Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/144/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110210551
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7110210551.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu A. B., narodeného X.X.XXXX, bytom
G.XX,S.,zastúpenéhoO..W.J.,advokátomsosídlomL.XX,D.,protižalovanémuS.X.-A.K.J.S.X.,Z.
X, I., IČO: XX XXX XXX, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci,
o odvolaní žalobcu ako aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I. č.k. 37C/92/2010-182
z 11.10.2012

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyslovil povinnosť žalovanému, aby zaplatil žalobcovi sumu
vo výške 2 000 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.7.2010 do

zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Posledným výrokom rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Vychádzal z toho, že súd prvého stupňa (ďalej len súd) prvým rozsudkom č.k. 37C/92/2010-117 zo
dňa 30.9.2011 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4 428,97 € spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.7.2010 do zaplatenia a to všetko do troch dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (tento výrok nadobudol právoplatnosť). V prevyšujúcej časti

žalobu zamietol (tento výrok nenadobudol právoplatnosť), následne krajský súd v Košiciach rozsudkom
č.k. 5Co/355/2011-166 zo dňa 20.3.2012 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené
a zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a oboznámením sa so žalobou a s
vyjadrením žalobcu, s vyjadrením žalovaného, s uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS: Q.-XX/KOK-
XXXX zo dňa 14.12.2005, s uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, F. XXX/XX zo dňa

3.7.2009, so spisom Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, F. XXX/XX, so spisom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1S/192/2006 a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi a doplnil
dokazovanie a zistil, že z uznesenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby
PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS:Q.-XX/KOK-XXXX zo dňa 14.12.2005
mal za preukázané, že žalobcovi bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona, lebo na podklade

zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa 27.10.2005 v čase okolo 11.15 hod. ako
verejnýčiniteľprivýkoneslužbynaF.K.E.napracoviskupasovejkontrolyprepešíchaosobnémotorové
vozidlá na vstupe z Ukrajiny do Slovenskej republiky, v rozpore s ustanoveniami čl. 8 písm. b) a čl. 12
ods.1 písm.b), písm.c) Nariadenia ministra vnútra SR č. 50/2002 o činnosti oddelení hraničnej kontrolyPolicajnéhozboruodborovhraničnejacudzineckejpolícieúraduhraničnejacudzineckejpolíciePrezídia
Policajného zboru, bez zákonného dôvodu od nestotožneného občana Ukrajiny prevzal ako úplatok
bankovku nezistenej meny a hodnoty a túto si ponechal pre osobnú potrebu, čím porušil svoje povinnosti

v zmysle ustanovenia § 48 ods.3 písm.a), písm.g) zákona č. 73/1998, § 8 ods.1 zákona č. 171/1993 Z.z.
o Policajnom zbore, s poukazom na čl. 1 a čl. 5 Etického kódexu príslušníka Policajného zboru, teda ako
verejný činiteľ, v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vykonával svoju právomoc
spôsobom odporujúcim zákonu a pre seba prijal úplatok, alebo inú nenáležitú výhodu, aby konal alebo
sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia

alebo funkcie, keď z uznesenia Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov, F. XXX/XX zo dňa 3.7.2009
mal za preukázané, že bolo podľa § 215 ods.1 písm.a) Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie
vedené voči žalobcovi, pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie
a zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 12.1.2010 mal za preukázané,
že žalobca v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. vopred predbežne prerokoval nárok
uplatnený v tejto žalobe so žalovaným.

So zreteľom na § 3, § 5, § 15, § 16, § 17 ods.1, 3, § 18 ods.1 a 3 zák.č. 514/2003 Z.z. a aj v súlade
s § 122 ods.1 až 3, § 517 ods.1, 2 Obč.zák., § 3 ods.1 nar.vl. č. 87/95 Z.z. a na základe vykonaného
dokazovania a citovaných ustanovení dospel súd k záveru, že nárok žalobcu je, čo do jeho základu,
dôvodný, súd pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods.1 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a

zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6
ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola
spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto
ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu,

ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu
objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno
dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej
časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie
trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v

prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje
§ 6 tohto zákona.

