Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/709/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7102899395
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7102899395.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu vo veci žalobkýň v 1. rade I. U., E. P., G. A.T. XXX, 2. rade
M. G., Q. J.. F., H., A., 3. rade D.. E. J., A., V. X, zast. P.. P. A., advokátom, advokátka kancelária A., F.
XX, proti žalovaným 1. rade D.. M. O., A., R. XX, 2. rade D.. T. E., A.D., B. XX, zast. P..V. B., advokátom,
advokátska kancelária A., T. X, 3. rade U. O. E.. Q. Q. F. X., K. X, X F. F. Q., Xth G., H. XXX, XXXX E., C.
J., zast. Š. Q..J..H.., advokátska kancelária, B., M. XX, o neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkýň a žalovaných v 2. a 3. rade proti rozsudku 25C/894/2002-474 z
13.3.2014 a uzneseniu 25C/894/2002-515 z 21.5.2014 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Z r u š u j e výrok o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu na ďalšie konanie.
Z r u š u j e uznesenie z 21.5.2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že kúpna zmluva z 17.4.2002 o prevode vlastníctva
k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres:
Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi VSŽ a.s. Košice a D.. M.
O. C. XX, IČO: XX XXX XXX, Č. X, XXX XX A., s povoleným vkladom vlastníckeho práva v prospech
kupujúceho pod č. V 945/02 v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra „C“, evidovanej na

katastrálnej mape ako parcela č.745/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 391 m2 je neplatná.
Určil, že kúpna zmluva z 3.5.2002 o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom
úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres: Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne
územie Q. F. uzavretá medzi D.. M. O. C. XX, IČO: XX XXX XXX, Č. X, XXX XX A. a D.. T. E., rodeným E.,
nar.XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. XX, XXX XX A., s povoleným vkladom vlastníckeho práva
v prospech kupujúceho pod č. V 1095/02 v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra „C“,
evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č.745/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 391 m2 je

neplatná. Určil, že darovacia zmluva z 30.7.2004 o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedených
na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres: Košice I, obec: Košice-Staré
mesto, Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi D.. M. O., IČO: XX XXX XXX, A. XX, XXX XX A. a
D.. T. E., rodeným E., nar. XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. XX, XXX XX A., s povoleným
vkladom vlastníckeho práva v prospech obdarovaného pod č. V 4498/05 v časti prevodu vlastníckeho
práva ku parcele registra „C“, evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č.745/1, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 391 m2 je neplatná. Určil, že kúpna zmluva zo 7.12.2005 o prevode vlastníctva

k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres:
Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi D.. M. O., IČO: XX XXX
XXX, A.Q. XX, XXX XX A. a D.. T. E., rodeným E., nar. XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. XX,
XXX XX A., s povoleným vkladom vlastníckeho práva v prospech kupujúceho pod č. V 12953/05 z21.12.2005 v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra „C“, evidovanej na katastrálnej mape
ako parcela č.745/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 391 m2 je neplatná. Určil, že žalobkyne
v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom úrade Košice,

Katastrálnom odbore na LV č.XXXXX, okres: Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne územie
Q. F. ako parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape ako parcela č.745/1, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 391 m2 o veľkosti spoluvlastníckych podielov každá v 1/3 k celku. Žalovaným v 1.
až 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyniam v 1. až 3. rade na účet právneho zástupcu P.. P. A., F.
XX, A. trovy konania vo výške 10 262,05 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyne žalobou doručenou mu 2.12.2002 domáhali, čím ju
odôvodnili, že žalovaní v 1. a 2. rade sa k žalobe písomne nevyjadrili, uviedol ako sa k žalobe vyjadril
žalovaný v 3. rade v písomnom podaní z 22.12.2006 (č. l. 121), že písomným podaním z 12.12.2013
na základe zák.č.180/2013 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých
zákonov žalobkyne upresnili označenie nehnuteľností i zmenu správy katastra. Uviedol, že výpisu zo
živnostenského registra žalovaného v 1. rade z 13.3.2014 je zrejmé, že tento účastník pod obchodným

menom CLUB 33 podnikal do 18.6.2004 a ako podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť k 3.10.2013,
že uznesením z 23.8.2006 pripustil, aby do konania na strane žalovaných ako ďalší účastník vstúpilo
Slovenské investičné družstvo so sídlom v Bratislave, Osadná č.11 ako právny nástupca VSŽ, a.s.
Košice a poukázal na to, že na strane tohto účastníka došlo k zmene obchodného mena z pôvodného
Slovenské investičné družstvo na Slovenský investičný holding s.r.o., že 13.3.2009 na základe zrušenia

spoločnosti Slovenský investičný holding s.r.o. bez likvidácie došlo k zániku tejto spoločnosti, pričom
jej obchodné imanie (t.j. celý súbor obchodného majetku a záväzkov) prešlo na spoločnosť GRATIO
HOLDINGS LTD, ktorá sa stala právnym nástupcom spoločnosti Slovenský investičný holding s.r.o.,
že k zrušeniu uvedenej spoločnosti došlo v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou GRATIO HOLDINGS
LTD, ktoré bolo realizované na základe zmluvy o cezhraničnom zlúčení, uzatvorenej medzi týmito

spoločnosťami 23.12.2008, že uvedená zmena je zrejmá z výpisu z obchodného registra spoločnosti
Slovenský investičný holding s.r.o. (čl.303), z ktorého - ďalšie právne skutočnosti vyplýva, že obchodná
spoločnosť Slovenský investičný holding s.r.o. sa podieľa na cezhraničnom zlúčení so spoločnosťou
GRATIO HOLDINGS LTD so sídlom Nikózia, Cyperská republika a to tak, že nástupníckou spoločnosťou
bude spoločnosť GRATIO HOLDINGS LTD, registračné číslo O., ktorá bude mať podľa návrhu zmluvy

o cezhraničnom zlúčení sídlo v Cyperskej republike, že rozhodnutie Okresného súdu v Limassole
o schválení reštrukturalizácie sp.zn. 417/2011 z 26.10.2011 bolo právoplatne zrušené 19.6.2012,
rozhodnutím Okresného súdu sp.zn. 417/2011 sa spoločnosť GRATIO HOLDINGS LTD stala v celom
rozsahu právnym nástupcom spoločnosti BREVERON HOLDINGS LIMITED. Túto opätovnú zmenu
po preukázaní listinnými dokladmi súd opätovne pripustil uznesením z 4.2.2013. Vymenoval dôkazné

prostriedky, ktorými vykonal vo veci dokazovanie a zistil skutkový stav veci. Konštatoval, že 15.8.1991
bola uzatvorená Dohoda o vydaní veci medzi vydávajúcim, Reštaurácie š.p. Košice, zastúpené
riaditeľom D..Q. a žalobkyňami v 1. až 3. rade ako prijímajúcimi (č. l. 8), a že podľa bodu II dohody
Reštaurácie š.p. Košice vydali predmetnú nehnuteľnosť s jej súčasťami a príslušenstvom tak, ako je
to vedené v geometrickom pláne č.242-3322-61-91 zo 7.8.1991 prijímajúcim D..Š., I. U. T. M. A. a to

tak, že každá z prijímajúcich prijíma podiel v 1/3 k celku, že uvedená zmluva bola registrovaná Štátnym
notárstvom Košice -mesto 27.9.1991 pod č.k. R VI 34/91, že súčasťou dohody je geometrický plán
zo 7.8.1991 D..Q., z ktorého je zrejmé rozdelenie pôvodnej parcely č.1047 o výmere 1103 m2 okrem
iného na parc. č. 746 o výmere 476 m2, dom, parc. č.745/1, dvor o výmere 391 m2 vo vlastníctve
žalobkýň. Zistil, že 28.11.1991 žalobkyne v 1. až 3. rade ako predávajúce a spoločnosť VSŽ, a.s. Košice

ako kupujúci uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu (č. l. 56), predmetom ktorej bol predaj nehnuteľnosti
popísanej v bode I zmluvy za stanovenú kúpnu cenu 8 000 000,- Sk, že podľa bodu I zmluvy predávajúci
sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v 1/3 nachádzajúcej sa v A.D. na A. R..Č..XX, parc. č.
746 - zastavaná plocha o výmere 476 m2, zapísanej na LV č.XXXXX na Stredisku Geodézie Košice
-mesto, katastrálne územie A. - Q. v súlade s geometrickým plánom č.242-3322-61-91 zo 7.8.1991

vypracovaným D..Q. T., že zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom Košice - mesto 9.12.1991
pod č. RI 1482/91 (čl. 170 spisu). Ďalej zistil z LV č.XXXXX okresu Košice-mesto z 16.10.1991, že
žalobkynev1.až3.radebolispoluvlastníčkykaždáv1/3uvedenejnehnuteľnosti,parc.č.746zastavaná
plocha, domu č. súpisné XXXXX o výmere 476 m2 ako aj parc. č. 745/1, dvora o výmere 391 m2 na
základe Dohody o vydaní vecí, že predávajúci, VSŽ, a.s. Košice kúpnou zmluvou č.XX/XXXX, ktorú

uzavrel s kupujúcim D.. M. O., C. XX zo 17.4.2002 predal kupujúcemu nehnuteľnosti špecifikované v
ods. č. 3 článok I tejto zmluvy a previedol na neho vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Podľa
bodu 3 článku I predmetom kúpy a predaja bol okrem hnuteľného majetku aj nehnuteľný majetok
- pozemky, parc. č. 745/1 zastavaná plocha o výmere 391 m2, parc. č. 746 zastavaná plocha ovýmere 476 m2 a stavba súpisného č. XXX postavená na parcele č.746, budova nachádzajúca sa v
katastrálnom území A.-Q., zapísaná na Správe katastra Košice na LV č. XXXX, evidovaná v účtovníctve
pod inv. č. XXXXXXXXXXXXXXX, že celková kúpna cena podľa článku II predstavovala sumu 4

000 000,- Sk, pričom za parcelu č.745/1 kupujúci zaplatil 1 055 700,- Sk a vklad tejto zmluvy bol
povolený Katastrálnym úradom v Košiciach, Správou katastra Košice I z 19.4.2002 pod č. V 945/02
(čl.174 spisu). Konštatoval, že D.. O. M., C. XX ako vlastník nehnuteľností na základe vyššie uvedenej
zmluvy vedených na LV č.XXXXX ako reštaurácia s pozemkom súp. č. XXX, parc. č.745/1 a parcela
č.746 kúpnou zmluvou z 3.5.2002 odpredal z uvedených nehnuteľností kupujúcemu D.. T. E. podiel

vo veľkosti 4/5, ktorý tieto nehnuteľnosti kúpil do podielového spoluvlastníctva za dohodnutú kúpnu
cenu 1 100 000,- Sk, že táto kúpna zmluva bola vkladovaná 9.5.2002 pod č. V 1095/02 Katastrálnym
úradom v Košiciach, Správou katastra Košice I (čl.67 spisu). Následne darovacou zmluvou z 30.7.2004,
ktorej vklad bol povolený 20.5.2005 pod č. V 4498/2005 (čl.193 spisu) žalovaný v 1. rade D.. M.
O. bezplatne prenechal, daroval obdarovanému, D.. E. spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/25 na
nehnuteľnostiach, ktoré sú zapísané na LV č.XXXXX katastrálne územie Q. F. ako parc. č. 745/1,

parc. č. 746 zastavaná plocha spolu so stavbou súpisného č. XXX na parc. č.746 spolu s vonkajšími
úpravami a následne 7.12.2005 žalovaný v 1. rade uzavrel so žalovaným v 2. rade kúpnu zmluvu,
ktorej vklad bol povolený 21.12.2005 pod č. V 12953/05 predmetom ktorej bol predaj spoluvlastníckeho
podielu na uvedených nehnuteľnostiach, zapísaných na LV č.XXXXX o veľkosti 3/50 za kúpnu cenu
1 300 000,- Sk (čl. 190 spisu), že uvedené skutočnosti sú zaevidované a vyplývajú z LV č.XXXXX,

ktoré listinné doklady predložil súdu Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Košice (čl.147 a
nasl. spisu). Uviedol, že 31.3.1992 žalobkyňa v 3. rade uzatvorila so spoločnosťou VSŽ, a.s. Košice
Dohodu o bezodplatnom prevode pozemku, v ktorej sa konštatuje, že VSŽ, a.s. získali kúpou na základe
kúpnopredajnej zmluvy z 28.11.1991 registrovanej na Štátnom notárstve Košice-mesto, rozhodnutím z
9.12.1991 pod č. RI 1482/91 nehnuteľnosť, nachádzajúcu sa v A. Z. A. ul.č.XX, parc. č. 746, zapísanej

na LV č. XXXXX na stredisku geodézie Košice-mesto, katastrálne územie A.-Q., že podľa tejto dohody
prevádzajúci - v dohode sú uvedené žalobkyne v 1. až 3. rade, sú vlastníci priľahlého pozemku
súvisiaceho s nehnuteľnosťou - dvora, parc. č. 745/1, zapísaného na LV č.XXXXX na stredisku geodézie
Košice-mesto, katastrálne územie A.-Q. vo výmere 391 m2, pričom časť tohto pozemku bezodplatne
prevedú VSŽ, a.s. Košice po vyhotovení geometrického plánu na rozdelenie parciel najneskôr do konca

júna 1992 a že cena za časť dvora bola zahrnutá v kúpnopredajnej cene domu. Konštatoval, že z
uvedeného dokladu je zrejmé, že parc. č. 745/1, ktorej časť mala byť predmetom bezodplatného prevodu
nemohla byť predmetom predaja a kúpy na základe kúpnej zmluvy v novembri 1991. Z obsahu spisu
Štátneho notárstva v Košice-mesto, č. RI 1482/91 zistil, že notárstvu bol predložený návrh na registráciu
kúpnopredajnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností v katastrálnom území Košice-Stred,

parc. č.746, na LV č.XXXXX, pričom prevodcovia boli žalobkyne v 1. až 3. rade a nadobúdateľom
bola spoločnosť VSŽ, a.s. Košice, že súčasťou spisu je geometrický plán zo 7.8.1999, splnomocnenia,
znalecký posudok z 13.5.1991 D.. A. E., výpis z LV č.XXXXX ako aj samotná kúpnopredajná zmluva z
28.11.1991,ktorejobsahjetotožnýsozmluvoupredloženouSprávoukatastraKošicevpriebehukonania
(čl.170 až 173 spisu). Zistil z výpisu z LV č.XXXX-čiastočný z 9.4.2002 (čl.118 spisu), že spoločnosť

VSŽ, a.s. Košice v tom čase bola výlučným vlastníkom parcely č.745/1 zastavané plochy o výmere 391
m2 ako aj parcely č. 746 zastavané plochy o výmere 476 m2 na základe kúpnej zmluvy RI 1482/91 a
uviedol, že listinný doklad v totožnom znení, výpis z evidencie nehnuteľnosti z 17.8.1992 sa nachádza na
čl.130 spisu, že Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Košice 22.5.2007 (čl.167 spisu) potvrdil,
že v LV č.XXXX, katastrálne územie Q. F. boli evidované parcely registra C KN č.745/1-zastavaná

plocha, parc. č. 746-budova súp. č. XXX, že titulom na zápis do LV bola kúpna zmluva RI 1482/1991,
že na základe kúpnej zmluvy V 945/2002 došlo k zmene vlastníka uvedených parciel a súčasne parcely
boli zaevidované do LV č.XXXXX, katastrálne územie Stredné mesto, kde ako vlastník bol v tom čase
evidovaný D.. M. O. C. XX.
Súd dôvodil, že na základe predložených listinných dokladov účastníkmi konania a súdom

zabezpečených z katastra nehnuteľností, žalovaný v 3. rade potvrdil, že spoločnosť VSŽ Košice sa stala
vlastníkom parcely č. 745/1 na základe kúpnej zmluvy z 28.11.1991 v registri RI 1482/91, v dôsledku
čoho kataster daný stav vedie od uvedeného obdobia, že tento účastník v zmysle vyjadrenia, ktoré zaslal
súduvpriebehukonaniaopätovnepotvrdil,ževlastníckeprávokuvedenejparcelenadobudolvydržaním
po uplynutí zákonnej 10 ročnej lehoty bez zásahu žalobkýň alebo iného účastníka, že vydržaciu lehotu

počítal od 17.8.1992, kedy bol vyhotovený výpis z evidencie nehnuteľností pre žalovaného v 3. rade,
od ktorého dátumu sa cítil byť vlastníkom. Citoval § 126 ods.1, § 132 ods.1, § 133 ods.2, § 41, §
129 ods.1, § 130 ods.1, § 134 ods.1 OZ, § 80 písm. c) O. s. p. a uviedol, že vlastník má nárok na
súdnu ochranu, že aktívna legitimácia patrí vlastníkovi, že základnou podmienkou úspechu všetkýchvlastníckych žalôb je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, bez preukázania tohto vlastníckeho
práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha.
Poukázal na to, že slovenský právny poriadok akceptuje len nadobudnutie vlastníckeho práva od osoby,

ktorá má k predmetu prevodu vlastnícke právo, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka,
platné zákony v zásade vylučujú, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než má sám. Uviedol,
že čiastočnú neplatnosť zmluvy treba posudzovať ako čiastočnú neplatnosť ktoréhokoľvek právneho
úkonu bez ohľadu na to, či ide o zmluvu podliehajúcu registrácii alebo takej registrácii nepodlieha, a
že ak je teda neplatná len časť zmluvy navrhnutej na registráciu a túto časť možno, od ostatnej platnej

časti právneho úkonu oddeliť, potom je prípustné, aby platná časť zmluvy bola registrovaná a návrh na
registráciu bol zamietnutý, len pokiaľ ide o oddeliteľnú neplatnú časť úkonu, že vždy však treba skúmať,
či predbežné rozhodnutie o čiastočnej neplatnosti zmluvy je v súlade nielen s jazykovým vyjadrením
zmluvy, ale či zodpovedá vôli účastníkov zmluvy, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom
(§ 35 ods.2 OZ).
Citoval § 80 písm. c) O.s.p., a uviedol, že predpokladom úspešnosti žaloby o určenie či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je (určovacie žaloby) sú po procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú
vecnú legitimáciu a že na určení je naliehavý právny záujem, že vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či
tuprávnyvzťahaleboprávoje,činieje,máten,ktojeúčastníkomprávnehovzťahualebopráva,oktorév
konaní ide, že naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by sa bez tohoto určenia jeho
právne postavenie stalo neistým alebo kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu. Mal za to,

že ak je teda žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má
naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže
byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti.
Uviedol, že vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva
a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou, pokojnou držbou oprávnenou

osobou, ktorá nie je vlastníkom, že jedným zo zákonných predpokladov vydržania je, že nadobúdateľ
je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, že držba je fakticky stav, pri ktorom má držiteľ
vec vo svojej moci, túto užíva a požíva plody a úžitky z tejto veci, disponuje ňou, príp. vykonáva
činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Poukázal na to, že pri oprávnenej držbe musia
byť splnené určité náležitosti, okrem faktického ovládania veci alebo vykonávania práva, je to vôľa

nakladať s vecou alebo právom ako so svojimi, že to znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi
vlastnícky patrila, že pri oprávnenej držbe musí byť splnená aj ďalšia podmienka a to dobrá viera, že
držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva vec alebo vykonávanie práva patria. Skutočnosť, či držiteľ
veci je dobromyseľný treba vždy hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska, že treba mať
na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav, vnútorné presvedčenie subjektu, nemôže

byť samo o sebe predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho
sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých
možnovyvodiťpresvedčenianadobúdateľaodobromyseľnosti,žemuvecpatrí.Ďalejuviedol,žedruhým
zákonným predpokladom vydržania je nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav v
užívaní predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov.

Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný, alebo prestane
nakladať s vecou ako so svojou. Z uvedeného vyplýva, že vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený
držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené
objektívne; preto ak dôjde k sporu nestačí dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa

a poukázal na základné podmienky vydržania.
Zvykonanéhodokazovaniamalpreukázané,žežalobkyneDohodouovydaníveciz15.8.1991nadobudli
nehnuteľnosť vedenú vo vložke č. 2550 katastrálne územie Košice ako parc. č. 1047, ktorá nehnuteľnosť
a jej súčasti s príslušenstvom boli vedené v geometrickom pláne č.242-3322-61-91 zo 7.8.1991, ktorý
je súčasťou dohody, z ktorého je zrejmý nový stav pôvodnej parcely, okrem iného aj vznik parcely č.746

o výmere 476 m2, dom a parcely č.745/1 o výmere 391 m2 vo vlastníctve žalobkýň. O tom, že každá
jedna z nich bola spoluvlastníčkou parciel v 1/3 svedčí aj výpis z LV č.XXXXX obce Košice, okresu
Košice mesto zo 16.10.1991 (čl.173 spisu) a to na základe uvedenej dohody. Za nesporné považoval
aj to, že s uvedenými nehnuteľnosťami sa žalobkyne rozhodli disponovať, o čom svedčí uzavretie
kúpnopredajnej zmluvy z 28.11.1991, predmetom ktorej bol predaj parcely č. 746 zastavanej plochy

o výmere 476 m2, zapísanej na LV č.XXXXX v súlade s geometrickým plánom a to pre kupujúceho
spoločnosť VSŽ, a.s. Košice. Rovnako nesporná bola skutočnosť, že predmetom predaja na základe
tejto kúpnopredajnej zmluvy parcela, ktorá je predmetom sporu, parc. č. 745/1 nebola. Uviedol, že
danú skutočnosť potvrdzujú nielen samotné žalobkyne vo svojej výpovedi, ale aj svedok Č., riaditeľspoločnosti Servis VSŽ Košice, s.r.o., ktorá spoločnosť mala na starosti kúpu predmetnej nehnuteľností
a podľa ktorého mali záujem odkúpiť len dom Dvanástich Apoštolov v starom meste plus pozemok pod
domom a malú časť dvora. Rovnako o tom, že parc. č.745/1 predmetom predaja nebola svedčí aj to,

že v marci 1992 uzatvorili s VSŽ a.s. Košice dohodu o bezodplatnom prevode pozemku, v ktorej bolo
potvrdené, že prevádzajúci, čiže žalobkyne sú vlastníkmi priľahlého pozemku, dvora, parcely č. 745/1
zapísanej na LV č.XXXXX a uvedenou zmluvou jej časť mala byť bezodplatne prevedená na VSŽ a.s.
Košice, po vyhotovení geometrického plánu. Z tohto dokladu mal preukázané, že v roku 1992 žalobkyne
naďalej boli spoluvlastníčkami uvedenej parcely a túto spoločnosti VSŽ a.s. v novembri 1991 nepredali.

