Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. október 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5013201107
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Gerdová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5013201107.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T E S L A Liptovský Hrádok, a.s., so
sídlom Pálenica 53/79, Liptovský Hrádok, právne zastúpeného JUDr. Petrom Jančim, advokátom,
so sídlom Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100308/1/473635/2013 zo dňa 02.10.2013, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline č. k. 21S/154/2013-42 zo dňa 4. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/154/2013-42 zo dňa 4.
júna 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia

žalovaného č. 1100308/1/473635/2013 zo dňa 02.10.2013 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Uvedeným rozhodnutím žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Žilina (ďalej aj „správca dane“) č. 9515401/5/2853428/2013 zo dňa 17.06.2013, ktorým správca dane

podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
za zdaňovacie obdobie august 2009 v sume 2 934,29 Eur.

Dôvodom dodatočného vyrubenia daňovej povinnosti bolo správcom dane konštatované porušenie
ustanovení § 49 ods. 7 v spojení s § 22 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení účinnom do 31.12.2009 (ďalej len „zákon o DPH“) tým, že žalobca si neoprávnene odpočítal

daň z faktúry č. 15859 zo dňa 03.08.2009 za služby súvisiace s operatívnym nájmom dvoch osobných
motorových vozidiel Škoda Superb, ev. č. V. a Škoda Octavia, ev. č. V.. Išlo o služby nakupované od
prenajímateľa motorových vozidiel, týmto fakturovaných spolu s cenou za prenájom motorových vozidiel
ako napríklad náklady spojené s dodaním vozidla, poistné na povinné zmluvné poistenie, havarijné
poistenie, náklady na cestnú daň, na údržbu, pravidelný servis, výmena súčiastok a pneumatík. Daňové
orgány oboch stupňov uvedené prenajímateľom fakturované služby vecne posúdili ako služby nemajúce

určujúcicharakter,pretožesúlenprostriedkomnavyužitiehlavnéhoplnenia-nájommotorovýchvozidiel.

Ďalším dôvodom dorubenia dane bolo daňovými orgánmi konštatované uplatnenie si odpočtu DPH v
rozporesustanovením§49ods.2zákonaoDPHpridovozetovaruzdokladuinternéč.990008,jednotný
colný doklad č. 0607710900584 zo dňa 06.08.2009 vo výške 19% (2 505,93 Eur), pretože žalobca
dovezený tovar - tesniace lišty do klimatizačných zariadení, nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ.Tretím dôvodom dodatočného určenia dane bolo konštatované porušenie § 49 ods. 2 zákona o DPH
žalobcom neoprávneným odpočítaním DPH z dokladu č. 92/1550, z faktúry č. 20090311 zo dňa
14.08.2009 od INTOP, s.r.o., SNP 172, 033 01 Liptovský Hrádok, vo výške 19% 292,14 Eur. Uvedená

obchodná spoločnosť fakturovala rozdiel medzi nákladmi a výnosmi za mesiac júl 2009 na základe
dohody o prevádzkovaní objektu Slobodáreň. Podľa správcu dane žalobca nepoužil uvedené prijaté
plnenie na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

Pri skúmaní správnosti aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v súvislosti s

oprávnenosťou uplatneného odpočtu DPH za fakturované služby spojené s nájmom predmetných
motorových vozidiel krajský súd vychádzal okrem iného aj z obsahu rámcovej zmluvy pre operatívny
nájom motorových vozidiel č. 712 zo dňa 10.01.2008 (ďalej aj „leasingová zmluva“) uzavretej medzi
obchodnou spoločnosťou BUSINESS LEASE SLOVAKIA, s.r.o., Bratislava na strane prenajímateľa
a žalobcom na strane nájomcu. Predmetom tejto zmluvy bol nájom motorových vozidiel na základe
objednávky nájomcu, v ktorej nájomca uvedie požadovaný typ vozidla a jeho výbavu. Podľa krajského

súdu v konaní nebolo sporné, že faktúra vystavená leasingovou spoločnosťou ako dodávateľom žalobcu
sa vzťahuje na nájom vozidiel podľa leasingovej zmluvy. Z obsahu leasingovej zmluvy krajský súd zistil,
že účastníci dojednali v článku IV mesačnú platbu, v ktorej v bode 4.2.1 dohodou určili výšku mesačnej
platby za prenechanie vozidla do užívania, ako aj za služby v súvislosti s tým poskytované na základe
položiek, špecifikovaných pod písm. a) až i), ako a) katalógová cena, b) náklady spojené s dodaním

vozidla, c) kalkulovaná amortizácia, d) poistné na povinné zmluvné poistenie, e) poistné na havarijné
poistenie, f) úrazové poistenie prepravovaných osôb, g) náklady na cestnú daň a koncesionárske
poplatky,h)počasobdobianájmuúrokovásadzba,stanovenieúrokovejsadzbyna12-mesačnýBRÍBOR
+ BLS prirážku, i) správny poplatok, j) náklady za údržbu, pravidelný servis, opravy podľa pokynov
výrobcu, výmena oleja, údržba, výmena súčiastok a pneumatík, predplatné na náhradné vozidlo, i)

náklady za služby poskytnuté v medzinárodnej 24-hodinovej asistenčnej službe.

Súčasne v bode 4.2.2 účastníci zmluvy dohodli náklady, ktoré nebudú zahrnuté do výšky mesačnej
platby a hradí ich nájomca pod písm. a) umývanie, leštenie a garážovanie vozidla, b) náklady na
opravu, náhradné diely, vrátane výmeny pneumatík, ak tieto sú podľa informácie prijímacieho technika

spôsobené nešetrným zaobchádzaním s vozidlom zo strany nájomcu, alebo sa nájomca primerane
o vozidlo nestará, c) náklady za používanie diaľnic a rýchlostných komunikácií, d) ostatné dane,
vzťahujúce sa na vozidlo a jeho používanie spolu s poplatkami a platbami s tým súvisiace, s výnimkou
cestnej dane a nákladov spojených s prihlásením vozidla do evidencie motorových vozidiel v súlade s
platnou právnou úpravou. S poukazom na článok XII bod 14.5 leasingovej zmluvy, body 4.2.1 a), b), c)

boli určené ako nájom, body d) až l) ako služby.

Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia krajský súd zistil, že v spornej faktúre dodávateľa č. 15859
zo dňa 03.08.2009 bola vyúčtovaná cena za nájom a služby, špecifikovaná v kalkulácii, vystavenej
leasingovou spoločnosťou, kde leasingová splátka zahŕňa podľa špecifikácie odpisy, úrok a zľavu,

poistenie, dane a poplatky, údržba, opravy a pneumatiky, cestná asistencia, správny poplatok.

V konaní nebolo sporným, že v predmetnej faktúre vo fakturovanej čiastke bol zahrnutý tak nájom, ako
aj služby, všetko položky, ktoré sú upravené v bode 4.2.1 (článok IV leasingovej zmluvy). V leasingovej
zmluve si účastníci dohodli, že k mesačnej platbe sa účtuje DPH vo výške platnej v čase, keď sa služby

vykonali (bod 4.2.3 leasingovej zmluvy) a v leasingovej zmluve (v bode 4.2.4 leasingovej zmluvy) je
dohodnuté, že na základe písomnej požiadavky nájomcu možno mesačnú platbu určenú v leasingovej
zmluverozdeliťvofaktúrenačasťpokrývajúcuprenechanievozidlanaužívanieačasťpokrývajúcustým
súvisiace služby. V oddiele XII bode 14.5 leasingovej zmluvy účastníci dohodli rozdelenie mesačných
splátok na jednotlivé položky tak, že: položky bodov 4.2.1 písm. a), b), c) majú predstavovať dohodnutý

nájom ako časť mesačnej platby (pokrývajúce prenechanie vozidla na užívanie) a položky bodov 4.2.1
pod písm. d) až l) majú byť subsumované do časti mesačnej platby pokrývajúcej služby súvisiace s
prenechaním vozidla na užívanie.

Pri súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k neuznaniu práva na vrátenie dane za

fakturované služby krajský súd vychádzal z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. d) a ods. 7 písm. a)
zákona o DPH a z ustanovení § 22 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. b) zákona o DPH.Typovo krajský súd predmetnú zmluvu posúdil ako inominátnu zmluvu uzavretú podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka, pojmovo zodpovedajúcu nájomnému vzťahu, keďže jej hlavným ekonomickým
účelomjeumožniťpríjemcovileasingu(žalobcovi)časovoneobmedzenéužívanie,resp.prevádzkovanie

ním určenej veci, či majetkovej hodnoty za úplatu, v danom prípade žalobcom určených konkrétnych
osobnýchmotorovýchvozidiel.Zároveňkrajskýsúdspoukazomnačl.Vleasingovejzmluvykonštatoval,
že predmetná zmluva nebola uzatvorená ako nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, ktorej
znaky upravuje § 489 a nasl. Obchodného zákonníka. Obsahom záväzkov vyplývajúcich z predmetnej
leasingovej zmluvy krajský súd túto subsumoval pod zákonnú úpravu zmluvy o nájme dopravného

prostriedku, upravenú v § 630 a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa krajského súdu je na výlučnej vôli účastníkov leasingovej zmluvy akým spôsobom si splátku za
nájom motorového vozidla dojednajú, nielen čo do výšky, ale aj čo do jej špecifikácie. V tejto súvislosti
poukázal na to, že pokiaľ je leasingová splátka dojednaná ako celok a z jej obsahu je jednoznačné, že je
to forma platenia leasingu vo forme platby mesačne, niet pochýb, že celá leasingová platba je účastníkmi

zmluvy dohodnutá a určená ako platba za užívanie predmetu leasingu.

