Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. december 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/85/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112221716
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7112221716.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Ferkovej vo veci žalobcov 1) G. F. a 2) I. F., oboch G., Y. A. C.
XX, obaja zast. JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Bajzova 2,
proti žalovaným 1) I. F.P., G., Y. A. C. XX, zast. JUDr. Štefan Prevozňák, s.r.o., Advokátska kancelária,
Košice, Kukučínova 23, 2) S. T., G., G. XX, zast. JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, Advokátska
kancelária, Košice, Štúrova 20 a 3) O.. L. G., G., O.Š. X, zast. JUDr. Ingrid Kovalčukovou, advokátkou,
Advokátska kancelária, Košice, Štúrova 33, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní
žalobcov a žalovanej 3) proti rozsudku 24C/230/2012-174 z 12.5.2014 Okresného súdu Košice I a o

odvolaní žalobcov proti uzneseniu 24C/230/2012-129 z 9.12.2013 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie 24C/230/2012-129 z 9.12.2013, okrem výroku o zastavení konania vo vzťahu

medzi žalobcami v 1. a 2. rade proti žalovaným v 1. a 2. rade a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXXX pre okres
G. I, obec G. - Z., kat. úz. Z. O. ako byt č.XX, nachádzajúci sa vo vchode 25 na 3. poschodí bytového
domu súp. č. XXX, Y. A. C. XX o veľkosti podielu 1/1 a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu o veľkosti podielu 283/10000 z celku, patria do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcov v 1. a 2. rade. Žalobcom v 1. a 2. rade priznal právo na náhradu trov konania
proti žalovanej (žalovanej v 3. rade) vo výške 28,69 eur (trovy právneho zast.), ktorú je žalovaná

(žalovaná v 3. rade) povinná zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne k rukám ich právnej zást. JUDr.
Tatiany Vorobelovej, advokátky, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z rozhodnutia, predloženého daňovým úradom zistil, že Daňový úrad Košice I vydal 7.6.2001 s
poukazom na § 15a) ods. 1 zák. č.511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov rozhodnutie o predbežnom opatrení (ďalej
len PO) č.j. 695/2201/68547/01/Jan, ktorým žalobkyni v 1. rade ako daňovému subjektu, podnikajúcej

pod obchodným menom G. F., bytom v G., Y. A. C. XX, IČO: 33 907 587 zakázal akékoľvek nakladanie
s hnuteľným a nehnuteľným majetkom, že vo výroku tohto rozhodnutia sa uvádza, že podľa § 15a) ods.
4 cit. zák., právne úkony vykonané v rozpore s uloženým PO sú neplatné. Z odôvodnenia rozhodnutia
mu vyplynulo, že daňový úrad na základe oznámenia o výkone daňovej kontroly č. 695/321/2666/2000a č. 695/2201/42210/01/Jan vykonáva u žalobkyne kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za r. 1997,
1998, 1999 a 2000, že na základe výsledkov kontroly boli zistené nedostatky, ktoré budú mať vplyv na
dodatočný dorub dane. Z poučenia mu vyplynulo, že podľa § 15a) ods. 3 cit. zák., odvolanie voči tomuto

rozhodnutiu nie je prípustné. Z pečiatky daňového úradu, ktorým je predmetné rozhodnutie opatrené,
mu vyplynulo, že rozhodnutie bolo vypravené 8.6.2001. Z pripojenej doručenky mu vyplynulo, že cit.
rozhodnutie bolo doručené do vlastných rúk žalobkyne v 1. rade 14.6.2001, že v poznámke v spodnej
časti rozhodnutia je uvedené, že rozhodnutie o PO nadobudlo právoplatnosť v deň, nasledujúci po
doručení rozhodnutia žalobkyni, t.j. 15.6.2001.

Z darovacej zmluvy uzavretej 18.10.2001 (č.l. 99 a 100) zistil, že žalobcovia ako darujúci a žalovaný v 1.
rade (I. F.) ako obdarovaný uzavreli zmluvu, na základe ktorej žalobcovia ako bezpodieloví spoluvlastníci
vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti previedli vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti v celosti na I. F.,
svojho syna, že podpisy zmluvných strán boli osvedčené pred notárom 19.10.2001, vklad vlastníckeho
práva v prospech obdarovaného I. F. bol povolený Okresným úradom Košice I, katastrálnym odborom

11.12.2001 pod č. S. XXXX/XX. Z kúpnej zmluvy zistil, že žalovaný v 1. rade zmluvou z 26.7.2002
ako predávajúci previedol vlastnícke právo k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti na žalovanú v 2.
rade (S. T.) ako kupujúcu za kúpnu cenu 230 000,00 Sk a to v celosti, vklad vlastníckeho práva v
prospech kupujúcej žalovanej v 2. rade bol povolený Správou katastra Košice I 5.8.2002 pod č. S. XXXX/
XX. Z kúpnej zmluvy uzavretej 23.4.2010 zistil, že žalovaná v 2. rade, zast. I. F. ako predávajúca a

žalovaná v 3. rade ( O.. L. G.) ako kupujúca uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej predávajúca
previedla vlastnícke právo k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti na žalovanú v 3. rade za kúpnu cenu
70 000,00 eur. Z rozhodnutia Správy katastra Košice z 10.5.2010 zistil, že vklad vlastníckeho práva
v prospech žalovanej v 3. rade bol povolený 10.5.2010 pod č. S. XXXX/XX. Ďalej reprodukoval obsah
výpovede žalobkyne v 1. rade na pojednávaní 9.12.2013 (zápisnica na č.l. 119-121),výpovede žalobcu

v 2. rade na pojednávaní 10.3.2014 (zápisnica na č. l. 142-143) a výpovede svedka L.. I. F., syna
žalobcov na pojednávaní 10.3.2014 (zápisnica na č.l. 143-147). Z rozhodnutia Daňového úradu Košice
I č. 695/2300/125322/02/NEI z 24.7.2002 zistil, že daňový úrad na zabezpečenie daňového nedoplatku
daňového dlžníka - žalobkyne v 1. rade vo výške 240 618,00 Sk na dani z príjmov fyzických osôb
- rozdielu dane za zdaňovacie obdobie roka 1998 na základe dodatočného platobného výmeru č.j.

695/2101/101437/01/Škr/Jan z 10.9.2001, splatného 28.9.2001, určil záložné právo k nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. XXXXX, ktorý má daňový dlžník v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej
len BSM) v podiele 1/1 k celku. Zároveň, s poukazom na § 71 ods. 2 zák. č.511/1992 Zb. počas trvania
záložného práva zakázal daňovému dlžníkovi nakladať s nehnuteľnosťami bez súhlasu správcu dane.
Z odôvodnenia rozhodnutia mu vyplynulo, že daňový úrad vykonal u žalobkyne kontrolu dane z príjmov

fyzických osôb za zdaňovacie obdobie r. 1998, že na základe jej výsledkov bol dodatočným platobným
výmerom z 10.9.2001 vyrubený rozdiel dane vo výške 254 653,00 Sk. Odvolaniu daňového dlžníka
voči predmetnému platobnému výmeru správca dane rozhodnutím z 13.11.2001 čiastočne vyhovel a
zmenil výšku vyrubeného rozdielu dane na sumu 253 835,00 Sk. Pretože daňový dlžník v zákonom
stanovenej lehote svoj daňový nedoplatok nevyrovnal, zaslal mu správca dane výzvu z 25.2.2002

na zaplatenie daňového nedoplatku v náhradnej lehote, voči ktorej podal daňový dlžník námietku.
Rozhodnutím z 22.3.2002 správca dane námietke daňového dlžníka nevyhovel. Predmetný daňový
nedoplatok, ktorého časť bola uhradená formou kompenzácie s nadmernými odpočtami a preplatkom
dane z pridanej hodnoty, bol vykonateľným výkazom daňových nedoplatkov zostaveným správcom
dane ku dňu 18.7.2002 odstúpený vo výške 240 618,00 Sk exekučnému oddeleniu na vymáhanie.

Vychádzajúc z § 15a ods. 1, 2, 4, § 71 ods. 1, 2 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov, v znení účinnom do 31.12.2001, § 39, § 123 a §
126 ods. 1 OZ, § 80 písm. c) O.s.p. ( ich znenie citoval), urobil záver, že predmetom tohto konania bola
vlastnícka žaloba žalobcov, ktorá v zmysle § 126 OZ je základným prostriedkom ochrany vlastníckeho
práva.

V danom prípade sa primárne zaoberal danosťou naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej
žalobe. Urobil záver, že žalobcovia preukázali svoj naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože
touto sledujú dosiahnutie zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, v ktorom je v
súčasnosti ako vlastník zapísaná iná osoba - žalovaná v 3. rade.

Dodal, že žaloba na určenie vlastníckeho práva musí smerovať proti všetkým, ktorí sú ako vlastníci
nehnuteľnosti v katastri zapísaní, že žalobcovia správne podali žalobu voči žalovanej v 3. rade, ktorá
figuruje v katastri nehnuteľností na LV ako výlučný vlastník predmetnej nehnuteľnosti. Vykonanýmdokazovaním mal nesporne za preukázané, že Daňový úrad Košice I vydal 7.6.2001 rozhodnutie o
PO č.j. 695/2201/68547/01/Jan, ktorým žalobkyni v 1. rade ako daňovému subjektu zakázal akékoľvek
nakladanie s hnuteľným a nehnuteľným majetkom, že PO bolo nariadené v rámci výkonu daňovej

kontroly č.695/321/2666/2000 a č.695/2201/42210/01/Jan zameranej na daň z príjmov fyzických osôb
za r. 1997, 1998, 1999 a 2000 z dôvodu, že boli zistené nedostatky, ktoré budú mať vplyv na dodatočný
dorub dane. Rozhodnutie o predbežnom opatrení bolo doručené žalobkyni v 1. rade 14.6.2001 a
nadobudlo právoplatnosť 15.6.2001. Ďalej mal za nesporne preukázané, že žalobkyňa v 1. rade počas
účinnosti nariadeného PO previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXXX pre