Podotkol, že uvedená zmluva je však bez právneho významu, keďže bola uzavretá a podpísaná len
jednou spoluvlastníčkou a to D.. E. Š. bez akéhokoľvek splnomocnenia ďalších dvoch spoluvlastníčok
a teda za daných okolností nemohli nastať ani jej účinky. Uzavrel, že spoločnosť VSŽ, a.s. Košice
parc. č. 745/1 neodkúpila do vlastníctva, nebola oprávnená ako vlastník ňou ďalej disponovať. Poukázal
na LV č.XXXX, (č.l.118), ako aj informácie z katastra nehnuteľnosti z 22.5.2007 (čl.167), a uviedol
že kupujúci, spoločnosť VSŽ, a.s. Košice nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti,

okrem iného aj parcele č.745/1 zastavaná plocha na základe kúpnej zmluvy č. RI 1482/1991, že tento
subjekt na základe uvedenej zmluvy predmetnú parcelu 745/1 neodkúpil, nemohol sa stať jej vlastníkom.
Uviedol, že zmluvné prevody vlastníckeho práva v Slovenskej republike sú totiž založené na princípe,
že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má a ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom
a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám

nebol jej vlastníkom. Poukázal na kúpnu zmluvu zo 17.4.2002, ktorou VSŽ a.s. Košice ako predávajúci
previedoltedanažalovanéhov1.radeD..M.O.C.XXviacpráv,nežsámmal,zktoréhodôvoduanitento
kupujúci parcelu do svojho vlastníctva nemohol nadobudnúť, keďže nadobudnutie vlastníckeho práva
od osoby, nevlastníka platné zákony vylučujú, z ktorého dôvodu je zmluva v tejto časti neplatná. Mal za
to, že ani pri následnom disponovaní s touto nehnuteľnosťou a to na základe kúpnej zmluvy zo 3.5.2002,

ktorou podiel aj parc. č. 745/1 vo veľkosti 4/5 žalovaný v 1. rade predal žalovanému v 2. rade D.. E.,
nemohli nastať z neplatnej zmluvy právne účinky tejto ani ďalších uzavretých zmlúv - darovacej zmluvy
zo 30.7.2004, na základe ktorej okrem iného žalovaný v 1. rade daroval žalovanému v 2. rade 1/25 z
predmetnej nehnuteľnosti, ani kúpnej zmluvy z 27.12.2005, ktorou predal D.. E. 3/50 z parc. č.745/1.
Uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného v 3. rade, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol

vydržaním, keďže v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky vydržania pri nadobudnutí
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti. Uviedol, že nebolo preukázané, že žalovaný v 3. rade, resp.
jeho právny predchodca bol oprávneným držiteľom, ktorá podmienka je nevyhnutná pri nadobudnutí
vlastníckeho práva vydržaním, že uvedená skutočnosť bola preukázaná tak svedeckou výpoveďou
svedka Č. ako aj kúpnopredajnou zmluvou z 28.11.1991, podľa ktorej parc. č. 745/1 predmetom predaja

nebola a teda žalovaný v 3. rade, resp. jeho právny predchodca nemohol nadobudnúť túto nehnuteľnosť
v dobrej viere, že mu patrí, keďže ju neodkúpil.
Hodnotiac vyššie uvedené skutočnosti určil neplatnosť všetkých zmlúv, ktorými bol realizovaný prevod
parc. č.745/1 a to od spoločnosti VSŽ, a.s. Košice na ďalšie subjekty v súlade s § 41 OZ. Uzavrel,
že po vyslovení neplatnosti sa obnovuje pôvodný stav pred uvedenými úkonmi a súčasne určil, že

vlastníčkami parc. č.745/1 sú žalobkyne v 1. až 3. rade každá v 1/3 k celku, ktorá skutočnosť bola
preukázaná listinnými dokladmi, LV v rozhodnom období a opakovane konštatoval, že žalobkyne na
určenívlastníckehoprávavdanomprípademalinaliehavýprávnyzáujem,keďževkatastrinehnuteľnosti
sú vedení ako vlastníci predmetnej parcely žalovaní v 1. a 2. rade. Uviedol, že v zmysle pripustenej
zmeny návrhu vyhovel, určil neplatnosť tak kúpnej zmluvy zo 17.4.2002, na základe ktorej predávajúci,

spoločnosťVSŽ,a.s.Košiceokreminéhopredmetnúnehnuteľnosťpredalžalovanémuv1.rade,rovnako
určil neplatnosť kúpnej zmluvy z 3.5.2002, na základe ktorej žalovaný v 1. rade robil ďalšie dispozície
s touto nehnuteľnosťou a to v časti predaja 4/5 tejto parcely, určil neplatnosť aj darovacej zmluvy
zo 30.7.2004, na základe ktorej daroval žalovanému v 2. rade ako obdarovanému spoluvlastnícky
podiel tejto nehnuteľnosti o veľkosti 1/25, vyslovil aj neplatnosť časti kúpnej zmluvy zo 7.12.2005, na

základe ktorej predal žalovanému v 2. rade z tejto parcely 3/50 podielu a súčasne určil, že žalobkyne sú
vlastníčkami tejto nehnuteľnosti každá v 1/3 k celku, ktorým určením sa obnovil predchádzajúci stav po
vysloveníneplatnostiuvedenýchzmlúv.Otrováchkonaniasúdrozhodolvsúlades§142ods.1O.s.p.a§
13 ods.2, 3, 7 vyhl. MS SR č. 163/2002 Z.z. § 13 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do
31.5.2010 a platnom znení, uviedol, že pri určovaní tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby právneho

zástupcu žalobkýň vychádzal z ceny spornej nehnuteľnosti vo výške 13 574,32 € (408 940,- Sk) určenej
v predloženom znaleckom posudku č. 115/2003 z 27.8.2003 vypracovaným znalcom D.. E. Z., v súlade
s § 13 ods. 1 a 7 vyhl. MS SR č. 163/2002 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb teda tarifnou hodnotou veci pri určovaní vlastníckeho práva bola cena nehnuteľnostia tarifná odmena za jeden úkon právnej služby tak predstavuje čiastku 303,74 €. V zmysle § 17 ods. 2
vyhl. č. 163/2002 Z.z. sa základná sadzba tarifnej odmeny znižuje o 20% u každej zastupovanej osoby,
ak ide o spoločné úkony. Keďže P.. A. v konaní zastupoval žalobkyne v 1. až 3. rade, súd odmenu za

úkony právnej služby pri zastupovaní troch účastníčok krátil o 20 %. Základná sadzba tarifnej odmeny
tak predstavuje sumu vo výške 728,97 € (303,74 € x 3 - znížené o 20 %). Podľa aktuálneho znenia
vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb súd následne odmenu
krátil o 50 %. Uviedol, že trovy konania žalobkýň pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v
sume 678,65 € a odmeny advokáta za úkony právnej služby, ktoré uviedol. Spolu odmena advokáta

spolu predstavuje čiastku 9 583,40 €. Spolu trovy konania činia 10 262,05 €, že za úkon právnej služby
podanie vo veci samej z 13.12.2013 právnemu zástupcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko na takéto
podanie nebol súdom vyzvaný a s tým, že trovy konania sú žalovaní povinní zaplatiť v zmysle ust. § 149
ods. 1 O.s.p. na účet právneho zástupcu žalobkýň.
Žalobkyne podali v zákonnom stanovenej lehote proti výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol, že žalovaní
v 1. až 3. rade sú povinní zaplatiť žalobkyniam v 1. až 3. rade na účet právneho zástupcu P.. P. A., F. XX,

A. trovy konania vo výške 10 262,05 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu podľa § 205 ods.2
písm. f) O.s.p., keď rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedli, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav, že o omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý
mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Namietajú, že súd

im priznal trovy konania tak, že okrem prvých dvoch úkonov právnej služby vykonaných vo veci samej
v roku 2002, ustálil hodnotu úkonu za celé obdobie konania súdneho sporu v jednotnej výške 728,94
€, že pri určovaní tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby správne vychádzal z hodnoty predmetu
sporu, ktorá bola určená podľa znaleckého posudku znalca D.. E. Z. číslo 115/2003 z 25.8.2003, parc.
č. 745/1, ku ktorej určenie vlastníctva je predmetom sporu, má hodnotu 408 940,- Sk (13 574,32 €) ale

nesprávne vypočítal hodnotu právneho úkonu vykonaného v roku 2002, keď uvádza, že tarifná odmena
za 1 úkon právnej služby je 303,74 € (str.16 posledný odsek odôvodnenia rozsudku), že z uvedeného nie
je zrejmé, ako súd dospel ku tarifnej odmene 303,74 €. Rovnako namietajú, že následne túto hodnotu
použil pri výpočte tarifnej odmeny za celé obdobie konania súdneho sporu napriek tomu, že každá jedna
novela vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v prechodných

ustanoveniach uvádza, že „za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred dátumom účinnosti
novely, patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov." Tvrdia, že z uvedeného vyplýva, že v
spore bola hodnota jedného úkonu právnej služby rozdielna, podľa účinnosti vyhlášok nasledovne :
1. Vyhl. č. 163/2002 Z.z., účinnosť od 1.4.2002 - 31.12.2004
2. Vyhl. č. 655/2004 Z.z., účinnosť od 1.1.2005 - 31.12.2005

3. Vyhl. č. 649/2005 Z.z., účinnosť od 1.1.2006 - 31.5.2006
4. Vyhl. č. 256/2006 Z.z., účinnosť od 1.6.2006 - 31.12.2008
5. Vyhl. č. 557/2008 Z.z., účinnosť od 1.1.2009-31.5.2009
6. Vyhl. č. 232/2010 Z.z., účinnosť od 1.6.2010
Poukázali na odôvodnenie rozsudku na str. 17 prvý odsek, z ktorého sa dozvedeli, že súd následne

krátil odmenu podľa aktuálneho znenia vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb o 50 %. Tu by chceli poukázať na účinnosť vyhlášky č. 232/2010 Z.z. od 1.6.2010,
pričom z prejavu súdu nie je zrejmé, či krátenie o 50 % uplatnil v celom súdnom konaní. Ak súd krátil
tarifnú odmenu o 50 % v celom súdnom konaní, potom je namieste konštatovať, že spätná účinnosť
vyhlášky nejestvuje. Uviedli, že odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo súd vôbec nebral do

úvahyúkonprávnejslužbyzodňa13.3.2014,kedysúdvykonalvoveciriadnepojednávanie,poskončení
ktorého a po vykonanom poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., vyhlásil Uznesenie, ktorým súd dokazovanie
končí a po záverečných rečiach účastníkov súd vyhlásil rozsudok, pričom na tomto pojednávaní sme boli
zastúpené našim právnym zástupcom. Namietali, že súd neodôvodnene krátil hodnotu právnej služby
na 1/4 -inu s odôvodnením, že pojednávanie bolo odročené, pričom pojednávanie sa riadne konalo, že

v samotnom vyčíslení trov právneho zastúpenia navrhovali, aby trovy konania pozostávajúce z iných
trov - súdny poplatok, vo výške 678,65 €, súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyniam, že súd tomuto návrhu nevyhovel, pričom z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé,
prečo súd nerozhodol podľa ich návrhu, a že považujú v týchto častiach rozhodnutie súdu za neurčité
a nepreskúmateľné. Navrhli, aby odvolací súd rozhodol tak, ako to uviedli v enunciáte nášho odvolania,

zmenil rozsudok súdu v napadnutej časti a priznal im trovy konania v zmysle zákona a nášho návrhu,
alebo zrušil rozsudok súdu v napadnutej časti a vec vrátil na nové rozhodnutie o trovách konania.Rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 205
ods.2 písm. d) O.s.p, v zmysle ktorého súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a § 205 ods.2 písm. f) O.s.p, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie odôvodnil nasledovne:
Rozhodnutie súdu považuje po právnej a vecnej stránke za nesprávne, keďže súd na základe
predložených a vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, a následne vec
nesprávne právne posúdil. Uviedol, že pri určení všeobecných podmienok vydržania predmetu sporu -
pozemok parcely reg. CKN č. 745/1 (oprávnená držba, uplynutie lehoty a spôsobilý predmet vydržania)

súd žiadnym spôsobom neprihliadal na skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania a boli v prospech
žalovaných, resp. žalovaného v 2. rade. Namietal konštatovanie, že parc. č. 745/1 nebola predmetom
kúpnopredajnej zmluvy z 28.11.1991 (zaregistrovanej Štátnym notárstvom Košice - mesto 9.12.1991)
a dohoda o bezodplatnom prevode práva k parcele č. 745/1 z 31.3.1992 bola neplatná, keďže nebola
podpísaná všetkými podielovými spoluvlastníčkami parcely č. 745/1, a týmto nedošlo k naplneniu
podmienky dobromyseľnej a oprávnenej držby, že v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal so

skutočnosťou,žežalovanýv3.rade(právnypredchodcažalovanéhov2.rade)pouzatvoreníaregistrácii
kúpnopredajnej zmluvy bol na LV. XXXX, ktoré bolo vydané 17.8.1992, t.j. len niekoľko mesiacov po
registrovaní, vedený ako jediným a výlučným vlastníkom všetkých troch nehnuteľností, vrátané parcely
č. 745/1, že cena za uvedenú parc. č. 745/1 bola zahrnutá v kúpnej cene zaplatenej žalovaným v 3. rade,
túto skutočnosť potvrdzuje aj obsah dohody o bezodplatnom prevode pozemku. Poukázal na výpoveď

žalobkynev3.radekeďuviedla,žebolochybou,ževkúpnopredajnejzmluvenebolauvedenápredmetná
parcela, aj keď žalovaná (zrejme žalobkyňa) v 3. rade tvrdila, že malo dôjsť len k prevodu časti parcely
č. 745/1. Tvrdí, že ostala nevysporiadaná otázka výkonu práv vyplývajúcich z vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, že právny predchodca žalovaného v 2. rade (žalovaný v 3. rade) parc. č. 745/1 oprávnene
a dobromyseľne užíval od jej nadobudnutia (najneskôr od 17.8.1992 kedy na základe LV č. XXXX zistil,

že je výlučným vlastníkom všetkých troch nehnuteľností, teda aj parcely č. 745/1). Uviedol, že ak aj by
súd pripustil možnosť, že nebola splnená podmienka oprávnenej a nepretržitej držby pre vydržanie, ako
je možné, že ani jedna zo žalobkýň od času nadobudnutia predmetných nehnuteľností 9.12.1991, resp.
17.8.1992 nespochybnila vlastnícke právo žalovaného v 3. rade, 10 rokov sa o parc. č. 745/1 nestarali,
neplatili za parc. daň z nehnuteľností (ktorú platili a platia žalovaní). Tieto skutočnosti len potvrdzujú,

že žalobkyne chceli previesť a aj previedli na žalovaného v 3. rade všetky nehnuteľnosti a žalovaný
v 3. rade užíval všetky nehnuteľnosti a nakladal s nimi ako s vlastnými (platil daň z nehnuteľností,
realizoval rekonštrukciu). Poukázal na skutočnosť, že na prístup k predmetnej parcele č. 745/1 nebolo
zriadené žiadne vecné bremeno v práve prechodu alebo prejazdu, ak by žalobkyne chceli ostať aj
naďalej vlastníčkami parcely č. 745/1. Uviedol, že v prípade akýchkoľvek pochybností o nadobudnutí

vlastníckeho práva žalovaného v 2. rade k parc. č. 745/1, má za to, že žalovaný v 1. rade nadobudol
predmetnú parc. č. 745/1 z titulu vydržania (so započítaním doby dobromyseľného a nepretržitého
užívania žalovaným v 3. rade). Žalovaný v 2. rade nadobudol vlastnícke právo k parc. č. 745/1, na
základe platných právnych úkonov, ktoré vychádzali zo skutočností uvedených v katastri nehnuteľností,
za prevod vlastníckeho práva zaplatil riadne kúpnu cenu a nehnuteľnosti užíva. Navrhol, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamieta a zaväzuje žalobkyne v 1.
až 3. rade na náhradu trov konania alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozsudok v celom rozsahu, v zákonom stanovenej lehote napadol odvolaním aj žalovaný v 3. rade z

odvolacích dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O.s.p., t.j. účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 205 ods.2 písm. d) O.s.p., t.j. súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu
podľa§ 205 ods.2 písm. f)O.s.p., t.j. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

V časti I. odvolania zhrnul skutkový stav a uviedol, že 15.8.1991 uzavreli žalobcovia 1 - 3 (ďalej
spoločne len „žalobkyne") so spoločnosťou Reštaurácie š. p. Košice „Dohodu o vydaní vecí“, na základe
ktorej sa 27.9.1991 stali podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností zapísaných (a špecifikovaných
v geometrickom pláne vypracovanom D.. T. Q. pod č. 242-3322-61-91 zo 7.8.1991) na LV č. XXXXX,
katastrálne územie A. - Q., a to konkrétne parc. č. 746 (zastavaná plocha o výmere 476 m2), domu

stojaceho na tejto parcele so súpisným číslom XXXXX a parc. č. 745/1 (zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 391 m2), a to každá o veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu v pomere 1/3 k celku
(ďalej spolu len „Nehnuteľností“), že 28.11.1991 uzavreli žalobkyne Kúpnopredajnú zmluvu, na základe
ktorej 9.12.1991 Štátne notárstvo Košice pod č. Rl 1482/91 zaregistrovalo výlučné vlastnícke právo kNehnuteľnostiam spoločnosti VSŽ akciová spoločnosť Košice (právny predchodca žalovaného 3) (ďalej
len „Zmluva z roku 1991"), že 31.3.1992 uzatvorili žalobkyne (v pozícii prevádzajúceho) so spoločnosťou
VSŽ akciová spoločnosť Košice „Dohodu o bezodplatnom prevode pozemku, predmetom ktorej bola

vyššie uvedená parcela č. 745/1 (ďalej len „Darovacia zmluva"), že 17.4.2002 uzavrel žalovaný 3 (VSŽ
akciová spoločnosť Košice) kúpnu zmluvu, ktorou previedol Nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva
žalovaného 1 (pod č. V 945/02), následne žalovaný 1 uzavrel s žalovaným 2 kúpnu zmluvu z 3.5.
2002, ktorému odpredal podiel k Nehnuteľnostiam v pomere 4/5 k celku (V 1095/02, neskôr 30.7.2004
žalovaný 1 daroval žalovanému 2 ďalšiu časť svojho spoluvlastníckeho podielu k Nehnuteľnostiam, a

to v pomere 1/25 k celku (V 4498/05) a napokon 7.12.2005 uzavrel žalovaný 1 so žalovaným 2 kúpnu
zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu časti jeho spoluvlastníckeho podielu k Nehnuteľnostiam v
pomere 3/50 k celku (V 12953/05) (ďalej len „Následné zmluvy"). Uviedol, že 2.12.2002 žalobkyne podali
na Okresnom súde Košice I žalobu, ktorou sa (pôvodne voči žalovaným 1 - 2) domáhali, aby súd určil, že
sú podielové spoluvlastníčky hore uvedenej parcely č. 745/1 (ďalej len „sporná parcela"), a zároveň aby
im priznal náhradu trov konania (ďalej len „Žaloba"), že uznesením zo 23.8.2006 súd pripustil, aby do

konania na strane žalovaných ako ďalší účastník vstúpil žalovaný 3, v tom čase obchodná spoločnosť
Slovenské investičné družstvo, so sídlom Osadná 11, 831 03 Bratislava (právny nástupca spoločnosti
VSŽ akciová spoločnosť Košice) a 21.12.2006 tento zaslal súdu svoje vyjadrenie, v ktorom žiadal, aby
súd Žalobu v celom rozsahu zamietol (ďalej len „Vyjadrenie“), že 1.12.2008 súd ďalším uznesením
pripustil zmenu žalobného petitu žalobkýň, a to tak, že okrem určenia vlastníckeho práva k spornej

parcele,bolopredmetom(spojeného)konaniaajrozhodovanieoneplatnostivšetkýchNáslednýchzmlúv
v rozsahu, v akom sa týkali spornej parcely a 13.4.2014 vydal Okresný súd Košice I rozsudok, ktorým
žalobe žalobkýň vyhovel a určil, že Následné zmluvy v rozsahu, v akom sa týkajú spornej parcely sú
neplatné (výroky č. 1 - 4), určil, že žalobkyne sú podielové spoluvlastníčky spornej parcely, každá v
pomere 1/3 k celku (výrok č. 5), a zaviazal žalovaných 1 - 3 zaplatiť náhradu trov konania vo výške 10

262,05 €, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok č. 6) (ďalej len „Rozsudok).
V časti II. odôvodnil odvolacie dôvody nasledovne: nesprávnosť Rozsudku (v časti výroku č. 5) spočíva
v tom, že súd ho nedostatočne odôvodnil (§ 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f)
O.s.p.), nesprávne skutkovo vyhodnotil, resp, nesprávne právne posúdil otázku, či žalovaný 1 nadobudol
vlastnícke právo k spornej parcele vydržaním (§ 205 ods.2 písm. d) O.s.p. a § 205 ods.2 písm. f) O.s.p.).

Namietal, že súd si nesprávne vyhodnotil otázku oprávnenosti držby spornej parcely, keď v Rozsudku
ustálil, že žalovaný 3 pri uchopení spornej parcely nemohol byť dobromyseľný, a preto žalovaný 1 spornú
parcelu neskôr nemohol vydržať. Uviedol, že čo sa týka tej výrokovej časti Rozsudku, kde súd vyslovil
neplatnosť Následných zmlúv (výroky č. 1 - 4), ani tieto nie sú správne, keďže žalobkyne nedisponujú
aktívnou vecnou legitimáciou pre podanie takýchto návrhov a predovšetkým, na ich vydaní neexistoval

a neexistuje naliehavý právny záujem (§ 205 ods.2 písm. f) O.s.p.). Napokon, vo vzťahu k poslednému
výroku (výrok č. 6), ktorým súd prvého stupňa zaviazal žalovaných k úhrade trov konania, žalovaný
3 uvádza, že súd prvého stupňa pochybil, keď žalobkyniam priznal náhradu trov konania (právneho
zastupovania), ktoré vznikli evidentne neúčelným uplatňovaním ich práv (§ 205 ods.2 písm. f) O.s.p.).
V časti 2.1 K určeniu vlastníckeho práva uviedol, že v prvej časti tohto odvolania sa vyjadruje k

nesprávnosti záverov, ku ktorým súd pri určení vlastníckeho práva k spornej parcele dospel. Poukázal
na to, že súd vyhodnotil, že žalobkyne Zmluvou z roku 1991 nechceli previesť vlastnícke právo k
spornej parcele a naopak, on ju nemal záujem kúpiť, že k tomuto záveru súd dospel po oboznámení
sa so Zmluvou z roku 1991 (v ktorej označenie spornej parcely absentuje), ďalej súd poukázal na
svedeckú výpoveď D.. Č., ktorý uviedol, že o kúpu spornej parcely žalovaný 3 záujem nemal a napokon,

súd poukázal aj na fakt, že predmetom neskôr uzavretej Darovacej zmluvy (ktorá podľa jeho mienky
nespôsobovala žiadne právne účinky) mal byť prevod spornej parcely, a preto táto nemohla byť predtým
zahrnutá v Zmluve z roku 1991. Uviedol, že s vyššie uvedenými závermi súdu sa nestotožňuje a v
tomto rozsahu odkazuje na svoju argumentáciu z Vyjadrenia a dovoľuje si doplniť nasledovné. Pokiaľ
ide o skutočnosť, že v Zmluve z roku 1991 sporná parcela výslovne uvedená nie je, a preto nemohla

byť predmetom predaja, je toho názoru, že ak sporná parcela nie je v Zmluve z roku 1991 výslovne
uvedená, ešte nemusí znamenať, že ju žalobkyne nemali záujem predať a on kúpiť. Inak povedané,
pokiaľ súd uznal, že predmetom Zmluvy z roku 1991 mohol byť dom, ktorý v nej vyslovene uvedený
nie je, potom nevidí dôvod, aby rovnaká skutočnosť vo vzťahu k spornej parcele mala byť v podstate
jediným dôvodom pre vyslovenie, že táto nemohla byť predmetom Zmluvy z roku 1991. K svedeckej

výpovede p. D.. Č. uviedol, že túto považuje za nedôveryhodnú. Ako to vyplýva z rozsudku, svedok vo
vzťahu k Zmluve z roku 1991, ktorú, predovšetkým, on sám nepodpisoval (keďže ju podpisovali vtedajší
členovia štatutárneho orgánu žalovaného 3, p. D.. L. A. a p. D.. P. K.) s istotou uviedol, že žalovaný
3 o spornú parcelu záujem nemal, na druhej strane, k Darovacej zmluve, predmetom ktorej spornáparcela nepochybne bola, a ktorú v jeho mene podpisoval sám svedok D.. Č., sa už vyjadriť nevedel.
Poznamenal, že čo sa týka toho vyjadrenia, kde si súd ustálil, že predmetom neskôr uzavretej (podľa
súdu neplatnej) Darovacej zmluvy mala byť sporná parcela, táto nemohla byť predmetom Zmluvy z roku

1991, uvádza, že súd sa nijako nevysporiadal so znením tejto Darovacej zmluvy. V nej sa totiž uvádza,
že „cena za časť dvora bola zahrnutá v kúpnopredajnej cene domu“. Aj z tohto vyjadrenia možno vyvodiť,
že žalobkyne chceli na neho previesť vlastnícke právo k spornej parcele.
Uviedol, že bez ohľadu na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že súd pochybil pri posúdení
otázky vydržania. Poukázal na § 134 OZ a uviedol, že vydržanie predstavuje originálny spôsob

nadobudnutia vlastníckeho práva, ku ktorému dôjde zo zákona, po splnení všetkých podmienok, ktorými
sú: a) existencia spôsobilého subjektu, b) existencia spôsobilého predmetu, c) dobromyseľnosť držiteľa
a d) v prípade nehnuteľnosti, uplynutie desaťročnej vydržacej doby. Vzhľadom na skutočnosť, že súd v
Rozsudku vyslovil, že v danom prípade nebola naplnená podmienka dobrej viery držiteľa (žalovaného
3) a iné predpoklady pre vydržanie súd (ale ani žalobkyne v konaní) nespochybnil, dovoľuje si obmedziť
svoje odvolanie len na nesprávnosť tohto záveru. Uviedol, že podľa názoru súdu, žalovaný 3 nemohol

konať v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí, keďže v Zmluve z roku 1991 sporná parcela uvedená
nie je a tiež preto, že svedok D.. Č. (v mene žalovaného 3) potvrdil, že žalovaný 3 uvedenou zmluvou
spornú parcelu kúpiť nechcel. Namietal, že takýto záver však nie je správny a neobstojí, a to nielen
preto, že je nedostatočne odôvodnený (súd prvého stupňa sa nevysporiadal so značnou časťou jeho
argumentov, a tým mu odňal možnosť konať pred súdom), ale hlavne preto, že je v rozpore s judikatúrou

súdov Slovenskej republiky. Je toho názoru, že pre vyhodnotenie oprávnenosti držby má význam
nielen skúmanie subjektívnej stránky vydržiteľa, ktorú, ako to správne uviedol súd, možno skúmať len
s ohľadom na objektívne okolnosti navonok, ale tiež to, či takéto subjektívne presvedčenie držiteľa,
mohlo byť vo svetle konkrétnych skutkových okolností ospravedlniteľné. Inak povedané, súd musí pri
hodnotení otázky dobrej viery držiteľa skúmať, či tento uchopil a užíval predmet držby v subjektívnom

presvedčení, že mu vec patrí, pričom toto presvedčenie bolo vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pri zachovaní obvyklej miery starostlivosti, dôvodné. To, že mohol byť, pri zachovaní obvyklej
miery starostlivosti v presvedčení, že mu všetky Nehnuteľnosti (t.j. vrátane spornej parcely) patria,
vyplýva zo skutočnosti, že v roku 1991 uzavrel so žalobkyňami Zmluvu z roku 1991 a o niekoľko
mesiacov neskôr uzavrel Darovaciu zmluvu, pritom toto výlučné vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam

bolo zaregistrované Štátnym notárstvom Košice a neskôr zaevidované orgánom geodézie. Nemožno
pochybovať o tom, že najneskôr od 17.8.1992 (teda odo dňa, keď Krajská správa geodézie a kartografie
v Košiciach vydala list vlastníctva č. XXXX) musel byť vo vzťahu k spornej parcele v presvedčení, že
ju vlastní, keďže mu svedčí nielen právny dôvod (titulus), ale aj spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva (modus). Tvrdí, že skutočnosť, že podľa mienky súdu, Darovacia zmluva (pre absenciu vôle

darcov) nespôsobovala žiadne právne účinky, je pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa nepodstatná.
Poukázal na to, že na túto skutočnosť upozornil už vo svojom Vyjadrení, podľa judikatúry môže byť (a
zvyčajne aj je) dobrá viera vydržiteľa vyvolaná práve neplatným, resp. putatívnym právnym úkonom.
PoukázalacitovalzrozhodnutiaNajvyššiehosúduČeskejrepubliky(ďalejlen„NajvyššísúdČR“)„[dobrá
víra oprávneného držitele, která je dána se zretelem ke všem okolnostem veci, musí vztahovat i k titulu,

na jehož základe mohlo držiteli vzniknout vlastnické právo. To ovšem neznamená, že takovy titul musí
bytdán;postačí,žedržíte!jesezretelemkevšemokolnostemvdobrévíre,žetutakovýtitulje.Postačuje
tedy domnély právni titul (titulus putativus)."], rovnako podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
platí, že „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním.". Z vyššie uvedeného mu vyplynulo, že pokiaľ súd hodnotil oprávnenosť jeho

držby pri jej uchopení, nemal vychádzať len z okolností, ktoré sa týkajú uzavretia Zmluvy z roku 1991,
ale mal sa zaoberať tiež Darovacou zmluvou, t.j. tým, či táto so zreteľom na všetky okolnosti (najmä na
uzavretie Zmluvy z roku 1991 a tiež zápis orgánom geodézie) nemohla u neho vzbudiť presvedčenie,
že Nehnuteľnosti, vrátane spornej parcely skutočne vlastní. Uzavrel, že so žalobkyňami Darovaciu
zmluvu a predtým Zmluvu z roku 1991, predmetom ktorých bol prevod Nehnuteľností a tento prevod

bol vtedajším Štátnym notárstvom Košice zaregistrovaný, geodéziou/katastrom opakovane deklaratórne
potvrdzovaný, t.j. žalovaný 3 bol až do prvého predaja Nehnuteľností, to znamená skoro desať rokov
vedený ako výlučný vlastník všetkých troch Nehnuteľností, ktoré nepochybne tvoria prirodzený funkčný
celok, nemožno si pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti myslieť, že vlastníkom Nehnuteľností, resp.,
spornej parcely je vlastne niekto iný. Uviedol, že k tomuto záveru nemožno dospieť aj s ohľadom na

