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.