Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. december 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/249/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6815207421
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6815207421.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu R. Q., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom M. U., XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpeného Mgr. Martinom Jankovičom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Železničná č. 257/19, 050 01 Revúca, proti žalovanej
Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2,
812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 2 650,37 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 5C/460/2015-77 zo dňa 13. 04. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Revúca vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 2.631,62 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania (prvý výrok) a v závislom výroku o
trovách konania (tretí výrok), p o t v r d z u j e.
II. Žalobca má voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Revúca ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný
súd“) rozsudkom zo dňa 13. 04. 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 631,62 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 28. 10. 2015 do zaplatenia, v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok). Zároveň
uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania a to z titulu zaplateného súdneho poplatku vo

výške 20 Eur a z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 478,78 Eur, na účet jeho právneho zástupcu,
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok).
1.2.Vúvodeodôvodneniarozhodnutiaprvoinštančnýsúdkonštatoval,žežalobcasažaloboudoručenou
dňa 03. 11. 2015 domáhal voči žalovanej z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
- uznesením o vznesení obvinenia, uznesením prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o
vznesení obvinenia a obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry v Revúcej zaplatenia sumy 2 650,37
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 28. 10. 2015 do zaplatenia. V žalobe

uviedol, že uznesením vyšetrovateľa ORPZ v Revúcej mu bolo vznesené obvinenie pre zločin ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v
spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák. Proti tomuto uzneseniu podal prostredníctvom svojho obhajcu
sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Revúcej zo dňa 11.
01. 2012, tak že túto zamietol ako nedôvodnú. Po ukončení vyšetrovania podal prokurátor Okresnej
prokuratúry v Revúcej na neho obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3
písm. c/ Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Rozsudkom Okresného

súdu v Revúcej zo dňa 18. 09. 2013 bol prvotne uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví a
prečinu výtržníctva. Na základe odvolania podaného proti uvedenému rozsudku, Krajský súd v Banskej
Bystrici uznesením zo dňa 06. 02. 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Následne ho Okresný súd Revúca rozsudkom zo dňa 10. 12. 2014 spod obžaloby oslobodil.Tento rozsudok bol konečným rozhodnutím vo veci. V uvedenom trestnom konaní sa od 13. 12. 2011
až do jeho právoplatného skončenia dal obhajovať obhajcom Y.. Y. R., advokátom so sídlom v C..
Tomu za poskytnuté právne služby zaplatil celkovú sumu 2 650,37 Eur, na základe ním vystavenej

faktúry č. 37/2015 zo dňa 22. 04. 2015. Poskytnutie jednotlivých úkonov právnej služby bolo mu bolo
vyúčtované v zmysle Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. V danom prípade je za Slovenskú republiku ako subjekt
povinný nahradiť mu škodu, oprávnená a povinná konať Generálna prokuratúra SR v zmysle § 4 ods.
1 písm. f/ Zák. č. 514/2003 Z.z.. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zaslal

na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré ju obdržalo 27. 04. 2015 a dňa 13. 05. 2015 ju postúpilo
na Generálnu prokuratúru SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 02.09.2015 jeho žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku odložila ako nedôvodnú.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a
na vykonané dokazovanie, na základe ktorého zistil nasledujúci skutkový stav: „Uznesením Okresného
riaditeľstva PZ v Revúcej zo dňa 12. 12. 2011, ČVS: ORP-408/KP-RA-2011-Mč bolo žalobcovi vznesené

obvinenie pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva
v spolupáchateľstve podľa § 20, § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. 10. 2011,
lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že spolu so spoluobvineným
T. F. dňa XX. XX. XXXX v čase okolo 01:00 hodiny na mieste verejnosti prístupnom, pred Q. v C.
na ul. A., okres C., fyzicky napadli E. R., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C., ul. I. XX/XX., okres

