Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/318/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813219941
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813219941.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom
Bratislava,Košická56,IČO:35838825,zastúpenéhoJakubčák,advokátskakancelária,s.r.o.,sosídlom
Bratislava, Michalská 14, proti žalovaným 1/ L. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., Z. X/XXX, 2/ B. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom P., Z. X/XXX, do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na

ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Legionárov 5, IČO: 42 176 778, všetci zastúpení
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 4.237,02 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. apríla 2016,
č. k. 8C/9/2014-190, takto

r o z h o d o l :

Návrh Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Legionárov 5, IČO: 42 176 778 zo
dňa 15.07.2016 na pribratie do konania ako osobitný subjekt na strane žalovaných 1/, 2/ z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti a vo výroku o náhrade trov
konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 892,97 eur s
príslušenstvom podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v dôsledku späťvzatia žaloby. Žalobcovi vrátil súdny poplatok

vo výške 43,80 eur, ktorého vrátenie po právoplatnosti rozhodnutia vykoná Slovenská pošta, a.s. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných trovy právneho zastúpenia 1.188,95 eur, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo
zisteniam že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzavreli 23.05.2005 zmluvu,
na základe ktorej im bol poskytnutý úver 80.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 12,10 % ročne, poplatku

za poskytnutie úveru 1.600,- Sk, poplatku za správu úveru 50,- Sk mesačne, ktorý sa žalovaní
spolu s úrokom zaviazali vrátiť v pravidelných mesačných splátkach 1.203,- Sk, splatných vždy do
prvého dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky 01.06.2005 a poslednej 01.05.2015. Slovenská
sporiteľňa, a.s. 21.12.2010 uzavrela so žalobcom zmluvu, na základe ktorej previedla svoju pohľadávku
voči žalovaným na žalobcu. Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu listom adresovaným odporcom
17.02.2011 od zmluvy so žalovanými odstúpil, pričom ich vyzval na zaplatenie bližšie nešpecifikovanej

čiastky 4.365,59 eur. Konštatoval, že na právny vzťah účastníkov sa vzťahuje Obchodný zákonník a
zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi
bolo zrejmé, že vôľou právneho predchodcu žalobcu bolo poskytnúť za odplatu peňažné prostriedky
žalovaným, ktorých vôľou bolo takto poskytnuté peňažné prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú
odplatu vo forme úroku. Preto je zrejmé, že dojednania účastníkov obsahovali všetky nevyhnutné prvky
zmluvy o úvere, podľa ktorej sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech

peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť úroky. Preto v prípade účastníkov bola nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497Obchodného zákonníka. Bolo vylúčené posúdenie zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa
Občianskeho zákonníka, keďže peňažné prostriedky boli právnym predchodcom žalobcu poskytnuté na
základe predchádzajúcej žiadosti žalovaných so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala

v tom, že žalovaní žalobcovi za poskytnutie peňazí zaplatia úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania
mala zrejmý konsenzuálny a nie reálny charakter, ako tomu je v prípade zmluvy o pôžičke. Inak
povedané zmluvný vzťah medzi účastníkmi nebol založený tým, že navrhovateľ reálne odovzdal peniaze
odporcom, ale tým, že sa stretla vôľa účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie
zmluvy ako zmluvy o úvere, na ktorú sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva aj z nepochybného

úmyslu zákonodarcu posudzovať zmluvy týkajúce sa úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka,
ktorý v § 261 ods. 3 písm. d) a e) Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy týkajúce sa úverov a
rôznych iných peňažných vzťahov ako absolútne obchody. Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah
účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z obsahu
zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa netýka podnikateľskej činnosti žalovaných. Preto sa
na zmluvu použijú okrem ustanovení Obchodného zákonníka aj ustanovenia §§ 52 - 54 Občianskeho

zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V nadväznosti na to, že žalovaní a vedľajší účastník na strane
žalovaných posudzovali právny vzťah tak, akoby išlo o nie vzťah podľa Obchodného zákonníka, ale
podľa Občianskeho zákonníka, bolo nevyhnutné vyporiadať sa s otázkou, z akého dôvodu títo účastníci
vychádzajú z toho, že medzi navrhovateľom a odporcom ide o občianskoprávny a nie obchodnoprávny
vzťah, a z toho dôvodu treba posudzovať prípadné odstúpenie od zmluvy a premlčanie nároku podľa