Súd dôvodil, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, prípadne zastavením trestného stíhania, je

treba hľadať nie len v ustanovení čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy, teda v princípoch materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť
zodpovednosť za nezákonné konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány
verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je isto povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže

zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže nie len ako nezákonný, ale tiež
v prípade, keď je trestné konanie samo zastavené alebo, ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený.
Ako už Ústavný súd ČR v minulosti judikoval, každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný
život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné
pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného

(nález sp. zn. I. ÚS 554/04, N 67/36 SbNU 707). Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým viac, pokiaľ sa jedná
o obvinenie „nepravdivé“, čo je právoplatne potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého
sa skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, nestal, prípadne nebol trestným činom.
V náleze sp. zn. IV. ÚS 428/05 (N 185/43 SbNU 115) Ústavný súd ČR vychádza z presvedčenia,

že samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca vznik nemateriálnej ujmy. Tým viac je štát
povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním jednotlivca vznikla. Z hľadiska
vyššie uvedeného nie je možné akceptovať názor, podľa ktorého je daná zodpovednosť štátu za škodu
iba v prípade zrušenia uznesenia o zahájení trestného stíhania pre nezákonnosť, a nie aj v prípadezastavenia trestného stíhania či oslobodenia spod obžaloby. Takýto výklad je výkladom formalistickým,
príliš reštriktívnym a ústavne nekonformným, pretože uprednostňuje formu vyslovenia „nezákonnosti“
trestného stíhania a neberie v úvahu, že z hľadiska vyššie uvedených zásahov do osobnej a súkromnej

sféry jednotlivca sú tieto formy vyslovenia „nezákonnosti“ trestného stíhania celkom irelevantné (nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 642/2005), aj uznesenie NS SR 4M Cdo 15/2009.

V predmetnej veci nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS:

Q.-XX/KOK-XXXX zo dňa 14.12.2005 podľa § 163 ods.1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.1 písm.a) Trestného zákona a
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona, a to na podklade
vyššie uvedených zistených skutočností, že žalobca nebol stíhaný väzobne, že uznesením Vojenskej
obvodnej prokuratúry Prešov, F. XXX/XX zo dňa 3.7.2009 bolo podľa § 215 ods.1 písm.a) Trestného
poriadku zastavené trestné stíhanie vedené voči žalobcovi v tejto veci, pretože je nepochybné, že sa

nestal skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie a že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (tak ako je uplatnený v tejto žalobe) bol vopred predbežne prerokovaný so žalovaným
na základe písomnej žiadosti žalobcu ako poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, pričom
žalovaný uplatnenému nároku na náhradu škody nevyhovel a žalobca teda má nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania voči svojej osobe a tento nárok

si žalobca uplatnil v celkovej výške 26 313,36 € a pozostával z náhrady škody a to náhrady trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie (v konaní vedenom
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Úradom Inšpekčnej služby PZ, Odborom boja proti korupcii
a organizovanej kriminalite pod č. ČTS: Q.-XX/KOK-XXXX) a v konaní, v ktorom bolo toto rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené (v konaní vedenom Vojenskou obvodnou prokuratúrou

Prešov pod č. F. XXX/XX) vo výške 1 428,97 €, z nároku na nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 € (v časti
náhrady trov konania vo výške 1 428,97 € a čiastočne priznaného nároku na nemajetkovú ujmu vo výške
3000€nadobudolrozsudokč.k.37C/92/2010-117zodňa30.9.2011právoplatnosť)aznárokovžalobcu,
ktoré mu súd nepriznal (tieto nároky žalobcu boli rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 37C/92/2010-117
zo dňa 30.9.2011 zamietnuté a následne rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 5Co/355/2011-166 zo dňa

20.3.2012 bol výrok ich zamietnutí zrušený) a to z nároku na náhradu škody z titulu náhrady trov
právneho zastúpenia vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra č.p. KM-20/
PK-2006 zo dňa 7.3.2006 a personálneho rozkazu MV SR č. 738 zo dňa 22.12.2005 vo výške 698,19 €,
z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti na Ústavný súd SR vo výške 246,46 €, z titulu
náhrady trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva vo výške 289,74

€ a z nároku na náhradu škody z titulu ušlej mzdy a to za obdobie od prepustenia zo služobného pomeru
do (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového zamestnania dňa 28.3.2006 u nového zamestnávateľa X. I.,
S..X..F.. vo výške 2 100 €, za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa X. I., S..X..F.. a teda
od 28.3.2006 do 1.3.2008 vo výške 10 350 € a za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa
P., S..X..F.. a teda za obdobie od 1.3.2008 do podania tejto žiadosti vo výške 6 200 €.