C., ktorý v tom čase vychádzal z baru uvedeného Q., napadli ho tak, že ho viackrát udreli do oblasti
hlavy, následne E. R. kričal o pomoc S. R., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C., ul. K. V. XXXX/X,
okres C., ktorý sa nachádzal neďaleko tohto miesta, na čo S. R. išiel smerom ku miestu kde Q. R. a
F. T. napadli R. E., pričom ako ku nim prichádzal tak kričal na nich, že čo to robia, aby prestali, na
čo F. T., vykročil smerom k S. R., ktorého podkopol, následkom čoho S. R. spadol na zem, súbežne

s tým Q. R. udrel R. E. do oblasti hlavy, následkom čoho R. E. spadol na zem, kde ho Q. R. kopal
do rôznych častí tela, kde pri tomto páde si R. E. poranil ľavú ruku a podľa znaleckého posudku utrpel
poranenie a to trieštivú zlomeninu dolnej časti ľavej vretennej kosti s posunom úlomkov a odlomenie
bodcovitého výbežku dolnej časti ľavej lakťovej kosti s obvyklou dobou liečenia a práceneschopnosti
7 až 8 týždňov, kde toto poranenie je v príčinnom vzťahu k vykonanému fyzickému útoku na R. E.,

pričom konaním F. T. neboli S. R. spôsobené poranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske ošetrenie. Proti
uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu sťažnosť, v
ktorej namietal, že skutočnosti uvedené v uznesení o vznesení obvinenia sa nezakladajú na pravde
a nemajú ani oporu v doposiaľ vykonanom dokazovaní. Okresný prokurátor v Revúcej uznesením zo
dňa 11. 01. 2012, č.k. 2Pv/278/11-13 sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol,

lebo sťažnosť nepovažoval za dôvodnú. Po skončení vyšetrovania podal dňa 30. 01. 2013 okresný
prokurátor na súd obžalobu na žalobcu pre skutok totožný so skutkom, pre ktorý mu bolo vznesené
obvinenie. Po uskutočnení konania pred súdom, Okresný súd Revúca rozsudkom zo dňa 18. 09. 2013
č.k. 1T/14/2013 - 234 uznal žalobcu za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods.
3 písm. c/ Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona pre

skutok uvedený v obžalobe, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, výkon
ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 2,5 roka. Proti tomuto rozsudku podal
žalobca prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie, v ktorom namietal správnosť skutkových zistení
na základe vykonaného dokazovania a poukazoval na svoju nevinu. Krajský súd v Banskej Bystrici
na verejnom zasadnutí konanom dňa 06. 02. 2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na opätovné prejednanie a rozhodnutie, pričom uviedol, že sa prvostupňový súd neúplne vysporiadal
s obhajobou obžalovaného a prikázal mu doplniť v tomto smere dokazovanie a vysporiadať sa s
námietkami obžalovaného a prípadne vykonať ďalšie dôkazy podľa vlastného uváženia, opätovne ustáliť
skutkový stav a vo veci opätovne rozhodnúť. Po doplnení dokazovania a opätovnom vyhodnotení
dôkazov Okresný súd v Revúcej rozsudkom zo dňa 10. 12. 2014 č.k. 1T/14/2013 - 315 žalobcu

spod obžaloby pre skutok v nej uvedený oslobodil podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože
nebolo dokázané, že obžalovaný skutok spáchal. Rozsudok súdu nebol napadnutý ďalším opravným
prostriedkom a nadobudol právoplatnosť 24. 02. 2015.“
1. 4. Následne prvoinštančný súd konštatoval, že z dôkazov z pripojeného trestného spisu mal
preukázané, že obhajca žalobcu v predmetnom trestnom konaní vykonal alebo sa zúčastnil presne

špecifikovaných úkonov. Z faktúry č. 37/2015 mal preukázané, že si obhajca žalobcu vyúčtoval odmenu
za právne služby vykonané v uvedenom trestnom konaní v rozsahu, ako ich vykonanie vyplynulo z
trestného spisu. Taktiež hotové výdavky spojené s poskytovaním právnych služieb obhajoby žalobcu vtrestnom konaní a náhradu za stratu času si vyúčtoval v rozsahu, v akom mu tieto skutočne vznikli, s
výnimkou dvoch režijných paušálov vo výške á 7,81 Eur za úkony uskutočnené v r. 2013.
1. 5. Ďalej sa súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca podal dňa 27. 04. 2015 prostredníctvom

svojho právneho zástupcu na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody vo výške 2 650,37 Eur. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 13. 05. 2015
žiadosť postúpilo na Generálnu prokuratúru SR ako orgán príslušný na jej vybavenie. Generálna
prokuratúra SR právnemu zástupcovi žalobcu listom zo dňa 02. 09. 2015 oznámila, že žiadosť o
uspokojenie nároku na náhradu škody bola odložená.

