Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. november 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/207/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226233
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112226233.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody 175 Eur a nemajetkovej ujmy 110,64 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia
ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere 3020738) navrhol písomným podaním, spísaným
procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením
záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3110450 uzavretej s dlžníkom O. K., nar. X.XX.XXXX.
Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX 14412/2011. V rámci

uvedeného exekučného konania súdny exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd udelil exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie pod č. 5309*001761. Navrhovateľ spísal dňa 18.11.2010 návrh na zmenu
súdneho exekútora a podal tento návrh exekučnému súdu podľa Exekučného poriadku. Napriek tomu,
že návrh na zmenu exekútora mal všetky formálne a materiálne podmienky podľa Exekučného poriadku
a O.s.p., exekučný súd o návrhu nerozhodol v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu

na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od 1.9.2005, resp. podľa §
44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 1.12.2006. Exekučný súd napriek tomu, že exekučná
vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu v zákonom stanovenej lehote, čím porušil zákon. Navrhovateľ zároveň
tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po

veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného
súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom ako
oprávneným a menovaným povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.:
3110450. Opísaný postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom,konkrétne ust. § 44 ods. 7, resp. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Navrhovateľ tiež uviedol, že
nečinnosť exekučného okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej

sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.
zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému
sumu 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 Eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur. Celkovo
vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 175,- Eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora by dodržal zákonom

stanovenú dobu. Ďalej poukázal navrhovateľ na skutočnosť, že návrh na zmenu exekútora podal preto,
lebo stratil dôveru k pôvodnému súdnemu exekútorovi vzhľadom na jeho neefektívne a neúčinné
postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov navrhovateľa, ktorý mal
odôvodniteľné podozrenie vzniku škody na jeho strane. Keďže exekučný súd ostal po podaní návrhu
na zmenu exekútora nečinný, musel navrhovateľ za účelom udržania bonity jeho pohľadávky a jej

zabezpečenia usmerňovať exekútora a ďalšie účastné orgány, čo si vyžiadalo aktívnu systémovú správu
pohľadávky navrhovateľom.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení

s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu
je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za

následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že nastanú účinky
predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom súdu dôjde k zmene
exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu pohľadávky navrhovateľa. Nesprávny
úradný postup vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa rizikám, akými je skutočnosť, že neskorým

ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného. Náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež

uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane

jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j.

cca 663,88 Eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ
poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný

zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 110,64 Eur za 62 dní, počas ktorých bol exekučný súd bezdôvodne nečinný.
Navrhovateľ vypočítal nárok alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,-
Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 Eur za mesiac. Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust.

§ 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie
jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ požadoval, aby súd medzitýmnym rozsudkom v zmysle
ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný za

škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej zmluvy o
úvere menovaným dlžníkom (povinným), v zákonom stanovenej 30dňovej lehote, a následne, aby súd
rozsudkom rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu a nemajetkovú

ujmu v požadovaných sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca sa k návrhu nevyjadril.

Okresný súd rozsudkom č.k. 15C 207/2012-22 zo dňa 17.9.2013 návrh zamietol, odporcovi nepriznal

náhradu trov konania. Súd rozhodol na základe listinných dôkazov, navrhnutých navrhovateľom a zistil,
že neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Rozsudok súd vyhlásil verejne bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2, 200ea
O.s.p., keďže ide o drobný spor, pričom v zákonnej lehote vyvesil na úradnej tabuli súdu oznámenie o
mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 17Co/1014/2013-47 zo dňa
11.8.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že okresný
súd podľa názoru krajského súdu odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že si voči
účastníkom nesplnil poučovaciu povinnosť § 120 ods. 4 O.s.p.. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby

poučovaciu povinnosť splnil a na základe vykonaného dokazovania opätovne vo veci rozhodol.

