Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/51/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716011047
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8716011047.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. februára 2018, v
trestnej veci obž. V. H. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/127/2016 zo dňa 19. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného V. H..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/127/2016 zo dňa 19. apríla 2017, bol obžalovaný V. H.
uznaným vinným zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zákona na
tom skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase po tom, ako mu poškodený K. H. dňa 14.02.2014 zaslal z jeho čísla účtu

XX XX XX XX XX/XXXX vedeného v Slovenskej sporiteľni, a.s. na číslo účtu XX XX XX XX XX/
XXXX vedeného vo VÚB banke, a.s., ktorý používa subjekt V. H. - M. sumu vo výške 9.000,- eur a
ktorá mu bola na účet pripísaná dňa 17.02.2014 a určenú na kúpu a dovoz konkrétneho osobného
motorového vozidla zn. K. SW XXX z autobazáru z Francúzska, ktoré mal ako osoba podnikajúca v
oblasti dovozu áut poškodenému K. H. doviezť do piatich pracovných dní a potom, ako mu poškodený
dňa 04.03.2014 zaslal prostredníctvom e-mailu podpísanú a oskenovanú zmluvu o obstaraní veci tieto

finančné prostriedky nepoužil na zaplatenie predmetného vozidla vo Francúzsku, naložil s nimi bez
vedomia a súhlasu poškodeného v rozpore s účelom ich zverenia, finančné prostriedky doposiaľ K. H.
nevrátil a ani nezabezpečil dovoz

predmetného vozidla zn. Peugeot SW 508 a to ani napriek jeho opakovaným výzvam, čím poškodenému

K. H. spôsobil škodu najmenej vo výške 9.000,--eur.

Za to mu bol uložený podľa § 213 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/
Tr. zákona, trest odňatia slobody vo výmere 1 roka.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona bol výkon trestu podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr.

zákona určená skúšobná doba vo výmere 1 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný odvolanie, ktoré bližšie písomne
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu tým, že skutkový stav bol zistený nedostatočne a nesprávne
posúdené konanie obžalovaného, ktorý nenaplnil všetky obligatórne náležitosti skutkovej podstaty
trestného činu, ktoré musia byť splnené kumulatívne. V konaní obžalovaného absentuje naplnenie

objektívnej aj subjektívnej stránky prečinu sprenevery. Rozoberá skutkovej dej a má za to, že nebolo
žiadnymspôsobompreukázané,žeobžalovanýsifinančnúhotovosťvovýške9.000eurprisvojilanaložils ňou v rozpore s účelom zverenia. Navyše obžalovaný má túto sumu riadne zaúčtovanú ako zálohu
v účtovníctve a nikdy nepopieral svoj záväzok voči poškodenému a tento mu riadne vráti. Obžalovaný
nikdy neuviedol a neustále tvrdí, že finančné prostriedky, ktoré v uvedenom období vybral z účtu a

následne aj zaslal na svoj súkromný účet nie sú finančné prostriedky, ktoré mu poškodený zaslal. Ako
podnikateľský subjekt má obžalovaný zálohu vo výške 9.000,- eur stále vedenú v účtovníctve, teda si ju
neprivlastnil a nenaložil s touto sumou v rozpore s účelom zverenia. Poukazuje aj na zásadu ultima ratio,
ktorá mala byť v tomto prípade uplatnená. V konaní obžalovaného absentuje úmysel a aj prisvojenie si
cudzej veci. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Prokurátorvosvojomvyjadreníkpodanémuodvolaniuuviedol,ženavrhujehozamietnuťakonedôvodné
a napadnutý rozsudok potvrdiť čo do viny aj trestu.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel
k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd pri plnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd v rámci zisťovania a ustálenia

skutkového stavu vykonal na hlavných pojednávaniach všetky potrebné a dostupné dôkazy na
objasnenie skutkového stavu a tieto následne jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a tak dospel ku
správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru krajského súdu plne zodpovedajú
výsledkom vykonaného dokazovania. V odôvodnení napadnutého rozsudku potom súd prvého stupňa
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými

právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež
zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Tieto skutkové okolnosti,
považuje druhostupňový súd za správne, s nimi sa stotožnil a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu

vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie okresného súdu, z dôvodu neopakovania tých istých
okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Krajský súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli
zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcim podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito

dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy procesných strán.

Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne
a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z
ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný záver, že

obžalovaný spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu.
Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ
na záverečnú myšlienkovú činnosť aj odvolacieho súdu, ktorá spočívala v
zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z § 2 ods.
12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.

Aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného je možné ustáliť predovšetkým na základe
výpovede poškodeného K. H., ktorý vo svojich výpovediach konzistentne popisuje, prečo a akým
spôsobom sa skontaktoval s obžalovaným a to za účelom kúpy motorového vozidla zn. Peugeot SW
508 z autobazáru z Francúzska, následného zaslania zálohy vo výške 9.000,- eur obžalovanému na
ním uvedený bankový účet, podpisu zmluvy o obstaraní veci, kde bol automobil, o ktorého dovoz mal

poškodený záujem a obžalovaný sa zaviazal mu ho doviesť na Slovensko, individuálne určený, ako
aj ich následnú vzájomnú komunikáciu ohľadne (ne)dodania motorového vozidla obžalovaným, jeho
telefonické a emailové urgencie a následne žiadosti o vrátenie poskytnutej zálohy.Z listinných dôkazov je zrejmé, že pošk. K. H. zaslal dňa 14.2.2014 na účet obžalovaného sumu vo
výške 9.000,- eur, pričom obžalovaný dňa 17.02.2014 vybral z tohto účtu hotovosť vo výške 7.000,- eur
a dňa 19.02.2014 si poslal na svoj súkromný bankový účet sumu 2.000,- eur. Nemožno preto súhlasiť

s argumentáciou obžalovaného spočívajúcou v tom, že finančné prostriedky, ktoré v uvedenom období
vybral z účtu a následne aj zaslal na svoj súkromný účet nie sú finančné prostriedky, ktoré mu poškodený
zaslal, keďže, ako to vyplýva z jednotlivých mesačných bankových výpisov z tohto účtu, obžalovaný
mal účtovný zostatok na účte ku dňu 31.1.2014 sumu 14,47 eur a ku dňu 28.02.2014 sumu 3,62 eur.
Z tohto teda jednoznačne vyplýva, že obžalovaný musel v tom čase vybrať v hotovosti, resp. si poslať

na súkromný účet práve peniaze poškodeného, o čom svedčí aj objem debetných operácii za mesiac
február roku 2014 ( -11.249,37 eur).

Napokon ani obžalovaný nepopiera, že peniaze od poškodeného mu boli zaslané na účet, tieto aj vybral
a vyplatil nimi motorové vozidlo vo Francúzsku. Dovoz motorového vozidla na Slovensko ale stroskotal
na tom, že poškodený už nebol ochotný doplatiť DPH vo výške 1.800,- eur. Súčasne obžalovaný uviedol,

že fyzicky vybavil, že tieto peniaze sa dostali naspäť od tohto predajcu.

V súvislosti s tým je ale tiež potrebné konštatovať, že peniaze poškodenému ani do dňa konania
verejného zasadnutia o odvolaní obžalovaného poškodenému vrátene neboli aj napriek jeho tvrdeniu,
že svoj záväzok voči poškodenému nepopiera a tento mu riadne vráti.

Z ustálenej súdnej praxe ako aj k tomu sa vzťahujúcich komentárov objektom trestného činu sprenevery
je vlastníctvo veci. Predmetom útoku je cudzia vec, ktorá bola páchateľovi zverená.

Zverenou vecou sa rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ na základe zmluvy v

oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa dispozície jej vlastníka v držbe so
záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo podľa dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť
(pozri § 130). Zverenou vecou sú napríklad peniaze, ktoré má zamestnanec pošty doručiť príjemcovi,
bez ohľadu na to, či vystavil platiteľovi príslušnú potvrdenku a či peniaze boli zapísané v dokladoch pošty
(porovnajR29/1969),batožinavúschovnibatožín(R9/1986),televíznyprijímač,motorovévozidloalebo

iná vec odovzdaná do opravy, televízny prijímač na základe zmluvy o prenájme a iné veci (R 16/1985).
Bude sem patriť aj vec predaná s výhradou vlastníctva v zmysle § 601 OZ a pod.

Páchateľ si prisvojí vec, ktorá mu bola zverená, ak s ňou naloží v rozpore s účelom, na ktorý mu bola
cudzia vec daná do opatrovania alebo do dispozície, a to spôsobom, ktorý marí základný účel zverenia.

Ak mu však vec bola zverená za účelom zadováženia určitého prospechu, považuje sa za prisvojenie si
veci, ak si obstará ďalší, nie celkom prechodný prospech v rozpore s týmto zverením. Samo nedodržanie
lehoty na vrátenie zverenej veci nebude spreneverou; bolo by ňou až vtedy, ak by páchateľ odmietol
vec vrátiť.

Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel, ktorý spravidla vznikne až neskôr, nie hneď pri zverení
veci. Ak úmysel páchateľa vrátiť peniaze je závislý od budúcej neistej udalosti, ku ktorej môže, ale tiež
nemusí dôjsť, potom koná s vedomím, že môže naplniť znaky trestného činu sprenevery podľa § 213,
formou eventuálneho úmyslu v zmysle § 15 písm. b). Neskoršie vrátenie peňazí je iba náhradou škody
spôsobenej trestným činom (porovnaj R 54/1967-II)

Skutok, tak ako ho ustálil okresný súd, nepochybne vyjadruje skutočnosť, že finančné prostriedky, ktoré
poškodenýobžalovanémuzverilzaúčelomkúpyadovozuindividuálneurčenejveci-vozidlazn.Peugeot
SW 508 z autobazáru z Francúzska, boli vo vzťahu k obžalovanému cudzou vecou, s ktorou bol síce
oprávnenýdisponovať,avšakinak,akosňouvskutočnostinaložil,pričomzhľadiskasubjektívneho,teda

úmyselného zavinenia páchateľa, predpokladaného skutkovou podstatou trestného činu sprenevery, zo
skladby skutku je zrejmá vedomosť obžalovaného o tom, že s peniazmi naložil v rozpore s účelom, pre
ktorý mu vzniklo oprávnenie s nimi nakladať.