1. 6. Po uvedení zákonných znení článku 46 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, a § 3 ods. 1, 2, § 6
ods. 1, 2 a 3, § 8 ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, 2 a 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 a 3 Zák. č. 514/ 2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v účinnom
znení (ďalej len Zák. č. 514/ 2003 Z. z.), a § 517 ods. 2 občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/ 1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka prvoinštančný
súd uviedol: „Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal uhradenia škody, ktorá mu vznikla z dôvodu

nezákonného rozhodnutia - uznesenia vyšetrovateľa ORPZ Revúca o vznesení obvinenia, uznesenia
prokurátora Okresnej prokuratúry Revúca o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia
a podanej obžaloby Okresnej prokuratúry Revúca. Náhrada škody spočívala v nákladoch vynaložených
na svoju obhajobu v trestnom konaní prostredníctvom zvoleného obhajcu, keďže bol rozsudkom súdu
spod obžaloby právoplatne oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný.“

Následne konštatoval: „Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickým a právnickým osobám
nezákonným konaním svojich orgánov ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva
z čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu.
PodmienkyodškodňovaniaustanovujeZák.č.514/2003Z.z.vúčinnomznení ozodpovednostizaškodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (predtým to bol Zák. č. 58/1969

Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom účinný do 30. 6. 2004).“
1. 7. Konkrétne v súvislosti s prejednávaným sporom potom prvoinštančný súd uviedol, že „predtým
ako pristúpil k meritórnemu prerokovaniu nároku žalobcu skúmal, či bola splnená procesná podmienka
uplatnenia nároku na náhradu škody na súde - predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že táto podmienka splnená bola s výsledkom, že
orgán príslušný na predbežné prerokovanie žiadosti oznámil žalobcovi - poškodenému, že jeho nárok
neuspokojí.“ Následne konštatoval: „Žalobca podal návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím proti pasívne legitimovanému subjektu - Slovenskej republike. Za Slovenskú republiku bola
v predmetnom konaní o náhradu škody podľa súdu oprávnená konať Generálna prokuratúra SR. Zákon

č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v § 4 vymedzuje,
ktorý orgán je oprávnený konať za štát konkrétnych prípadoch spôsobenej škody. Pokiaľ ide o škodu
spôsobenú v trestnom konaní, môže sa jednať o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa Policajného zboru SR alebo povereného príslušníka
policajného zboru SR, prokurátora alebo nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom súdu. Podľa toho, o ktorý z uvedených prípadov ide, je za Slovenskú republiku oprávnené
konať buď Ministerstvo vnútra SR (keď sú naplnené kritériá podľa § 4 ods1 písm. b/ Zák. č. 514/ 2003 Z.
z.), Generálna prokuratúra SR (keď ide o prípady § podľa § 4 ods. 1 písm. f/ Zák. č. 514/ 2003 Z. z.) alebo
Ministerstvo spravodlivosti SR (keď škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom v trestnom
konaní alebo ak bola spôsobená nesprávny úradným postupom súdu v trestnom konaní). Podľa § 4 ods.

1 písm. b/ Zák. č. 514/2003 Z. z. v znení novely Zák. č. 412/2012 Z. z. Ministerstvo vnútra SR koná za štát
v prípade, ak trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného
zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal

na základe záväzného pokynu prokurátora. Podmienky uvedené v tomto ustanovení v jeho bode 1.
musia byť na to, aby za Slovenskú republiku konalo Ministerstvo vnútra SR splnené kumulatívne. V
danom prípade tieto podmienky kumulatívne splnené nie sú, nakoľko prokurátor Okresnej prokuratúry
Revúca zamietol sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia. Možno
teda uzavrieť, že v danom prípade nie je dané oprávnenie Ministerstva vnútra konať za štát.“ V tejto

