Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/258/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413227307
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4413227307.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v právnej veci žalobkyne: K. E.
(predtým D.), rod. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom T., D. XXXX/X proti žalovanému: Rapid life životná
poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Nové Zámky, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 14. februára 2017 č. k.
5C/310/2013-223 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku týkajúcom sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku, výroku o trovách konania a povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok

p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol a
zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, spisová značka 3C/3061/2012 zo dňa 19. 01.
2012. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Nové Zámky súdny poplatok za návrh
vo výške 331,50 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami

§ 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 2, 3, 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01.
2008, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2004 do 28. 02. 2010, § 40 ods. 1
písm. a/ až j/, § 41 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z., § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 372w
OSP, § 162 ods. 3 CSP, § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá, ods. 4 CSP, § 4 ods. 2 písm. za) zák. č.
71/2992 Zb. a na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa
22. 09. 2009 uzavretá poistná zmluva. V osobitných zmluvných dojednaniach v článku XVII. poistnej
zmluvy bod 3 je uvedené, že žalobkyňa aj žalovaný súhlasia v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi

zmluvnými stranami s rozhodcovským konaním podľa článku XV. všeobecných poistných podmienok.
Konanie pred rozhodcovským súdom v uvedenej veci sa začalo dňa 04. 01. 2012. V uvedenej veci
Arbitrážny súd Košice vydal dňa 19. 01. 2012 rozhodcovský rozsudok, ktorým zaviazal žalobkyňu
zaplatiť žalovanému peňažnú sumu vo výške 148,82 eura a trovy rozhodcovského konania vo výške
276 eur. Podľa doručenky a podľa výpovede žalobkyne bol rozhodcovský rozsudok spolu so žalobou
doručený žalobkyni dňa 24. 10. 2013. Zo zmluvy o sprostredkovaní poistenia uzavretej medzi žalovaným
a žalobkyňou dňa 08. 10. 2009 mal súd preukázané, že táto zmluva obsahuje v článku 7 bod 7.1.

rozhodcovskú doložku. Z internetovej stránky Ústavného súdu SR mal súd preukázané, že obidve
konania, pre ktoré navrhoval žalovaný prerušenie konania, teda konanie vedené na Ústavnom súde
pod sp. zn. ÚS 382/2013 Rvp 5052/2012 a ÚS 1/2014 Rvp 8830/2013 skončili uznesením o odmietnutí
podania v roku 2014, preto súd návrh žalovaného na prerušenie konania vo veci zamietol. Súd sa ďalejzaoberal otázkou včasnosti podania žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z ustanovenia § 41
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (v znení účinnom
ku dňu podania žaloby) vyplýva, že návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku je možné podať na

všeobecnom súde v lehote 30 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského
konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobcovi bol doručený napadnutý
rozhodcovský rozsudok dňa 24. 10. 2013, žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola doručená
súdu dňa 13. 11. 2013, teda včas. V pripojenom spise rozhodcovského súdu sa nenachádza listina,
ktorá by mala predstavovať odpor žalobcu proti rozhodcovskému rozsudku. Uviedol, že spotrebiteľská

zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka ako
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou
pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými stranami sú
dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného
vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto
podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je

vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny. Právnym základom ochrany
spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa po
vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v

určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže
mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Bez ohľadu na formu, ako aj
znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy,

ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná. Napriek tomu, že žalobkyňa vystupovala v
poistnom vzťahu ako profesionál, nie je možné v uvedenom prípade konštatovať rovnovážne postavenie
žalobkyne a žalovaného pri uzatváraní zmluvného vzťahu. Zmluva uzavretá v uvedenom prípade
medzi žalobkyňou a žalovaným mala jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základom tohto

sporu bolo posúdenie, či rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných poistných podmienkach
a osobitných zmluvných dojednaniach bola individuálne dojednaná. Individuálne dojednanie v zmysle
neho je vylúčené tam, kde spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ak sú zmluvné podmienky už
vopred napísané v predtlačenom formulári, potom ťažko možno dospieť k záveru o tom, že by sa mohol
meniť ich obsah. Dôkazné bremeno preukázania individuálneho dojednania spočíva na dodávateľovi,

teda žalovanom tak, ako to jasne vyplýva z § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý dokonca zakotvuje
fikciu o tom, že zmluvné ustanovenia sa nepovažujú za individuálne dohodnuté, opak musí preukázať
dodávateľ. V danom prípade žalovaný však toto dôkazné bremeno neuniesol. Zmluva o sprostredkovaní
poistenia, na ktorú sa žalovaný odvoláva sa bezprostredne netýka prejednávanej veci, navyše, súd
bol toho názoru, že ani rozhodcovská doložka podľa bodu 7.1. zmluvy nebola dojednaná individuálne.

