Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/191/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3716204436
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3716204436.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne E., proti žalovanému C., o zaplatenie
3.500Eurspríslušenstvom,naodvolaniežalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduPovažskáBystrica
zo dňa 28. februára 2017, č.k. 9C/2/2016-44, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á nárok proti žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.500 Eur s
5,05% úrokom z omeškania ročne od 01.06.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 563, § 657, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.
1 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1

CSP. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že medzi
žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená dňa 16.11.2010 ústna zmluva o pôžičke, na základe ktorej
žalobkyňa požičala žalovanému sumu 3.500 Eur. Uvedenú sumu žalobkyňa odovzdala žalovanému v
hotovosti dňa 16.11.2010, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Žalovaný predmet
pôžičky použil na kúpu automobilu S. H., ktoré používal na svoju podnikateľskú činnosť. Pokiaľ sa týka
doby,kedymalžalovanýpožičanúsumuvrátiť,súdprvejinštanciedospelkzáveru,že medzi účastníkmi

zmluvy o pôžičke doba vrátenia pôžičky dohodnutá nebola. Uviedol, že žalobkyňa tvrdila, že pred
uzatvorenímzmluvyopôžičkesa sožalovanýmdohodlivopredojejobsahu,atedažežalovaný
vedel, že pôžičku má vrátiť do troch rokov od jej poskytnutia resp. do 31.12.2013. Keďže žalovaný
uvedenú skutočnosť poprel, pričom súd nemal za preukázané, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená
písomne, kde bol dohodnutý termín splatnosti pôžičky 31.12.2013 a dohoda o čase splnenia pôžičky
nevyplývala zo žiadneho predloženého dôkazu, potom súd ustálil, že čas splnenia, resp. doba vrátenia
pôžičkymedziúčastníkmizmluvydohodnutánebola.Následnepreto súdvychádzalzustanovenia§563

Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje prípady, keď čas plnenia medzi účastníkmi zmluvného vzťahu
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí. V takom prípade je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobkyňavyzvalažalovanéhonavráteniepôžičkylistomzodňa31.01.2014.Prevzatievýzvyžalovaným
však v konaní preukázané nebolo, preto súd považoval za deň, kedy žalobkyňa požiadala žalovaného
o plnenie, deň doručenia žaloby žalovanému, t.j. 30.05.2016. Vychádzajúc z ustanovenia § 563

Občianskeho zákonníka bol žalovaný povinný splniť dlh nasledujúci deň, t.j. dňa 31.05.2016. Keďže z
vykonaného dokazovania súd jednoznačne ustálil, že k vráteniu predmetu pôžičky žalovaným žalobkyni
nedošlo, dňa 31.05.2016 vznikla žalovanému povinnosť dlh žalobkyni vrátiť a keďže ku dňu vyhláseniarozsudkukplneniuzostranyžalovanéhonedošlo,súdžalobežalobkynevcelomrozsahuvyhovel.Pokiaľ
sa týka vznesenej námietky premlčania žalovaným, súd prvej inštancie túto považoval za nedôvodnú,
s poukazom na splatnosť záväzku dňa 31.05.2016, pričom v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka

premlčacia lehota uplynie až dňa 01.06.2019. Súd prvej inštancie mal za nepochybné, že žalovaný sa
nesplnením svojho záväzku voči žalobkyni v termíne splatnosti dostal do omeškania. Žalobkyňa si podľa
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. uplatnila voči
žalovanémuúrokzomeškania vovýške 5,25%ročnezdlžnejsumyod01.01.2014dozaplatenia.Keďže
súd dospel k záveru, že dlh sa stal splatným 31.05.2016, rozhodným dňom pre určenie výšky úroku z