Po vrátení veci okresný súd doručil účastníkom poučenie o procesných povinnostiach a právach a
nariadil pojednávanie na deň 21.11.2014. Účastníci boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní,
no nezúčastnili sa ho. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, e-mailom zo dňa

14.11.2014 zaslal súdu návrh na zrušenie pojednávania a zároveň navrhol prerušiť konanie do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu Krajského
súdu v Trenčíne, ktorým nevyslovil zaujatosť sudcu. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania
uznesením na pojednávaní dňa 21.11.2014 zamietol. Návrh na prerušenie konania, ktorému nebolo
vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 1

O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom bola Krajským súdom v Trenčíne vyriešená.
Okresný súd je preto povinný vo veci konať bez zbytočných prieťahov. O termíne pojednávania mal
navrhovateľ vedomosť od 9.10.2014, kedy mu bolo doručené predvolanie. Skutočnosť, že súd návrh
navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi
zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí. Navrhovateľ

teda mal reálnu možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom boli v zmysle zásady priamosti a
ústnosti vykonané dôkazy. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, nežiadal o odročenie
pojednávania. Z uvedených dôvodov súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov.Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:

Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23Er/3299/2003 vyplýva, že na žiadosť súdneho
exekútora zo dňa 15.10.2003 Okresný súd Trenčín ako exekučný súd vydal dňa 17.10.2003 poverenie
č. 5309 001761, ktorým súdneho exekútora Bc. Máriu Krasňanovú poveril vykonaním exekúcie, u
exekútora vedenej pod spis. zn. EX 1078/2003 na vymoženie sumy 522,80 eur s príslušenstvom pre
navrhovateľa ako oprávneného od povinného O. K., nar. X.XX.XXXX. Súdny exekútor túto žiadosť podal

na základe návrh oprávneného doručeného súdnemu exekútorovi dňa 6.10.2003.

Z návrhu oprávneného zo dňa 22.11.2010 /č.l.8 exekučného spisu/ ďalej vyplynulo, že oprávnený podal
dňa 22.11.2010 Okresnému súdu Trenčín ako exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora.
Návrh na zmenu exekútora bol podaný elektronickými prostriedkami, neobsahoval označenie spisovej
značky, pod ktorou sa konanie viedlo pred exekučným súdom. Exekučný súd tomuto návrhu vyhovel

uznesením č.k. 23Er/3299/2003-9 zo dňa 19.1.2011 /č.l. 9 exekučného spisu/.

V exekučnom spise sa od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia o ňom nenachádza
žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o podanom návrhu na zmenu súdneho
exekútora ako ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.

Navrhovateľ doručil na správu tunajšieho súdu v jednom vyhotovení znalecký posudok č. 1/2014
vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.1.2014, ktorý bol
zaevidovaný pod Spr 703/2014 a z priloženého sprievodného listu navrhovateľa vyplýva, že žiada, aby
bol tento dôkaz zohľadnený súdom pri rozhodovaní o uplatnenom nároku. Ak účastník nedoručí podanie

obsahujúce procesný návrh priamo k spisovej značke, pod ktorou sa súdne konanie o jeho nároku
vedie, súd nie je povinný zisťovať, aké podania účastníka sa nachádzajú v spisoch súdnej správy,
pokiaľ na to neodkáže účastník v niektorom z jeho podaní v prejednávanej veci. V súdnom spise nie je
žiadne podanie od navrhovateľa, v ktorom by navrhovateľ odkázal na uvedené Spr 703/2014, za účelom
vykonania tohto dôkazu. Napriek tomu, že navrhovateľ takto nepostupoval, súd dôkaz z opatrnosti

vykonal. Zo znaleckého posudku zistil, že znalec vyčíslil majetkovú škodu v každom konkrétnom
individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o zmene súdneho exekútora minimálne na 31,68
Eur, z čoho pripadá na mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu
informačného systému 13,86 Eur, náklady na poštovné 3,01 Eur, náklady na telekomunikačné služby
4,43 Eur.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012/ďalejlenzákonč.514/2003
Z.z./ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o návrhu
navrhovateľanazmenusúdnehoexekútoranerozhodolvzákonnomstanovenejlehote.Vzmyslezákona
č. 514/2003 Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká, ak

sú splnené súčasne tieto podmienky: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na zmenu
súdneho exekútora, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Súd skúma zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti za škodu a v prípade
nesplnenia čo i len jedného z predpokladov, nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za škodu. Súd
na vec aplikoval ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom v čase navrhovateľom tvrdeného

