Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17C/205/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114205945
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3114205945.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul.

Pajštúnska 5, IČO: 35724803, zastúpený zástupcom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
ul. Pajštúnska 5, proti odporcovi: P. L., bytom S., ul. J.G.S. XXX/XXX, zastúpený JUDr. Patrikom
Podhorským, advokátom so sídlom v Bratislave, ul. Zámocká 36, o zaplatenie 3.969,94 eur s
príslušenstvom, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a .

II.Navrhovateľ je povinný nahradiťodporcovitrovykonaniavovýške1.445,79eur,ktorépozostávajú

z trov právneho zastúpenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresnému súdu Trenčín bol dňa 14.03.2014 doručený návrh navrhovateľa zo dňa 03.03.2014, ktorým
sa proti odporcovi domáhal, aby súd rozhodol o splnení jeho povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu
5.802,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 5.802,22 eur od 21.04.2013
do zaplatenia a vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 781,65 eur. Zároveň si uplatnil aj právo na
náhradu trov konania. Tento návrh odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa
27.06.2013uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom, postupcom SLSP, a.s., a navrhovateľom, postúpil
postupca na navrhovateľa pohľadávku voči odporcovi. Dňa 21.05.2008 uzatvoril odporca s postupcom

Zmluvuč.XXXXXXXXX,nazákladektorejpostupcaposkytolodporcovipeňažnéprostriedky.Podmienky
čerpania týchto prostriedkov, podmienky ich splácania, podmienky pri ich neplnení a ďalšie náležitosti
sú upravené v úverovej zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa zmluvy postupca
poskytol odporcovi úver vo výške 6.638,78 eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške
152,69 eur, vždy do 20. dňa v mesiaci. Pohľadávka navrhovateľa ku dňu jej postúpenia predstavovala
sumu 8.619,89 eur, ktorá pozostávala z istiny v sume 6.573,89 eur, riadneho úroku v sume 1.208,80
eur, úrokov z omeškania v sume 837,20 eur a ostatného príslušenstva v sume 0 eur, v súlade s

prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok. Údaje, výška a špecifikácia postúpených pohľadávok je
deklarovaná postupcom ako generovaný údaj z bankového systému. Sumu 837,20 eur predstavujúcu
úrok z omeškania si navrhovateľ v tomto konaní neuplatňuje. Uplatňuje si splátky úveru splatné od
20.03.2010 do 20.04.2013 v počte 38 a celkovej výške 5.802,22 eur. Odo dňa postúpenia pohľadávky
odporca neuhradil na uplatňované splátky nič. Uplatnené úroky z omeškania predstavujú zákonné úroky
z omeškania.

Nazákladenávrhunavrhovateľasúddňa22.05.2014vydalplatobnýrozkaz,protiktorémupodalodporca
riadny odpor. V ňom vzniesol námietku premlčania a poukázal na § 52 ods.2 Občianskeho
zákonníka, § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a namietal aj nesprávne úročenie úrokov
z omeškania.V priebehu konania podaním zo dňa 12.09.2014 vstúpil do konania vedľajší účastník, ktorý podaním zo
dňa 15.01.2016 z konania vystúpil. Preto súd na jeho vyjadrenia neprihliadal. Vedľajšieho účastníka v

konaní pritom právne zastupoval rovnaký právny zástupca, ktorý zastupuje aj odporcu.

Uznesenímzodňa08.06.2016súdkonanievčastižalovanejsumyvovýške1.832,28eurspolusúrokom
zomeškaniaztejtosumyaúrokomzomeškaniavsume420,66eur zastavil.Vďalšompriebehukonania
potom konal o uplatnenom práve navrhovateľa na zaplatenie sumy 3.969,94 eur spolu s vyčísleným

úrokom z omeškania vo výške 360,99 eur a úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
3.969,94 eur od 21.04.2013 do zaplatenia.

V písomných vyjadreniach zo dňa 28.07.2015 a zo dňa 15.01.2016 právny zástupca navrhovateľa
uviedol, že súdu predložil relevantné oznámenie postupcu odporcovi o postúpení pohľadávky, spolu
s podacími hárkami, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie

postúpenej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4 Obo/210/01 a uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/133/2013. V súvislosti
s ustanovením § 92 ods.8 zákona o bankách uviedol, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou
legitimáciou navrhovateľa ako postupníka pohľadávky. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej
vety ustanovenia § 92 ods.8 zákona o bankách je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, a to

pojem peňažný záväzok ako celok, a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia
použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne
aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej
vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť
aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia,

podľa ktorého „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte
pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok.” Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú, vetu ustanovenia.

Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením
ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku,
najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba
rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká
už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za

zmluvne dohodnutých podmienok. Ďalej poukázal aj na obdobný názor doc. JUDr. Kristiána Csacha,
PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z uvedeného vyplýva, že doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo
zákona o bankách. Okrem tohto názoru poukázal na právny názor Okresného súdu Prievidza uvedený

v rozsudku zo dňa 30.03.2015 sp.zn. 12C/63/2014, podľa ktorého len samotné nepreukázanie písomnej
výzvy za stavu, že banka splnenie tejto povinnosti vyhlasuje v zmluve o postúpení pohľadávky, nemôže
zneplatniť túto zmluvu. Je však nepravdepodobné, že by banka pri tak dlhom omeškaní dlžníka zostala
nečinná a nevyzývala dlžníka k plneniu. Tento súd takisto dospel k záveru, že ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého dlhu voči banke presiahol jeden rok, postúpenie

pohľadávky nebolo viazané ani na písomnú výzvu banky v zmysle § 92 ods.8 zákona o bankách.
Záverom poukázal na skutočnosť, že predložil súdu výzvu banky zo dňa 21.12.2009, ktorou v konaní
preukázal, že právny predchodca navrhovateľa splnil všetky povinnosti, ktoré mu § 92 ods.8 zákona o
bankách ukladá, teda že pred postúpením pohľadávky vyzval odporcu na úhradu omeškaných splátok.

Dňa 14.08.2015 bolo súdu doručené písomné vyjadrenie právneho zástupcu odporcu, v ktorom navrhol,
aby súd návrh v celom rozsahu zamietol. K návrhu uviedol, že úverová zmluva, od ktorej navrhovateľ
uplatňujesvojeprávojebankovouzmluvouazároveňajspotrebiteľskouzmluvou.Pretosariadirežimom
Občianskeho zákonníka. Dojednanie o režime Obchodného zákonníka je podľa § 52 ods.2 Občianskeho
zákonníka neplatné. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. I. ÚS 402/2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3MCdo/14/2014.
Taktiež poukázal na to, že nebolo preukázané, kedy a ako právny predchodca navrhovateľa (banka)
vyzval odporcu na zaplatenie zvyšného dlhu, kvôli omeškaniu so splátkami ani splnenie podmienok
postúpenia pohľadávky v zmysle § 92 ods.8 zákona o bankách. Podľa neho neboli splnené tam uvedenépodmienky na postúpenie pohľadávky banky voči odporcovi, a to písomná výzva banky a aby bol klient
ohľadom tejto pohľadávky v omeškaní aspoň 90 dní. Postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom je
podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Nepreukázanie platného postúpenia pohľadávky má za

následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka, navrhovateľa. Na podporu tejto argumentácie
uviedol a citoval časti rozhodnutí všeobecných súdov, a to Okresného súdu Nitra sp.zn. 9C/261/2013,
Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 7C/209/2014, Okresného súdu Galanta sp.zn. 26C/261/2014 a
15C/33/2014, Okresného súdu Považská Bystrica sp.zn. 3C/195/2014 a 3C/206/2014, Okresného súdu
Prešov sp.zn. 9C/153/2014 a 7C/190/2014, Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 13C/212/2014,

Okresného súdu Trenčín sp.zn. 20C/20/2014, Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 9C/137/2014,
Okresného súdu Partizánske sp.zn. 1C/48/2014, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013. K
vyjadreniu pripojil aj kópie niektorých z nich. V zásade uviedol, že nepredložením dôkazu o odoslaní
výzvy v zmysle § 92 ods.8 zákona o bankách navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
splnenia tejto povinnosti. Je potrebné zaoberať sa tým, kedy bola výzva odporcovi doručená, a to za
účelom vyhodnotenia dodržania 90 dňovej lehoty po splatnosti záväzkov odporcov. O tom, či vôbec bola

výzva zaslaná odporcovi, navrhovateľ žiaden dôkaz nepredložil. Na podporu tejto svojej argumentácie
poukázal aj na právny názor JUDr. Andrey Tomlainovej, publikovaný v Bulletine SAK č.10/2007. Ďalej
sa vo svojom vyjadrení zaoberal aj možnosťou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru navrhovateľom,
ktorý nie je bankou, keďže nemá bankovú licenciu. Táto časť vyjadrenia a argumentácie však na
prejednávaný prípad nedopadá, pretože navrhovateľ ani netvrdil, že by vyhlásil mimoriadnu splatnosť

