Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. marec 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/186/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7194899922
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7194899922.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ U., bývajúcej v S., 2/ H., bývajúceho v
S., 3/ H., bývajúceho v S., 4/ U., bývajúceho v S., 5/ B. bývajúcej v S., 6/ B., bývajúceho v S., 7/ Q.,
bývajúcej v S. 8/ U. bývajúcej v S., 9/ S., bývajúcej v S. 10/ Q., bývajúcej v S., 11/ Q., bývajúceho v
P. 12/ X., bývajúceho v S., 13/ Q., bývajúcej v S., 14/ U. bývajúcej v S., 15/ Q. bývajúcej v S. 16/ U.,
bývajúcej v S., 17/ O., bývajúceho v S., 18/ U., bývajúcej v S., 19/ B., bývajúcej v S., 20/ O., bývajúcej

v S., 21/ Q. bývajúcej v S. 22a/ Q. bývajúceho v S., 22b/ Q. bývajúcej v S., 22c/ Q. rod. Q. bývajúcej v
S., všetci zastúpení JUDr. Máriom Hollerom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova č. 16, proti
žalovaným 1/ Telovýchovnej jednote VSŽ Košice, so sídlom v Košiciach, Mestsky park č. 13, zastúpenej
JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Šoltésovej č. 5, 2/ Mestu Košice, Trieda
SNP č. 48/A, Košice, 3/ TJ ŠPORTVÝROBA KOŠICE, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova č.
104, zastúpenej doc. JUDr. Jozefom Sotolářom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Južná trieda č. 1, o

odstránenie neoprávnenej stavby a zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 15 C 806/1994, o dovolaní žalobcov 1/ až 22c/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
z 20. októbra 2010, sp. zn. 5 Co 334/2009, takto

r o z h o d o l :

1. Dovolanie o d m i e t a v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20.
októbra 2010, sp. zn. 5 Co 334/2009, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice I zo 7. mája 2009,

č. k. 15 C 806/1994-428 v jeho zamietajúcich výrokoch potvrdený.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 20. októbra 2010, sp. zn. 5
Co 334/2009 z r u š u j e vo výroku, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice I zo 7. mája 2009, č.
k. 15 C 806/1994-428 v jeho výroku o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena v prospech
žalovaného 2/ k pozemku zapísaného v pzkn. vložke č. XXXX, kat. úz. S. parc. č. XXXXX/X, o výmere

1096 m2 zmenený tak, že žalobu zamietol. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom zo 7. mája 2009, č. k. 15 C 806/1994-428 rozhodol, že sa zriaďuje
časovo neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného 2/ k pozemku pôvodne zapísanému
v pozemnoknižnej vložke č. XXXX, kat. územie S., parc. č. XXXXX/X, o výmere 1096 m2, ktorému
zodpovedá právo vlastníka stavby, zastavaná plocha stavba č. XXXX, žalovaného 2/ (mesto Košice),

na ktorom je táto postavená, nerušene užívať časť pozemku, označeného ako diel č. 115 o výmere
181 m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely súboru CKN č. XXXX/XX vo výmere 183 m2, ktorý
diel je vyznačený v geometrickom pláne č. 59/08, ako súčasti znaleckého posudku H., znalca z odboru
geodézia a kartografia, č. posudku 4/2009, v znení došlom súdu dňa 9.4.2009, overeného Správou
katastra Košice, zo dňa 22.1.2009, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku. Na samostatné
konanie vylúčil súd prvého stupňa časť žaloby o náhrade za zriadenie vecného bremena. V prevyšujúcej

časti žalobu vo vzťahu k žalovanému 2/ zamietol. Vo vzťahu k žalovanému 1/ a 3/ žalobu zamietol vcelom rozsahu a rozhodnutie o trovách konania a o trovách štátu si vymienil až po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov 1/ až 22c/ a na odvolanie žalovaného 2/ rozsudkom z
20. októbra 2010, č. k. 5 Co 334/2009-500, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v časti výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti žalobu vo vzťahu žalobcov a žalovaného 2/ zamietol, ako aj vo výroku, ktorým
žalobu zamietol v celom rozsahu vo vzťahu žalobcov k žalovaným 1/ a 3/. Napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil v časti výroku o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena v prospech

