Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/309/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8308212558
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8308212558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcov 1/ Marcely O., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXXX, XXX XX K., zastúpenej JUDr. Júliusom Bučekom, advokátom so sídlom Námestie
slobody1,06601Humenné,2/maloletéhoF.O.,nar.XX.XX.XXXX,3/maloletejE.O.,nar.XX.XX.XXXX,
4/ maloletého S. O., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom F. XXXX, XXX XX K. mal. žalobcovia v 2/ a 3/
rade zastúpení zákonnou zástupkyňou matkou, žalobkyňou v 1/ rade proti žalovaným 1/ A. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, W. 01 K., zastúpenému JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom so
sídlom Mierová 4, 066 01 Humenné, 2/ O. S., a.s., so sídlom F. cesta X/A, XXX XX C., P. XX XXX XXX,

zastúpenej JUDr. Pavlom Horovčákom, advokátom so sídlom Hroncova 3, 040 01 Košice, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu v Humennom,
č.k. 15C 189/2008-490 zo dňa 07.05.2015 v jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a o povinnosti žalovaných v
1/ a 2/ rade zaplatiť žalobcom v 1/ až 4/ rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 69 582 eur s prísl..

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaných v 1/a 2/ rade zaplatiť žalobcom v 2/ až 4/ rade

pozostalostnú úrazovú rentu do sumy 70 eur mesačne každému z nich a to odo dňa 6.10.2007.

Mení rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaných v 1/ a 2/rade platiť žalobcom v 2/ až 4/ rade
pozostalostnú úrazovú rentu v sume nad 70 eur mesačne tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

Dlžnú pozostalostnú rentu vo výške 7056,45 eur každému zo žalobcov v 2/ až 4/ rade sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaný v 1/ a 2/ rade v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalovaného v 2/ rade na prerušenie konania zamietol.

Žalovaných v 1/ a 2/ rade zaviazal zaplatiť žalobcom v 1/ až 4/ rade spoločne a nerozdielne k rukám
žalobkyne v 1/ rade náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 69.582 eur s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného v lehote do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaných v 1/ a 2/ rade zaviazal zaplatiť žalobcom v 2/ až 4/
rade pozostalostnú úrazovú rentu mesačne vo výške po 100 eur, pre každého žalobcu a to odo dňa
smrti Petra O., teda od X.XX.XXXX až do dňa, kedy budú žalobcovia schopní samostatne sa živiť.
Pozostalostnú úrazovú rentu sú povinní žalovaní v 1/ a 2/ rade platiť k rukám žalobkyne v 1/ rade vždy

do 15.dňa v mesiaci počnúc 1.6.2015 s tým, že k 15.6.2015 sú žalovaní povinní zaplatiť aj alikvotnú časť
pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 8.5.2015 do 31.5.2015 vo výške 77,42 eur, t.j. pre troch
žalobcov spolu 232,26 eur. Dlžnú pozostalostnú rentu vo výške 27.309,69 eur zaviazal žalovaných v 1/
a 2/ rade zaplatiť žalobcom v 2/ až 4/ rade k rukám žalobkyne v 1/ rade do 3 dní od právoplatnosti tohtorozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo
žalovaných. O trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predpokladom pre zodpovednosť a vznik občianskoprávnych
sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ustanovenia § 13
OZ je existencia neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého nemajetkovú ujmu vyvolať v príčinnej
súvislosti medzi takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou.
V prejednávanej veci si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla v

dôsledku straty manžela a otca, ktorú si vyčíslili na sumu 99582,-eur. Vykonaným dokazovaním mal súd
za nesporne preukázané, že k úmrtiu Petra O. došlo v dôsledku dopravnej nehody, ktorú jednoznačné
zavinil žalovaný v l. rade, a pri ktorej S. O. zomrel. Žalovaný v l. rade bol právoplatné uznaným vinným zo
spáchania prečinu usmrtenia podľa ust. § 149 ods. l a ods. 4 Trestného zákona, t.j. ako vodič dopravného
prostriedku privodil v stave vylučujúcom spôsobilosť vykonávať' takú činnosť', ktorú si privodil vplyvom
návykovej látky inému z nedbanlivosti smrť, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere tri

roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 5 rokov a s uložením obmedzenia spočívajúceho v
zákaze požívania alkoholických nápoj a iných návykových látok počas skúšobnej doby. Zároveň mu bol
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidla všetkých druhov na dobu 7 rokov a to rozsudkom
Okresného sudu Humenné sp. zn. 1T 73/2008-382 zo dňa 14.7.2008, ktorým súd schválil podľa ust. §
334 ods. 4 Trestného poriadku Dohodu o vine a trestu uzavretú dňa 16.6.2008 v znení Dohody zo dňa

16.6.2008 medzi Okresnou prokuratúrou v Humennom a obvineným A. E.. Zároveň bola žalovanému v l.
rade uložená povinnosť' nahradiť' poškodenej Z. O., žalobkyni v l. rade škodu vo výške 65000,-Sk s tým,
že so zvyškom nároku na náhradu škody bola poškodená Z. O. odkázaná na občiansko-súdne konanie.
Ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby, majú osoby
uvedené v ust. § 15 Občianskeho zákonníka možnosť' požadovať' náhradu za nemajetkovú ujmu z

titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Je zároveň nepochybné,
že takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného prípadne
rodinného života a preto môžu požadovať' aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich
osobnostných práv. Úmrtím S. O. došlo k zásahu do emocionálnej sféry jeho manželky a maloletých
deti, t.j. žalobcov. Došlo k neodvrátiteľnému mimoriadne významnému, veľmi citlivému a hlbokému

zásahu do práva na ochranu súkromia a rodinného života žalobcov, a to z dôvodu, že stratili manžela
a otca, s ktorým tvorili plnohodnotné fungujúcu rodinu. Následky tohto zásahu do súkromia žalobcov
sú nereparovateľné. Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcom vznikla, môže však poskytnutá
v peniazoch aspoň prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu, uvedené je napokon aj jej zmyslom.
Je nepochybné, že nečakaným, šokujúcim úmrtím S. O. došlo k závažnému zásahu do práva na