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu /obdobie od podania návrhu na zmenu exekútora
na exekučný súd do rozhodnutia o ňom/, počas ktorého obdobia mala navrhovateľovi vzniknúť škoda.
Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného od 1.9.2005 Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku Konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté

pred 1. septembrom 2005.

Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní navrhovateľ navrhol pripojenie
súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené
v prospech oprávneného - navrhovateľa proti povinnému: Vendelínovi Hipčovi, nar. 9.10.1967 pre

vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: 3110450 (registrácia súdneho exekútora EX
14412/2011, číslo poverenia 5309 001761). Súd vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 23Er 3299/2003. Vychádzal z toho, že navrhovateľ uviedol v návrhu na náhradu
škody meno, dátum narodenia dlžníka, číslo zmluvy o úvere a číslo poverenia exekučného súdu, ktoré
zodpovedajú údajom z exekučného spisu Okresného súdu Trenčín 23Er 3299/2003 pre konanie vedené

u exekútora Bc. Márie Krasňanovej pod spis. zn. EX 1078/2003. Údaj navrhovateľa, že menovaný
exekútor, pôvodne poverený exekučným súdom, pridelil jeho návrhu na vykonanie exekúcie spisovú
značku EX 14412/2011 nemôže byť pravdivý, keďže zmenu exekútora navrhol navrhovateľ v roku 2010.

Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 22.11.2010 bol na tunajší exekučný

súd doručený návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol
uznesením zo dňa 19.1.2011. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o tomto jeho procesnom
návrhu v lehote 30 dní stanovenej v § 44 ods. 7, resp. ods. 8 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti
súd zdôrazňuje, že zákonodarca stanovil exekučnému súdu lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhuna zmenu exekútora až zákonom č. 341/2005 Z.z., účinným od 1.9.2005, a to v ustanovení § 44
ods. 7 Exekučného poriadku. Pred týmto zákonom nebola v Exekučnom poriadku stanovená lehota
na rozhodnutie o procesnom návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Z prechodných ustanovení k

zákonu č. 341/2005 Z.z. v § 238 ods. 1 a ods. 2 vyplýva, že exekučné konania začaté pred 1.9.2005 sa
dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, s výnimkou ustanovení vymenovaných v odseku 2, ktoré
sa použijú aj na exekučné konania začaté pred 1.9.2005. Keďže § 238 ods. 2 Exekučného poriadku
neurčuje,žeustanovenie§44ods.7samápoužiťajnaexekučnékonaniazačatépred1.9.2005,akeďže
predmetné exekučné konanie sa v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začalo dňa 6.10.2003, kedy

navrhovateľdoručilsúdnejexekútorkenávrhnavykonanieexekúcie,spoukazomnacitovanéprechodné
ustanovenia sa toto exekučné konanie má dokončiť podľa právnej úpravy účinnej do 31.8.2005, ktorá
nestanovala exekučnému súdu povinnosť rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora v lehote 30 dní od
doručenia návrhu na zmenu exekútora. S účinnosťou od 1.12.2006 bol zákonom č. 586/2006 Z.z. do
§ 44 Exekučného poriadku vložený nový odsek 7 upravujúci niektoré náležitosti poverenia a pôvodné
ustanovenie § 44 odseku 7 upravujúce lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora bolo

