Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/20/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815010230
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Šimonová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:7815010230.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gabriely Šimonovej a
sudcov JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Martina Bargela na neverejnom zasadnutí konanom 24. januára
2018 v Bratislave v trestnej veci obvineného T. B. a spol. pre trestný čin poisťovacieho podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 223 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona č.
301/2005 Zb. v znení neskorších predpisov, o dovolaní obvineného T. B. podanom proti uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. septembra 2016, sp. zn. 8To/62/2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného T. B. sa o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 1T/92/2015, z 9. marca 2016 bol obvinený T. B. uznaný
v bodoch 1/, 2/ a 3/ vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 223
ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona na tom

skutkovom základe, že:

1/ po predchádzajúcej vzájomnej dohode s už odsúdeným H. V. ml., v J. dňa 19. januára 2009 vylákali
poistné plnenie od poisťovne A., a.s., a to tým spôsobom, že nafingovali dopravnú nehodu motorových
vozidiel zn. Škoda Octavia, ev. č. J., a zn. Ford Transit, ev. č. J., vedenú pod číslom poistnej udalosti
XXXXXXXXXX, ku ktorej nedošlo tak, ako to popísali v poistnej udalosti, zo dňa 14. januára 2009, čím

poškodenej spoločnosti A., a.s., B. spôsobili škodu vo výške 1.019,65 €;

2/ po predchádzajúcej vzájomnej dohode spoločne s už právoplatne odsúdeným H. V. ml. a V. V., v J.
dňa 24. mája 2013 vylákali poistné plnenie od poisťovne A., a.s., a to tým spôsobom, že nafingovali
dopravnú nehodu motorových vozidiel zn. BMW 530D, ev. č. J., a zn. Ford Transit, ev. č. J., vedenú pod
číslom poistnej udalosti XXXXXXXXXX, ku ktorej nedošlo tak, ako to popísali v poistnej udalosti, zo dňa

24. mája 2013, čím poškodenej spoločnosti A., a.s., B. spôsobili škodu vo výške 976,33 €;

3/ po predchádzajúcej vzájomnej dohode s už odsúdeným H. V. ml., v J. dňa 27. septembra 2010 vylákali
poistné plnenie od poisťovne A., a.s., a to tým spôsobom, že nafingovali dopravnú nehodu motorových
vozidiel zn. Ford Galaxy, ev. č. J., a zn. Ford Transit, ev. č. J., s prívesom zn. JSU, ev. č. J., vedenú pod
číslom poistnej udalosti XXXXXXXXX, ku ktorej nedošlo tak, ako to popísali v poistnej udalosti, zo dňa

26. septembra 2010, čím poškodenej spoločnosti A., a.s., B. spôsobili škodu vo výške 1.593,07 €.

Za tieto trestné činy bol obvinenému T. B. uložený podľa § 223 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 2, 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, ktorého výkon mu
bol podľa § 51 ods. 1, 2 Trestného zákona podmienečne odložený s probačným dohľadom na skúšobnú
dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona mu zároveň súd uložil

povinnosť uhradiť počas skúšobnej doby spôsobenú škodu.Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obvinenému T. B. spoločne a nerozdielne
uhradiť s už odsúdeným H. V. ml. poškodenej spoločnosti A., a.s. B. škodu vo výške 2.612,72 €.

Podľa§287ods.1TrestnéhoporiadkuokresnýsúduložilobvinenémuT.B.aodsúdenémuV.V.spoločne
a nerozdielne uhradiť s už odsúdeným H. V. ml. poškodenej spoločnosti A., a.s. B. škodu vo výške
976,33 €.

Proti tomuto rozsudku podal obvinený T. B. v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Košiciach

uznesením, sp. zn. 8To/62/2016, z 26. septembra 2016 o odvolaní obvineného rozhodol tak, že podľa §
319 Trestného poriadku odvolanie obvineného zamietol, pretože zistil, že nie je dôvodné.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To/62/2016, z 26. septembra 2016 podal
prostredníctvom obhajcu dovolanie obvinený T. B. z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), kde namieta,
že bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu; podľa písm. i) Trestného poriadku, t. j. že

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
(aj keď v podanom dovolaní v príslušnej časti textu zjavne nesprávne - (zrejme pisárskou chybou)
prípustnosť dovolania odvodzuje z § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku). K dôvodu dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uvádza, že súdy oboch stupňov závažne porušili jeho

právo na obhajobu, keď ho uznali vinným z konania, ktorého sa nikdy nedopustil a z ktorého spáchania
nebol usvedčený. Jeho právo na obhajobu bolo porušené tým, že v jeho prípade a jeho právnej veci
nebolo spravodlivo rozhodnuté z dôvodov, ktoré uvádzal v priebehu celého trestného konania a to
vrátane ním podaného odvolania voči odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa. Na túto procesnú
obranu odkazuje v celom rozsahu a zároveň dodáva, že tak orgány činné v trestnom konaní, ako

aj súdy prehliadli, že nikdy žiadnu poistnú udalosť nenahlasoval a o tejto ani nevedel; tieto však v
rozpore s objektívnou pravdou mali za to, že práve on oslovil poisťovňu so žiadosťou o plnenie a
poskytol jej nepravdivé údaje ohľadne dopravných nehôd, teda on vylákal poistné plnenie. Súdy sa nijak
nevyporiadali so svedeckou výpoveďou svedka A. či B., ktoré vyznievali v jeho prospech. Svedkovia V.
a M. vypovedali klamlivo a v rozpore s tým, čo vyplývalo z objektívne ustálených skutočností.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinený uvádza, že rozhodnutie
bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonom ustanoveným spôsobom. V
uvedenej veci súd svoje rozhodnutie založil okrem iného i na zistení, že obvinený mal podpísať príslušné
tlačivá pre poisťovňu. On však žiadne také tlačivá nevypísal a ani nepodpísal a už od okamihu vznesenia

obvineniasadožadovalvykonaniaznaleckéhodokazovania-grafologickejexpertízy.Napokonažsúdsa
rozhodol konečne akceptovať jeho dôkazný návrh, znalci z odboru písmoznalectva však nevypracovali
znalecký posudok s tým, že jeho podpis je veľmi jednoduchou parafou, a teda je nepravdepodobné,
že by dokázali dospieť k relevantným záverom. Súd však napriek tomu de facto prehodnotil názory
znalcov a to, čo znalci dokázali, dokázal sám súd s tým, že uviedol, že už na pohľad je zrejmé, že

podpisy na tlačivách sú jeho podpisom a v konečnom dôsledku v rozpore so zákonom vyhodnotil dôkazy
v jeho neprospech majúc za to, že obvinený nepreukázal, že nie je autorom textu nachádzajúcich sa
na tlačivách a že ani podpis na nich nepochádza od neho. Týmto postupom súd teda v rozpore so
zákonom preniesol dôkazné bremeno, ktoré v trestnom konaní zaťažuje orgány činné v trestnom konaní
- menovite prokurátora, na obvineného, čo je absolútne neprijateľné a zjavne protizákonné. Dodáva,

že konštatovanie súdu, že obrana obžalovaného je účelová v snahe vyhnúť sa svojej trestnej činnosti
odporuje samotným dôkazom a to tak, že dôkazy vyznievajúce v prospech nielen že nijak nevyhodnotil,
ale navyše ani len nespomenul vo svojom rozhodnutí.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený žiadnym spôsobom

neodôvodnil ani nevymedzil, od čoho odvodzuje jeho prípustnosť. Záverom ako dovolací návrh uvádza,
že navrhuje zrušiť rozsudok Krajského súdu v Košiciach a jemu predchádzajúci rozsudok Okresného
súdu Rožňava vo všetkých výrokoch vzťahujúcich sa k osobe dovolateľa a prikázať súdu prvého stupňa,
aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Okresný prokurátor sa k dovolaniu obvineného nevyjadril napriek tomu, že mu toto bolo doručené s
výzvou na vyjadrenie dňa 31. januára 2017.Poškodená spoločnosť A., a.s. B. sa k dovolaniu obvineného rovnako nevyjadrila napriek tomu, že jej
toto bolo doručené dňa 2. februára 2017.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie
bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), bolo podané
prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm.
b) Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol

v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti
dovolania (§ 374 ods. 1, 2 Trestného poriadku) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo
podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku).

Najvyšší súd zistil, že dovolanie obvineného T. B. nie je opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie sú
splnené podmienky dovolania.

V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný
dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia
chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a
nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska

ich hodnotenia (R 120/2012-I).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia
zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum
právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by

znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Trestného poriadku) a Ústavy
Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2).

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako
návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti,

generálny prokurátor, obhajca - že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v
rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov
dovolania (§ 385 Trestného poriadku). Uvedené možno bez rozumných pochybností subsumovať aj
pod dovolanie podané obvineným, nakoľko tento ho podal prostredníctvom obhajcu ako kvalifikovanej
a práva znalej osoby citovanej v prvej vete tohto odseku.

Vo vzťahu k argumentácii obvineného považuje najvyšší súd za potrebné úvodom poznamenať, že
všetkyvdovolaníuvedenénámietkyužbolipredmetomsúdnehoprieskumuvrámciodvolaciehokonania
pred súdom druhého stupňa. Z obsahu písomného odôvodnenia dovolania je teda zrejmé, že obvinený
chápe dovolanie ako ďalší riadny opravný prostriedok, pretože dovolaním namieta predovšetkým zistený

skutkovýstavaspôsob,akýmsúdyprvéhoadruhéhostupňavnapadnutomkonanívyhodnotilivykonané
dôkazy v jeho neprospech. Je preto nevyhnutné úvodom uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a
hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až
písm. n) Trestného poriadku. Mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie -neslúži k revízii skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať,
alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd

nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho,
aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka
proti spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané
dôkazy, nemôže zakladať žiadny z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Nie je
možné, s poukazom na obvineným uplatnené dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. 1

písm. c), g) a písm. i) Trestného poriadku, domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je
rozhodnutie založené. Dovolací súd môže posudzovať len to, či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je
v dovolacom konaní daný a nemenný, aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona.K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c):

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu normovaného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv
obvineného a jeho obhajcu. Za porušenie práva obvineného na obhajobu predpokladaného obsahom
predmetného ustanovenia nie je však možné považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného
v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa
§ 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnení podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak

by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími
dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, ktorý vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a
nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (obdobne R 7/2011).

Zároveň je nutné skonštatovať, že obvinený v dovolaní neuvádza žiadnu obsahovo akceptovateľnú
argumentáciu, ktorá by sa významovo vzťahovala k obsahu príslušného dovolacieho dôvodu, pričom
rovnako nešpecifikuje, akým spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu. Pritom plati´, zˇe
obsah konkre´tne uplatneny´ch na´mietok, tvrdeni´ a pra´vnych na´zorov, o ktore´ sa v dovolani´

opiera existencia urcˇite´ho dovolacieho do^vodu, musi´ skutocˇne vecne zodpovedatˇ za´konne´mu
vymedzeniu take´hoto dovolacieho do^vodu podlˇa § 371 Trestného poriadku. Nestacˇi´, ak podane
´ dovolanie len forma´lne odkazuje na pri´slusˇne´ ustanovenie upravuju´ce do^vod dovolania, pokialˇ
v skutocˇnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatnene´ho dovolacieho do^vodu (pozri napr.
rozhodnutie najvysˇsˇieho su´du zverejnene´ v Zbierke pod cˇ. 51/2014), ktoré navyše nie je možné

subsumovať pod takto vymedzené konkrétne ustanovenie Trestného poriadku.

Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva
na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade

bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky
prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva
na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené
aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní
prihliadalo.

Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo

svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane
základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu

medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Je rovnako potrebné bližšie špecifikovať obsah zásady „právo na obhajobu“. Táto v sebe konzumuje tri,
relatívne samostatné, práva obvineného :
- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú
to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú
jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania.Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení
obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na

obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o
zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v
jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Treba tiež zdôrazniť, že trestné konanie treba posudzovať komplexne ako jeden celok a nie je možné

z hľadiska zachovania práv obvineného hodnotiť len niektoré parciálne, jednotlivo extrahované úkony
resp. postupy a na základe nich konštatovať zásadné porušenie jeho obhajobných práv.

Dovolací súd po preštudovaní spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že
by v priebehu konania na súdoch nižšieho stupňa došlo k porušeniu práva obvineného T. B. na
obhajobu. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania zachované, pričom

obvinený mal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva či už osobne, alebo
prostredníctvom obhajcu, pričom toto svoje právo v priebehu konania aj aktívne využíval. Najvyšší súd v
rámci dovolacieho konania zistil, že obvinený T. B. vyššie špecifikované práva počas trestného konania
tak na súde prvého, ako aj druhého stupňa aktívnym spôsobom využíval, a to jednak osobne, ako
aj prostredníctvom ním zvoleného obhajcu JUDr. Ladislava Csákóa, ktorým bol v priebehu trestného

konania zastúpený. Uvedené práva, ktoré mu priznáva platný právny poriadok Slovenskej republiky aj
rozsiahlym spôsobom realizoval, a to napr. kladením otázok na hlavnom pojednávaní (či už znalcom,
svedkom alebo iným subjektom trestného konania v predmetnej veci) pred súdom prvej aj druhej
inštancie, návrhmi na vykonanie a doplnenie dokazovania, či v rámci využitia inštitútu záverečných rečí
tak pred súdom prvého stupňa, ako aj druhého stupňa.

Opierajúc sa o právne úvahy uvedené v predošlých odsekoch dospel najvyšší súd k záveru, že dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) nebol naplnený.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g):

V prvom rade považuje najvyšší súd za potrebné uviesť, že obvinený v dovolaní uvádza tie isté
dôvody, ktoré boli obsahom jeho odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, a ktoré boli zároveň
súčasťou jeho obhajoby v konaní na súde prvého stupňa. Vo vzťahu k argumentácii obvineného,
že dovolaním rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonom

ustanoveným spôsobom, resp. došlo k porušeniu zásady in dubio pro reo sa najvyšší súd stotožňuje
s odôvodnením odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd konštatoval, že okresný súd jasne a zreteľne
vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou
obžalovaných.

Krajský súd takisto konštatoval, že nemá žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaní
sa dopustili konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku okresného súdu a dodal, že z
trestnej činnosti bol obvinený T. B. usvedčovaný v priebehu konania už odsúdeným H. V. ml., ktorý
aj v procesnom postavení svedka potvrdil, že vo všetkých troch prípadoch sa jednalo o úmyselné

poškodenie motorových vozidiel, na ktorom sa spolupodieľali a na základe nimi podaných podkladov pre
poisťovňu došlo k plneniu. Táto skutočnosť bola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná znaleckým
dokazovaním, pričom okresný súd správne poukázal na skutočnosť, že nebola dôvodná pochybnosť
o hodnovernosti svedka, s ktorým bol obvinený v blízkom priateľskom vzťahu, pričom tento svedok
navyše potvrdil svoje tvrdenia aj na hlavnom pojednávaní v rámci vykonanej konfrontácie. K plneniu

zo strany poisťovne by došlo aj bez spolupodieľania sa obvineného T. B., na čom nič nemení
ani námietka obhajoby o vyhodnotení záverov znaleckého dokazovania z odboru písmoznalectva v
neprospech obžalovaného. Krajský súd sa takisto v odôvodnení zaoberal aj znaleckým posudkom
súdneho znalca Ing. Blišťana, ktorý bol predložený obžalovaným V. a skonštatoval, že okresný súd
sa s ním vyporiadal vyčerpávajúco a uviedol, že predmetný znalecký posudok bol vyhotovený podľa

verzie tohto obžalovaného. Podľa názoru krajského súdu však okresný súd správne v tomto smere
poukázal aj na výpovede svedkov P. F. a Ing. G. B., ktorí nepotvrdili, že by obžalovaní pri ohliadke
motorového vozidla namietali postavenie motorových vozidiel; naopak, obžalovaný V. pri predkladaní
poisťovni zakreslenie motorových vozidiel priamo videl a Ing. Blišťanovi ako súdnemu znalcovi udalpostavenie vozidiel v rozpore s týmto zakreslením. Znalec Ing. Blišťan na hlavnom pojednávaní potvrdil,
že pri vypracovaní predmetného znaleckého posudku vychádzal z údajov poskytnutých obžalovaným
V. a nie podľa zakreslenia postavenia vozidiel v uplatnení nároku na náhradu škody s tým, že nevylúčil

ani inú možnosť vzniku škody, než ako popísal obžalovaný V.. Vina obžalovaných bola jednoznačne
preukázaná aj vykonaným znaleckým dokazovaním znalca Ing. Karla Koteleša, ktorý sa podrobne
zaoberal nehodovými dejmi jednotlivých skutkov a vo vzťahu ku všetkým z označených skutkov aj
jednoznačne vylúčil vznik poškodení spôsobom opisovaným účastníkmi s tým, že tento podrobne
rozviedol dôvody, ktoré ho k záverom k jednotlivým skutkom viedli, čo ostatne v konečnom dôsledku

podrobne a vyčerpávajúco opísal aj okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd sa s vyššie uvedeným názorom krajského súdu v plnom rozsahu stotožňuje, pričom
považuje za potrebné dodať, že v rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to
(ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného

poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané
zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže
spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi
nižších stupňov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne
uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom

pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch
vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou
povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania
ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.

Nakoľkopodľanázorunajvyššiehosúduneexistujeodôvodnenýpredpoklad,žebydovolanímnapadnuté
rozhodnutie, ako ani rozhodnutie, ktoré mu predchádza, bolo zaťažené týmito konkrétnymi vadami, je
potrebné skonštatovať, že k naplneniu dovolacieho dôvodu predpokladaného ustanovením § 371 ods.
1 písm. g) nedošlo.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

Vo vzťahu k citovanému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd konštatuje, že obvinený jeho prípustnosť
nijak neodôvodnil a to napriek skutočnosti, že v úvode (druhom odseku) dovolania uviedol, že má za to,

že je dovolanie prípustné aj s poukazom na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Najvyšší súd ale považuje za potrebné dodať, že v rámci dovolacieho konania nie je prípustné
preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného

poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné
okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v
súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami
procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je

mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje aj o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii,
kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd
spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi
nižších stupňov. Inak povedané, najvyšší súd teda nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia
dôkazovazávery,ktorézdokazovaniasúdyvyvodiliaktorésúpodkladomprezistenieskutkovéhostavu,

nakoľko ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom jeho skutkové závery môže
dopĺňať, upravovať a meniť iba súd odvolací (obdobne 6 Tdo 14/2012).

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je teda dovolací súd vždy viazaný konečným
skutkovým zistením (skutkovými závermi), ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda

dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku veta za bodkočiarkou. Dovolací súd nemôže skutok ustálený súdmi prvého a
druhého stupňa ani meniť ani dopĺňať (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolania ministra
spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku). Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovémustavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku,
môžuobvinenívdovolaníuplatňovaťlennámietkyprávnehocharakteru,nikdynienámietkyskutkové.Za
skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdom, proti rozsahu

vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižších stupňov - ich posudzovanie
je totiž takisto dominanciou konania odvolacieho súdu. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu
„odvolaciu“ inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdov nižších stupňov. Navyše, dovolacie
námietky obvineného, ak sa nedotýkali právneho posúdenia zisteného skutku, ale iba zo subjektívneho
pohľadu obvineného spochybňovali hodnotenie dôkazov vo veci konajúcimi súdmi, nezodpovedajú

dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (zhodne 2 Tdo 59/2011).

Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako
je uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací
súd. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako
pokračovacieho zločinu poisťovacieho podvodu podľa § 223 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona

spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú
všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných
znakov skutkovej podstaty označeného trestných činov. Z uvedeného vyplýva, že tento dovolací dôvod
teda takisto nebol naplnený.

So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd nezistil naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu vo veci
obvineného T. B. a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.