ochranu osobnosti, spočívajúca v obmedzení ich súkromného, rodinného života. Stratou nebohého bola
narušená celistvosť rodiny. Následky tohto činu sú trvalé, neodstrániteľné. Už samotná ujma - smrť
sama o sebe odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia a je nepochybne, že presný finančný
ekvivalent za 1'udský život nie je možné určiť'. Rovnako možno tiež skonštatovať, že vykonávame
dokazovania ohľadne následkov, ktoré spôsobili smrť blízkeho a milovaného človeka je nadbytočné,

pretože je bez akýchkoľvek pochyb, že už samotným úmrtím došlo k tak závažnému zásahu do práva
na ochranu osobnosti. Žalobcovia ako manželka a deti spolu s manželom žili v spoločnej domácnosti,
spolu vytvárali harmonickú, fungujúcu rodinu. Nebohý manžel finančné zabezpečoval fungovanie rodiny
ako jej živiteľ', zabezpečoval bývanie, zaobstarával práce spojené s údržbou rodinného domu. Spolu
so žalobkyňou v l. rade vychovával tri maloleté detí, predstavoval mužský element v rodine, podieľal sa

na ich emocionálnom i racionálnom vývine. Všeobecné bola rodina, ktorú nebohý tvoril so žalobcami
pokladaná za bezproblémovú a manželstvo za ukážkové. Nebohý S. O. bol milovaným manželom a
otcom. Žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia preto nemôže byť na mieste. Po smrti poškodeného
žalobcovia prežívali intenzívnu bolesť, ktorá možno v priebehu rokov mierne otupila, napriek tomu ju
nie je možné úplné odstrániť'. Bolesť' zo straty manžela a otca sa zintenzívňuje pri príležitosti rodinných

sviatkov, prípadne sviatkov ako sú Vianoce či Veľká noc, kedy rodiny zasadá k sviatočnému stolu bez
hlavy rodiny a kedy ožívajú spomienky manželky i detí na spoločne prežité chvíle, ktoré už nie je možné
prinavrátiť. Súd mal za to, že žalobcovia preukázali svoje ťažké rozpoloženie a nemožnosť úplné sa
vyrovnať so stratou blízkeho človeka napriek tomu, že od jeho smrti uplynulo už takmer osem rokov.
Rovnako bol preukázaný nepriaznivý dopad smrti manžela a otca žalobcov na ekonomické fungovanie

rodiny s možnými ďalšími dôsledkami do budúcnosti, keď hrozí, že deťom nebude musieť byť dopriate
ďalšie vzdelávanie.V priebehu konania bolo vo veci niekoľkokrát rozhodnuté. Z uznesenia Krajského
súdu v Prešove zo dňa 27.11.2014 vyplýva, že v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok rozsudku
prvostupňového sudu, ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj výrok o zamietnutí žaloby o úrazovúpozostalostnú rentu, a preto výrok, ktorým súd nepripustil zmenu žaloby, ako aj výrok o zamietnutí žaloby
o náhradu nemajetkovej ujmy nad sumu 69582,-eur, ktoré odvolaním napadnuté neboli, v odvolacom
konaní preskúmavané neboli a ako také nadobudli právoplatnosť.

Súd dospel k záveru, že vzhľadom na zásah do súkromia žalobcov ako manželky a maloletých
detí je primerané priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 69582,-eur, pričom súdom priznaná čiastka
je porovnateľná s právnou úpravou Českej republiky, ust. § 444 Občianskeho zákonníka, ako aj s
Judikatúrou Európskeho sudu pre ľudské práva. Pokiaľ ide o nárok na pozostalostnú úrazovú rentu
na tuto má fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, nárok

na jej priznanie. Ak za života poškodeného nedošlo k stanoveniu jeho vyživovacej povinnosti súdnym
rozhodnutím, súd v konaní o náhradu škody bude existenciu vyživovacej povinnosti skúmať ako otázku
predbežnú. Pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého malá trvať vyživovacia
povinnosť poškodeného voči oprávnenému, mesačná suma sa určí vo výške výživného alebo príspevku
na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu smrti. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku na
pozostalostnú úrazovú rentu žalobcov v 2. až 4.rade súd vychádzal z vyššie uvedeného zákonného

ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nárok vzniká osobe, voči ktorej malá zomretá
poškodená osoba v čase svojej smrti vyživovaciu povinnosť. Zákon žiadnu ďalšiu podmienku ako
predpoklad na priznanie nároku nestanovuje. Zomretý S. O. mal v čase smrti voči maloletým žalobcom
v 2. až 4.rade ako synom a dcére zákonnú vyživovaciu povinnosť, nie je podstatná a smerodajná
skutočnosť, že táto povinnosť nebola určená súdnym rozhodnutím. Pri určovaní výšky pozostalostnej

úrazovej renty súd vychádzal zo zárobkových možností zomretého poškodeného v čase smrti a z
oprávnených životných nárokov maloletých žalobcov. Priemerný čistý mesačný zárobok nebohého otca
maloletých žalobcov v roku 2006 predstavoval 16409,-Sk, t.j. 544,67 eur a za obdobie roku 2007 sumu
15440, -Sk, t.j. 512,51 eur, vyživovaciu povinnosť k žalobcom nemal určený súdom a ďalšiu vyživovaciu
povinnosť nemal. Vzhľadom na výšku zárobku nebohého otca žalobcov v 2. až 4.radě v čase smrti a ich

oprávnené nároky, ktoré budú ešte časom narastať, súd považoval požadovanú výšku pozostalostnej
úrazovej renty vo výške po 100,-eur mesačne pre každého zo žalobcov za primeranú a dostačujúcu a
to na čas od smrti otca až do času, kedy budú žalobcovia schopní samostatné sa živiť. Mal pritom na
zreteli,žežalobcoviapoberajúajsirotskédôchodky,ktorésúkaždoročnevalorizovanéakoajskutočnosť,
že vyživovaciu povinnosť voči nim má tiež žalobkyňa v 1/rade. Pozostalostnú úrazovú rentu priznal

súd žalobcom v 2. až 4.rade za obdobie od 06.10.2007 a dlžná pozostalostná renta pre každého zo
žalobcov ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavuje sumu á 9103,23 eur, t.j. alikvotná časť za obdobie
od 06.10.2007 do 31.10.2007 vo výške 80,65 eur, za obdobie od 01.11.2007 do 30.4.2015 vo výške
9000,-eur a alikvotná časť za obdobie od 01.5.2015 do 07.5.2015 vo výške 22,58 eur, teda spolu pre
žalobcov v 2. až 4. rade predstavuje dlžná pozostalostná renta sumu 27309,69 eur. Pozostalostnú rentu