súvislosti potom ďalej uviedol: „V súlade s názorovou líniou vyjadrenou v rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn. 3Cdo/194/2010 v predmetnom prípade je dané oprávnenie konať v
mene štátu Generálnej prokuratúre SR podľa § 4 ods. 1 písm. f/ Zák. č. 514/ 2003 Z. z. Prokurátor je
oprávnený a povinný v zmysle § 230 ods. 1 TP vykonávať dozor nad dodržiavaním zákonnosti predzačatím trestného stíhania a v celom prípravnom konaní. Pri výkone dozoru je oprávnený a) dávať
záväzné pokyny na postup podľa § 197 TP, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov a
určovať lehoty na ich vybavenie, b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o

stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal
trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne
vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie
v ktorejkoľvek veci, d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie, e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia

policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to
aj miestne nepríslušnému policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi
alebo policajtom, g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie. Prokurátor je
„dominus litis“ prípravného konania a štádia pred začatím trestného stíhania. Môže rozhodovať či trestné
stíhanie bude vôbec začaté, ak už bolo začaté, či bude voči konkrétnej osobe vznesené obvinenie a či
sa bude v začatom trestnom stíhaní pokračovať. Môže taktiež sám, alebo na základe podanej sťažnosti

zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia. V prípade ak tak neurobí, sťažnosť obvineného proti uzneseniu
o vznesení obvinenia zamietne a uznesenie o vznesení obvinenia tak odobrí (ako to bolo aj v prípade
navrhovateľa), pričom sa neskôr ukáže, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané nezákonne,
prichádza prokurátor do úvahy ako orgán, ktorý svojim konaním (rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti
protiuzneseniuovzneseníobvinenia)spôsobilškodu,aknejakáv nezákonnevedenomtrestnomkonaní

(trestnom konaní vedenom na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia) vznikla, keď
ako posledný orgán, ktorý mohol zvrátiť účinky a následky nezákonne vydaného uznesenia o vznesení
obvinenia, tak neurobil.“
1. 8. V súvislosti s námietkou žalovanej, že základ uplatňovaného nároku nie je daný, pretože neexistuje
nezákonné rozhodnutie, od ktorého žalobca odvodzuje nárok na náhradu škody, pretože ani uznesenie

o vznesení obvinenia, ani uznesenie, ktorým prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu ako obvineného
proti uzneseniu o vznesení obvinenia neboli zrušené pre nezákonnosť, prvoinštančný súd uviedol: „V
predmetnom prípade mal súd z vykonaného dokazovania preukázané, že uznesením vyšetrovateľa
zo dňa 12. 12. 2011 ČVS: ORP-408/KP-RA-2011-Mč bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie (...).
Trestné stíhanie sa na podklade uznesenia o vznesení obvinenia proti žalobcovi viedlo aj z dôvodu,

že prokurátor Okresnej prokuratúry v Revúcej toto uznesenie potvrdil a ponechal v platnosti, keď
zamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Na základe uznesenia o vznesení
obvinenia sa voči žalobcovi viedlo trestné stíhanie, v ktorom boli orgánmi činnými v trestnom konaní
robené úkony smerujúce k objasneniu podozrenia voči žalobcovi zo spáchania skutku, ktorý sa mu
kládol za vinu a ktorým sa žalobca musel podrobiť. Trestné stíhanie vedené proti žalobcovi skončilo

právoplatným oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu v Revúcej zo dňa 10. 12. 2014
č.k. 1T 14/2013 - 315, podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku, pretože nebolo preukázané, že skutok
spáchal obžalovaný.“ Následne prvoinštančný súd v tejto súvislosti konštatoval: „Podľa ustálenej českej
a slovenskej judikatúry k Zákonu č. 58/ 1969 a následne Zák. č. 514/2003 Z. z. za nárok na náhradu
škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu treba posudzovať prípady, kedy je trestné

stíhanie vedené voči jednotlivcovi na základe uznesenia o vznesení obvinenia neskôr zastavené, alebo
je obvinený spod obžaloby oslobodený. Jedná sa o špecifický prípad zodpovednosti štátu (porovnaj
napr. uznesenie NS SR zo dňa 18.8.2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). V takomto prípade nezákonné
uznesenie predstavuje uznesenie o vznesení obvinenia (v danom prípade v spojení s uznesením
prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia) a rozhodnutie, ktorým bolo toto