ustanovení Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa
a odporcovia pri uzavretí zmluvy vychádzali z toho, že na ich vzťah ako absolútny obchod sa vzťahuje
Obchodný zákonník. Preto ako jediný dôvod toho, že žalovaní a vedľajší účastník sú toho názoru, že
na vzťah účastníkov sa vzťahuje Občiansky zákonník sa javí to, že zo zákona vyplývajúca aplikácia
Obchodného zákonníka je neprijateľná zmluvná podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. S

takýmto právnym názorom nemožno súhlasiť. Obchodný zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské
vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr. aj zmluvy o bežnom a vkladovom účte, resp. vzťahy
z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To, že spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa
Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak
záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania

najviac do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva. V tomto ustanovení zákonodarca
jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka. Nielen
preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré
vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania niektorých právnych inštitútov v ich úprave podľa
Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne niekedy je Obchodný zákonník pre spotrebiteľa

ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v každom prípade, v určení premlčacej doby
štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre
dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka
(napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku, keď Obchodný zákonníka určuje premlčaciu
dobu v trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní desiatich rokov). V tejto súvislosti sa súd

musel vyporiadať aj s argumentáciou, ktorá aplikáciu Občianskeho zákonníka namiesto Obchodného
zákonníka zdôvodňuje odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp.zn.
5MCdo/20/2009 a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní sp.zn. I. ÚS 402/2013.
Takýto argument nemožno považovať za správny, keďže rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní sp.zn. 5MCdo/20/2009 sa vzťahuje k zmluve o poskytovaní telekomunikačných

služieb, teda k zmluve, ktorú zo zákona nemožno považovať za absolútny obchod, teda v tomto
rozhodnutí sa neriešila otázka, či ide o absolútny obchod alebo nie, ale otázka, či je možná dohoda
o voľbe Obchodného zákonníka na spotrebiteľský vzťah, ktorý by bol inak, nebyť takejto dohody,
vzťahom, na ktorý by sa vzťahoval Občiansky zákonník. Obdobne nekorektné je i odkazovanie na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní sp.zn. I. ÚS 402/2013, keďže toto riešilo

to, či ústavný súd zistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu,
ktorý na obdobný vzťah ako v tomto prípade vzťahoval Občiansky zákonník, a nie Obchodný zákonník.
Je zrejmé, že Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí neriešil otázky, či je na obdobný vzťah potrebné
aplikovať Občiansky alebo Obchodný zákonník, ale riešil to, či aplikáciou Občianskeho zákonníka boli

porušené ústavné práva (teda nie právo vo forme zákona). To korešponduje s tým, že ústavný súd nie je
zásadneoprávnenýpreskúmavaťaposudzovaťprávnenázoryvšeobecnéhosúdu,ktoréhoprivýkladea
uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkovéhostavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Inak povedané ústavný súd neriešil to, či jej správna aplikácia Občianskeho

zákonníka na absolútny obchod, ale to, či takáto, či už správna alebo nesprávna, však riadne
zdôvodnená, úvaha vo forme súdneho rozhodnutia zakladá porušenie ústavného práva sťažovateľa. Je
zrejmé, že záver o tom, že na vzťah účastníkov sa vzťahuje nie Obchodný, ale Občiansky zákonník
nie je výsledkom normatívnej úvahy, teda úvahy, ktorá je výsledkom aplikácie zákonných noriem
účinných v čase uzavretia zmluvy, ale výsledkom použitia simplifikovaných symbolov ako „podnikateľské

právo“ (treba ním rozumieť Obchodný zákonník, ktorý okrem iného upravuje vzťahy družstevníkov, resp.
cestovný šek?). Nakoniec si však treba položiť praktickú otázku, keďže vo veľkej väčšine zmluvných
dokumentov o spotrebiteľských úveroch poskytovaných či už bankami alebo nebankovými subjektmi z
druhej polovice predchádzajúceho desaťročia nebadať to, že by ich autori vôbec uvažovali o aplikácii
Občianskeho zákonníka, a to otázku, či ich odkazy na Obchodný zákonník boli skutočne snahou o
aplikáciu krutého podnikateľského práva na úbohých spotrebiteľov alebo následkom uvedomenia si