úveru. Rovnaký záver platí aj pre časť vyjadrenia, v ktorej sa právny zástupca odporcu zaoberá
rozsahom postúpenia pohľadávky, nakoľko pohľadávka bola postupovaná po splatnosti celého úveru.

V písomnom vyjadrení zo dňa 04.11.2015 právny zástupca odporcu v podstate zopakoval a aj zostručnil
svoju argumentáciu.

Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnili právni zástupcovia
účastníkov konania a odporca.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní uviedol, že navrhovateľ sa plne pridržiava svojich

doterajších vyjadrení a návrhu. Jeho podstatou je to, že odporca uzatvoril s právnym predchodcom
navrhovateľa úverovú zmluvu, na základe ktorej čerpal peňažné prostriedky v sume 200.000 Sk, tieto
sa zaviazal spolu s úrokmi splatiť do 20.04.2013. Odporca úver riadne nesplácal, preto bol právnym
predchodcom navrhovateľa písomne vyzvaný na úhradu svojho dlhu výzvou zo dňa 21.12.2009.
Vzhľadom k tomu, že odporca si ďalej svoj dlh neplnil a bol v omeškaní viac ako 90 dní, čo vyplýva

aj z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok, na základe ktorej navrhovateľ nadobudol predmetnú
pohľadávku proti odporcovi, je splatný jeho dlh v žalovanej výške. Táto pozostáva z nezaplatených
splátok úveru splatných od 21.03.2010 až do konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom na časový odstup sa
navrhovateľovi od postupcu pohľadávky nepodarilo zabezpečiť doklady preukazujúce odoslanie výzvy,
prípadne jej doručenie. Archív postupcu sa nachádza na inom mieste, a je komplikované tieto doklady

zabezpečiť. V prípade upomienok išlo o obyčajné poštové zásielky. Je potrebné vychádzať z rozumného
predpokladu, že banka vyzývala klienta, ktorý bol v omeškaní na úhradu jeho dlhu ešte pred postúpením
pohľadávky voči klientovi a takisto že, pri omeškaní trvajúcom viac ako rok preukázanie výzvy nie je
potrebné. K rovnakému záveru dospel Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 12Co/223/2015 z
16.03.2016, v ktorom sa vyjadril, že ak omeškanie trvá viac ako rok, nie je potrebné vyzývať dlžníka

bankou na zaplatenie dlžnej sumy. Omeškanie odporcu trvalo viac ako rok, vychádzajúc z prílohy k
zmluve o postúpení pohľadávok, kde je uvedené, že omeškanie trvalo 1252 dní.
Právny zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že odporca v prvom rade namieta nedostatok vecnej
aktívnej legitimácie navrhovateľa, v dôsledku neplatného postúpenia pohľadávky na navrhovateľa, čo
možno konštatovať v dôsledku nedodržania § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Odporca má zato, že banka,

teda právny predchodca navrhovateľa, riadne nevyzval odporcu na splatenie jeho nesplácaného dlhu,
v dôsledku čoho nemohol postúpiť pohľadávku na navrhovateľa. Odporca rozporuje existenciu výzvy
na zaplatenie dlhu odporcu bankou ako hmotnoprávny predpoklad pre riadne postúpenie pohľadávky v
úverovom vzťahu. Ak by súd mal za to, že navrhovateľ je aktívne legitimovaný, zotrváva na námietke
premlčania, ktorú vzniesol, nakoľko navrhovateľ si uplatňuje časť žalovanej sumy, ktorá je už premlčaná,

pretože je prednostne potrebné na rozhodnutie aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď ide o absolútny obchod, pretože odporca je spotrebiteľom v tomto vzťahu. Na podporu svojej
argumentácie ohľadne potreby preukázania riadneho doručenia výzvy banky v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 5Co/460/2015, v zmyslektorého je preukázanie doručenia výzvy nevyhnutné pre preukázanie aktívnej legitimácie navrhovateľa
v tomto konaní, či na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/251/2016, ktorým zotrváva
na rozhodovacej praxi, že je potrebné preukázať doručenie predmetnej výzvy klientovi banky. Obdobne

rozhodli aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp.zn. 21.04.2016, sp. zn. 9Co/147/2016 a Krajský súd v
Trnave v rozsudku zo dňa 26.01.2016, sp.zn. 23Co/574/2015.