okres G. L., P. G.L. - Z., kat. úz. Z. O. ako byt č.11, nachádzajúci sa vo vchode 25 na 3. poschodí
bytového domu súp. č. XXX, Y. A. C. XX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu o veľkosti podielu 283/10000 k celku, spolu so žalobcom v 2. rade, s ktorým
mala predmetnú nehnuteľnosť v BSM. Žalobcovia previedli vlastnícke právo na svojho syna I. F.
darovacou zmluvou uzavretou 18.10.2001, vklad vlastníckeho práva v prospech obdarovaného syna
bol v katastri nehnuteľností povolený 11.12.2001. Bolo mu tiež nesporne preukázané, že I. F. kúpnou

zmluvou z 26.7.2002 previedol vlastnícke právo k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti na S. T., vklad
vlastníckeho práva v prospech S. T. bol v katastri nehnuteľností povolený 5.8.2002. S. T. následne
kúpnou zmluvou z 23.4.2010 previedla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na žalovanú v 3.
rade. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej v katastri nehnuteľností bol povolený 10.5.2010.
Konštatoval, že aj v čase jeho rozhodovania bola žalovaná v 3. rade evidovaná v katastri nehnuteľností

ako výlučná vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal na tvrdenie žalobcov, že darovacia zmluva,
ktorú uzavreli so synom I. F. 18.10.2001 je absolútne neplatná z dôvodu rozporu so zákonom. Súd sa s
uvedenou argumentáciou stotožnil. Súd ďalej poukázal na to, že PO, ktorým daňový úrad s účinnosťou
od 15.6.2001 zakázal nakladať žalobkyni s majetkom (hnuteľným aj nehnuteľným), bolo vydané v súlade
s § 15a zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov, že tento inštitút bol upravený s cieľom posilniť proces vymáhania daňových nedoplatkov a
zamedziť daňovému subjektu nakladať s nehnuteľnosťami, inými vecami alebo právami, že PO pritom
v zmysle § 15a ods. 2 cit. zák. zaniká až rozhodnutím správcu dane o jeho zrušení alebo stratou svojej
účinnosti a to dňom úplného zaplatenia daňového nedoplatku alebo dňom vzniku záložného práva podľa
§ 71 cit. zák. V danom prípade, z vykonaného dokazovania - rozhodnutia Daňového úradu Košice I

č. 695/2300/125322/02/NEI z 24.7.2002 mal za zrejmé, že ku dňu vydania tohto rozhodnutia daňový
úrad na základe daňovej kontroly evidoval aj po čiastočnej kompenzácii daňový nedoplatok na dani z
príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie r. 1998 vo výške 240 618,00 Sk, ktorý žalobkyňa v 1. rade
nezaplatila, preto bol vykonateľným výkazom daňových nedoplatkov zostaveným správcom dane ku dňu
18.7.2002 odstúpený exekučnému oddeleniu na vymáhanie, že cit. rozhodnutím daňový úrad podľa §

71 cit. zák. rozhodol o zriadení záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti, zapísanej na LV č.XXXXX,
v BSM žalobcov, na zabezpečenie vymoženia daňového nedoplatku. Zhrnúc uvedené mal za zrejmé, že
ku dňu vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva k danej nehnuteľnosti (24.7.2002) k zaplateniu
daňového nedoplatku nedošlo, čo znamená, že účinnosť PO, nariadeného 15.6.2001, vychádzajúc z §
15a ods. 2 cit. zák. v danom čase ešte trvala. Urobil záver, že pokiaľ žalobkyňa v 1. rade 18.10.2001

previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu, učinila tak v čase účinnosti a v rozpore s
nariadeným PO. Čo sa týka obrany žalovanej v 3. rade, že PO bolo vydané v rozpore so zákonom, keďže
reálne nikdy neexistovali zákonné dôvody na jeho vydanie, v prvom rade mal za potrebné uviesť, že toto
tvrdenie v konaní nebolo preukázané, že nebolo preukázané, že by predmetné rozhodnutie daňového
úradu o PO bolo pre nezákonnosť niekedy zrušené a už vôbec nebolo preukázané, že by nebolo účinné

v čase uzavretia darovacej zmluvy. V tejto súvislosti mal za potrebné zdôrazniť, že aj za predpokladu,
že by následným postupom v daňovom konaní skutočne boli zistené pochybenia daňového úradu a
závery daňovej kontroly, v rámci ktorej bolo PO vydané, by boli vyhodnotené ako nesprávne a vyrubený
nedoplatok na dani za nezákonný, tak uvedené okolnosti by nemali vplyv na nesporný fakt, ktorým je,
že v čase účinnosti právoplatného PO, kedy ešte neboli zrejmé konečné výsledky daňovej kontroly,

žalobkyňa v 1. rade nerešpektovala zákaz uložený týmto PO, že bez ohľadu na výsledok daňového
konania je subjekt, voči ktorému bolo nariadené PO, povinný ho rešpektovať. Napokon, charakter resp.
povaha PO spočíva práve v tom, že v čase jeho vydania nemusia byť k dispozícii všetky relevantné
skutočnosti a dôkazy o nich, ktoré by umožňovali určitý záver potrebný pre rozhodnutie vo veci samej.
S tým súvisí aj dočasný charakter predbežných opatrení, ktorých účinnosť je obmedzená do času, kedy

sú tieto, či už zrušené z dôvodu, že pominuli dôvody pre ich nariadenie (čo je obvykle v prípade, kedy
sa nezistí daňová povinnosť daňového subjektu) alebo sa ich účinnosť stratí zaplatením daňového
nedoplatku. Na záver k danej otázke dodal, že neplatnosť právneho úkonu, vykonaného v rozpore
s PO, je absolútnou neplatnosťou, ktorá nastáva ex tunc, t.j. v okamihu vykonania tohto úkonu, žeplatnosť alebo neplatnosť právneho úkonu sa vždy posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu
v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Zdôraznil, že medzi základné oprávnenia vlastníka veci podľa
ust. § 123 Občianskeho zákonníka patrí aj právo nakladať s vecou (ius disponendi), ktoré zahŕňa aj

právo vlastníka previesť vlastnícke právo k veci na inú osobu kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou
a pod., že tieto oprávnenia vlastníka môžu byť obmedzené len zákonom, čomu zodpovedá aj dikcia
citovaného ustanovenia, podľa ktorého je vlastník oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním „v medziach zákona“. Poukázal na to, že v danom prípade
bolo nariadeným PO, na základe zák. č.511/1992 Zb. obmedzené, resp. zakázané žalobkyni v 1. rade

využitie práve tohto vlastníckeho oprávnenia - práva nakladať s vecami v jej vlastníctve, že porušenie
zákazu uloženého PO a teda, právne úkony vykonané v rozpore s ním, priamo zák. č. 511/1992 Zb. v
§ 15a ods. 4 sankcionuje neplatnosťou a keďže žalobkyňa v 1. rade tento zákaz porušila a v rozpore
s PO uzavrela darovaciu zmluvu, ktorou previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu, tento
právny úkon je potrebné hodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ, z dôvodu, že
bol uzavretý v rozpore so zákonom. Konštatoval, že odôvodnenie uvedené v predchádzajúcom ods.

je vo svojej podstate odpoveďou na to, prečo sa nestotožnil s obranou žalovanej v 3. rade, že právny
úkon povinného vykonaný v rozpore s PO, ktorým mu bol uložený zákaz nakladať s majetkom, nemá
za následok neplatnosť tohto právneho úkonu, ale „len“ vznik práva oprávneného odporovať tomuto
právnemu úkonu podľa § 42a a § 42b OZ a domáhať sa určenia, že ide o právny úkon, ktorý je voči
oprávnenému neúčinný. K tomu dodal, že rozhodnutie NS SR, prezentujúce vyššie uvedený právny

názor, sa týka inej skutkovej i právnej situácie; rieši situáciu, ktorá nastala v rámci „všeobecného“
exekučného konania, že daňové konanie, vrátane daňovej exekúcie, predstavuje špeciálne konanie
osobitne upravené zákonom pre potreby správy daní a pokiaľ tento osobitný zákon priamo a výslovne
ustanovuje, že právne úkony vykonané v rozpore s uloženým PO sú neplatné, iný právny záver pre
posúdenie veci nie je možné prijať, že na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, či druhá zmluvná

strana dotknutého právneho úkonu, v danom prípade obdarovaný I. F., mal alebo nemal vedomosť o
existencii PO a ani skutočnosť, že došlo k ďalším prevodom vlastníckeho práva na iné osoby, ktoré
boli pri uzavieraní zmlúv dobromyseľné. Zhrnúc uvedené ,konštatoval, že obdarovaný I. F. z absolútne
neplatnej darovacej zmluvy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti a v zmysle
základnej právnej zásady, podľa ktorej nik nemôže previesť na druhého viac práv, než má sám, nemohol

platne previesť vlastnícke právo kúpnou zmluvou na S. T., ktorá zase nemohla platne previesť vlastnícke
právo ďalšou kúpnou zmluvou na žalovanú v 3. rade. Poukázal na to, že dôsledkom uvedeného záveru
je obnova stavu, zapísaného v katastri nehnuteľností v čase pred uzavretím neplatnej darovacej zmluvy,
kedyvlastníkminehnuteľnostiboližalobcoviav1.a2.rade.Pretožalobevyhovelaurčil,ženehnuteľnosti
vedené na LV č.XXXXX ako byt č.11, nachádzajúci sa vo vchode 25 na 3. poschodí bytového domu

súpisného čísla XXX, Y. A. C. XX o veľkosti podielu 1/1 a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu o veľkosti podielu 283/10000 z celku, patria do BSM žalobcov v 1. a
2. rade. Vychádzajúc z § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O.s.p. (ich znenie citoval), urobil záver, že v danom
prípade, v zmysle zásady úspechu v konaní a § 142 ods. 1 O.s.p. žalobcom patrí právo na náhradu
trov, potrebných na účelné uplatňovanie svojho práva proti žalovanej, ktorá v spore úspech nemala.