za obdobie od smrti nebohého poškodeného Petra O. ako dňa vzniku nároku do rozhodnutia sudu vo
výške 27309,69 súd uložil žalovaným zaplatiť' žalobcom v 2. až 4.rade k rukám žalobkyne v l. rade ako
ich zákonnej zástupkyne. Pre ďalšie obdobie súd zaviazal žalovaných v 1. a 2.rade platiť pozostalostnú
úrazovú rentu k rukám žalobkyne v l. rade vždy do 15.-teho dňa v mesiaci počnúc dňom 01.6.2015 s tým,
že k 15.6.2015 sú žalovaní povinní zaplatiť' aj alikvotnú časť pozostalostnej úrazovej renty za obdobie

od 08.5.2015 do 31.5.2015 vo výške á 77,42 eur, t.j pre troch žalobcov spolu 232,26 eur. Súd zaviazal
povinnosťou nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu a pozostalostnú úrazovú rentu žalovaných v 1. a
2.radě spoločne a nerozdielne. Vychádzajúc pritom z právneho názoru vysloveného Krajským súdom
v Prešove a vychádzajúc z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a vyššie citovaných Smerníc
Rady ES. Pokiaľ ide o námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2.radě v tomto konaní táto už

bola vyriešená. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. lCo/l62/2013-287 zo dňa 27.11.2013 potvrdil
rozsudok vo výroku o opodstatnenosti žaloby a zrušil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu
k žalovanému v 2.rade. Z uznesenia Krajského sudu v Prešove sp. zn. 1Co/l 35/2014-444 zo dňa
27.11.2014 vyplýva, že pokiaľ ide o základ nároku, tento bol daný už predchádzajúcimi rozhodnutiami
prvostupňovéhoiodvolaciehosuduatovovzťahukžalovanémuvl.rade,pričomtietozáverysúaktuálne

aj vo vzťahu k žalovanému v 2.rade. Rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-22/12 a
C-277/12 jednoznačné dávajú priestor pre uplatnenie zodpovednosti za náhradu nemateriálnej ujmy
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka aj voči poisťovateľovi, a to v nadväznosti na ustanovenie
§ 15 ods. l zákona č.381/2001 Z.z. a v nadväznosti na citované smernice Európskej únie ako zdroj
komunitárneho práva.

Súd prvého stupňa zároveň zamietol návrh žalovaného v 2.rade na prerušenie konania podľa § 109
ods.l, písm. b) O.s.p, ktoré navrhol vo svojom písomnom podaní zo dňa 15.4.2015, nakoľko súd sa
nedomnieva,žeprávnanormaobsiahnutávzákoneč.381/2001Z.z.jevrozporesÚstavouSRasúčasnes niektorým z prameňov európskeho práva a teda ani nie je na mieste podávať' návrh na podanie návrhu
na Ústavný súd SR.

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 1, 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 1/ rade. Považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a nezákonné. Na základe toho vytýkal nedostatočne
zistený skutkový stav na základe vykonaných dokazovaní. Súd prvého stupňa dospel aj k nesprávnym

skutkovým zisteniam a následne i nesprávnemu právnemu posúdeniu vecí. Zároveň tiež považoval
toto rozhodnutie za nezákonné z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Súd prvého stupňa opakovane
priznal žalobcom v 1/ až 4/ rade náhradu nemajetkovej umy vo výške 69.582 eur. K tejto sume
dospel jednoduchým výpočtom, keď z uplatneného nároku 99.582 eur odpočítal 30% ako spoluúčasť
za spoluzavinenie právneho predchodcu žalobcov. Odôvodnil rozhodnutie tým, že došlo k zásahu do
súkromia žalobcov, teda tak manželky ako aj maloletých detí a priznanie tejto sumy je primerané,

pričom čiastka je porovnateľná s právnou úpravou Českej republiky a aj judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva. Takéto jednoduché zdôvodnenie priznania značnej náhrady nemajetkovej umy v
peniazoch postráda presvedčivosť a nemá žiadnu argumentačnú hodnotu. Nepochybne násilná smrť
človeka je tragédiou obzvlášť, keď ide o manžela a rodiča mal. detí a samotnú hodnotu ľudského
života je takmer nemožné exaktne vyčísliť. Napriek tomu žalovaný v 1/ rade sa domnieva, že výška

náhrady je v rozpore s dosiaľ ustálenou judikatúrou slovenských súdov, pričom sa nemôže jednostranne
prihliadať len k cudzozemským súdnym rozhodnutiam. Smrť S. O. bol vážny a nezvratný zásad do
rodinného prostredia jeho najbližších, no poškodený nebol významným športovcom či umelcom ani
nešlo o osobu verejne činnú. Treba tiež poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ v 4/ rade v čase smrti
otca mal len 3 roky, takže si ho nemôže ani veľmi pamätať aj keď je nepochybné, že otec mu veľmi

chýba. Preto sa domnieva, že priznaná výška nemajetkovej ujmy je vzhľadom na osobu poškodeného
a na okolnosti celého prípadu s prihliadnutím aj na judikatúru neprimerane vysoká a predovšetkým
nedôvodná. Pokiaľ išlo o pozostalostnú rentu, túto stanovil súd prvého stupňa jednotne pre každé dieťa
nebohého Petra O. po 100 eur mesačne počnúc od jeho úmrtia. Pozostalostná renta plní funkciu akéhosi
náhradného výživného pokiaľ povinný z dôvodu svojej smrti už toto výživné plniť nemôže. Preto je

potrebné vychádzať z podobných hľadísk pri pozostalostnej rente ako aj pri určení výživného. Mesačný
príjem nebohého bol za rok 2006 - 544,67 eur a za rok 2007 - 512,51 eur. Ďalej je tiež zrejme, že
nebolo možné u nebohého predpokladať nejaké dramatické zvýšenie jeho mesačného príjmu, a preto
ma žalovaný v 1/ rade dôvodné pochybnosti, žeby zo svojho zárobku mohol platiť výživné na deti 300 eur
mesačne. Naviac pri tejto pozostalostnej úrazovej rente je potrebné prihliadať aj na potreby detí, ktoré

majú byť oprávnené a výdavky, ktoré sú vzhľadom na vek, pohlavie všetkých detí rôzne, preto aj túto
sumupovažujezaneprimeranevysokú,ktoránezodpovedápotrebámpovinnejosoby.Pretonavrhol,aby
odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný v 2/ rade. Vo svojom

odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a to z
toho dôvodu, že neboli akceptované návrhy na doplnenie dokazovania. Rovnako považoval samotné
odôvodnenie napadnutého rozsudku nie dostatočne špecifikované hlavne vo vzťahu k posúdeniu
pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v 2/ rade. Posúdenie a odôvodnenie priznania nemajetkovej
ujmy, odôvodnenie jej výške, právne posúdenie a odôvodnenie priznanej pozostalostnej úrazovej renty.

