Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. december 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/270/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215202377
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2215202377.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, Paríž 750 09, Francúzska republika, č. 542 097
902 RCS Paris, BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2,
Bratislava, IČO: 47 258 713, proti žalovanému: Z. P., nar. X. O. XXXX, bytom G. R., X. J. XXXX/XX, o
5.840,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
z 12. januára 2016 č. k. 6C/103/2015-49 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti

náhrady trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu
4.496,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 3.555,18 eur od 5. augusta
2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5,05% ročne zo sumy 941,50 eur od 18. novembra 2014
do zaplatenia, mesačnými splátkami vo výške 150 eur počnúc mesiacom február 2016 s tým, že
každá splátka je splatná najneskôr do 28. dňa toho ktorého mesiaca a neuhradením čo i len jednej

splátky nastáva splatnosť celého dlhu. V zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá. O náhrade trov
konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), § 517 ods. 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964
Zb. v znení neskorších predpisov), § 160 ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil tým, že žalovaný dňa 8. marca

2013 uzavrel s právnou predchodkyňou žalobkyne (CETELEM SLOVENSKO a.s.) dve zmluvy, a to
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalovaný obdržal finančné prostriedky vo výške 5.000
eur, ako aj zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty, ktorej súčasťou
bola rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb (ďalej len „zmluva o revolvingovom úvere“),
na základe ktorej vyčerpal finančné prostriedky 1.489,40 eur. Obsahom úverovej zmluvy bol záväzok
žalovaného vrátiť poskytnutý úver s dohodnutými úrokmi a poplatkami formou mesačných splátok vo
výške 119,66 eur v počte splátok 60. Žalovaný bol podľa zmluvy o revolvingovom úvere oprávnený

čerpať úver formou financovania nákupu tovaru alebo služieb v obchodných mestách, akceptujúcich
túto kartu, výberom finančných prostriedkov v hotovosti pomocou karty v miestach na to určených.
Svoj záväzok čerpať poskytnutý úver riadne a včas ale nesplnil (na revolvingovom úvere doposiaľ
uhradil547,90eur).Dňa12.augusta2014veriteľoznámilžalovanémuvyhláseniemimoriadnejsplatnostiúveru. Súd prvej inštancie poukázal na špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu
(§ 11 ods. 1 ZoSÚ) tým, že zákon nedodržanie niektorých obsahových náležitostí zmluvy (ako i jej
písomnej formy) postihuje jej neplatnosťou. Východiskom je postavenie spotrebiteľa, ktorý sa ocitá vo

fakticky nerovnom postavení voči profesionálnemu dodávateľovi, s ohľadom na okolnosti za ktorých
dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť
práva, ako i dostupnosť právnych služieb, i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou
práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť. S ohľadom na uvedenú koncepciu bol prijatý ZoSÚ, ktorý

stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru
a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky, vyplývajúce
pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré náležitosti uvedené v § 11 ZoSÚ zákonodarca v
prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme
sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, teda stanovením sankcie pre dodávateľa,

ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Účelom náležitostí v
§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude
použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože
potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť
úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu žalobkyni. Predmetná zmluva uvedenú zákonnú

náležitosť neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú
zákon sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. Týka sa to zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ako i zmluvy o revolvingovom úvere. V danom prípade bolo potrebné považovať obidva úvery za
úver bezúročný a bez poplatkov. Veriteľovi preto vzniklo právo len na zaplatenie rozdielu medzi skutočne
poskytnutými peňažnými prostriedkami a vrátenými zo strany žalovaného. Z potvrdenia o odfinancovaní

peňažných prostriedkov registrovaných na úverovom prípade vyplýva, že žalovanému bola financovaná
suma 5.000 eur, pričom uhradil len sumu 1.444,82 eur. Podľa potvrdenia o odfinancovaní peňažných
prostriedkov registrovaných na druhom úverovom prípade (revolvingový úver) bola čerpaná suma 1.427
eur a žalovaný uhradil 547,90 eur. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel len čiastočne, do výšky súčtu
rozdielu finančných prostriedkov na obidvoch úveroch a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Z dôvodu omeškania s plnením priznanej istiny, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj
na zaplatenie zákonného úroku z omeškania (ktorý je o 5 percentuálnych bodov vyšší ako základná
úroková sadzba ECB, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu). S ohľadom na
sociálne pomery žalovaného súd prvej inštancie umožnil mu plnenie v splátkach vo výške 150 eur
mesačne.Rozhodnutieonáhradetrovkonaniaodôvodnilustanovením§142ods.2O.s.p.,kvantifikujúc

úspech žalobkyne v rozsahu 78% a úspech žalovaného v rozsahu 22%, v dôsledku čoho bola žalobkyňa
úspešná v rozsahu 56%. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si okrem istiny uplatňovala aj zmluvný úrok z
omeškania 13,79% ročne zo sumy 4.253,94 eur a 17,88% ročne zo sumy 1.169,95 eur, a to pri prvom
zmluvnom úroku od 5. augusta 2014 do zaplatenia a pri druhom od 18. novembra 2014 do zaplatenia a
žaloba bola zamietnutá aj v časti zmluvného úroku, úspech žalobkyne bol v menšom rozsahu ako 50%

z uplatneného nároku, čím sa vyrovnal pomer úspechu žalobkyne a žalovaného. Bolo preto rozhodnuté
tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej podala odvolanie žalobkyňa,
navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila

tým, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec tiež nesprávne právne posúdil. Na základe úverovej zmluvy bol poskytnutý žalovanému klasický
spotrebiteľský úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať mesačnými splátkami vo
výške 119,66 eur v počte splátok 60. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok veriteľ vyhlásil 4.
augusta 2014 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatným v celom rozsahu. Dlh

žalovaného tak predstavoval ku dňu 1. augusta 2014 sumu 4.494,08 eur (pozostávajúci zo zvyšku
dlžnej úverovej istiny 4.253,94 eur, zo sumy 190,90 eur dlžných úrokov z úveru, zo sumy 15,44
eur dlžného poistného úveru a zo sumy 33,80 eur nákladov spojených s uplatnením pohľadávky).
Žalobkyňou uvádzaná výška dlžnej sumy korešponduje so zostatkom na úverovom účte žalovaného,
podľa predloženého výpisu z úverového účtu. Žalobkyňa sa domáhala plnenia aj z uzavretej zmluvy

o revolvingovom úvere, na základe ktorej bol poskytnutý žalovanému úver vo forme úverového rámca
do výšky 5.000 eur, pričom žalovaný po dobu trvania úverového vzťahu vyčerpal z poskytnutého
úverového rámca peňažné prostriedky v celkovej výške 1.489,40 eur. Svoj záväzok splácať úver riadne
a včas žalovaný nesplnil. Uhradil len časť dlžnej sumy 547,90 eur. Veriteľ vyhlásil 17. novembra2014 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatným. Podľa predloženého výpisu
z úverového účtu dlh žalovaného k 14. novembru 2014 predstavoval 1.346,48 eur (pozostávajúci
z dlžnej úverovej istiny 1.169,95 eur, dlžných úrokov z úveru 124,83 eur a z dlžného poistného z

úveru 16,80 eur, i nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 34,90 eur). Žalobkyňa nesúhlasila s
kvalifikovaním úverov za bezúročné a bez poplatkov. Podľa § 153a ods. 1 O. s. p., ak počas konania
žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ, súd rozhodne rozsudkom
na základe uznania nároku. Zákonodarca ukladá súdu povinnosť rozhodnúť uvedenou formou na
základe uznávacieho prejavu žalovaného. V uvedenom prípade došlo k naplneniu dôvodov na vydanie

rozsudku pre uznanie, keďže žalovaný nepopieral svoj dlh v konaní, práve naopak z jeho prednesu v
priebehu pojednávania (12. januára 2016) vyplýva, že existenciu záväzku tvoriaceho predmet konania
nespochybnil a požiadal o splácanie v splátkach. Súd prvej inštancie však ustanovenie § 153a ods. 1
O. s. p. neaplikoval. V odôvodnení napádaného rozsudku nebolo vysvetlené, z akého dôvodu nebolo
prihliadané na nespornosť uplatňovaného nároku. Tým došlo zo strany súdu k odňatiu realizácie tých
procesných práv a povinností, ktoré účastníkom O. s. p. priznáva. Na podporu svojej argumentácie

žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/177/2013, ako aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 212/2013. Žalobkyňa zdôraznila tiež skutočnosť,
že žalovanému bol poskytnutý určitý úverový rámec, z ktorého mohol žalovaný čerpať podľa svojho
uváženia peňažné prostriedky maximálne do výšky poskytnutého úverového rámca, pričom záležalo
výlučne na jeho vôli, či, kedy a koľko peňažných prostriedkov z poskytnutého úverového rámca vyčerpá.

Žalovaný mohol čerpať celú výšku úverového rámca naraz, len časť poskytnutého rámca jednorazovo
alebo opakovane, kedykoľvek mohol splatiť akúkoľvek časť čerpanej sumy alebo aj celú sumu a
opätovne čerpať peňažné prostriedky podľa svojho uváženia. Veriteľ nevie však vôľu žalovaného ani
predpokladať ani ovplyvniť, a preto nemohol v zmluve uviesť výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
ainýchpoplatkov(inýmspôsobomnežtourobilvúverovejzmluve,vymedzenímvýškysplátkyminimálne

5% z dlžnej čiastky, zaokrúhlenej na najbližší vyšší násobok 300 eur, splatnej 10. deň v mesiaci). Výšku
povinnej mesačnej splátky, vypočítanú podľa úverovej zmluvy, oznamoval veriteľ vo výpise z úverového
účtu, v závislosti od aktuálne vyčerpaných peňažných prostriedkov (žalovaný mal presnú vedomosť, aká
je jej aktuálna výška). Zmluva o revolvingovom úvere tak obsahovala zákonom požadované náležitosti
v zmysle § 9 ods. 2 ZoSÚ. Žalobkyňa si splnila svoju povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť.

Zmluva o revolvingovom úvere, mimoriadna splatnosť úverovej zmluvy s dokladom o doručení, výpis z
úverového účtu, z ktorého je zrejmá história úverového prípadu a všetky pohyby na úverovom účte a
potvrdenie o odfinancovaní peňažných prostriedkov a o prijatých platbách, ktoré žalobkyňa založila do
súdneho spisu, sú plnohodnotnými dôkazmi, podporujúcimi tvrdenia uvedené v žalobe.

3. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

4. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci
po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa
tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a
dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa

príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré
začalo, ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).

6. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Predovšetkým správne kvalifikoval právny
vzťah založený predmetnými zmluvami medzi stranami konania ako spotrebiteľskými zmluvami, keďžetieto spĺňali definičné znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.
Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 O. z.). Právna predchodkyňa žalobkyne uzatvárala zmluvu ako osoba, ktorá

pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Žalovaný vystupoval v postavení fyzickej osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 O. z.).

7.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch

a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

8. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa
ktorého je potrebné považovať úver, poskytnutý žalobkyňou žalovanému na základe obidvoch zmlúv,
za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, ako i v zmluve o revolvingovom spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu

a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ).

9. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv) vymedzuje
prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide o špeciálnu právnu úpravu
absolútnej neplatnosti právneho úkonu v uvedenom rozsahu. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ

musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých
obsahových náležitostí zmluvy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné
obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu
k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť

právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla
od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie
je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej
strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Z
uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy

bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie
ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z
uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods.
1 písm. b/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv) zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa
preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a

bezpoplatkovosťou úveru ako sankcie pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa
vystavuje nerovnému postaveniu (uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn.
11Co/127/2015).

10. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená

medzi účastníkmi konania neobsahuje obligatórne obsahové náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

11. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie

spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo
mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť
istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky,
teda odplatu žalobkyne. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky (minimálne 5%
z dlžnej čiastky). Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone

slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným
iným poplatkom. Odvolací argument žalobkyne, že vzhľadom na charakter revolvingového úveru, nie
je možné túto obligatórnu náležitosť naplniť, nebolo možné prijať. Stanovenie rozsahu splácania istiny,úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), a to aj v rámci určenej minimálnej 5 %-nej splátky,
bolo taktiež možné. Vymedzením napríklad percentuálnej časti takto označenej splátky, ktorá pripadá
na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky).

12. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie
obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky

mesačnej splátky.

13. Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má
vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou
aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú
rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť a určitosť zmluvných podmienok má

zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy.

14. Spotrebiteľ pri podpise zmluvy je v dôsledku absencie predmetnej obligatórnej náležitosti zmluvy
o úvere, znevýhodnený v tom, že si nemôže vytvoriť jednoznačný a správny úsudok z hľadiska
nákladovosti úveru, presnejšie jeho splácania, vrátane možnosti porovnania tohto údaja s úvermi

iných poskytovateľov úverov, za účelom posúdenia či poskytnutý úver je pre neho výhodný alebo
nie. Túto chýbajúcu obligatórnu náležitosť nenahrádzajú ostatné iné údaje obsiahnuté v zmluve, ako
ani údaj o RPMN. Argument žalobkyne o oznamovaní výšky povinnej mesačnej splátky vo výpise
z úverového účtu bol bez právneho významu, keďže ZoSÚ ustanovil obligatórne náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktoré mali byť uvedené aj v predmetných zmluvách (v čase ich podpisu

žalovaným ako spotrebiteľom).

15. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia

ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na
ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora
Európskej únie C-240/98 až C 244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).

16. Súd prvej inštancie preto vecne správne posúdil nárok žalobkyne a žalobu v napadnutej

časti zamietol (vo výške presahujúcej súčet rozdielu finančných prostriedkov na obidvoch úveroch,
posúdených ako úvery bez úrokov a bez poplatkov).

17. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej uznávacieho prejavu žalovaného je potrebné uviesť
nasledovné:

18. Procesný inštitút rozsudku na základe uznania nároku (§ 153a O. s. p.) bol zavedený do občianskeho
súdneho konania vzhľadom na celkovú tendenciu posilňovania zodpovednosti účastníkov (zákonom
č. 232/1995 Z. z.). Aplikácia tohto inštitútu umožňuje súdu redukovať činnosť, pokiaľ je daná vecná
opodstatnenosť žaloby, teda ak uplatňovaný nárok nie je v rozpore so zákonom (odsek 3 §153a O. s.

p. neumožňuje rozhodnúť spor rozsudkom na základe uznania, ktorý účastníci nemôžu skončiť súdnym
zmierom, pričom podľa § 99 ods. 2 O. s, p. súd zmier neschváli ak je v rozpore s právnymi predpismi).

19. Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii má charakter medzinárodnej zmluvy a
má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V rámci takto vymedzeného legislatívneho priestoru sú

vnútroštátne súdy povinné aplikovať pramene komunitárneho práva, vrátane výkladových princípov, ako
aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ak inak použiteľná norma pripúšťa výklad pre spotrebiteľa
menej priaznivý, eurokonformným výkladom môže byť len výklad pre spotrebiteľa výhodnejší, sledujúc
tak zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov a podpory ich záujmov (podľa čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli pre spotrebiteľa záväzné,
ktorý sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ideo vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k prístupu na podmienky
pripravené vopred predajcom, bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah).

20. Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro).

21. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č.

372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov ukladá orgánu rozhodujúcemu o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy (teda i súdu) prihliadať aj bez návrhu a námietok spotrebiteľa na zákonné
prekážky alebo zákonné dôvody, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie voči spotrebiteľovi.
Preto skutočnosť, či spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného namieta alebo nenamieta žalobcom
uplatňovaný nárok, je bez právneho významu.

22. V súvislosti s ex offo súdnou kontrolou zmluvných podmienok je potrebné poukázať aj na Uznesenie
Súdneho dvora Európskej únie C-76/10, POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahujúce
jednoznačnú požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých
okolností. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones). Táto možnosť priznaná

súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich
uplatnením (C-168/05 Mostaza Claro, C-473/00 Cofidis).

23. S poukazom na uvedené národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v

spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať ex offo (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon GSM). V kontexte vyššie uvedeného bolo
povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať uvedeným spôsobom aj v danom konaní, bez ohľadu na
uznávací prejav žalovaného, v súlade s vnútroštátnym i komunitárnym právom, keďže uznanie nároku
žalovaným nezbavuje súd povinnosti prihliadať na zákonné prekážky alebo zákonné dôvody, brániace

priznať plnenie voči spotrebiteľovi. Preto skutočnosť či spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného,
uznáva alebo neuznáva uplatňované peňažné plnenie (ktoré by bolo v rozpore s vnútroštátnym alebo
komunitárnymprávom,vdôsledkuporušenianoriemnaochranuspotrebiteľa)jebezprávnehovýznamu.

24. Nedôvodná bola aj odvolacia námietka žalobkyne vzťahujúca sa na nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou
praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje
rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený
argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS
191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musíbyťanalyzovanésohľadomnaokolnostikaždéhoprípadu(uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016). Ak súd prvej inštancie považoval za nesplnené
zákonomstanovenépodmienkyprepostuppodľa§153aO.s.p.,predmetnúformurozhodnutianevyužil,

avšak uviedol dôvod rozporu so zákonom, pre ktorý žalobkyni preskumávanú časť nároku nepriznal.
Nezasiahol preto do práva žalobkyne na súdnu ochranu.

25. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne
správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, aplikujúc ustanovenie § 142 ods.

2 O. s. p., stranami konania nenamietané (ktorým súd prvej inštancie konštatoval vyrovnaný pomer
úspechu a neúspechu strán v konaní, na základe ktorého bolo rozhodnuté, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania).

26. Z dôvodu, že žalovaný bol úspešný v odvolacom konaní podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení §

255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak,
že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí.27. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.