Odporca na pojednávaní uviedol, že žiadna výzva na úhradu dlhu od banky mu doručená nebola.

Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa so všetkými listinnými dôkazmi, ktoré
navrhovateľ súdu predložil, a to: Úverová zmluva zo dňa 21.5.2008, Všeobecné obchodné podmienky
účinné od 1.8.2002, Dodatok č.7 k VOP, oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 9.7.2013, Zmluva
o postúpení pohľadávok zo dňa 27.6.2013, príloha č.1 k zmluve o postúpení pohľadávok, výzva zo
dňa 21.12.2009, tabuľka - výpis z bankového informačného systému na č.l. 111 a podací hárok zo
dňa 23.07.2013. Po takto vykonanom dokazovaní súd zistil pre rozhodnutie o návrhu tento podstatný

skutkový stav, ktorý následne právne posúdil podľa nižšie citovaných ustanovení zákonov:

Slovenská sporiteľňa a.s. (banka) dňa 21.05.2008 uzatvorila s odporcom Zmluvu o splátkovom úvere
č. 0363708032, ďalej len „zmluva o úvere“, na základe ktorej sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala
poskytnúť odporcovi úver vo výške 200.000,- Sk, a odporca sa ako dlžník zaviazal za dohodnutých

podmienok úver vrátiť do 20.04.2013 v pravidelných 59 mesačných splátkach vo výške 4.600 Sk.
Súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné obchodné podmienky (ich kópia je spise na č.l. 4 a nasl.).
Dňa 27.06.2013 uzatvorila Slovenská sporiteľňa a.s. s navrhovateľom Zmluvu o postúpení pohľadávok
č. 0655/2013/CE, ďalej len „zmluva o postúpení“, na základe ktorej mal navrhovateľ nadobudnúť
pohľadávku veriteľa, postupcu, z úverovej zmluvy voči odporcovi. Od nej navrhovateľ odvodzuje aj svoju

aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení je
súčasťou postúpených aktív (súboru pohľadávok) aj pohľadávka voči odporcovi ako dlžníkovi. V nej
je takisto uvedené, že splatnosť pohľadávky je dňa 20.04.2013 (rovnako ako je uvedené v úverovej
zmluve).Dňa21.12.2009vyhotovilaSlovenskásporiteľňaa.s.list(adresátomlistujeodporca),označený
ako „Výzva“, ktorého obsahom je oznámenie, že splácanie pohľadávky z úveru č. 363708032 je v

omeškaní ku dňu 30.11.2009 vo výške 518,66 eur. V prípade neuhradenia dlžnej sumy najneskôr do
10 dní od doručenia výzvy pristúpi banka k zvereniu vymáhania pohľadávky do mandátnej správy tretej
osobe. Dňa 09.07.2013 vyhotovila Slovenská sporiteľňa a.s. list (adresátom listu je odporca), ktorého
obsahom je oznámenie o postúpení jej pohľadávky na navrhovateľa. Tento list bol odoslaný odporcovi
dňa 23.07.2013.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

Podľa§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka,vzneníúčinnomvčasevznikuzáväzkovéhovzťahu,
touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o

úvere ( § 497).

Podľa § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka v účinnom znení, spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.Podľa § 524 ods.1, ods.2 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.