Poukázalnaustanovenie§157O.s.p.Čl.46ods.1ÚstavySRvovzťahukpredpokladomanáležitostiam
rozsudku súdu. Vo vzťahu k odňatiu možnosti žalovanej v 2/ rade konať pred súdom namietal, že
súd prvého stupňa napriek jeho návrhu 12.3.2015 nezabezpečil úplný opis mzdového listu žalobkyne
v 1/ rade, ktorá pracuje ako kuchárka na plný úväzok v materskej škole v K.. Uspokojil sa len s
akýmsi potvrdením mzdy žalobkyne za 3 mesiace a výpis zdravotnej poisťovne Dôvera. Pritom bolo

potrebné komplexne zistiť sociálnu, finančnú a materiálnu situáciu žalobcov, od ktorých kritérií sa
potom rozhoduje o prípadnej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ išlo o pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného v 2/ rade súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
a rozhodol tak, že táto pasívna vecná legitimácie je daná a preukázaná. Z toho vyvodil záver, že aj
žalovaná v 2/ rade je zodpovednostným subjektom vo vzťahu k nárokom žalobcov v 1/ až 4/ rade.

S týmto názorom nesúhlasí rozhodnutie považuje za nedôvodné, nesprávne a arbitrárne. Vyslovený
právny názor s poukazom na judikatúru Súdneho dvora v EÚ v rozhodnutiach C-22/12, C-277/12
jednoznačne dáva priestor na ustálenie právnej zodpovednosti žalovaného v 2/ rade, čo považuje
žalovaný za nesprávny a neopodstatnený. Pritom v tomto smere ide o zásadnú a významnú právnuotázku, pričom je potrebné vychádzať z platného hmotného práva. Rozširovanie výkladu právnej normy
konkrétne zákona č. 381/2001 Zb. spôsobuje žalovanej v 2/ rade absolútne nezavinený stav právnej
neistoty, poškodzovanie právom chránených záujmov a nehovoriac o značne vysokých hroziacich

ekonomických dopadoch a dôsledkov. Pritom ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nemožno uzavrieť
tak, že jednoznačne konštatoval zodpovednosť žalovaného ako spoločnosti, ktorá je v tomto smere zo
zákona poisťovateľom na základe povinného zmluvného poistenia. Je potrebné vychádzať z právneho
predpisu, ktorý platí na území SR a tento právny predpis nie je tou úpravou, že by mohlo dôjsť k záveru,
že žalovaný v 2/ rade zodpovedá za túto škodu. Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2, 3 a 4 zákona

č. 381/2001 Zb.. Z toho možno potom vyvodiť záver, že nie je možné obžalovaného v 2/ rade ako
od súkromného subjektu spravodlivo žiadať, aby konala a riadili sa podľa Smernice EÚ, ktorá bola
možno nesprávne, resp. oneskorene implementovaná do vnútroštátneho poriadku SR. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-31/92, C-105/13 a C- 168/95. Eurokonfortný výklad je
obmedzený vnútroštátnymi právnymi zásadami, a to je zásada zákazu retroaktivity a zásada právnej
istoty. Z uvedených je potom možné dospieť k záveru, že podľa citovaného zákona č. 381/2001 nie je

možné dospieť k záveru, že súčasťou poistného krytia je aj nemajetková ujma upravená v ustanovení
§ 13 OZ (citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo 168/2009 a rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrice 15Co 171/2012). Eurokonformný výklad ako ho v tomto smere vytvára a v odôvodnení rozsudku
uvádzal súd prvého stupňa je podľa názoru žalovaného v 2/ rade kontra legem vnútroštátnej právnej
úprave a odporuje aj princípu právnej istoty. Preto ak zo znenia zákona o povinnom zmluvnom poistení

nevyplýva, že pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, nie je možné zákonné a ani spravodlivé použiť
takýto rozširujúci výklad. Ďalej žalovaný v 2/ rade poukázal na to, že motorové vozidlo viedol žalovaný v
1/ rade pod vplyvom alkoholu, keďže mu bola nameraná hodnota alkoholu v krvi 1,79 promile alkoholu
a nebohý Peter O. mal v čase dopravnej nehody v krvi 1,64 promile alkoholu, čo zodpovedá strednému
stupňu opitosti. Táto skutočnosť podľa názoru žalovaného v 2/rade v predmetnom rozsudku nebola

náležite zvýraznená. Skorším rozhodnutím už v tejto veci bolo určené spoluzavinenie poškodeného ,
nebohého Petra O., vo výške 30%. Z predmetného rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejme, prečo
súd prvého stupňa nezohľadnil toto právoplatné určenie spoluzavinenia. V tejto súvislosti žalovaný v 2/
rade poukázal na § 12 zákona č. 381/2001 Zb.. Vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
vytýkal súdu prvého stupňa stručné rozhodnutie, preto je veľmi obťažne zaujať relevantné stanovisko a s

priznanou náhradou nemajetkovej ujmy nesúhlasí, považuje ju za extrémne neprimerane vysokú, keďže
z konania nevyplynuli žiadne mimoriadne skutočnosti a rozhodnutie považuje za arbitrárne. Náhrada
nemajetkovej ujmy mala byť k nároku žalobcov osobitne posudzovaná. V tejto súvislosti citoval aj Čl.
8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už v predchádzajúcom rozhodnutí súdu
prvého stupňa zamietol súd nárok žalobcov nad sumu 69 582 eur a táto zamietavá časť už nadobudla