Konštatoval, že v danom prípade sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, umožňujúce súdu použiť
zmierňovacie právo vyplývajúce z § 150 ods. 1 O.s.p. a v dôsledku jeho aplikácie žalobcom náhradu trov
konania proti žalovanej priznať len v čiastočnom rozsahu. Konštatoval, že trovy žalobcov pozostávajú z
trov právneho zast., pretože žalobcov v spore zastupoval advokát, že právna zást. žalobcov si vyčíslila
trovy právneho zast. za 7 úkonov právnej služby spolu vo výške 3 176,46 eur, citujúc znenie § 9 ods. 1, §

10 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v platnom znení ( ďalej len vyhl.). Pri určení tarifnej hodnoty podľa vyhl. vychádzal z kúpnej ceny
dojednanej za nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom tohto konania, v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej
23.4.2010 medzi S. T. a žalovanou vo výške 70 000,00 eur, základná sadzba tarifnej odmeny podľa §
10 ods. 1 vyhl. za 1 úkon právnej služby je 565,97 eur, tarifná odmena v tejto výške patrí právnej zást.

za úkony právnej služby: prevzatie a príprava zast. 22.10.2013, účasť na pojednávaniach 9.12.2013
a 10.3.2014, písomné podanie vo veci samej na žiadosť súdu zo 14.4.2014 a účasť na pojednávaní
12.5.2014, spolu 2 829,85 eur. Odmenu za úkony uplatnené ako vypracovanie doplnenia žaloby, vrátane
návrhu na zastavenie konania z 12.11.2013 nepriznal s odôvodnením, že týmto procesným úkonom
žalobcovia zmenili pôvodne podanú žalobu tak, že sa už nedomáhali určenia neplatnosti zmlúv o

prevode vlastníckeho práva, ale len určenia vlastníckeho práva a zároveň vzali späť návrh vo vzťahu k
pôvodne žalovaným žalovaným v 1. a 2. rade I. F.P. a S. T., že takto mohla byť žaloba formulovaná už od
počiatku; tento úkon nebol vyvolaný žiadnou osobitnou procesnou situáciu, ktorá by nastala v priebehu
konania, preto ho nemožno považovať za účelný. Ďalej nepriznal odmenu ani za úkon právnej službyuplatnený za vypracovanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania voči žalovaným v 1. a 2. rade,
čo do výroku o trovách konania, že uvedený úkon právnej služby bol vypracovaný výlučne vo vzťahu k
žalobcom a žalovaným v 1. a 2. rade ako samostatným účastníkom konania, nie vo vzťahu k žalovanej

O.. L. G.. Uviedol, že právnej zást. patrí v zmysle § 16 ods. 3 vyhl. aj tzv. režijný paušál za každý úkon
právnej služby; za úkony vykonané v r. 2013 vo výške 7,81 eur x 2 úkony a za úkony vykonané v r. 2014
vo výške 8,04 eur za 3 úkony, spolu 39,74 eur. Odmena a režijný paušál právneho zást. žalobcov sú
spolu 2 869,59 eur. Dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade videl v okolnostiach danej veci. Z
vykonaného dokazovania a jeho záverov po jeho vyhodnotení , mu nesporne vyplynulo, že ide o situáciu,

kedy sama žalovaná v 1. rade ako jedna zo zmluvných strán posudzovanej darovacej zmluvy spôsobila
jej absolútnu neplatnosť tým, že napriek existencii právoplatného a účinného rozhodnutia daňového
úradu o PO, ktorým jej bolo zakázané nakladať s majetkom, toto PO vedome nerešpektovala a v rozpore
s ním uzavrela darovaciu zmluvu, ktorou previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu. V
konaní mu bolo tiež nesporne preukázané a ani žalobca v 2. rade ako bezpodielový spoluvlastník
danej nehnuteľnosti nespochybňoval, že o existencii PO v čase uzavretia darovacej zmluvy vedomosť

mal. Vzhľadom na uvedené okolnosti mal za to, že by bolo nespravodlivé, keby za takýchto okolností
žalovaná v 3. rade, ktorá v dobrej viere nadobudla nehnuteľnosť následným prevodom, mala znášať
trovyvynaloženéžalobcamivtomtokonanívcelomrozsahu.Uvedenévedomékonaniežalobcov,ktorým
zavinili neplatnosť darovacej zmluvy, pokladal za tak významnú okolnosť, že im náhradu trov konania
priznal len v rozsahu 1% z celkovo vynaložených trov, t.j. vo výške 28,69 eur.

Uznesením 24C/230/2012-129 z 9.12.2013 konanie vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a 2. rade proti
žalovaným v 1. a 2. rade zastavil, žalovanému v 1. rade priznal právo na náhradu trov konania proti
žalobcom v1.a2.rade,ktorápozostávaztrovprávnehozast.vovýške1147,56eur,ktorúsúžalobcovia
v 1. a 2. rade povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zást. žalovaného v 1. rade

Advokátska kancelária JUDr. Štefan Prevozňák s.r.o., v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Žalovanej v 2. rade priznal právo na náhradu trov konania proti žalobcom v 1. a 2. rade, ktorá pozostáva
z trov právneho zast. vo výške 1 147,20 eur, ktorú sú žalobcovia v 1. a 2. rade povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne k rukám právnej zást. žalovanej v 2. rade JUDr. Kataríny Habiňákovej, advokátky, v lehote
15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení, o. i., uviedol, vychádzajúc z § 96 ods. 1, 3 O.s.p. (jeho znenie citoval) na základe
dispozitívneho úkonu žalobcov v 1. a 2. rade na pojednávaní konanom 9.12.2013, konanie vo vzťahu
medzi žalobcami v 1. a 2. rade proti žalovaným v 1. a 2. rade zastavil. Vzhľadom k tomu, že k späťvzatiu
žaloby došlo skôr, než sa začalo pojednávanie, súhlas žalovaných v 1. a 2. rade so späťvzatím žaloby

nebol potrebný (§ 96 ods. 2 a 3 O.s.p.). Citujúc znenie § 146 ods. 2, § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. konštatoval, keďže dôvodom zastavenia konania voči žalovaným v 1. a 2. rade , bol procesný
úkon žalobcov v 1. a 2. rade, vychádzajúc zo zásady procesného zavinenia zastavenia konania, sú
títo v zmysle prvej vety § 146 ods. 2 O.s.p. povinní nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania.
Vychádzajúc z § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. , urobil záver, že v danom prípade

pri začatí poskytovania právnej služby tarifná hodnota veci bola 70 000,00 eur, základná sadzba tarifnej
odmeny za 1 úkon právnej služby z tarifnej hodnoty 70 000,00 eur je 565,97 eur. Pri určení tarifnej
hodnoty veci, ktorou sa v zmysle § 10 ods. 2 vyhl. , vychádzal z kúpnej ceny nehnuteľnosti, ktorá bola
predmetom prevodu v zmysle zmlúv, určenia neplatnosti ktorých sa žalobcovia domáhali, konkrétne z
kúpnej ceny dojednanej v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej 23.4.2010 medzi S. T. a O.. L. G. vo výške

70 000,00 eur ( č.l. 87 a nasl.).Konštatoval, že žalovanému v 1. rade vznikli trovy konania titulom trov
právneho zast., ktoré jeho právny zástupca písomným podaním z 9.12.2013 vyčíslil na 1 721,34 eur.
Preskúmal predložené vyúčtovanie a dospel k záveru, že toto nie je v súlade s vyhl. Uviedol, že zást.
žalovaného v 1. rade vyčíslil trovy právneho zast. v sume 1 147,56 eur, pričom tieto pozostávajú z
odmeny za 2 úkony právnej služby a to za prevzatie a prípravu zast. z 22.2.2013 (§ 14 ods. 1 písm. a)

vyhl. á 565,97 eur, písomné podanie vo veci samej zo 6.5.2013, doručené súdu 10.5.2013 - vyjadrenie
k žalobe (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl. á 565,97 eur, z náhrady režijného paušálu 2 x 7,81 eur (za úkony
právnejslužbyposkytnutévr.2013)vzmysle16ods.3vyhl.Žalovanémuv1.radenepriznalnáhradutrov
právneho zast. za právnym zást. uplatnený úkon právnej služby: písomné podanie na súd z 28.2.2013,
doručené súdu 5.3.2013, v ktorom mu právny zást. žalovaného v 1. rade oznámil, že prevzal právne

zast. žalovaného v 1. rade a požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k žalobe, nakoľko sa nejedná
o účelne vynaložené trovy konania, keďže predmetné podanie nie je vyjadrením vo veci samej. Na
základe uvedeného trovy konania žalovaného v 1. rade sú 1 147,56 eur, ktorá suma pozostáva z trov
právneho zast., ktorú sú žalobcovia v 1. a 2. rade povinní v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť spoločnea nerozdielne na účet právneho zást. žalovaného v 1. rade. Ďalej konštatoval, že žalovanej v 2. rade
vznikli trovy konania titulom trov právneho zast., ktoré jej právna zást. písomným podaním z 10.12.2013
vyčíslila na 1 721,20 eur. Preskúmal predložené vyúčtovanie a dospel k záveru, že toto je v súlade s

vyhl.,ktorépozostávajúzodmenyza2úkonyprávnejslužbyatozaprevzatieaprípravuzast.z 1.2.2013
(§ 14 ods. 1 písm. a) vyhl. á 565,97 eur, písomné podanie vo veci samej zo 4.2.2013, doručené mu
5.2.2013 - vyjadrenie k žalobe (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl. á 565,97 eur, z náhrady režijného paušálu 2
x 7,81 eur (za úkony právnej služby poskytnuté v r. 2013) v zmysle 16 ods. 3 vyhl., odmena za zast.
spolu 1 147,56 eur. Keďže právna zást. žalovanej v 2. rade si uplatnila odmenu len vo výške 1 147,20

eur, odmenu jej priznal v takto uplatnenej výške. Uvedenú sumu sú žalobcovia v 1. a 2. rade povinní v
zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet právnej zást. žalovanej v 2. rade.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1., 2. rade a žalovaná v 3. rade.

Uznesenie napadli včas podaným odvolaním žalobcovia v 1.,2 rade.