ďalšie okolnosti prípadu, že ak súd po takmer dvadsiatich troch rokoch ustálil, že predmetom Zmluvy
z roku 1991 sporná parcela nebola a k zápisu vlastníckeho práva na základe nej tak dôjsť nemalo,
resp. že Darovacia zmluva je bez právnych účinkov, potom je zrejmé, že to bol oprávnený orgán
štátu - Štátne notárstvo Košice, resp, príslušný orgán geodézie a nie žalovaný on, ktorý pochybil, keďpreviedol vlastnícke právo bez právneho dôvodu. Namietal, že túto skutočnosť súd pri vysporadúvaní
sa s otázkou vydržania nijako nezohľadnil, a to napriek tomu, že pri posudzovaní ospravedlniteľnosti
omylu držiteľa, ktorý bol vyvolaný štátnym orgánom je potrebné postupovať zhovievavejšie. Poukázal

na rozhodnutie súdov vyššieho stupňa, ktoré sa vysporiadali aj s otázkou, ako postupovať v prípade
omylov, ktoré boli vyvolané štátnym notárstvom/geodéziou pri chybnej registrácii, resp. zaevidovaní
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, že v týchto prípadoch, na rozdiel od Rozsudku súd skonštatoval,
že dobrá viera držiteľa musela byť daná, pretože „smlouva o vymeně pozemku ze dne 16. 2. 1976
byla registrována tehdejším Státním notátstvím v Klatovech pod Rl 376/1976, dále i to, že byli oba

manželé následné zapsáni jako vlastníci pozemku v evidenci nemovitostí, a ješté i to, že štátni orgány
akceptoval v jejich vlastnické právo pri všech dalších právních dispozicích s predmetným pozemkem
[vypořádání bezpodílového spoluvlastnictví, vypořádání dědictví, prodej žalovanému]. Mal za to, že z
vyššie uvedeného tak jasne vyplýva, že súd pochybil, keď dospel k záveru, že nemohol byť pri uchopení
predmetu držby dobromyseľný, a to nielen preto lebo sa vôbec nezaoberal otázkou, či jeho subjektívne
presvedčenie vo vzťahu k spornej parcele nemohlo byť vyvolané Darovacou zmluvou, ale aj preto, že

neprihliadol na to, že (pokiaľ vlastnícke právo k spornej parcele nemohlo vzniknúť zmluvne) v danom
prípade celkom evidentne opakovane pochybili štátne orgány. Tvrdí, že skutočnosť, že (pri zachovaní
obvyklej miery opatrnosti) nevedel, že spornú parcelu nevlastní vyplýva aj z ďalších okolností, s ktorými
sa však súd pri hodnotení oprávnenosti držby vôbec nevysporiadal. Uviedol, že pred súdom jasne
preukázal, že so spornou parcelou v celom priebehu vydržacej doby nakladal ako s vlastnou, keď za

ňu platil daň z nehnuteľnosti a tiež vtedy, keď spornú parcelu rekonštruoval (zhodnocoval) a následne
predal. Je toho názoru, že je teda potrebné prisvedčiť, že by uvedené činnosti nevyvíjal, ak by len
tušil, že vlastníkom spornej parcely nie je, naopak, pokiaľ by si žalobkyne skutočne mysleli, že sú
vlastníčkamispornejparcely,istebysisvojezákonnépovinnostiplatiťdanesplniliaprotirekonštrukciám,
t.j. zásahom do ich majetku, by sa ohradili. Uviedol, že čo sa týka svedka D.. Č., že jeho svedecká

výpoveď je absolútne nevierohodná, že bez ohľadu na tento fakt sa svedok Č. vyjadroval len k otázke,
či predmetom Zmluvy z roku 1991 bola/nebola sporná parcela, ale k otázke, či žalovaný 3 chcel
nadobudnúť vlastnícke právo k spornej parcele neskôr, keď so žalobkyňami uzavrel Darovaciu zmluvu,
sa vyjadriť nevedel. Inými slovami uviedol, že jeho svedectvo je pri posudzovaní otázky dobromyseľnosti
uchopenia držby na základe Darovacej zmluvy nepoužiteľné, keďže k týmto okolnostiam, sa (napriek jej

jasnému zneniu), vyjadriť nevedel. Navyše, podľa jeho mienky, pokiaľ súd chcel dokazovaním zisťovať
jehosubjektívnepresvedčenie,potom,akotobolouvedenévyššie,malvypočuťčlenovjehoštatutárneho
orgánu, keďže dobromyseľnosť držiteľa, t.j. otázku vôle právnickej osoby, je potrebné hodnotiť z pohľadu
jej štatutárneho orgánu. Na dôvažok dovolil si v krátkosti vyjadriť sa k právnemu názoru súdu podľa
ktorého, „nebolo preukázané, že on, resp. jeho právny predchodca bol oprávneným držiteľom". Tvrdí, že

žalovaný1nadobudolvlastníckeprávokspornejparcelevydržaním(pozapočítaníjehopredchádzajúcej
oprávnenej držby), je povinný túto skutočnosť preukázať, avšak táto povinnosť je v súlade s druhou
vetou § 130 ods.1 OZ oslabená tým, že v prípade pochybností platí, že držba bola oprávnená. Podľa jeho
mienky, okolnosti prípadu (existencia právneho dôvodu, registrácia oprávneným orgánom, evidencia
geodéziou/katastrom, platenie daní za spornú parcelu, investovanie do spornej parcely a jej následný

predaj) jednoznačne nasvedčujú tomu, že pokiaľ si súd prvého stupňa vyhodnotil, že nekonal bona
fide (v zásade) len preto, že Zmluva z roku 1991 spornú parcelu neobsahuje, potom celkom zrejme
nezohľadnil ani hore uvedené ustanovenie, ktoré v prípadoch pochybností zvýhodňuje držiteľa na úkor
pôvodného vlastníka.
2.2 K určeniu neplatnosti zmlúv t. j. vo vzťahu k výrokovej časti Rozsudku (výroky č. 1 - 4), kde súd

vyslovil, že všetky Následné zmluvy v rozsahu, v akom sa týkajú spornej parcely sú neplatné, uviedol,
že ani táto časť Rozsudku nie je správna. Je tomu tak nielen preto, že žalobkyne nevedeli vyvrátiť, že
on nadobudol vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam na základe platnej Zmluvy z roku 1991 a Darovacej
zmluvy, resp. že žalovaný 1 (a on v rozsahu domu a parcely č. 746) túto spornú parcelu v dôsledku
dlhodobej oprávnenej držby vydržal, a preto tieto potom mohli byť predmetom ďalších dispozícii, ale

tiež preto, že súd vôbec nebol oprávnený vysloviť neplatnosť Následných zmlúv. Uviedol, že domáhať
sa vyslovenia neplatnosti Následných zmlúv je oprávnený len aktívne vecne legitimovaný subjekt, ktorý
osvedčí naliehavý právny záujem. V danom prípade nebola splnená ani jedna z týchto podmienok.
Žalobkyne nemohli byť v konaní o neplatnosť Následných zmlúv úspešné, keďže neboli účastníčkami
hmotnoprávnych vzťahov (kúpnych a darovacích zmlúv medzi žalovanými) a tieto sa nijako ich právneho

postavenia nedotýkali. Skutočnosť, že on previedol spornú parcelu na žalovaného 1 a ten následne
viacerými právnymi úkonmi túto, resp. spoluvlastnícke podiely k nej prevádzal ďalej na žalovaného 2,
sa nijako nedotýka právneho postavenia žalobkýň, keďže sa nijako netýka toho, či sú alebo nie sú
vlastníčkami spornej parcely. Ich vlastníctvo nie je závislé od toho, či on (a poťažmo ďalší žalovaní)ďalej previedol spornú parcelu na iné subjekty, keďže v občianskom práve platí zásada podľa ktorej,
nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám. Pokiaľ on nadobudol vlastnícke právo k spornej
parcele bez právneho dôvodu, túto (resp. žalovaný 1) ani nevydržal, potom ju nemohol ani previesť

na žalovaného 1. Pokiaľ sa tak stalo, potom tento fakt nič nezmenil na tom, že skutočnými vlastníkmi
spornej parcely sú žalobkyne. Z uvedeného preto plynie, že žalobkyne sa pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie, tzn. preto lebo Následné zmluvy sa nijako nedotýkajú ich právneho postavenia, nemôžu
domáhať vyslovenia ich neplatnosti.
Uviedol, že pokiaľ by si aj odvolací súd vyhodnotil, že aktívna vecná legitimácia žalobkýň na určení

neplatnosti Následných zmlúv existuje (s čím on zásadne nesúhlasí), potom je nutné skúmať, či na tomto
určení existuje aj naliehavý právny záujem. Uviedol, že on nespochybňuje naliehavý právny záujem
žalobkýň na určení, či sú vlastníčkami spornej parcely, a v tomto rozsahu považuje záver súdu o jeho
existencii za vecne správy. Tvrdí, že súd však pochybil tým, že na jednej strane uznesením zo 1.12.2008
pripustil rozšírenie Žaloby o vyslovenie neplatnosti Následných zmlúv (v rozsahu spornej parcely) a na
strane druhej sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu vo vzťahu k tomuto (určovaciemu)

konaniu vôbec nezaoberal. Uviedol, že naliehavý právny záujem možno v prípade žalôb podľa ust.
§ 80 písm. c) O.s.p. konštatovať len tam, kde by výrokom súdu bola bez pochybností a definitívne
vyriešená právna situácia žalobcu, t.j. bez pochybností by bolo vyriešené, či tu právo alebo právny
vzťah je alebo nie je (t.j. či žalobkyne sú podielovými vlastníčkami spornej parcely). Uvedené však nie
je situácia žalobkýň. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o platnosti/neplatnosti Následných zmlúv, ako

to uviedol, nemohlo mať vplyv na právne postavenie žalobkýň. Ak by v Rozsudku chýbal výrok č. 5 o
určení vlastníckeho práva žalobkýň k spornej parcele, výroky č. 1 - 4 o určení neplatnosti Následných
zmlúv v časti spornej parcely by nevyriešili neisté právne postavenie žalobkýň, keďže následné zmluvy
sa nijako netýkajú ich údajného vlastníctva k spornej parcele a žalobkyne by museli podať žalobu o
určenie ich vlastníckeho práva, že rozhodné pre posúdenie, či žalobkyne sú alebo nie sú vlastníčkami

spornej parcely je len to, či k prevodu spornej parcely medzi žalobkyňami a ním, nie medzi ďalšími
účastníkmi na strane žalovaných, došlo na základe platného scudzovacieho právneho úkonu, resp.
či túto žalovaný 1 medzitým nevydržal. Poukázal na opakované zmeny žalobného petitu zo strany
žalobkýň je potrebné dodať, že naliehavý právny záujem (na rozdiel od aktívnej vecnej legitimácie) by
u žalobkýň nebol daný ani v prípade, ak by sa (podobne ako svojim predchádzajúcim podaním zo 26.