toho, že v tom čase účinné zákonné ustanovenia, iné ako obchodnoprávne posúdenie takýchto vzťahov
nepripúšťali. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaní
akodlžníciuzavreli23.05.2005zmluvu,nazákladektorejimbolposkytnutýúver80.000,-Sk,priúrokovej
sadzbe 12,10 % ročne, poplatku za poskytnutie úveru 1.600,- Sk, poplatku za správu úveru 50,- Sk
mesačne, ktorý sa žalovaní spolu s úrokom zaviazali vrátiť v pravidelných mesačných splátkach 1.203,-

Sk, splatných vždy do prvého dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky 01.06.2005 a poslednej
01.05.2015. Slovenská sporiteľňa, a.s. 21.12.2010 uzavrela so žalobcom zmluvu, na základe ktorej
previedlasvojupohľadávkuvočižalovanýmnažalobcu.Žalobcaprostredníctvomsvojhozástupculistom
adresovaným odporcom 17.02.2011 od zmluvy s odporcami odstúpil, pričom ich vyzval na zaplatenie
bližšie nešpecifikovanej čiastky 4.365,59 eur. Žalobca si návrhom doručeným súdu 12.09.2013 proti

žalovaným spoločne a nerozdielne uplatnil zaplatenie 4.237,02 eur s úrokom v sadzbe 12,10 % ročne
z 3.907,87 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania v sadzbe 9% ročne z 3.907,87
od 18.12.2011 do zaplatenia, pričom z návrhu bolo zrejmé, že tvrdí uzavretie zmluvy a postúpenie
pohľadávky, ktorá mala byť v celkom rozsahu splatnú už 22.12.2010. Z návrhu vôbec nebolo zrejmé,
čím je tvorená uplatnená čiastka 4.237,02 eur, ako bola vypočítaná, aká časť tejto sumy má byť

vrátením poskytnutého úveru a aká časť má byť dohodnutým úrokom. Preto súd 10.03.2016 žalobcu
vyzval na doplnenie jeho návrhu spolu. Na túto výzvu žalobca reagoval novými skutkovými tvrdeniami
a čiastočným späťvzatím návrhu v podaní doručenom súdu 08.04.2016, pričom až z tohto podania
bolo zrejmé, že žalobca sa nedomáha istiny, ale zaplatenia súčtu 85 splátok úveru, ktoré boli pôvodne
splatné v období od 01.05.2008 do 01.05.2015, pričom všetky tieto splátky sa mali stať splatnými

najneskôr 01.04.2011. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ si svojím podaním doručeným súdu
08.04.2016 uplatňoval iné právo ako podaním doručeným súdu 12.09.2013. Zatiaľ, čo pôvodným, zjavne
neúplným, návrhom si uplatňoval zaplatenie žiadnym spôsobom nešpecifikovanej istiny (teda nie súčtu
splátok úveru), ktorá sa mala stať splatnou 22.12.2010, svojím podaním doručeným súdu 23.03.2016
si uplatnil zaplatenie dovtedy žiadnym spôsobom nespomenutých splátok úveru. Z uvedeného súd

dospel k záveru, že žalobca si svoje práva, ktoré vymedzil čiastočným späťvzatím návrhu, uplatnil až
podaním doručeným súdu 08.04.2016 a až toto jeho podanie treba posúdiť podľa § 402 Obchodného
zákonníka ako úkon za účelom uspokojenia jeho práva, ktorý spôsobuje prerušenie plynutia premlčacej
doby. Inak povedané podanie zjavne neúplného návrhu, ktorý je následne doplnený novými skutkovými
tvrdeniami a novým vymedzením žalobného návrhu, nemožno považovať za úkon, ktorý by podľa § 402

