Uznesenie – Exekúcia a výkon rozhodnutí ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/96/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711200519
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6711200519.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Martina Ľuptáka, PhD. a JUDr. Silvie Zdráhalovej
Rúfusovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO : 35 807 598, právne zastúpený: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: Q. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX S.,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka
60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 18116/10, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške
315, - EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k.
26Er/14/2011-19 zo dňa 05. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 26Er/14/2011-19 zo dňa 05. mája 2016 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie, (ďalej len „súd
prvej inštancie“), zastavil exekúciu podľa § 243f ods. 5 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný
poriadok“). Súd prvej inštancie po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v zmluve o úvere zo dňa
06.10.2009 je povinný označený ako fyzická osoba, ktorá mala obchodné meno a IČO, ale zmluvu
podpísal ako fyzická osoba. Predmetná zmluva má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy,
obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka. Obsah zmluvy zjavne nesvedčí o
tom, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi.
Bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného
subjektu voči subjektu podriadenému, čo je typické pre spotrebiteľské zmluvy. Na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy ťaží dôkazné bremeno dodávateľa (oprávneného). Oprávnený
nepreukázal, že peňažné prostriedky boli dlžníkovi poskytnuté na účel podnikania. Povinného preto treba
jednoznačne považovať za spotrebiteľa. Ďalej súd prvej inštancie s poukazom na § 243f Exekučného
poriadku dospel k záveru, že oprávnený mal podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku povinnosť v
stanovej lehote doplniť návrh na vykonanie exekúcie, ktorú vzhľadom na oznámenie zo dňa 21.01.2016
nesplnil a preto rozhodol podľa citovaných zákonných ustanovení tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti napadnutého uznesenia a exekúciu zastavil.

2. Proti uvedenému uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie,
ktoré odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. d) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“). V odvolaní oprávnený razantne odmietol spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu.
Namietol, že zmluva o úvere bola uzavretá a úver bol poskytnutý na účel podnikania, čo povinný
deklaroval v zmluve a túto skutočnosť potvrdil svojim podpisom. Pre kvalifikáciu povahy poskytnutého
úveru bol úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Oprávnený bol preto v dobrej viere, že
nejde o spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ bolo potrebné chrániť dobrú vieru druhej zmluvnej
strany a túto obligáciu bolo možné charakterizovať ako obchod. Povinný vyhlásil, že údaje uvedené v

zmluve sú pravdivé. Oprávnený neskúmal, akým spôsobom bol úver použitý, pretože to bola pre neho
nepodstatná informácia. Povinný dokonca takúto informačnú povinnosť voči oprávnenému nemal. Na
zmluvu podľa jeho názoru nebolo možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch a OZ, pretože
nejde o spotrebiteľský právny vzťah. Rozhodujúce bolo na aký účel bol úver poskytnutý, v tomto
prípade na výkon podnikania, a nie na aký účel bol úver následne použitý. V prípade, ak by súd
napriek vyššie uvedenému považoval vzťah medzi oprávneným a povinným za spotrebiteľský, trval
oprávnený na tom, že dodatočná povinnosť prihliadnuť na neprípustnosť použitia zmenky bola vo vzťahu
k právoplatným rozhodnutiam o zmenkových nárokoch prejavom porušenia ústavnej zásady ochrany
práv nadobudnutých v dobrej viere, nepochybne pravou retroaktivitou, pretože sa spätne zasahuje do už
priznaných nárokov v súlade s vtedajším právom, pričom takýto postup nemožno oprieť ani o extenzívny
výklad a uplatnenie priameho účinku smernice 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pretože v prípade zmenkového nároku nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Smernica tak
bola neaplikovateľná na zmenky. Zákonodarca riešil v § 17 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch túto
situáciu zodpovednosťou veriteľa z takéhoto zmenkového uplatnenia voči dlžníkovi zodpovednosťou za
škodu. Takúto námietku in personam pre porušenie zákonného zákazu mohol dlžník v rozhodcovskom
konaní uplatniť. Rozhodca nemohol prihliadnuť na nemožnosť zabezpečiť splnenie dlhu zmenkou,
pretože povinný vznik škody netvrdil a ani ho nepreukazoval. Okrem toho zákaz zmenky nemohol
spôsobiť jej nevykonateľnosť, pretože zmenka je cenný papier a jej vznik nemožno poprieť. Prihliadať
na to, že jej vznik je zakázaný, voči zmenke samotnej nie je možné. Bez relatívnej námietky dlžníka (na
náhradu škody) súd ex offo nemohol prihliadať na zákaz zmenky, pretože ten ex offo môže prihliadať
len na neplatnosť právnych úkonov, t. j. na neplatnosť zmluvy o úvere.

3. Vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve oprávnený uviedol, že išlo o bezvýhradnú rozhodcovskú zmluvu,
pretože rozhodcovská zmluva nevyžadovala od spotrebiteľa, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Podľa názoru oprávneného, prijatie argumentácie súdu by znamenalo úplné znemožnenie
využitia rozhodcovského konania, pričom z ust. § 53 ods. 1 písm. r) OZ v žiadnom prípade nevyplýva
úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Podľa jeho názoru
bolo úplne nepochybné, že alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, jednak v zmysle
vnútroštátneho práva, ale aj v zmysle smernice č. 93/13/EHS. Oprávnený ďalej poukazoval na to, že
uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, a preto rozhodcovská
zmluva bola individuálne dojednaná. Čo sa týka samotnej zmluvy o úvere, tú uzatvorili zmluvné strany
podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „OBZ“) na účely poskytnutia úveru
na výkon povolania. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne na zmenke
nebola neprimeraná a nebola v rozpore s poctivým obchodným stykom. Záverom oprávnený navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Odvolanie oprávneného bolo doručené povinnému na vyjadrenie. Povinný sa k podanému odvolaniu
nevyjadril.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP), (ďalej len „odvolací súd“), preskúmal
vec podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario)
a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Na
zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolací súd v súlade s § 387 ods. 2 CSP
uvádza aj ďalšie dôvody:

6. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že exekúcia bola vedená na základe exekučného titulu
- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s.
sp. zn. SR 09538/10 zo dňa 20.10.2010, ktorým rozhodcovský súd priznal peňažné plnenie, ktoré
bolo predmetom exekúcie na podklade zmenky. Zmenka slúžila na zabezpečenie splnenia povinnosti
povinného ako dlžníka zo zmluvy o úvere uzavretej s oprávneným dňa 06.09.2009, s ktorou bola
súčasne uzavretá v rovnaký deň aj rozhodcovská zmluva. Následne súdny exekútor na základe návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie, spísaného dňa 10.12.2010 u súdneho exekútora, podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie vydal dňa 04.04.2011 súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5611 045309*. Následne súd prvej inštancie po
opätovnom preskúmaní spisového materiálu napadnutým uznesením exekúciu zastavil.

7. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,
exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca

2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci
pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 ak to povaha veci nevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

9. Podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 proti rozhodnutiam podľa §
57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m) je prípustné odvolanie.

10. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou
tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie
exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa
§ 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

11. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v
lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

12. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017) v návrhu na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je
fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným.
Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým
radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti
osvedčujú.

13. Odvolací súd, viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), považuje odvolaním napadnuté
uznesenie za vecne správne. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s predloženými argumentmi
účastníkov konania a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil.