aj právoplatnosť, keďže proti tomuto nebolo podané odvolanie proti tomuto výroku. Bolo potrebné preto
odpočítať reálnu príslušnú časť 30 % nároku, ktorý uplatnili žalobcovia. Je tiež potrebné brať do úvahy,
že nie je možné aj keď ide o prípad voľnej úvahy súdu zneužívať tento právny prostriedok na neprípustné
obohacovanie. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu v Prešove vo veci 16C 130/2012. Pokiaľ ide
o pozostalostnú úrazovú rentu, tiež považoval rozhodnutie súdu vo vzťahu k tomu, že priznal každému

zo žalobcov po 100 Eur za neprimerane vysoké, pričom súd prvého stupňa nediferencoval nároky a
potreby jednotlivých žalobcov v 2. až 4. rade, pričom nebohý Peter O. nemal túto vyživovaciu povinnosť
určenú rozsudkom súdu. Nijakým spôsobom nevypočítal tento nárok u jednotlivých žalobcov a neúplne
zistil zárobkové pomery zomretého poškodeného v čase jeho smrti a pomery žalobkyne v 1. rade. Teda
záverom vo svojom odvolaní uviedol, že na základe toho, že ide o vec vo vzťahu k žalovanému v 2. rade

mimoriadne zásadného významu a v poslednom čase od zverejnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
vo veci C - 22/2012 Kataríny D. je posudzovaná táto zodpovednosť rôznymi súdmi rozdielne, domnieva
sa žalovaný v 2. rade, že sú splnené podmienky na to, aby odvolací súd pripustil dovolanie vo veci, a
to nasledovne:

Alternatíva 1

Pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásad
do života a zdravia fyzickej osoby, medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, a teda vzťahuje sa povinnosť poisťovne na plnenie z povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo
na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka?

Alternatíva 2Je podľa platného práva daná zodpovednosť poisťovne voči poistenému, v rámci uzavretej poistnej
zmluvy pri poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, aj za náhradu

nemajetkovej ujmy osobám blízkym obeti usmrtenej pri dopravnej nehode ?

Alternatíva 3

Patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah

do života a zdravia fyzickej osoby, medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla ?

Alternatíva 4

Vzťahuje sa povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúce z
ustanovenia § 13 odsek 2 Občianskeho zákonníka ?

Na základe uvedeného žiadal teda vyhovieť odvolaniu.

K odvolaniu žalovaného v 1. a 2. rade sa vyjadrili žalobcovia v 1. až 4. rade poukázali na to, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je správnym rozhodnutím na základe dostatočne zistených skutočností
a správneho právneho záveru. Potrebné bolo zdôrazniť najmä to, že pri priznaní nárokov žalobcov
súd prvého stupňa musel vychádzať zo závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu
došlo. Občiansky zákonník neustanovuje vo svojej úprave žiadnu maximálnu ani minimálnu hranicu, a

preto je potrebné zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že
išlo o plne hodnotnú fungujúcu rodinu, žalobkyňa s deťmi a nebohý manžel mali väzby sociálne, citové,
bez akýchkoľvek zistení patologických čŕt, a tak žalobkyňa, ako aj deti tieto väzby v priebehu konania
potvrdili, pričom týmto náhlym úmrtím boli ochudobnení o ďalšie trvanie týchto rodinných zväzkov a
vzťahov. Došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to s ohľadom na postavenie žalobkyne v 1.

rade ako manželky, ktorá touto nehodou prišla o manžela, ale aj žalobcov v 2. až 4. rade ako postavenie
detí a rodiča, teda otca takisto, ktorí prišli touto dopravnou nehodou o svojho otca. Táto okolnosť je
už neodčiniteľná, traumatická a vysoko intenzívne ovplyvnila život žalobcov a v tejto súvislosti konajúci
súd aj správne vyhodnotil okolnosti vo vzťahu k nárokom nielen manželky ako žalobkyne v 1. rade,
aj maloletých detí. Rodina už nikdy nebude spĺňať funkciu výchovnú, ekonomickú, výrobnú, ochrannú,

emocionálnu, ale ani reprodukčnú. Preto priznaná nemajetková ujmy v peniazoch plne zodpovedá
nárokom, ktoré sú primerané a rovnako aj výška pozostalostnej tak úrazovej renty bola stanovená
primerane k pomerom v rodine, vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade ako matky a manželky a jej zárobku,
ako aj mesačného príjmu nebohého Petra O.. Preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalovaný v 2. rade, ktorý uviedol, že výslovne podporuje
odvolacie dôvody žalovaného v 1. rade tak vo vzťahu k ustanoveniu § 157 O.s.p. a článku 46 ods. 1
Ústavy SR, to znamená otázky preskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia
a potom aj vo vzťahu k výške k nemajetkovej ujmy v peniazoch a pozostalostnej úrazovej renty a

dôvodnosti tejto výšky. Zároveň tiež poukázal na stručné rozhodnutie súdu prvého stupňa a i výpočet
nárokov.

Odvolací súd prejednal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených
v § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolania

žalovaných v 1. a 2. rade nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa zistil rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých vo veci rozhodol a vec aj správne
právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych záveroch sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania.

Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 06.10.2007 v čase o 11:50 hod. na ceste II. triedy medzi K. a obcou
S. došlo k dopravnej nehode spôsobenej motorovým vozidlom, ktoré ako vodič viedol žalovaný v 1.
rade. Žalovaný v 1. rade v tom čase mal zistenú prítomnosť 1,79 ‰ alkoholu v krvi, čím porušil predpisyo premávke na pozemných komunikáciách (zákon č. 315 z roku 1996 Zb.). Ako spolujazdec v tomto
motorovom vozidle sedel na prednom sedadle aj právny predchodca žalobcov v 1. až 4. rade S. O., ktorý
utrpel ťažké zranenia, ktorým na mieste nehody aj podľahol. Rozsudkom Okresného súdu v Humennom

