Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. apríl 2016

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/9/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813219941
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2016:3813219941.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD v právnej veci navrhovateľa:
GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO 35 838 825, zastúpený Jakubčák,
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava IČO: 47 255 706, proti odporcom: 1/
L. B., narodený XX.X.XXXX a 2/ B. B., narodená XX.XX.XXXX, obaja bytom Z. X/XXX, P., za účasti
vedľajšieho účastník na strane odporcov Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176
778, Legionárov 5, Prešov, všetci zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Cifrom so sídlom ul. J. Kráľa 5/
A, Lučenec, o zaplatenie 4.237,02 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie sa sčasti o zaplatenie 842,97 eur s príslušenstvom z a s t a v u j e .
Navrhovateľovi sa v r a c i a súdny poplatok 43,80 eur, ktorého vrátenie po právoplatnosti rozhodnutia
vykoná Slovenská pošta, a.s.
V prevyšujúcej časti sa návrh z a m i e t a .
Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov trovy právneho
zastúpenia 1.188,95 eur, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Odporcovi 1/ a odporkyni 2/ sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu 12.9.2013 domáhal proti odporcom spoločne a nerozdielne
zaplatenia 4.237,02 eur s úrokom v sadzbe 12,10 % ročne z 3.907,87 eur od 22.12.2010 do zaplatenia
a s úrokom z omeškania v sadzbe 9% ročne z 3.907,87 od 18.12.2011 do zaplatenia a náhrady trov
konania, pričom tvrdil, že jeho právny predchodca, ktorý na neho pohľadávku proti odporcom previedol
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, s odporcami uzavrel zmluvu, na základe ktorej im poskytol
peňažné prostriedky, ktoré odporcovia dohodnutým spôsobom nevrátili, pričom si uplatňoval bližšie
nešpecifikovanú istinu 3.907,87 eur, ktorá sa mala stať splatnou 22.12.2010. Podaním doručeným súdu
8.4.2016 zobral navrhovateľ návrh sčasti o zaplatenie 842,97 eur s príslušenstvom späť, pričom z jeho
podania je zrejmé, že sa domáha zaplatenia 85 splátok úveru, ktoré boli pôvodne splatné v období od
1.5.2008 do 1.5.2015, pričom všetky tieto splátky sa mali stať splatnými najneskôr 1.4.2011. Vzhľadom
na toto podanie navrhovateľa súd podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sčasti o zaplatenie
842,97 eur s príslušenstvom zastavil a podľa § 11 ods. 3 prvá veta zákona o súdnych poplatkoch rozhodol
o vrátení časti súdneho poplatku 43,80 eur, čo je rozdiel medzi súdnym poplatkom za pôvodný návrh
254,- eur a súdnym poplatkom z návrhu po čiastočnom späťvzatí 203,50 eur, od čoho bolo podľa § 11
ods. 4 prvá veta zákona o súdnych poplatkoch odpočítaných 6,70 eur.
Do konania na stranu odporcov vstúpil podaním doručeným súdu 7.10.2013 vedľajší účastník, ktorý
sa k doručenému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu 13.6.2014. Odporca 1/ sa k doručenému
návrhu vyjadril prostredníctvom rovnakého advokáta ako vedľajší účastník podaním doručeným súdu
23.6.2016. V ďalšom konaní sa advokátom vedľajšieho účastníka dala zastúpiť i odporkyňa 2/.

Odporcovia a vedľajší účastník žiadali návrh zamietnuť, keďže zmluvu uzavretú medzi účastníkmi treba
považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej mieru
nákladov. Ďalej namietali premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku. Nakoniec tvrdili, že v návrhu
uplatnená pohľadávka nebola na navrhovateľa prevedená zmluvou o postúpení pohľadávky, keďže táto
zmluva je neplatná.
Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, a to plnomocenstvo (čl. 6), výzva s odstúpením (čl. 8
- 9), zmluva o splátkovom úvere (čl. 10 - 11), oznámenie o postúpení pohľadávok (čl. 13 - 16), zmluva o
postúpení pohľadávok (čl. 14 - 34). Z vykonaného dokazovania s ohľadom na to, čo v priebehu konania
tvrdili účastníci konania, boli zistené nasledovné skutočnosti:
Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a odporcovia ako dlžníci uzavreli 23.5.2005 zmluvu, na základe
ktorej im bol poskytnutý úver 80.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 12,10 % ročne, poplatku za poskytnutie
úveru 1.600,- Sk, poplatku za správu úveru 50,- Sk mesačne, ktorý sa odporcovia spolu s úrokom
zaviazali vrátiť v pravidelných mesačných splátkach 1.203,- Sk, splatných vždy do prvého dňa mesiaca,
a to pri splatnosti prvej splátky 1.6.2005 a poslednej 1.5.2015. Slovenská sporiteľňa, a.s. 21.12.2010
uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej previedla svoju pohľadávku voči odporcom na
navrhovateľa. Navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu listom adresovaným odporcom 17.2.2011
od zmluvy s odporcami odstúpil, pričom ich vyzval na zaplatenie bližšie nešpecifikovanej čiastky 4.365,59
eur.
Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy ... zo zmluvy o úvere (§ 497).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 344 Obchodného zákonníka od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva
alebo tento alebo iný zákon.
Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto
zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe
nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.
Podľa § 402 Obchodného zákonníka premlčacia doba prestáva plynúť, keď veriteľ za účelom
uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa považuje podľa predpisu
upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.
Na právny vzťah účastníkov sa vzťahuje Obchodný zákonník a zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi bolo zrejmé, že vôľou právneho predchodcu
navrhovateľa bolo poskytnúť za odplatu peňažné prostriedky odporcom, ktorých vôľou bolo takto
poskytnuté peňažné prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú odplatu vo forme úroku. Preto je
zrejmé, že dojednania účastníkov obsahovali všetky nevyhnutné prvky zmluvy o úvere, podľa ktorej sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy
a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Preto v prípade účastníkov
bola nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Bolo vylúčené
posúdenie zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže
peňažné prostriedky boli právnym predchodcom navrhovateľa poskytnuté na základe predchádzajúcej
žiadosti odporcov so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že odporcovia
navrhovateľovi za poskytnutie peňazí zaplatia úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania mala zrejmý
konsenzuálny a nie reálny charakter, ako tomu je v prípade zmluvy o pôžičke. Inak povedané zmluvný
vzťah medzi účastníkmi nebol založený tým, že navrhovateľ reálne odovzdal peniaze odporcom, ale
tým, že sa stretla vôľa účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie zmluvy ako zmluvy
o úvere, na ktorú sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu
posudzovať zmluvy týkajúce sa úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3
písm. d) a e) Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných
vzťahov ako absolútne obchody.

Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom spotrebiteľský úver nemožno považovať za samostatný zmluvný
typ, čo vyplýva z § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého
spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z toho
ustanovenia je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch nekonštituuje vo svojich ustanoveniach
osobitný zmluvný typ spotrebiteľského úveru, ale vytvára právny rámec pre všetky zmluvné typy, či už
podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, ktorých podstatou je dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov v akejkoľvek právnej forme. Pod právnou formou podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch možno rozumieť len niektorý, či už v zákone výslovne upravený zmluvný
typ alebo medzi účastníkmi nepomenovanou zmluvou vytvorený vzťah, ktorého podstatou je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov.
Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa netýka podnikateľskej činnosti odporcov.
Preto sa na zmluvu použijú okrem ustanovení Obchodného zákonníka aj ustanovenia §§ 52 - 54
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V nadväznosti na to, že odporcovia a vedľajší
účastník na strane odporcov posudzovali právny vzťah tak, akoby išlo o nie vzťah podľa Obchodného
zákonníka, ale podľa Občianskeho zákonníka, bolo nevyhnutné vyporiadať sa s otázkou, z akého
dôvodu títo účastníci vychádzajú z toho, že medzi navrhovateľom a odporcom ide o občianskoprávny
a nie obchodnoprávny vzťah, a z toho dôvodu treba posudzovať prípadné odstúpenie od zmluvy a
premlčanie nároku podľa ustanovení Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že právny
predchodca navrhovateľa a odporcovia pri uzavretí zmluvy vychádzali z toho, že na ich vzťah ako
absolútny obchod sa vzťahuje Obchodný zákonník. Preto ako jediný dôvod toho, že odporcovia a
vedľajší účastník sú toho názoru, že na vzťah účastníkov sa vzťahuje Občiansky zákonník sa javí to,
že zo zákona vyplývajúca aplikácia Obchodného zákonníka je neprijateľná zmluvná podmienku podľa
§ 53 Občianskeho zákonníka. S takýmto právnym názorom nemožno súhlasiť. Obchodný zákonník
konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr. aj zmluvy o bežnom
a vkladovom účte, resp. vzťahy z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To, že spotrebiteľskú
zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé zo znenia § 369 ods. 3 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ,
možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských vzťahov i v rámci
Obchodného zákonníka. Nielen preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti Obchodného
zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania niektorých
právnych inštitútov v ich úprave podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne niekedy
je Obchodný zákonník pre spotrebiteľa ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v každom
prípade, v určení premlčacej doby štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa
Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného
zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku,
keď Obchodný zákonníka určuje premlčaciu dobu v trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní
desiatich rokov).