Žalobcovia odvolaním napadli výrok rozsudku, čo do priznaní náhrady trov konania vo výške 28,69 eur a
do výroku o nepriznaní náhrady trov konania do výške 2 801,16 eur. V odvolaní, o. i, poukázali aj na to, že
súdnepostupovalvintenciách§150O.s.p.,zaoberalsalenokolnosťamiabsolútnejneplatnostiprávneho
úkonu, týkajúceho sa uzatvárania darovacej zmluvy medzi nimi a F. I., aj to nedôsledne vo vzťahu

k náhrade trov konania pri použití § 150 O.s.p. Ku skutkovým zisteniam súdu ohľadne uzatvárania
darovacej zmluvy medzi nimi a svedkom I. F. nemali pripomienky. Vytýkali súdu, že nezisťoval dôsledne,
či žalovaná v 3. rade, ako kupujúca, bola v dobrej viere pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 23.4.2010 č. V
3498/10, medzi ňou na jednej strane a predávajúcou žalovanou v 2. rade, zast. I. F. na druhej strane,
a či nešlo o predstieraný právny úkon, ktorému chýba náležitý prejav vôle. Z vykonaného dokazovania,

t.j. z písomných vyjadrení pôvodnej žalovanej v 2. rade z 5.2.2013 a žalovanej v 3. rade z 19.2.2013
im vyplynulo, že kúpne zmluvy boli uzatvorené formálne, bez náležitého prejavu vôle smerujúceho k
právnemu úkonu, ktorým mala byť kúpna zmluva, že pokiaľ ide o pravosť podpisu, nemali dôvod už
ho namietať, pre vyhovenie žaloby v plnom rozsahu. Po tom, čo žalovanej v 3. rade bola doručená
žalobca z 24.8.2012 o neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej 23.4.2010 č. V 3498/10 sa žalovaná v

3. rade 19.2.2013 písomne vyjadrila k žalobe tak, že neuznáva uplatnený nárok a žiadala žalobu voči
nej zamietnuť, najmä z dôvodu, že so žalovaným v 1. rade žiadnu žalobcami uvádzanú kúpnu zmluvu
neuzavrela. Na pojednávaní žiadala žalobu voči nej zamietnuť a tento postoj súd nevyhodnotil. Bez
akýchkoľvek dôkazov bez jej účastníckej výpovede súd dospel k záveru, že žalovaná v 3. rade konala
pri uzatváraní kúpnej zmluvy v dobrej viere, pričom ako vyplýva z jej vyjadrenia ani o kúpnej zmluve

nevedela. Tvrdili, že v prípade zmeny postoja žalovanej v 3. rade k predmetu konania, mohli uzatvoriť
dohodu o vydaní nehnuteľnosti na katastrálnom úrade a súdny spor by sa ukončil. Poukázali na to,
že súd vyjadrenie žalovanej nevyhodnotil v súvislosti s vyjadrením pôvodne žalovanej v 2. rade, ktorá
údajne mala predmetnú nehnuteľnosť žalovanej v 3. rade predať a prevziať 70 000,00 eur ako kúpnu
cenu, že o tejto kúpnej zmluve ani žalovaná v 2. rade ako predávajúca nevedela, pretože vo vyjadrení

adresovanom súdu 5.2.2013 uviedla, že nie sú pravdivé tvrdenia o tom, že žalovaný v 1. rade previedol
zmluvou o prevode nehnuteľností vlastníctvo na jej osobu. Podľa jej zistení touto zmluvou nadobudla
vlastnícke právo žalovaná v 3. rade, súčasťou návrhu boli okrem predbežného opatrenia aj darovacie
zmluvy, aj zmluva medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 3. rade, ktoré jej však neboli doručené, preto
saaniktejtozmluvevyjadriťnevedela.Vytýkalisúdu,ženevzaldoúvahytvrdenieotom,žežalovanáv3.

rade v čase uzatvárania kúpnej zmluvy 23.4.2010, žila ako druh a družka, podľa ich vedomostí, doposiaľ
žije s I. F., z ich pomeru sa narodilo aj dieťa, takže sú toho názoru, že o okolnostiach uzatvárania zmlúv
o prevode bytu, mala žalovaná v 3. rade vedomosti. Žalobkyňa v 1. rade bola za žalovanou v 3. rade
osobne a prosila ju, aby im byt vrátila, prosila aj predchádzajúcu vlastníčku bytu, pôvodne žalovanú v 2.
rade, aby im vrátila byt, ale bezúspešne. Takisto súdu oznámili a vyplynulo to aj z výpovede svedka I. F.,

žežalovanáv2.rade snímžilavspoločnejdomácnostiazichvzťahupochádzamaloletédieťa.Konanie
I. F. pri prevodoch predmetného bytu, ktorý na neho previedli síce formálne pri porušení povinností, ktoré
imukladaloPO,alejehokonaniebolovrozporesdobrýmimravmi.I.F.ďalejvlastníctvokbytuprevádzal,
nedodržal dohodu o tom, že naspäť prevedie vlastníctvo k bytu na nich, naopak do prevodu zapojil
žalovanú. Uviedli, že so žalovanou žije v spoločnej domácnosti, takže predpokladali, že žalovaná bola

nímuzrozumenáookolnostiachdarovania.Dosituácie,ktorúopísalivžalobe,ichdostalI.F.,nepriaznivé
výsledky daňovej kontroly na súkromné podnikanie, ktoré pod menom žalobkyne v 1. rade realizoval,
hroziaca exekúcia na majetok patriaci do ich BSM a následne obava o tento majetok. V tomto smere
súd nevyhodnotil okolnosti tohto prípadu, vôbec sa v napadnutom uznesení nimi nezaoberal. Poukázalina to, že za týchto okolností, im nič iné neostávalo, len sa obrátiť so žalobou o určenie vlastníctva k
predmetnému bytu na príslušný súd. Napriek tomu, že v zmysle záverov súdnej praxe je povinný súd
za použitia § 150 O.s.p. prihliadnuť aj na postoj účastníkov v súdnom konaní a aj na to, aké okolnosti

viedli účastníkov k uplatneniu práva, v tomto smere súd nepostupoval. Záver súdu, že žalovaná v 3.
rade konala v dobrej viere, nadobudla nehnuteľnosť následným prevodom a bolo by nespravodlivé,
aby znášala trovy konania žalobcov, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nezodpovedá zásadám
použitia § 150 O.s.p. Tvrdili, že po takto vyhodnotení okolností prípadu a postoja účastníkov v súdnom
konaní, prichádza do úvahy použitie § 142 ods. 1 O.s.p. a to priznanie plnej náhrady trov konania, z

dôvodu úspechu vo veci. Navrhli výrok napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania zmeniť a
žalovanej v 3. rade uložiť povinnosť zaplatiť na účet advokátky trovy konania vo výške 2 869,00 eur,
do 3 dní od právoplatnosti.

Žalovaná v 3. rade podala v zákonnej lehote odvolanie proti obom výrokom rozsudku z odvolacích
dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

V odvolaní, o. i., poukázala na to, že súd vykonával vo veci dokazovanie na viacerých pojednávaniach,
aj relatívne rozsiahlymi výsluchmi účastníkov konania a svedkov, že v konečnom dôsledku konal a
rozhodoval mechanicky, bez zohľadnenia osobitostí prejednávanej veci a účel rozdielnych zákonných
úprav verejného a súkromného práva, ktoré sa podľa jej názoru vo svojich dôsledkoch v danom prípade

prelínali. Podľa jej názoru, pokiaľ mal súd za to, že právny úkon darovacej zmluvy uzavretej medzi
žalobcami a ich synom, I. F. bol absolútne neplatný v dôsledku dikcie § 15a ods. ods. 4 zák. č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov, mal o žalobe rozhodnúť v zmysle § 114 O.s.p. už na prvom pojednávaní.
Tiež poukázalanaskutočnosť,žehocibolrozsudokvyhlásenýuž12.5.2014ajehopísomnévyhotovenie
bol súd v § 158 ods. 5 O.s.p. povinný odoslať do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, t. j. najneskôr do

12. 6. 2014, v skutočnosti bol v zmysle rukou dopísaného dátumu odoslania na obálke, odoslaný až
viac ako mesiac po uplynutí zákonnom stanovenej lehoty, až 16.7.2014. Z tohto dôvodu bolo písomné
vyhotovenie rozsudku reálne doručené práve v čase dovolenkového obdobia. V tejto súvislosti cítila
potrebu poukázať aj na to, že žaloba, ktorá jej bola doručená 21.1.2013, obsahuje v rohu prvej strany
aj priamo rukou žalobkyne napísané meno konajúcej sudkyne s číslami 240/230/212, pričom sa zjavne

jedná o kópiu tohto ručne písaného textu a nevie si vysvetliť, akým spôsobom a hlavne kedy, a za akých
okolností sa mohlo stať, že žalobkyňa uvedený text na žalobu napísala, pokiaľ túto podala v zmysle
originálnej pečiatky súdu osobne v podateľni 18.12.2012 a zákonný sudca mal byť určený náhodným
elektronickým výberom. Okrem uvedeného totiž, prvopis žaloby obsahuje aj kópiu pečiatky podateľne,
podľa ktorej mala byť žaloba doručená prvostupňovému súdu už 24.8.2012, pečiatka podateľne zo

dňa 18.12.2012 je originál. Mala za to, že uvedené je dôsledkom roky trvajúceho aktívneho pôsobenia
žalobkyne na súde v postavení prísediacej, z čoho táto ťaží výhody, ktoré by inak, ako bežný občan,
nemala. Na uvedené okolnosti poukazuje z dôvodu, že kým pre ňu platia bez ohľadu na všetko ostatné
prísnezákony,ktoréjejbezjejvlastnéhozavineniameniaživotnúsituáciu,vktorejsavdôsledkusúdneho
konania ocitla, sám súd ktorý ich aplikuje, podľa všetkého zákon dôsledne nedodržiava. Uviedla, že

má pochybnosti o zákonnosti celého konania, osobitne o nestrannosti súdu, ktorý vo veci rozhodoval a
naplnení zákonnej požiadavky rovnosti účastníkov konania. Vo vzťahu k samotnému obsahu rozsudku
poukázala na to, že súd v procese rozhodovania nezohľadnil okolnosť, že v danej veci sa jedná o
vzťah dvoch subjektov súkromného práva, ktoré je postavené na úplne odlišných princípoch, ako právo
verejné, keď pri posudzovaní prejudiciálnej otázky týkajúcej sa posúdenia platnosti darovacej zmluvy,

bez zohľadnenia princípov riešenia obdobnej situácie vo sfére občianskoprávnych vzťahov, zvýhodnil
stranu žalobcov tým, že im na jej úkor umožnil využiť, resp. zneužiť ust. zákona, ktoré inak bolo
dané výsostne štátnemu orgánu (správcovi dane) za účelom ochrany záujmov štátu, a to napriek
tomu, že jediný, kto mal absolútnu neplatnosť právneho úkonu úmyselne zaviniť, bola nepochybne
práve žalobkyňa v 1. rade, ktorá ako sama uviedla, uzavrela darovaciu zmluvu, aby ochránila sama