Podľa § 92 ods.8 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Po vykonaní dokazovania (pričom boli vykonané všetky dôkazy navrhnuté navrhovateľom) súd na
zistený a vyššie popísaný skutkový stav aplikoval vyššie citované ustanovenia právnych predpisov, a

vec právne posúdil takto:

Navrhovateľ si v konaní uplatňuje svoje právo na peňažné plnenie (pohľadávku) zo zmluvy o úvere.
Túto pohľadávku mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení. Odporca navrhol zamietnuť návrh
navrhovateľa v celom rozsahu, pretože na základe predmetnej zmluvy o postúpení sa navrhovateľ nestal

veriteľom odporcu. Išlo totiž o neplatnú zmluvu o postúpení pohľadávok pre jej rozpor so zákonom, a
to zákonom o bankách. Preto sa súd v prvom rade zaoberal touto argumentáciou, ktorá má zásadný
význam pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa. Zaoberal sa teda skutočnosťou, či navrhovateľ je
aktívne vecne legitimovaný v tomto spore na základe zmluvy o postúpení pohľadávok.

Vo všeobecnosti pre občianske súdne konanie platí, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania určitej
tvrdenej skutočnosti (tvrdenia) zaťažuje v konaní toho účastníka, ktorý sa dovoláva použitia nejakej
právnej normy a právneho následku z nej vychádzajúceho. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma. Odtiaľ tiež vyplýva,
kto je nositeľom dôkazného bremena. V prejednávanej veci je tým pádom navrhovateľ nositeľom

dôkazného bremena okrem iného aj ohľadne svojho tvrdenia o tom, že mu uplatnená pohľadávka proti
odporkyni patrí.

Po zistení skutkového stavu súd konštatuje, že navrhovateľ platne nenadobudol pohľadávku, ktorej
splnenia sa voči odporkyni v tomto konaní domáha. Je tomu tak pre rozpor zmluvy o postúpení

so zákonom, a teda pre jej neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uzavretím tejto
zmluvy o postúpení nebolo dodržané ustanovenie § 92 ods.8 zákon o bankách. Navrhovateľ v konaní
nepreukázal, že by odporca udelil banke, teda postupcovi, súhlas s postúpením pohľadávky banky voči
nej na iný nebankový subjekt. Tento súhlas sa podľa uvedeného ustanovenia o bankách nevyžaduje
iba v prípade, ak by aj napriek písomnej výzve banky jej klient (odporca) bol nepretržite dlhšie ako 90

kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Urobenie
takejto výzvy banky, však nebolo vykonaným dokazovaním preukázané. Dôkazom o tejto skutočnosti nie
je iba existencia listu, v ktorej je obsiahnutá takáto výzva. Na uskutočnenie výzvy je ipso facto potrebné
túto výzvu aj doručiť jej adresátovi, alebo minimálne mu ju odoslať do jeho dispozičnej sféry. Navrhovateľ
žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal to, že tento list bol odporcovi aspoň odoslaný. Pritom

túto okolnosť odporca v priebehu konania poprel. Navrhovateľ preukázal odoslanie oznámenia banky
o postúpení pohľadávky (list zo dňa 09.07.2013), avšak nie predmetnej výzvy. Aj z tejto skutočnosti je
možné usudzovať, že predmetná výzva nebola odporcovi ani odoslaná.K rovnakému právnemu záveru o nevyhnutnosti urobenia výzvy klientovi podľa § 92 ods.8 zákona o
bankách a preukázanie jej doručenia pre platné postúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt, ktorý nie
je bankou, dospeli v obdobnej veci napríklad aj Krajský súd v Bratislave v uznesení sp.zn. 6Co/203/2015

zo dňa 19.05.2015, Krajský súd v Prešove v uznesení sp.zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29.05.2014, Krajský
súd v Žiline v rozsudku sp.zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21.04.2016, Krajský súd v Trnave v rozsudku sp.zn.
23Co/574/2015 zo dňa 26.01.2016, Krajský súd v Trenčíne v rozsudkoch sp.zn. 5Co/460/2015 zo dňa
13.01.2016, sp.zn. 6Co/603/2015 zo dňa 22.03.2016, sp.zn. 17Co/251/2016 zo dňa 18.05.2016.

K argumentácii navrhovateľa, spočívajúcej v tom, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách platí
výnimka v prípade, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahne jeden rok, kedy banka môže takúto pohľadávku postúpiť aj bez súhlasu
klienta, súd uvádza, že podľa názoru súdu z použitia bodkočiarky za prvou časťou vety vyplýva, že táto
výnimka platí iba pre prípad upravený v prvej časti vety, teda pre prípad postúpenia pohľadávky, ktorú
klient banke uhradil, avšak až po jednom roku od vzniku omeškania so splácaním dlhu z úveru. Touto

výnimkou je sledované to, aby bolo sankcionované nesplácanie dlhu z úveru, ktoré trvá dlhšie obdobie
(jeden rok).