V tejto súvislosti sa súd musel vyporiadať aj s argumentáciou, ktorá aplikáciu Občianskeho zákonníka
namiesto Obchodného zákonníka zdôvodňuje odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní sp.zn. 5MCdo/20/2009 a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v
konaní sp.zn. I. ÚS 402/2013. Takýto argument nemožno považovať za správny, keďže rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp.zn. 5MCdo/20/2009 sa vzťahuje k zmluve o
poskytovaní telekomunikačných služieb, teda k zmluve, ktorú zo zákona nemožno považovať za
absolútny obchod, teda v tomto rozhodnutí sa neriešila otázka, či ide o absolútny obchod alebo nie, ale
otázka, či je možná dohoda o voľbe Obchodného zákonníka na spotrebiteľský vzťah, ktorý by bol inak,
nebyť takejto dohody, vzťahom, na ktorý by sa vzťahoval Občiansky zákonník. Obdobne nekorektné je
i odkazovanie na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní sp.zn. I. ÚS 402/2013,
keďže toto riešilo to, či ústavný súd zistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu, ktorý na obdobný vzťah ako v tomto prípade vzťahoval Občiansky zákonník, a nie
Obchodný zákonník. Je zrejmé, že Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí neriešil otázky, či je na obdobný
vzťah potrebné aplikovať Občiansky alebo Obchodný zákonník, ale riešil to, či aplikáciou Občianskeho
zákonníka boli porušené ústavné práva (teda nie právo vo forme zákona). To korešponduje s tým, že
ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Inak povedané ústavný súd neriešil to, či jej správna
aplikácia Občianskeho zákonníka na absolútny obchod, ale to, či takáto, či už správna alebo nesprávna,
však riadne zdôvodnená, úvaha vo forme súdneho rozhodnutia zakladá porušenie ústavného práva
sťažovateľa.
Je zrejmé, že záver o tom, že na vzťah účastníkov sa vzťahuje nie Obchodný, ale Občiansky zákonník
nie je výsledkom normatívnej úvahy, teda úvahy, ktorá je výsledkom aplikácie zákonných noriem
účinných v čase uzavretia zmluvy, ale výsledkom použitia simplifikovaných symbolov ako „podnikateľské
právo“ (treba ním rozumieť Obchodný zákonník, ktorý okrem iného upravuje vzťahy družstevníkov, resp.
cestovný šek?). Nakoniec si však treba položiť praktickú otázku, keďže vo veľkej väčšine zmluvných
dokumentov o spotrebiteľských úveroch poskytovaných či už bankami alebo nebankovými subjektmi z
druhej polovice predchádzajúceho desaťročia nebadať to, že by ich autori vôbec uvažovali o aplikácii
Občianskeho zákonníka, a to otázku, či ich odkazy na Obchodný zákonník boli skutočne snahou o
aplikáciu krutého podnikateľského práva na úbohých spotrebiteľov alebo následkom uvedomenia si
toho, že v tom čase účinné zákonné ustanovenia, iné ako obchodnoprávne posúdenie takýchto vzťahov
nepripúšťali.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a odporcovia ako dlžníci
uzavreli 23.5.2005 zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver 80.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe
12,10 % ročne, poplatku za poskytnutie úveru 1.600,- Sk, poplatku za správu úveru 50,- Sk mesačne,
ktorý sa odporcova spolu s úrokom zaviazali vrátiť v pravidelných mesačných splátkach 1.203,- Sk,
splatných vždy do prvého dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky 1.6.2005 a poslednej 1.5.2015.
Slovenská sporiteľňa, a.s. 21.12.2010 uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej previedla
svoju pohľadávku voči odporcom na navrhovateľa. Navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu listom
adresovaným odporcom 17.2.2011 od zmluvy s odporcami odstúpil, pričom ich vyzval na zaplatenie
bližšie nešpecifikovanej čiastky 4.365,59 eur.