Obchodného zákonníka spôsobil to, že prestane plynúť premlčacia doba. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca prostredníctvom svojho zástupcu úkonom z 17.02.2011 od zmluvy so žalovanými
odstúpil a vyzval ich na zaplatenie celého dlhu. Preto najneskôr vo februári 2011 začala podľa § 391
ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť premlčacia doba v trvaní štyroch rokov podľa § 397 Obchodného
zákonníka, ktorá uplynula najneskôr vo februári 2015. Preto súd podľa § 388 ods. 1 Obchodného

zákonníka rozhodol tak, že návrh navrhovateľa na námietku premlčania odporcov zamietol. Vzhľadom
na zamietnutie návrhu súd o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku tak, že náhradu trov konania priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov,
ktorému vznikli trovy konania jeho právnym zastúpením 1.188,95 eur určené podľa vyhlášky č. 655/2004
Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvzneníneskoršíchpredpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to (i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia
podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky 151,05 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,04 eur; (ii)
tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k návrhu podľa §
13a ods. 1 písm. c) 151,05 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,04 eur; (iii) tarifná odmena zaúkon právnej služby vyjadrenie k námietke navrhovateľa o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva podľa
§ 13a ods. 5 v spojení s § 13a ods. 2 písm. b) 75,53 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,39
eur; (iv) tarifná odmena za úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa o neprípustnosti

vedľajšieho účastníctva podľa § 13a ods. 5 v spojení s § 13a ods. 2 písm. b) 75,53 eur a náhrada podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky 8,39 eur; (v) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej
podľa § 13a ods. 1 písm. c) 151,05 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,58 eur a (vi) tarifná
odmena za úkon účasť na pojednávaní podľa § 13 ods. 1 písm. d) 151,05 eur a náhrada podľa § 16
ods. 3 vyhlášky 8,58 eur, náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za osem začatých polhodín

strávených cestou motorovým vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť 8 x 14,30 eur, čo je 114,40 eur,
náhrada za cestu motorovým vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť vo výške 71,12 eur (náhrada za
použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 240 km = 43,92 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej
spotrebe benzínu 9,5 l x 240km/100km x priemerná cena benzínu vo výške 1,193 eur = 27,20 eur); k
tomu treba pripočítať daň z pridanej hodnoty z 990,79 eur 198,16 eur. Žalobca je povinný náhradu trov
konania zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

2.Protitomutorozsudku,atojehozamietajúcejzvyšnejčasti,podalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.
Navrholhozmeniťajehonávrhuvzmyslejehoúpravyvpodanízodňa07.04.2016vyhovieť,vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov konania nepriznať, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený

skutkový stav. Vytýkal súdu, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a odňatia možnosti konať pred súdom. Poukázal na to, že podaním zo dňa 12.04.2012
(správne si žalobca uplatnil svoj návrh žalobou zo dňa 12.09.2013) si voči žalovanému uplatnil nárok
na zaplatenie zo zmluvy o splátkovom úvere číslo 0372407733, na základe ktorej právny predchodca
žalobcu poskytol žalovaným 1/, 2/ úver vo výške 2.655,51 eur, pri úrokovej sadzbe 12,10 % p.a. V

podanej žalobe uviedol, že žalovaní 1/, 2/ sa zaviazali poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou
vždy k 01. dňu každého mesiaca, splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na termín
01.06.2005. (čl. 1 - Základné podmienky zmluvy o úvere). Nesúhlasil s odôvodnením napadnutého
rozsudku, že pôvodná žaloba je zjavne neúplná (následne z toho vyvodzuje súd, že vo veci bol podaný
akoby nový návrh a tento je premlčaný). Namietal, že v doterajšom znení súd prvej inštancie akúkoľvek

neúplnosť žaloby neuvádzal a ani nenaznačoval. Ak bol súd takého názoru, mal postupom podľa §
43 ods. 1 O.s.p. vyzvať účastníka na doplnenie, alebo opravu žaloby. Súd s ním riadne konal a v
konaní postupoval. V súvislosti s tým namietal i to, že pokiaľ by súd považoval späťvzatie žaloby za
súčasť uplatnenia nového práva , toto by pravdepodobne mal odmietnuť s tým, že takéto podanie by
malo byť predmetom nového pridelenia zákonnému sudcovi. Mal za to, že pôvodná žaloba bola úplná