14. Podľa právnej úpravy platnej a účinnej od 23.12.2015 obsiahnutej v § 243f Z. poriadku, zavedenej
zákonom č. 438/2015 Z. z. bol oprávnený, v prebiehajúcich exekúciach na základe nároku zo zmenky
proti fyzickej osobe, povinný v lehote 30 dní od nadobudnutia účinnosti zákona, opísať vlastný právny
vzťah s povinným zo zmenky. Účelom uvedenej právnej úpravy bolo skúmanie, či bola povinnému,
ktorý bol spotrebiteľom, v konaní pred všeobecným alebo rozhodcovským súdom poskytnutá primeraná
ochrana, resp. bolo prihliadnuté na prípadnú neprípustnosť zmenky. V § 243f ods. 4 Exekučného
poriadku je upravená vyvrátiteľná právna domnienka, podľa ktorej sa každý právny vzťah zo zmenky
vystavenej fyzickou osobou považuje za spotrebiteľský právny vzťah a sú dané dôvody pre zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Je preto na oprávnenom, aby uviedol
také skutočnosti, ktoré sú spôsobilé vyvrátiť, že a) nejde o spotrebiteľský právny vzťah, alebo b) ide o
spotrebiteľský právny vzťah, avšak nie sú dané dôvody pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
m) Exekučného poriadku. Zároveň je nevyhnutnou povinnosťou oprávneného, aby opísal vlastný vzťah
s povinným, t. j. hospodársku kauzu jeho konania (§ 39 ods. 4 Exekučného poriadku). Ak oprávnený tieto
skutočnosti nepreukáže a nevyvráti tak právnu domnienku v § 243f ods. 4 Exekučného poriadku, súd
musí exekúciu zastaviť. Ku skúmaniu, či ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah však súd pristúpi
až potom, ako si oprávnený splní svoju dôkaznú povinnosť a tento vzťah opíše (napr. išlo o zabezpečenie
úverovej zmluvy a pod.) Ak však oprávnený neuviedol z akého právneho dôvodu (hospodárskej kauzy)
bola vôbec zmenka povinným vystavená, súd sa ďalej právnym vzťahom nezaoberá, pretože platí
domnienka podľa § 243f ods. 4 Exekučného poriadku. To znamená, že ak by aj skutočne nešlo o
spotrebiteľský vzťah, avšak oprávnený napriek tomu neopísal vlastný vzťah zo zmenky, platí, že ide
o vzťah spotrebiteľský v zmysle § 243f ods. 4 Exekučného poriadku. Táto premisa vyplýva z toho,
že uvedená zákonná domnienka platí dovtedy, kým nie je preukázaný jej opak, a to bez ohľadu na
materiálnu povahu právneho vzťahu.

15. S poukazom na vyššie citované ustanovenia zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom
súdu prvej inštancie, podľa ktorého oprávnený neuniesol svoje dôkazné bremeno o vlastnom vzťahu
s povinným na základe zmenky. Oprávnený v doplnení návrhu v podstate len argumentuje tým, že na
predmetný vzťah sa § 243f Exekučného poriadku nevzťahuje, pretože predmetný právny vzťah nie je
spotrebiteľský a uvedené ustanovenie zákona sa vzťahuje len na spotrebiteľské právne vzťahy.

16. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorý
napriek zákonnej domnienke v § 243f ods. 4 Exekučného poriadku posudzoval, či predmetný vzťah
je spotrebiteľský. Povinný je v zmluve označený aj ako fyzická osoba - podnikateľ a rovnako aj ako
fyzická osoba nepodnikateľ s rodným číslom, číslom OP a trvalým pobytom. Z toho dôvodu je sporné, či
oprávnený vstúpil do záväzku zo zmluvy o úvere s povinným ako podnikateľom alebo nepodnikateľom.
Okrem toho zmluva je zjavne adhéznou zmluvou, ktorú používa oprávnený voči väčšiemu počtu
žiadateľov o úver a jej obsah povinný nemohol ovplyvniť. V prípade pochybností o charaktere zmluvného
vzťahu v záujme zachovania princípu ochrany spotrebiteľa platí výklad - v pochybnostiach v prospech
spotrebiteľa (§ 54 ods. 2 OZ).

17. Dôkazné bremeno, že sa nejednalo o spotrebiteľský úver pritom ťažilo v tomto prípade oprávneného.
Oprávnený však ani v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zmeniť právny záver
súdu prvej inštancie. V odvolaní síce poukázal na to, že povinný bol označený ako podnikateľ, a preto
sa na právny vzťah vzťahuje Obchodný zákonník, neuviedol však z akého dôvodu duplicitne v zmluve
uviedol povinného aj ako fyzickú osobu. To znamená, že pochybnosť, ktorú sám spôsobil, keď označil
povinného ako podnikateľa a zároveň aj ako fyzickú osobu, neobjasnil. Túto skutočnosť, oprávneným
nevysvetlenú a neobjasnenú, je potrebné preto vykladať na jeho ťarchu aj v zmysle právneho názoru
uvedeného v náleze Ústavného súdu SR pod sp. zn. I. ÚS 243/07, ktorý aplikoval súd prvej inštancie
(formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne je potrebné vykladať v neprospech toho, kto ich
do zmluvy uložil). Potom je v zásade irelevantné, ak sa oprávnený odvoláva na dobrú vieru pri uzavretí
zmluvy, že jednal s podnikateľom. Ak mal oprávnený skutočne záujem uzavrieť zmluvu s podnikateľom,
nebol daný dôvod na to, aby do zmluvy označil povinného aj ako fyzickú osobu. Je vylúčené, aby sa
oprávnený domáhal dobrej viery v pochybnostiach, ktoré vyvolal on sám pri spísaní adhéznej zmluvy.

18. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že obchodné podmienky zmluvy o úvere v 17. bode obsahujú
vyhlásenie podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že ich zmluvný vzťah sa bude riadiť Obchodným
zákonníkom. V prípade, ak by skutočne bolo úmyslom oprávneného uzatvoriť zmluvu o úvere s
podnikateľom, nebol by predsa daný dôvod na uvedenie vyhlásenia podľa § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka, pretože zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 5 písm. d)
Obchodného zákonníka, teda na zmluvu o úvere medzi podnikateľmi sa vždy aplikujú ustanovenia
Obchodného zákonníka. To však neplatí, ak ide o spotrebiteľský úver, ktorý sa spravuje špeciálnym
právnym režimom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti je podstatné, že
oprávnený urobil súčasne vyhlásenie podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, t. j. malo ísť o tzv. nepomenovanú zmluvu (zákonom neupravenú). Podľa
názoru odvolacieho súdu toto vyhlásenie oprávnený urobil účelovo, keď uviedol, že ide o nepomenovanú
zmluvu. Jeho cieľom bolo zjavne typovo odlíšiť predmetnú zmluvu od zmluvy o úvere (či už podľa
Obchodného zákonníka, alebo zákona o spotrebiteľských úveroch). Jeho úmyslom tak bolo sťažiť
skutočné posúdenie, o aký zmluvný vzťah išlo. Súčasne oprávnený urobil vyhlásenie podľa § 262 ods. 2
Obchodného zákonníka z dôvodu, aby podriadil právnym režim zmluvy pod dispozitívnejšie ustanovenia
Obchodného zákonníka, kde sa preferuje zmluvná voľnosť oproti režimu občianskeho práva, vrátane
ochrany spotrebiteľa. Vyššie popísané účelové konanie oprávneného tak odvolací súd vyhodnotil ako
ďalší argument preukazujúci, že v predmetnej veci nešlo o podnikateľský právny vzťah.

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie správne rozhodol, keď podľa § 243f ods. 5
Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

20. Vo vzťahu k námietkam oprávneného odvolací súd ešte uvádza, že oprávnený netvrdil a nepredložil
žiadne dôkazy, ktoré by vyvrátili záver súdu o tom, že išlo o spotrebiteľský právny vzťah, a že dohoda
o vyplnení zmenky bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

21. Procesná nečinnosť odvolateľa bola dôvodom, pre ktorý odvolací súd nevyhodnotil námietky
odvolateľa ako relevantné. Pokiaľ odvolateľ namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k právnym
dôvodom, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva na prejednanie
veci, nemá táto námietka odvolateľa právne opodstatnenie. Oprávnený mal možnosť vyjadriť sa ku
všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam podaním odvolania, čo aj využil. Aj podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho
konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le
Compte, Van Leuven a De Meyere v. Belgicko zo dňa 23. júna 1981, Adolf v. Rakúsko zo dňa 26.

marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko zo dňa 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).
22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 3. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.