označenévExekučnomporiadkuako§44odsek8.Nesprávnyboltedazávernavrhovateľa,žeexekučný
súd nerozhodol o jeho návrhu na zmenu exekútora v exekučnom konaní v zákonom určenej lehote. Z
tohto pohľadu potom nemožno konštatovať nesprávny úradný postup v podobe porušenia povinnosti
orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Súd poukazuje na to, že oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora bolo nepochybne
spôsobené do značenej miery aj tým, že navrhovateľ v návrhu na zmenu exekútora neuviedol spisovú
značku exekučného spisu, ktorého sa návrh na zmenu exekútora týkal /Er/, hoci o nej musel mať
vedomosť, keďže súd predtým vydal poverenie na vykonanie exekúcie a navrhovateľ si ju mohol
zabezpečiť dopytom od exekútora, prípadne exekučného súdu. Práve neoznačenie spisovej značky

súdneho konania spôsobilo v exekučnej kancelárii časové oneskorenie pri identifikácii exekučného
spisu, ku ktorému mal byť návrh na zmenu exekútora priradený. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe,
že navrhovateľ podal veľké množstvo návrhov na vykonanie exekúcie proti dlžníkom, v jeden deň veľké
množstvo návrhov na zmenu exekútora, a musel si byť vedomý, že najrýchlejším spôsobom priradenia
každého jedného návrhu na zmenu exekútora k príslušnému exekučnému konaniu je uvedenie spisovej

značky súdneho konania. Súd nemohol prehliadnuť fakt, že navrhovateľ ani v návrhu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy opätovne neuviedol spisovú značku súdneho konania exekučného súdu, v ktorom
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, hoci v návrhu na náhradu škody bol schopný uviesť
evidenčné číslo súdom vydaného poverenia na vykonanie exekúcie, s tým, že na každom poverení
je vyznačená spisová značka súdneho konania, ktorú musel navrhovateľ poznať aj z doručeného

rozhodnutia súdu o zmene exekútora, na ktorom bola uvedená. Preto je nepravdivé jeho tvrdenie v
návrhu, že uvedená spisová značka súdneho konania mu nie je známa. V kontexte uvedeného potom
vyznieva nepresvedčivo tvrdenie navrhovateľa, ktorý v návrhu prezentoval svoj postup pri vymáhaní
pohľadávky ako súladný s pravidlami riadneho hospodárenia. Navrhovateľ očakáva od súdu rozhodnutie
v zákonom stanovených lehotách, no svojím vlastným konaním tomu neprispieva.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd považuje za potrebné
uviesť, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý

má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu
súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04), podľa
ktorej Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

mánevyhnutnezanásledokporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem "zbytočné prieťahy"
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako "zbytočné prieťahy" v zmysle čl. 48

ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ na tunajšom exekučnom súde podal veľké
množstvo návrhov na zmenu exekútora. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutieÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné
oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o procesnom návrhu oprávneného neznamená
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR totiž v

prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach,
je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme
ochranyprávaslobôdiných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickej
zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri
posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho
konania(2),postupsamotnéhosúdu(3)avýznamvecipreúčastníka(4).Inconcretotakústavnýsúdtúto
skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom
na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom),

o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť
všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú
zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné
akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou
súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s

povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj
ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci
kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o
osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.

S poukazom na uvedené skutočnosti a závery Ústavného súdu Slovenskej republiky ani rozhodnutie
o návrhu na zmenu exekútora takmer 2 mesiace po jeho doručení exekučnému súdu neznamená
automaticky zbytočné prieťahy v súdnom konaní porušujúce či už Ústavu SR alebo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že
postupom exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Exekučný súd

v predmetnom exekučnom konaní vzhľadom na príslušnú zákonnú úpravu nemal stanovenú zákonnú
lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, a preto ju nemohol porušiť, exekučný súd sa
nedopustil pri rozhodovaní o procesnom návrhu oprávneného ani nečinnosti, a ani zbytočných prieťahov
v konaní. Ak základný predpoklad zodpovednosti za škodu - nesprávny úradný postup nebol naplnený,
tak navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu a je bez právneho