č.k. 1T 73/2008-382 zo 14.07.2008 bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia. Bol
odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, ktorý bol podmienečne odložený na skúšobnú
dobu v trvaní 5 rokov s probačným a mediačným dohľadom a tiež s uložením obmedzenia spočívajúceho
v zákaze používania alkoholických nápojov a iných návykových látok počas tejto skúšobnej doby a bol
mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov po dobu 7 rokov. Rozsudkom

súdu prvého stupňa č.k. 15C 189/2008-243 z 02.01.2013 bola ustálená spoluzodpovednosť, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 17.12.2013. Rozsudkom súdu prvého stupňa č.k. 15C 189/2008-340 zo
17.04.2014 medzi iným zamietol priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu 69.582 Eur. Vzhľadom
k tomu, že voči zamietavej časti tohto nároku nebolo podané odvolanie ako také, táto časť výroku
rozsudku súdu prvého stupňa nadobudla aj právoplatnosť. V čase smrti právneho predchodcu žalobcov
v 1. až 4. rade žalobkyňa v 1. rade pracovala ako šička v A. C. s priemerným mesačným príjmom 8.060

Sk. Nebohý právny predchodca pracoval vo firme C., a.s. K., kde jeho čistý mesačný príjem bol v roku
2006 544,67 Eur a v roku 2007 512,51 Eur. V čase smrti nebohého poručiteľa najstarší syn F. O. mal
10 rokov, dcéra E. O. 8 rokov a maloletý S. 3 roky. V súčasnej dobe syn F. O. je študentom strednej
priemyselnej školy v K. a dosiahol v priebehu konania vek dospelosti. Maloletá E. O., nar. XX.XX.XXXX
navštevuje 9. ročník základnej školy a pripravuje sa na nástup na strednú odbornú školu pedagogického

zamerania. Maloletý S. O., nar. XX.XX.XXXX je žiakom základnej školy. Žalobkyňa v 1. rade pracuje
v súčasnej dobe v materskej škole v K. ako kuchárka s mesačným príjmom 350 Eur. Poberá rovnako
vdovský dôchodok vo výške 145 Eur. Žalobcovia v 2. až 4. rade poberajú sirotský dôchodok, v súčasnej
dobe vo výške 94 Eur mesačne každé z nich. Žalobcovia v 1. až 4. rade žijú v spoločnej domácnosti u
starých rodičov zo strany otca, v ich rodinnom dome. Žalobkyňa v 1. rade prispieva mesačne 150 Eur

na bývanie. Žalobcovia v 2. až 4. rade okrem návštevy školy sa nezúčastňujú žiadnych mimoškolských
aktivít z dôsledku nedostatku finančných prostriedkov. V čase dopravnej nehody žalobcovia v 1. až
4. rade s nebohým právnym predchodcom tvorili plnohodnotnú fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými
sociálnymi citovými väzbami bez akýchkoľvek patologických čŕt a smrť právneho predchodcu nastala
nečakane a tragicky zasiahla do života žalobcov, žiadne iné skutočnosti vo vzťahu k rodinnému životu,

spôsobu jeho vedenia neboli preukázané.

Podľa čl. 19. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 1. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.

Podľa čl. 7. ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 8. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov

a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Podľa § 448 Občianskeho zákonníka fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia
vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma

pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 461/2003 Zb. o sociálnom poistení fyzická osoba, voči ktorej mal poškodený,
ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu
povinnosť určenú súdom, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.

Podľa § 92 ods. 2 zákona č. 461/2003 Zb. pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas
ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť uvedená v odseku 1.

Podľa § 93 ods. 1 zákona č. 461/2003 Zb. mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške
výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti.

Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obidvaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Do rámca vymedzeného ust. § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka patrí právo na súkromie zahŕňajúce
širokú oblasť súkromnej fyzickej osoby (najmä jej súkromného života, intímnej a rodinnej sféry,
vnútorného myšlienkového, citového života). V najširšom zmysle sa toto právo týka aj života v rodine a
v manželských, partnerských alebo priateľských či obdobných vzťahov.

Vyššie citované ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka zabezpečuje ochranu osobnosti každej
fyzickej osoby formou všeobecnej úpravy, ktorá sa týka zabezpečenia ochrany osobnosti fyzickej osoby
ako celku, uvádza príklad na niektoré jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby (život, zdravie,
občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy...), ktorých ochraňuje

potrebné v oblasti občianskeho práva zaistiť pred inými subjektmi s rovným právnym postavením.
Občianskoprávna ochrana jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby nie je obmedzená iba na
hodnoty výslovne uvedené v zákone.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka poukazuje na demonštratívny výpočet chránených zložiek

osobnosti obsiahnutých v tomto ustanovení, popri práve na ochranu života, zdravia, občianskej cti,
svojho mena a prejavov osobnej povahy sem možno zaradiť aj právo na ochranu osobnej slobody,
osobného súkromia. Súčasťou súkromného života je aj život rodinný zahŕňajúci sociálne, morálne,
kultúrne vzťahy medzi najbližšími príbuznými.
Predpokladom zodpovednosti a vzniku občiansko-právnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú

zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka je existencia
neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého nemajetkovú ujmu vyvolať a v príčinnej súvislosti medzi
takýmto zásahom a jeho protiprávnosťou. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch
sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vychádzať a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo a teda

samotná závažnosť vzniknutej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky
zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd
musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak vo vzťahu k postihnutej
osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená
požiadavka účinného, primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu aj ako požiadavka

nezneuživania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie.

Nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa § 13 OZ nemožno stotožňovať a zamieňať s nárokom
na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade nároku žalobcov sa jednáo nárok na náhradu škody, ktorý by bol krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Skutočnosť, že chráneným predmetom za poškodenie,
ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, nie je teda zásah do súkromia, ktorého

súčasťou je aj rodinný život. Odvolateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
168/2009, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co 39/2012 a 15Co 171/2012. Odvolateľ ďalej
poukázal na rozhodnutie vo veci C-22/12 z 24.10.2013 cit.: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/
EHS, článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS a článok 1 prvý odsek smernice Rady 90/232/EHS
sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy(pozn. odvolateľa neznamená to, aby
aj pokrývalo) spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej". Jedná sa o smernice Rady, ktoré nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a
ich záväznosť je daná judikatúrou ESD výlučne v rozsahu nepriamej záväznosti (ako interpretačný
rámec, ktorý však nesmie byť contra legem vnútroštátnemu právu) a priamej záväznosti (zaväzujúc

však výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do právneho poriadku). Povinnosť vnútroštátneho
súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem
vnútroštátneho práva (rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez,
C-268/06 Impact). Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť dosiahnutý na

základe výkladu, právo Spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili
jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice (C-6/90 a 9/90 Frankovich).