2. 2006) domáhali určenia neplatnosti Zmluvy z roku 1991, resp. Darovacej zmluvy, keďže sa celkom
evidentne jedná o otázku, ktorú si súd môže a musí vyhodnotiť ako predbežnú otázku (ostatne, tak to
aj učinil), a preto ju nemôže zaradiť do výrokovej časti Rozsudku. Uviedol, že skutočnosť, že takýto
návrh by bol neprípustný možno vyvodiť tiež z toho, že predmetom konania na prvom stupni nebola len
otázka, či Zmluvou z roku 1991, resp. Darovacou zmluvou prešlo vlastnícke právo k spornej parcele na

neho, ale aj otázka vydržania. Z uvedeného je tak zrejmé, že ani v prípade určenia neplatnosti zmlúv
medzi žalobkyňami a ním (a už vôbec nie v prípade vyslovenia neplatnosti Následných zmlúv) by sa
neodstránila neistota v otázke vlastníckeho práva žalobkýň. Poukázal na obdobnú situáciu v rozhodnutí
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa vyjadril nasledovne:, „[určovacia žaloba nie je spravidla
opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti

daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky
vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo." Je toho názoru, že v dôsledku tohto
nesprávneho postupu súdu možno badať v zmätočnosti a nevykonateľnosti Rozsudku, ktorý celkom
evidentne nemôže byť podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalobkýň do katastra nehnuteľností
tak, ako to ustanovuje ust. § 34 a nasl. zákona č. 162/1992 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa
druhého odseku tohto ustanovenia, z ktorého citoval a poukázal na to, že pokiaľ súd výrokmi č. 1 - 4
rozhodol postupne o neplatnosti Následných zmlúv v rozsahu spornej parcely, potom je okresný úrad
povinný zapísať vlastnícke právo k spornej parcele v prospech neho, keďže posledný právny stav vo
vzťahu k spornej parcele (pred vyhlásením neplatnosti zmluvy medzi žalovaným 3 a žalovaným 1 zo 17.

4. 2002) bol taký, že žalovaný 3 bol jej výlučným vlastníkom. Zároveň je však okresný úrad na základe
toho istého Rozsudku povinný (výrok č. 5), k rovnakej nehnuteľnosti zapísať vlastnícke právo žalobkýň,
a to každej v pomere 1/3 k celku.
V časti 2.3 odvolania k trovám konania uviedol, že Rozsudok je založený na nesprávnom právnom
posúdení veci navrhuje jeho zmenu, resp. zrušenie, že v kontexte tejto zmeny (vo veci samej) je

potom potrebné (podľa úspechu účastníkov v konaní), v súlade s § 224 O.s.p. v spojení s § 142
ods.1 O.s.p. zmeniť aj výrok o náhrade trov konania, vrátane trov právneho zastupovania. Bez ohľadu
na vyriešenie otázky vo veci samej (výroky č. 1 - 5), nesprávnosť Rozsudku sa dotýka aj výroku o
povinnosti žalovaných nahradiť trovy konania (výrok č. 6). Konkrétne uviedol, že súd nerešpektoval§ 151 ods.8 O.s.p., že pokiaľ by aj opomenul tento „formálny" nedostatok, súd pochybil aj tým, že z
výroku nie je zrejmé, v akom rozsahu sú žalovaní povinní nahradiť žalobkyniam trovy konania, resp.
či sú povinní tak učiniť solidárne alebo každý zvlášť a príp. v akom pomere. Uviedol, súd podľa jeho

názoru porušil aj § 142 ods.1 O.s.p., keďže žalobkyniam priznal náhradu trov právneho zastúpenia
aj za úkony, ktoré boli celkom zjavne vynaložené neúčelne, konkrétne za jeden úkon právnej služby
(podanie vo veci samej zo dňa 17. 3. 2006), ktorým žalobkyne, niekoľko rokov po podaní Žaloby, navrhli
súdu, aby pripustil do konania ďalšieho účastníka (žalovaného 3), a ktorým navrhli úpravu žalobného
petitu tak, že sa ním žalobkyne domáhajú vyslovenia neplatnosti dvoch z Následných zmlúv v celom

rozsahu (nielen v rozsahu spornej parcely). Uviedol, že nehospodárnosť tohto postupu vidí v tom, že
žalobkyniam nič nebránilo, aby za žalovaného už v Žalobe označili žalovaného 3 (keďže k prvému
prevodu spornej parcely medzi žalovaným 3 a žalovaným 1 došlo v apríli 2002) a nemuseli tak robiť
osobitným „podaním vo veci samej“. Ďalej namietal, že čo sa týka vyslovenia neplatnosti Následných
zmlúv, od tohto návrhu žalobkyne upustili ďalším návrhom, ktorým sa domáhali vyslovenia neplatnosti
Následných zmlúv len v rozsahu spornej parcely (zo 17.10.2008), pričom za tento ďalší úkon právnej

služby im súd priznal náhradu trov právneho zastupovania, nevidí dôvod, aby im aj za tento úkon (od
ktorého neskôr žalobkyne vo svojich dôsledkoch upustili) mala byť poskytnutá náhrada. Uviedol, že
rovnako súd priznal náhradu za vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného 3 zo 6.2.2007 a to bez ohľadu na to,
že žalobkyne sa k tomuto vyjadreniu mohli vyjadriť na niektorom z jedenástich nariadených pojednávaní,
svojou povahou sa jednalo o zjavne formálny úkon, v ktorom len žalobkyne vyjadrili nesúhlas s právnymi

závermi žalovaného 3. Dovolil si nesúhlasiť s tým, že súd priznal náhradu aj za úkon právnej služby
- podanie vo veci samej zo 29.5.2007, ktorým žalobkyne len precizovali žalobný petit s ohľadom na
„rodné priezviská a rodné čísla účastníkom a tiež navrhli, aby súd vyslovil neplatnosť ďalších dvoch
z Následných zmlúv. Jednalo sa však o zmluvy, ktoré boli uzavreté, v priebehu rokov 2005, a preto
žalobkyniam, pokiaľ tento návrh chceli podať, nič nebránilo, aby ho podali v jednom podaní zo 17.3.2006

(resp. zo 17.10.2008). Ako však žalovaný 3 uviedol vyššie, ani za úkon zo 17.3.2006 nemožno priznať
náhradu trov právneho zastupovania, keďže od vyhlásenia neplatnosti Následných zmlúv žalobkyne
nakoniec ustúpili a svojim podaním zo 17.10.2008 sa domáhali len vyhlásenia neplatnosti Následných
zmlúv v rozsahu spornej parcely. Podľa jeho názoru je výpočet náhrady trov právneho zastupovania
nesprávny v rozsahu podania zo 17.3.2006, podania zo 6.2.2007 a podania zo 29.5.2007. Zároveň v

tomto rozsahu nesúhlasí s tým, aby bol žalobkyniam, resp, právnemu zástupcovi priznaný aj režijný
paušál za tieto právne úkony. Poukázal na to, že čo sa týka samotných pojednávaní, že pokiaľ niektoré z
nich boli odročené, nikdy sa tak nestalo z jeho viny, a preto nevidí dôvod, aby tieto úkony právnej služby
žalobkyniam nahrádzal. Ďalej uviedol, že pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s názorom o neúčelnosti
jednotlivých úkonov právnej služby, dovoľuje si požiadať odvolací súd, aby (v prípade neúspechu tohto

odvolania vo veci samej) pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatnil svoje moderačné právo a
tieto nepriznal, resp., primerane znížil s ohľadom na § 143 O.s.p., resp, ust. § 150 ods. 1 O.s.p., t.j.
s ohľadom na existenciu okolností hodných osobitného zreteľa. Existencia týchto okolností je daná
predovšetkým tým, že žalobkyne neuviedli všetky skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý im patril,
resp. vtedy, keď tak učiniť mohli, že žalobkyne napr. v priebehu pojednávania opakovane menili petit,

keď sa raz domáhali vyslovenia neplatnosti Následných zmlúv ako celku, neskôr len v rozsahu spornej
parcely, potom sa domáhali neplatnosti Zmluvy z roku 1991, neskôr od tohto návrhu upustili. Rovnako v
priebehu konania uvádzali, že predmetom Zmluvy z roku 1991 nebol ani dom stojaci na parcele č. 746,
pričom aj od tohto návrhu neskôr upustili. Navyše, v prvostupňovom konaní bolo (bez viny žalovaného
3) nariadených jedenásť pojednávaní, a to často krát len kvôli spomínaným zmenám petitu, resp., preto,

že súd nezabezpečil dôkazy, o ktorých zabezpečenie účastníci opakovane žiadali. Poukázal na to,
že za ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa považuje aj výrazný nepomer medzi hodnotou sporu a
priznanou náhradou trov konania. Hodnota sporu (v konaní o určenie vlastníckeho práva) predstavuje
podľa znaleckého posudku 13 574,32 €, pričom ako náhradu trov konania majú žalovaní zaplatiť takmer
totožnú sumu - 10 262,05 €.

V časti III. Zhrnutie a záverečný návrh uviedol, že Rozsudok súdu prvého stupňa nie je dostatočne
odôvodnený, vychádza z nesprávnych skutkových zistení a predovšetkým je založený na nesprávnom
právnom posúdení, keďže v rozsahu, v akom sa dotýka určenia vlastníckeho práva k spornej parcele
(výrok č. 5), žalovaný 1 nadobudol vlastnícke právo (odhliadnuc od scudzovacích úkonov z roku 1991,
resp. 1992) vydržaním a v rozsahu v akom sa dotýka vyslovenia neplatnosti Následných zmlúv (v

rozsahu spornej parcely), žalobkyne nielenže vôbec neboli aktívne vecne legitimované na podanie
návrhu, ale na vyslovenie neplatnosti následných zmlúv neexistuje naliehavý právny záujem. Okrem
toho, súd pri priznaní náhrady trov konania okrem viacerých „formálnych" nedostatkov postupoval v
rozpore s § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalobkyniam priznal náhradu aj za celkom jednoznačné neúčelnéuplatňovanie ich práv. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd postupoval v zmysle § 220
O.s.p. a napadnutý rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 25C 894/2002 zo dňa 13.3.2014 zmenil
tak, že žalobu žalobkýň 1 - 3 z 2.12.2002 (v znení jej úpravy z 1.12.2008), ktorou sa domáhali určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a určenia neplatnosti zmlúv, zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu
trov konania, vrátane trov právneho zastupovania, a to tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako
aj v tomto odvolacom konaní a žiada, aby odvolací súd rozhodol v súlade s § 224 O.s.p. v spojení s §
142 ods.1 O.s.p. tak, že žalovanému 3 súd prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu (vrátane trov
právneho zastúpenia), na účet jeho právneho zástupcu, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti

príslušného rozhodnutia, ktorým sa rozhodne o povinnosti nahradiť trovy tohto konania.

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods.2 O. s. p. (verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia
pojednávaniaspoužitím§156ods.3O.s.p.)preskúmalrozsudokvrozsahuvyplývajúcomz§212ods.1,
3 O. s. p. a rozsudok vo výrokoch, ktorými súd určil, že kúpna zmluva z 17.4.2002 o prevode vlastníctva
k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres:

Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi VSŽ a.s. Košice a D.. M.
O. C. XX, IČO: XX XXX XXX, Č. X, XXX XX A., s povoleným vkladom vlastníckeho práva v prospech
kupujúceho pod č. V 945/02 v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra „C“, evidovanej na
katastrálnej mape ako parcela č. 745/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 391 m2 je neplatná.
Určil, že kúpna zmluva z 3.5.2002 o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom

úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres: Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne
územie Q. F. uzavretá medzi D.. M. O. C. XX, IČO: XX XXX XXX, Č. X, 040 01 A. a D.. T. E., rodeným E.,
nar. XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. XX, XXX XX A., s povoleným vkladom vlastníckeho práva
v prospech kupujúceho pod č. V 1095/02 v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra „C“,
evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č. 745/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 391 m2 je

neplatná. Určil, že darovacia zmluva z 30.7.2004 o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedených
na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres: Košice I, obec: Košice-Staré
mesto, Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi D.. M. O., IČO: XX XXX XXX, A. XX, XXX XX A. a
D.. T. E., rodeným E., nar. XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. XX, XXX XX A., s povoleným
vkladom vlastníckeho práva v prospech obdarovaného pod č. V 4498/05 v časti prevodu vlastníckeho

práva ku parcele registra „C“, evidovanej na katastrálnej mape ako parcela č. 745/1, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 391 m2 je neplatná. Určil, že kúpna zmluva zo 7.12.2005 o prevode vlastníctva
k nehnuteľnostiam, vedených na Okresnom úrade Košice, Katastrálny odbor na LV č.XXXXX okres:
Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne územie Q. F. uzavretá medzi IZ.. M. O., IČO: XX XXX
XXX, A. XX, XXX XX A. a D.. T. E., rodeným E., nar. XX.X.XXXX, r.č.: XXXXXX/XXX, bytom B. XX,

XXX XX A., s povoleným vkladom vlastníckeho práva v prospech kupujúceho pod č. V 12953/05 z
21.12.2005 v časti prevodu vlastníckeho práva ku parcele registra „C“, evidovanej na katastrálnej mape
ako parcela č.745/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 391 m2 je neplatná. Určil, že žalobkyne
v 1. až 3. rade sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom úrade Košice,
Katastrálnom odbore na LV č.XXXXX, okres: Košice I, obec: Košice-Staré mesto, Katastrálne územie

Q. F. ako parcela registra „C“, evidovaná na katastrálnej mape ako parcela č.745/1, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 391 m2 o veľkosti spoluvlastníckych podielov každá v 1/3 k celku, potvrdil podľa
§ 219 ods.1, 2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd riadne zistil skutkový stav a vec aj správne právne
posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom
rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, avšak čo sa týka ostatnej časti rozsudku zistil,

že v konaní došlo k vade uvedenej v § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p., lebo
účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, preto podľa § 221 ods.2 O.
s. p. rozsudok v ostatnej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolacím dôvodom žalovaných v 2. a 3. rade odvolací súd uvádza:

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)

skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď
vzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinaknevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,

ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) sa týka nesprávneho právneho posúdenia, pričom právnym

posúdením rozumieme činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Žalovaný v 2. rade v odvolaní namieta, že súd žiadnym spôsobom neprihliadal na skutočnosti, ktoré
vyšli najavo počas konania a boli v prospech žalovaných, resp. žalovaného v 2. rade, a síce že žalovaný

v 3. rade (právny predchodca žalovaného v 2. rade) po uzatvorení a registrácii kúpnopredajnej zmluvy
bol na LV. XXXX, ktoré bolo vydané 17.8.1992, t.j. len niekoľko mesiacov po registrovaní, vedený ako
jediným a výlučným vlastníkom všetkých troch nehnuteľností, vrátané parcely č. 745/1, že cena za
uvedenú parc. č. 745/1 bola zahrnutá v kúpnej cene zaplatenej žalovaným v 3. rade, túto skutočnosť
potvrdzuje aj obsah dohody o bezodplatnom prevode pozemku, že právny predchodca žalovaného v 2.

rade(žalovanýv3.rade)parc.č.745/1oprávneneadobromyseľneužívalodjejnadobudnutia(najneskôr
od 17.8.1992 kedy na základe LV č. XXXX I.istil, že je výlučným vlastníkom všetkých troch nehnuteľností,
teda aj parcely č. 745/1). Rovnako žalovaný v 3. rade namietal, že súd si nesprávne vyhodnotil otázku
oprávnenosti držby spornej parcely, keď v rozsudku ustálil, že žalovaný 3 pri uchopení spornej parcely
nemohol byť dobromyseľný, a preto žalovaný 1 spornú parcelu neskôr nemohol vydržať. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na správne z právne závery súdu ohľadne držby a nevydržania spornej parcely
právnym predchodcom žalovaného v 3. rade, ktorý mal túto mať v oprávnenej držbe na základe dohody
o bezodplatnom prevode pozemku zo dňa 31.3.1992 (ďalej len Dohoda), ktorú žalovaný v 3. rade
pomenoval ako darovacia zmluva aj keď z jej obsahu je zrejmé, že o darovaciu zmluvu nejde z dôvodu
absencie podstatných náležitostí. Odhliadnuc od skutočnosti, že touto dohodou nebola prejavená vôľa

všetkých spoluvlastníčok (žalobkyne v 1. a 2. rade), čo ju robí absolútne neplatnou podľa § 39 OZ,
možno ju právne vyhodnotiť len v súlade s § 50a OZ ako dohodu budúcej zmluve, že v budúcnosti
(najneskôr do konca júna 1992) „predávajúci sú vlastníkmi pozemku súvisiaceho s nehnuteľnosťou -
dvora č. parcely 745/1 vo výmere 391 m2. Vlastníci časť tohto pozemku bezodplatne prevedú VSŽ a. s.
Košice (právnemu predchodcovi v 3. rade) po vyhotovení geometrického plánu na rozdelenie parciel“.

Nazákladeuvedenéhomožnojednoznačneuzavrieť,ževčasepodpisudohodyvlastníkmiparc.č.745/1
boli žalobkyne, právny predchodca žalovaného v 3. rade vedel, že nie je vlastníkom spornej parcely,
že vôľa účastníkov bola zo spornej parcely časť odčleniť (geometrickým plánom) a následne túto časť
previesť na právneho predchodcu žalovaného v 3. rade. V časti dohody týkajúcej sa ceny odvolacísúd je toho názoru, že táto časť je z dôvodu nejasnosti a neurčitosti neplatná (§ 37 ods. 1, § 41 OZ),
pretože v kúpnopredajnej zmluve z 28.11.1991 sú predmet prevodu a cena za prevod jasné a určité.
V dohode táto cena nielenže nebola vyčíslená ale aj mala byť zaplatená za neurčitú časť pozemku. Z

vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k následným úkonom po uzavretí dohody nikdy nedošlo,
o čom právny predchodca žalovaného v 3. rade s poukazom na Dohodu vedel resp. mal vedieť, že bez
odčlenenia parcely a uzatvorenia zmluvy o nej, nie je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. S poukazom na
uvedené nemožno v žiadnom prípade hovoriť o oprávnenosti držby právneho predchodcu žalovaného
v 3. rade, ktorá podľa žalovaného v 3. rade mala začať plynúť od zápisu vlastníckeho práva do katastra

t. j. 17.8.1992 a nezačala mu plynúť ani vydržacia doba.
K námietke žalovaného v 3. rade, týkajúcej sa vyslovenia neplatnosti Následných zmlúv (výroky č. 1
- 4) odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľa v časti, že tieto mali byť riešené v konaní ako
predbežná otázka. Skutočnosť, že súd ich pojal do výrokov svojich rozhodnutí nemá dopad na správnosť
vyslovených právnych záverov vo vzťahu k napadnutým zmluvám avšak táto okolnosť by sa mala
prejaviť práve pri posudzovaní trov konania vo vzťahu k neúspešným žalovaným a prihliadnutím na §

150 ods.1 O. s. p.
K námietkam odvolateľov, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil všetky vykonané dôkazy odvolací súd
uvádza, že vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom pre úplné zistenie skutkového stavu a súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané resp. počas konania vyšli najavo, žiadne
z vykonaných dôkazov neopomenul a tieto správne vyhodnotil spôsobom vyplývajúcim z § 132 - 135

O. s. p..
V časti rozhodnutia týkajúceho sa trov konania podali odvolanie žalobkyne ako aj žalovaní v 2. a 3. rade.
S prihliadnutím na uplatnený odvolací dôvod § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O.s.p.,
odvolací súd konštatuje, že v tejto časti rozhodnutie nie je náležite odôvodnené a teda postupom súdu
sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie

procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne
procesné práva priznané mu v O. s. p.
Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho a z akých dôvodov sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu musí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia. Nemusí však dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Vzhľadom na argumentáciu odvolateľa v

3. rade odvolací súd konštatuje, že v tejto časti rozhodnutie nie je odôvodnené a je z tohto dôvodu
nepreskúmateľné.
Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť z dôvodu, žeby porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania (§ 9 ods.1 a § 10 ods.1 O. s. p.), lebo ak by rozhodol, porušil by právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, keďže by im odoprel právo namietať správnosť jeho právneho názoru.

Podľa Čl.46 (PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU) ods.1 Ústavy Slovenskej republiky
(uverejnenej pod č.460/92 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov; ďalej len Ústava) každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa Čl.48 ods.2 Ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa Čl.6 (Právo na spravodlivé súdne konanie) bod 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.; ďalej len Dohovor) každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť
vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v
záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebokeď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť
konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa Čl.46 ods.1 Ústavy, ako aj právo podľa Čl.6 ods.1
Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia,pričomobsahprávanaspravodlivýsúdnyprocesnespočívalenvtom,žeosobámnemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, ale obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ak je toto konanie v rozpore s
procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy.
O. s. p., podľa svojho § 1, upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu

jeho povinnosť o veci konať, pričom právo na súdnu ochranu, okrem Čl.46 ods.1 Ústavy, Čl. 36 ods.1
Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru zabezpečujú a vykonávajú
aj jednotlivé ust. O. s. p. a obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo
účastníka, aby sa jeho vec, ak to zák. pripúšťa, vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

Povinnosťou súdu bude po vrátení veci náležite vyhodnotiť jednotlivé uplatnené trovy konania a to s
prihliadnutímnaichúčelnosťakoajvšetkyuplatnenénámietkyvodvolanížalovanéhov3.radearovnako
posúdiť vhodnosť použitia § 150 ods.1 O. s. p., resp. odôvodniť, prečo súd toto ustanovenie nepoužil
a ako na trovách konania participujú jednotliví účastníci, ktorým prípadná povinnosť bude uložená. V
novom rozhodnutí o trovách konania súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O.

s. p.).

Rovnako neodôvodnené a teda aj nepreskúmateľné je napadnuté uznesenie z 21.5.2014, ktorým súd
vyrubil súdny poplatok za odvolanie žalovaného v 3. rade, keďže nie je zrejmé, či vyrubený poplatok je za
celé podané odvolanie t. j. za každý nárok alebo len za časť tohto nároku (určenie vlastníckeho práva).

Povinnosťou súdu bude vyrubený poplatok vyčísliť tak, aby bolo zrejmé za aké nároky bol určený.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.