Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. január 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/328/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617201873
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5617201873.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: M. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 1768,30 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 17. mája 2017, sp. zn. 10Csp/46/2017-97, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti splatnosti priznania pohľadávky 1.209,17 Eur m e n í tak, že
žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.209,17 Eur do troch dní.

V ostatnej časti z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.207,17 Eur;
vo zvyšnej časti žalobu na zaplatenie sumy 1.768,30 Eur a príslušenstva ako nedôvodný zamietol.

Priznanú sumu vo výške 1.209,17 Eur povolil žalovanej splácať v mesačných splátkach vo výške 30
Eur pod následkom straty výhody splátok, keďže žalovaná aktuálne je poberateľom len dávok v hmotnej
núdzi vo výške 123 Eur mesačne, pričom povolením splátok nie sú ohrozené práva žalobcu, ktorý je
právnickou osobou - bankou. Vykonaným dokazovaním zistil, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa
01.04.2015 uzatvorená zmluva č. 8175793002/5600 o zriadení osobného účtu a o vydaní a používaní
platobnej karty Maestro. Dňa 06.08.2015 žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere,
na základe ktorej bolo žalovanej umožnené povolené prečerpanie na účte vo výške limitu 500 Eur,

s variabilnou úrokovou sadzbou 19,9 % ročne, a ďalšími dojednaniami uvedenými v bode III. a IV.
zmluvy. Dňa 08.09.2015 sa strany sporu dojednali na zmene výšky limitu povoleného čerpania na
900 Eur, dňa 07.04.2016 dojednali výšku povoleného prečerpania na 1.400 Eur. Podľa článku 8.9
Všeobecných obchodných podmienok žalobu (ďalej len „VOP“) klient musí vrátiť banke všetky peňažné
prostriedky poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie, v lehote určenej bankou v
žiadosti o splatenie povoleného prečerpania, ktorá nesmie byť kratšia ako 7 dní. Z výpisu z účtu
žalovanej za obdobie od apríla 2015 do februára 2017 mal preukázané, že žalovaná sa dostala

prvý krát do záporného zostatku na účte v auguste 2015. Zostatok na účte ku dňu 31.07.2015
predstavoval 16,53 Eur. Od 01.08.2015 do 23.02.2017 boli žalovanou vykonané výbery v hotovosti
bankomatom, platobnou kartou v celkovej výške 7.740,88 Eur a úhrady v celkovej výške 6.531,71 Eur.
Vzniknutý rozdiel vo výške 1.209,17 Eur zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi a v tejto časti žalobupovažoval za dôvodnú. Vo zvyšnej časti žalobu pre nenaplnenie podmienok zmluvy v zmysle § 10
ods. 1 písm. b/ a § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (06.08.2015),

ako nedôvodný zamietol. Podľa § 10 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, zmluva ako obligatórnu (povinnú)
náležitosť musela obsahovať povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť úver na žiadosť veriteľa v plnej
výške. Za nepostačujúce pre naplnenie zákonných podmienok považoval tvrdenie žalovaného, že podľa
článku 8.9 VOP klient musí vrátiť banke všetky peňažné prostriedky poskytnuté formou povoleného
prečerpania na požiadanie a v lehote určenej bankou. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona

zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalobkyňou o povolenom prečerpaní neobsahuje termín konečnej
splatnostispotrebiteľskéhoúveru.Zanedostatočnéprenaplneniepodmienokzmluvypovažovaltvrdenie
žalovaného o naplnení týchto podmienok podľa čl. 8.13 VOP, podľa ktorého povolené prečerpanie
sa poskytuje na dobu neurčitú. V tejto súvislosti poukazuje na právnu argumentáciu, že obligatórne
náležitosti zmluvy nemôžu byť obsahom všeobecných obchodných podmienok. Vzhľadom na absenciu
zákonných náležitostí zmluvných dojednaní v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ a § 10 ods. 1 písm. b/ zákona

o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, v zmysle § 11 ods. 1 písm. c/
takýto poskytovaný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe uvedeného zaviazal
žalovanú len na zaplatenie rozdielu medzi debetným a kreditným zostatkom na účte. Vo zvyšnej časti
preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, podal v

zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na čl. 1 zmluvy, podľa ktorého povolené
prečerpanienaúčtesazriaďujevzmyslepodmienokuvedenýchvoVOP.Podľabodu8.13VOPúčinnýku
dňu uzatvorenia zmluvy, povolené prečerpanie sa poskytuje na dobu neurčitú. V tejto súvislosti poukázal
na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice rady 87/102/EHS spojených s článkom 3 písm. m/ tejto

Smernice, ktorá sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nemusia byť nevyhnutne uvedené v
samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v inom dokumente, ktorý tvorí

neoddeliteľnú súčasť zmluvy. V zmysle bodu 8.13 VOP je s ukončením zmluvy spojená povinnosť splatiť
povolené prečerpanie. Povolené prečerpanie je splatné na požiadanie, to znamená, že klient musí vrátiť
peňažné prostriedky v bankou určenej lehote. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pokiaľ
žalovanej umožnil splácať priznanú pohľadávku v mesačných splátkach vo výške 30 Eur mesačne. Súd
pri rozhodovaní o povinnosti zaplatiť žalovanú pohľadávku musí prihliadať nielen na pomery žalovaného,

ale aj na záujmy žalobcu. Vyhovenie žiadosti žalovanej zaplatiť priznanú pohľadávku by bolo zjavne
nespravodlivé. Domnieva sa, že má nepochybne právo, aby mu jeho pohľadávka bola zaplatená v
primeranej lehote. Jeho právo nemôže byť prerušené len preto, že žalovaná berie na seba záväzky a v
takej výške, v ktorej zjavne nie je schopná plniť a jej nepriaznivá situácia vznikla v dôsledku neúmerného
zaťaženia úvermi. Žiadal v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a zaviazať žalovanú uhradiť

dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
"CSP") po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou a včas (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) proti
rozsudku,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný(§355ods.1CSP),bez nariadeniaodvolacieho

pojednávania (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP, ktorý v napadnutom výroku, ktorým vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, ako správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo výroku, ktorým žalobe žalobcu
v časti vyhovel, odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti
splatnosti priznanej pohľadávky tak, že v zmysle § 232 ods. 3 CSP zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni

priznanú pohľadávku vo výške 1.209,17 Eur do troch dní. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
priznaní pohľadávky vo výške 1.209,17 Eur zostáva nedotknutý.
5. Záver súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje povinné náležitosti stanovené v ust. § 9
ods. 2 písm. f/ a § 10 ods. 1 písm. b/ cit. zákona ZoSÚ a preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b/ a
c/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej len ZoSÚ) sa úver považuje za

bezúročný a bez poplatkov, je správny.
6. V tomto smere sa odvolací súd v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodovrozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil (zopakoval) niektoré
podstatné skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
7. Z ustáleného skutkového stavu súdom prvej inštancie vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovaným

bola uzavretá spotrebiteľská zmluva o úvere, na ktorú sa aplikujú ustanovenia Zák. č. 129/2010 Z. z. a
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
8. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a c/ ZoSÚ účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
náležitostipodľa§9ods.2písm.a/ažl/,s/,z/aaa/azmluvaospotrebiteľskomúvereformoupovoleného

prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie, neobsahujú náležitosti podľa § 10 ods. 1.
9. Pre spotrebiteľský úver sa v ZoSÚ z hľadiska formálnych náležitostí vyžaduje písomná forma zmluvy
a obsahové náležitosti zmluvy sú vymedzené v § 9 ods. 2 ZoSÚ. Vyššie citované ustanovenie § 11
ods. 1 ZoSÚ vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ide vlastne
o špeciálnu právnu úpravu absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Tým, že zákon nedodržanie iba
niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto

náležitostí nevyhnutnými podstatnými obsahovými náležitosťami zmluvy. Predpísaná písomná forma
musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda k podstatným obsahovým náležitostiam zmluvy.
Pokiaľ zmluva uzatvorená medzi účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 ZoSÚ
neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

10. Uvedený výklad zodpovedá zmyslu a účelu Zákona č. 129/2010 Z. z.. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Tento výklad dopadá aj na
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s poukazom na § 1 ods. 8 ZoSÚ, kde je
vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka, ako aj subsidiarita osobitných predpisov.

11. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu

pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený,
pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom
právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to
formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania
materiálneho právneho štátu nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov

princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej
prezentovaný skutkový stav.
12. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý Zákon č. 129/2010 Z. z. a ustanovil osobitné
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru

a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce
pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatnosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým
spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Medzi takéto ustanovenia nepochybne patrí uvedenie

konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ).
13. Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na VOP a poukaz na rozhodnutie súdneho dvora C-42/2015 je potrebné
konštatovať, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský
štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do
pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto

požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to,
že Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné
náležitostí zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda
v prípade, že by tieto náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach,
minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

14. Odvolací súd je preto názoru, že napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ, zákon o spotrebiteľských úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade
absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 9 ods. 2 písm. f/ Zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, je úver potrebné považovať zabezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd považoval rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom výroku za vecne správny.
15. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva uzatvorená

medzi navrhovateľom a odporcom neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 1 písm. f/ a § 10 ods. 1
písm. b/ Zákona č. 129/2010 Z. z., čo v dôsledku ust. § 11 ods. 1 písm. b/ a c/ znamená, že poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti odvolaním navrhovateľa (v ktorej žalobu v časti zamietol) ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

16. Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti, v ktorej umožnil žalovanej splácať priznanú
pohľadávku 1.209,70 Eur v mesačných splátkach vo výške 30 Eur mesačne, dôvodiac, že žalovaná
aktuálne poberá len príjem z dávok v hmotnej núdzi vo výške 123 Eur mesačne a splácanie priznanej
pohľadávky v splátkach nebudú neprimerane ohrozené práva žalobcu.
17. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

18. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v tejto časti je dôvodné. Súd v rozhodnutí,
v ktorom prizná nárok strane sporu, rozhodne, že povinná strana sporu, je povinná splniť túto
povinnosť do troch dní. Určiť dlhšiu dobu na plnenie je možné iba v odôvodnených prípadoch, preto
je potrebné vychádzať z okolností prejednávanej veci, pomerov účastníkov a prihliadajúc prípadne
aj na ďalšie skutočnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, míňalo by sa účelu občianskosúdneho

konania, pokiaľ by žalovaná splácala priznanú pohľadávku na základe splátok vo výške určenej
súdom prvej inštancie 40 mesiacov (t.j. vyše troch rokov a štyroch mesiacov). V danom prípade bolo
potrebné prihliadať na okolnosti prejednávanej veci, keď zo strany žalovanej došlo k neprimeranému
navyšovaniu debetu od 01.08.2015 do 23.12.2017. i keď jej bolo zrejmé, že dlh v plnej výške neuhradí,
pričom takéto svoje konanie neodôvodnila. Preto nebolo postačujúce pre zaujatie záveru o možnosti

splácať priznanú pohľadávku v mesačných splátkach prihliadať len na skutočnosť, že žalovaná je
poberateľkoudávokvhmotnejnúdzi,ktoré(tvrdenie)naviacnebolozostranyžalovanejpredsúdomprvej
inštancie preukázané. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti podľa § 388 ods. 1 CSP v spojení s podmienkami uvedenými v § 232 ods. 3 CSP
zmenil tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť priznanú pohľadávku vo výške 1.209,17 Eur do troch dní.

19.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1vspojenís§255ods.1CSP
a podľa pomeru úspechu strán v konaní priznal úspešnej žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Vyhovenie odvolaniu žalobcu v časti splatnosti priznanej
pohľadávky neposudzoval odvolací súd ako rozhodnutie vo veci samej. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)