žalovaného 2/ k pozemku zapísaného v pzkn. vložke č. XXXX, kat. úz. S., parc. č. XXXXX/X, o výmere
1096 m2 tak, že žalobu zamietol. Podstatou rozhodnutia odvolacieho súdu bolo jeho tvrdenie, že žiadny
nárok, ktorý vychádzal z reštitučných predpisov nemožno uplatniť podľa tzv. všeobecných predpisov
podľa Občianskeho zákonníka, a to ani žalobou na určenie vlastníctva. Odvolací súd vyslovil, že pokiaľ
si oprávnené osoby reštitučný nárok neuplatnili alebo ho uplatnili neúspešne, zaniká ich vlastnícke právo
márnym uplynutím lehoty k uplatneniu nároku, prípadne právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým nebol

uplatnený nárok priznaný. Ide teda o zánik vlastníctva v dôsledku pasivity vlastníka, ktorý neuplatnil
nárok na vydanie veci v stanovenej lehote a len vlastník sa môže domáhať odstránenia stavby.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 22c/ dovolanie. Navrhli rozsudok
odvolacieho ako aj prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania žalobcovia odvodzujú z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a
dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietali
nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu o tom, že sa nemohli svojho práva domáhať podľa §
135c Občianskeho zákonníka, pretože ich právo na ochranu vlastníckeho práva bolo možné uplatniť
podľa zákona o pôde. Uviedli, že v ich prípade nebolo možné postupovať podľa reštitučných zákonov.

Podľa ich názoru nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch.
Keďže vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné, a teda nemalo ani žiadne právne účinky, vlastnícke
právo pôvodných vlastníkov, ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu preto ani
nebolo možné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré nikdy neprišli a ktoré nikdy
neprešlonaštát.Poukázalinato,žezanadobudnutiebezprávnehodôvodujemožnépovažovaťvýlučne

tie prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného
rozhodnutia je podľa ich názoru takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval,
ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne
účinky nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho
alebo lesného pôdneho fondu, pretože ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho

vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného
hospodárstva a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982 za účelom zlegalizovania akcie „Tenisový areál
TJVSŽ“,kedysapreukázateľnenachádzalvovlastníctveprávnychpredchodcovžalobcov.Zuvedeného
dôvodu neprichádzalo preto do úvahy použitie § 30 zákona o pôde, podľa ktorého bolo možné vlastnícke
právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto

účel používali v čase odňatia. V ďalšej časti dovolania sa dovolatelia zaoberali právnym posúdením
otázky, či sa na pozemku (ne)nachádza stavba v občianskoprávnom zmysle podľa § 119 Občianskeho
zákonníka a s poukazom na ďalšie konania vedené na danom súde týkajúce sa pozemkov, z ktorých
pozostáva tenisový areál zaujali názor, že celý areál je potrebné vnímať ako jeden celok.

Žalovaní 1/ až 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali
včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, pričom výrok napadnutého
rozsudku v časti potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a v časti ho mení. Podľa § 238 ods. 1
O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, vktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Žalobcami je teda napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti (§ 238 ods.

1 O.s.p.). Predmetné dovolanie je preto podľa § 238 O.s.p. prípustné, avšak len v časti výroku, ktorou
odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa. V časti výroku, kde odvolací súd potvrdil výroky
rozsudku súdu prvého stupňa dovolanie podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.

Podané dovolanie v časti potvrdzujúceho výroku odvolacieho súdu by vzhľadom na vyššie uvedené
bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej

vade uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej
z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní
nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (porovnaj R 117/1999,
R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1

O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.

Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/ a g/ O.s.p. netvrdili a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolanie žalobcov teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné.

Dovolací súd sa preto bude v ďalšom zaoberať len podaním dovolania proti tej časti výroku, kde je
procesne prípustné.

V prejednávanej veci dovolatelia namietali, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový

stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že keď bol v preskúmavanom prípade na základe

skutkovýchzistení,ktorévyplynulizvykonanéhodokazovania,danýdôvodprevydanievecioprávneným
osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde, žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej
lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa § 135c
Občianskehozákonníka,nakoľkoodokamihu,kedyimmárneuplynulalehotanauplatneniereštitučného
nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku, keďže ich právo na

obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo.

Na tomto mieste dovolací súd uvádza, že otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie
práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca,ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou
žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva sa zaoberali súdy, vrátane ústavného
súdu už v minulosti, pričom ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten

účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva (porovnaj III. ÚS 102/04, II. ÚS 231/09, II. ÚS 249/2011). Ústavný súd vyslovil, že
ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva

- žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. US 178/06)].
Odvolací súd dospel v napadnutom rozsudku k opačnému záveru, pričom tento svoj záver aj podrobne
právne odôvodnil argumentujúc v prvom rade právnym názorom, že žalobou o ochranu vlastníckeho
práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva, tiež tým že reštitučné predpisy
vychádzali z domnienky, že v rozhodnom období vec prešla na štát aj v prípadoch jej prevzatia
bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa

stali vlastníkmi veci až jej vydaním, a napokon aj poukazom na zásadu lex specialis derogat legi
generáli a z nej odvodeného názoru, že neuplatnenie právnej ochrany podľa reštitučných predpisov
malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov. Nevzal tak do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, ktorým nebolo
spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho

práva a nemohlo ním byť vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody,
ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli
v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci
v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu
v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť
oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v prípadoch, keď
štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu zápisu

vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich z vtedy
platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu
svojho vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa
domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe
(štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k
nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom
zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.
Názor odvolacieho súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o

pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho
práva v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací
titul k nehnuteľnosti, popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „Listiny“), pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku

neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno
vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo
zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na
zánik reštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho
garantovaného Občianskym zákonníkom, ústavou a Listinou. Účelom zákona o pôde nebolo teda

stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených v rozhodnom období márnym uplynutím
lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia.

Rovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť k inému záveru
než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke právo prešlo na štát v

rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto
zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6
zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1
písm. p/ zákona o pôde o tom, že nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia odvolacieho súdu, podľa ktorej s ohľadom na princíp,
že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, a preto žalobou o

určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Žalobcovia
sa podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva nepokúsili obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale
iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho
práva procesne akceptovateľným spôsobom.

Potrebné je však poukázať predovšetkým na názor vyslovený ústavným súdom v jeho náleze č. III. ÚS
16/2012 z 28. marca 2012, že nielen vlastnícke právo žalobcov (oprávnených osôb), ale aj vlastnícke
právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych nástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu.
Predpokladom poskytnutia takejto ochrany takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym
výsledkom je však v prvom rade existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného
takýmito osobami, pričom poukázal na názor vyslovený vo svojich nálezoch III. ÚS 178/06 a II. ÚS

249/2011 kde uviedol, že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti tvrdeného
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali po určitý (spravidla
dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci, držitelia alebo detentori. Posudzovať
existenciu nimi tvrdeného vlastníckeho práva, jeho vznik, oprávnenosť držby a následné zmeny v
osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli a

kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, patrí všeobecným súdom, ktorých úlohou je
poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkov konania vedeného pred nimi.

Ústavný súd vo svojom náleze III. ÚS 16/2012 poukázal tiež na skutočnosť, že v obsahovo identických
veciach súvisiacich s predmetným konaním boli vydané meritórne rozhodnutia, ktorými bola priznaná

ochrana vlastníckemu právu žalobcov napriek platnosti reštitučných predpisov v čase vydania týchto
rozsudkov. Dovolací súd poznamenáva, že z obsahu predmetného spisu vyplýva, že vo vzťahu
k pozemkom, ktoré mali byť predmetom vyvlastňovacieho konania na základe rozhodnutia odboru
výstavby ObNV Košice I z 24. februára 1984 č. k. 5882/83/84-Go v tom čase vo vlastníctve právnych
predchodcov žalobcov, boli na Okresnom súde Košice I uplatnené nároky právnymi nástupcami nielen

podľa reštitučných predpisov, ale aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom už právoplatnými
rozhodnutiami tohto súdu bolo o takýchto nárokoch (na rovnakom skutkovom základe) rozhodnuté rôzne
a to nielen podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že za daného
skutkového stavu právne posúdenie veci odvolacím súdom v položenej dovolacej otázke je nateraz
predčasné a nemožno ho preto považovať za správne. V ďalšom bude teda potrebné postupovať v
konaní s ohľadom na ochranu vlastníckeho práva žalobcov podľa všeobecných predpisov a v tomto
smere aj rozšíriť skutkové zistenia, aby bolo možné relevantne dospieť k správnym právnym záverom

a posúdeniu veci.
Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojim uznesením (§ 243b ods. 2 O.s.p.) dovolaním
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
v ktorom až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné posúdiť dôvodnosť nároku
žalobcov uplatneného v predmetnom konaní.

Z dôvodu vyššie uvedenej procesnej neprípustnosti dovolania voči potvrdzujúcemu výroku odvolacieho
súdu, dovolací súd svojím uznesením (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) odmietol
dovolanie žalobcov proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd
znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.