Ani akákoľvek pohľadávka obžalovaného voči poškodenému, ktorá mu mohla potencionálne vzniknúť

zo zmluvy o obstaraní veci (náklady na vycestovanie, ubytovanie a pod.), mu nedáva právo na to, aby
finančné prostriedky, ktoré, ako sám tvrdí, mu boli vrátené od predajcu z Francúzka, naďalej zadržiaval,
keďžeužvtomčasebolcelkomzrejmé,žekusplneniuzáväzku zjehostranyohľadneobstaraniavozidlanemôže dôjsť- čl. II bod 4 zmluvy o obstaraní veci -splnenie nastane zaobstaraním nákupu predmetu
zmluvy, odhlásením a dovozom do SR, čo sa neuskutočnilo.

Súhrn týchto priamych a nepriamych dôkazov preukazuje vinu obžalovaného a tvorí nám logickú a ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje
všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.

Správne a zákonu zodpovedajúce, sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine

napadnutého rozsudku a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného V. H.,
keď takéto konanie obžalovaného posúdil ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a/ Tr.
zákona. Obžalovaný tým, že si prisvojil finančné prostriedky poškodeného, ktoré boli určené na nákup
a dovoz konkrétneho vozidla a spôsobil tak väčšiu škodu (viac ako 2.660,- eur), naplnil po objektívnej
aj subjektívnej stránke obligatórne náležitosti uvedeného prečinu.

Prvostupňový súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami,pričomvyhodnotilexistenciupoľahčujúcejokolnostípodľa§36písm.j/Tr.zákona(páchateľ
viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), bez zistenia priťažujúcich okolností uvedených v §
37 Tr. zákona a z dôvodu prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností pri ukladaní trestu postupoval
v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona.

Prvostupňový súd nepochybil pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Dokazovaním boli zistené
skutočnostikosobeobžalovaného,ktorýpodľaodpisuzregistratrestovnemážiadenzáznam. Zosprávy
o povesti spracovanej Mestským úradom Považská Bystrica vyplývajú len skutočnosti všeobecného
charakteru. S poukazom na horeuvedené skutočnosti možno konštatovať, že okresný súd v rámci

všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj
momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej
činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného.

Prvostupňový súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal jednak z hodnotenia osoby

obžalovaného a jednak závažnosti činu. S prihliadnutím na osobu obžalovaného, ktorá nie je zvlášť
narušená, ako aj na okolnosti spáchania činu a na spôsobený následok odvolací súd má za to, že
uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, t. j. na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby,
spĺňa všetky kritériá uvedené v § 34 Tr. zákona tak z pohľadu individuálnej, ako aj generálnej prevencie.
Po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich s rozhodovaním o spôsobe výkonu uloženého trestu bol

vyvodený záver, že sú splnené podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, a preto bol
výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložený a stanovená skúšobná
doba na 1 rok.

Obžalovaný v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby spôsobom svojho života a svojím správaním

preukážu, či účel trestu sa dosiahne aj bez nariadenia výkonu trestu.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného krajský súd poukazuje na vyššie rozobraté úvahy, ktorými
sa spravoval pri ustálení jeho viny. Okresný súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo zdôvodnil, o aké
dôkazy oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tomto hodnotení spravoval a prečo neuveril

ostatným dôkazom. Odvolací súd sa stotožnil s takto uvedeným hodnotením dôkazov. Ani samotná
skutočnosť, že obžalovaný má túto sumu riade zaúčtovanú ako zálohu v účtovníctve ho trestnoprávnej
zodpovednosti nezbavuje. Tiež nie je vôbec zrejmé, prečo obžalovaný po tom, ako mu mali byť vrátené
peniaze z Francúzka, tieto neposlal späť poškodenému, ale si ich ponechal, pričom už uplynula doba 4
rokov od zaslania finančných prostriedkov poškodeným na účet obžalovaného.

Dôvodná nie je ani námietka obžalovaného argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako
„ultima ratio“ Platí, že občianskoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k
naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a

následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Materiálny
korektív, ktorý je v preskúmavanej veci daný mierou závažnosti je v prípade dotknutého činu nepochybne
naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný čin. To je predovšetkým určené výškou škody, ku
spôsobeniu ktorej konaním obžalovaného došlo a ktorá je ako väčšia škoda i okolnosťou, ktorápodmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (§ 213 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona). Aj z rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej
podstatytrestnéhočinu,jepovinnosťouorgánovčinnýchvtrestnomkonaníasúduvyvodiťtrestnoprávnu

zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine
prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej
zákonnej úpravy, len pri prečinoch. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo
35/2013).

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok obžalovaného vyhodnotil
ako nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.