K argumentácii navrhovateľa spočívajúcej v poukázaní na rozhodnutie NSSR, sp.zn. 4Obo/210/2001
súd uvádza, že je podľa jeho názoru nedôvodná. Podľa súčasnej právnej úpravy (ktorá je iná aká

bola platná v čase vydania uvedených rozhodnutí), musí súd z úradnej moci v zmysle § 5b zákona
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadať na akúkoľvek zákonnú prekážku alebo zákonný
dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak
bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Takisto vo vyššie uvedenej veci
prejednávanej najvyšším súdom nešlo o spotrebiteľský vzťah, ale o obchodnoprávny vzťah. Rovnako

je potrebné vnímať kvalitatívny rozdiel prejednávaných prípadov (skutkových okolností) spočívajúci v
tom, že poskytovanie úverov bankami je regulované a podlieha štátnemu dohľadu. Je zrejmé, že aj
obchodovanie (ich postupovanie) s pohľadávkami vzniknutými z takéhoto podnikania, je aj vzhľadom na
spoločenský význam úverovania spoločnosti (napr. aj spotrebiteľov, obyvateľov) bankami, regulované.
A to práve predmetným ustanovením zákona o bankách. V prípade, na ktorý poukazoval navrhovateľ

išlo o dvojstranný zmluvný záväzkový vzťah, vzniknutý na základe zmluvy o dielo. Navyše dôvodom,
pre ktorý namietal dlžník neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, bola neurčitosť zmluvy o postúpení
pohľadávky, teda nie výslovný rozpor so zákonom. Pritom neurčitosti tohto právneho úkonu sa dovolával
ten, kto nebol jeho účastníkom. Je teda zrejmý iný rozmer prípadu, v ktorom najvyšší súd rozhodol
tak, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu

legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd ako prejudiciálnu otázku neskúma
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.

K rozhodnutiu Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co/133/2013 sa súd nevie vyjadriť, nakoľko jeho celý
obsah mu nie je známy a toto rozhodnutie mu nie je dostupné. Právny zástupca navrhovateľa ho súdu

nepredložil, iba poukázal na časť jeho odôvodnenia. Súd aj preto zotrváva na svojom závere.

S názorom navrhovateľa podporeným aj rozhodnutím Okresného súdu Prievidza, sp.zn. 12C/63/2014,
že len samotné nepreukázanie písomnej výzvy za stavu, že banka splnenie tejto povinnosti vyhlasuje v
zmluve o postúpení pohľadávky, nemôže zneplatniť zmluvu o postúpení pohľadávky, súd nesúhlasí. Ako

je zrejmé z predchádzajúcej časti tohto odôvodnenia, viaceré rozhodnutia krajských súdov zastávajú
opačný názor, s ktorým sa konajúci súd stotožňuje, a ku ktorému dospel aj sám. Takisto podľa jeho
názoru nie je možné ukladať povinnosti len na základe pravdepodobnosti o určitej rozhodnej skutočnosti,
a to aj v prípade, že ide o banku. Vychádzať iba z predpokladu (aj keď rozumného), že banka by si
svoju zákonnú povinnosť splnila, pretože je bankou a dlžník je v omeškaní dlhšiu dobu, je neprípustné.

Každý prípad je pritom individuálny. Účtovanie poplatku za upomienku na ťarchu úverového účtu takisto
nepreukazuje existenciu riadnej výzvy. V tejto súvislosti súd poukazuje na všeobecnú zásadu platnú aj
pre súkromné právo platné v Slovenskej republike vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým,
resp. zákony sú písané pre bdelých), podľa ktorej si každý má strážiť a chrániť svoje práva.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože odporca
bol v konaní plne úspešný. Odporca si uplatnil v rámci trov konania, ktoré vyčíslil v podaní zo dňa
30.06.2016, trovy právneho zastúpenia v sume 1.714,11 eur. Odporca si vyčíslil trovy v zákonnej lehote

troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku.

Súd posúdil uplatnené trovy právneho zastúpenia a určil, že tieto pozostávajú z odmeny za päť účelne
vykonaných úkonov právnej služby a to: príprava a prevzatie zastúpenia zo dňa 12.08.2015, písomné
podanienasúdtýkajúcesavecisamej-vyjadreniezodňa12.08.2015,účasťnapojednávaniachvdňoch
04.02.2016, 14.04.2016 a 30.06.2016, z náhrady za stratu času a z náhrady cestovných výdavkov.

Za každý z vyššie uvedených úkonov právnej služby patrí právnemu zástupcovi odporcu podľa § 10
ods.1, § 13a ods.1 písm. a/, c/, d/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhláška“,
odmena podľa § 10 ods.1 vyhlášky vo výške 200,85 eur (vychádzajúc z tarifnej hodnoty vo výške

5.802,22 eur), s výnimkou účasti na pojednávaní konanom dňa 30.06.2016, pretože v tom čase bola
tarifná hodnota sporu len 3.969,94 eur (po čiastočnom zastavení konania). Za tento úkon právnej služby
súd určil odmenu v sume 141,09 eur. Ku každému z týchto úkonov patrí právnemu zástupcovi odporcu
podľa § 16 ods.3 vyhlášky aj režijný paušál - náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu pre príslušný rok, v ktorom bol úkon právnej

služby poskytnutý. Výpočtový základ v roku 2015 bol vo výške 839 eur a v roku 2016 vo výške 858 eur.
Celkovú výšku odmeny spolu s režijnými paušálmi súd určil v sume 987,01 eur.

Súd nepriznal v rámci náhrady trov právneho zastúpenia odmenu za úkon právnej služby, a to
vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu zo dňa 04.11.2015, pretože tento úkon právnej služby nebol účelný.

Právny zástupca odporcu v ňom len zopakoval rovnakú právnu argumentáciu ako vo vyjadrení zo dňa
12.08.2015, za ktorú mu súd odmenu priznal. Navyše vo veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom
mohol túto argumentáciu aj predniesť.

Právnemu zástupcovi odporcu, ktorý je advokátom so sídlom v Bratislave, patrí aj náhrada za stratu času

podľa § 17 ods.1 vyhlášky vo výške jednej šesťdesiatiny príslušného výpočtového základu za každú
aj začatú polhodinu za úkony, ktoré vykonal v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, teda v prípade, že ich
vykonal v Trenčíne a nie v Bratislave. Ide o prípad právneho zastúpenia na troch pojednávaniach. Cesta
na jedno pojednávanie vrátane cesty späť trvala šesť začatých polhodín. Celkovú výšku náhrady za
stratu času strávený cestou na pojednávanie a späť súd určil v sume 85,80 eur (6 x 14,30 eur). Za cestu

na tri pojednávania mu tak patrí náhrada za stratu času v sume 257,40 eur.

V rámci náhrady trov právneho zastúpenia súd priznal odporcovi aj náhradu cestovných výdavkov v
súvislosti s účasťou jeho právneho zástupcu na pojednávaniach. Právny zástupca odporcu použil na
dopravu motorové vozidlo zn. JEEP Grand cherokee s ev. č. BL986KU a s kombinovanou spotrebou 7,5

litra nafty na 100 km jazdy. Vzdialenosť medzi sídlom právneho zástupcu vedľajšieho účastníka a sídlom
súdu je približne 130 km. Priemerná cena 1 litra nafty podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky
bola v 5. týždni 2016 (01.02.2016 - 07.02.2016) vo výške 0,957 eura, v 15. týždni 2016 (11.04.2016 -
17.04.2016) vo výške 0,995 eura a v 26. týždni 2016 (27.06.2016 - 03.07.2016) vo výške 1,077 eura.
Základná náhrada za použitie vlastného osobného cestného motorového vozidla je stanovená podľa

opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny č. 632/2008 Z.z. vo výške 0,183 eura za 1 km
jazdy. Právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka tak vznikli cestovné výdavky na cestu na uvedené
pojednávania v celkovej výške 201,38 eur (18,66 eur + 47,58 eur; 19,40 eur + 47,58 eur; 20,58 eur +
47,58 eur).

Celkovú výšku trov právneho zastúpenia odporcu súd určil v sume 1.445,79 eur.

V zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je navrhovateľ povinný nahradiť trovy konania
zo zákona na účet právneho zástupcu odporcu.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.