Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. december 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115235998
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4115235998.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Československá obchodná banka, a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, zast. Advokátska
kancelária HMG LEGAL, s. r. o., so sídlom Bratislava, Štefanovičova 12, proti žalovaným: 1. K. N., nar.
XX.XX.XXXX,bytomY.-Z.,B.XXX/X,2.A.N.,nar.XX.XX.XXXX,bytomY.,B.XXX/X,zast.Mgr.Ivanom
Košťálom, advokátom, so sídlom Nitra, Štúrova 11, o zaplatenie 15.985,18 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. októbra 2016 č. k.
14C/716/2015-80 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade
sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 15.985,18 eura a úrok z omeškania vo výške
8,05% ročne zo sumy 14.076,74 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku, v časti zaplatenia riadneho úroku vo výške 16,90% ročne zo sumy 9.524,05 eura

od 01. 12. 2015 do zaplatenia návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal
právo na náhradu trov konania vo výške 90%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 9 ods. 1, 2 zák.
č. 129/2010 Z. z., § 11 ods. 1 písm. a/, b/, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, § 53d, § 39, §
551 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z., článok 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS a na základe vykonaného dokazovania
zistil, že žalobca ako banka dňa 01. 12. 2011 uzatvoril so žalovanými v 1. a 2. rade Zmluvu o ČSOB
spotrebiteľskom úvere č. 004596067R, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným v 1. a 2. rade

spotrebiteľský úver vo výške 10.000 eur. V čl. II. bolo uvedené, že riadne splatenie pohľadávky banky
sa zabezpečuje dohodou o zrážkach zo mzdy uzatvorenou s dlžníkmi (žalovanými). V čl. IV. zmluvy
je dohodnutá pevná úroková sadzba, ktorou sa bude úročiť úver a to vo výške 16,90 % ročne. Ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN") predstavuje 22,75 % ročne a celkové náklady spojené
s týmto úverom predstavujú čiastku 23.653,63 eura. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery
nákladov je 11,66%. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali splácať úver v 120-tich mesačných splátkach
vždy k 15. dňu v mesiaci, prvá splátka je splatná dňa 15. 01. 2012 a posledná dňa 15. 12. 2021 vo výške

174,37 eura. V čl. VII. je riešené poistenie úveru, pričom v bode 13 je uvedené, že mesačný poplatok
za poistenie úveru je 19,08 eura. V čl. VIII je dohoda o zrážkach zo mzdy, kde v bode 1 je uvedené: „Pre
zabezpečenie pohľadávok banky voči dlžníkovi, vyplývajúcich z tejto zmluvy, sa zmluvné strany v súlade
s ustanovením § 551 Občianskeho zákonníka v platom znení dohodli na takejto dohode o zrážkachzo mzdy dlžníka, a to pre prípad, že dlžník bude v omeškaní so splácaním úveru, resp. poruší svoje
povinnosti z tejto zmluvy. Súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky pre ČSOB spotrebiteľské úvery.
Žalobca dňa 06. 10. 2013 a 16. 12. 2013 doručil žalovaným výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky, pričom

v tejto bolo uvedené, že ku dňu 15. 12. 2013 predstavuje dlh žalovaných sumu 1.635,12 eura. Žalobca
zaslal žalovaným oznámenie o zosplatnení dlhu zo dňa 16. 02. 2014, v ktorom im oznamoval, že ČSOB
vyhlásila celú svoju pohľadávku za splatnú dňom 15. 02. 2014 a zároveň ich vyzvala na zaplatenie
celého dlhu v sume 11.262,44 eura. Z prehľadu úverovej histórie (č. l. 57) vyplýva, že žalovaní zaplatili
celkovo na úvere sumu 3.020,91 eura. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, kedy sa žalovaní dostali do

omeškania(1xužvofebruári2013),akásumazkaždejzaplatenejsplátkybolapripísanánaistinu,riadny
úrok, úrok z omeškania a poplatky. Tiež z prehľadu vyplýva, že vo februári 2014 bol úver zosplatnený,
pričom ku dňu 30. 11. 2015 zosplatnená istina predstavovala sumu 9.524,05 eura, nezaplatený riadny
úrok sumu 4.308,97 eura, nezaplatený úrok z omeškania sumu 1.908,44 eura a poplatky sumu 243,72
eura. V predmetnej veci sa žalobca domáha zaplatenia dlžnej sumy zo zmluvy o úvere. V danej veci
súd dospel k záveru, že predmetná zmluva je štandardnou, typovou zmluvou, ktorú žalobca uzatvára s