Navrhovateľ si návrhom doručeným súdu 12.9.2013 proti odporcom spoločne a nerozdielne uplatnil
zaplatenie 4.237,02 eur s úrokom v sadzbe 12,10 % ročne z 3.907,87 eur od 22.12.2010 do zaplatenia
a s úrokom z omeškania v sadzbe 9% ročne z 3.907,87 od 18.12.2011 do zaplatenia, pričom z
návrhu bolo zrejmé, že tvrdí uzavretie zmluvy a postúpenie pohľadávky, ktorá mala byť v celkom
rozsahu splatnú už 22.12.2010. Z návrhu vôbec nebolo zrejmé, čím je tvorená uplatnená čiastka
4.237,02 eur, ako bola vypočítaná, aká časť tejto sumy má byť vrátením poskytnutého úveru a aká
časť má byť dohodnutým úrokom. Preto súd 10.3.2016 navrhovateľa vyzval na doplnenie jeho návrhu
spolu. Na túto výzvu navrhovateľ reagoval novými skutkovými tvrdeniami a čiastočným späťvzatím
návrhu v podaní doručenom súdu 8.4.2016, pričom až z tohto podania bolo zrejmé, že navrhovateľ sa
nedomáha istiny, ale zaplatenia súčtu 85 splátok úveru, ktoré boli pôvodne splatné v období od 1.5.2008
do 1.5.2015, pričom všetky tieto splátky sa mali stať splatnými najneskôr 1.4.2011. Z uvedeného
je zrejmé, že navrhovateľ si svojím podaním doručeným súdu 8.4.2016 uplatňoval iné právo ako
podaním doručeným súdu 12.9.2013. Zatiaľ, čo pôvodným, zjavne neúplným, návrhom si uplatňoval
zaplatenie žiadnym spôsobom nešpecifikovanej istiny (teda nie súčtu splátok úveru), ktorá sa mala
stať splatnou 22.12.2010, svojím podaním doručeným súdu 23.3.2016 si uplatnil zaplatenie dovtedy
žiadnym spôsobom nespomenutých splátok úveru. Z uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľ
si svoje práva, ktoré vymedzil čiastočným späťvzatím návrhu, uplatnil až podaním doručeným súdu
8.4.2016 a až toto jeho podanie treba posúdiť podľa § 402 Obchodného zákonníka ako úkon za
účelom uspokojenia jeho práva, ktorý spôsobuje prerušenie plynutia premlčacej doby. Inak povedané
podanie zjavne neúplného návrhu, ktorý je následne doplnený novými skutkovými tvrdeniami a novým
vymedzením žalobného návrhu, nemožno považovať za úkon, ktorý by podľa § 402 Obchodného
zákonníka spôsobil to, že prestane plynúť premlčacia doba. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu úkonom z 17.2.2011 od zmluvy s odporcami odstúpil
a vyzval ich na zaplatenie celého dlhu. Preto najneskôr vo februári 2011 začala podľa § 391 ods.
1 Obchodného zákonníka plynúť premlčacia doba v trvaní štyroch rokov podľa § 397 Obchodného
zákonníka, ktorá uplynula najneskôr vo februári 2015. Preto súd podľa § 388 ods. 1 Obchodného
zákonníka rozhodol tak, že návrh navrhovateľa na námietku premlčania odporcov zamietol.
Vzhľadom na zamietnutie návrhu súd o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov konania priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane
odporcov, ktorému vznikli trovy konania jeho právnym zastúpením 1.188,95 eur určené podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to (i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a prevzatie
zastúpenia podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky 151,05 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,04
eur; (ii) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k návrhu
podľa § 13a ods. 1 písm. c) 151,05 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,04 eur; (iii) tarifná odmena
za úkon právnej služby vyjadrenie k námietke navrhovateľa o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva
podľa § 13a ods. 5 v spojení s § 13a ods. 2 písm. b) 75,53 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,39
eur; (iv) tarifná odmena za úkon právnej služby vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa o neprípustnosti
vedľajšieho účastníctva podľa § 13a ods. 5 v spojení s § 13a ods. 2 písm. b) 75,53 eur a náhrada podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky 8,39 eur; (v) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci
samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) 151,05 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky 8,58 eur a (vi)
tarifná odmena za úkon účasť na pojednávaní podľa § 13 ods. 1 písm. d) 151,05 eur a náhrada podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky 8,58 eur, náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za osem začatých
polhodín strávených cestou motorovým vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť 8 x 14,30 eur, čo je
114,40 eur, náhrada za cestu motorovým vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť vo výške 71,12 eur
(náhrada za použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 240 km = 43,92 eur a náhrada za pohonné hmoty
pri priemernej spotrebe benzínu 9,5 l x 240km/100km x priemerná cena benzínu vo výške 1,193 eur
= 27,20 eur); k tomu treba pripočítať daň z pridanej hodnoty z 990,79 eur 198,16 eur. Navrhovateľ je
povinný náhradu trov konania zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka podľa § 149 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.
Súd nepriznal náhradu trov konania odporcom, keďže odporcom vznikli trovy konania ich právnym
zastúpením, a to rovnakým advokátom, ktorým bol zastúpený aj vedľajší účastník. Takéto právne
zastúpenie považoval súd za neúčelné, keďže odporcovia boli oprávnení vzniesť rovnaké námietky ako
vedľajší účastník, pričom námietky vznesené vedľajším účastníkom len zopakovali.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.