omeškania je dátum 01.06.2016, teda nasledujúci deň po splatnosti dlhu. Diskontná sadzba NBS bola
v rozhodný deň určená vo výške 0,5%, ktorá sa zvyšuje o 5 percentuálnych bodov na 5,5%. Preto súd
priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 3.500 Eur od 01.06.2016 do zaplatenia
a vo zvyšku žalobu zamietol. V konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu
zamietol. Trval na tom, že pôžička mala byť poskytnutá dňa 16.11.2010, žalobkyňa mohla svoje právo
vyzvať dlžníka na plnenie uplatniť prvýkrát dňa 17.11.2010, teda jej právo vyzvať dlžníka na plnenie

sa premlčalo dňa 18.11.2013 (§ 101 Občianskeho zákonníka). Dôvodil, že keďže z opatrnosti vzniesol
námietku premlčania, mal súd žalobu žalobkyne zamietnuť, ak už nie z dôvodov, ktoré uviedol, tak práve
z dôvodu premlčania. Tvrdenie súdu prvej inštancie o uplynutí premlčacej lehoty až dňa 01.06.2019
nepovažuje za správne s odôvodnením, že ak by žalobkyňa nepodala svoju žalobu v roku 2016, ale
napr. až o ďalších 10 rokov (v roku 2026), tak postupom a výkladom, ktorý zaujal prvoinštatnčný súd,

by sa premlčanie takto posúvalo ďaleko do budúcna bez ohľadu na inštitút premlčania. Vo vzťahu k
samotnému premetu konania poukazoval a zotrvával na svojich tvrdeniach s tým, že žalobkyňa mu
pomáhala pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v autodoprave, na čo mu poskytla pôžičku 3.500 Eur.
Poprel, že by túto mal vrátiť do 31.12.2013, nakoľko ju žalobkyni vracal postupnými splátkami hneď po
jej poskytnutí a k vráteniu pôžičky došlo v celom rozsahu.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla potvrdenie napadnutého
rozsudku. Uviedla, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti tak, ako v
doposiaľ predložených písomných podaniach a ústnych prednesoch, ktoré by odôvodňovali iný záver
súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Pokiaľ vo vzťahu k samotnému

predmetu konania opätovne poukázal a zotrvával na svojich tvrdeniach s tým, že žalobkyni vracal
postupnými splátkami pôžičku vo výške 3.500 Eur hneď po jej poskytnutí, svoje tvrdenia ohľadne
spôsobu a času vrátenia požičanej sumy počas súdneho konania menil, žiadne zo svojich tvrdení
nepreukázal. Súd prvej inštancie ich preto správne vyhodnotil ako nepravdivé a špekulatívne v snahe
vyhnúť sa plneniu. Mala za to, že súd prvej inštancie sa vznesenou námietkou premlčania zaoberal a

touto sa náležite vyporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Uviedla, že žalovaný v konaní nepoprel,
že v čase, kedy mala byť výzva žalobkyne zo dňa 31.01.2014 doručovaná, býval na adrese N. ktorá je
adresou jeho trvalého pobytu a na ktorú mu žalobkyňa mala výzvu doručovať. Iba tendenčne uviedol,
že si nepamätá. Žalobkyňa predložila na pojednávaní podací lístok, ktorý mal preukazovať elektronické
podanie výzvy. Súd prvej inštancie tento doklad nepovažoval za hodnoverný, keďže podľa úvahy

súdu neobsahoval žiadne údaje preukazujúce odoslanie poštovej zásielky - výzvy žalovanému zo dňa
31.01.2014. Nakoľko nepovažoval súd prvej inštancie podací lístok o elektronickom podaní výzvy za
dostatočný dôkaz, odvíjal začiatok plynutia premlčacej doby odo dňa doručenia žaloby žalovanému, s
ktorou úvahou súdu sa žalobkyňa stotožňuje a v tomto smere považuje napadnutý rozsudok za vecne
a právne správny. Žalobkyňa uviedla, že sa klamstvami žalovaného cítila byť dotknutá, preto i napriek

tomu, že už nemá právnu relevanciu predkladať nové dôkazy, dodatočne si vyžiadala so L. potvrdenie o
doručení zásielky - výzvy na vrátenie pôžičky zo dňa 31.01.2014. Z potvrdenia L. jednoznačne vyplýva,
že žalovaný prevzal výzvu na vrátenie pôžičky dňa 14.02.2014, a preto minimálne z tohto listu vedel,
dokedy a akú sumu mal žalobkyni vrátiť. Záverom uviedla, že sa cíti byť sklamaná tým, ako skončila jej
úprimná snaha pomôcť postihnutému človeku.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciejepotrebnévovýroku,ktorýmboložalobevyhovenéavsúvisiacomvýroku
o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Odvolanie žalovaného nesmerovalo proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá.
Uvedený výrok nadobudol právoplatnosť a rozhodnutie odvolacieho súdu sa ho nedotýka.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli žalovaným v odvolaní
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vyhodnotil
každý dôkaz jednotlivo, všetky vo vzájomnej súvislosti, správne zistil skutkový stav danej veci a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalovaného, uvedené v podanom
odvolaní, ktoré boli totožné ako námietky, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, nemohli preto
privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané a ani tvrdené také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací

súd osvojil zistený skutkový stav súdom prvej inštancie i jeho právne posúdenie danej veci a v
podrobnostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odkazuje (v zmysle § 387 ods.
2 CSP). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

7. V danom spore je predmetom konania peňažný nárok žalobkyne uplatnený proti žalovanému v sume

3.500 Eur s prísl. Zaplatenia tejto sumy sa žalobkyňa domáha titulom zmluvy o pôžičke.

8. Právne podmienky zmluvy o pôžičke upravuje ust. § 657 Občianskeho zákonníka tak, že zmluvou o
pôžičke prenechá veriteľ dlžníkovi veci, určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť
po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

9. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným zmluvu o pôžičke dňa 16.11.2010
a žalovanému požičala sumu 3.500 Eur. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalovanú sumu splatil postupnými
splátkami žalobkyni, dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje dlžníka, ktorý v prípade sporu má povinnosť
preukázať svoje tvrdenia, žalovaný neuniesol.

10. Vzhľadom k dôvodom odvolania žalovaného predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo zároveň
posúdiť, či súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne nie je premlčaný.
Nakoľko žalovaný poprel skutočnosť, že by so žalobkyňou mali dohodnutý termín splatnosti pôžičky a
dohoda o čase splnenia pôžičky nevyplývala zo žiadneho predloženého dôkazu, súd prvej inštancie

ustálil, že čas splnenia, resp. dohoda vrátenia pôžičky medzi účastníkmi zmluvy dohodnutá nebola.

11. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý ustanoveným právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.

12. Ust. § 563 Občianskeho zákonníka predpokladá situáciu, keď čas splnenia dlhu nie je daný vôbec,
teda nevyplýva z dohody účastníkov, z právneho predpisu a nie je určený ani súdnym rozhodnutím.

13. Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

14. Začiatok plynutia premlčacej doby je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou, resp. možnosťou
vykonania práva v zmysle actio nata (§ 101 Občianskeho zákonníka).

15. V danom spore sa žalovaný bránil námietkou premlčania nároku žalobkyne. Odvolací súd sa však
nestotožnil s jeho právnou argumentáciou uvedenou v podanom odvolaní, podľa ktorej z pôžičky, ktorá
mala byť poskytnutá dňa 16.11.2010, žalobkyňa mohla svoje právo vyzvať dlžníka na plnenie uplatniť
prvýkrát dňa 17.11.2010, a teda jej právo vyzvať dlžníka na plnenie sa premlčalo dňa 18.11.2013.
Uvedený výklad podávaný žalovaným by znamenal nadbytočnosť § 563 Občianskeho zákonníka a

vlastne jeho neaplikovateľnosť, pretože napriek tomu, že účastníci zmluvy neprejavili vôľu určiť splatnosť
dlhu pri uzatváraní ústnej zmluvy o pôžičke a z ich prejavu vôle možno vyvodiť, že ponechali určenie
splatnosti zmluvy na žalobu ako veriteľa, by súd zasiahol do autonómie vôle prejavenej pri uzavretí
zmluvy a určil by, že žalovaný musel vrátiť pôžičku v lehote do 3 rokov od poskytnutia peňazí žalobkyňou.Pokiaľ sa účastníci zmluvného vzťahu nedohodli na lehote splatnosti dlhu, a táto je ponechaná na vôli
veriteľa (za predpokladu, že sa nedohodli na tom, že čas plnenia je ponechaný na vôli dlžníka podľa §
564 Občianskeho zákonníka), by došlo k neprípustnému zásahu (dokonca diktátu súdu) do slobodnej

vôle účastníkov občianskoprávneho vzťahu.

16. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožňuje s argumentáciou rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 146/2008. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú dĺžku
premlčacej doby, ktorá sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je Občianskym zákonníkom

(alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecnú dĺžku premlčacej doby pre
práva z občianskoprávnych vzťahov stanovuje zákon na tri roky. Vzhľadom na to, že premlčacia doba je
určitý časový úsek, nestačí stanoviť jej dĺžku a koniec, ale je treba stanoviť aj jej začiatok, to znamená
od ktorého okamihu začína plynúť. Zákon to stanovuje jednak všeobecne a jednak zvlášť pre niektoré
jednotlivé práva. Pre všeobecnú premlčaciu dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo
- objektívne posudzované - vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné

dôvodne vykonať podaním návrhu (žaloby) na súde alebo u rozhodcovského orgánu, t.j.
keď sa právo stalo nárokom (actio nata). Nie je rozhodné, z akého dôvodu - či subjektívneho
alebo objektívneho - tak veriteľ neurobil (napr. že mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka ako
choroba). Actio nata (inak aj žalovateľnosť, alebo možnosť úspešne uplatniť právo žalobou) nastáva vo
väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy mal dlžník po prvý raz dlh splniť, resp. začať s jeho

plnením. V prípadoch, kde záväzok smeruje k nekonaniu, t.j. ak ide o povinnosť niečo nekonať alebo
strpieť, je actio nata vtedy, keď povinný po prvý raz porušil svoju povinnosť. Tu začína plynúť premlčacia
dobaporušenímniektorejztýchtopovinností.Splatnosťmôžebyťurčenádohodou,ustanovenáprávnym
predpisom alebo rozhodnutím orgánu. Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou ani iným spôsobom,
možno podľa § 563 Obč. zák. o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je povinný splniť

dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje dispozitívne
pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva nasledujúci
deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru dovolacieho súdu aj v prípadoch, v ktorých
čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, začína
premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať.

I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby je vymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie
„mohol“), nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok
chápaný ako právna možnosť uplatniť svoje subjektívne právo, t.j. domáhať sa právnej ochrany jeho
realizácie. Napr. z pôžičky vznikne subjektívne právo veriteľa na vrátenie požičanej veci. Nárok na jej
vrátenie mu však vznikne až v dobe, keď sa pôžička stane splatnou (Knapp, V. : Teorie práva, 1. vydání.

Praha, C. H. Beck 1995, str. 197). Až splatnosťou vzniká možnosť uplatnenia práva na súde, ktorá je
pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu,
teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by
ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že doručením žaloby
obsahujúcejvýzvunaplneniebynastalihmotnoprávneúčinkytohtoúkonuspočívajúcevovznikunároku.

Ustanovenie § 101 Obč. zák. požitím slov „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ viaže začiatok
plynutia premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda keď
je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť, teda keď by mohla byť actio nata.

17. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom spore výklad ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka,

ktorého výsledkom je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani
inak stanovený, dňom nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, tak ako tento prezentuje žalovaný,
nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod hrozbou začatia premlčania bezprostredne po
vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve vyplývajúcom z § 563 Občianskeho zákonníka
požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej vôle, resp. ho núti konať

spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu. V dôsledku
toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 Občianskeho zákonníka, odníma reálny obsah (viď
rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 146/2008).

18. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, v spojení so súvisiacim výrokom o trovách konania, ako
vecne správny potvrdil.19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, má voči žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).