viacerými klientmi s tým, že klient pred jej uzatvorením si v žiadosti o poskytnutie úveru určí základné
podmienky a tieto sú potom v zmluve vymedzené podľa požiadaviek spotrebiteľa, napr. dobu splácania,
výšku splátky, dĺžku fixácie úrokovej sadzby, atď. Individuálne sú teda dohodnuté všetky podmienky,
na ktorých je založená samotná žiadosť o poskytnutí úveru, nakoľko tieto sa prispôsobujú samotnému
spotrebiteľovi a ostatné zmluvné podmienky predstavujú súčasť štandardnej zmluvy, ktorá sa uzatvára

aj s inými klientmi. Súd sa najskôr zaoberal namietanou platnosťou zmluvy o úvere žalovaným v 2.
rade, keď do zmluvy inkorporovaná dohoda o zrážkach zo mzdy mala spôsobiť absolútnu neplatnosť
úverovej zmluvy s poukazom na § 53d a § 39 Občianskeho zákonníka. Dohoda o zrážkach zo mzdy je
prostriedkom na zabezpečenie peňažnej pohľadávky uzavretého medzi veriteľom s dlžníkom, ktorý má
postavenie spotrebiteľa, čo je aj uvedené hneď v čl. II. zmluvy - riadne splatenie pohľadávky banky sa

zabezpečuje dohodou o zrážkach zo mzdy uzatvorenou s dlžníkmi (následne upravená v čl. 8 zmluvy).
Pre takúto dohodu platia takisto všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch (§ 34 a nasl.). Zákon tiež
výslovne ustanovuje, že dohodnuté zrážky nesmú svojou výškou (rozsahom) presahovať výšku zrážok,
aké sú prípustné pri výkone rozhodnutia (exekúcii). Ak by teda výška dohodnutých zrážok presahovala
výšku zrážok prípustnú podľa Exekučného poriadku, dohoda by v tejto časti bola neplatná pre jej rozpor

so zákonom (§ 40 ods. 1). Dohoda okrem označenia veriteľa, dlžníka, platiteľa mzdy musí obsahovať aj
označenie pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok. Je nepochybné, tak ako
uvádzal právny zástupca žalovanej v 2. rade, že táto dohoda o zrážkach bola neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere a žalovaní ako dlžníci v prípade, že chceli podpísať zmluvu o úvere, museli vlastne
súhlasiť aj s dohodou o zrážkach zo mzdy, čo súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v

neprospech spotrebiteľa, keďže podpísaním tejto zmluvy o úvere žalobca vopred vnútil na tej istej listine
žalovaným aj iný úkon než iba ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu. Ako to vyplýva
zo zmluvy o poskytnutí úveru, žalovaní súčasne jedným a tým istým podpisom na predmetnej listine
podpísali aj tú časť, ktorou malo dôjsť k dohode o zrážkach zo mzdy. Je pritom nesporné, že obsahom
dohody musí byť aj súhlas dlžníka - spotrebiteľa s tým, aby sa mu zo mzdy vykonávali zrážky a súčasne

poukazovali veriteľovi. Na druhej strane súd nepopiera skutočnosť, že žalobca ako banková inštitúcia
má rôzne spôsoby zabezpečenia úveru a medzi nimi je aj uzatvorenie dohody o zrážkach zo mzdy,
avšak na jej platnosť sa vyžaduje práve v prípade spotrebiteľov, aby s ňou boli riadne uzrozumení,
oboznámení, a teda, aby mali možnosť podpísať takúto dohodu na osobitnej listine. Vtedy majú možnosť
sa rozhodnúť, či ju podpíšu alebo nie a nebudú tak nútení podpísať zmluvu o úvere s týmto osobitným

zabezpečovacím inštitútom na jednej listine so zmluvou o úvere. Súd tiež poukázal na to, že dohodu o
zrážkach zo mzdy Európska komisia už skôr posúdila ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53
ods. 1 OZ, pričom skonštatovala, že výkon zrážok zo mzdy je súkromným procesom, ktorý nepodlieha
nijakej autorizácii a verifikácii primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprimeranému konaniu
zo strany dodávateľa. S poukazom na uvedené súd považoval túto zmluvnú podmienku za spôsobujúcu

hrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachavneprospechspotrebiteľaatiežzaneprijateľnúzmluvnú
podmienku. Na druhej strane, súd sa nestotožnil s názorom právneho zástupcu žalovanej v 2. rade,
že táto neprijateľná zmluvná podmienka spôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere podľa § 39 OZ,
navyše,keďanizostranyžalobcutentoinštitútnebolvyužitýnazabezpečeniesplateniadlhužalovaných.
Aj keď je táto zmluvná podmienka neprijateľná, je možné ju oddeliť od zmluvy o úvere, nakoľko ide

o osobitný zabezpečovací inštitút. Práve naopak, v prípade, že by z nejakého dôvodu bola ako celok
neplatná zmluva o úvere, toto by spôsobovalo aj neplatnosť dohody o zrážkach, ktorá je akcesorickým
zmluvným vzťahom naviazaným na hlavný zmluvný vzťah. Navyše, ustanovenie § 53d Občianskeho
zákonníka, na ktoré bolo poukazované, nadobudlo účinnosť až od 01. 06. 2014, pričom zmluva o úverebola uzatvorená dňa 01. 12. 2011. Súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o úvere spĺňa všetky
potrebné náležitosti, ktoré vyžaduje zákon č. 129/2010 Z. z. a najmä ust. § 9 ods. 2 tohto zákona. Právny
zástupca žalovanej v 2. rade namietal, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a s poukazom na § 9 ods. 1 písm. j), poskytnutý spotrebiteľský úver je treba
považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko žalovaná v 2. rade dospela k zisteniu, že v 120-
tich anuitných splátkach vo výške 174,37 eura splatí o približne 28 eur viac. S týmto tvrdením sa súd
nestotožnil, nakoľko ho plne vyvrátil žalobca, ktorý uviedol, že táto suma 23.653,63 eura pozostáva zo
všetkých súm, ktoré musia dlžníci reálne v prospech veriteľa uhradiť, a to 120 mesačných splátok vo

výške po 195,45 eura, pozostávajúcich zo splátky úveru vo výške 174,37 eura + 2 eur + 19,08 eura,
ako aj sumu vo výške 200 eur, predstavujúcu poplatok za poskytnutie úveru. Súd preto nemal dôvod
považovaťpredmetnúzmluvuzazmluvubezúročnúabezpoplatkov.Žalobcažiadalzaviazaťžalovaných
na zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko si žalovaní prestali plniť svoju povinnosť splácať predmetný úver
a tento bol ku dňu 15. 02. 2014 zosplatnený a zároveň boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie celého dlhu.
Žalobca riadne špecifikoval, z čoho pozostáva žalovaná suma 15.985,18 eura ku dňu 30. 11. 2015, čo

vyplýva aj z úverovej histórie a kde táto suma predstavuje zosplatnenú istinu v sume 9.524,05 eura,
nezaplatený riadny úrok sumu 4.308,97 eura, nezaplatený úrok z omeškania sumu 1.908,44 eura a
poplatky sumu 243,72 eura. Z prehľadu na úverovom účte vyplýva, že žalovaní zaplatili celkovo na úvere
sumu 3.020,91 eura a tiež je z neho zrejmé, kedy sa žalovaní dostali do omeškania, aká suma z každej
zaplatenej splátky bola pripísaná na istinu, riadny úrok, úrok z omeškania a poplatky. Vzhľadom na to, že

súd mal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 15.985,18 eura za plne preukázaný, súd zaviazal žalovaných
v 1. a 2. rade na zaplatenie tejto sumy spoločne a nerozdielne. Keďže žalovaní sa preukázateľne dostali
do omeškania s plnením, súd žalobcovi priznal i nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Žalobca žiadal
úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 14.076,74 eura od 01. 12. 2015, t.j. dňa nasledujúceho
po vyčíslení pohľadávky. Úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne je správny, nakoľko jeho výška je

určená v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Súd
preto priznal navrhovateľovi 8,05% ročný úrok z omeškania zo sumy 14.076,74 eura (istina, riadne úroky
a poplatky) od 01. 12. 2015 do zaplatenia. Žalobca žiadal zaviazať žalovaných aj na zaplatenie riadneho
úroku vo výške 16,90 % ročne zo sumy 9.524,05 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia. V tejto časti
súd žalobu zamietol, vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, preto žalobcovi

zmluvný úrok odo dňa zosplatnenia úveru nepatrí a to s poukazom na uznesenie ÚS IV. 476/2012 z 18.
09. 2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa
ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je
povinný platiť iba úrok z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak,
že žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 90%. I keď žalobca bol plne úspešný v časti istiny

a úrokov z omeškania, nemal úspech v časti riadneho úroku, ktorý tiež predstavuje súčasť žalobného
nároku v nie bezvýznamnej časti. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovej lehote odvolanie žalovaná v 2. rade vo
vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania, odôvodniac ho tým, že v napadnutom rozhodnutí
súdu prvej inštancie súd ohľadom tej istej skutočnosti dospel k dvom protichodným záverom, keď na
jednej strane mal za nepochybné, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere, avšak na druhej strane bolo podľa názoru súdu možné dohodu o zrážkach zo mzdy oddeliť od

zmluvy o úvere. Súd však svoj záver o možnosti oddeliť dohodu o zrážkach zo mzdy riadne nezdôvodnil,
pretože vychádzal len z charakteru dohody o zrážkach zo mzdy, ako osobitného zabezpečovacieho
inštitútu a zo skutočnosti, že žalobca tento inštitút nevyužil. Súd posúdil oddeliteľnosť dohody o zrážkach
zo mzdy od zmluvy o úvere len s ohľadom na všeobecný charakter tohto osobitného zabezpečovacieho
inštitútu, bez ohľadu na okolnosti, za ktorých k tomuto právnemu úkonu došlo. Teda súd neposudzoval

oddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy a zmluvy o úvere s ohľadom na okolnosti tej ktorej konkrétnej
veci. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, na ktorú súd poukázal, že žalobca tento inštitút nevyužil.
Navyše, žalovanej v 2. rade ani nie je zrejmé, aký vplyv má mať táto skutočnosť o nevyužití dohody
o zrážkach zo mzdy na okolnosti vzťahujúce sa na uzavretie zmluvy o úvere. V čase uzatvárania
zmluvy o úvere nemala žiadna zo strán vedomosť o tom, či využitiu dohody o zrážkach zo mzdy dôjde

alebo nie, preto je táto úvaha súdu žalovanej v 2. rade úplne nejasná. Žalovaná v 2. rade postupne
poukázalanato,žedohodaozrážkachzomzdyjeneoddeliteľnousúčasťouformulárovejzmluvyoúvere,
pričom bez zabezpečenia zmluvy o úvere je možné predpokladať, že v čase jej uzatvárania by vôbec
nedošlo k uzavretiu tejto zmluvy. Zo spôsobu zabezpečenia úveru sa pritom určuje okrem iného aj výškaúrokovej sadzby, čo len potvrdzuje, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere. Z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu, alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo
vyplýva, že dohodu o zrážkach zo mzdy nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Uvedené skutočnosti

o neoddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy od zmluvy o úvere žalobca nerozporoval ani na jednom
pojednávaní vo veci a ani v jednom zo svojich podaní na súd. Preto žalovaná v 2. rade mala aj má za
to, že ide o nespornú skutočnosť, na čo poukázala vo svojom vyjadrení. Aj z dôvodu tejto nespornosti
mal pravdepodobne súd za nepochybné, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere. Vzhľadom k uvedenému považujú dohodu o zrážkach zo mzdy za neoddeliteľnú súčasť

zmluvy o úvere, a nakoľko dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá
je v rozpore so zákonom, resp. s dobrými mravmi, spôsobuje v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
absolútnu neplatnosť celého právneho úkonu, teda zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 01. 12.
2011, preto súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovanej v 2. rade
nie je zrejmé, ako súd dospel k tomu, že na vyvrátenie tvrdení o tom, že v 120 anuitných splátkach vo

výške 174,37 eura zaplatia približne o 28 eur, je postačujúce, keď žalobca uvedie, že suma 23.653,63
eura pozostáva zo všetkých súm, ktoré musia dlžníci reálne v prospech veriteľa uhradiť, a to v 120
mesačných splátkach vo výške 195,45 eura pozostávajúcich zo splátky úveru vo výške 174,37 eura +
2 eur + 19,08 eura, ako aj sumu vo výške 200 eur, predstavujúcu poplatok za poskytnutie úveru. Nie
je zrejmé, ako tvrdenie žalobcu, že mesačná splátka vo výške 195,45 eura, pozostávajúca zo splátky