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť je rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie proti obvinenému
zastavené, alebo ktorým bol obvinený spod obžaloby oslobodený.“ Okrem toho poukázal aj na ďalšie
konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
nálezy Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (1Cz 6/90, 1Cdo 53/
1993, 4 M Cdo 15/2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, 3Cdo/194/2010, 7Cdo/145/2011, Nálezy ÚS ČR III.ÚS

2201/2010 zo dňa 11. 04. 2013, IV. ÚS 642/05 zo dňa 28. 08. 2007, II. ÚS 590/08 zo dňa 17. 06. 2008,
III. ÚS 1976/09 z 13. 12. 2011, Nález ÚS SR zo dňa 24. 03. 2011, sp. zn. II ÚS 25/2011 a Pl.ÚS 35/09
zo dňa 06.12.2011).
1. 9. Vo vzťahu k prejednávanej veci potom prvoinštančný súd uviedol, že „uznesenie o vznesení
obvinenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Revúcej, ČVS:ORP-408/KP-RA-2011-Mč zo

dňa 12. 11. 2011 v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry v Revúcej zo dňa 11. 01. 2012
č.k. 2Pv 278/11-13 o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení trestného stíhania, na
podklade ktorého sa začalo viesť a pokračovalo trestné stíhanie voči žalobcovi pre skutok, pre ktorý
bol následne rozsudkom Okresného súdu Revúca zo dňa 10. 12. 2014 č. k. 1T 14/ 2013 - 315 spodobžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že obžalovaný skutok spáchal, sú nezákonnými
uzneseniami, na podklade ktorých možno konštatovať, že štátu vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi
škodu, ktorá mu preukázateľne vznikla v príčinnej súvislosti s nimi.“ Zároveň ďalej konštatoval, že „za

škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s týmito nezákonnými rozhodnutiami, je potrebné považovať
majetkovú ujmu, ktorá žalobcovi vznikla v trestnom konaní vedenom proti nemu alebo v súvislosti s ním
a to už od vykonateľnosti uznesenia o vznesení obvinenia, s poukazom na § 6 ods. 3 Zák. č. 514/2003
Z. z., až do právoplatného oslobodenia žalobcu spod obžaloby.“ Zároveň poukázal na to, že „v zmysle §
17 ods. 1 Zák. č. 514/ 2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za takúto škodu je v zmysle §

18 ods. 1 potrebné považovať aj účelne vynaložené trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní,
v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané. Žalobca preukázal, že mu v trestnom konaní proti nemu
vedenom vznikli trovy na jeho obhajobu zvoleným obhajcom vo výške 2 631,62 Eur za uskutočnené
úkony právnej služby v trestnom konaní, ako aj hotové výdavky na cestovné na cestu z miesta sídla
obhajcu na Krajský súd v Banskej Bystrici na verejné zasadnutie konané dňa 06. 02. 2014, a náhradu za
stratu času stráveného cestou z miesta sídla obhajcu na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktoré obhajca

žalobcovi vyúčtoval v správnej výške podľa Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb. Súd preskúmal trovy žalobcu na obhajobu v trestnom konaní a zistil,
že ich výška bola právnym zástupcom správne uplatnená s výnimkou dvoch režijných paušálov vo výške
á 7,81 Eur v roku 2013 a mal za to, že tieto trovy boli účelne vynaložené.“ Okrem toho v súvislosti s
námietkou žalovanej ohľadom účelnosti jednotlivých úkonov obhajcu žalobcu v predmetnom trestnom

konaní prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne vyargumentoval dôvodnosť a účelnosť
týchto úkonov obhajoby.
1. 10. Keďže prvoinštančný súd dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre priznanie náhrady škody žalobcovi v uplatnenej výške, a to existencia nezákonného
rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a to, že

