Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. november 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/723/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113226129
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4113226129.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Soni

Vackovej a JUDr. Vladimíra Pribulu v právnej veci žalobkyne: B. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. M.
XXX, zastúpená Advokátskou kanceláriou Nagy & Partners, s. r. o., so sídlom Galanta, Športová 470/11,
IČO: 36 869 341, proti žalovanému: H.. H. C., bytom H. M. XXX, o zaplatenie 250 eur s prísl., o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15. júna 2016, č. k. 10C/88/2016-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému voči žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)

rozsudkom zo dňa 15. 06. 2016, č. k. 10C/88/2016-45, zamietol žalobu žalobcu a žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 16,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 415, § 420 ods. 1, 2, 3, § 442 ods. 1, 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP“).

3. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu domáhala od
žalovaného zaplatenia žalovanej sumy, titulom náhrady škody na jej usmrtenom zvierati a náhrady trov
konania. Žalobkyňa na pojednávaní na žalobe trvala s odôvodnením, že v obci, v ktorej nie sú žiadne
chodníky venčila svojho psa. Žalovaný išiel po ceste rýchlejšie než povolenou rýchlosťou, na čo sa pes
nachádzajúci sa v tráve splašil, tak že mohol vyjsť aj na vozovku, na ktorej ona stála a keď žalovaný
spravil tzv. kľučku, psa zrazil, pričom neprejavil žiadnu ľútosť. Žalobkyňa potvrdila, že v uvedený deň
venčila dvoch psov, z ktorých jeden bol na vôdzke a druhý, ktorého žalovaný zrazil, na vôdzke nebol s

odôvodnením, že bol zvyknutý na premávku a poslúchal. Nevedela sa vyjadriť, aká vysoká bola tráva
v sporný deň, uviedla, že pes mohol mať 25 - 30 cm. Uviedla, že políciu nevolala a prítomná nebola
ani žiadna ďalšia osoba. Právny zástupca žalobkyne záverom navrhol žalobe vyhovieť s odôvodnením,
že žalovaný porušil prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka tým, že urobil v rámci
cestnej premávky niečo, čo nebolo bežné, a tak zrazil psa žalobkyne, ktorý bol poslušný a zvyknutý
na premávku, napriek tomu, že ho žalobkyňa nemala na vôdzke, čím však neporušila žiadnu svoju
povinnosť, pretože pes sa nenachádzal na vozovke. Právny zástupca žalobkyne poukázal na rozpory

vo výpovedi žalovaného ohľadne miesta, na ktorom sa zdržiaval pes a jeho neúčelného a zbytočného
uhýbacieho manévra.4. Žalovaný na pojednávaní a ani v odpore voči platobnému rozkazu nepoprel, že 17. 06. 2013 zrazil
psa, ale so žalobou nesúhlasil s odôvodnením, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania, nešiel
vyššounežpovolenourýchlosťou,nepožilžiadnealkoholickénápojeaanipsychotropnélátkyamanéver,

ktorý urobil nebol úmyselný, ale uhýbací, pretože videl žalobkyňu na vozovke a vedel, že v obci nie
sú chodníky a aj to, že žalobkyňa venčila jedného psa. Uviedol, že druhého psa nevidel, pretože sa
nachádzal vo vysokej tráve a zbadal ho až vtedy, keď mu vbehol do jazdnej dráhy. V odpore namietal
aj voči tomu, že žalobkyňa nepreukázala vlastnícke právo k psovi a výšku uplatnenej škody. Uplatnil si
náhradu trov konania.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, z ktorého mal za preukázané, že dňa 17. 06. 2013 žalovaný
zrazil a usmrtil osobným motorovým vozidlom psa žalobkyne v obci H., kde sa nenachádzajú chodníky.
Žalobkyňa sa v uvedenom čase nachádzala na pravej strane vozovky v smere jazdy žalovaného a
na vôdzke mala jedného psa väčšej rasy, ktorého venčila. Žalovaný uviedol, že žalobkyňu a aj toho
psa videl, a preto urobil uhýbací manéver, ktorého účelnosť žalobkyňa spochybňovala. Žalobkyňa mala