úveru 174,37 eura + 2 eur + 19,08 eura s poukazom na poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200 eur
má vyvrátiť tú skutočnosť, že anuitná splátka 174,37 eura mesačne bola chybne vypočítaná. Anuitná
splátka aj v zmysle obchodných podmienok žalobcu pozostáva len z dvoch častí, a to z časti určenej na
vrátenie istiny úveru a z časti pre zaplatenie príslušného úroku. Z uvedeného je zrejmé, že do anuitnej
splátky vo výške 174,37 eura nie je možné zahrnúť žiadne ďalšie poplatky. Prepočítaním poskytnutého

spotrebiteľského úveru s ročnou úrokovou sadzbou 16,9 % a porovnaním poskytnutej tabuľky o splácaní
úveru žalobcu, konkrétne prvých trinástich splátok, kedy bol úver riadne splácaný, žalovaná v 2. rade
dospela k zisteniu, že v 120 anuitných splátkach vo výške 174,37 eura splatí približne o 28 eur viac.
Teda, aj keby nebola zmluva o úvere absolútne neplatná, tak v tom prípade je v zmysle § 11 ods. 1 písm.
h) zák. č. 129/2010 Z z. o spotrebiteľských úveroch s poukazom na § 9 ods. 1 písm. j) toho istého zákona

poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že žalobca chybne určil
výšku anuitnej splátky v zmluve o úvere, je v zmluve o úvere nesprávne uvedená aj celková čiastka, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, teda došlo k zavádzaniu aj žalovanej v 2. rade a z toho dôvodu je spotrebiteľský
úver bezúročne bez poplatkov, preto súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuvcelomrozsahuzamietneažalovanejv2.radepriznánáhradu
trov konania vo výške 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade uviedol, že s tvrdením žalovanej v 2. rade
sa nemôže stotožniť a zastáva názor vyjadrený v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, teda,

že dohodu o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovací inštitút je možné oddeliť od zmluvy o úvere a
skutočnosť, že v úverovej zmluve je obsiahnutá, nespôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Nesúhlasí ani
s tvrdením, že žalovaná v 2. rade mala za to, že skutočnosť o neoddeliteľnosti dohody o zrážkach zo
mzdy je nespornou skutočnosťou, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení zo dňa 03. 10. 2016. Nie je
totiž pravdou, že žalovaný na uvedené poukazoval v niektorom zo svojich vyjadrení a tiež nesprávne v

odvolaní uvádza, že z dôvodu nerozpornosti mal súd za nepochybné, že dohoda o zrážkach zo mzdy
je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Práve naopak, súd prvej inštancie sa uvedenou otázkou
vysporiadal tak, že dohodu o zrážkach zo mzdy správne posúdil ako zabezpečovací inštitút, ktorý je
možné oddeliť od zmluvy o úvere, a preto nemožno z tohto dôvodu posúdiť predmetnú úverovú zmluvu
ako absolútne neplatnú. K odvolaniu žalovanej v 2. rade, že úver mal byť posúdený ako bezúročný

a bez poplatkov uviedol, že v úverovej zmluve je uvedená tak ročná percentuálna miera nákladov,
ako aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase
od uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná v 2. rade sa mylne domnieva, že čiastka,
ktorú musia žalovaní uhradiť, je v úverovej zmluve uvedená nesprávne. Táto suma totiž pozostáva zo
všetkých súm, ktoré musia dlžníci reálne v prospech veriteľa uhradiť, a to 120 mesačných splátok vo

výške 195,45 eura pozostávajúcich zo splátky úverov vo výške 174,37 eura + 2 eur poplatok za správu
úveru + 19,07 eura poistenie úveru, ako aj sumu vo výške 200 eur predstavujúcu poplatok za poskytnutie
úveru. Je teda zrejmé, že anuitnú splátku vo výške 174,37 eura netvorilo nič iné, ako suma splátky
istiny a splátky riadnych úrokov, teda žiadne ďalšie poplatky. Žalobca má za to, že súd prvej inštanciedospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
zo správneho právneho posúdenia vecí. K premlčaniu uviedol, že premlčacia lehota začína plynúť od
dátumu zo splatenia úveru, teda odo dňa 15. 02. 2014, a tak nárok žalobcu nemôže byť premlčaný.

Žiadal priznať trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 380
ods. 1 CSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej v 2. rade nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods.

1 CSP v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

5. Žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu dňa 10. 12. 2015 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 15.985,18 eura, riadny úrok
vo výške 16,90 % ročne zo sumy 9.524,05 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia, úrok z omeškania 8,05%
ročne zo sumy 14.076,74 eura od 01. 12. 2015 do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil tým,

že žalobca a žalovaní ako spoludlžníci uzatvorili dňa 01. 12. 2011 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
004596067R, na základe ktorej im boli poskytnuté finančné prostriedky. V zmysle zmluvy vyčerpaný a
nesplatený úver sa úročí pevnou úrokovou sadzbou vo výške 16,90% p. a. Nakoľko žalovaní poskytnutý
úver nesplácali a boli v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok a súčasne aj jednej splátky po
dobu dlhšiu ako tri mesiace, žalobca vyhlásil celú svoju pohľadávku za splatnú k 15. 02. 2014. Podľa

vyčíslenia pohľadávky poskytnutého žalobcom k 30. 11. 2015 bol celkový zostatok v sume 15.985,18
eura a pozostával z istiny 9.524,05 eura, riadneho úroku v zmysle zmluvy v sume 4.308,97 eura, úrokov
z omeškaní v sume 1.908,44 eura a poplatkov v sume 243,72 eura.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd

prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec z dôvodov uvedených v odvolaní aj správne právne
posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil,
a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v napadnutej časti sa stotožňuje, na tieto v zmysle
ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danej veci rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie sa zaoberal námietkami

žalovanej v 2. rade uvedenými v odvolaní.

10. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).11. Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

12. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody pre svoje rozhodnutie. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Iba
skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o nesprávne zistenom skutkovom stave, prípadne k záveru o jeho nesprávnom právnom
posúdení veci.

13. K dôvodom odvolania žalovanej v 2. rade odvolací súd ešte dodáva, že súd prvej inštancie
oddeliteľnosť dohody o zrážkach zo mzdy od zmluvy o úvere neposúdil len s ohľadom na všeobecný
charakter tohto osobitného zabezpečovacieho inštitútu, ale práve zohľadnil okolnosti, za ktorých k
uzavretiu tejto dohody v rámci zmluvy o úvere došlo, pričom to, či bol tento inštitút využitý alebo nie, je z

hľadiska posúdenia tejto veci bezpredmetné. S právnym posúdením oddeliteľnosti dohody o zrážkach zo
mzdy od zmluvy o úvere, posúdením dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky,
ktorá však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy o úvere sa odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie
v plnom rozsahu stotožňuje, pričom ešte dodáva, že to, či je dohoda o zrážkach zo mzdy oddeliteľná od
zmluvy o úvere, je právnou otázkou, a teda nemôže ísť o nespornú skutočnosť, ako uvádzala žalovaná v

2. rade v odvolaní. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to tomu, že žalovaná pri 120 anuitných splátkach
vo výške 174,37 eura zaplatí približne o 28 eur viac, odvolací súd dodáva, že rozpisy splátok s uvedením
toho, koľko z príslušnej splátky sa splatí z istiny a koľko z úroku predložené oboma stranami (č. l. 57 a
62) sa líšia v počte dní pri prvej splátke, kde žalobca uvádza počet dní 30 a žalovaná v 2. rade počet
dní 44. Minimálne sa tiež líšia vo výške úroku, ktorá sa splatí v príslušnom mesiaci zo splátky 174,37

eura, čo môže byť spôsobené rozdielnym zaokrúhľovaním súm (ide o minimálne rozdiely). Práve týmto
spôsobom dospela žalovaná v 2. rade k záveru, že na úvere zaplatí o 28 eur viac, s čím sa odvolací
súd nestotožňuje, pretože práve výpočet žalobcu, ktorý uvádzal menší počet dní, za ktorý počítal úrok
je v prospech žalovanej. Z uvedeného dôvodu ani túto námietku žalovanej v 2. rade nepovažoval za
dôvodnú. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.

1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).