Predmetom tohto konania bol nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania voči jeho osobe v celkovej výške 21 884,39 €, ktorá pozostáva z nároku
na nemajetkovú ujmu vo výške 2 000 €, z nároku na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra č.p. KM-20/PK-2006 zo dňa

7.3.2006 a personálneho rozkazu MV SR č. 738 zo dňa 22.12.2005 vo výške 698,19 €, z titulu náhrady
trov právneho zastúpenia vo veci sťažnosti na Ústavný súd SR vo výške 246,46 €, z titulu náhrady trov
právneho zastúpenia vo veci sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva vo výške 289,74 € a z nároku
na náhradu škody z titulu ušlej mzdy a to za obdobie od prepustenia zo služobného pomeru do (dňa
22.12.2005) do nástupu do nového zamestnania dňa 28.3.2006 u nového zamestnávateľa X. I., S..X..F..

vo výške 2 100 €, za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa X. I., S..X..F.. a teda od
28.3.2006 do 1.3.2008 vo výške 10 350 € a za obdobie pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa
P., S..X..F.. a teda za obdobie od 1.3.2008 do podania tejto žiadosti vo výške 6 200 €.

Súd mal za preukázané, že žalobca nebol väzobne stíhaný a jeho meno ani podobizeň neboli zverejnené

v masovokomunikačných médiách. Trestné stíhanie žalobcu začalo dňa 14.12.2005 a skočilo dňa
14.7.2009. Žalobca bol a je bezúhonný. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v
súkromnom živote, v konaní sa nepreukázalo (vykonaním dôkazu obsahom spisu Okresného súdu
v Michalovciach, sp. zn. 20C 53/2011), že zhoršená rodinná situácia, ktorá sa skončila rozvodommanželstva žalobcu v roku 2011, bola v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania. Pokiaľ ide
o stratu zamestnania žalobcu, táto bola podľa názoru súdu v príčinnej súvislosti so začatím trestného
stíhania vo vzťahu k nemu. Ujma žalobcu, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím, mu vznikla

v prostredí, v ktorom pracoval, keďže skutkový dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru
uvedený v rozhodnutí Ministerstva vnútra č.p. KM-20/PK-2006 zo dňa 7.3.2006 a personálnom rozkaze
MV SR č. 738 zo dňa 22.12.2005 bol totožný so skutkom, ktorý mal žalobca spáchať, opísaným v
nezákonnom uznesení o vznesení obvinenia, ČTS:Q.-XX/KOK-XXXX zo dňa 14.12.2005. Následkom
toho mal žalobca problém sa zamestnať resp. bol zamestnaný s nižším príjmom a keďže každé trestné

konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej
moci meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného
konania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým viac, pokiaľ sa jedná o
obvinenie nepravdivé. Samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca vznik nemateriálnej ujmy.
Tým viac je štát povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním jednotlivca

vznikla. Trestné stíhanie žalobcu trvalo viac ako tri a pol roka.

Súd mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Výška
nemajetkovej ujmy je daná úvahou súdu. Súd dospel k názoru o potrebe odškodniť žalobcu za morálne
poškodenie jeho osoby v dôsledku viac ako tri a pol ročného trestného stíhania, ktoré bolo neskôr

zastavené. So zreteľom na vek poškodeného a jeho spoločenské postavenie, ktoré sa nepochybne
zhoršilo, súd považuje priznanie nemajetkovej ujmy v tomto konaní vo výške 2 000 € za primerané
finančné zadosťučinenie. Súd teda žalobcovi priznal celý uplatnený nárok na úhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 5 000 € (rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 37C/92/2010-117 zo dňa 30.9.2011 vo výške 3 000
€ a týmto rozsudkom vo výške 2 000 €).

Súd argumentoval, že konanie o prepustení zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými
konaniamisosobitnouprávnouúpravou,pričomvkonaníoprepusteniezoslužobnéhopomerunemožno
vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v
konaní o prepustení zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo

služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní
viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (právny názor
NS SR napr. sp. zn. 6 Sž 7/03, sp. zn. 4 Sž 7/04, sp. zn. 1 Sžo 152/2007, sp. zn. 8 Sžo 118/2008).
Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie

je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení navrhovateľa z dôvodu
uvedeného v § 192 ods.1 písm.e) zákona, preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o
priestupku voči navrhovateľovi nemalo vplyv na priebeh samostatného personálneho konania, odporca
preto nie je povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými
(viď právny názor NS SR napr. č.k. 1 Sž-o-NS 24/04, č.k. 4 Sž 143/02, č.k. 1 Sžo 142/2009).