so sebou aj druhého psa, ktorý nebol na vôdzke a nachádzal sa v tráve, kde ho žalovaný podľa jeho
tvrdenia nevidel. Pes bol vysoký 25 - 30 cm, aká vysoká bola tráva sa zistiť nepodarilo. V čase priblíženia
sa vozidla, ktoré viedol žalovaný, vyšiel pes z trávy na vozovku a následne došlo k stretu s osobným
motorovým vozidlom. V konaní sa nepodarilo zistiť prečo pes na vozovku vybehol, žalobkyňa tvrdila,
že z dôvodu vyľakania z neočakávaného a neštandardného konania žalovaného, ktoré žalovaný poprel

a ani z ktorej strany pes na vozovku vybehol, či z pravej, tak ako tvrdí žalobkyňa alebo z ľavej, ak
tvrdil žalovaný, ktorý si v tom nebol istý. Pes bol rasy čivava a v čase uhynutia mal 13 mesiacov.
Šteňa tejto rasy sa v období vzniku škody ponúkalo na predaj za 250,- eur. Obec H. M. vydala 10.
12. 2004 všeobecne záväzné nariadenie č. 1 o niektorých podmienkach držania psov. V čl. IV ods. 1
písm. a) je uvedené, že voľný pohyb psov je zakázaný na verejných komunikáciách (štátne cesta a

miestne komunikácie). V čl. V § 5 ods. 3 písm. a) je držiteľ psa povinný mať psa na vodidle na verejných
priestranstvách, ktorými sú okrem iného ulice.

6. Žalobkyňa vyzvala žalovaného listom z 08. 07. 2012 na náhradu škody vo výške 250,- eur, ktorý mu
bol doručený dňa 10. 12. 2013. Žalovaný škodu nenahradil.

7. Vykonaným dokazovaním, a to súhlasným tvrdením oboch účastníkov bolo preukázané, že žalovaný
spôsobil žalobkyni škodu, tým, že zrazil jej psa, hoci v podanom odpore spočiatku spochybňoval jej
vlastnícke právo k zvieraťu, neskôr voči tomu nenamietal pričom aj z toho, že sa voči žalobkyni správal
ako k vlastníčke, mal súd za preukázané, že tieto jeho námietky boli účelové. V konaní však neboli

preukázané ďalšie predpoklady náhrady škody, a to porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného a ani
akékoľvek porušenie jeho právnej povinnosti, príčinná súvislosť a ani zvinenie žalovaného. Žalobkyňa
v konaní tvrdila, ale nepreukázala, že by žalovaný prekročil povolenú rýchlosť alebo sa dopustil iného
porušenia pravidiel cestnej premávky, ktoré mu kládla za vinu v podobe nadbytočného a účelového tzv.
uhýbacieho manévru. Naopak tým, že žalobkyňa stála nesporne na vozovke v smere jazdy žalovaného

mohla byť zmena smeru jazdy žalovaného vynútená jej postavením na vozovke, chrbtom k žalovanému.
V konaní bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa nemala psa na vôdzke, hoci sa s ním zdržiavala
v tesnej blízkosti verejnej komunikácie. Pes bol nízkeho vzrastu a nachádzal sa v tráve, a preto súd
považoval tvrdenia žalovaného, že v čase priblíženia sa k žalobkyni psa nevidel, za dôveryhodné, aj
vzhľadom k tomu, že žalobkyňu a druhého psa vyššieho vzrastu videl. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením

žalobkyne, že by žalovaný porušil nejakú svoju prevenčnú povinnosť spočívajúcu v nesprávnom
spôsobe jazdy osobným motorovým vozidlom, resp. nedodržaním vyššej miery obozretnosti za stavu
vedomia o tom, že v obci nie sú chodníky, pretože tieto tvrdenia žalobkyne neboli ničím preukázané a
žalovaným preukázané. Naopak žalobkyňa tým, že v obci, v ktorej prišlo k vzniku škody je voľný pohyb
psov zakázaný na verejných komunikáciách a bolo jej povinnosťou mať psa na verejnom priestranstve,

na ktorom sa nachádzala aj so psom na vôdzke, túto svoju povinnosť porušila, a teda sama porušila
svoju prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ. V konaní sa ďalej nepodarilo nesporne preukázať, z ktorej
strany prišiel pes na vozovku, čo však je podľa názoru súdu irelevantné, pretože sa preukázalo, že na
vozovke v čase vzniku škody bol a nemal sa tam nachádzať, pričom nebolo preukázané, že na tom nesie
nejakú vinu žalovaný. Vzhľadom k tomu, že v konaní neboli preukázané základné predpoklady vzniku

zodpovednosti žalovaného za uplatnenú náhradu škody, ktorej výška bola rovnako sporná, pretože
žalobkyňa súdu preukazovala hodnotu šteňaťa, pričom jej pes mal 13 mesiacov, súd jej žalobu v celom
rozsahu zamietol.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal
náhradu súdneho poplatku zaplateného za odpor 16,50 eura, pretože iné trovy mu zo spisu nevyplývajú.

9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobevyhovieažalovanéhozaviaženanáhradu
škody vo výške 250,- eura, ako aj náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Namietala, že
súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaného dokazovania.
Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním sa zistilo, že žalovaný spôsobil žalobkyni

škodu, avšak v ďalšej časti rozhodnutia uviedol, že nebolo preukázané porušenie prevenčnej povinnosti
žalovaného a ani príčinná súvislosť, či zavinenie žalovaného. Uvedený záver nepovažuje za správny,
pretože žalovaný preukázateľne porušil povinnosti vyplývajúce mu z § 415 Občianskeho zákonníka a
žalobkyni spôsobil škodu svojou nedbalou a nezodpovednou jazdou. K zrážke psa prišlo v časti obce,
kde sa nenachádzajú chodníky a cesta je užšia, a teda mal prejazdom cez uvedenú časť obce zvýšiť
opatrnosť. Žalovaný uvedené skutočnosti poznal, pretože v danej obci vyrastal. Žalobkyňa nesúhlasila

s tvrdením, že žalovaný bol nútený urobiť uhýbací manéver, pretože ak videl na ceste chodca, mal ho
s dostatočným predstihom obiehať a následne sa späť zaradiť. Žalobkyňa sa domnieva, že žalovaný
išiel neprimeranou rýchlosťou, resp. si ju na ceste nevšimol, pretože inak by uhýbací manéver nemusel
robiť. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tým, že žalovaný mohol úmyselne zrýchliť pri žalobkyni
s úmyslom ju vystrašiť. Uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že pes nebol zrazený pri bežnej plynulej

jazde autom, kedy by z ničoho nič vbehol pod auto. Žalobkyňa má za preukázané, že žalovaný sa
snaží zbaviť svojej zodpovednosti, čomu nasvedčuje jeho zmätočná výpoveď o tom, ako sa skutok stal.
Podstatné je, že prišlo k zrazeniu a usmrteniu psa žalobkyne. Ďalej poznamenala, že so psom žila dva
rokypriamovX.kdetiežchodilinaprechádzkyaničsanestalo,pretožebolnaautáapremávkuzvyknutý.
Pokiaľ ide o to, že žalobkyňa nemala psa na vôdzke v čase, kedy prišlo k jeho zraneniu poukázala na to,

že v zmysle predmetného všeobecne záväzného nariadenia obce H. M. č. X zo dňa 10. 12. 2004 (ďalej
len „VZN“) jej síce vyplýva povinnosť vodič psa na vôdzke bezpečne v pripevnenej na obojku alebo
prsnom postroji, avšak len na miestach so zákazom voľného pohybu psom. V tomto smere poukázala
na § 4 ods. 1 VZN. Zdôraznila, že so psami bola na prechádzke, pričom oba psy boli na tráve. Žalovaný
potvrdil, že videl jedného psa na vôdzke, a teda druhého keďže nevidel vôbec znamená, že sa tiež

nachádzal na trávnatej ploche, a teda nebola povinná mať svojho psa na vôdzke. Z uvedeného vyplýva,
že teda neporušila VZN. Navyše dodala, že žalovaný neprejavil žiadnu ľútosť nad vzniknutou situáciou,
pričom prišlo k usmrteniu živého tvora, čo svedčí aj o charaktere žalovaného.

10. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednalodvolaniebeznariadeniaodvolaciehopojednávaniaadospelkzáveru,žeodvolaniežalobkyne
nie je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP.

11. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava
dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP

s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

12. Súd prvej inštancie rozhodol a vyniesol napadnutý rozsudok v tejto veci za účinnosti zákona č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“, ktorý bol účinný do 30.06.2016, keďže bol
zrušený v ustanovení § 473 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“). Civilný

sporový poriadok nadobudol účinnosť 1. júla 2016 (§ 474 CSP).

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 415 OZ, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 2 OZ, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola
spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto
spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

Podľa § 420 ods. 3 OZ, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 442 ods. 2 OZ, Pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj
nemajetková ujma v peniazoch.

Podľa § 442 ods. 3 OZ, Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné
a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

14. Občianskoprávna úprava náhrady škody vychádza z toho, že spôsobenie škody je nežiaducim
spoločenským javom, pretože žiadna náhrada škody nemôže privodiť stav, ktorý tu bol pred vznikom
škody. V ustanovení § 415 OZ sa kladie dôraz na predchádzanie škodám, pričom ide o legislatívne
vyjadrenie princípu generálnej prevencie, ktorý každému subjektu súkromného práva ukladá povinnosť

počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku fyzických a právnických osôb a ujme na zdraví
fyzických osôb. Princíp náhrady škody a princíp prevencie patria medzi hlavné zásady občianskeho
práva. Platí to nielen vo vzťahu k fyzickým osobám (škodcom), ale aj vo vzťahu k právnickým
osobám, ktoré spôsobili škodu, pretože reparačný princíp vedie k zvyšovaniu a prehlbovaniu majetkovej
zodpovednosti právnických osôb a logicky vedie až k osobnému majetkovému postihu jednotlivcov

(zodpovedných zamestnancov). V predmetnom ustanovení je vyjadrená povinnosť každého účastníka
občianskoprávnych vzťahov predchádzať škodám. Ide nielen o povinnosť dodržiavať to, čo je stanovené
zákonom alebo zmluvou, ale aj o povinnosť konať tak, aby nedochádzalo ku škodám (tzv. priorita
prevencie).

15. Všeobecná občianskoprávna prevencia je právnou povinnosťou, ktorej porušenie predstavuje
protiprávnekonanieaprisplneníďalšíchpodmienokmázanásledokvznikvšeobecnejobčianskoprávnej
povinnosti podľa § 420 OZ. Každý je povinný počínať si v občianskoprávnom styku podľa podmienok
konkrétnej situácie tak starostlivo (pozorne, ohľaduplne), aby pritom nespôsobil škodu na zdraví,
majetku, právach iného, prírode alebo životnom prostredí, čo znamená, že je povinný zachovávať

pri svojom konaní s ohľadom na konkrétne podmienky vždy taký stupeň pozornosti, starostlivosti a
ohľaduplnosti, ktorý je (objektívne posudzované) spôsobilý vždy zabrániť vzniku daných škôd. K tomuto
názoru dospela aj súdna prax (R 16/1980, R 5/1981, R 12/1986, R 9/1992).

16. Súdna prax využíva toto ustanovenie na objektivizovanie zodpovednosti škody podľa § 420 OZ v

prípadoch,aknemožnonaistozistiť,akúkonkrétnupovinnosťvlastneškodcaporušil.Názornetovyplýva
z nasledujúceho súdneho rozhodnutia: „Aplikácia ustanovenia § 415 OZ prichádza do úvahy, ak
neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje.Konanie v rozpore s týmto ustanovením je taktiež porušením právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1
OZ (NS ČR zo 16. 05. 2002, sp. zn. 25 Cdo 1427/2001).

17. Princíp náhrady škody a princíp prevencie patria medzi hlavné zásady občianskeho práva. Platí
to nielen vo vzťahu k fyzickým osobám (škodcom), ale aj vo vzťahu k právnickým osobám, ktoré
spôsobili škodu, pretože reparačný princíp vedie k zvyšovaniu a prehlbovaniu majetkovej zodpovednosti
právnických osôb a logicky vedie až k osobnému majetkovému postihu jednotlivcov (zodpovedných
zamestnancov).

18. Pre posúdenie zodpovednosti konajúceho subjektu je dôležité posúdiť správanie sa konajúceho
pred vznikom škody, intenzitu konania a možnosť predvídať škodu v konkrétnom prípade (napr. v
prípade športovej aktivity skúsený hráč musí alebo by mal vedieť, že určité správanie v konkrétnej, resp.
štandardnej situácii má alebo môže mať spravidla za následok negatívne dôsledky u iných spoluhráčov;
v takom prípade neobstojí tvrdenie, že v danej situácii škodlivý následok konania sa nedal predpokladať

alebo predvídať).

19. V § 420 OZ je upravená všeobecná zodpovednosť fyzickej a právnickej osoby za spôsobenú
škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením akejkoľvek právnej
povinnosti. Táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon. Ide o generálnu

klauzulu zodpovednosti za spôsobenú škodu, ktorá má pôvod v ustanovení § 337 Občianskeho
zákonníkač.141/1950Zb.Ustanovenie§420OZovšeobecnejzodpovednostizaškodusapoužijevždy,
ak konkrétny prípad spôsobenia škody nespadá pod niektoré iné ustanovenie Občianskeho zákonníka
o náhrade škody, ktoré ustanovuje osobitné podmienky (predpoklady) zodpovednosti za škodu alebo ak
zodpovednosť za škodu nie je osobitne upravená v inom zákone.

20. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu je podľa § 420 OZ porušenie právnej
povinnosti, vznik a existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom
škody. Na to, aby vznikla zodpovednosť musia byť splnené všetky predpoklady kumulatívne, pričom
dôkazné bremeno spočíva na poškodenom. Zodpovednosti sa môže zbaviť ten, kto preukáže, že škodu

nezavinil. V prípade zodpovednosti založenej na objektívnom princípe hovoríme o zodpovednosti za
náhodu, resp. zodpovednosti za riziko. Objektívnej zodpovednosti je možné sa zbaviť liberáciou za
podmienok presne stanovených zákonom, napr. podľa ust. § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka sa
zodpovednosti ten, kto ju spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou
udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

21. Škodu možno všeobecne označiť ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Prejavuje sa ako
skutočná škoda a ušlý zisk. Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.
V odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, za ňu zodpovedajú podľa
svojej účasti na spôsobení škody.

22. Pokiaľ dôjde k vzniku škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ak je to v konkrétnom
prípade účelné, môže dôjsť k navráteniu do pôvodného stavu, inak sa škoda nahrádza v peniazoch.
Ak vznikne v nemajetkovej sfére, účelom nápravy nie je poskytnúť poškodenému náhradu peňažného
ekvivalentu, ale spravodlivé zmiernenie, satisfakciu. Pri porušení alebo ohrození práva duševného

vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia,
najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila
právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce.

23. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobkyne dospel k záveru, že súd

prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie za účelom správneho zistenia skutkového stavu
veci, vec následne správne právne posúdil a dospel k správnym právnym záverom, ktoré zároveň
v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil, vysporiadajúc sa pritom so všetkými potrebnými
skutočnosťami. Poukazujúc na uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnej
správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, a preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2

CSP potvrdil.

24. Odvolací súd poznamenáva, že medzi stranami sporu v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo
sporné to, či prišlo k zrazeniu a tým k usmrteniu psa žalobkyne, avšak žalovaný nesúhlasil s náhradouškody vo výške 250,- eur, ktorej sa žalobkyňa podanou žalobou domáha. Predmetom konania teda bolo
zistenie skutočností, či bolo splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ktorej sa
žalobkyňa v predmetnom spore domáha.

25. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo žaloby žalobkyne teda primárne posudzoval, či boli naplnené
základnépredpokladyvznikuzodpovednostizaškodužalovaným,atoporušeniepovinnostižalovaného,
vznik a existencia škody žalobkyne a taktiež aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
žalovaného a vznikom škody žalobkyne. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že vykonaným

dokazovaním nebolo preukázané žiadne porušenie povinnosti žalovaným, teda že by porušil pravidlá
cestnej premávky, a to napr. prekročením povolenej rýchlosti, jazdou pod vplyvom alkoholu, resp.
že by sa dopustil iného porušenia pravidiel cestnej premávky, ktoré by mali priamo súvislosť so
vznikom škody žalobkyne. Vykonaným dokazovaním bolo práve naopak preukázané porušenie pravidiel
cestnej premávky žalobkyňou ako chodkyňou, ktorá sa na vozovke nachádzala, pričom sa na vozovke
pohybovalavnesprávnomsmere,pretožebolavjazdnompruhužalovanéhoavsmerejazdyžalovaného

(žalovanému bola obrátená chrbtom), čo si v konečnom dôsledku vyžiadalo vykonanie uhýbacieho
manévru žalovaného, aby obišiel chodkyňu spolu so psom na vôdzke. Žalovaný uviedol, že videl
žalobkyňu spolu s jedným psom, ktorého mala na vôdzke, ktorých sa práve uvádzaným manévrom
snažil obísť. Psa nižšieho vzrastu (druh psieho plemena čivava) nevidel a nevedel sa vyjadriť ani k tomu,
ako a z ktorej strany sa pes dostal na vozovku. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalovaný bol pri prejazde obcou H. na svojom osobnom motorovom
vozidleobozretný,sledovalsituáciunavozovke,čomunasvedčujeajobchádzaniechodkyne-žalobkyne
pohybujúcej sa na vozovke spolu s jedným psom vyššieho vzrastu, ktorého mala na vôdzke. Žalovaný
teda neporušil svoju prevenčnú povinnosť, a to vzhľadom k tomu, že nevedel, že žalobkyňa má pri sebe
aj ďalšieho psa nižšieho vzrastu, ktorý bol bez vôdzky a nachádzal sa v trávnatom poraste v tesnej

blízkosti vozovky, pretože tohto psa nebolo vidno, a teda ani nemohol predvídať, ako tento pes zareaguje
na situáciu pri obchádzaní žalobkyne s iným psom, resp. nemohol predvídať, že tento pes z trávnatého
porastu vybehne priamo na vozovku. S poukazom na tieto skutočnosti nemožno pripísať na ťarchu
žalovaného, že spôsobil vznik škody žalobkyne, ktorá jej vznikla zrazením a následným usmrtením psa,
keďže tohto psa nevidel, a teda nevedel ovplyvniť svoje správanie sa ako vodiča motorového vozidla

tak, aby k vzniku uvedenej škody neprišlo.

26. Súd prvej inštancie však správne poukázal na porušenie povinnosti žalobkyne ako držiteľky psov,
v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia č. 1 obce H. M. zo dňa 10. 12. 2004 (ďalej len „VZN“),
konkrétne ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/, v zmysle ktorého je voľný pohyb psov zakázaný na verejných

komunikáciách (štátna cesta a miestne komunikácie). Z vykonaného dokazovania vyplýva, že hoci mala
žalobkyňa pri sebe dvoch psov, len jedného mala na vôdzke, pričom druhý pes, ktorý na vôdzke nebol,
bol zrážkou s osobným motorovým vozidlom žalovaného usmrtený. Možno predpokladať, že ak by
žalobkyňa neporušila svoju povinnosť mať psa na vôdzke, zrejme by k zrazeniu a následnému usmrteniu
jej psa neprišlo, pretože by vedela ovplyvniť jeho pohyb či už na vozovke alebo v jej tesnej blízkosti.

Argumentácia žalobkyne, že zrazený pes sa nenachádzal na verejnej komunikácii, ale nachádzal sa
na trávnatej ploche, je v danej veci bezpredmetná, pretože žalobkyňa vedela, že sa nachádza v tesnej
blízkosti vozovky, v dôsledku čoho mala byť opatrnejšia a mala predvídať, že za určitých okolností sa
môže stať, že jej pes vybehne z trávnatej plochy priamo na vozovku, čo môže spôsobiť nielen usmrtenie
konkrétneho psa, ale aj dopravnú nehodu, čo môže v konečnom dôsledku spôsobiť škodu na majetku

alebo aj na ľudskom živote. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje, že psa môže viesť iba osoba,
ktorá je spôsobilá a schopná ovládať ho v každej situácii. Držiteľ psa je povinný predchádzať tomu,
aby pes útočil alebo iným spôsobom ohrozoval človeka alebo zvieratá. Musí byť tiež schopný zabrániť
vzniku škôd na majetku a životnom prostredí, ktoré by pes mohol spôsobiť. Odvolací súd teda uvádza,
že práve žalobkyňa porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, keď

nedostatočne predvídala, aké následky môže mať porušenie jej povinnosti mať psa na vôdzke v čase,
kedy sa nachádza mimo priestoru vyhradeného na voľný pohyb psov, v konkrétnej veci na vozovke a
v jej tesnej blízkosti.

27. Vzhľadom k tomu, že sa vykonaným dokazovaním nepodarilo preukázať splnenie základným

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže sa nepreukázalo porušenie povinnosti žalovaného,
vznik škody a následná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody
žalobkyne,odvolacísúdkonštatujerovnakoakosúdprvejinštancie,žežalobažalobkyneniejedôvodná.28. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože si žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).