významu skúmať ďalšie zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

Na okraj súd uvádza, že podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a
ušlý zisk. Za skutočnú škodu treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná

poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový
prospech, prípadne nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri
pravidelnom behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ v návrhu vyčíslil škodu na ním tvrdené
paušálneurčenévecnénákladyspojenésjehočinnosťouuskutočňovanouvovecisprávyaudržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a

rozhodnutím o ňom. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v
sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- Eur, na administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde v sume 15 Eur. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť,
že uvádzané náklady v celkovej výške 175 Eur, prípadne vo výške 125 Eur /po odčítaní 50 eur za
komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody
proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne

náklady, pričom v návrhoch uvádzal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie
reálnych vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými
ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenievychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva
a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a
obchodné zmluvy. V znaleckom posudku č. 1/2014 je vyčíslená škoda na sumu 31,68 Eur na každé

súdne konanie, v ktorom sa súd oneskoril s rozhodnutím o návrhu na zmenu exekútora. Uvedená
suma sa má skladať zo mzdových nákladov 5,07 eur, nákladov na tlač 5,31 eur, nákladov na úpravu
informačného systému 13,86 Eur, nákladov na poštovné 3,01 Eur, náklady na telekomunikačné služby.
Navrhovateľ však nijako nepreukázal, že v súvislosti s rozhodovaním o zmene exekútora v predmetnom
exekučnom konaní navrhovateľovi naozaj vznikla škoda v takejto výške. Ani z dôkazu, navrhnutého

zo strany navrhovateľa t.j. exekučného spisu nevyplýva vznik tvrdených nákladov na tlač, poštovné,
na telekomunikačné služby, keďže v exekučnom spise nie sú žiadne písomné urgencie navrhovateľa,
ani úradné záznamy o telefonických urgenciách /v exekučnom spise je na č.l. 8 návrh na zmenu
exekútora a na č.l. 9 rozhodnutie o zmene exekútora/. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti
známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá
spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný

systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na
zmenu exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred týmto obdobím a po
ňom a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých
pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto mzdové náklady, náklady na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného

systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora
rozhodol v zákonnej lehote. V tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony, v súvislosti s
ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu
mali vzniknúť v období od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania
rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktoré

by inak neboli vznikli, ak by súd rozhodol v zákonnej lehote, k akej komunikácii s pôvodným súdnym
exekútorom došlo počas obdobia od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až
do vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, aké urgencie (či už elektronické, listové alebo
telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp. jeho zamestnancov exekučnému súdu zaslané. Súd
potom musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia

ohľadom prípadného vzniku škody.

V danom prípade nebola splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi postupom exekučného súdu
a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku.
Pokiaľ by aj navrhovateľ preukázateľne zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného

systému a iné náklady, ktoré tvrdil, že mu vznikli a označil ich za škodu, nepreukázal by ich spojitosť
s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, t.j. žeby mu náklady
nevznikli aj za situácie, ak by bola zákonná lehota dodržaná, keďže pohľadávka je exekučne vymáhaná.
Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd ale samotný povinný tým, že
neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie.

Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V žalobe totiž vychádzal len z predpokladov, nepredložil
žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla,
vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť

následkov. Je tiež nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd
zdôrazňuje, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30Cdo 675/2011). Navrhovateľ ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy s množstvom
dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový

subjekt poskytol, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov
v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký
ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Súd tiež nezistil, že by v danej exekučnej
veci navrhovateľ chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval neistotu, frustráciu a pod.

Pretože z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že nebol splnený žiaden zo zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako tonavrhoval navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a
jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to
podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovnýchdníodvyhláseniarozsudkusvojetrovykonanianevyčíslilazospisumužiadnetrovykonania

nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 2 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.