seba pred prípadnou exekúciou. Týmto postupom bol podľa jej názoru, o. i., predovšetkým porušený
princíp rovnosti pred zákonom zakotvený aj v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, princíp právnej istoty a dobrej
viery nadobudnutých práv a v konečnom dôsledku aj princíp spravodlivej a vyváženej ochrany práv
a oprávnených záujmov účastníkov občianskoprávneho vzťahu deklarovanej aj Občianskym súdnym
poriadkom. Nespravodlivosť rozsudku vzhliada predovšetkým vtom, že žalobkyňa, ktorá jediná vedela

o existencii PO, úmyselne konala v rozpore so zákonom, aby „ochránila" seba, neberúc ohľad na
nikoho iného a následne je práve jej, avšak na úkor dobromyseľných tretích osôb, bez akejkoľvek ujmy,
vlastné úmyselné porušovanie zákona opäť na osoh. Výsledok súdneho konania, ktorým súd za daných
okolností vyhovel žalobe, je podľa jej názoru v rozpore s úvodnými ustanoveniami Občianskeho súdnehoporiadku, ktoré vyjadrujú účel občianskeho súdneho procesu, citujúc znenie § 1, § 2, § 3 O.s.p. Rovnako
považovala výsledok súdneho konania za nezlučiteľný s § 3 ods. 1 OZ. Uviedla, že je pravdou,
že § 15a ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov sankcionuje právny úkon urobený

v rozpore s predbežným opatrením vydaným správcom dane neplatnosťou takéhoto právneho úkonu,
avšak účelom tohto ustanovenia nepochybne vždy bolo len a len zabezpečenie účelu daňovej kontroly
a v súvislosti s ňou zabezpečenie majetku, resp. finančných prostriedkov, ktoré majú byť určené na
zaplatenie dane, ktorá po ukončení daňovej kontroly bude daňovému subjektu zrejme vyrubená, účelom
inštitútu predbežného opatrenia v oblasti správy daní je zabezpečenie určitej nemennosti vlastníckych

pomerov daňového subjektu za účelom úhrady budúcej daňovej povinnosti, resp. za účelom úspešného
vymoženia prípadného daňového nedoplatku. Pri ukladaní predbežného opatrenia však správca dane
musí brať ohľad nielen na ochranu právom chránených záujmov štátu, ale aj na oprávnené záujmy
daňového subjektu (tobôž tretích osôb, ktoré nie sú účastníkmi daňového konania). V záujme naplnenia
tejto požiadavky preto platí, že predbežné opatrenie môže daňový subjekt obmedzovať len v rozsahu
nevyhnutne potrebnom pre naplnenie účelu daňovej kontroly. V tejto súvislosti v prvostupňovom konaní

poukázala na to, že v rámci daňového konania, v ktorom bolo vydané predbežné opatrenie, v rozpore s
ktorým žalobkyňa v 1. rade uzavrela darovaciu zmluvu so svojim synom, boli vydané dve rozhodnutia,
pričom prvé z nich - predbežné opatrenie zo dňa 7.6.2001 bolo len zákazom všeobecnej povahy a
zakazovalo žalobkyni v 1. rade nakladať s celým jej hnuteľným a nehnuteľným majetkom ako takým. Až
druhým rozhodnutím z 24.7.2002. bolo určené záložné právo správcu dane na konkrétny nehnuteľný

majetok - byt. Až toto rozhodnutie správcu dane výslovne konkretizuje zákaz žalobkyne nakladať s
bytom, t. j. s presne vymedzenými nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXXX, k. ú. G. - Z., byt č. 11,
vo vchode č. XXX/XX, na 3. posch., ktorý má daňový dlžník v BSM v podiele 1/1, keď sa v ňom výslovne
uvádza, že: „... zakazuje daňovému dlžníkovi, G. F., Y. A. C. XX, G. s nehnuteľnosťami nakladať bez
súhlasu správcu."

K uzavretiu darovacej zmluvy však došlo ešte pred vydaním tohto druhého rozhodnutia, konkrétne
19.10.2001. Zastávala názor, že v procese rozhodovania, osobitne pri posudzovaní platnosti darovacej
zmluvy, s ohľadom na obsah predbežného opatrenia zo 7.6.2001, sa mal súd zaoberať aj posúdením, či
tam všeobecne formulovaný zákaz nakladania s celým hnuteľným aj nehnuteľným majetkom žalobkyne

zohľadňoval zákonnú podmienku nevyhnutného rozsahu, pri súčasnom zvážení dôsledkov vyhlásenia
všetkých právnych úkonov žalobcov, učinených v období cca jedného roka (od jeho vydania, do
rozhodnutia o určení záložného práva), za absolútne neplatné. Vzhľadom na vyššie popísané okolnosti
prejednávanej veci, argumentovala už v konaní na prvom stupni rozhodnutím Najvyššieho súdu
SR 4 Cdo 107/2007 z 25.11.2008, s cieľom poukázať na posudzovanie právnych úkonov dlžníkov

v exekučnom konaní, ktoré títo urobia v rozpore so všeobecným zákazom exekútora nakladať s
celým svojim majetkom. Analógiu vidí jednak v zohľadnení, že vyhlásenie všetkých právnych úkonov
učinených v rozpore s týmto všeobecným zákazom za absolútne neplatné je v praxi neudržateľné, a
tiež v tom, že vo vzťahu k prejednávanej veci, sa posudzovanie právneho úkonu učineného v rozpore
so všeobecným zákazom nakladania s majetkom, ako úkonu zakladajúceho jeho odporovateľnosť,

javí ako spravodlivejšie a na rozdiel od všeobecného zákazu nakladania s majetkom vydaného v
daňovom konaní, sleduje aj ochranu dobromyseľných nadobúdateľov majetku od osoby, ktorej bol takýto
všeobecný zákaz nakladať s majetkom uložený. Tvrdila, že v prípadoch porušenia zákazu nedovolenej
dispozície s majetkom nastupuje sankcia neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom , až v
situácii, kedy sa obmedzenie, resp. zákaz vzťahuje na konkrétne určený majetok, a to napriek dikcii § 39

OZ, ktorý sankcionuje neplatnosťou právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu
alebo ho obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Navyše, ak sa obmedzenie dispozície vzťahuje
na majetok nehnuteľný, je takéto obmedzenie zapísané aj na liste vlastníctva danej nehnuteľnosti,
čo nepochybne prispieva k ochrane práv a oprávnených záujmov tretích osôb. V danom prípade ale
správca dane ani len nezabezpečil, aby sa všeobecný zákaz nakladania s majetkom, vzťahujúci sa

aj na nehnuteľný majetok žalobkyne, vôbec zaznamenal v príslušnom katastri nehnuteľností. V tejto
súvislosti poukázala navyše aj na skutočnosť, že hoci v čase rozhodnutia správcu dane o určení
záložného práva k predmetnému bytu z 24.7.2002 už bol byt takmer 10 mesiacov scudzený a jeho
vlastníkmi už neboli žalobcovia, správca dane, v záujme ktorého bolo predbežné opatrenie vydané,
napriek tomu nikdy nenamietal neplatnosť úkonu prevodu bytu a do času, kým nezačali mať vážne

finančné problémy ostatné deti žalobcov, z ktorých im mal podľa názoru žalobkyne pomôcť práve
ich syn, I. F. tým, že im vyplatí podiel z darovaného bytu, 11 rokov nenamietali neplatnosť prevodu
ani žalobcovia. Pre doplnenie poukázala aj na konštrukciu právnej úpravy inej situácie nakladania s
majetkom v rozpore so zákonom vo sfére súkromného práva, ktorá sa vzťahuje na oblasť konkurznéhopráva. Obdobne aj tu platí konštrukcia, že ak dlžník, resp. úpadca poruší zákonný zákaz nakladania
s majetkom, resp. ak týmto majetkom disponuje v rozpore so zákonom, právny úkon nie je neplatný,
možno mu však odporovať. Poukázala na prípad konkurzného konania, ochranu tretích osôb a mieru ich

zabezpečenia. Napriek uvedenému, je toho názoru, že sankcia neplatnosti právneho úkonu učineného
v rozpore s predbežným opatrením správcu dane podľa § 15a zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov, by sa mala vzťahovať na neoprávnené nakladanie s konkrétne určeným majetkom a nie vo
vzťahukakémukoľveknakladaniuscelýmhnuteľnýmajnehnuteľnýmmajetkomdaňovéhosubjektu,bez
výnimky a bez jeho bližšieho určenia, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, ktorého konkrétneho majetku

sa zákaz, resp. obmedzenie týka. S celou argumentáciou v naznačenom smere sa súd vysporiadal
len konštatovaním, že cit. rozhodnutie NS SR sa týka inej skutkovej a právnej situácie. S týmto
konštatovaním nemožno bez výhrad súhlasiť. Totožnosť situácii vzhliada vtom, že v oboch prípadoch
sa jednalo o uzavretie scudzovacej zmluvy medzi dvoma subjektmi súkromného práva prevodcovi bol
orgánom na to splnomocneným zákonom uložený všeobecný zákaz nakladať s celým svojim majetkom
nadobúdateľ bol dobromyseľný.