Poistná zmluva by mala rešpektovať ustanovenia v § 52 ods. 1 a nasledujúce Občianskeho zákonníka
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, pričom predmetná zmluva je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré sa dotýka neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve v
podobe riešenia sporov medzi dodávateľom a spotrebiteľom výlučne v rozhodcovskom konaní. K tejto
situácii došlo, nakoľko podľa XV. časti Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou poistnej

zmluvy, bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa
rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne
riadi zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Je pravdou,
že súčasťou Všeobecných obchodných podmienok je aj časť XVII. - Záverečné ustanovenia, ktoré v
bode 2. formulujú vôľu účastníkov v prípade akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. týchto Všeobecných poistných podmienok a toto
ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Súd uviedol, že predmetné ustanovenie
vyznieva jednoznačne v neprospech spotrebiteľa - žalobkyne, ktorý toto dojednanie pri uzatváraní
zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohla. O platnú doložku by išlo iba v prípade individuálneho
dojednania rozhodcovskej doložky, kedy by mal spotrebiteľ možnosť pochopiť celý význam a všetky

dôsledky tohto dojednania. Podľa názoru súdu vyššie uvedená rozhodcovská doložka prakticky vylučuje
všeobecný súd z prejednania veci, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že všetky spory zo zmluvy môžu
byť prejednané iba v rozhodcovskom konaní. Táto rozhodcovská doložka odníma spotrebiteľovi právo
v celom rozsahu domáhať sa svojho práva zo zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedenésúd rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, ktorá podľa
ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorá spôsobuje jej neplatnosť. Súd poukázal na
rozsiahlu judikatúru a v rámci toho aj na právne závery, vyslovené v uzneseniach Najvyššieho súdu SR

6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 a 6 Cdo 3/2013 zo dňa 13. 03.
2013. Vo veci 6 M Cdo 9/2012 Najvyšší súd SR uviedol, že návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie

týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Uznesenie Najvyššieho súdu
SR 6 Cdo 1/2012 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší súd SR dospel k záveru o neplatnosti
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobuje nevyváženosť v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž
dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú ako
predtlačený formulár všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská
doložka obsiahnutá v XV. časti, a to bez ohľadu na to, že účastníci podpísali osobitné zmluvné
dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku uvedenú v poistných podmienkach. Ten istý

právny záver bol vyslovený aj v ďalšom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 3/2013 zo dňa 13. 03.
2013. Výsledkom úvah súdu je konštatovanie, že časti záverečných ustanovení Všeobecných poistných
podmienok v predmetnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi, ktorá je označená ako Osobitné zmluvné
dojednania pod č. 01/2007, nemožno prisúdiť charakter individuálne dojednanej zmluvnej podmienky,
nakoľko táto časť napriek jej názvu ako osobitné zmluvné dojednania, je súčasťou Všeobecných

poistných podmienok, tvorí jednoliaty celok tohto právneho dokumentu a táto časť je vyhotovená v
predtlačenej formulárovej forme, čo vylučuje záver o individuálnom dojednaní zmluvnej podmienky a
o náležitom poučení a informovaní žalobcu ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch takto dojednanej
zmluvnej podmienky. Práve so zreteľom na to, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania pod č. 01/2007
sú súčasťou Všeobecných poistných podmienok a sú súčasťou uzavretej poistnej zmluvy, vylučuje

prijať záver o náležite osobitne dojednanej zmluvnej podmienke. Súd uviedol, že týmto postupom
bolo spotrebiteľovi - žalobkyni odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože rozhodcovská doložka jej bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde
a nútila ju podrobiť sa rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom - žalovaným. Vo veci
došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov, nakoľko pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa a to ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
ktorý individuálne nedojednanú rozhodcovskú doložku považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Zároveň z dôvodu, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v časti XV. Všeobecných
poistných podmienok, ale aj v Osobitných zmluvných dojednaniach v bode 3 je neprijateľná, a teda