Potom účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení navrhovateľa
zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné
predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru. Preto nemožno vo veci navrhovateľa
skúmať napr. otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred slovenským

trestným súdom ústavne zaručený obvinenej osobe (napr. uznesenie ÚS SR č.k. III ÚS 366/06-9). V
konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami
Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva o prepustení sťažovateľa zo služobného pomeru nie
sú otázky jeho viny alebo neviny.

Súd konštatoval, že vyššie žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra č.p. KM-20/PK-2006 zo dňa
7.3.2006apersonálnehorozkazuMVSRč.738zodňa22.12.2005vovýške698,19€,ktorébolovedené
na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 1S/192/2006 je bezpredmetný, pretože nejde o náhradu trov

konania, ktorej súčasťou sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi ako poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom bolo vydané vyššie uvedené nezákonné rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS: Q.-
XX/KOK-XXXX zo dňa 14.12.2005 ani o náhradu trov konania v konaní, v ktorom bolo trestné stíhaniezastavené (konanie vedené Vojenskou obvodnou prokuratúrou Prešov pod č. F. XXX/XX). Súd žalobcovi
náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 698,19 eura nepriznal a žalobu v
tejto časti zamietol.

Súd zamietol žalobu aj v časti nároku na náhradu škody z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo
veci sťažnosti na Ústavný súd SR vo výške 246,46 € a z titulu náhrady trov právneho zastúpenia vo veci
sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva vo výške 289,74 €, ktoré (nároky) navyše neboli preukázané
listinnými dôkazmi.

Pri nároku žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej mzdy v celkovej výške 18 650 € a to za obdobie
od prepustenia zo služobného pomeru (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového zamestnania dňa
28.3.2006 u nového zamestnávateľa X. I., S..X..F.. vo výške 2 100 €, za obdobie pracovnoprávneho
pomeru u zamestnávateľa X. I., S..X..F.. od 28.3.2006 do 1.3.2008 vo výške 10 350 € a za obdobie
pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa P., S..X..F.. za obdobie od 1.3.2008 do podania žiadosti

o predbežné prerokovanie tohto nároku vo výške 6 200 €, súd už vyššie konštatoval, že žalobca bol
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru SR v súlade so zákonom, čo svojimi
rozhodnutiami, ktorými je súd viazaný, potvrdili Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd SR, žalobca
nebol v období, za ktoré požaduje náhradu škody pozostávajúcej z ušlej mzdy, vo väzbe, teda na ním
uplatnený nárok nemožno aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., súd mal za to, že

tento nárok možno v časti subsumovať pod nárok na úhradu nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla žalobcovi
v prostredí, v ktorom pracoval, čo súd zohľadnil v rozhodovaní o tomto nároku žalobcu.

V časti žalobca vyčíslil škodu ako rozdiel medzi predpokladanou výškou platu ako príslušníka PZ SR
a výškou mzdy, ktorú mal v tomto období u jednotlivých zamestnávateľov. Tak ako súd uviedol účelom

zákona č. 514/2003 Z.z. je ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom žalobca tento svoj nárok na náhradu škody
z titulu ušlej mzdy odvodzuje od vyššie uvedených rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave ako aj
Najvyššieho súdu SR, resp. od rozhodnutí Ministra vnútra č. KM-20/PK-2006 zo dňa 7.3.2006 a č. 738 zo
dňa 22.12.2005, ktoré sú zákonné, ale žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ

na základe nezákonného uznesenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Úradu Inšpekčnej služby
PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS:Q.-XX/KOK-XXXX zo dňa 14.12.2005,
ktorýmbolovočinemuvznesenéobvinenieprevyššieuvedenétrestnéčiny,alepretožeporušilslužobnú
prísahu.

Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti a škodou Občiansky
zákonník nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti
ide, ak je medzi porušením povinnosti predchádzať škodám a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola
príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti

je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od
všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové
hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (porovnaj R 21/1992) a v tejto časti prejednávanej

veci nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a to
vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným uznesením č. ČTS:Q.-XX/KOK-XXXX
zo dňa 14.12.2005 a škodou vyčíslenou ako ušlá mzda, ktorá žalobcovi údajne vznikla a z vyššie
uvedeného dôvodu súd žalobu aj v časti nároku žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej mzdy a to za
obdobie od prepustenia zo služobného pomeru (dňa 22.12.2005) do nástupu do nového zamestnania

dňa 28.3.2006 u nového zamestnávateľa X. I., S..X..F.. vo výške 2 100 €, za obdobie pracovnoprávneho
pomeru u zamestnávateľa X. I., S..X..F.. od 28.3.2006 do 1.3.2008 vo výške 10 350 € a za obdobie
pracovnoprávneho pomeru u zamestnávateľa P., S..X..F.. od 1.3.2008 do podania žiadosti o predbežné
prerokovanie tohto nároku vo výške 6 200 €, zamietol.

Z tohto dôvodu vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
2 000 €.Najvyšší súd ČR už vo svojom rozsudku zo dňa 24. 4. 2003, sp. zn. 25 Cdo 2060/2001, uviedol, že
zo znenia § 517 odst. 1 vety prvej obč. zák. a § 15 odst. 1 zákona (u nás § 16 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.) vyplýva, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa,

kedy poškodený nárok riadne uplatnil postupom podľa § 14 zákona (u nás do šiestich mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti). Až márnym uplynutím tejto lehoty, nie uplynutím lehoty stanovenej poškodeným
pri uplatnení nároku, ocitá sa štát ako dlžník zo zodpovednostného záväzkového právneho vzťahu (§
489 obč. zák.) v omeškaní a až odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty ho stíha povinnosť zaplatiť
poškodenému tiež úroky z omeškania. Tento právny záver bol potvrdený aj v náleze Ústavného súdu ČR

zo dňa 23.2.2010, sp. zn. II. ÚS 1612/09), preto prvý deň omeškania bol 20.7.2010 (porovnaj rozhod.
NS ČR Cpjn 206/2010 a výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky bola k 20.7.2010
1,00%. Súd teda žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.7.2010
do zaplatenia a v časti požadovaných úrokov z omeškania nad 9% ročne z dlžnej sumy od 4.3.2010 do
19.7.2010 žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Súd na základe skutočností a citovaných zákonných ustanovení preto žalobe v časti vyhovel a zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2 000 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej
sumy od 20.7.2010 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

V podanom odvolaní žiadal žalobca v zmysle § 221 písm.f/ a h/ O.s.p. zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a priznať žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume
473,46 €, podľa obsahu odvolania žiadal zmeniť rozsudok a vyhovieť návrhu v žiadanom rozsahu, keď
napadol iba výrok, ktorým žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá.
V odvolaní namietal, že podľa jeho názoru je nemysliteľné, aby existoval taký stav, že napriek
skutočnosti, keď malo byť preukázané, že sa nedopustil porušenia žiadnych svojich služobných

povinností a nemohol sa domôcť svojho základného práva domáhať sa ochrany svojich práv na súde
podľa čl. 46 Ústavy SR, lebo súdy sa odmietajú zaoberať jeho nezákonným prepustením zo služobného
pomeru a s tým súvisiacou škodou s odkazom na právoplatné rozhodnutia, aj keď sa preukázalo, že
neexistovali žiadne zákonné predpoklady na vydanie takýchto rozhodnutí. Ústavný súd ČR viackrát vo
svojich nálezoch vyjadril (PL. ÚS 14/10, PL. ÚS 12/07) čl. 36 ods.1 Listiny zakotvujúce právo každého

domáhať sa ochrany svojich práv na súde, či inom orgáne, obyčajný zákon teda podľa čl. 36 ods.4
Listinyibastanovujepodmienkyapodrobnostirealizácie,čodosvojhoobsahu,zákonvydanýnazáklade
ústavného zmocnenia nemôže nárok každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde, či inom
orgáne, v tej ktorej situácii celkom negovať, a tým teda ústavne zaručené základné právo poprieť. Ide o
ústavne garantované právo pre všetky situácie je teda aj pre situáciu žalobcu. V Personálnom rozkaze