Citovala z nálezu Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36 :
„K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a
to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu
a účelu zákona.“ Tvrdila, že súd nezohľadnil okolnosť, že signatárom darovacej zmluvy nebola len

žalobkyňa v 1. rade, ktorej bol zákaz nakladania z majetkom uložený, ale aj žalobca v 2. rade, ktorého
práva disponovať s majetkom neboli predbežným opatrením správcu dane obmedzené, že s touto
okolnosťou sa súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal. Pokiaľ ide o výroku súdu o trovách
konania, zastávala názor, že súd mal o trovách konania rozhodnúť podľa § 143 O.s.p. Poukázala na to,
že súd mal za to, že by bolo nespravodlivé, keby za takýchto okolností, ktorá v dobrej viere nadobudla

nehnuteľnosť následným prevodom, mala znášať trovy vynaložené žalobcami v tomto konaní v celom
rozsahu. Uvedené vedomé konanie žalobcov, ktorým zavinili neplatnosť darovacej zmluvy, súd pokladal
za tak významnú okolnosť, že im náhradu trov priznal len v rozsahu 1% z celkovo vynaložených trov,
t.j. vo výške 28,69 eur. Hoci súd na jednej strane konštatuje nespravodlivosť prípadného priznania
náhrady trov konania úspešným žalobcom v ich plnej výške, v dôsledku čoho im priznal len symbolickú

náhradu trov vo výške 1%, skutočne účelne vynaložených nákladov súdneho konania a zároveň
poukazuje na zavinené úmyselné protiprávne konanie oboch žalobcov, ktorým títo vedome založili
podľa názoru súdu absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy, a tým aj absolútnu neplatnosť všetkých
následne dobromyseľne uzavretých scudzovacích zmlúv, vrátane kúpnej zmluvy, ktorú v dobrej viere
uzavrela, v dôsledku čoho táto musela bez toho, aby sama akýmkoľvek spôsobom porušila zákon

alebo aby sa akýmkoľvek spôsobom pričinila o vzniknutý stav, čeliť súdnemu konaniu. Vytýkala súdu,
že napriek tomuto jeho konštatovaniu, ktoré vychádza z okolností, ktoré považoval za jednoznačne
preukázané, neaplikoval na danú situáciu § 143 O.s.p., aby aspoň čiastočne reparoval ekonomické
dôsledky súdneho konania na ňu (toho času na rodičovskej dovolenke, s jediným vlastným príjmom v
podobe rodičovského príspevku) a tiež skutočnosť, že sa vlastne stala obeťou nezákonného konania

oboch žalobcov, že navyše, ako aj vyplynulo z vykonaného dokazovania, pri nadobúdaní predmetného
bytu, rešpektovala sľub ich syna, že žalobcovia majú právo doživotne byt užívať a nikdy ich pri výkone
tohto práva žiadnym spôsobom nerušila, hoci za prevod bytu riadne zaplatila celú kúpnu cenu. Súčasne
žalobcoviavkonanínepreukázali,žebyjuvôbecniekedybolinaozajvyzvalinamimosúdneusporiadanie
vlastníckych vzťahov a táto by vedomá si neexistencie svojho vlastníckeho práva, odmietala situáciu

riešiť. Bola toho názoru, že spravodlivosť deklarovaná prvostupňovým súdom vo vzťahu k rozhodovaniu
o trovách konania je len formálne prezentovaná, avšak v skutočnosti nie je realizovaná v súlade so
zákonom, že práve pre takéto prípady, kedy žalovaný nedal príčinu na začatie konania a osobitne v
danom prípade, keď je nesporné, že k súdnemu sporu došlo jednoznačne úmyselným protiprávnym
konaním žalobcov, zakotvil zákonodarca do Občianskeho súdneho poriadku ustanovenie § 143, ktorým

nepochybne sledoval cieľ reparácie nepriaznivých ekonomických dôsledkov takéhoto sporu vedeného
proti žalovanému, keď uzákonil, že tento má právo na náhradu trov konania, ak svojím správaním
nedal príčinu na podanie návrhu na jeho začatie. Z dikcie cit. § 143 nevyplýva možnosť súdu, ale
povinnosť, priznať takémuto žalovanému právo na náhradu trov. Uvedené ustanovenie je podľa jej
názoru špeciálnym ust. k § 142 O.s.p. a má kogentnú povahu. Navrhla rozhodnutie súdu zrušiť, vrátiť

mu vec na ďalšie konanie a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby
(tarifná odmena) 565,97 eur + 8,04 eur režijný paušál.Žalovaná v 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov proti rozsudku, o. i., poukázala na to, že k úkonu
darovania sa žalobcovia rozhodli pred desiatimi rokmi (t. j. v čase, keď mala len 21 rokov a nepoznala
ani žalobcov, ani žalovaných v 1. a 2. rade), a to v snahe vyhnúť sa špekulatívnym spôsobom prípadnej

daňovej exekúcii. Zároveň opakovala skutočnosti, ňou uvedené, už v jej odvolaní proti rozsudku vo veci
samej. Ďalej mala za preukázané, že hoci mal syn žalobkyne (svedok I. F.) plnú moc na zastupovanie
žalobkyne v celom daňovom konaní, a v rámci toho aj na preberanie pošty, rozhodnutie o nariadení
predbežného opatrenia prevzala sama žalobkyňa osobne, že v konaní nebolo preukázané, aby svedok
I. F. mal v čase prevodu darovaním vedomosť o existencii predbežného opatrenia, ktorým bolo žalobcom

zakázané nakladať s ich majetkom. Poukázala na to, že žalobkyňa získala živnostenské oprávnenie
10.3.1995, t. j. v čase, keď jej syn I. F., ledva dosiahol vek 20 rokov, že neobjasnila, aký dôvod by mohol
mať jej 20 ročný syn na to, aby (ak už naozaj chcel podnikať), nepodnikal na vlastnú živnosť, ale na
živnosť svojej matky, ktorá napriek nízkemu veku syna, údajne nechala celé živnostenské podnikanie
naňho, vedomá si toho, že pri tejto forme podnikania sa za vzniknuté záväzky ručí celým jej majetkom.
Napriek tomu sa údajne o podnikateľskú činnosť vykonávanú na jej meno nijako nezaujímala. Živnosť

zrušilaažvroku2007.Tvrdila,ženemožnomaťnajmenšiepochybnostiotom,žeakbyneboloprvotného
úmyselného protiprávneho konania žalobkyne, nemohol by vzniknúť ani takýto súdny spor. Nesúhlasila s
názorom žalobcov, že k súdnemu konaniu a vzniku trov konania došlo v dôsledku postoja nič netušiacej
žalovanej strany, osobitne žalovanej v 3. rade, ktorá nehnuteľnosť nadobudla ako tretia v poradí,
keďže táto nebola ochotná vzdať sa bez ďalšieho po podaní žaloby všetkých svojich dobromyseľne

nadobudnutých práv, hoci o jej vlastníckom práve v čase začatia konania navyše svedčí aj zápis v
katastri nehnuteľností, kúpna zmluva a skutočnosť, ktorú vie preukázať, že riadne zaplatila kúpnu cenu.
Tvrdenie žalobcov, že k vzniku trov konania došlo práve v dôsledku tohto jej správania, považovala za
zavádzajúce, že od r. 2001 sa žalobcovia nedomáhali určenia svojho vlastníckeho práva, a to ani po
tom, čo sa údajne až od správcu bytového domu dozvedeli, že I. F. previedol byt bez ich vedomia na

žalovanú v 2. rade, k čomu došlo už 26.7.2002. K tvrdeniu žalobkyne, že sa domáhala vrátenia daru od
syna a tiež žiadala nasledujúcich vlastníkov, resp. vlastníčky o vydanie bytu, avšak bezúspešne, uviedla,
že napriek tomu že sa žalobkyňa mala takto domáhať prinavrátenia svojich vlastníckych práv po dobu
10 rokov, nepredložila súdu jediný dôkaz, ktorým by to aj preukázala. Mala za to, že súd jednoznačne
mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať § 143 O.s.p. a zaviazať na ich náhradu práve stranu

žalobcov, nakoľko ani v konaní nebol produkovaný jediný dôkaz, z ktorého by bolo možné pripustiť, že
k vzniku súdneho sporu vôbec mohla ona dať nejakým spôsobom akúkoľvek reálnu príčinu. Takouto
príčinou rozhodne nemôže byť v danom prípade jej neochota vzdať sa po začatí konania, bez ďalšieho,
všetkých svojich dobromyseľne nadobudnutých práv, o ktorých je z jej pohľadu dôvodne presvedčená,
t.j. že sa v danom prípade rozhodne nejedná o akési svojvoľné bránenie evidentne nejestvujúceho

práva z jej strany. Poukázala na to, že v darovacej zmluve, ktorú žalobcovia vedome uzavreli z rozpore
so zákazom uloženým v predbežnom opatrení, neboli dojednané žiadne obmedzenia nadobúdateľa
(obdarovaného), a teda ten nekonal protiprávne, ak následne byt previedol na ďalšiu osobu, až od
ktorej spornú nehnuteľnosť dobromyseľne kúpnou zmluvou nadobudla. Aj vzhľadom na dlhú dobu, ktorá
uplynula od okamihu darovania, nemožno mať najmenšie pochybnosti o tom, že by nemala byť v čase

nadobúdania bytu skutočne dobromyseľná, resp., že by mohla akýmkoľvek spôsobom zaviniť vzniknutý
stav. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania za dva úkony právnej služby (odvolanie, vyjadrenie k
odvolaniu žalobcov) vo výške 2 x (tarifná odmena: 565,97 eur + 8,04 eur režijný paušál), spolu 1 148,02
eur.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 3. rade voči rozsudku, o. i., opakovali, že porušenie
zákazu uloženého PO, a teda, právne úkony vykonané v rozpore s predbežným opatrením, priamo
zák. č. 511/1992 Zb. v § 15a ods. 4 sankcionuje neplatnosťou. Uviedli, že predovšetkým, je treba
ustáliť základný rozdiel medzi absolútne neplatným právnym úkonom a relatívne neplatným právnym
úkonom. Dospeli k záveru, že rozdiel medzi prípadmi absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu

tvorí taký stupeň spoločenského záujmu, pre ktorý treba na neplatnosti právneho úkonu trvať bez
ohľadu na okolnosti prípadu (napr. bez ohľadu na nadväznosť reťaze ďalších zmlúv) a bez ohľadu na
osobné záujmy toho účastníka právneho vzťahu, ktorý, hoci neplatnosť sám nespôsobil ani nezavinil, je
neplatnosťou postihnutý, že podstatný rozdiel je aj v oprávnených subjektoch. Absolútnej neplatnosti sa
môže domáhať každý, aj na právnom úkone nezúčastnený subjekt. Naproti tomu relatívnu neplatnosť

môže uplatniť len účastník právneho vzťahu a to len ten, ktorý je neplatnosťou dotknutý. Uviedli, že
súd v odôvodnení rozsudku správne poukázal aj na dôvod, prečo má spoločnosť záujem na absolútnej
neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa porušuje zákaz nakladať s majetkom kontrolovaného daňovéhosubjektu. Uviedli, že je celospoločenským (verejným) záujmom posilniť proces vymáhania daňových
nedoplatkov a zamedziť daňovému subjektu nakladať s nehnuteľnosťami, inými vecami alebo právami.