neplatná, bol daný aj zákonný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm.
c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Znenie § 372w
Občianskeho súdneho poriadku, obsahujúce prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára
2015 stanovuje povinnosť súdu dokončiť spor o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o
zrušenie rozhodcovského rozsudku v spore spĺňajúcom podmienky podľa osobitného predpisu, ktoré

začali na súde pred 01. 01. 2015 a do tohto dátumu neboli právoplatne ukončené. V súlade s § 470 ods.
2 prvá veta CSP je toto ustanovenie potrebné aplikovať na spotrebiteľské rozhodcovské spory, ktoré
začali pred účinnosťou Civilného sporového poriadku - opačný postup by viedol k odňatiu ústavného
práva žalobkyne na súdnu ochranu. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa je v zmluvnom vzťahu so
žalovaným, s ktorým uzavrel poistnú zmluvu obsahujúcu spornú rozhodcovskú doložku, na základe

ktorej bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v konaní domáha v postavení
spotrebiteľa. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku na návrh spotrebiteľa nestratilo zmysel
nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. V dôsledku účinnosti § 243d ods.
1 Exekučného poriadku rozhodcovský rozsudok vydaný pred 1. januárom 2015 nezanikol, nezrušil sa,
nezanikla jeho právoplatnosť, uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, len dňom 1. apríla 2015 nie

je vykonateľným exekučným titulom, ak do 31. 03. 2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. Okrem
toho, právna úprava uvedená v § 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi účastníkmi
konania neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského
rozsudku. Súd prejednávajúci spor o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemá možnosť objektívnezistiť, či na podklade exekučného titulu - sporného rozhodcovského rozsudku vydaného pred januárom
2015 nezačalo exekučné konanie na niektorom inom súde, ako na súde povinného žalobcu, preto je
podľa názoru súdu potrebné začaté konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku dokončiť. Takýto

právny názor vyslovil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp. zn. 16Co 1047/2015 zo dňa
28. 01. 2016. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného v tom, že návrh nemá zákonom
požadované náležitosti. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu považoval za dôvodnú a vyhovel jej
v plnom rozsahu. Žalobca je v konaní oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písmeno
za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, pretože ako spotrebiteľ

sa domáhala ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu a to podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Vzhľadom k tomu, že v konaní mal plný úspech,
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 331,50 eura, podľa § 2
ods. 2 citovaného zákona k položke 3 písmeno c) sadzobníka súdnych poplatkov citovaného zákona
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 CSP.
Žalobkyňa náhradu trov konania nežiadala, súd jej preto právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním v zákonnej lehote žalovaný, ktorý sa domáhal
jeho zmeny a zamietnutia žaloby a zároveň navrhol priznať mu trovy prvoinštančného i odvolacieho
konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok je pre absenciu riadneho odôvodnenia
nepreskúmateľný, čo spôsobuje jeho arbitrárnosť. Taktiež mal za to, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne kvalifikoval
a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa jeho
názoru rozsudok nie je v súlade so zákonom, pričom je absolútne nepreskúmateľný. Súd sa neriadil
ustanovením § 220 ods. 2 CSP, čím zároveň porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu,
garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces garantované v čl. 6 ods.

1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak v odôvodnení rozsudku,
či uznesenia súdu chýbajú skutočnosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je takéto rozhodnutie v prípade
podania odvolania nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a musí dôjsť k jeho zrušeniu. Súčasťou
práva na spravodlivý proces je aj princíp stanovujúci, že podľa zásad dobrého vedenia justície majú
jej rozhodnutia obsahovať náležité odôvodnenie, o ktoré sa opierajú (rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci H c/a Belgicko z roku 1987). Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, ak sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z
nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za stojace v
rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, analogicky s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný

súd SR už skonštatoval, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné. V danej veci pre rozhodnutie súdu podstatné závery nie sú
v odôvodnení rozsudku relevantným spôsobom odôvodnené, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť,

ako aj arbitrárnosť. K individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky uviedol, že poukázal na
rozhodnutia súdov, ktoré v obdobných prípadoch považovali rozhodcovskú doložku za individuálne
dojednanú. Záver súdu o nedostatku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky je tak absolútne
nepreskúmateľný a arbitrárny. Súd sa v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyjadril k judikatúre,
ktorou argumentoval v konaní a ktorá bola dôležitá pre toto konanie, k otázke individuálnosti dojednania

rozhodcovskej doložky v danom prípade s prihliadnutím na dôkazy ním predložené. Z rozsudku súdu
prvej inštancie taktiež nevyplýva, prečo súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a z akých
dôkazov vychádzal pri rozhodovaní vo veci. Naďalej zastáva názor, že rozhodcovská doložka medzi ním
a žalobkyňou bola dojednaná individuálne. Žalobkyňa svojim podpisom na konci všeobecných poistných
podmienok potvrdila, že si všeobecné poistné podmienky prečítala, vyslovila s nimi súhlas. Zvýraznil,

že zo strany žalobkyne bola podpísaná nielen poistná zmluva, ale osobitne aj všeobecné poistné
podmienky a rovnako aj osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve. Osobitné zmluvné dojednania
pritom žalobkyňa podpísať nemusela a to bez toho, aby to malo vplyv na jej práva a povinnosti
vyplývajúce z poistnej zmluvy, resp. zo všeobecných poistných podmienok. V prípade nepodpísania
týchto osobitných zmluvných dojednaní žalobkyňou rozhodcovského konania by rozhodcovská doložka

nebola vôbec vnikla. Žalobkyňa tým, že podpísala osobitné zmluvné dojednania, dosvedčila aj
skutočnosť, že o možnosti rozhodcovského konania vedela. Rozhodujúce je, že žalobkyňa mala
možnosť vylúčiť aplikáciu danej zmluvnej podmienky, a tým sa dosiahla podstata individuálnosti tohto
dojednaniasmerujúcakochranespotrebiteľa.Osobitnédojednaniamôžepoistníkprijaťaleboajneprijať,má teda dve alternatívy. Neprijatie osobitných dojednaní nemá za následok to, že by poistný vzťah
nevznikol. V prípade, že by poistník osobitné zmluvné dojednania neprijal, potom by sa časť XV. VPP
ako individuálne nedojednaná nestala platne obsahom konkrétneho poistného vzťahu. Poukázal na

skutočnosť, že žalobkyňa podpísala aj záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý rovnako
potvrdzuje, že tretia osoba, odlišná od poisťovne pri osobnom stretnutí pred uzatvorením poistenia
vyčerpávajúco informovala žalobkyňu o všetkých okolnostiach súvisiacich s poistením, pričom na
zázname o požiadavkách a potrebách klienta žalobkyňa rozhodcovského konania uviedla, že nič ďalšie
už nepožaduje vysvetliť a ani nič ďalšie dojednať. Dojednanie rozhodcovskej doložky v danom prípade

bolo jednoznačne výsledkom slobodného rozhodnutia žalobkyne, nešlo o neprijateľnú podmienku,
keďže žalobkyňa rozhodcovského konania mohla túto podmienku individuálne ovplyvniť bez toho, aby
tým bol ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu. Súd v rozpore so zásadou „iura novit curia“ nekonal
eurokonformne pri konštruovaní svojich právnych záverov. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na
základe čoho súd dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Tento záver je v priamom
rozpore s judikatúrou ESD C-478/99. Súd je podľa nespočetnej judikatúry ESD povinný takto indikovanú

podmienku dôsledne preskúmať najmä testom primeranosti podľa čl. 4 Smernice 93/13/EHS a až na
základe takto zistených skutkových a právnych záverov môže podmienku vyhlásiť za neprijateľnú. Za
vadu konania teda považoval aj opomenutie aplikovať správnu právnu normu na zistený skutkový
stav v podobe eurokonformného aplikovania judikátu ESD C-478/99 na ustanovenia vnútroštátneho
právneho poriadku. Taktiež poukázal na rozhodnutie ESD C-342/13 z 03. 04. 2014, z ktorého vyplýva,

že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve nie je ipso facto neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Posudzovaná rozhodcovská doložka nie je vo svetle výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13 a bod 1 písm.
q/ prílohy Smernice Súdnym dvorom neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Na túto interpretáciu majú
prihliadať aj súdy v rámci posudzovania otázky platnosti dotknutej rozhodcovskej doložky. Žalovaný
ďalej uviedol, že súd tiež opomenul vykonať procesnú povinnosť predpísanú v ustanovení § 181 ods. 2

CSP (118 ods. 2 OSP), a to uviesť stranám, ktoré právne významné tvrdenia považuje za zhodné, ktoré
právne významné okolnosti považuje za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré
dôkazy nevykoná. Týmto ustanovením má byť stranám sporu vytvorená možnosť vo zvýšenej miere
reagovať na tie neujasnené, resp. sporné otázky, ktoré súd pokladá za najvýznamnejšie. Namietal, že
súd nevykonal výsluch svedka ním navrhnutého, ktorý by vysvetlil spôsob uzatvárania poistnej zmluvy,

predkladania ponuky na uzatvorenie zmluvy a dojednanie osobitných zmluvných dojednaní. Súd tak
nevykonal ohľadne okolností uzatvárania poistnej zmluvy dostatočné dokazovanie, preto súd neúplne
zistil skutkový stav veci. Uviedol, že z 19. bodu odôvodnenia smernice 93/13/EHS vyplýva, že zámerom
je, aby zmluvné podmienky v poistných zmluvách nepodliehali tejto smernici, ak spĺňajú tam vymedzené
kritéria. Porušenie takto vymedzeného logického postupu je ústavne neprípustné a je v rozpore

s výslovným zámerom smernice. Zámerom smernice nie je posudzovať podľa uvedenej smernice
podmienky obsiahnuté v poistných zmluvách, pokiaľ tieto vchádzajú do kalkulácie poistného. Opačný
postup súdov v danej veci bol teda nesprávny, a preto spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Keďže ide o poistnú zmluvu, z pohľadu ochrany spotrebiteľa majú platiť odlišné pravidlá, ktorým
súdy nepriznávajú žiaden význam. Ak teda všeobecné súdy aplikujú vnútroštátne normy zamerané na

ochranu spotrebiteľa, ktorých východiskom je smernica 93/13/EHS, sú povinné interpretovať a aplikovať
právne normy v súvislostiach s prihliadnutím na zámer tejto smernice obsiahnutý v jej 19. odôvodnení,
ktoré sa poistných zmlúv vyslovene dotýka. K zohľadneniu novely Exekučného zákona uviedol, že
rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v tomto konaní žalobkyňa domáha, spĺňa kumulatívne
predpoklady obsiahnuté v § 243d a v dôsledku tejto právnej normy sa právne postavenie strán sporu

obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, teda žalobkyňa nie je viazaná povinnosťou
založenou jej rozhodcovským rozsudkom a on nemôže uplatňovať nárok mu rozhodcovským rozsudkom
priznaný. V dôsledku aplikácie § 234d Exekučného poriadku prestáva tento rozsudok účastníkov
zaväzovať. Tento záver potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že súd svoje rozhodnutie
dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil vo všetkých bodoch, preto jeho rozhodnutie pokladá za správne. Či
bol dodržaný zákon ponecháva na posúdenie odvolaciemu súdu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako správny potvrdil.

4. KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP),viazanýrozsahomadôvodmiodvolaniažalovaného
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným
vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.5. Predmetom konania je žaloba žalobkyne na zrušenie rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho
súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn. 3C/3061/2012 zo dňa 19. 01. 2012, doručená

súdu prvej inštancie dňa 13. 11. 2013. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že dňa 24. 10. 2013 žalobkyňa
prevzala rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 3C/3061/2012 zo dňa 19. 01.
2012, ktorým jej rozhodcovský súd uložil, aby do piatich dní od doručenia rozhodcovského rozsudku
zaplatila žalovanému (žalobcovi v rozhodcovskom konaní) sumu 148,82 eura a trovy rozhodcovského
konania vo výške 276 eur alebo, aby v tej istej lehote podala odpor na súde, ktorý rozhodcovský

rozsudok vydal. Právomoc rozhodcovského súdu mala založiť rozhodcovská doložka uvedená v časti
XV. všeobecných poistných podmienok, v zmysle ktorých poisťovňa určila na prejednanie všetkých
sporov rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka, ktorá tvorí súčasť poistnej zmluvy je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná, čím došlo k porušeniu jeho práv ako spotrebiteľa. Platné
dohodnutie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je možné len individuálne. V danom prípade
tomutaknebolo,pretožerozhodcovskádoložka tvorísúčasťpoistnejzmluvy.Toplatíajnapriektomu,že

v poslednej časti všeobecných poistných podmienok je obsiahnutá možnosť, aby žalobkyňa opätovne
súhlasila s riešením prípadných vzniknutých sporov pred rozhodcom. Napriek tomu, že rozhodcovská
doložka bola súdmi uznaná za neprijateľnú podmienku, a teda za neplatnú, žalovaný sa nezdržal jej
používania v zmysle ustanovenia § 53 a ods. 4 Občianskeho zákonníka, čím porušil svoju zákonnú
povinnosť.

6. Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci bolo nesporné, že strany sporu dňa 22. 09. 2009
uzatvorili poistnú zmluvu č. 4491600020, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné poistné
podmienky, ako i osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 02/2008. XV. časť všeobecných
poistných podmienok obsahuje úpravu riešenia sporov medzi žalobkyňou a žalovaným. Podľa bodu 3

osobitných zmluvných dojednaní vyjadrili poistník (poistená) a poisťovňa svoju vôľu v prípade vzniku
akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti,
praktickosti a rýchlosti podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto všeobecných
poistných podmienok, a že toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Na
základe takto koncipovanej rozhodcovskej doložky bol vydaný rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp.

zn. 3C/3061/2012 zo dňa 19. 01. 2012, ktorého zrušenia sa žalobkyňa podanou žalobou domáha.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

9. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.12. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

13. Prihliadajúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2
CSP, a preto ho možno považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie

predovšetkým zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobkyňa domáha a
z akých dôvodov, aké je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a
akéskutočnostiznichsúdzistil,akýskutkovýstavbolsúdomzistený,aképrávnenormynavecaplikoval,
ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne
závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich

obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti, zrozumiteľnosti a presvedčivosti
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje
základné právo strán sporu na spravodlivý súdny proces.

14. K námietkam žalovaného uvedeným v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie

k dôvodom odvolania žalovaného odvolací súd dodáva, že rozhodcovská doložka, tak ako bola
koncipovaná, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a to v neprospech
spotrebiteľa. Napriek tomu, že táto bola v danom prípade uzavretá na konci všeobecných poistných
podmienok, v rámci zvlášť vyčlenených osobitných zmluvných dojednaní a podpísaná zmluvnými
stranami,atedanaprvýpohľadsatátomôžejaviťakoindividuálnedojednaná,podľanázoruodvolacieho

súdu, táto nielenže nebola dojednaná individuálne, ale bola uzavretá v čase zníženej bdelosti
spotrebiteľa, ktorého motiváciou bolo uzavrieť poistnú zmluvu, čo mohlo mať za následok, že jeho vôľa
uzavrieť súčasne aj rozhodcovskú doložku mohla byť podstatne ovplyvnená. Skutočnosť, že osobitné
zmluvné dojednania boli zo všeobecných poistných podmienok zvlášť vyčlenené, neznamená, že obsah
tejto rozhodcovskej doložky môže spotrebiteľ aj reálne ovplyvniť. Zároveň odvolací súd dospel k záveru,

že pokiaľ by žalobkyňa ako spotrebiteľ podpísala len všeobecné poistné podmienky alebo všeobecné
poistné podmienky spolu s osobitnými zmluvnými dojednaniami, nič by to nemenilo na obsahu
rozhodcovskej doložky, teda nemožno vôbec konštatovať skutočnosť, že predmetná rozhodcovská
doložka bola individuálne dojednaná. Žalobkyňa podpisovala v rámci osobitných zmluvných dojednaní
iba súhlas s mimosúdnym riešením sporov, avšak samotná úprava rozhodcovského konania je

obsiahnutávčastiXV.všeobecnýchpoistnýchpodmienok,ktorejobsahvšakžalobkyňarozhodcovského
konania ako spotrebiteľ nemala možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť. Problematickou sa zdá byť tiež
skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka fakticky vylučuje uplatnenie pravidiel na ochranu
spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu a postavenie oprávneného (veriteľa - dodávateľa), je viac ako
pravdepodobné, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky pred povolaným orgánom, bude

práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie dovolanie sa svojho nároku bude
rozhodcovský orgán podľa výberu určeného subjektu. Predmetná rozhodcovská doložka citovaná
v čl. XV. všeobecných poistných podmienok obsahuje neprijateľné dojednanie z dôvodu, že táto
nepripúšťa ani formálne rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom. Takéto dojednanie, vzhľadom
na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu, z ktorého je zrejmé, že práve dodávateľ - žalovaný je ten,

ktorý si uplatňuje nároky z poistných zmlúv podaním žaloby na rozhodcovskom súde v dôsledku takto
dojednanej rozhodcovskej doložky, fakticky odníma právo spotrebiteľovi - žalobkyni domáhať sa svojich
práv zaručených článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na všeobecnom súde. V danej veci
je rozhodcovská doložka, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah ktorej nemala žalobkyňa ako spotrebiteľ

reálnu možnosť ovplyvniť, pričom jej dojednanie v spotrebiteľskom právnom vzťahu je neprijateľnou
podmienkou a je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Netreba podceňovať ani
skutočnosť, že žalobkyňa rozhodcovského konania vyjadrila svoj súhlas s mimosúdnym riešením
sporov podpísaním osobitných zmluvných dojednaní, ktoré aj napriek ich vyčleneniu zo všeobecnýchpoistných podmienok, sú písané drobným a ťažko čitateľným písmom. Na základe takto koncipovanej
doložky je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, predstavuje neprijateľnú podmienku v zmysle

Občianskeho zákonníka a jej začlenenie do všeobecných poistných podmienok nemožno považovať za
individuálne dojednanie, prieči sa zákonu, a preto je neplatná. K takémuto záveru dospel aj NS SR v
rozhodnutiach sp. zn. 5 Cdo 338/2010, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 5 Cdo
100/2012, sp. zn. 6 Cdo 228/2011, týkajúcich sa vzťahov uzatváraných tým istým účastníkom na jednej
strane, a to Rapid life životná poisťovňa, a. s. Najvyšší súd už vo svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že

súd môže pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky alebo zmluvy nielen v exekučnom
konaní (napríklad v súvislosti s posudzovaním, či rozhodcovský rozsudok je alebo nie je vykonateľný
exekučný titul), ale aj v iných konaniach (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 27/2011).

15. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré
spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu,

sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva
môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z. z.). Ak v určitej veci nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemôže spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemôže vydať rozhodcovský rozsudok (obdobne
v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3 Cdo 122/2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011). Z uvedených dôvodov sa

odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky
rozhodcovský súd nemohol vydať rozhodcovský rozsudok, preto bol dôvod na zrušenie predmetného
rozhodcovského rozsudku. Rovnako nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie
rozhodol prepäto formalisticky bez eurokonformného výkladu práva s ohľadom na znenie a účel
smernice 93/13/EHS. Vnútroštátny zákonodarca môže upraviť právne predpisy odlišne od znenia

smerníc - môže upraviť danú problematiku prísnejšie, ako tomu je v smernici. Nárok žalobkyne bol
posudzovaný normami slovenského vnútroštátneho práva, s použitím smernice ako interpretačného
pravidla. V tejto súvislosti, vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa vyňatia poistných zmlúv spod
posudzovania, či ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, odvolací súd udáva, že podľa
„devätnástehoodôvodnenia“smernice93/13/EHSzposudzovanianeprijateľnostizmluvnýchpodmienok

je vyňatý len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci hlavným predmetom poistnej
zmluvy je poistné krytie poskytnuté dodávateľom) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby.
Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť
brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok. Z citovaného odôvodnenia smernice
nevyplýva preto vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice en bloc a rovnako ani nemožnosť

posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť
spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