Tak ako žalovaný v druhom rade uviedol s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia, je jednoznačné,
že vnútroštátna právna úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní vo veci záväzná, jednoznačne určuje,

aké nároky sú z povinného zmluvného poistenia kryté (§ 4 zákona). Aj z výkladu zákona o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako celku je
zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých, nie je uvedeným poistením krytá, z dôvodu, že vnútroštátne
právo v rámci náhrady škody nepriznáva takýto nárok. Na základe uvedeného zastávame názor,
že ani eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle

ustanovenia §11 a §13 Občianskeho zákonníka je krytá z povinného zmluvného poistenia, nakoľko
zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem,
ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje
vnútroštátna právna norma (návrh generálneho advokáta vo veci C22/12 Haasová, bod 109). Má
zato, že súd je povinný aplikovať na súdenú vec účinné a záväzné právne predpisy, ktorými členský

štát uplatnil, na jednej strane svoje právo voľne stanoviť režim zodpovednosti za škodu (rozsudky
C-348/98 Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, body 23 a 29, C-537/03 Candolin a i., bod 24)
a na strane druhej, vykonal svoju povinnosť zabezpečiť krytie zodpovednostných nárokov povinným
zmluvným poistením. Jediným záväzným právnym predpisom, ktorý ustanovuje rozsah poistného krytia
z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

je zákon č. 381/2001 Z. z., na základe ktorého bolo možné v súdenej veci rozhodovať a preto nie je v
právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným právnym predpisom.

Keďže z celého obsahu zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vyplýva, že predmetné povinné zmluvné poistenie

kryje nároky explicitne uvedené v ustanovení § 4 cit, zák. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu a v ustanovení
§ 2 predmetného zákona navyše uvádza, že „poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového
vozidla škodu a má nárok na náhradu škody" - teda nie ten, komu bolo zasiahnuté do osobnostných
práv a má prípadne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na mieste, bolo dôvodné návrh voči odporcovi

v druhom rade zamietnuť v celom rozsahu.

Žalovaný v druhom rade namieta aj nesprávnosť postupu prvostupňového súdu, ktorý pri určení výšky
nemajetkovej ujmy pre navrhovateľov vychádzal citujeme: „z dostupných kritérií", za ktoré považuje
„judikatúru, z právnej úpravy obdobných nárokov a ekonomickú realitu danú stavom spoločnosti v čase

rozhodovania.

Vzmysleustanovenia§153ods.1Občianskehosúdnehoporiadkusúdrozhodnenazákladeskutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmisporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Pričom pre rozsudok
je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Vychádzajúc
z týchto zákonných ustanovení je takto zrejmé, že neobstojí také rozhodnutie konajúceho súdu, ktorý

posudzoval a v konečnom dôsledku priznal nárok navrhovateľom v takej výške, aká vyplýva, či je
porovnateľná s inými rozhodnutiami súdov a z ekonomickej reality danej stavom spoločnosti. Súd
má prihliadať nie len na závažnosť vzniknutej ujmy, ale aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
došlo t.j. má vychádzať zo skutkových zistení a všetkých skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo,
pričom pre rozhodovanie súdu v konkrétnej veci, sú absolútne irelevantné závery učinené súdmi v

iných prejednávaných veciach, za diametrálne odlišných skutkových dôvodov, ktoré viedli iné súdy k
posúdeniu dôvodnosti nároku čo do výšky, a nemajú žiadnu relevanciu k veci, ktorá je predmetnom
tohto konania. Žalovaný v druhom rade zároveň poukazuje nato, že mu nie je zrejmý ani postup súdu
pri posudzovaní nároku navrhovateľov v nadväznosti na ekonomickú realitu danú stavom spoločnosti.

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že došlo k dopravnej nehode s tragickým

následkom, avšak za okolností, na ktorých mal podiel samotný nebohý.

Aj v tomto konaní odporcovia majú postavenie samostatných spoločníkov a aj keď právna úprava má
ustanovenie o všeobecnom priamom nároku poškodeného na náhradu škody proti zodpovednostnému
poisťovateľovi, tak možnosť uplatniť nárok voči obidvom podľa § 15 cit. zák. neznamená, že ide o

solidárnu zodpovednosť, pretože táto nevyplýva z právneho predpisu, ani z ďalších dôvodov upravených
v § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
vo všetkých jeho výrokoch potvrdil. Zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovaného v 2/ rade sa vyjadril žalovaný v 1/ rade a navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby
napadnutý rozsudok zmenil a znížil náhradu nemajetkovej ujmy a o trovách konania rozhodol tak, že
ich náhradu účastníkom nepriznáva.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolania
žalovaných sú neopodstatnené.

Odvolací súd zastáva názor, že je daný právny nárok proti poisťovateľovi z povinného zmluvného
poistenia, pretože povinné zmluvné poistenie kryje aj náhradu škody na zdraví.

Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). Je
preto potrebné vykladať termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) aj ako nemateriálnu škodu na zdraví.

Nemali by byť pochybnosti, že strata života najbližšieho príbuzného je spojená s negatívnym dopadom v
emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných a na ich psychické zdravie. Je plne opodstatnený
záver, že v takýchto situáciách vzniká ujma (škoda) aj v psychickej rovine dotknutých osôb.

Odvolacísúdrovnakoakoprvostupňovýsúdnemalpochybnostioutrpenížalobcovvsúvislostisostratou

života ich manžela a otca, nemal žiadne pochybnosti o existencii ujmy na zdraví, ktorú treba považovať
za nemateriálnu škodu na zdraví.

Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada nemajetkovej ujmy
za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá časť druhá hlava ako náhrada škody (šiesta časť

druhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu.
Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že platná právna úprava obsahuje takúto
náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu
na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov) s tým, že náhrada
nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka.

Škodou (ujmou) sa podľa európskeho práva rozumie aj nemateriálna škoda. Dôležitý je eurokonformný
výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Iný výklad je podľa názoruodvolacieho súdu treba hodnotiť ako nadmerne formalistický, v dôsledku ktorého sa neprípustne
zasahujedosystematikyinštitútuškodyobsiahnutejvObčianskomzákonníkuavosobitnýchpredpisoch.

Za stavu, že právo umožňuje žalobcovi požadovať náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že
takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna
úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a
takáto právna úprava sa nesmie použiť (Simmenthal C-106-77).

Ak Slovenská republika má uregulovanú náhradu nemajetkovej škody (ujmy), potom vo svetle rozsudku
Súdneho dvora musí poistné krytie dopadať aj na takúto ujmu.

Odvolací súd ďalej v tejto súvislosti poukazuje na Smernicu Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 5. 1990 a je
bez pochybností zrejmé, že cieľom spomínanej smernice je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel
umožňovalo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie

za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z
prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok
Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28).

Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov

je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny
predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z
extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na
zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode.

Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje,
že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného
vnútroštátneho práva, žeby sa mali vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).
Keďžezodpovednosťpoisteného,ktorávyplývaz§11anasl.Občianskehozákonníkavzniklanazáklade

dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa
nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice
(bod 57 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).

Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu

utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.
Účastníkom tohto poistného vzťahu je žalovaný (poisťovňa) v 2/ rade a z toho vyplýva dôvodnosť jej
pasívnej legitimácie v prebiehajúcom konaní. Treba zdôrazniť, že unijné právo vzťahy ohľadne náhrady
škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej
ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva.

K primeranosti odvolací súd uvádza, že uplatnená výška náhrady škody (ujmy) nemôže ani zďaleka
pokrývať skutočnú ujmu, ktorá vznikla žalobcom stratou ich manžela a otca, a preto aj výhrada v
súvislosti s vedomosťou o požití návykovej látky žalovaného v 1. rade je zohľadnená už v rozhodnutí
súdu prvého stupňa.

Odvolací súd k výške náhrady škody poukazuje na vec Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS Súdneho dvora,
vktoromsaspomínaneprípustnosťadministratívnehopoistnéholimitupod1miliónEurvjednomprípade
(C-277/12 Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS).

Je ďalej potrebné zdôrazniť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná
voľnou úvahou, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí
zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a

trvanie. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu,
rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú.Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov
je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke
dopravných prostriedkov je vysoké a nie je opodstatnené obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na

osoby, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sú povinne zmluvne poistené, vrátane vodičov
(porov. NS SR 3Cdo 228/2012).

K odvolacím námietkam žalovaného je ďalej potrebné dodať, že smrť manžela a otca žalobcov
bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a

nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj
rodinný život vo vzťahu k nebohému. Žalobcovia v tejto súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov
existujúcich medzi nimi a pozostalým.

Za takejto situácie odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako
vecne správny postupom podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Obaja žalovaní namietali nielen správnosť výpočtu nemajetkovej ujmy, ale aj výšku priznanej poúrazovej
renty pre žalobcov v 2/ až 4/ rade. Obaja žalovaní poukazovali na príjmy nebohého poručiteľa,
nedostatočne zistený príjem žalobkyne v 1/ rade a nedôsledne odôvodnenie potrieb žalobcov v 2/
až 4/ rade. U oboch nárokoch bolo potrebné zohľadniť už právoplatne stanovené spoluzavinenie. Pri

priznaní nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa prihliadol na 30 % spoluzodpovednosť nebohého na
vzniknutej situácii. Iná bola situácia vo vzťahu k priznanej poúrazovej rente. Súd prvého stupňa priznal
uplatnená nárok žalobcom v 2/ až 4/ rade bez ohľadu na ustálenú mieru spoluzavinenia. Požadovanú
výšku poúrazovej renty 100 eur pre každého zo žalobcov v 2/ až 4/ rade považoval odvolací súd za
primeranú s ohľadom na naposledy dosahovaným zárobkom nebohého právneho predchodcu žalobcov.

Vek žalobcov v 2/ až 4/ rade je rozdielny, napriek tomu sumu 100 eur mesačne bol odôvodnený, keďže
žalobcovia v 2/ a 3/ rade v čase smrti otca boli školopovinní na základnej škole. Preto výdavky boli
spojenéprávesnávštevouškoly(tietopotrebypretrvávajúdoteraz),ošatenie,hygienicképotreby,strava,
návšteva kultúrnych, športových aktivít. Žalobca v 4/ rade v čase smrti nebohého otca mal 3 roky. Bol
teda v predškolskom veku, jeho potreby boli odôvodnené pri platbách za návštevu materskej školy,

ošatenie, stavu a vitamíny.

Preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O.s.p..

K zmene rozhodnutia boli splnené, existovali úplné opisy mzdových listov nebohého otca, zistený príjem

matky - žalobkyne v 1/ rade (350 eur mesačne) správou od zamestnávateľa, výdavky rodiny na bývanie
(príspevok na poplatky za užívanie časti rodinného domu starých rodičov) 150 eur. Preto po odpočítaní
30 % spoluzavinenia zo sumy 100 eur mesačne je 70 eur, ktoré priznal žalobcom v 2/ až 4/ rade od
obdobia, smrti nebohého otca do budúcna, pokiaľ nebudú schopné samé sa živiť. Nad sumu 70 eur
žalobu zamietol. V dôsledku zmeny výšky poúrazovej renty, stanovil odvolací súd dlh na tomto nároku

u každého zo žalobcov v 2/ až 4/ rade (70 x 2 mesiace roka 2007, 70 x 12 mesiacov x 8 rokov od r.
2008 do r. 2015, 2 mesiace roku 2016 a 25 dní v mesiaci október 2007; 140 eur + 6 720 eur + 140 eur
+ 56,45 eur =7 056,45 eur).

Vo vzťahu k navrhovanému pripusteniu dovolania na predostreté 4 alternatívne otázky, vzhľadom na

vyššie citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ale aj NS SR nepovažoval za potrebné postupovať v
súlade s návrhom žalovaného v 2/ rade.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 224 ods.
4 O.s.p., keďže nebolo doteraz rozhodnuté o trovách konania s poukazom na § 151 ods. 1 O.s.p. zo

strany súdu prvého stupňa, ktorý rozhodne o trovách v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,
vrátane trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné