Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/157/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220769
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220769.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13. októbra 2014, č.
k. 4C/592/2012-42 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 11. novembra 2014, č. k.

4C/592/2012-57, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

I. Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
ďalej len „OSP“) rozsudkom zo dňa 13.10.2014, č. k. 4C/592/2012-42 zamietol žalobu a žalovanému
nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
voči žalovanému domáhal náhrady majetkovej škody v sume 2.167,30 eura a nemajetkovej ujmy vo

výške 433,46 eura, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Komárno, ktorý ako exekučný súd nerozhodol o návrhu na udelenie poverenia pre súdneho
exekútora, ale zamietol žiadosť o udelenie poverenia, pričom toto uznesenie o zamietnutí žiadosti
súd vyhotovil až po uplynutí 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Právny
zástupca žalobcu uviedol, že exekučný súd poverenie pre súdneho exekútora neudelil, preto si žalobca
uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pre nesprávny úradný postup okresného súdu,
ktorý bol dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné

prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Ak by došlo ku skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote, žalobca by mohol včas uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jeho príslušenstva, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného
titulu. Týmto postupom súdu došlo k zásahu do práv žalobcu, ktorým mu bola spôsobená nemajetková
ujma v sume 433,46 eura, ktorá predstavuje 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Pokiaľ
ide o náhradu majetkovej škody v sume 2.167,30 eura, túto predstavuje náhrada istiny, ktorá viac

nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu. Žalovaný v písomnom vyjadrení
k žalobe uviedol, že neuznáva nárok žalobcu na náhradu majetkovej ani nemajetkovej škody. Namietal
zmätočnosť podania, uviedol, že žalobca prenáša svoju dôkaznú povinnosť na súd, namiesto toho, aby
predložil dôkazy na svoje tvrdenia. Z podanej žaloby nie je zrejmé, akej náhrady škody sa žalobcadomáha, pretože v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci sa žalobca môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa jeho
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Takýto nárok žalobcu ešte prerokovaný

nebol, preto mal žalovaný za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaný vzniesol
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred 23.04.2009. Čo sa týka náhrady škody, žalobca
skutočnú škodu nedokázal listinami, ktoré by preukazovali požadovaný nárok, preto je preskúmanie
tohto nároku znemožnené, keď žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody ako ani príčinnú súvislosť

medzi vznikom škody a postupom, na základe ktorej táto škoda vznikla. Účastníci konania sa na
pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili elektronicky, žalovaný e-mailom z 13.10.2014 s
tým, že súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci v jeho neprítomnosti a právny zástupca žalobcu
e-mailom z 10.10.2014 z dôvodu kolízie pojednávaní. Súd vykonal vo veci dokazovanie, z ktorého
zistil, že žalobca ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal na Okresný súd Komárno
dňa 15.07.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom návrh na vykonanie

exekúcie doručil súdnemu exekútorovi dňa 26.05.2010. Zároveň zaslal exekučnému súdu rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., ktorý bol exekučným titulom.
Exekučný súd uznesením zo dňa 21.01.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. S prihliadnutím na túto
skutočnosť ako aj na to, že zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, zamietol žiadosť o udelenie

poverenia. Následne bola exekúcia uznesením z 29.07.2013 zastavená a súdnemu exekútorovi náhrada
trov exekúcie nebola priznaná. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.08.2011. Na
základe vykonaného dokazovania súd dospel k tomu záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca podal
žalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorá
bola podaná v zmysle § 42 a nasledujúce OSP, bol riadne špecifikovaný žalobný nárok, účastníci

konaniaažalobaobsahovalavšetkypodstatnénáležitosti,ktoréOSPprepodaniedanéhotypuvyžaduje,
teda súd nemohol predmetnú žalobu odmietnuť pre nedostatok jej formy. To, že žalobca nepredložil
relevantné dôkazy, ktorými odôvodňoval svoje tvrdenia, nie je dôvodom na odmietnutie žaloby, ale
dôvodom, pre ktorý súd žalobu môže zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany
žalobcu. Žalobca sa v konaní domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody, pričom súdu nepreukázal,

že takúto žiadosť o uspokojenie nároku na náhradu škody podal aj priamo žalovanému, pričom ani
žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nekonkretizoval, ako bola táto žiadosť žalobcu vybavená, len
konštatoval, že o tomto nároku ešte žalovaný nerozhodol. S prihliadnutím na tieto skutočnosti by mohol
súd dospieť k záveru, že žaloba bola podaná predčasne, ešte predtým, ako by bol žalovaný uspokojil
nárok žalobcu na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Súd poznamenal, že v prípade,

ak by návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ako aj žiadosť o udelenie poverenia boli v súlade
s ustanovením § 44 ods. 2 EP, súd by bol povinný v 15-dňovej lehote vydať poverenie pre súdneho
exekútora, ktorým by ho poveril, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne, avšak
v tomto prípade nie je zákonom stanovená lehota na preskúmanie zákonnosti uvedených písomností,

teda súd nemá povinnosť v 15-dňovej lehote rozhodnúť o tom, že žiadosť o udelenie poverenia zamieta.
Vzhľadom na túto skutočnosť, súd nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať žalobcovi
nemajetkovú ujmu a nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania
lehoty. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR

za prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla v sume
2.167,30 eura, pričom výšku tejto škody žalobca v konaní nepreukázal, nešpecifikoval z čoho presne
pozostáva predmetná škoda a na základe akej činnosti exekučného súdu mu táto škoda vznikla. Žalobca

žiadnym dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a
príčinnúsúvislosťmedzivznikomškodyaskutočnosťou,ktorájuspôsobila,atonapriektomu,žežalobca
je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť o nich dôkazy. To, že žalobca škodu
vyčíslil, nie je dôkazom toho, že naozaj škoda vznikla a tobôž nie dôkazom na to, že škoda vznikla v
súvislosti s výkonom nejakých úkonov zo strany žalobcu, ktoré presne neboli špecifikované. Z týchto

dôvodov súd žalobu v časti náhrady majetkovej škody vo výške 2.167,30 eura zamietol. Žalobca si nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Súd poznamenal, že úlohousúdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich skutočností. Ukladať súdu
zákonodarcom zákonnú lehotu je riešenie, ktoré nemôže dostatočne zohľadňovať okolnosti toho ktorého
prípadu. Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci by bolo správne a zákonné, aby bolo vydané rozhodnutie,

prípadne i po lehote. Okolnosť, že exekučný súd vykonával dokazovanie, ktoré bolo podľa žalobcu
nadbytočnéanezaoberalsalennávrhomžalobcu,nepredstavujesamoosebenesprávnyúradnýpostup
orgánu štátu. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny
úradný postup, pretože nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody.
Žalobca v konaní nepreukázal, že by bol počas tejto doby v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda a

aká je výška tejto škody. V konaní už bolo konštatované, že majetková ujma spôsobená žalobcovi nebola
preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od okolností, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora
a samotného žalobcu a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme
nemajetkovej ujmy. Žalobcovi pritom musela byť už pred podaním tejto žaloby známa rozhodovacia
prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských doložiek. Z týchto dôvodov rozhodnutia

súdov nie sú prekvapivé a i dôvod prípadného dlhšieho rozhodovania po zákonnej lehote, v prípade
spravodlivého predvídateľného rozhodnutia, by mal byť akceptovateľný. Taktiež všeobecný súd nie je
oprávnený konštatovať, že vo veci išlo o prieťah v konaní, takéto oprávnenie neprináleží ani žalobcovi.
Žalobca nepodal ústavnú sťažnosť na prieťah v konaní v tomto konkrétnom konaní a žiadne iné konanie,
v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda
nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal
jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, pretože v tomto prípade poverenie
vydané nebolo a samotný zákon neukladá súdu lehotu na posúdenie návrhu na vykonanie exekúcie
a žiadosti o udelenie poverenia, teda možno konštatovať, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej

lehote,primeranejnapreskúmaniezákonnostiexekučnéhotitulu.Žalobcavosvojichžalobáchvpodstate
žiada, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní.
Takéto skúmanie neprináleží prvostupňovému súdu, teda nie je možné skúmať nedodržanie lehoty v
exekučnom konaní, pretože ako už súd konštatoval, takéto skúmanie prináleží len predsedovi súdu pri
podaní sťažnosti vo veci samej alebo Ústavnému súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o ústavnej

sťažnosti. S ohľadom na hospodárne rozhodovanie exekučného súdu, reálne nepreukázanie škody
a neexistencie konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania
ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, teoreticky chýbajúca príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody súd zamietol žalobu.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4

ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, ods. 2 (v znení účinnom do 31.12.2012) zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. c/, d/ zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (v znení účinnom od 15.12.2009 do 31.05.2011, § 44 ods.
2 a 3 Exekučného poriadku (v znení od 01.06.2010 do 31.05.2011).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§

205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP) a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

Zásadne namietal skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovaťtoto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012
Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba žalobcu na náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd
nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté

listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu.
V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo nemal zo zákona oprávnenie

a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej uviedol, že súd
s poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o

výške škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal
súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov
pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne
zistenom skutkovom stave. Ďalej dôvodil tým, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy
negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú

mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti
atď. Štrasburský súd tiež uviedol: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote.“ Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej
situácie a nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a to v tejto forme, že

on nepresadzoval svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá a nechápe, aký dopad môže mať na výsledok konania skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti
súdu, kedy súd vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Súd nerozhodol o
návrhu na prerušenie konania pred rozhodnutím vo veci samej.

II. Po podaní odvolania súd prvého stupňa uznesením zo dňa 11.11.2014, č. k.
4C/592/2012-57 uložil žalobcovi, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20,- eur + 3 eurá v zmysle položky 7a a 20a Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu
poučil, že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
Toto uznesenie napadol žalobca odvolaním, žiadajúc prvostupňový súd, aby s poukazom na ust. §

210a OSP tomuto odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady, a
ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie/výzvu v
celom rozsahu zrušil bez náhrady. Predmetným uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20
eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené, že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. č. 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. (ďalej len ZoSP). V zmysle uvedenej položky č.

7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Z tejto definície spoplatneného úkonu vyplýva, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako sú odvolanie, dovolanie a pod. tak, ako je to pri
položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým

sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (predmetný návrh zákona obsahuje legislatívnu zmenu smerujúcu
k zavedeniu súdneho poplatku za podanie žaloby), čl. II k bodu 3: Žaloby sa budú spoplatňovať podľa
Položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Poukázal na odôvodnenie pozmeňujúceho a doplňujúcehonávrhu poslancov M. k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. (tlač č. 145): V nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia
pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20
eur, čím sa jednak čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej
časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti
v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby (položka 1), ale
práve ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Konštatoval, že ako žalobca podal odvolanie proti

rozsudkuaniežalobuasúdniejeoprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemu
poplatku. V tejto súvislosti poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v
Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto
prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do
úvahy“. Žalobca ďalej uviedol, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie

je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o
žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
preto mu bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto
konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods.
1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Súd je pri výkone svojej rozhodovacej
právomoci viazaný čl. 2 ods. 2, a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých

alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.
septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná
pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto je nutné v
súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa
ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v
súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10.2013 sp. zn.
8C/842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C/174/2012 zo dňa 03.01.2014,
ktorý pristúpil k zrušeniu uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie
podľa položky 7a.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiam, proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku nie je dôvodné,

keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1
OSP potvrdil. Takisto aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 11.11.2014, č.
k. 4C/592/2012-57 považoval odvolací súd za nedôvodné, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 2.167,30
eura (náhrada istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozsudkom) a

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 433,46 eura, ako 20 % uplatňovanej istiny spolu s
príslušenstvom.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 15733/09 zo dňa 08.10.2009.Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 7Er/550/2010, začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora
dňa 26.05.2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 15.07.2010. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 7Er/550/2010-14 zo dňa
21.01.2011, právoplatným dňa 15.02.2011, a následne súd exekúciu uznesením č. k. 7Er/550/2010-24
zo dňa 29.07.2011, právoplatným dňa 23.08.2011, zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo dôjsť

k spôsobeniu škody (ďalej len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo

poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.06.2010 do 31.05.2011, exekútor, ktorému

boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto

uzneseniu je prípustné odvolanie.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide ovýnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní

a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný

postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne

závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a
preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
01.06.2010 do 31.05.2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní, ako aj z dôvodu, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul v rozpore so zákonom.
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od

doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka

stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota
exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia,
bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku,
napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť
(či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu
vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 15.07.2010 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,

kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti
súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadostinemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne
odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle, teda

vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak vydáva
iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však ústavne
akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v

prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietne.
Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž
splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť

medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na
preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si
žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto
absentuje príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca
taktiež nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa vychádzal iba z tej skutočnosti, že 15-dňová lehota
na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k
porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2

zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť mu v tejto súvislosti škoda,

za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,

keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne citoval § 9
ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2004 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase začatia exekúcie. Vzhľadom
k uvedenému, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akých skutočností žalobca vyvodil predmetný odvolací

argument. Ak by však súd aj citoval novšiu právnu úpravu ako platnú a účinnú v čase začatia exekúcie,
táto skutočnosť by nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, pretože s ohľadom
na zistený skutkový stav a odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa
vychádzal zo správnej právnej úpravy, a teda odvolací súd nemôže konštatovať, že by konanie trpelo
vadou, ktorá by v tomto smere odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov

uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. Konaním súdu jednoznačne nedošlo k interpretácii hmotného
práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu. V
súvislosti s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na
základe nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučnýspis Okresného súdu Komárno sp. zn. 7Er/550/2010, čo je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal z listinných
dôkazov v ňom obsiahnutých. Z obsahu spisu súd zistil, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ktorými

odôvodňovalsvojnávrhniesúpravdivé.Nanámietkužalobcutýkajúcusastavuprávnejneistotyodvolací
súd uvádza, že stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že
súd dňa 21.01.2011 vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov konania odstránený. Stav právnej neistoty
pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho súdu nezakladá nárok na náhradu škody,

pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania poverenia nie je zákonom ustanovená lehota,
ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup. V súvislosti s ďalším
dôvodom odvolania týkajúcim sa stavu právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa
odvolacieho súdu nezakladá nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako
vydania poverenia nie je zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať
ako nesprávny úradný postup. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa

nijakým spôsobom v predmetnom konaní nepochybil. Pokiaľ ide o žalobcom navrhované znalecké
dokazovanie, súd tento návrh nepovažoval za dôvodný, pretože bolo zrejmé, že v konaní neprišlo
k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by mohla vzniknúť škoda, a teda dokazovať
znaleckým posudkom jej výšku by bolo absolútne nadbytočné a nehospodárne. Okrem iného v zmysle
§ 120 a nasl. OSP rozhodnutie v tom smere, aké dôkazy budú v konaní vykonané je výlučne na úvahe

súdu, pričom rozhodnutie, že sa niektorý dôkaz nevykoná nezakladá nedostatok konania spočívajúci
v odňatí možnosti konať účastníkom konania. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval
nad dĺžkou zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal,
či v konaní došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní. Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila

zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej
sa žalobca v predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na
rozhodnutievovecisamejaplikovalsprávneprávnepredpisyvnútroštátnehoprávaazároveňrozhodolaj
vsúladesplatnoujudikatúrouEurópskehosúdupreľudskápráva,zachovávajúcpritomprávoúčastníkov
konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje

na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Záverom odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nesúvisia s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobca
podal množstvo žalôb, v ktorých sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (teda s
rovnakým predmetom konania), pričom vo všetkých konaniach podáva paušálne odvolania, ktoré sú

charakteristické totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne prejednávanú vec.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Záverom odvolací súd poznamenáva, že zo strany
prvostupňového súdu nebol daný dôvod rozhodovať o prerušení konania, nakoľko návrh v tomto smere
sa v spise nenachádza.
II. Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou, a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 11.11.2014, č. k. 4C/592/2012-57, ktorým žalobcovi uložil, aby v

lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur + súdny
poplatok 3 eurá za elektronické podanie podľa pol. č. 7a a 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, a po
zistení, že odvolanie podala oprávnená osoba v zákonnej lehote a že odvolanie je prípustné (§ 201 prvá
veta a § 204 ods. 1 OSP), preskúmal uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“ alebo „ZoSP“) súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa vyberajú
za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ (§ 5 ods. 1 písm. a/ Zákona
o súdnych poplatkoch).

Podľa § 6 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba) alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku (§ 6 ods.

2 Zákona o súdnych poplatkoch).
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7a zo žaloby na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.
Odvolací súd v súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
poznamenáva, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z. z.

upravoval v ust. § 4 ods. 1 písm. c/ vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady
škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené
od poplatku. Novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo dôvodová správa
odôvodňovala reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. Zároveň bol v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a zavedený nový

paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
mocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomvovýške3.000,-Sk.ĎalšounovelouZákonaosúdnych
poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z. z. účinného od 01.07.2007 bol § 4 ods. 1 doplnený
o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná novela bola
zavedená zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od
01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku súdnych poplatkov za
položku 7 bola doplnená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je sadzba

poplatku 20 eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast právne
neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. na súdoch. Z uvedeného vyplýva,
že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti.
Žalobcovi tak v súvislosti s podaním predmetného návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a/ zákona

o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch
poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 Zákona o
súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne
poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.
Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd nepovažoval tvrdenia žalobcu v odvolaní za

správne v tom smere, že spoplatneniu podlieha výlučne podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie
aj ďalšie úkony vo veci samej. V predmetnej veci žalobcovi podaním odvolania vznikla poplatková
povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch tak, ako to uviedol súd prvého
stupňa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,

v zmysle ktorého ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom
stupni s tým, že poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej.
Keďže v danom prípade ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh žalobcu dňa 27.09.2012,
teda pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého

stupňa žalobca podal elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom dňa 10.11.2014, teda po jeho
účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti žalobcu ako odvolateľa aj z hľadiska
prechodnéhoustanoveniakúpravámúčinnýmod01.10.2012,ato§18caZákonaosúdnychpoplatkoch.
Súd prvého stupňa správne napadnutým uznesením zo dňa 11.11.2014 č. k. 4C/592/2012-57 uložilžalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aplikujúc platnú právnu úpravu účinnú
v čase vzniku poplatkovej povinnosti a taktiež správne stanovil aj výšku súdneho poplatku v sume 20
eur (+ 3 eurá za elektronické podanie) v súlade s položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ďalšom odvolací súd odkazuje
na obsah a rozsah odôvodnení týchto rozhodnutí, s ktorými sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, vzhľadom k tomu, že žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.