16. K žalovaným namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v súvislosti s aplikáciou
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a jeho novelou účinnou od 01. 01. 2015 odvolací

súd udáva, že právne účinky úkonov, ktoré boli urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 01.
01. 2015 zostávajú zachované, t.j. posúdenie dojednania rozhodcovskej doložky pred 01. 01. 2015
sa spravuje predpismi účinnými v čase jej dojednania, pričom konanie o zrušenie rozhodcovského
rozsudku neskončené do 31. 12. 2014 sa dokončí podľa zákona č. 335/2015 Z. z., tak ako správne
postupoval i súd prvej inštancie. Rovnako argumentácia žalovaného v súvislosti s novelizáciou zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch ustanovením § 243d ods. 1, účinným od 01. 01. 2015, že novela
Exekučného poriadku anuluje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a právne postavenie strán sporu
sa obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku, nie je správna. Rozhodcovský rozsudok
ustanovením § 243d Exekučného poriadku, ani žiadnym iným ustanovením všeobecne záväzného
právneho predpisu nebol formálne zrušený. Zákonodarca nepristúpil normatívnou cestou k zrušeniu

rozhodcovských rozsudkov, legislatívna úprava smerovala k strate ich záväznosti. Rozsudok teda nie
je zrušený a neexistuje žiadna zákonná prekážka na to, aby v sporovom konaní na základe riadne
podanej žaloby súd preskúmal existenciu zákonných podmienok na jeho vyhlásenie. Denegatio iustitiae
(odopretiu spravodlivosti) by sa rovnal stav, ak by sa na základe riadne včas podanej žaloby súd vecou
nezaoberal. Niet pochýb o tom, že rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, ale ak existujú

podmienky pre prieskum zákonnosti rozhodcovského rozsudku na základe včas podanej žaloby, bolo
by neprípustné odmietnuť poskytnúť spravodlivosť len z dôvodu, že zákonodarca zákonom sprísnil
podmienky vykonania rozhodcovských rozsudkov. Ak teda stratí záväznosť rozhodcovský rozsudok,
nemali by byť pochybnosti, že exekúcia na jeho základe nemôže prebehnúť. Uvedené opatrenie všaknijako neblokuje iný ochranný mechanizmus proti nezákonnosti rozhodcovského rozsudku, ktorým
je konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku v sporovom konaní, v rámci ktorého konania sa
nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu na danom určení, ale sa vyhodnocuje

existencia splnenia zákonných podmienok pre vyhlásenie rozhodcovského rozsudku. Tento ochranný
mechanizmusjenajštandardnejší.Dokončeniekonaniazačatéhonazákladeprocesnekorektnepodanej
žaloby vrátane meritórneho rozhodnutia je aj v súlade s princípom právnej istoty. Je tiež potrebné
podotknúť, že rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je konečné a súd musí pokračovať
v konaní o návrhu uplatnenom na rozhodcovskom súde. Okrem toho, právna úprava uvedená v § 243d

ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi stranami sporu neistotu, či žalovaný má voči žalobkyni
pohľadávku vyplývajúcu zo sporného rozhodcovského rozsudku.

17. Žalovanýnapokonnamietal,žesúdprvejinštancienedodržalzákonnýpostupvzmysleustanovenia
§ 181 ods. 2 CSP, keď na pojednávaní neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán
je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné tak, aby prípadne strany sporu mohli upraviť

ďalší procesný postup v konaní s tým, že toto pochybenie prispelo k nepredvídateľnosti rozhodnutia.
K uvedenému odvolací súd udáva, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP bolo zamerať procesnú
aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania
k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho, cieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa

pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré podľa názoru súdu sú buď nesporné, alebo právne
bezvýznamné. Uvedené ustanovenie nezakotvovalo povinnosť súdu, aby naznačil svoj predbežný
právny názor na vec. Upravovalo len postup súdu pri vedení pojednávania. V zmysle judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV.ÚS 16/2012) právny názor a hodnotiace úsudky sú vlastné
až samotnému rozhodnutiu vo veci, nie však postupu súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP (do 30. 06.

2016 § 118 ods. 2 OSP). Porušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje stranu pri
realizácii jej procesných práv napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. Preto
ani samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania. Žalovaný preto
neopodstatnene namietal, že nedodržaním procesného postupu súdu v zmysle ustanovenia § 181 ods.

2 CSP bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

18. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže súd prvej inštancie v danej veci vykonal
dostatočné dokazovanie, na základe ktorého vyvodil správne skutkové závery a vec aj správne právne
posúdil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny potvrdil.

19. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov odvolacieho

konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).