Ministra vnútra SR č. 738, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru je dôvod prepustenia
opísaný na základe totožného skutkového stavu ako bol uvedený aj v Uznesení Ministerstva vnútra SR,
Úradu Inšpekčnej služby PZ, Odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, ČTS: Q.-XX/KOK-
XXXX zo dňa 14.12.2005, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie. Minister vnútra SR v uvedenom
personálnom rozkaze neuvádza žiadne iné skutočnosti, v ktorých by videl porušenie žalobcových

služobných povinností. Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov nakoniec dospel na základe
vykonaných dôkazov k záveru, že skutok, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie a pre ktorý
bol aj prepustený zo služobného pomeru sa nestal. Až neskôr zrejme na základe neskôr vykonaného
vyšetrovania bolo preukázané, že personálny rozkaz, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného
pomeru vychádza zo skutočností, ktoré sa nikdy nestali a ktoré nie je možné dávať za vinu žalobcovi.

Nezákonnosť tohto aktu, t.j. personálneho rozkazu č. 738, bola deklarovaná uznesením o zastavení
trestného stíhania. Keďže na strane druhej súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že žalobcovi
nepriznal nárok na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným prepustením zo služobného pomeru,
lebo v žiadnom konaní nebola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o jeho prepustení, nemožno
lipnúť na formálnom zrušení tvrdeného nezákonného rozhodnutia podľa právneho predpisu č. 514/2003

Z.z. Súd sa priklonil k extenzívnemu výkladu § 6 zák.č. 514/2003 Z.z. a účelom tohto zákona je aj zmysel
tohto zákona, avšak prikladá žalobcovi nelogický záver súdu, podľa ktorého mu nepriznáva nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným prepustením. Rozsudok je preto nepreskúmateľný.

V podanom odvolaní žiadal žalovaný podľa § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. vo vyhovujúcom výroku zmeniť

rozsudok tak, že aj v tomto výroku sa žaloba zamieta a prizná sa náhrad trov konania žalovanému
voči žalobcovi. Podľa ich názoru rozsudok súdu vychádza v časti z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Ani jeden z dôvodov, ktoré súd pri zdôvodnení výšky nemajetkovej ujmy uviedol, nebol v tomto
konaní preukázaný. Okrem iného namieta aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumyod 20.7.2010, lebo z nemajetkovej ujmy nie je možné s poukazom na príslušnú ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/185/2011 uplatňovať úroky z omeškania. Žalobcovi sa nepodarilo
počas súdneho konania preukázať, aby ju v danom prípade nebolo dostatočným zadosťučinením

samotné konštatovanie porušenie práva v zmysle § 17 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. a výška nemajetkovej
ujmy je preto nedôvodná. Je treba doplniť, že po opätovnom konaní súdu prvého stupňa (po zrušení
prvostupňového rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach vo veci 5Co/355/2011-166 zo 20.3.2012)
súd opätovne vo veci konal a keďže nebola odôvodnená intenzita nemajetkovej ujmy z hľadiska jej
rozsahu, súd nevyužil svoje zákonné právo v zmysle § 120 ods.4 O.s.p. navrhnúť ďalšie dôkazy

na podporu svojich tvrdení, ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy vo sfére rodinného života, resp. v
osobnostnej sfére. Náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 000 € s prísl. nebola priznaná na základe
doplnenia dokazovania a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi zhoršenou rodinou situáciou a
trestným stíhaním žalobcu. Pri strate zamestnanca odvolateľ konštatoval, že táto nemohla byť v príčinnej
súvislosti so začatím trestného stíhania. Príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a prepustením zo
služobného pomeru nevyplynula už z doplneného dokazovania v priebehu tohto konania, rozhodnutím

Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1S 192/2006 zo dňa 1.2.2007 a rozhodnutia NS 2Sžo 76/2007
zo dňa 5.9.2007 v správnom konaní vyplýva a týmito rozhodnutiami je súd viazaný, že žalobca bol
prepustený zo služobného pomeru v súlade so zákonom, preto strata zamestnania žalobcu nebola
v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním jeho osoby. Žalobca už za morálne poškodenie jeho osoby
(aj pri absencii akéhokoľvek svedectva preukazujúce zníženie občianskej cti a dôstojnosti žalobcu v

rámci obce) odškodnený bol. Ak však je možné dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom
ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady
ako napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho či zmeňujúceho rozsudku a pod. Náhradou
nemajetkovej ujmy by sa pritom mal sledovať cieľ kompenzácie ujmy spôsobenej najmä poškodením
dobrej povesti, občianskej cti, pričom česť a dobrá povesť je výrazom správania sa konkrétnej fyzickej

osoby u ostatných členov spoločnosti a zákonným predpokladom vzniku práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je taký následok, zásah do práv fyzickej osoby, ktorý v značnej miere a nielen v miere
bežnej znižuje jej dôstojnosť alebo vážnosť.

Vovyjadreníkodvolaniužalovanéhožalobcanavrholvovyhovujúcejčastipotvrdiťrozsudokanestotožnil

sa s názorom žalovaného v odvolaní. Všetky tieto skutočnosti ako nezákonné trestné stíhanie a strata
zamestnania výrazne zasiahli do rodinného života žalobcu a v časti druhého výroku rozsudku zotrval na
svojom odvolaní podľa § 221 písm.f/, h/ O.s.p. a navrhol zrušiť rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie,
priznať náhradu trov odvolacieho konania a súhlasil s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia
pojednávania.

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods.1 O.s.p. nariadil odvolacie pojednávanie, bez účasti a
neprítomnosti žalovaného prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 101 ods.2 a § 211 O.s.p.),
preskúmal rozsudok podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. a zistil, že rozsudok je vecne správny a je treba súhlasiť
s dôvodmi rozsudku v celom rozsahu podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p., pričom odvolanie žalovaného nie

je opodstatnené a čo do zamietajúceho výroku v prevyšujúcej časti nie je opodstatnené ani odvolanie
žalobcu.

Odvolací súd konštatuje, že so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalovaného sa už vyporiadal
súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia a netreba už k týmto nič dodať, lebo odvolací súd sa s týmito

dôvodmi stotožňuje (účastníci nenavrhli nové dôkazy podľa § 120 ods.4 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok podľa svojho § 1 upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovanie zákonov na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb.

V konaní bolo potrebné dôsledne a veľmi citlivo posudzovať nárok žalobcu z hľadiska dvoch
samostatných a rozdielnych konaní s osobitnou právnou úpravou, keď v konaní o prepustenie zo
služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v
trestnomkonaní, priprepustenízoslužobnéhopomerupostačípreukázanieporušenieslužobnejprísahy

alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechaním v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby (súd prvého stupňa správne poukazuje na
právny názor NS SR vo veci sp.zn. 6Sž 7/03, 1Sžo 152/2007 a 8Sžo 118/2008).Okrem iného z právneho názoru Najvyššieho súdu SR pri otázke viny z trestného činu vyplýva a
samozrejme sa to vzťahuje aj na priestupok, nezávisí totiž rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu
uvedeného v § 192 ods.1 písm.e/ zákona na otázke viny z trestného činu a tým aj z priestupku, čo nie

je samozrejme predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustenie žalobcu.

Vriešenejvecizhľadiskanáhradyškodyanemajetkovejujmyžalobcubolisúčasnevedenédvekonania:
trestné konanie alebo konanie o priestupku voči žalobcovi, ktorý nemá vplyv na priebeh samostatného
personálneho konania a žalovaný preto nie je povinný prerušiť a vyčkať z hľadiska svojich zákonných

povinností na ďalšie rozhodnutie o tejto otázke orgány na to príslušnými a povolanými (napr. najvyšší
súd vo svojom rozhodnutí sp.zn. 1Sžo 142/2009).

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra č. PKM 20/PK-2006 zo dňa 7.3.2006 a
personálneho rozkazu MV SR č. 738 zo dňa 22.12.2005 vo výške 698,19 €, keď bol uplatnený nárok
na náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia, bol žalobca neúspešný v konaní na Krajskom súde

v Bratislave vo veci sp.zn. 1S 192/2006, pretože nešlo o náhradu trov konania, ktorej súčasťou sú aj
trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané,
uvedené nezákonné rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, Úradu Inšpekčnej služby PZ a Odboru boja
proti korupcii.

Preto správne bola zamietnutá žaloba z hľadiska zisťovania príčinnej súvislosti s poukazom na vecnú
súvislosť príčin a následku a podľa ustálenej súdnej praxe, lebo podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
kauzálny nexus medzi nezákonným uznesením č. ČTS: Ú.-XX/KOK-XXXX zo dňa 14.12.2005 a škodou
vyčíslenou ako ušlá mzda, ktorá žalobcovi vznikla po prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ
SR a to rozhodnutím Ministra vnútra č. KN 20/PK-2006 zo dňa 7.3.2006.

EtickýkódexpríslušníkaPZSR,keďžalobcabolverejnýmčiniteľomamalvykonávaťsvojuprofesionálnu
činnosť svedomite, avšak porušil právomoc a konal spôsobom spochybňujúcim prísahu a česť
príslušníka policajného zboru, pričom tento dôvod stačí na prepustenie zo služobného pomeru
príslušníka PZ SR a toto rozhodnutie potom nemá žiadnu súvislosť ale so zastavením trestného stíhania,

keďže ide o iné a samostatné konanie, správanie sa podľa kódexu je extenzívne chápanie konania
príslušníka ako nepreukázanie viny v trestnom konaní.

Súd správne posúdil primeranosť nemajetkovej ujmy a priznal ešte ďalšiu sumu, t.j. 2 000 € spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 20.7.2010 do zaplatenia žalobcovi, lebo z

hľadiska trestného stíhania treba konštatovať, že žalobca bol a je bezúhonný, závažné následky, ktoré
však vznikli vo svojom súkromnom živote, keď došlo k zhoršeniu rodinnej situácie, ktorá sa skončila
rozvodom manželstva žalobcu v roku 2011, boli v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania a ak
ide o stratu zamestnania žalobcu, táto už podľa názoru súdu nebola v príčinnej súvislosti so začatím
trestného stíhania a ani s nezákonným rozhodnutím po prepustení zo služobného pomeru. Napokon

je treba reflektovať aj na prednes právneho zástupcu žalobcu v záverečnom návrhu na odvolacom
pojednávaní dňa 28.10.2013, pretože trestné stíhanie zasiahlo do cti aj rodiny žalobcu a z hľadiska
intenzity išlo o taký zásah, že napokon prišiel celkom o rodinu, žalobca nemôže sa s dieťaťom stretávať,
kedy je to potrebné pre zdravú výchovu rodiny a v neposlednom rade dôležitá bola aj dĺžka trestného
stíhania, keď trestné stíhanie bolo spôsobené vyvolať depresívne stavy u žalobcu a trvalo 3 a pol

roka. Takéto trvanie trestného stíhania viac ako 3 a pol roka, keď je vplyv spôsobilý vyvolať vznik
nemateriálnej ujmy, musí potom štát reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním
jednotlivca vznikla. Samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením a
výška nemajetkovej ujmy bola správne vykonaná úvahou súdu. Potreba odškodniť žalobcu za morálne
poškodenie jeho osoby v dôsledku viac ako 3 a pol ročného trestného stíhania, ktoré bolo neskôr

zastavené aj s výrazným negatívnym zhoršením spoločenského postavenia umožňovalo súdu priznať
ešte náhradu nemajetkove ujmy spolu 5 000 €, v druhom rozsudku v sume 2 000 € spolu s úrokmi z
omeškania.

Napokon je treba uviesť, že nebol preukázaný zákonný dôvod na odročenie pojednávania, keď žalovaný

žiadalztituluúčastinapojednávanínaOkresnomsúdevBratislave,abybolonakrajskomsúdeodročené
pojednávanie, lebo aj pre Ministerstvo vnútra SR platí, že kolízia pojednávania nie je dôvodom na
odročeniepojednávanianaodvolacomsúde,vopačnomprípadebyišlooúčelovéanepodstatnédôvodyodročovania pojednávaní, ktoré by bolo v rozpore s ustálenou súdnou praxou (§ 101 ods.2, § 214 ods.1
O.s.p.).

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v oboch výrokoch potvrdil ako vecne správny podľa § 219
ods.1 O.s.p.

So zreteľom na ust. § 224 ods.4 O.s.p., lebo súd prvého stupňa si vyhradil rozhodnutie o trovách konania
a to samostatným uznesením (o ktorých rozhodne až po právoplatnosti konania vo veci samej), nemohol

ani odvolací súd rozhodnúť o trovách odvolacieho konania podľa § 151 ods.3 a § 224 ods.1 O.s.p. z
dôvodu úspechu vo veci.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.