žalobca preukázal, že mu škoda vznikla vo výške 2 631,62 Eur, jeho žalobe v tejto časti vyhovel, a v
časti, v ktorej svoj nárok nepreukázal (2 režijné paušály po 7,81 Eur v roku 2013) jeho žalobu zamietol.
1. 11. Zároveň uviedol, že „v zmysle § 16 ods. 4 Zák. č. 514/ 2003 Z. z. v spojení s § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/ 1995 Z. z. v účinnom znení
priznal žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy priznanej titulom náhrady škody vo výške o päť

percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, 5,05% ročne z dlžnej sumy od 28. 10. 2015, teda odo dňa
nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku.“
1. 12. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal prvoinštančný súd z v tej dobe platného a účinného
ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný

v prevažnej časti uplatneného nároku (99,29 % uplatneného nároku) priznal plný nárok na náhradu
trov účelne vynaložených na uplatnenie jeho práva v celom rozsahu proti žalovanej, ktorá v konaní
v prevažnej časti úspešná nebola. Za účelne vynaložené trovy žalobcu považoval zaplatený súdny
poplatok zo žaloby vo výške 20 Eur a trovy jeho právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony
právnej služby vo výške 478,78 Eur, teda v celkovej výške 498,78 Eur.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie
2. 2. V odôvodnení odvolania žalovaná uviedla, že odvolanie podáva z dôvodov, že konanie má

inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania poukázala na to, že „ani jeden z orgánov
verejnej moci nevydali nezákonné rozhodnutie, resp. že by nesprávne úradne postupovali. Došlo k

situácii, ktorá sa v trestnom konaní bežne stáva, a ktorú Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach
výslovne pripúšťa a upravuje, že trestné konanie až v štádiu konania pred súdom bolo ukončenej inak,
než odsúdením obžalovaného.“ V tejto súvislosti ďalej uviedla, že sú jej „známe rozhodnutia niektorých
súdov k právnej úprave náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom), ktoré prezentovali názor založený na tom, že zastavením

trestného stíhania alebo postúpením trestného stíhania obvinenej osoby alebo jej oslobodením spod
obžaloby nastávajú dôsledky obdobné zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení
obvinenia. S týmto názorom súdov je možné súhlasiť, ale len v tej časti, ak by sa mali hodnotiť
dôsledky takéhoto postupu v trestnom konaní. To znamená, že ak niekto v trestnom konaní bol spodobžaloby oslobodený, takéto rozhodnutie súdu možno považovať za obdobu rozhodnutia napr. o zrušení
uznesenia o vznesení obvinenia. V žiadnom prípade však takéto rozhodnutie v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže mať obdobné dôsledky, pretože všetky rozhodnutia, ako aj

postupy (úkony) policajného orgánu, prokurátora, ale i sudcu, ktoré boli vydané, resp. vykonané v
zákonom vymedzenom štádiu trestného konania, boli zákonné, teda v súlade s Trestným poriadkom.“
2. 4. Žalovaná ďalej uviedla, že „extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č.
514/2003 Z.z. bol síce judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký
význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania,

resp. oslobodenie spod obžaloby, avšak uvedený záver nemôže byť príjímaný absolútne a bezvýhradne.
Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé
vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného,
bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti trestného prípadu.“ V tejto súvislosti poukázala na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 07. 11. 2012 sp. zn. I. ÚS 548/2012 a na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 13. 11. 2013 sp. zn. II. US 163/2013. S prihliadnutím na závery vyplývajúce

z uvedených rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky a na jej (žalovanej) vyjadrenia, že
predmetné trestné konanie prebehlo zákonne, mal súd prvej inštancie zohľadniť posun v judikatúre a
mal dospieť k záveru, že nárok na náhradu škody žalobcovi nevznikol, nakoľko absentuje nezákonné
rozhodnutie.
2. 5. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaná uviedla, že je sporné, či je vôbec dôvodná náhrada

účelne vynaložených trov konania podľa podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vtedy, keď sa
nejedná o prípady povinnej obhajoby. Na rozdiel od súdu prvej inštancie zastáva názor, že trovy
obhajoby v trestnom konaní nie je možné automaticky považovať za účelne vynaložené trovy konania
pri rozhodovaní o náhrade škody. Má za to, že pri rozhodovaní o náhrade škody má byť preukázanie
účelnosti vynaložených trov konania predmetom dokazovania na pojednávaní, pričom žalobca v konaní

nepreukázal účelnosť vynaložených trov konania. Taktiež má pochybnosti, či boli správne vyúčtované
trovy na obhajobu v trestnom konaní, nakoľko už aj súd prvej inštancie nepriznal dva režijné paušály.
Taktiež má pochybnosti, či pri rozhodovaní o náhrade škody možno za účelne vynaložené trovy konania
považovať obhajcom účtovanú DPH. Keby si žalobca zvolil obhajcu, ktorý nie je platiteľom DPH, boli
by jeho trovy na obhajobu nižšie. Keď si i napriek tomu zvolil obhajcu, ktorý je platcom DPH, pričom si

musel byť vedomý zvýšených trov na obhajobu, nemožno tieto výdavky žalobcu považoval za účelne
vynaložené trovy konania.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (ktorých výšku presne špecifikoval).
3. 2. V samotnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca uviedol konkrétnu argumentáciu, prečo
nesúhlasí s názorom žalovanej uvedeným v odvolaní, že prvoinštančný súd mal pri svojom rozhodnutí
vychádzať z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 07. 11. 2012 sp. zn. I. ÚS 548/2012 a
na nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 11. 2013 sp. zn. II. US 163/2013.

3. 3. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej o neúčelnosti vynaložených trov jeho obhajoby v
predmetnom trestnom konaní z dôvodu, že sa nejednalo o prípad nutnej obhajoby žalobca uviedol, že
podstatnou okolnosťou pre priznanie v tomto spore uplatňovaného nároku na náhradu škody je vznik
škody u obvineného, ktorou je majetkový úbytok finančných prostriedkov na jeho strane a tento nastane
obvinenému práve len pri trovách obhajoby, ktoré uhradil svojmu splnomocnenému obhajcovi. Naopak,

v prípade, ak by bol obvinený oslobodený spod obžaloby a bol by mu v danom prípade ustanovený
obhajcaexoffo,kuškodeobvinenéhobynedošlo,nakoľkovtakomprípadebysištátspätnenenárokoval
vynaložené finančné prostriedky na trovy obhajoby ustanovenému obhajcovi od obvineného. Tým by
faktický došlo k tej istej situácii, kedy by štát v plnom rozsahu vynaložil tie isté finančné prostriedky na
trovy obhajoby zo svojho.

3. 4. V súvislosti s námietkou žalovanej, že nijakým spôsobom nepreukázal, či trovy obhajoby v časti
týkajúcej sa náhrady za stratu času a cestovného boli uplatnené oprávnene, žalobca uviedol, že bolo
na žalovanej, aby takýto návrh na doplnenie dokazovania v spore produkovala do času vyhlásenia
dokazovania za skončené, čo však neurobila a v tomto smere bola pasívna.
3. 5. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že súčasťou priznanej náhrady škody bola aj DPH, ktorú

si v rámci trov obhajoby vyúčtoval jeho obhajca v predmetnom trestnom konaní, tak v tejto súvislosti
žalobca uviedol, že žalovaná mu nemôže popierať ústavné právo na obhajobu, ktoré zahŕňa to, že si
mohol zvoliť akéhokoľvek obhajcu a týmto sa nechať obhajovať v trestnom konaní.4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolanie žalovanej bolo podané dňa 27. 05. 2016, teda ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z.,
Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný
sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: Ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha

už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s
poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.

3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.631,62 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania (prvý výrok) a v závislom výroku o
trovách konania (tretí výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie
citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho
rozhodnutia, ktoré je nie len podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom

sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa
zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní de facto neuviedla žiadne také relevantné
skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a

s ktorými by sa prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia veľmi podrobne a náležite nevysporiadal.

10. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej
uvedené v odvolaní.

11. 1. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala neexistenciu nezákonného rozhodnutia, tak v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta zák. č. 514/2003
Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať

na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (bližšie viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne
neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra
dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,

ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej
sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania alebo v jeho
priebehu,alenasamotnývýsledoktrestnéhostíhania.(viďnapr.RozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca 2011).
11. 2. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného
stíhania, zastavenie trestného stíhania, ale i oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.).Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutia o oslobodení spod
obžaloby sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného
stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o
začatítrestnéhostíhaniaprenezákonnosť.Ústavnoprávnyzákladnárokujednotlivcananáhraduškodyv
prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, alebo v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby,

treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým
v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto

situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie - viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 1. novembra 2010).
11. 3. V súvislosti s argumentáciou žalovanej uvedenou v odvolaní odvolací súd uvádza, že tento
koncept akceptuje ustálená judikatúra súdov bez ohľadu na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne

nepoužíva pojem „zodpovednosť za výsledok trestného konania“
11. 4. Vyššie uvedená argumentácia žalovanej je preto neopodstatnená.

12. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé
začatietrestnéhostíhania,resp.každévznesenéieobvinenia,ktoréneviedlokprávoplatnémuodsúdenia

obvineného, resp. obžalovaného, pričom v tejto súvislosti poukazovala na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 07. 11. 2012 sp. zn. I. ÚS 548/2012 a na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 13. 11. 2013 sp. zn. II. US 163/2013, tak v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že
s týmto aspektom sa prvoinštančný súd zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol, prečo
uvedenérozhodnutiavtomtoprípadeneaplikoval.Jehoargumentáciajenielenveľmiprecíznaalogická,

ale jej i správna, a odvolací súd sa s ňou v plnom rozsahu stotožňuje.

13. 1. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, ktorou spochybňovala účelnosť vynaložených trov
obhajoby žalobcu v predmetnom trestnom konaní z dôvodu, že sa nejednalo o prípad nutnej obhajoby
odvolací súd uvádza, že zo strany žalovanej ide o absolútne nepochopenie významu ústavného práva

na právnu pomoc vyplývajúceho z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Toto ústavné právo má
každý, teda i taký obvinený alebo obžalovaný, u ktorého osobitný zákon nevyžaduje nutnú obhajobu.
Potom je absolútne logické, že ak u takéhoto obvineného alebo obžalovaného vzniknú predpoklady na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., má podľa § 18 ods. 3 uvedeného zákona právo i na
náhradu trov právneho zastúpenia.

13. 2. Odvolací súd v súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou žalovanej uvádza, že uvedené ústavné
právo na právnu pomoc (aj v prípade trestného konania) v sebe zahŕňa i právo vybrať si takého právneho
zástupcu (resp. obhajcu), voči, ktorému má osoba realizujúca toto právo dôveru a to bez ohľadu na
to, či zvolený právny zástupca (obhajca) je platiteľom DPH alebo nie. Je absolútne scestné požadovať
po osobe, ktorá je obvinená alebo obžalovaná, aby v prípade, ak mieni využiť svoje ústavné právo na

právnupomoc(naobhajobu)skúmala,čiňouzvolenýprávnyzástupca(obhajca)jeplatiteľomDPHalebo
nie, z dôvodu, aby v prípade, ak jej vznikne nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., štát
nemusel znášať zvýšené výdavky zahŕňajúce i náhradu DPH.

14. Odvolací súd nemohol akceptovať ani ďalšiu odvolaciu námietku žalovanej, ktorou spochybňoval

správnosť a účelnosť vyúčtovaných trov obhajoby žalobcu v predmetnom trestnom konaní. Odhliadnuc
od toho, že prvoinštančný súd previedol ohľadom tejto otázky náležité dokazovanie a účelnosť úkonov
obhajcu žalobcu (obvineného resp. obžalovaného) v predmetnom trestnom konaní v odôvodnení svojho
rozhodnutia i náležite vysvetlil, žalovaná v rámci prvoinštančného konania po zákonnom poučení podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. nenavrhovala ohľadom trov obhajoby vykonanie ďalšieho dokazovania.

Uvedený odvolací argument žalovanej je teda z procesného hľadiska v rámci odvolacieho konania
neakceptovateľný.15. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil
žalovanejpovinnosťzaplatiťžalobcovisumu2.631,62Eurspresnešpecifikovanýmúrokomzomeškania
(prvý výrok) a v závislom výroku o trovách konania (tretí výrok)podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP

ako vecne správny potvrdil.

16. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne

podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).