a že v konaní došlo len k čiastočnému späťvzatiu pôvodnej žaloby, kedy si žalobca stále voči tomu
istému žalovanému uplatňuje nárok na zaplatenie z tej istej zmluvy. Ďalej dôvodil, že v zmysle ust.
O.s.p. prípadné právne posúdenie žalobcom nie je vo veci podstatné (a povinné), resp. jeho absencia,
či neskôr súdom tvrdená nesprávnosť nemá žiaden vplyv na podanú žalobu, či uplatnený nárok a na
jeho prípadne premlčanie. Napadnuté rozhodnutie označil za výnimočné a v rozpore s opakovanou

rozhodovacou činnosťou súdov Slovenskej republiky s poukazom na množstvo rozsudkov okresných
súdov v Slovenskej republike. Ďalej poukázal na to, že vo svojom podaní zo dňa 07.04.2016 priamo
súd požiadal o tom, aby mu v rámci predvídateľnosti súdneho rozhodovania oznámil, kedy by súd
považoval za potrebné, resp. vhodné doložiť doklad, alebo vysvetlenie, či dôkaz zo strany žalobcu. Zo
strany súdu nebol o nič požiadaný. Osobitne nenamietal tú skutočnosť, že v priebehu konania ho súd

vôbec neoboznámil 1) so svojou úvahou o neúplnosti pôvodnej žaloby, 2) o tom, že podanie zo dňa
07.09.2016 považuje za uplatnenie nového práva, 3) o tom, že podanie zo dňa 07.04.2016 považuje
za uplatnenie premlčaného práva, čím súd prvej inštancie opomenul aplikáciu § 118 ods. 2 O.s.p., čím
mu bola odňatá možnosť v priebehu konania zaujať postoj s touto úvahou súdu, navrhnúť a podložiť
relevantné dôkazy a konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu. Opomenutím

aplikácie ust. § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, a
to konkrétne možnosti žalobcu reagovať na úvahu súdu prvej inštancie o neúplnosti žaloby, o uplatnení
nového (iného) práva a o premlčaní uplatneného práva. Uvedeným postupom bolo porušené jeho právo
na spravodlivý proces. V tomto smere poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy, Nález NS SR sp. zn. 4/94, sp.
zn. I. ÚS 26/94. Tiež namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s poukazom na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu.

3. Žalovaní 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Za primárny dôvod pre zamietnutie žalovaného nároku však naďalej považujúabsenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, na čo poukazovali v priebehu právoplatného konania.
Súčasne mali za to, že predmetný spotrebiteľský vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu (bankou)
a žalovanými 1/, 2/ sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a nie je namieste aplikácia

Obchodného zákonníka. V tomto smere zotrvali z opatrnosti aj na vznesenej námietke premlčania,
nakoľko odstúpením od zmluvy zo dňa 17.02.2011 zanikli predmetná úverová zmluva od počiatku (§
48 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a nárok žalobcu uplatnený žalobou doručenou súdu dňa 12.09.2013
sa premlčal uplynutím 2-ročnej premlčacej doby (§ 107 Občianskeho zákonníka). V podanom odvolaní
zo dňa 15.07.2016 Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Legionárov 5, IČO:

42176778 podalo návrh, aby ho súd pribral do konania na strane žalovaných ako osobitý subjekt podľa
§ 95 ods. 1 CSP.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zák. č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené z nasledovných dôvodov:

5. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď
dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

6. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú
zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v

jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného
ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.

7. Odvolací súd v prvom rade rozhodol o návrhu Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, so sídlom
Prešov, Legionárov 5, IČO: 42176778.

8. Podľa § 95 ods. 1 CSP na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán
verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv a slobôd, alebo právnickú
osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na
ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.

9. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 95 ods. 1 CSP môže súd aj bez návrh pribrať do konania
právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podmienkou
takéhoto pribratia je však skutočnosť, že strana, na ktorej má takýto osobitný subjekt vystupovať s
pribratím súhlasí.

10. Návrhu Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS zo dňa 15.07.2016 na pribratie do konania ako
osobitný subjekt na strane žalovanej nebolo možné vyhovieť, pretože v zmysle § 95 ods. 1 CSP nebol
doložený súhlasom žalovanej strany, preto súd návrh uvedeného občianskeho združenia zamietol.

11. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že jednak na
právny vzťah účastníkov sa vzťahuje Obchodný zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úverochaokremustanoveníObchodnéhozákonníkaajustanovenia§52-§54Obč.zákonníkaajednak,
že zjavne neúplný žalobný návrh, ktorý bol následne doplnený novými skutkovými tvrdeniami a novým
vymedzením žalobného návrhu spôsobil premlčanie uplatneného nároku podľa Obchodného zákonníka.

12. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.09.2013 sa žalobca
proti žalovaným domáhal zaplatenia sumy 4237,02 eur, úroku vo výške 12,10% p.a. z istiny 3907,87 eur

od 22.12.2010 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 9% p.a. z istiny 3907,87 eur od 18.02.2011 do
zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
zo dňa 21.12.2010 žalobca nadobudol pohľadávku od veriteľa Slovenská sporiteľňa a.s. Bratislava.
Postupca a žalovaní 1/, 2/ uzatvorili dňa 23.05.2005 zmluvu o splátkovom úvere číslo 0372407733, nazáklade ktorej postupca poskytol žalovaným 1/, 2/ úver vo výške 2.655,51 eur, pri úrokovej sadzbe
12,10 % p.a. Žalovaní 1/, 2/ sa zaviazali poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 1. dňu toho
ktorého mesiaca. Podmienky čerpania úveru, spôsob, výška, termíny splácania úveru, zabezpečenie

úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti boli dojednané v zmluve o úvere. Žalovaní 1/, 2/ svoj
záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere neplnili, preto právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku
vzniknutúzozmluvyoúverenažalobcu.Napredžalobnúkomunikáciusdlžníkmismerujúcukvymoženiu
pohľadávok splnomocnil žalobca spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o. Bratislava. V nadväznosti na to,
spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o. zaslala dlžníkom list „Výzva na zaplatenie“ zo dňa 17.02.2011, v ktorom

poskytla informáciu o aktuálnom zostatku záväzku, ako aj o tom, že záväzok vyplývajúci zo zmluvy
o úvere sa stal splatným. Písomným podaním zo dňa 07.04.2016 došlo k zmene pôvodnej žaloby
tak, že žalobca sa proti žalovaným 1/, 2/ domáhal zaplatenia sumy 3394,05 eur, úroku z omeškania
vo výške 9% zo sumy 3394,05 eur od 01.04.2011 do zaplatenia, náhrady trov konania a v časti
istiny vo výške 842,97 eur, v časti úroku vo výške 12,10 % p.a. z istiny 3907,87 eur od 22.12.2010
do zaplatenia, v časti úroku zo meškania vo výške 9% p.a. z istiny 3907,87 eur od 22.12.2010 do

31.03.2010, zo sumy 513,82 eur od 01.04.2011 do zaplatenia vzal žalobu späť. Uviedol, že pokiaľ bola
žaloba súdu doručená dňa 25.04.2012 (správne 12.09.2013), 4-ročná premlčacia doba začala plynúť
tak, že splátky splatné v období od 01.05.2008 do 01.05.2015 (celkom 85 splátok po 39,93 eur, pôvodne
1203 Sk), nemôžu byť premlčané. Z uvedeného je zrejmé, že žalobou sa žalobca proti žalovaným
domáha zaplatenia peňažného plnenia na základe opísaných rozhodných skutkových okolností, z

ktorých vyvodzuje uplatnený nárok. Z podania žalobcu zo dňa 07.04.2016 vyplýva, že žalobca ním
zmenil pôvodne uplatnený petit v žalobe, pričom k zmene skutkových okolností pôvodne uvedených v
žalobe nedošlo. Z vyššie uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že k zmene žaloby došlo
na základe uvedeného podania žalobcu len v časti istiny, úroku a úroku z omeškania, o ktoré žalobca
zúžil svoju pôvodnú žalobu. Odvolací súd preto nesúhlasí s právnym posúdením námietky premlčania

súdom prvej inštancie. Za nesprávny považuje aj právny záver súdu prvej inštancie, že na daný právny
vzťah je potrebné aplikovať Obchodný zákonník.

