Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/46/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210493
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210493.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 25.
augusta 2014 č.k. 7C/315/2012- 82 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. a súčasne tiež
zamietol jeho návrh na prerušenie konania. Uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne postupom
podľa § 151, ods. 3 O.s.p.. Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17
ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení platnom do 31.12.2012. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel

k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného
nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo
všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky,
a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v
konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho
vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že súdy rozhodli o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote, pričom v dobe bezdôvodnej nečinnosti súdu mu
vznikla škoda a nemajetková ujma. Podľa názoru súdu vychádzajúc zo znenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len naudeleniepoverenianavykonanieexekúcievprípade,aksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne
sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale

rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd sa v namietanom
exekučnom konaní zaoberal primeranosťou lehoty, v ktorej o žiadosti o udelenie poverenia rozhodoval.
V prvom rade preto súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť
predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z
pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu. V

niektorých veciach podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval
na výzvu súdu predložiť žiadané listiny. Ďalej súd pre všetky prejednávané veci udáva, že navrhovateľ
uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať
exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov
rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i
odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /napríklad uznesenie NS SR 3Cdo 146/2011 z 13.10. 2011/

vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného
rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti
rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky.
V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na oprávneným predkladané exekučné tituly preto
nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi mohla

vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu
vznikla škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov,
na udržanie a správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené
s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania,

toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané
pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu
byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o
informáciuostavekonania,podaniesťažnosti,ktorépodávalvoväčšineprípadovakohromadnéžiadosti
o informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo

vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Okresnému súdu Nové Mesto nad
Váhomboladoručovanážiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,pričomOkresnýsúdNové
Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach rozhodoval tak, že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uzneseniami zamietal, resp. exekučné konanie zastavil, vydal poverenie, pričom od doručenia
žiadosti do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti ubehol rozdielny, vždy podstatne kratší ako navrhovateľom

tvrdený počet dní tak, ako to je zrejmé z osobitnej časti odôvodnenia tohto rozsudku. Z priebežne
novelizovaného, no vo vzťahu k návrhu navrhovateľa rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; ak však súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na rozdiel od vydania poverenia prípustné odvolanie. Z
uvedeného je zrejmé, že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu,
ktoré malo za následok vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Do úvahy následne prichádzalo
posúdenie dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške
125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385,- eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto ad Váhom v konaní,
v ktorom je navrhovateľ oprávneným proti povinnému Zuzana Toráčová, EX/8790/2010 nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, pričom o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až za 7 mesiacov, dňa 03.09.2010, pričom neuviedol, kedy

konanie začalo. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 11Er/926/2010, EX/8790/10 v
exekučnejvecioprávnenéhoPohotovosťs.r.o.BratislavaapovinnéhoZuzanaToráčová,nar.24.02.1976
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vykonanie
exekúciebolasúdudoručenádňa24.08.2010.Dňa03.09.2010podč.k.11Er/926/2010-11vydalOkresný
súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304 013022* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej

povinnosti 270,73,- eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 87,31,- eur a zákonným úrokom vo
výške 6% ročne zo sumy 270,73,- eur od 25.01.2010 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania
127,38,- eur a trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30.08.2010,
č.k. 11Er/926/2010-9 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.05.2011, č.k.4CoE/488/2010-23 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čo do zmenkového úroku
v časti presahujúcej 87,31,- eur zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2011. Z
uvedeného skutkového tvrdenia navrhovateľ právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny úradný postup.

S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré
vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však bolo zistené, že súd vydal v

predmetnej veci poverenie na vykonanie exekúcie, preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť
štátu. Súd konal tak, že medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie
viac ako 7 mesiacov, ale 10 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik
škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania súd prvého stupňa aplikujúc ust. § 109 ods. 1 písm.b/
a § 109, ods. 2 písm. c/ v odôvodnení uviedol, že preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, pričom opätovne dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ vo svojom podaní

na prerušenie konania neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť postupu
súdu konať nestranne a bez prieťahov. Navrhovateľ ničím neodôvodnil ako zákonný sudca môže byť
svojím rozhodnutím priamo dotknutý vo svojich právach, aké konkrétne poznatky mal získať mimo
dokazovania a z akého dôvodu by mal byť k účastníkom konania vo vzťahu ekonomickej závislosti.
Žaloby dotknutých osôb podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci sú vždy nárokmi voči štátu a táto skutočnosť nezakladá pochybnosť o tom, že sudca
bude postupovať nestranne a nezávisle. Samotné podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd SR
automaticky nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietol. Do úvahy neprichádzala ani možnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.,
pretoževzmysle§7ods.2O.s.p.,vspojitostis§25ods.4zákonač.514/2009Z.z.,mápríslušnýokresný

súd právomoc riešiť predmetný spor a v súčasnosti neprebieha žiadne iné konanie, od výsledku ktorého
by bolo rozhodnutie tohto súdu závislé, resp. sa nerieši otázka, ktorú tento súd nie je oprávnený sám
riešiť. A naviac, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.10.2012, č.k. 17NcC/323/2012-13 bolo
právoplatne rozhodnuté o námietke zaujatosti a toto rozhodnutie je vykonateľné a pre súd záväzné a bez
existencie odkladu vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nemôže byť dôvodom na prerušenie konania.

Záverom súd poukazuje na vyššie citovaný nález ústavného súdu, pričom ústavný súd rozhodoval
rovnako aj v obdobných veciach - nález ÚS I. 254/2013-10 zo dňa 30.04.2013, I. ÚS 261/2013-10 zo
dňa 29.05.2013, I. ÚS 264/2013 - 10 zo dňa 29.05.2013.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa
vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p. napriek tomu, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On uskutočnil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitéhodôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Poukázal na to, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa obsahu predloženého

znaleckého posudku preukazujúceho škodu vzniknutú navrhovateľovi. Žiadal preto, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní

neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal
aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a

nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia
prvostupňového súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku prvostupňového súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní
vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých

druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.Nie každý prípadne aj zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla
rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z
hľadiskatýchtokritériíjevýznamné,žežiadosťsúdnehoexekútoraboladoručenáexekučnémusúdudňa

24.08.2010 pričom ex. titul zaväzoval povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Dňa
03.09.2010 pod č.k. 11Er/926/2010-11 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304
013022* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 270,73,- eur spolu so zmenkovým
úrokomvovýške87,31,-eurazákonnýmúrokomvovýške6%ročnezosumy270,73,-eurod25.01.2010
do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania 127,38,- eur a trovy exekúcie. Uznesením Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30.08.2010, č.k. 11Er/926/2010-9 v spojení s uznesením Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 31.05.2011, č.k. 4CoE/488/2010-23 súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie čo do zmenkového úroku v časti presahujúcej 87,31,- eur zamietol. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 17.08.2011.

V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v časti vydania poverenia v lehote do 11 dní (teda v
zákonnej 15 dňovej lehote) a v časti zamietajúcej do 7 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia, rozhodne nemožno identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou
judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa
síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky
nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto

prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
bybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahyvzmyslečl.48ods.2ÚstavySR(porovnajII.ÚS64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že zamietnutie žiadosti a následné zastavenie exekučného konania (za stavu, kedy právny predpis
nezakotvoval žiadnu lehotu) nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy (nehovoriac o tom, že v

oboch častiach bolo rozhodnuté v navrhovateľom namietanej 15 dňovej lehote/.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby prvostupňový súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia súdu v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.

nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako

nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody,
prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad
zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003

Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej veci však prvostupňový, ani odvolací
súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil, preto
odvolacia námietka o nedostatočnom zaoberaní sa znaleckým posudkom je bezpredmetná.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že

by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov aže rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či nedostatok
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že prvostupňový súd porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi prvostupňový

súd doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 26.01.2014. Pojednávanie, na ktorom došlo k
vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 25.08.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný /predvolanie prevzal 17.07.2014/. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal čas v rozpätí
takmer osem mesiacov oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť
sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže
bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal

väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tiež tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, prvostupňový súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Pred termínom pojednávania podaním zo dňa 21.8.2014, doručeného súdu prvého stupňa dňa

21.08.2014, doručil právny zástupca navrhovateľa súdu prvého stupňa e-mailom návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, z dôvodu, že
podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento rozhodol o nevylúčení sudcov
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z rozhodovania tejto veci. Súčasne žiadal konanie prerušiť
do doby rozhodnutia ÚS o tejto sťažnosti., Odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil, súhlasil
s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní
dňa 25.08.2014 bez prítomnosti účastníkov konania, pričom súčasne tiež zamietol návrh navrhovateľa

na prerušenie konania.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého

stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa
postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane právneho zástupcu
navrhovateľa absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie
dňa 25.08.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky vyplýva, že dňa 05.12.2012 právny zástupca
navrhovateľa prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 č.k. 17NcC/323/2012-11,

v zmysle ktorého zákonná sudkyňa Mgr. Stanislava Miklánková nebola z prejednania a rozhodnutia
veci vylúčená. . Toto vykonateľné uznesenie je bez zmeny okolností v ďalších štádiách konania pre súd
prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so
svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej

republikynedošlo.Odvolacísúd zúradnejčinnostizistil,žeÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyosťažnosti
navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. I. ÚS 250/2013-10 zo dňa 30.04.2014 tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25
ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie §

101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včasnepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa
nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou
nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať

dôvodný znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej
veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Z rozhodnutia o ústavnej sťažnosti nepochybne
vyplýva, že právny zástupca navrhovateľa túto sťažnosť doručil ústavnému súdu v dostatočnom čase
pred termínom pojednávania. Naviac napriek tomu, že vedel o tom, že ním tvrdený dôvod na zrušenie
pojednávania v čase prevzatia predvolania už neexistuje, v rozpore s ust. § 119 ods. 2 O.s.p. požiadal

o odročenie ( zrušenie) pojednávania. . Odvolací súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu
nevyplýva ani iný žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní dňa
25.08.2014. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu navrhovateľa neakceptoval, nezistil dôležitý
dôvodnaodročeniepojednávania,pretomunevzniklapodľa§119ods.4O.s.paniinformačnápovinnosť
o tom, že pojednávanie bude odročené. Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že
pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že súd návrh

na odročenie pojednávania akceptoval a preto je potrebné sa pojednávania zúčastniť. Za daného
procesného stavu súd prvého stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej umožnil
sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a
dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním

postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu
ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti
právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo
skutočnostíapostupovsúduprvéhostupňavkonanívyplýva,žeprávonavrhovateľa nakontradiktórnosť
súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého

stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci
prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním. Právny zástupca navrhovateľa a odporca mali
reálnu možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňa končil dokazovanie. Súd prvého stupňa vykonal priamo na pojednávaní poučenie účastníkov
podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Občiansky súdny poriadok formu poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

nepredpisuje. Toto poučenie môže byť vykonané aj ústne na pojednávaní, čo súd prvého stupňa
zaznamenal v zápisnici o pojednávaní. Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred
súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil preto odvolací súd ako nedôvodnú.

K námietke navrhovateľa, že súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného

rozhodnutia o prerušení konania, proti ktorému podal odvolanie, odvolací súd uvádza, že v zmysle
§ 171 ods. 2 O.s.p. je uvedené rozhodnutie o prerušení konania vykonateľné pred nadobudnutím
právoplatnosti. Ďalej krajský súd dodáva, že vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania
veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak prvostupňový súd
uprednostnil princíp hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným

vecným dôvodom podania samotného návrhu. V konečnom dôsledku ako bolo už vyššie uvedené
ústavný súd o sťažnosti navrhovateľa rozhodol, čím pominuli skutkové dôvody od ktorých odvodzoval
navrhovateľ opodstatnenosť podaného návrhu na prerušenie konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu
identifikuje aj s dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na prerušenie konania z oboch
ním uplatňovaných dôvodov zamietol.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už

uznesením zo dňa 18.10.2012 pod sp.zn. 17NcC/323/2012-11 právoplatne rozhodol, že sudkyňa ktorá
vo veci rozhodla, nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa
vočipredmetnémuuzneseniunadriadenéhosúdu bolaodmietnutáprenedostatokprávomociústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde .Nie je preto
dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o

nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn.
3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.Naviac, po preskúmaní obsahu podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacie dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia navrhovateľa
nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé, že

obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca navrhovateľa tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých navrhovateľ uplatnil proti odporcovi na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď navrhovateľ napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky a pod. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie
v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,
za použ. ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne vzhľadom na ním zvolený postup podľa § 151 ods. 3 O.s.p.,
súd prvého stupňa / § 224, ods. 4 O.s.p./.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .