Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/176/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210459
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210459.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci navrhovateľa: W., s.r.o., so sídlom A.,
W. ul. č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený H. W., s.r.o. so sídlom v A., X. 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: B. T., zastúpená V. B. SR, D. N. XX, A., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k.7C/306/2012-39,
zo dňa 23. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 370,64 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy a náhradu trov konania. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. T. K. bola doručená exekučnému
súdu dňa 14.01.2011. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14.04.2011,
č.k. 11Er/23/2011-10 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, exekučné

konanie zastavil a exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
09.07.2011. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod
1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vychádzajúc zo skutkových zistení v
prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v
celom rozsahu za nedôvodný. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. Súd
prvého stupňa konštatoval, že podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného

postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má
len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade
súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu naprieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov
oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal účinne sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu s vybavením
sťažnosti tak, aby bolo konštatované, že v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako

nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu
SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku a podobne. Je teda zrejmé, že navrhovateľ v predmetnom konaní neurobil žiadne
úkony, ktoré by viedli k snahe docieliť urýchlené konanie vo veci. Ďalej súd pre všetky prejednávané

veci udáva, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v
ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a
to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach
prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /napríklad uznesenie NS SR 3Cdo
146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy
účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve

z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách
upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na oprávneným predkladané
exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Okresnému súdu Nové Mesto nad
Váhom boli doručované žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom Okresný súd Nové

Mesto nad Váhom o týchto žiadostiach rozhodoval tak, že všetky tieto žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uzneseniami zamietal, pričom od doručenia žiadosti do rozhodnutia súdu o
zamietnutí tejto žiadosti ubehol rozdielny, vždy podstatne kratší ako navrhovateľom tvrdený počet
dní . Z priebežne novelizovaného, vo vzťahu k návrhu navrhovateľa rovnakého znenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; ak však súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne, pričom proti takému uzneseniu je na rozdiel od vydania poverenia prípustné
odvolanie. Zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo za

následok vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Preto zo skutočnosti, že rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia neboli vydané v 15 dňovej lehote, nemožno vyvodiť to, že by sa Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom dopustil protiprávneho konania v tej časti § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,
že by nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Do úvahy následne prichádzalo posúdenie

dĺžky konania ako nečinnosti alebo zbytočného prieťahu zo strany súdu. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 125 Eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 370,64 Eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto ad Váhom v konaní,
v ktorom je navrhovateľ oprávneným proti povinnému V. K., EX/17636/2010 nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, keďže konanie začalo dňa 02.12.2010

a o žiadosti bolo rozhodnuté až dňa 21.06.2011. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
sp. zn. 11Er/23/2011 bolo zistené, žiadosť súdneho exekútora JUDr. T. K. na vykonanie exekúcie
bola súdu doručená dňa 14.01.2011. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
14.04.2011, č.k. 11Er/23/2011-10 súd žiadosť o udelenia poverenia a vykonanie exekúcie zamietol,
exekučné konanie zastavil a exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. S právnym posúdením

navrhovateľa, že išlo o nesprávny úradný postup nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o
konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom
z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však nebolo zistené,

že by bolo rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia, zmenené alebo zrušené.
Vychádzajúc z uvedeného preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť štátu. Súd konal tak, že
medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 201 dní, ale 90
dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody, pričom v ostatnom súd
odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol. V závere rozhodnutia uviedol, že o náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že
v prejednávanej veci došlo v konaní k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., kedy účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V konaní tiež došlo k vadám uvedeným v tom

smere,žerozhodovalvylúčenýsudca,súdprvéhostupňavecnesprávneprávneposúdiltým,ženepoužil
správneustanoveniaprávnehopredpisuatiežneúplne zistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal popretie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy
navrhovateľ ako strana konania nebol pred vyhlásením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením

odporcu k žalobe, nebol oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
tvrdeniam vyjadriť, rovnako nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Mal za to,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súdu prvého stupňa vytýkal,
že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces s tým, že vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám a okrem toho vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Namietal tiež, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, kedy navrhovateľ
v samotnom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť. Názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, ústavného súdu a

Európskeho súdu v Štrasburgu neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorý výsledok bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Súd prvého stupňa sa
preto podľa jeho názoru dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Označil za zrejmé, že nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v

niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich, pričom konajúci súd sa musí vysporiadať so všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. Žiadal v konečnom dôsledku, aby krajský súd
ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. z týchto dôvodov:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník

má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom

prvého stupňa na deň 23.10.2013, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 23.09.2013,
svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a
preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neprítomnosť ospravedlnil.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je
potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla

najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konaťa rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok

spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1
O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť

konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, na ktorom sa mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na
pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného
spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a

poskytolmožnosťobomúčastníkomzúčastniťsapojednávania,čímmalimožnosťvyjadriťsakdôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal
zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho

konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti
vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 17NcC/342/2012-11 zo dňa 17.10.2012, a to tak, že sudkyňa Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom Mgr. B. V. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Odvolací

súd v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného
sudcu. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v
ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp.zn.
3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa

svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny
exekútor podal na exekučný súd dňa 14.01.2011 žiadosť o udelenie poverenia. Exekučný súd

uznesením zo dňa 14.04.2011 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučné
konanie zastavil a exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Nie je teda pravdou, že exekučný súd
bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 90 dní od doručenia
tejto žiadosti. Súd za predpokladu, ak nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota však neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného
titulu zo zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne
exekučné konanie z dôvodu nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno
konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických aprávnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o žiadosti o vydanie

poverenia, za stavu kedy exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietol a konanie zastavil v lehote 90 dní od doručenia žiadosti, nemožno považovať za prieťahy v
súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal

poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pričom uznesením zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 201 dní neobstojí, a preto
bol v konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru,
že nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako
aj s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správnepotvrdil,pričomzároveňdodáva,žepokiaľsanavrhovateľvosvojomodvolanídovolávaústavnej
sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a

preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho

konania ani nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .