Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/921/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211662
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3712211662.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 28. októbra
2014 č.k. 6C/127/2012-80 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 7.601,33 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.520,27 z
titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Považská
Bystrica. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2,4 , § 9 ods. 1
a 2, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003

Z.z. musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného
zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. odmietnuté z dôvodu nedostatku
zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Považská Bystrica

v exekučnom konaní, ktoré je pred okresným súdom vedené pod sp.zn. 6Er/64/2011. Svoj nárok
odvodzujeodtoho,ževtejtovecibolorozhodnutéožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
až po zákonom stanovenej lehote. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne preukázané, že
tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 26.01.2011 a okresný súd o žiadosti rozhodol
dňa 15.04.2011, následne bolo exekučné konanie uznesením zo dňa 2.6.2011 zastavené, odvolanie
podané nebolo. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu podľa § 42 ods. 2

Exekučného poriadku, vydaný na základe zmenky, ktorá bola vyhodnotená ako obsahujúca neprijateľné
zmluvné podmienky. V zmysle § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Podľa názoru súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa
osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie, ale rozhodnúť o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za
nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Považská Bystrica v exekučnom konaní, v ktorom
súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, je
toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje.

Súd poukazuje na skutočnosť, že oneskorenie rozhodnutia súdu o žiadosti o udelenie poverenia bolo
nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný
súdmusívzhľadomnaustanovenie§45zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívnadväznosti
na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch

vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené,
v rozpore s dobrými mravmi. Z exekučného spisu súd zistil, že exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti
o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Konal tak
preto, lebo mu to ukladá ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súladom exekučného titulu

so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho
základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému
súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Zákonodarca v ust. §

45 zákona o rozhodcovskom konaní jednoznačne stanovil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu
napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b),
alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedený prieskum exekučný
súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z

najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj
právne predpisy na úrovní európskeho spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno
sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej stránke nešlo o zložitú vec. Z uvedeného
vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na uskutočnenie exekúcie v
predmetnej exekučnej veci, neprekročil svoju právomoc, ako to v návrhu uvádza navrhovateľ a na vec

nemožnoaplikovaťust.§6ods.4zák.č.514/2003Z.z.,podľaktoréhopriprekročeníprávomociorgánom
verejnej moci nie je potrebné, aby bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Keďže navrhovateľ nepodal
odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Predmetné uznesenie exekučného súdu nebolo do
dňa vyhlásenia tohto rozsudku zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť, a

preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci podstatné v zmysle ustanovení § 5 a § 6 zákona
č. 514/2003 Z.z. pre ustálenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Súd tiež poukazuje na skutočnosť,
že v predmetnom exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako ani sťažnosť navrhovateľa
na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Pokiaľ navrhovateľ požadoval, aby súd

konštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd k tejto požiadavke
navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Vzhľadom
na skutočnosť, že súd nemal preukázané splnenie všetkých podmienok pre vznik zodpovednosti štátuza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to nesprávny úradný
postup súdu spočívajúci v nedodržaní lehoty na vydanie súdneho rozhodnutia o žiadosti na udelenia
poverenia, ako ani existencia nezákonného rozhodnutia súdu, ktoré by bolo zrušené alebo zmenené

pre nezákonnosť príslušným orgánom, súd sa ďalej nezaoberal tvrdenou škodou, ani nemajetkovou
ujmou, ale návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Z uvedeného dôvodu súd ani
nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ. Vzhľadom na
skutočnosť, že súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko nemal za preukázaný
samotný vznik škody, súd nepripustil vykonanie dôkazu znaleckým posudkom ohľadom výšky tejto

škody, tak ako navrhoval navrhovateľ vo svojom podaní zo dňa 01.10.2013, nakoľko vzhľadom na
uvedené by vykonanie tohto dôkazu bolo nehospodárne. Súd záverom poukazuje na skutočnosť, že v
priebehu konania nepristúpil k vykonaniu dôkazu navrhnutého navrhovateľom, a to k znal. dokazovaniu
na zodpovedaniu otázky týkajúcej sa interpretácie aplikácie Smernice Rady 93/2013 EHS z 5. 4. 2013 v
nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EU, nakoľko aplikácia a interpretácia
smerníc je s poukazom na zásadu iura novit curia vecou súdov, pričom ju súdy uskutočňujú v súlade

s interpretáciou uskutočnenej Súdnym dvorom EU. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1
O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva proti navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Z
dôvodu, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec

prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na

kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo

ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si
bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej

strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ
žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Okresný súd v odôvodneníkonštatuje, že navrhovateľovi nevznikla nesprávnym úradným postupom škoda, napriek tomu, že táto
je preukázaná predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014. Podľa jeho názoru boli tak splnené všetky
zákonné predpoklady pre vznik jeho nároku na náhradu škody. Súd ignoroval jeho tvrdenia o majetkovej

škode vzniknutej mu z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, v tejto časti
je rozhodnutie nepreskúmateľné. Nesúhlasí so záverom, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil povinný, pretože tento za nesprávny úradný postup súdu nemôže niesť
zodpovednosť. Hodlal predložiť dôkazy o vzniknutej mu majetkovej škode prostredníctvom znaleckého
posudku, avšak okresný súd dokazovanie neprípustne skrátil, nepoučil ho podľa § 120,ods. 4 O.s.p.,

neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Napriek tomu, že súd sám zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote, pre tento nesprávny úradný postup nenašiel žiadne
ospravedlnenie a napriek zistenému porušeniu práva, mu nepriznal požadovanú ujmu. Keďže tiež
doručil okresnému súdu pred pojednávaním návrh na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho
konania o ním podanej ústavnej sťažnosti, bol tento povinný pred samotným rozhodnutím vo veci o
tomto samostatne rozhodnúť, v súvislosti s čím poukazuje na rozhodnutie iného odvolacieho súdu.

V konečnom dôsledku namieta, že pokiaľ sa odporca k podanému návrhu písomne napriek výzve
nevyjadril, bolo potrebné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Žiadal preto z dôvodu uvedených
procesných chýb, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na
opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy),
aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému dôvodu
zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých

omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného
súdu.

Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna

nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú
aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve

preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak by bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15
dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Je potrebné poukázať tiež na to, že nie každý, aj kedˇ v súdnom konaní zistený prieťah, musí mať
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože je potrebné ho posudzovať s ohľadom na konkrétneokolnosti veci, vzhľadom na ktoré sa postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri

kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým
súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné,
že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 26.01.2011 a exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe zmenky, ktorá bola vyplnená na základe dohody o

vyplnení zmenky, ktorú súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Exekučný súd uznesením
zo dňa 15.4.2011 č.k. 6Er 64/2011-10 žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu že rozhodcovský rozsudok
nie je spôsobilým exekučným titulom zamietol a následne uznesením zo dňa 02.6.2011 pod č.k. 6Er
64/2011-13 konaniezastavil(právoplatnédňa14.06.2011). Vpostupeexekučnéhosúdu, ktorýrozhodol
v lehote kratšej ako 4 mesiace od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, rozhodne
nemožno identifikovať prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu

SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na
lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom

na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I.
ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
zamietnutie žiadosti v lehote kratšej ako 4 mesiace za existencie zákonnej povinnosti súdu preskúmať

zákonnosť exekučného titulu a následné zastavenie exekučného konania (za stavu, kedy právny predpis
nezakotvoval žiadnu lehotu) nie je možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §

5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným

titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani

odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na
to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy,
je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9
ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu.
V danej veci však okresný ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne

udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodovalvylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.

Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd
doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 06.10.2014 (spolu s predvolaním na pojednávanie).
Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 28.10.2014. Na
pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal
dostatočný čas oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa
k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže

bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal
väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného

skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Pred termínom pojednávania doručil právny zástupca navrhovateľa okresnému súdu návrh na zrušenie
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, z dôvodu, že mu
neboli doručené výsledky procesných postupov súdov v otázke namietanej zaujatosti sudcov Okresného
súdu Považská Bystrica, teda že mu nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp.
nevylúčení sudcov tamojšieho súdu.