K predmetnej leasingovej zmluve krajský súd konštatoval, že mesačná platba, označená v článku IV.,
je v bode 4.2.1 špecifikovaná ako mesačná platba, v ktorej sú obsiahnuté (v časti platby) náklady
za prenechanie vozidla do užívania (tzv. nájom) a v časti platby náklady za služby v súvislosti s tým

poskytnuté. Súčasne účastníci leasingovej zmluvy dohodli, že položky 4.2.1 bod a), b), c) sú položky,
ktoré predstavujú v mesačnej platbe časť za prenechanie vozidla do užívania a d) až l) cit. ust. sú
zahrnuté do časti mesačnej platby, označenej ako služby v súvislosti s užívaním poskytované, platené
žalobcom ako nájomcom.

Vo všeobecnosti krajský súd uviedol, že leasingová splátka - mesačná platba leasingu, by mala
obsahovať aj náklady na prevádzku vozidla a všetko to, čo s prevádzkou motorového vozidla
bezprostredne súvisí, a bez ktorého by prevádzka motorového vozidla nemohla byť realizovaná.

S tvrdením žalobcu o nedostatočnom odôvodnení neuznania odpočtu dane za služby k fakturovaným

položkám podľa bodu 4.2.1 písm. d), e), f), g), h), i), j), k), l) predmetnej zmluvy sa krajský súd nestotožnil.
Po vykonaní súdneho prieskumu konštatoval, že odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov oboch
stupňov sú dostatočné a argumenty k jednotlivým uvádzaným položkám správcu dane a žalovaného
sú logické.

V posudzovanej veci bolo podľa krajského súdu potrebné, aby vo vzťahu k jednotlivým položkám
účtovaných služieb správny orgán vykonal dokazovanie a vyslovil názor, či sa jedná o službu, ktorá
bezprostredne s užívaním vozidla súvisí a bez ktorej by prevádzka vozidla nemohla byť realizovaná,
alebo sa jedná o iný druh služby.

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na obsah rozhodnutia správcu dane, kde tento konštatoval, že
položky bodu 4.2.1 leasingovej zmluvy pod písmenom d) poistné na povinné zmluvné poistenie, e)
poistné na havarijné poistenie, f) úrazové poistenie prepravovaných osôb, g) náklady na cestnú daň,
koncesionárske poplatky, bez akýchkoľvek pochybností s nájmom súvisia. Konštatoval, že úvaha o ich
samostatnosti je irelevantná, pretože v tomto prípade by ich musel prenajímateľ fakturovať v zmysle ich

charakteru, ako oslobodené - bez dane, a nájomca by si z nich nemohol uplatňovať žiadnu daň.

Položky h) - úroková miera počas obdobia nájmu (úrok), položka i) - správny poplatok (poplatok za
správu), podľa tvrdení správcu dane s nájmom konkrétnych osobných motorových vozidiel súvisia bez
akýchkoľvek pochýb, keď položka h) je absolútne neoddeliteľná od predmetného nájmu a položka i) je

poplatkom za náklady prenajímateľa v súvislosti s týmto predmetným nájmom a bez vzniku tohto nájmu
by nevznikli prenajímateľovi žiadne poplatky za správu konkrétneho nájmu.

Položky k) predplatné na náhradné vozidlo a l) asistenčná služba (služba cestnej asistencie) podľa
správcu dane mohli byť považované za samostatné, ale to len výhradne z pohľadu toho, že nájomca sa

môže rozhodnúť, či mu tieto majú byť poskytované prenajímateľom alebo nie. V zmysle posudzovanej
leasingovej zmluvy sa nájomca - žalobca rozhodol, že mu majú byť poskytované prenajímateľom, do
celkovej mesačnej platby teda zahrnuté boli a s týmto konkrétnym nájmom nepochybne tvoria súvisiace
služby. Čo sa týka položky j) - náklady na údržbu, pravidelný servis, opravy, podľa pokynov výrobcu,výmena oleja, údržba alebo aj výmena súčiastok a pneumatík, ak je to potrebné, vzhľadom na bežný
spôsob používania vozidla, konštatoval správca dane, že z podstaty operatívneho leasingu vyplýva,
že prenajímateľ je po celú dobu prenájmu vlastníkom predmetných vozidiel, tak správca dane má za

to, že uvedená položka by za samostatnú nemohla byť považovaná, pretože leasingová spoločnosť
po ukončení operatívneho prenájmu tieto vozidlá predáva a je logicky vylúčené, že by sa ako majiteľ
predmetných vozidiel vzdala svojho vplyvu na dodržiavanie opráv a údržby vozidiel podľa inštrukcií
výrobcu vozidla, čo je zdôraznené aj v samotnej leasingovej zmluve v časti VI. Opravy a údržba vozidla.
Podľa správcu dane táto položka, bez akýchkoľvek pochýb, s predmetným nájmom bezprostredne

súvisí.

Zároveň krajský súd doplnil, že pojem nájom alebo užívanie motorového vozidla nemožno chápať len
ako reálne fyzické používanie konkrétneho motorového vozidla. Podľa krajského súdu treba ho ponímať
v širšom kontexte, kde súčasťou fyzického používania motorového vozidla, jeho samotnej prevádzky, je
treba rozumieť jeho používanie, nájom, v súlade aj s platnou legislatívou.

V nadväznosti na uvedené krajský súd poukázal na zákonnú povinnosť prenajímateľa motorového
vozidla zapísaného v osvedčení k vozidlu ako jeho držiteľ, vyplývajúcu mu z § 21 ods. 2 zákona č.
725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách v znení
účinnom v čase uskutočnenia sporného plnenia, podľa ktorého nesmel v premávke na pozemných

komunikáciách prevádzkovať vozidlo, ktoré nemá doklad o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, ak sa vyžaduje podľa osobitného predpisu s odkazom na ustanovenia
zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodou spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Keďže žalobca ako nájomca nebol v osvedčení k vozidlu uvedený ako jeho držiteľ, nemohol by povinné

zmluvné poistenie s poisťovacou spoločnosťou dojednať a teda bola tu kompetencia len prenajímateľa
takúto zmluvu s poisťovacou spoločnosťou, s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., uzavrieť.
Krajský súd vyhodnotil právny záver daňových orgánov oboch stupňov o bezprostrednej súvislosti
zákonného poistenia s prevádzkou prenajatého motorového vozidla, a to i s ohľadom na skutočnosť, že
v danej veci nešlo o nájom s právom kúpy prenajatej veci, za správny.

Rovnako posúdil aj poskytovanú službu havarijného poistenia viažuceho sa na predmet nájmu, pričom
vychádzal z účelu leasingu pri prenájme motorového vozidla, kde s jeho prevádzkou je spojené aj
reálne riziko jeho poškodenia v súvislosti s prevádzkou, napr. dopravnými nehodami alebo rôznymi
škodovými udalosťami. S poukazom na krajskému súdu všeobecne známe skutočnosti (§ 120 OSP v

spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), tento považuje za štandardnú alternatívu riešenia škodových
udalostí, dojednať havarijné poistenie pre prípad vzniku takejto škody vozidla. Práve havarijné poistenie
a s ním súvisiace úrazové poistenie osôb vo vozidle sa bezprostredne viažu k prevádzke motorového
vozidla a zabezpečujú prenajímateľovi kompenzáciu všetkých škôd na vozidle, teda škôd vecných, ako
aj na osobách, ktoré sa zúčastnili jeho prevádzky. Krajský súd považuje za logické, že prenajímateľ

do nákladov na prevádzku motorového vozidla zahrnul aj položky uvedené v bode 4.2.1 pod písm.
e), f), a pokiaľ správca dane a žalovaný konštatovali, že tieto položky bezprostredne s prevádzkou
prenajímaných vozidiel súvisia, tak tento záver správnych orgánov je podľa krajského súdu logický a
správny.

Vo vzťahu k položke pod písm. g) - náklady na cestnú daň, koncesionárske poplatky, krajský súd uviedol,
že podmienky platenia dane z motorových vozidiel (predtým cestnej dane) sú upravené v Zákone o
miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady (zákon č. 582/2004 Z.z.), kde v 11. časti
je upravená daň z motorových vozidiel, ktorej daňovníka ustanovenie § 85 ods. 1 cit. zákona definuje
ako fyzickú alebo právnickú osobu alebo ich organizačnú zložku zapísanú do obchodného registra, ktorá

pod písm. a) je ako držiteľ vozidla zapísaná v dokladoch vozidla.

V nadväznosti na uvedenú zákonnú úpravu subjektov povinných platiť daň z motorových vozidiel krajský
súd konštatoval, že žalobca nemal status daňovníka v zmysle ustanovenia § 85 zákona č. 582/2004
Z.z., keďže nebol zapísaný ako držiteľ vozidla v dokladoch vozidla. Podľa krajského súdu prenajímateľ

bol daňovníkom tejto dane a bolo úplne logické, keď túto položku zahrnul do služieb súvisiacich s
prevádzkou motorového vozidla práve z dôvodu, že žalobca predmetné vozidlo používal na podnikanie.
Pokiaľ správca dane položku písm. g) leasingovej zmluvy považoval za službu bezprostredne súvisiacu
s prevádzkou prenajímaných motorových vozidiel, tak tento názor považuje krajský súd za správny.Obdobne sa stotožnil s argumentáciou správcu dane, ktorý položky h), i) - úroková miera počas obdobia
nájmu a správny poplatok, považoval za položky bezprostredne súvisiace s nájmom a s argumentáciou,

že bez prenajímania vozidla by prenajímateľovi ani uvedené poplatky za správu konkrétneho nájmu a
súvisiace s úrokovou mierou obdobia nájmu nevznikli, sa krajský súd stotožnil.