14. Odvolací súd predovšetkým nespochybňuje tvrdenia súdu prvej inštancie, že úver je tzv. absolútnym
obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov

úverovej zmluvy. Súčasne však z obsahu spisu vyplýva, že zmluvný vzťah vznikol za účinnosti zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 30.06.2006. Vychádzajúc z ust. §
2 písm. b) cit. zák. zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. V preskúmavanej veci je nepochybné,

že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že dlžník nepoužil predmet plnenia na podnikanie, pričom
navrhovateľ je podnikateľom a predmet konania sa jednoznačne týka jeho podnikateľskej činnosti.
Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom
a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Je to vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda typický občianskoprávny vzťah.

Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy, a preto je plne
súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach, teda Občiansky
zákonník a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku. Vychádzajúc aj z judikatúry
súdneho dvora je spotrebiteľ pri uzatvorení zmluvy v nevýhodnejšom postavení, a to jednak z dôvodu

sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti. Uvedené závery a názory akceptoval aj
Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19.06.2013, č.k. I. ÚS 402/2013-10. V súlade so zásadou,
že pokiaľ súd rieši právnu otázku tú istú, alebo analogickú, ktorá už bola právoplatne vyriešená, je v
súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov
takéto rozhodnutie rešpektovať. Odvolací súd poukazuje na súčasnú súdnu prax, ktorá zastáva názor,

že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ust. § 100 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka (v duálnom režime tak podľa Obchodného, ako aj Občianskeho zákonníka), ktoré by mohlo
byť pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Aplikáciu občianskoprávnej premlčacej
doby v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný
súd SR, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery (uznesenie zo dňa

19.06.2013 sp. zn. I. ÚS 402/2013). Aj v zmysle novelizácie ust. § 52 ods. 2 Obč. zákonníka, na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Odvolací súd zároveň poukazuje
na novelu zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vykonanú zák. č 102/2014 Z.z. s účinnosťouod 01.05.2014 v čl. VIII., podľa ktorej v zmysle § 5b orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré

bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo povedané,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä
súdom (ex offo) skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom
k tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť
prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase

svojho rozhodovania. Odvolací súd teda konštatuje, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými
na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 23.05.2005 je potrebné posudzovať ako spotrebiteľský
vzťah. Všeobecná premlčacia doba je podľa § 397 Obchodného zákonníka 4-ročná a podľa § 101 Obč.
zák. je 3-ročná. Z uvedeného je zrejmé, že postavenie spotrebiteľa ako dlžníka je podľa Obchodného
zákonníka nevýhodnejšie, pretože musí čeliť dlhšiemu obdobiu neistoty, v ktorej môže veriteľ súdne
uplatniť svoj nárok. Právna úprava chrániaca spotrebiteľa preto odôvodňuje aplikáciu ustanovenia,

ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie, a to ust. § 101 Obč. zákonníka. Otázkou účinnosti ust. § 5b
zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.
3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015, pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy" je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou.

OdvolacísúdvychádzajúcajzvyššieuvedenéhonázoruNajvyššiehosúduSRvyslovenéhovuvedenom
rozhodnutí mal za to, že pokiaľ súd prvej inštancie premlčaciu dobu posudzoval podľa Obchodného
zákonníka, nepostupoval správne.

15. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho názoru, že nárok žalobcu je v zmysle Obchodného

zákonníka premlčaný, vôbec sa nezaoberal námietkou žalovaných ohľadne absencie aktívnej
legitimácie žalobcu a nevyporiadal sa s námietkou žalovaných, že zmluva o postúpení pohľadávky zo
dňa 21.12.2010 je neplatný právny úkon v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej výrokovej

časti vo výroku o náhrade trov podľa § 389 ods. 1 písm. b), c), § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude na daný právny vzťah aplikovať Občiansky zákonník,
dôsledne sa vyporiada s uplatnenou námietkou premlčania žiadaného nároku žalobcu. V tejto súvislosti

ustáli, z akých konkrétnych splátok pozostáva žalovaná istina a posúdi aktívnu legitimáciu žalobcu v
tomto konaní z pohľadu toho, či vo vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom došlo k
platnému postúpeniu bankovej pohľadávky.

18. Vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods.

2 CSP).

19. O náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí (§ 396 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).