K obrane žalovanej v 3. rade, že nespôsobila neplatnosť právneho úkonu a poukázala na § 40a OZ a
tvrdí, že vedeli o tom, že takýto právny úkon bude neplatný, že túto neplatnosť spôsobili a teraz sa
jej dovolávajú, uviedli, že v odvolaní rozoberá právnu konštrukciu odporovateľnosti právnych úkonov,
poukazuje na to, že správca dane, v záujme koho bolo vydané predbežné opatrenie, nikdy nenamietal
neplatnosť právneho úkonu prevodu bytu, že obrana žalovanej sa vzťahuje len k relatívnej neplatnosti

právneho úkonu a nie k absolútnej neplatnosti právneho úkonu. V priebehu konania poukazovali na
to, že darovacej zmluve chýba náležitý prejav vôle, pretože darcovia, ale aj obdarovaný, právny úkon
darovania predstierali. Citujúc znenie § 34 a § 37 OZ, ak má ísť o právny úkon tak, ako má na mysli
ust. § 4 OZ, poukázali na to, že musí existovať prejav vôle, t.j., aby právny úkon smeroval k právnym
následkom, ktorými sú vznik, zmena alebo zánik práv, či povinnosti. Poukázali na to, že následné
prevody vlastníctva bytu od obdarovaného na žalovanú v 2. rade, a od nej na na žalovanú v 3. rade

tak, ako ich opísal svedok I. F. vo výpovedi a pôvodne žalovaná v 2. rade i žalovaná v 3. rade vo
vyjadreniach adresovaných súdu, nesvedčia o tom, že obe nadobudli predmetný byt do vlastníctva
v dobrej viere, najmä ak uvážia, že s obdarovaným I. F. žili v pomere druh a družka, a teda museli
mať vedomosti o okolnostiach uzatvorenia darovacej zmluvy. Vo vyjadrení, ktoré adresovali súdu a je
založené v spise sa bližšie zaoberali ich protichodnými tvrdeniami. Zdôraznili, že súd sa dôsledne v

odôvodnení rozsudku vysporiadal s argumentmi žalovanej v 3. rade, logicky a zrozumiteľne, v súlade
s právnym predpisom, odpovedal na jej námietky, každý dôkaz vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej
súvislosti s ostatnými dôkazmi, odôvodnenie je presvedčivé, a preto navrhovali napadnutý rozsudok v
časti náhrady trov konania zmeniť a priznať im náhradu trov konania prvostupňového vo výške 3 176,40
eur a náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby vo výške 565,97 eur.

Žalobcovia v odvolaní proti uzneseniu 24C/230/2012-129 z 9.12.2013, čo do časti priznaných trov
konania žalovanému v 1. rade vo výške 1 147,56 eur a priznaných trov konania žalovanej v 2. rade
vo výške 1 147,20 eur, a stanovenia ich povinnosti im túto náhradu zaplatiť na účet právneho zást., o.
i., poukázali na to, že tento výrok nie je v súlade s vykonaným dokazovaním a v súlade so zásadami

procesného práva obsiahnutého v O.s.p., že uznesenie je po stránke vecnej i právnej nesprávne,
nezákonné.

Poukázali na to, že s podaním žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu, požiadali súd o oslobodenie
od súdneho poplatku z dôvodu sociálnych a majetkových pomerov a žiadosť bola súdom kladne

vybavené, že uznesením zo 4.12.2012 im bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, že do
spisu založili potvrdenia o poberaní dôchodku, preukázali, že nevlastnia majetok väčšej hodnoty, že
tieto dôkazy o ich majetkových pomeroch a o poberaní dôchodku tvoria súčasť spisu a súd ich mohol
použiť pre prípad aplikácie § 150 O.s.p. Citujúc znenie § 150 ods. 1 O.s.p., poukázali na to, že v danom
prípade súd sa vôbec nezaoberal posudzovaním dôvodov osobitného zreteľa, neprihliadol najmä na

majetkové, sociálne, osobné a zárobkové pomery, aj keď mal doklady o týchto pomeroch v spise a
nevšimol si ani okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde a postoj v konaní. Zdôraznili, že zo
súdu predloženého potvrdenia o poberaní starobného dôchodku zo Sociálnej poisťovne, žalobkyňa v 1.
rade má dôchodok vo výške 387,40 eur a žalobca v 2. rade má príjem zo starobného dôchodku vo výške
368,70 eur, nemajú majetok väčšej hodnoty, že sú toho názoru, že ich majetková sféra by bola priznaním

náhrady trov konania žalovaným tak dotknutá, že prakticky by ich ani neboli schopní uspokojiť, pretože
nemajú nič, len dôchodok, bola by ohrozená ich výživa, nemali by ani na lieky, čo vzhľadom na ich vek
nutne potrebujú. Naopak, majetková sféra žalovaných by týmto výnimočným rozhodnutím (nepriznanie
náhrady trov) nebola dotknutá. Tvrdili, že súd mal prihliadnuť k okolnostiam tohto prípadu, z ktorých
jasnevyplýva,žežalovanémuv1.rade,synovi,darovalibyť,ktorýpatrildoichBSM,žalovanýnadobudol

hodnotu,majetokza70000,00eur.Žalovanýďalejvlastníctvokbytuprevádzal,nedodržaldohoduotom,
že naspäť prevedie vlastníctvo k bytu na nich, naopak do prevodu zapojil priateľku, žalovanú v 2. rade.
So žalovanou v 2. rade mal žalovaný v 1. rade vzťah, z ich vzťahu pochádza aj maloleté dieťa, takže
predpokladajú, že bola uzrozumená žalovaným v 1. rade o okolnostiach darovania. Do situácie, ktorú
opísali v žalobe, ich dostal žalovaný v 1. rade, t.j., nepriaznivé výsledky daňovej kontroly na súkromné

podnikanie, ktoré pod menom žalobkyne v 1. rade realizoval v skutočnosti žalovaný v 1. rade, hroziaca
exekúcia na majetok patriaci do ich BSM a následne obava o tento majetok. Vytýkali súdu, že v tomto
smere nevyhodnotil okolnosti tohto prípadu, vôbec sa v napadnutom uznesení nimi nezaoberal. Navrhli
uznesenie zmeniť a žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznať.Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov proti uzneseniu navrhla uznesenie potvrdiť z jeho
správnych dôvodov.

Uviedla, že uznesenie považuje za správne po stránke právnej, ako aj skutkovej, že súd sa zaoberal aj
otázkou zodpovednosti za výsledok a hlavne, že žalobcovia zavinili, že sa toto konanie muselo zastaviť.
Poukázala na to, že žalobcovia podali žalobu voči nej bezdôvodne, že jej vznikli v súvislosti s právnym
zast. trovy konania. Poukázala na § 142, ako aj § 147 O.s.p., o ktoré sa súd pri rozhodovaní opieral.

Nestotožnila sa s odvolaním a uviedla, že pozná pomery na strane žalobcov, pretože s nimi bola v
kontakte, pokiaľ mala vzťah s ich synom I. F.. Tvrdila, že na strane žalobcov nie sú dané pre použitie
§ 150 O.s.p. dôvody, že obaja sú poberateľmi starobného dôchodku a táto skutočnosť bez ďalšieho
výnimočnosť nezakladá. Poukázala na to, že poberatelia dôchodku majú pravidelný mesačný príjem a
je bežné, že účastník konania je dôchodcom, že aký majú v skutočnosti majetok, či majú úspory, nebolo
v konaní zisťované, ale chce dať do pozornosti, že pôvodne boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu,

ktorého hodnoty aj vlastníctva sa vzdali v prospech žalovaného v 1. rade, žalovaný vlastníctvo k bytu
previedolnaňuaonahosplnomocnila,abyzabezpečilspätnýprevodnažalobcov,ktoríbolijehorodičmi,
že z neznámych dôvodov sa tieto skutočnosti neudiali a žalovaný v 1. rade zapríčinil to, že vlastnícke
právo previedol na žalovanú v 3. rade, ktorá je jeho družkou. Uviedla, že aj žalobcovia boli zastúpení
v tomto konaní advokátom, čo len predpokladá, že disponujú s finančným prostriedkami, pretože ich

právna pomoc nebola bezplatná, ale bola platená. Ak by súd postupoval podľa § 150 O.s.p., mohlo
by dôjsť ľahko k zneužívaniu precedensu, ktorý navyše by bol v rozpore s platnou právnou úpravou
a to práve pre absenciu zákonom vyžadovanej výnimočnosti. Týmto výkladom by mohol ktokoľvek
nemajetný, bez zodpovednosti obchádzať účel zákonných ustanovení o povinnosti na náhradu trov
konania, uvedomujúc si, že súd ho danej povinnosti zbaví. Z týchto dôvodov navrhla uznesenie z jeho

správnych dôvodov potvrdiť.

Uznesenie vo výroku o zastavení konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a 2. rade proti žalovaným
v 1. a 2. rade odvolaním nebolo napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.), preto v
odvolacom konaní nebolo preskúmavané.

Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na
ich pomer veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ods. 3 cit. ust. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti , ktoré spočívajú v postupe sudcu v

konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15 a ods. 1 účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči
sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa ods. 2 cit. ust. účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa ods. 1 najneskôr na prvom
pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť
o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa ods. 5 cit. ust. ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na

námietku zaujatosti neprihliada., v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Žalovaná v 3. rade namietala zaujatosť sudkyne, ktorá vo veci rozhodovala a súdu prvého stupňa až v
odvolacom konaní (neuplatnila ju v cit. zákonom stanovených lehotách) a z dôvodov uvedených v § 14
ods. 3 O.s.p., t. j., v okolnostiach, ktoré spočívajú v postupe sudkyne v prejednávanej veci, z uvedených

dôvodov odvolací súd na jej námietku zaujatosti neprihliadol.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.,neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolania voči
rozsudku a uzneseniu v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok, okrem výroku o

trovách konania potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny, súd správne zistil skutkový
stavveci,vecsprávneprávneposúdil,jehoodôvodneniemápokladvzistenískutkovéhostavuaodvolací
súd sa s rozsudkom, okrem výroku o trovách konania v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudkusúsprávne,načomničnemeniaanidôvodyuvedenéžalovanouv3.radevodvolaní.Rozsudokvo výrok o trovách konania a uznesenie 24C/230/2012-129 z 9.12.2013, okrem výroku o zastavení
konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a 2. rade proti žalovaným v 1. a 2. rade zrušil podľa § 221
ods. 1 písm. h), ods. 2 O.s.p. a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolanie žalovanej v 3. rade voči rozsudku, okrem výroku o trovách konania je neopodstatnené.

Žalovaná v 3. rade v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. d), t.j.
že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. f), t.j., že

vec nesprávne právne posúdil.

Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O.s.p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto ani tento odvolací dôvod
nie je daný.

Žalovaná v 3. rade v odvolaní iba opakuje skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo vyporiadal v

odôvodnení svojho rozhodnutia, na dôvody ktoré poukazuje aj odvolací súd.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací
dôvod nie je daný a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené
v odvolaní.

Skutočnosti uvedené žalovanou v 3. rade, nie sú spôsobilé zmeniť správnosť rozhodnutia súdu, ktorý
rozhodol vo veci samej.Výhradažalovanejv3.rade,žePOzo7.6.2011,vydanévdaňovomkonaníbololenzákazomvšeobecnej
povahy, že zakazovalo žalobkyni v 1. rade nakladať s celým jej hnuteľným a nehnuteľným majetkom ako

takým a, že až druhým rozhodnutím z 24.7.2002 bolo určené záložné právo správcu dane na konkrétny
nehnuteľný majetok - predmetný byt, že až toto rozhodnutie správcu dane výslovne konkretizuje zákaz
žalobkyne nakladať s bytom, t.j. presne vymedzenými nehnuteľnosťami, že k uzavretiu darovacej zmluvy
došlo ešte pred vydaním tohto druhého rozhodnutia, konkrétne 19.10.2001, nemá žiaden právny
význam.

Je potrebné vziať do úvahy, že rozhodnutie Daňového úradu Košice I zo 7.6.2001, ktorým bolo vydané
PO podľa § 15a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov žalovanej v 1. rade zakázalo
akékoľvek nakladanie s hnuteľným a nehnuteľným majetkom daňového subjektu, vrátane bytu, ktorý je
podľa § 119 OZ nehnuteľnou vecou - nehnuteľným majetkom. PO sa teda vzťahovalo na celý nehnuteľný

majetok, aj na predmetný byt, ktorý je v BSM žalobcov, ktorý bol následne darovacou zmluvou z
19.10.2001 po vydaní PO správcom dane prevedený na žalovaného v 1. rade a následne došlo k ďalším
prevodom kúpnopredajnými zmluvami uzavretými medzi medzi žalovaným v 1. a žalovanou v 2. rade
a medzi žalovanými v 2. a 3. rade.
Ust. § 39 OZ upravuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý svojim obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že PO bolo žalobkyni v 1. rade doručené, že žalobkyňa konala
v rozpore s § 15a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, že nerešpektovala

zákonné obmedzenie vyplývajúce z PO vydaného Daňovým úradom Košice I, zákaz akokoľvek nakladať
nehnuteľným majetkom - predmetným bytom, keď ho spolu so žalobcom v 2. rade previedli na
žalovaného v 1. rade darovacou zmluvou, išlo o právny úkon v rozpore s cit. ust, preto je tento právny
úkon absolútne neplatný podľa § 15a ods. 4 cit. zák.

Text - znenie cit. zák. ust. výslovne uvádza a je jednoznačný, že v prípade konania v rozpore s uloženým
PO je takýto právny úkon neplatný. Z uvedeného dôvodu nemožno pripustiť žiaden výklad, lebo takýto
právny úkon je absolútne neplatným právnym úkonom, t. j. aj v prejednávanej veci, a to bez ohľadu na
to, že žalobcovia konali v rozpore so zák., že zavinili neplatnosť darovacej zmluvy.

Je potrebné dodať, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí voči každému a neplatný úkon
nevyvoláva žiadne právne účinky (vznik, zmenu a zánik práva a povinností), ktoré boli týmto úkonom
sledované. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nevyvoláva právne dôsledky, ktoré konajúci sledoval,
avšak vyvoláva zodpovednostné vzťahy, a to zodpovednosť za náhradu škody, alebo prípadne aj vznik

povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, za splnenia predpokladov uvedených v § 420 a nasl. a § 451
a nasl. OZ. Pod rozporom so zákonom v zmysle § 39 OZ treba rozumieť celý právny poriadok SR, a
to všetky formálne pramene práva, pod tým je treba vo všeobecnosti rozumieť právny predpis, ktorý je
vyjadrený v zákonom predpísanej forme.

Znenie § 15a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorým je upravený inštitút
predbežného opatrenia a jeho zámerom a takejto úpravy je zamedziť daňovému subjektu nakladať s
nehnuteľnosťami alebo inými vecami a právami v prípade, ak bolo vydané predbežné opatrenie. Zároveň
zákon ustanovuje, že právne úkony vykonané v rozpore s uloženým predbežným opatrením sú neplatné.

V prejednávanej veci predbežným opatrením uložený zákaz žalobkyni v 1. rade akékoľvek nakladanie
s hnuteľným a nehnuteľným majetkom, následné nerešpektovanie uloženej povinnosti predbežným
opatrením, je v právnom predpise zák. č. 511/1992 Zb. viazané absolútnou neplatnosťou právneho
úkonu, t.j. darovacej zmluvy medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade. V jednotlivom prípade, t.j. aj v

prejednávanej veci bola skutková podstata, ktorá je vyjadrená v právnom predpise (zákaz nakladať s
hnuteľným a nehnuteľným majetkom) viazaná následnou neplatnosť právneho úkonu, a to absolútnou
neplatnosťou právneho úkonu. Skutková podstata vyjadrená v právnom predpise, zák. č. 511/1992 Zb.
je v tomto prípade dostatočne výpovedná a preto túto nie je možné dotvárať aplikačnou praxou súdov(judikatúrou), keďže priamo zák. č. 511/1992 Zb. predbežným opatrením , uložením povinnosti, viaže
pod následkom absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu.

Z uvedeného dôvodu je preto výhrada žalovanej v 3. rade ohľadne neplatnosti právnych úkonov,
týkajúcich sa všeobecného zákazu exekútora nakladať s celým svojim majetkom a poukazovanie na
analógiu (rozhodnutie NS SR 4Cdo 107/2007 z 25.11.2008), bez právneho významu a neopodstatnená.
Exekučný poriadok vo svojich ustanoveniach totiž výslovne neviaže neplatnosťou právneho úkonu,

nerešpektovanie exekútorom uloženého zákazu nakladať s celým majetkom.

Nie je preto podstatné ani to, kedy bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k predmetnému bytu
podaná.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok, okrem výroku o trovách konania, potvrdiť ako vecne
správny.

Rozsudokvovýrokuotrováchkonania(vovzťahumedzižalobcamiažalovanouv3.rade) bolopotrebné

zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p.

Súd vec nesprávne právne posúdil, keď pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami
a žalovanou v 3. rade použil ust. § 15O ods. 1 O.s.p.

V prejednávanej veci, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, nemožno považovať za dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Prípad, keď odporca, ktorý nemal úspech vo veci a svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu
na začatie konania, je osobitne upravený v § 143 O.s.p.

Z uvedeného dôvodu, pokiaľ súd mal za to, že žalovaná v 3. rade v dobrej viere nadobudla predmetnú
nehnuteľnosť, že by bolo nespravodlivé, keby za týchto okolností mala znášať trovy vynaložené v celom
rozsahu, mal túto skutočnosť posúdiť a vyhodnotiť so zreteľom na § 143 O.s.p., t.j. či dala, alebo nedala
príčinu na podanie žaloby. V prípade, že u žalovanej v 3. rade nebude daný dôvod na aplikáciu § 134

O.s.p., náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou v 3. rade bude potrebné posúdiť
aj podľa § 142 ods. 1 a príp. aj podľa § 150 ods. 1 O.s.p.

Povinnosťou súdu bude v ďalšom konaní preto opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania vo vzťahu

medzi žalobcami a žalovanou v 3. rade, pričom sa vyrovná so všetkými skutočnosťami uvedenými v
odvolaní žalobcov a žalovanej v 3. rade proti rozsudku vo vzťahu k trovám konania.

Pokiaľ ide o uznesenie 24C/230/2012-129 z 9.12.2013, odvolací súd zistil, že nie sú splnené podmienky

na potvrdenie uznesenia v napadnutej časti (§ 219), ani na jeho zmenu (§ 222 ods. 1), preto ho podľa
§ 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 O.s.p., okrem výroku o zastavení konania vo vzťahu medzi žalobcami v
1. a 2. rade proti žalovaným v 1. a 2. rade zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Odvolanie žalobcov proti uzneseniu, ktorým súd žalovaným v 1., 2. rade priznal náhradu trov konania
a svoje rozhodnutie odôvodnil zásadou procesného zavinenia, je opodstatnené. Súd v prejednávanej
veci opomenul vo vzťahu k žalobcom aplikovať § 150 ods. 1 O.s.p., dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré súd nemusí výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

V prejednávanej veci sa možno stotožniť s argumentmi žalobcov uvedených v odvolaní voči uzneseniu,
že súd sa nezaoberal posudzovaním dôvodov hodných osobitného zreteľa a neprihliadol na ich
majetkové, sociálne, osobné a zárobkové pomery, aj keď mal doklady o týchto pomeroch v spise. Je
potrebné vziať na zreteľ aj tú skutočnosť, že súd v uznesení 24C/230/2012-50 zo 4.12.2012 priznalžalobcom v 1., 2. rade oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzal z ich sociálnych, majetkových a
zárobkových pomerov. Žalobcovia zároveň súdu predložili potvrdenie o poberaní starobného dôchodku
od Sociálnej poisťovne, Ústredie, ktoré svedčia o tej skutočnosti, že žalobkyňa v 1. rade poberá starobný

dôchodok vo výške 387,40 eur a žalobca v 2. rade starobný dôchodok vo výške 368,70 eur. Zároveň
neprihliadol na výšku náhrady trov konania priznanú žalovanému v 1. rade 1 147,56 eur a žalovanej v
2. rade 1 147,20 eur.

Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude preto opätovne rozhodnúť aj o náhrade trov konania vo vzťahu
medzi žalobcami v 1., 2. rade a žalovanými v 1.,2. rade , berúc do úvahy § 150 ods. 1 O.s.p., pričom sa
vyrovná aj so všetkými skutočnosťami uvedenými žalobcami v odvolaní voči uzneseniu a vo vyjadrení
žalovanej v 2. rade k odvolaniu.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd nemohol o veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania (§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1 O.s.p.).

Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.