Vo vzťahu k položke j) - náklady na údržbu, pravidelný servis, opravy, podľa pokynov výrobcu, výmena
oleja, údržbu, ako aj výmena súčiastok, pneumatík, ak je to potrebné, vzhľadom na bežný spôsob

používania vozidla, krajský súd konštatoval, že táto položka zhodne s názorom žalovaného a správcu
danesprevádzkouprenajatéhovozidlasúvisí,lebopodmienkouprevádzkymotorovýchvozidielvsúlade
so zákonnou úpravou, a to § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 725/2004 Z.z. je povinnosť prevádzkovateľa
vozidla, udržiavať vozidlo v riadnom technickom stave, podľa pokynov na obsluhu a údržbu vydaných
výrobcov. Tieto služby s prevádzkou súvisia, lebo súvisia s povinnosťami, v súvislosti s premávkou na
pozemných komunikáciách.

K položkám pod písm. k) predplatné na náhradné vozidlo a l) asistenčná služba (služba cestnej
asistencie) sa obdobne krajský súd stotožnil s argumentáciou správcu dane a žalovaného. Pokiaľ
správca dane zahrnul aj uvedené položky do služieb súvisiacich bezprostredne s prevádzkou,
prenájmom a užívaním predmetných vozidiel, tak predmetné služby bezprostredne, aj podľa krajského

súdu, s prevádzkou prenajatých vozidiel súvisia z dôvodu, že predmetom leasingu užívania - nájmu je
nájom vozidla a v prípade jeho poruchy, škodovej udalosti, poškodenia, je na mieste, aby žalobcovi ako
podnikateľovi bolo zabezpečené náhradné vozidlo, resp. v súvislosti s dopravnou nehodou, škodovou
udalosťou, asistenčná služba. Tieto položky boli zahrnuté do mesačnej platby nájmu ako položky
súvisiace s prevádzkou vozidla (službu cestnej asistencie poskytujú aj mnohé poisťovne na základe

pripoistenia k havarijnému poisteniu), preto ich krajský súd posúdil ako bezprostredne súvisiace s
prevádzkou vozidla.

Krajský súd poukázal na to, že posudzované služby boli priamo upravené v obsahu leasingovej
zmluvy, keď účastníci v nájme upravili jednak podmienky opravy a údržby vozidla - čl. VI, poškodenia

a krádeže a tým aj čl. VII, podmienky predplatného na náhradné vozidlo - čl. VIII. Práve obsah
uvedených ustanovení leasingovej zmluvy týkajúce sa užívania predmetného vozidla a povinností s
tým spojených, boli potom pretransformované do jednotlivých položiek, ktoré tvorili výšku mesačnej
platby a teda aj posudzovaných služieb. Aj táto skutočnosť podľa krajského súdu potvrdzuje, že
posudzované služby nielenže boli špecifikované v obsahu výšky mesačnej platby pod písm. d) až k)

bodu 4.2.1, ale ich špecifikácia obsiahnutá v kalkulácii výšky mesačnej platby vychádzala z obsahu
nájomnej zmluvy, ktorej obsahom bolo prenechanie predmetných motorových vozidiel do užívania spolu
so zabezpečením plnenia povinností v súvislosti s opravou a údržbou vozidla, poškodením a krádežou
vozidla, predplatného na náhradné vozidlo.

Prihliadnuc na zmluvné vyjadrenie položiek tvoriacich celkovú mesačnú splátku, dojednanú zmluvnými
stranami s využitím ich zmluvnej voľnosti, krajský súd konštatoval, že v predmetnej zmluve ide o
rozdelenie mesačnej platby na nájom a služby, ktoré súvisia so samotným nájmom.

V tejto súvislosti krajský súd dôvodil, že pokiaľ platiteľ dane poskytuje svojmu zákazníkovi plnenie

pozostávajúce z viacerých prvkov, je potrebné vykonať analýzu týchto plnení, pozrieť sa na cieľ, ktorý
predstavujú jeho jednotlivé prvky pre zákazníka a stanoviť, či ide o jedno plnenie, na ktoré sa vzťahuje
daňový režim hlavného plnenia alebo či ide o samostatné plnenie alebo dokonca, či ide o plnenie, ktoré
má komplexný charakter. Tiež je potrebné definovať, či ide o dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. V
zmysle uvedených skutočností v prejednávanej veci aj správca dane a žalovaný postupoval a analyzoval

jednotlivé „sporné“ posudzované služby a jednoznačne dospel k záveru, že majú bezprostredný súvis s
hlavným plnením a teda sú spojené s nájmom, užívaním, t.j. s prevádzkou prenajímaných vozidiel.

Na podporu vecného posúdenia právneho režimu zdaňovania plnení poskytovaných na základe zmluvy
o operatívnom leasingu krajský súd pri skúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného vychádzal i z

právnych záverov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD“) vyplývajúcich z rozhodnutia v spojených
veciach C-231/94, v ktorom SD konštatoval, že o jedno plnenie ide vtedy, keď dve alebo viaceré plnenia
poskytnuté platiteľom dane sú tak úzko prepojené, že tvoria objektívne jedno ekonomické plnenie,
ktorého rozčlenenie by bolo neprirodzené. Plnenie pozostávajúce z jediného plnenia nesmie byť umeločlenené, aby sa nezmenila funkčnosť systému DPH. V rozhodnutí C-308/96 a C-94/97 Madgett and
Baldwin SD konštatoval, že každé plnenie má byť považované za odlišné a nezávislé. Za určitých
okolností však viaceré formálne odlišné plnenia, ktoré môžu byť poskytnuté oddelene, sa musia, ak

nie sú nezávislé, považovať za jedno plnenie. Plnenie musí byť považované za vedľajšie k hlavnému
plneniu najmä vtedy, ak pre zákazníka nepredstavuje cieľ, ale je prostriedkom lepšieho využitia hlavného
plnenia. Skutočnosť, že je platená jedna cena nie je rozhodujúca, i keď jedna cena môže navodiť, že
ide o jednu službu, fakturácia celkovej sumy môže byť len indíciou. V rozsudku SD vo veci C-173/88
tento konštatoval, že keďže nájom parkovacích miest je vedľajšou službou k hlavnej službe, ktorou

je nájom budovy, oslobodenie od dane sa uplatní na celé plnenie, pretože nájom parkovacích miest
nepredstavoval pre nájomcu cieľ, ale len lepšie využitie hlavnej transakcie, ktorou bol samotný nájom
nehnuteľnosti, pričom parkovacie miesta boli zriadené na pozemku, nájom ktorého je spojený s nájmom
nehnuteľnosti.

V danej veci krajský súd uzavrel, že posudzované služby, ktoré boli súčasťou obsahu plnenia v

leasingovej zmluve, nemožno vyhodnocovať ako samostatnú službu, so samostatným prevádzkovým
charakterom, pri ktorej je daný nárok na odpočet DPH. Pre posúdenie veci bolo podľa krajského
súdu podstatné, či „posudzované služby“ s prevádzkou - užívaním vozidla bezprostredne súvisia,
pričom ako irelevantné vyhodnotil skutočnosť, či si jednotlivé posudzované služby mohol žalobca ako
nájomca zabezpečiť sám alebo u inej obchodnej spoločnosti (u BUSINESS LEASE SLOVAKIA, s.r.o.).

Z uvedeného dôvodu krajský súd taktiež neakceptoval argument žalobcu ohľadne cenovej diskriminácie
žalobcu spočívajúcej v tom, že si žalobca pri službách poskytovaných prenajímateľom nesmie nárokovať
odpočet DPH, ale od iných spoločností poskytujúcich dané služby áno, čo podľa jeho názoru spôsobuje
vysoký cenový rozdiel.

Vo vzťahu k neuznaniu odpočtu DPH za dovoz tesniacich líšt do klimatizačných zariadení sa krajský
súd stotožnil s právnym posúdením žalovaného, pretože nešlo o dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH. Poukázal na zistený skutkový stav, že tovar bol fyzicky prepravovaný na územie
Slovenskej republiky k žalobcovi, ktorý po vykonaní určitých operácií a spracovaní predmetný tovar
fakturoval odberateľovi, ktorý sám uhrádzal dodanie tohto materiálu. Dovezený materiál k spracovaniu

sa nestal vlastníctvom žalobcu, ktorý zaň ani neplatil nadobúdaciu cenu. Dovezený tovar použil podľa
rámcovej zmluvy ako aj podľa ďalších požiadaviek kupujúceho a konkrétnej technicky jasnej objednávky.
Colný dlh pri dovoze tovaru za predmetný tovar uhradil žalobca.

Pri právnom posúdení spornej otázky vrátenia zaplatenej dane z dovozu krajský súd vychádzal zo

zákonnej definície dodania tovaru a podmienok odpočtu dane, pričom poukázal na obsah ustanovení
§ 8 ods. 1 písm. a), § 22 ods. 1, 2, § 12, § 49 ods. 2 a § 69 ods. 8 zákona o DPH v znení účinnom
do 31.12.2009. Dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento
zákon neustanovuje inak. Z uvedeného odvodil, že aby bol tovar dodaný, je potrené splniť podmienku
nakladať s hmotným tovarom ako vlastník, t.j. v konečnom dôsledku je potrebný prevod vlastníckeho

práva na daňový subjekt. Len vtedy možno do základu dane zahrnúť podľa § 22 ods. 2 zákona o DPH aj
iné dane, clá a poplatky, vzťahujúce sa na tovar alebo službu a súvisiace náklady (výdavky), čo vyplýva
z dikcie § 22 ods. 1 cit. zákona, ktorý definuje základ dane pri dodaní tovaru alebo služby.

V danom prípade bolo preukázané, že tovar, ktorý bol dovážaný a prepustený do režimu voľný obeh

nebol dovážaný ako tovar, ktorý by sa stal vlastníctvom žalobcu, t.j. nebol dodaný v zmysle definície § 8
ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Jednotný colný doklad bol vystavený len na colné účely - nie je titulom na
prevod vlastníckeho práva na žalobcu. Predložená faktúra, ktorá bola podkladom pre výpočet colného
dlhu bola taktiež vystavená len na colné účely. O nej žalobca neúčtoval a neuhradil ju dodávateľovi.
Taktiež v zápisnici zo dňa 09.08.2011 zástupcovia žalobcu uviedli, že takto dovezený tovar sa nestával

vlastníctvom žalobcu. Teda aj keď žalobcovi vznikla daňová povinnosť pri dovoze tovaru podľa § 12
v spojení s § 69 ods. 8 zákona o DPH, v zmysle § 21 ods. 1 písm. a) citovaného zákona sa ešte
nestal vlastníkom tohto tovaru. Z hodnoty tohto tovaru nemôže odpočítať DPH, pretože nie je splnená
podmienka § 49 ods. 2 zákona o DPH.

V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že odpočítanie dane zo služieb realizovaných žalobcom pri
spracovaní tohto tovaru do hotových výrobkov, správca dane uznal, keďže náklady na tieto služby boli
súčasťou nákladov, ktoré sa odrazili v cene výrobku a teda aj vo výške DPH z tejto ceny.Vo vzťahu k namietanému neuznaniu odpočtu z faktúry vystavenej spoločnosťou INTOP, s.r.o., krajský
súd uviedol, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril s nájomcom INTOP, s.r.o., Liptovský Hrádok
dňa 19.06.2009 dohodu o prevádzkovaní objektu Slobodáreň do času jeho odpredaja. V zmysle

čl. II. Predmet a účel dohody, je dohoda spracovaná na základe rozhodnutia prenajímateľa predať
objekt Slobodáreň, pričom z dôvodu nezvyšovania straty spoločnosti INTOP, s.r.o., súvisiacej s
prevádzkovaným objektom Slobodáreň, zmluvné strany dohodli postup, že spoločnosť INTOP, s.r.o., do
doby predaja objektu bude žalobcovi fakturovať rozdiel medzi nákladmi a výnosmi za príslušný mesiac.
V prípade dosiahnutia vyšších výnosov bude spoločnosť INTOP, s.r.o., vystavovať dobropisy. Súčasťou

vystavených faktúr budú dodávateľské faktúry na energiu, vodu, opravy.

Krajský súd vychádzal zo skutočnosti, že spoločnosť INTOP, s.r.o., prevádzkovala uvedenú Slobodáreň
vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a prijaté plnenia použila na účely uskutočňovania
svojich zdaniteľných obchodov. Preto následná refundácia rozdielu medzi nákladmi a výnosmi nie je
prijatým zdaniteľným plnením žalobcu, ale len finančným preúčtovaním časti nákladov naň. Žalobca na

uplatnenie práva na odpočítanie dane musel splniť všetky zákonom stanovené podmienky v zmysle
zákona o DPH. V danom prípade nebola splnená podmienka uvedená v § 49 ods. 2 prvá veta zákona
o DPH, a to, že platiteľ môže odpočítať od dane, ktorý je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a)
OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP, § 205 ods. 2 písm. f) OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vráti mu vec na
ďalšie konanie. Zároveň žalobca navrhol, aby mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov konania.

Zopakoval, že predmetné motorové vozidlá mal prenajaté na základe rámcovej zmluvy pre operatívny
nájom motorových vozidiel č. 712 zo dňa 10.01.2008 v znení jej Dodatku č. 1 zo dňa 20.02.2008
a na základe nájomných zmlúv č. 5568/2/2 zo dňa 22.04.2008 a č. 5651/1/3 zo dňa 21.04.2008.
Na kontrolovanej faktúre je celková suma podľa bodu 4.2.4 rámcovej zmluvy pre operatívny nájom
rozčlenená na dve čiastky, a to čiastku za nájom a čiastku za služby. Zdôraznil, že daň z pridanej hodnoty

z nájmu motorových vozidiel si neuplatňoval, uplatňoval si len odpočet DPH pri poskytovaných službách
u predmetných vozidiel.

Právny záver krajského súdu vo vzťahu k posudzovaniu nároku žalobcu na odpočet dane za fakturované
služby poskytované na základe rámcovej zmluvy pre operatívny nájom motorových vozidiel nepovažuje

za správny.

RovnakonesprávnejepodľajehonázoruaplikovaťnapreskúmavanúvecprávnyzáverrozhodnutiaESD
voveciC-173/88MortenHenriksen,kdehlavnoutransakcioubolprenájomnehnuteľnostiavedľajšoubol
prenájom parkovacích miest, pri ktorom mala byť použitá rovnaká sadzba DPH ako pri hlavnej transakcii.

Žalobca namietal zásadný rozdiel medzi uvedeným príkladom a meritom preskúmavanej veci. Nájomca
si uvedené parkovacie miesta na rozdiel od žalobcu nemohol zaobstarať u nikoho iného ako len u
pôvodného prenajímateľa a vlastníka uvedeného majetku na jednej strane a zároveň suma platená
za prenajaté parkovacie miesta bola v nepomernej výške oproti hlavnému plneniu. Keby si uvedené

parkovacie priestory nájomca prenajal od iného vlastníka nehnuteľnosti, tak by predmetný spor
nevznikol.

V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že v jeho veci sa však jedná o samostatné služby, ktoré je možné
bežne obstarať aj od iného poskytovateľa alebo si ich zabezpečiť sám. Prenajímateľ predmetných

vozidiel si tieto služby tiež zabezpečoval od iného subjektu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že
sa uňho nejedná o drobné doplnkové služby s cieľom lepšieho využitia hlavnej transakcie, ale
jedná sa o samostatné služby významného ekonomického charakteru, nakoľko výsledná fakturácia
za poskytnuté služby je takmer v rovnakej hodnote ako samotný prenájom vozidiel. Prenajímateľom
fakturované služby podľa názoru žalobcu spadajú medzi služby s priamo určujúcim a samostatným

charakterom, nakoľko sa jedná o služby, ktoré sú len prevádzkového charakteru, značnej ekonomickej
povahy, oddelené od prenájmu a prevádzka vozidiel môže byť realizovaná bez uvedených služieb od
prenajímateľa. Štandardným spôsobom je zabezpečenie týchto služieb buď vlastnými prostriedkami
alebo formou subdodávok od vybraného poskytovateľa, ktorý je často, ako v tomto prípade, aj v úloheprenajímateľa predmetných motorových vozidiel. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci
v tom, že prevádzka vozidla nemôže byť realizovaná bez týchto služieb a má za to, že prevádzka
vozidla môže byť a je realizovateľná bez služieb od Business Lease Slovakia. Tieto služby sa

dajú štandardne zaobstarať vlastnými prostriedkami alebo od iných spoločností poskytujúcimi služby
rovnakého charakteru. U nákladov, ktoré si mal žalobca ako nájomca prenajatých motorových vozidiel
zabezpečovať v zmysle článku 4.2.2. rámcovej zmluvy sám na vlastné náklady (napr. umývanie,
leštenie a garážovanie vozidla, náklady na opravu, náhradné diely, vrátane pneumatík, ak tieto
boli spôsobené nešetrným zaobchádzaním s vozidlom, alebo sa primerane nestará o vozidlo), sa

uplatnili nadmerné odpočty DPH na dané služby, správcom dane boli kontrolované, posudzované a
nevznikli pochybnosti o ich oprávnenosti odpočtu. Vyššie uvedené druhy nákladov mohli byť rovnako
zabezpečované prostredníctvom prenajímateľa a následne fakturované nájomcovi. Pri zachovaní logiky
tvrdenia žalovaného a tvrdenia krajského súdu by sa jednalo o náklady bez samostatne určujúceho
charakteru, priamo súvisiace s prenajatým vozidlom a v danom prípade by mal byť zákaz odpočtu DPH
pri obstaraní uvedených služieb.

Ďalej argumentoval, že hoci v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal na rozhodnutie
SDvkonaníC-2/95SparekassernesDatacenterprotiSkatteministeriet,podľaktoréhodaňovétransakcie
sa majú posudzovať podľa povahy poskytovaných služieb a nie v závislosti od poskytovateľa alebo
príjemcu služby, tento právny záver krajský súd svojím spôsobom posudzovania preskúmavaného

prípadu ignoroval, pretože pri posudzovaní nepozeral na povahu poskytnutej služby, ale len na
poskytovateľa.

Krajský súd, rovnako ako žalovaný, pri rozhodovaní oprávnenosti na vrátenie odpočtu dane za
poskytnuté služby rozhodovali v rozpore s rozhodnutiami SD a neanalyzovali poskytnuté služby ako

samostatné, jednoznačné a nezávislé.

Položka služieb pod bodom i) - poplatok za správu, priamo súvisí s administráciou a zabezpečením
uvedených služieb uvedených v bode d), f), g), j) a k). Táto položka by pravdepodobne nemala význam
a ani by sa neúčtovala prenajímateľom v prípade, že by v zmluve neboli požadované a poskytované

uvedené služby v zmysle bodov d), f), g), j) a k).

Položka h) - úroková miera počas obdobia nájmu, pravdepodobne patrí podľa názoru žalobcu medzi
náklad priamo súvisiaci s prenájmom vozidla a nedá sa zabezpečiť u iného poskytovateľa, ale svojou
časťou tvorí jednu z najmenších nákladov z celej fakturácie. Zároveň v zmysle § 39 zákona o DPH sú

finančné služby oslobodené od DPH. Čiže z uvedeného dôvodu by štát nemal mať príjem z DPH pri
uvedenej službe.

Oprávnenosť uplatneného nároku na vrátenie DPH za poskytnuté služby žalobca dôvodil aj poukazom
na rozhodnutia SD:

· vo veci C-353/85 Komisia proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska - dodávka
liekov a iných tovarov, ako sú dioptrické okuliare predpísané lekárom alebo inými oprávnenými osobami,
je materiálne a hospodársky odlúčiteľná od poskytovania služieb. Ak teda predaj a vyšetrenia nesúvisia
tak úzko, že nemožno na ne hľadieť ako na hlavnú a doplnkovú službu, ide o samostatné dodávky),
· v spojených veciach C-394/04 a C-395/04 Diagnostiko & Therapeftiko Kentro Athinon-Ygeia AE proti

Ypourgos Oikonomikon (minister financií) - SD rozhodol, že poskytovanie služieb, ktoré prispievajú
k zvýšeniu komfortu a pohode hospitalizovaných osôb (telefónne služby a prenájom televízotov), vo
všeobecnosti nepatrí pod oslobodenie stanovené v článku 13 A ods. 1 písm. b) šiestej smernice. O
iný prípad ide len vtedy, ak sú tieto služby nevyhnutné na dosiahnutie terapeutických cieľov služieb
nemocničnej a lekárskej starostlivosti, v rámci ktorých boli poskytované,

· vo veci C-76/99 Komisia proti Francúzskej republike, kde sa posudzoval prípad dvoch poskytovateľov
služieb a jedného pacienta. Išlo o posúdenie, či rozbor krvných vzoriek vykonaných špecializovaným
laboratóriom je službou úzko súvisiacou so zdravotnou starostlivosťou poskytnutou pacientovi a teda
službou oslobodenou od dane. Odber vzoriek predpísal lekár, ktorý nevykonal rozbor. SD uviedol, že
išlo o transakcie, ktoré by mali podliehať rovnakému režimu.

Z obsahu rozhodnutí SD žalobca vyvodil záver, že postupoval správne, keď si uplatnil nárok na odpočet
DPH zo služieb ako sú povinné zmluvné poistenie, havarijné poistenie, úrazové poistenie, cestná daň,
údržba, opravy a pneumatiky, cestná asistencia, správny poplatok a platba za náhradné vozidlo atď.,nakoľko sa jednalo o služby, bez ktorých by mohla byť realizovaná prevádzka vozidla a zároveň plnenie
predstavovalo jednu službu. Pri fakturácii služieb sa nemohlo pristúpiť k rozdeleniu fakturovanej čiastky
s 19% a 0%, aby nedochádzalo k skresleniu fungovania systému DPH.

V ďalšej časti žalobca napáda nezákonnosť posúdenia oprávnenosti ním uplatneného nároku na
vrátenie DPH zaplatenú v colnom konaní za dovoz tesniacich líšt do klimatizačných zariadení
prepustených do colného režimu voľný obeh, ktorých dodanie uhradil odberateľ výrobkov žalobcu
obsahujúcich dovezený tovar.

Po dokončení výroby výrobkov, ktorých súčasťou bol aj dovezený materiál, žalobca vo svojej výslednej
predajnej cene v plnej hodnote zohľadňoval a fakturoval všetky náklady spojené s obstaraním
dovezeného materiálu ako sú náklady na colnú deklaráciu, náklady na likvidácii technologických zbytkov
dovezených materiálov a tiež náklady na samotné mechanické spracovanie predmetného materiálu a
zisk. Vo svojej predajnej cene mal žalobca zahrnuté náklady, ktoré priamo a bezprostredne súviseli

s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami, čo priamo vyvracia tvrdenie žalovaného, že v súvislosti s
predmetným tovarom nevznikli nákladové položky a teda sa ani nemohli uplatniť u žalobcu ako platiteľa
na výstupe. Z uvedeného dôvodu nie sú pravdivé vyjadrenia žalovaného, že tieto náklady sú nákladmi
zahraničnej spoločnosti a nie žalobcu.

Rozhodnutie súdu sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení, pretože na daný prípad sa vzťahuje
ustanovenie § 12 (dovoz tovaru) zákona o DPH a nie ustanovenie § 8 ods. 1 písm. a) citovaného zákona
(dodanie tovaru).

Žalobca považuje za potrebné rozlišovať medzi dodaním tovaru a dovozom tovaru. Pri dovoze tovaru

podľa § 12 zákona o DPH sa za dovoz tovaru považuje vstup tovaru z územia tretích štátov na územie
Európskych spoločenstiev. Pri dovoze tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných
predpisov ako aj zaplatenie DPH pri jeho vstupe na územie SR. Pri danom type dovozu tovaru zo štátov
mimo EÚ bol pri každom dodaní vystavený colný doklad CMR, kde bol ako príjemca colným úradom
uvedený žalobca. V zákonnej lehote zaplatil DPH vyrubenú colným úradom na základe uvedeného

dokladu a podľa § 12 zákona o DPH. Žalobca na základe zaplatenia DPH správcovi dane použil pri
jej nárokovaní späť § 49 ods. 2 písm. d) zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň,
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň zaplatená správcovi dane v
tuzemsku pri dovoze tovaru.

Následne si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods.1 písm. d) zákona o DPH,
kde právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods.
2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca
alebo dovozca.

Vlastníctvo k predmetu zdanenia (k dovezenému materiálu) žalobca nepovažuje za podmienku a ani za
predmet práva uplatnenia odpočtu DPH, pričom posudzovanie práva odpočtu DPH pre danú skutočnosť
na základe splnenia podmienok podľa § 8 ods.1 písm. a) zákona o DPH je podľa jeho názoru nesprávne,
nakoľko predmetný zdaniteľný obchod sa má posudzovať podľa § 12 citovaného zákona, t.j. ako dovoz

tovaru.

V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v prípade aktívneho zušľachťovacieho styku vzniká úplne
rovnaká situácia so spracovaním materiálu, kde spracovateľ rovnako nenadobúda vlastnícke právo a
materiály neúčtuje v nákladových položkách. V danom prípade je uvedené oslobodenie od platieb DPH,

čiže podnikateľský subjekt, ktorý zhodnocuje tovar, ktorého nie je vlastníkom, v konečnom dôsledku
nie je zaťažený DPH z hodnoty zušľachťovaného tovaru. Podľa analógie odôvodnenia žalovaného sa
uvedené ale nepoužije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Napriek uvedenému faktu, rovnakého
vecného plnenia, nie je zaťažený platením DPH bez nároku na odpočet v zmysle zákona o DPH.
Uvedené ustanovenie zákona priamo vyvracia tvrdenie žalovaného a dáva za pravdu žalobcovi v otázke

možnosti odpočítania DPH.

Ďalej žalobca v žalobe namietal vylúčenie z nároku na odpočítanie dane, daň uplatnenú faktúrou č.
20090311 zo dňa 14.08.2009 od spoločnosti INTOP, s.r.o, ktorou bol fakturovaný rozdiel medzi nákladmia výnosmi za mesiac júl 2009 vo výške 292,14 Eur pri prevádzkovaní objektu Slobodáreň na základe
dohody o prevádzkovaní objektu.

Namieta nesprávny a účelový výklad predmetnej zmluvy daňovými orgánmi aj súdom prvého stupňa, že
uzatvoril zmluvu so spoločnosťou INTOP, s.r.o., kde za účelom nezvyšovania straty spoločnosti INTOP,
s.r.o., sa žalobca mal podieľať na sanácii straty vzniknutej z ich prevádzkovania Slobodárne.

Dôvodil, že prenajal uvedenej spoločnosti slobodáreň, kde vzhľadom na nerentabilitu poskytovaných

služieb chcela táto spoločnosť vrátiť predmet prenájmu. Z dôvodu uľahčenia administrácie a vedomia, že
žalobca chcel predať uvedenú nehnuteľnosť došlo k dohode o tzv. prevádzkovaní objektu Slobodáreň,
kde prevádzkujúca spoločnosť INTOP, s.r.o., vždy po ukončení mesiaca refakturovala všetky náklady a
výnosy a to formou vyčíslenia rozdielu medzi nákladmi a výnosmi. Žalobca má za to, že so spoločnosťou
INTOP, s.r.o., uzatvoril zmluvu, ktorá svojou povahou a ustanoveniami napĺňa znaky komisionárskej
zmluvy podľa § 577 a nasl. Obchodného zákonníka, kde sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom

mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť odplatu. V
danom prípade sa spoločnosť INTOP, s.r.o., zaviazala, že bude pre žalobcu zabezpečovať prevádzku
jeho zariadenia s tým, že skutočné náklady a výnosy mu bude refakturovať.

Poukázal na to, že správca dane nenapadol uzatvorenú zmluvu o prevádzkovaní podniku a ani jej

účel. Pri kontrole bola správcovi dane predložená faktúra, kde boli uvedené dosiahnuté výnosy vo
výške 3.612,96 Eur podliehajúce dani z pridanej hodnoty a súčasne aj náklady v hodnote 5.150,55
Eur podliehajúce dani z pridanej hodnoty. Podľa žalobcu sa uvedené ekonomické transakcie spravujú
ustanovením § 3 ods. 2 zákona o DPH a je právne irelevantné, že z tejto transakcie bola vykázaná
strata. Pokiaľ správca dane uznal dohodu za ekonomickú činnosť, potom správca dane nemôže tvrdiť,

že prípadná účtovne vykázaná ,,strata“ nie je zdaniteľným plnením. V danom prípade sa nejednalo
o vykrytie straty daňového subjektu INTOP, s.r.o., ale o refakturáciu všetkých nákladov a výnosov
spoločnosti INTOP, s.r.o., v zmysle uvedenej dohody.

V tejto súvislosti uviedol, že voľbou danej formy zabezpečovania služieb postupoval v súlade s právnym

záverom rozsudku Európskeho súdneho dvoru C-408/98, podľa ktorého „Ak rôzne služby obstarávané
platiteľom dane majú priamu a bezprostrednú súvislosť s jasne definovanou časťou svojej ekonomickej
činnosti a ak náklady na tieto služby sú súčasťou režijných nákladov podniku, a všetky transakcie, sú
predmetom dane z pridanej hodnoty, tak platiteľ môže odpočítať všetky dane z pridanej hodnoty na
obstaranie týchto služieb.“

Nedošlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH, nakoľko žalobca použil právo odpočítať daň, ktorú bol
povinný platiť na dodávky tovarov a služieb. Zároveň podotkol, že v opačnom prípade, keď by vznikol
kladný rozdiel medzi výnosmi a nákladmi a žalobca by fakturoval rozdiel spoločnosti INTOP, s.r.o., tak by
správca dane podľa vyjadrenia nenamietal správnosť fakturácie a odvod DPH, čo je v rozpore s logikou

uvedenou v protokole.

Uvedený zmluvný vzťah je typický pre celý objem obchodov v rámci Slovenskej republiky, kde
komitent vo vlastnom mene na účet komisionára realizuje obchodnú činnosť. Z toho dôvodu nemôže
správca dane tvrdiť, že žalobca nemá nárok na odpočítanie dane, nakoľko prijaté plnenie, ktorým je

rozdiel medzi nákladmi a výnosmi spoločnosti INTOP, s.r.o., z prevádzkovania objektu Slobodáreň,
nakoľko spoločnosť uvedenú službu nepoužila na svoje dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. V
opačnom prípade by musel správca dane napadnúť odpočet DPH pre všetky spoločnosti používajúce
komisionárske zmluvy uzatvorené v rámci SR.

Z vyššie uvedených dôvodov má žalobca za to, že si uplatnil právo na odpočet dane v plnom rozsahu v
súlade so zákonom o DPH, keďže splnil všetky zákonom stanovené podmienky na jeho priznanie.

Žalovanývovyjadreníkodvolaniunavrhol,abyodvolacísúdrozsudokkrajskéhosúduakovecnesprávny
potvrdil a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojenís § 246c ods. 1 OSP) a napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa § 221 ods.
2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je

zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,

b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskych spoločenstiev
(ďalej len "členský štát"),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo
inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

Podľa § 8 ods. 1 písm. c) zákona o DPH dodaním tovaru je odovzdanie tovaru na základe nájomnej
zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení
poslednej splátky.

Základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal

alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do
základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru
alebo služby (§ 22 ods. 1 zákona o DPH).

Podľa § 22 ods. 2 cit. zákona o DPH, do základu dane podľa odseku 1 sa zahŕňajú aj

a) iné dane, clá a poplatky vzťahujúce sa na tovar alebo službu,
b) súvisiace náklady (výdavky), ako napríklad provízia, náklady na balenie, náklady na prepravu a
náklady poistenia požadované dodávateľom od kupujúceho alebo zákazníka.

Zákon o DPH v znení účinnom do 31.12.2009 stanovil oslobodenie od dane pre:

Poštové služby (§ 28),
Zdravotná starostlivosť (§ 29),
Služby sociálnej pomoci (§ 30)
Výchovné služby a vzdelávacie služby (§ 31)
Služby dodávané členom (§ 32)

Služby súvisiace so športom alebo telesnou výchovou (§ 33)
Kultúrne služby (§ 34)
Zhromažďovanie finančných prostriedkov (§ 35)
Služby verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu (§ 36)Poisťovacie služby (§ 37)
Dodanie a nájom nehnuteľnosti (§ 38)
Finančné služby (§ 39)

Predaj poštových cenín a kolkov (§ 40)
Prevádzkovanie lotérií a iných podobných hier (§ 41)
Oslobodenie od dane pri dodaní tovaru, pri ktorom nebola odpočítaná daň (§ 42)
Oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu (§ 43)
Oslobodenie od dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§44)

Oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode (§ 45)
Oslobodenie prepravných služieb od dane (§ 46)
Oslobodenie od dane pri vývoze tovaru a služieb (§ 47)
Oslobodenie od dane pri dovoze tovaru (§ 48)
Oslobodenie od dane pri dovoze tovaru v osobnej batožine cestujúcich (§ 48a)

Zákon o DPHv znení účinnom do 31.12.2009 upravovalpodmienky a spôsob uplatnenia práva odpočítať
daň v ustanoveniach § 49 až § 55. Taktiež upravoval výnimky z práva na uplatnenie nároku na vrátenie
DPH zaplatenej platiteľom DPH, t.j. uplatnenej iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú
alebo majú byť platiteľovi dodané a ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 zákona o DPH).

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môže odpočítať daň, ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

Podľa § 49 ods. 3 zákona o DPH platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 41, s výnimkou
poisťovacích služieb podľa § 37 a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý

nemá sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko na území Európskych spoločenstiev, alebo ak
sú tieto služby priamo spojené s vývozom tovaru mimo územia Európskych spoločenstiev. Platiteľ, ktorý
dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie
investičného zlata oslobodené od dane podľa § 67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb
podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6.

Podľa § 49 ods. 7 zákona o DPH platiteľ nemôže odpočítať daň pri
a) kúpe a nájme osobného automobilu; osobným automobilom sa na účely tohto zákona rozumie
motorové vozidlo registrované v kategórii M1,
b) kúpe príslušenstva osobného automobilu vrátane montáže; príslušenstvom osobného automobilu sa

na účely tohto zákona rozumie elektrické ovládanie okien, centrálne uzamykanie dverí, klimatizačný
systém, autorádio, autorádio s prehrávačom (MC/CD), prehrávač (MC/CD), reproduktory, anténa,
poplašné a zabezpečovacie zariadenie, vzduchový vankúš (airbag), strešné okno, protiblokovacie
zariadenie,
c) kúpe tovarov a služieb na účely pohostenia a zábavy,

d) prechodných položkách podľa § 22 ods. 3.

Podľa § 19 ods. 3 písm. k) bodu 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení účinnom do
31.12.2009 daňovými výdavkami sú aj daň z pridanej hodnoty, ak na jej odpočítanie platiteľ dane z
pridanej hodnoty nemá nárok, alebo pomerná časť dane z pridanej hodnoty, ak platiteľ dane uplatňuje

nárok na odpočítanie dane koeficientom podľa osobitného predpisu.Dovozom tovaru je vstup tovaru z územia tretích štátov na územie Európskych spoločenstiev. Pri dovoze
tovaru do tuzemska sa na daň vzťahujú ustanovenia colných predpisov, ak tento zákon neustanovuje
inak (§ 12 zákona o DPH).

Podľa § 79 ods. 1 in fine zákona o DPH na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie
prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou
dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
Ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy, podľa ktorej koná

vo svojom mene na účet inej osoby (ďalej len „komisionárska zmluva“), obstará kúpu tovaru alebo predaj
tovaru, platí, že táto zdaniteľná osoba tovar kúpila a predala (§ 8 ods. 6 zákona o DPH).
Ak zdaniteľná osoba na základe komisionárskej zmluvy obstará dodanie služby, platí, že táto zdaniteľná
osoba službu sama prijala a sama dodala (§ 9 ods. 4 zákona o DPH).
Podľa § 577 Obchodného zákonníka komisionárskou zmluvou sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo
vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť

mu odplatu.
Z obsahu žalobou napadnutých rozhodnutí, z právnej argumentácie účastníkov konania ako i krajského
súdu vyplýva, že svoje dôvody pre uznanie, resp. neuznanie žalobcom uplatneného nároku na vrátenie
DPH zaplatenej prenajímateľovi za služby poskytnuté v rámci operatívneho leasingu motorových
vozidiel, odvodzujú zo záverov vyplývajúcich z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Ide o veci

týkajúce sa aplikácie smernice Rady o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (č. 2006/112/ES zo
dňa 28.11.2006), prípadne v skorších rozsudkoch týkajúcich sa aplikácie šiestej smernice Rady 77/388/
EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu
- spoločný systém dane z pridanej hodnoty (ďalej len „šiesta smernica“).

Spoločným menovateľom spomínaných rozsudkov SD je poskytnutie odpovedí na otázky súvisiace s
určením spôsobu zdaňovania pri súbehu služieb s rôznymi sadzbami DPH, prípadne rôznym režimom
zdanenia a oslobodenia od DPH, ktoré sa poskytujú v rámci jedného ekonomického plnenia alebo
transakcie podľa zmlúv uzavretých účastníkmi týchto ekonomických vzťahov. V daných konaniach bolo
vždy potrebné vyriešiť otázku charakteru poskytovaných služieb, ako samostatných, príp. viažucich sa

k hlavnému plneniu, predovšetkým pre účely určenia spoločného režimu DPH čo do použitia spoločnej
sadzby DPH alebo oslobodenia od platenia DPH, resp. neoslobodenia od platenia DPH, za súčasného
zachovania jednotného systému neutrality DPH.

Napríklad vo veci C-173/88 - meritom bolo uplatnenie spoločného oslobodenia od DPH na celé plnenie,

pozostávajúce z hlavného ekonomického cieľa zmluvnej transakcie, ktorým bol nájom nehnuteľnosti
oslobodený od platenia DPH a z nájmu parkovacích miest ako zdaniteľného obchodu, avšak v danom
prípade posúdeného ako vedľajšia služba k hlavnej službe - nájmu nehnuteľnosti. Obdobne vo veciach:
· C-353/85; poskytnutie zdravotnej starostlivosti formou vyšetrenia zraku ako plnenie oslobodené od
DPH - contra - predaj dioptrických okuliarov ako zdaniteľné plnenie, t.j. obchod neoslobodený od DPH.

· C-394/04 a C-395/04; poskytnutie zdravotnej starostlivosti spolu s hospitalizáciou ako plnenie
oslobodené od DPH podľa čl. A ods. 1 písm. b) šiestej smernice - contra - poskytovanie telefónnych
služieb a prenájom televízorov hospitalizovaným osobám ako zdaniteľné plnenie poskytované
komerčným podnikom podliehajúcim dani z pridanej hodnoty,
· C-276/09 Everything Everywhere Ltd proti Commissioners for Her Majesty's Revenue and Customs;

dodatočné poplatky účtované poskytovateľom telekomunikačných služieb za platby zákazníkov platené
kreditnou platobnou kartou, šekom alebo v hotovosti pri bankovej priehradke služieb, nepredstavujú
na účely výberu dane z pridanej hodnoty protihodnotu za poskytovanie služieb, ktoré sú odlišné a
nezávislé od hlavných služieb, čiže telekomunikačných služieb, t.j. poskytovanie telekomunikačných
služieb podliehajúcich DPH - contra - plnenia vrátane sprostredkovania týkajúce sa vkladov a bežných

účtov, platieb, prevodov, dlhov šekov a iných prevoditeľných dokumentov, t.j. služieb oslobodených
od DPH podľa čl. 13 B šiestej smernice.
Vnadväznostinauvedenéodvolacísúdkonštatuje,ževprejednávanejvecipodstatasporuspočívavinej
právnej otázke, nemajúcej rovnaký právny a ani argumentačný základ určený rozsudkami SD, ktoré sa
od prípadu k prípadu vo všeobecnosti týkajú určenia režimu zdanenia rôznych služieb a dodávok tovaru

preprípad,keďvovzťahukhlavnejekonomickejtransakciitvoriajehosúčasťakovedľajšieplnenia,resp.
ako zdaňovať služby podliehajúce rôznym režimom zdanenia v prípade, ak tieto tvoria jedno ekonomické
plnenie.Avšak v tejto veci je podstatou sporu a kľúčovou otázka, či má žalobca nárok na odpočet DPH zaplatenej
aj za služby poskytnuté prenajímateľom v rámci operatívneho leasingu motorových vozidiel, pričom
určujúce hlavné plnenie - nájom motorových vozidiel je zdaniteľným plnením rovnako, ako aj na základe

rámcovej zmluvy poskytované súvisiace služby.
Vzhľadom k tomu, že na základe predmetnej rámcovej zmluvy o operatívnom leasingu nemalo dôjsť
k prevodu vlastníckeho práva k predmetu nájmu pri zaplatení poslednej splátky, je nájom motorových
vozidiel podľa zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2009 posudzovaný ako služba (§ 9 ods. 1
písm. b) v spojení s § 8 ods. 1 písm. c) zákona o DPH) podliehajúca zdaneniu (§ 2 ods. 1 písm. b)

zákona o DPH), pričom v zmysle taxatívnych ustanovení § 28 až § 48a zákona o DPH táto služba nebola
oslobodená od DPH.
V tomto ohľade nájom motorových vozidiel ako hlavné zmluvné plnenie podliehal 19% dani z pridanej
hodnoty, rovnako ako služba určená pod položkou j) - údržba a pravidelný servis prenajatých motorových
vozidiel. Možno teda konštatovať, že obe služby podliehali rovnakému daňovému režimu určenia DPH.
Nájom motorových vozidiel nebol oslobodený od platenia DPH, ale podľa ustanovenia § 49 ods. 7

písm. a) zákona o DPH si žalobca ako platiteľ DPH nemohol uplatniť odpočítanie tejto nepriamej dane
zaplatenej inému platiteľovi, hoci toto ním prijaté plnenie bolo použité na jeho dodávky tovarov a
služieb v postavení platiteľa. Z uvedeného vyplýva, že toto zákonné obmedzenie bolo vyjadrením vôle
zákonodarcu ponechať podnikateľa ako príjemcu uvedenej služby vo vzťahu k štátnemu rozpočtu v
pozícii konečného spotrebiteľa. Rovnako sa napríklad vzťahuje zákaz odpočítať DPH zaplatenej na

vstupe pri kúpe tovarov a služieb na účely pohostenia a zábavy (§ 49 ods. 7 písm. c) zákona o DPH).
Keďže v preskúmavanom prípade ide o posudzovanie splnenia podmienok na nepriznanie nároku na
odpočet zaplatenej dane z pridanej hodnoty, ktorý vyplýva z taxatívne určených výnimiek stanovených
v § 49 ods. 7 zákona o DPH a nie o posudzovanie režimu zdanenia viacerých služieb, bolo namieste,
aby sa súd prvého stupňa zaoberal otázkou prípustnosti rozšírenia zákonom stanoveného zákazu

odpočtu DPH o daň zaplatenú za služby súvisiace s hlavným predmetom plnenia, a to s prihliadnutím
na zachovanie jednotného systému neutrality DPH a na spôsob tvorby základu dane podľa § 22 ods. 2
zákona o DPH v kontexte konkrétnych posudzovaných zdaniteľných plnení.
V tejto súvislosti bude potrebné vyjadriť názor, či je možné princípy uplatňované Súdnym dvorom
Európskej únie pri rozhodovaní o otázkach určenia spoločného alebo odlišného spôsobu zdaňovania

daňou z pridanej hodnoty pri plneniach podliehajúcich rôznym režimom zdaňovania per analogiam
použiť aj pre účely rozšírenia výpočtu zákazu uplatnenia odpočtu DPH zaplatenej za služby dodané
v súvislosti s dodaním služby podliehajúcej negatívnej enumerácii podľa § 49 ods. 7 zákona o DPH,
predovšetkým s prihliadnutím na cieľ ekonomických operácií a zámer zákona.
Krajský súd sa v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého administratívneho rozhodnutia

vecnou stránkou vo vyššie naznačených intenciách nezaoberal, preto bude v ďalšom konaní jeho úlohou
zodpovedať nastolené otázky a následne rozhodnúť vo veci samej.
V prípade žalobcom uplatneného nároku na odpočet DPH z dovozu tovaru, tesniacich líšt do
klimatizačných zariadení, medzi stranami nebola sporná otázka prechodu vlastníctva k predmetu
dovozu. Žalobca i žalovaný vychádzajú vo svojej argumentácii zo skutočnosti, že predmetný tovar bol

na colné územie Slovenskej republiky dovezený z tretieho štátu ako predmet vlastníctva odberateľa
žalobcuapojehozapracovanídofinálnehovýrobkubolspäťvyvezenýzahraničnémuodberateľovimimo
colné územie Slovenskej republiky i mimo územia Európskej únie. Niet sporu o tom, že za dovezený
tovar žalobca zaplatil príslušným colným úradom vymerané clo a DPH, pretože podľa dokladov bol tento
prepustený do colného režimu voľný obeh, ktorý on sám ako deklarant navrhol. Taktiež niet sporu o tom,

že o uvedenom tovare nebolo zo strany žalobcu účtované ako o nadobudnutom tovare v jeho majetku,
za ktorý by tento zaplatil kúpnu cenu a účtoval by o ňom ako o hmotnom investičnom majetku, pretože
účelové určenie predmetného tovaru bolo zmluvne vymedzené a na žalobcu neprešlo vlastnícke právo
k nemu, ani právo nakladať s nim ako s vlastným.
Podstatou sporu v danej situácii je otázka vzniku nároku žalobcu na odpočet dane z pridanej hodnoty

zaplatenej na vstupe a určenej príslušným colným úradom podľa colných predpisov.
Žalobcovi možno prisvedčiť len v časti tvrdenia, že z pohľadu zákonnej úpravy zdaniteľných plnení
dovoz tovaru a dodanie tovaru nie sú tie isté zdaniteľné situácie s ohľadom na definovanie samotného
momentu vzniku daňovej povinnosti. Avšak nemožno už súhlasiť s tvrdením, že pri dovoze tovaru, t.j. z
tretieho štátu stojaceho mimo Európskeho spoločenstva nie je, okrem držby tovaru, nadobudnutie práva

nakladať s ním ako s vlastným podmienkou na odpočet zaplatenej DPH za dovoz tovaru.
Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ
musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na
uskutočneniezdaniteľnýchobchodovpodliehajúcichDPH.DPHjesúčasťouceny,čozároveňnakaždomvýrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je
ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane,
ktorúmáodviesťštátuzvykonanéhoobratu,odpočítaťdaň,ktorúmuprinákupetovarovaslužiebúčtoval

iný platiteľ ako súčasť ceny. Tento princíp je zohľadnený i v rámci vzniku daňovej povinnosti pri dovoze
tovaru s prihliadnutím na špecifická jednotlivých colných režimov odrážajúcich účel a spôsob nakladania
s tovarom na jednotnom colnom území Európskej únie. Tovar dovezený z tretích štátov (nečlenských
štátov EÚ) je zdaňovaný rovnakou sadzbou ako tuzemský tovar.
Princíp výberu DPH sa premieta do úpravy základu dane, do ktorého sa napríklad okrem iného

nezapočítavajú tzv. prechodné položky (§ 22 ods. 3 zákona o DPH), z ktorých ani nemožno odpočítať
daňzpridanejhodnoty.Zjednodušenepovedané,sútoplatby,ktoréniesúskutočnýmvýdavkomplatiteľa
DPH na vstupe, tieto účtuje len prechodne, keďže boli zabezpečované na účet kupujúceho. Zdaniteľný
základ netvoria ani zľavy poskytnuté zákazníkovi v čase dodávky, pretože nevstupujú do skutočne
zaplatenej ceny za dodaný tovar.
Obdobne je zdaniteľný základ upravený aj pre stanovenie dane z dovozu podľa colných predpisov,

rešpektujúc základné princípy všeobecnosti a proporcionality DPH a s prihliadnutím na ekonomické
záujmy Európskej únie pri regulovaní dovozu tovaru na jej jednotné colné územie.
Základom dane je hodnota dovážaného tovaru určená na colné účely podľa čl. 28 až 36 Nariadenia
Rady EHS č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (ďalej len „Colný kódex
Spoločenstva“). Colnou hodnotou dovážaného tovaru je jeho prevodná hodnota, t. j. cena skutočne

zaplatená,aleboktorásamázaplatiťzatovar,upravenápodľačl.32a33ColnéhokódexuSpoločenstva.
Daňová povinnosť pri dovoze tovaru vzniká dňom, kedy podľa colných predpisov vzniká povinnosť
uhradiť clo, a to pri prepustení dovážaného tovaru do colného režimu voľný obeh, prepustením tovaru do
colného režimu aktívny zušľachťovací styk v systéme navrátenia ako i prepustením dovážaného tovaru
do ďalších zákonom upravených colných režimov (§ 21 zákona o DPH). Správcom dane pri dovoze

tovaru v Slovenskej republike je príslušný colný orgán.
Aktívny zušľachťovací styk ako colný režim s ekonomickým účinkom (čl. 84 bod 1 písm. b) v spojení
s čl. 114 a nasl. Colného kódexu Spoločenstva) umožňuje spracovanie tovaru, ktorý nie je tovarom
Spoločenstva, na jej colnom území dvoma spôsobmi, a to:
· v podmienečnom systéme bez uplatnenia obchodno-politických opatrení a dovozného cla za

predpokladu jeho spätného vývozu vo forme zušľachtených výrobkov alebo
· v systéme vrátenia s uplatnením obchodno-politických opatrení a dovozného cla, ktoré bude vrátené
alebo odpustené pri jeho vývoze z jednotného colného územia Spoločenstva.
Uvedený colný režim v podstate zohľadňuje i také obchodné a zmluvné podmienky, za ktorých bol
predmetný tovar v preskúmavanom prípade dovezený žalobcom bez zaplatenia nadobúdacej ceny

na územie Slovenskej republiky a po zapracovaní predmetu dovozu do finálneho výrobku opätovne
vyvezený kupujúcemu mimo územia Európskej únie. Keďže zaplatenie ceny za tovar a nadobudnutie
vlastníctva k predmetu dovozu žalobcom nebolo účelom zmluvnej transakcie a odberateľ žalobcu
si dovezený tovar ako komponent do finálneho výrobku zabezpečil sám na vlastné náklady, bolo
namieste, aby žalobca ako deklarant pri dovoze predmetného tovaru využil iný colný režim, pri ktorom

by prichádzalo do úvahy vrátiť mu zaplatené clo ako i DPH príslušným colným úradom.
Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť žalobcovmu tvrdeniu o jeho práve na odpočítanie
DPH za dovoz predmetného tovaru. Argumentácia nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového
výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), § 12, § 49 ods. 2 písm. d) a § 51 ods. 2 písm. d) zákona o
DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach s využitím teleologického a systematického výkladu

prihliadnuť i na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridanej hodnoty postavený a na osobitosti
výberu DPH v kontexte colných predpisov, ktoré sa na jej výber vzťahujú (§ 12 zákona o DPH).
Ohľadom námietky smerujúcej proti neuznaniu odpočtu uplatneného žalobcom v súvislosti s
refakturáciou mu nákladov nájomcom INTOP, s.r.o., odvolací súd konštatuje, že daňové orgány
i súd prvého stupňa správne posúdili podstatu zmluvného vzťahu založeného Dohodou o

prevádzkovaní objektu Slobodáreň do času jeho odpredaja, uzavretej dňa 19.06.2009 žalobcom na
strane prenajímateľa a obchodnou spoločnosťou INTOP, s.r.o., na strane nájomcu (príloha č. 21
administratívneho spisu). Dospeli k správnemu záveru, keďže žalobca nenaplnil podmienku väzby
prijatýchplnenínavlastné,nímposkytovanézdaniteľnéplneniaprirealizáciijehopodnikateľskejčinnosti.
Zmiernenie straty obchodného partnera prenosom jeho nákladov na platcu DPH nie je zdaniteľným

plnením v zmysle zásad uplatňovaných zákonom o DPH pri jej výbere.
Nemožno prisvedčiť žalobcovmu tvrdeniu o povahe posudzovaného zmluvného vzťahu podobného
komisionárskej zmluve. V prvom odseku bodu II. Dohody o prevádzkovaní objektu Slobodáreň sa priamo
uvádza dôvod jej uzavretia, a síce „Dohoda je spracovaná na základe rozhodnutia prenajímateľa predaťobjekt Slobodáreň, ktorého prevádzkovanie nesúvisí priamo s podnikateľskou činnosťou prenajímateľa,
s cieľom súčasného ukončenia Nájomnej zmluvy ....“. Ďalej z jej obsahu vyplýva, že postup refakturácie
nákladov súvisiacich s prenájmom a prevádzkou slobodárne sa bude realizovať z dôvodu nezvyšovania

straty nájomcu, t.j. spoločnosti INTOP, s.r.o..
Z priložených faktúr za dodávku elektrickej energie, tepelnej energie, telefónnej služby a vypranie prádla,
vystavených v mesiaci júl 2009, vyplýva, že odberateľom bola obchodná spoločnosť INTOP, s.r.o., ktorá
sa povolením vkladu vlastníckeho práva príslušnou správou katastra, dňa 24.07.2009, stala vlastníkom
nehnuteľnosti, s ktorej prevádzkou boli uvedené dodávky tovarov a služieb spojené.

Vo vzťahu k spornej refakturácii nákladov je podstatná otázka posúdenia charakteru deklarovaného
obchodu, či bolo tento možné v intenciách zákona o DPH považovať za zdaniteľné plnenie.
V podstate možnosť odpočítania dane je viazaná na účel použitia prijatých tovarov a služieb (§
49 ods. 2 zákona o DPH), z ktorých si platiteľ v postavení odberateľa pri zdaniteľnej transakcii
uplatňuje odpočítanie DPH. Podmienkou pre odpočítanie dane je, že kúpený tovar alebo služba
budú použité na účely podnikania platiteľa v postavení nadobúdateľa, teda musí tu byť priama väzba

medzi jednotlivým prijatým zdaniteľným plnením a poskytnutým plnením v ďalšom stupni výroby alebo
distribúcie realizovanej platcom DPH. To znamená, že nadobúdaný hmotný majetok alebo služby,
a to vzhľadom na ich obvyklé použitie, by mali byť platcom DPH využívané na činnosti spojené s
dosahovaním pravidelného príjmu z jeho hospodárskej činnosti na pokračujúcom základe.
V prejednávanej veci fakturácia nákladov žalobcovi spoločnosťou INTOP, s.r.o., nenapĺňa znaky plnenia

z komisionárskej zmluvy a vo vzťahu k žalobcovi ani dodanie zdaniteľného plnenia pre realizáciu
jeho následných zdaniteľných plnení za účelom dosahovania príjmu na pokračujúcom základe. S
prihliadnutím na obsah vyššie uvedenej dohody o prevádzkovaní slobodárne nájomca prevádzkou
slobodárne a s tým spojenými nákupmi tovarov a služieb nezariaďoval pre žalobcu žiadnu obchodnú
záležitosť, ktorou by tento sledoval a mal zámer dosahovať príjmy zo svojej sústavnej ekonomickej

činnosti. Naopak, nájomca INTOP, s.r.o., konal vo vlastnom mene za účelom dosahovania vlastného
zisku a napĺňania účelu vlastnej ekonomickej činnosti. Zároveň žalobca nemal zámer prijaté plnenia,
deklarované fakturáciou na nájomcu, realizovať vlastné ekonomické ciele, teda použiť ich na vlastné
zdaniteľné plnenia za účelom dosahovania zisku. Z uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH žalobcom v zdaňovacom období mesiaca august

2009 z fakturácie rozdielu medzi nákladmi a výnosmi tretieho subjektu, spoločnosti INTOP, s.r.o., ktoré
jej vznikli v mesiaci júl 2009.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu právnej otázky nároku
žalobcu na odpočet DPH za služby poskytnuté v rámci operatívneho leasingu motorových vozidiel
rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).
Podľa § 224 ods. 3 OSP rozhodne prvostupňový súd aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.