Na prejednanie veci nariadil okresný pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty podľa
§ 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. a vec prejednal a
rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa postupom podľa § 101 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p. Na strane právneho zástupcu navrhovateľa absentoval dôležitý

dôvod, pre ktorý by bol súd povinný pojednávanie dňa 28.10.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky
vyplýva, že dňa 04.4.2013 právny zástupca navrhovateľa prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.02.2013 č.k. 19NcC/31/2013-23, v zmysle ktorého zákonný sudca nebol z prejednania a
rozhodnutia danej veci vylúčený. . Toto vykonateľné uznesenie je bez zmeny okolností v ďalších štádiách
konania pre súd prvého stupňa záväzné a tento bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so

svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nedošlo. Navrhovateľ ani podanie ním tvrdenej ústavnej sťažnosti nepreukázal. Odvolací súd
však z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol
uznesením č.k. IV. ÚS 761/2013-10 zo dňa 12.12.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2
zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie § 101
ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania

alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty
na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca
včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu
ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať
určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov

by mal obsahovať dôvodný znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým
okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Z rozhodnutia o ústavnej
sťažnosti nepochybne vyplýva, že právny zástupca navrhovateľa v dostatočnom čase pred termínom
pojednávania vedel o neexistencii ním tvrdeného dôvodu na zrušenie pojednávania v čase prevzatiapredvolania, ( jednak že mu bolo nielen doručené rozhodnutie o nevylúčení zákonného sudcu - inak by
ho nemohol ústavnou sťažnosťou napadnúť, ako aj to, že o nej samotnej už v tom čase bolo rozhodnuté).
Odvolací súd teda konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny existujúci dôležitý

dôvod neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa na pojednávaní. Okresný návrh právneho zástupcu
navrhovateľa neakceptoval, nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, preto mu nevznikla
podľa § 119 ods. 4 O.s.p ani informačná povinnosť o tom, že pojednávanie bude odročené. Z dikcie tohto
ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení pojednávania,
nie je dôvodný predpoklad že súd návrh na odročenie pojednávania akceptoval a preto je potrebné

sa pojednávania zúčastniť.Za daného procesného stavu okresný súd nariadením pojednávania na
prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti
označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.),
vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).
Odvolací súd preskúmaním postupu okresného súdu , s prihliadnutím na všetky okolnosti, keď tento
mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu splnené všetky

podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu v konaní vyplýva, že právo
navrhovateľa na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti
účastníkov konania súd neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v
predmetnej veci prebehlo pred okresným súdom s pojednávaním. Právny zástupca navrhovateľa a
odporca mali reálnu možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým súd ukončil dokazovanie.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za

majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd
už uznesením zo dňa 19.02.2013 pod sp.zn. 19NcC/31/2013-23 právoplatne rozhodol, že sudca
JUDr. Róbert Jankovský nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania danej veci. Ústavná sťažnosť
navrhovateľa voči predmetnému uzneseniu nadriadeného súdu bola odmietnutá pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2013 č.k
IV. ÚS 761/2013-10 ). Teda v čase, keď vo veci bolo okresným súdom rozhodnuté, bolo už rozhodnuté
aj o podanej ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci
konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo

201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne, ktoré riadne prevzal dňa 06.10.2014

Rovnako je nepravdivé jeho tvrdenie, že súd rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania spolu s
rozhodnutím vo veci samej, pretože nielenže okresný súd takto nepostupoval, ale samotný navrhovateľ
v tomto konaní návrh na jeho prerušenie súdu ani nedoručil.

Pokiaľ sa teda navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného

deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie

navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa §
120 ods. 4 O.s.p. že súčasne s meritórnym rozhodnutím bolo rozhodnuté aj o prerušení konania a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznanánebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy
nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .