Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. február 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžp/37/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3009200353
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:3009200353.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Lesoochranárskeho zoskupenie VLK, Tulčík
č. 27, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom v Košiciach,
Štúrova 20, proti žalovanému Krajskému úradu životného prostredia v Trenčíne, so sídlom v Trenčíne,
Hviezdoslavova 3, právne zastúpenému JUDr. Adrianou Sojkovou, advokátkou, Advokátska kancelária
so sídlom v Dubnici nad Váhom, Námestie Matice Slovenskej 1713/8, za účasti obchodnej spoločnosti

Biely potok, a. s., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2/A, IČO XX XX XX XX, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Procházka & partners, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, Búdková 4, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 01. júna 2009 č. KÚŽP/2009/00424-2/Ďu, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu vTrenčíne z 12. septembra 2012, č. k. 13S/61/2009-258, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 12. septembra 2012, č. k. 13S/61/2009-258 v časti
výroku o trovách konania, a o odvolaní účastníka konania proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

12. septembra 2012, č. k. 13S/61/2009-258, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/61/2009-258 z 12.
septembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkomz12.septembra2012,č.k.13S/61/2009-258KrajskýsúdvTrenčíne(ďalejlen„krajskýsúd“)
a § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného

z 01. júna 2009 č. KÚŽP/2009/00424-2/ĎU, ako aj rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia
v Považskej Bystrici z 23. apríla 2009 ev. č. OÚŽP-2009/00027-7-Ba EA 18 A-10, a vec vrátil na ďalšie
konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu
prvého stupňa z 23. apríla 2009, stotožniac sa s jeho názorom, že žalobca nie je účastníkom konania
vo veci vydania súhlasu podľa § 13 ods. 2 písm. d/ zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) na oplotenie pozemku
za hranicami zastavaného územia obce pre žiadateľa Biely potok, a. s., vtedy so sídlom v Považskej
Bystrici, Šoltésovej 420/2. Oplotenie malo byť realizované na pozemkoch v kat. území G. a kat. úz. B. na
území s II. stupňom ochrany v CHKO Strážovské Vrchy v súvislosti s plánovaným rozšírením zvernice
Biely potok na chov jelenej zveri v lokalite Stráža podľa Úvodného projektu rozšírenia a prevádzkovania
zvernice Biely Potok.

Krajský súd v tomto konaní o veci rozhodoval opätovne po tom, ako v skoršom rozsudku z 23. augusta
2011, č. k. 13S/61/2009-157 rozhodol tak, že žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako
aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu § 250j ods. 2 písm. a/ OSP.
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 26.
januára 2012, sp. zn. 5Sžp/25/2011 (v rozsudku krajského súdu omylom uvedená sp. zn. 5Sžp/25/2001-
pozn.) citovaný rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.S prihliadnutím na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu krajský súd uznesením z 25. apríla 2012,
č. k. 13S/61/2009-203 pribral do konania účastníka obchodnú spoločnosť Biely potok, a. s., od 23. marca
2011 so sídlom v Bratislave, Prievozská 2/A.

Následne preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, postupom podľa § 247
OSP s prihliadnutím na dôvody uvedené v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu z 26. januára 2012
a skúmal, či správne konanie vo veci samej bolo alebo nebolo právoplatne skončené a či žalobca, ktorý
sa domáhal postavenia účastníka vo veci vydania súhlasu podľa § 13 ods. 2 písm. d/ zákona o ochrane
prírody a krajiny, môže alebo nemôže realizovať vo veci samej svoje procesné práva.

Krajský súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že rozhodnutím z 10. júna 2009, č. j.
OÚŽP-2009/00027-12-Ba EA 18 A - 10 Obvodný úrad životného prostredia v Považskej Bystrici vydal
žiadateľovi Biely potok, a.s., Bratislava, podľa § 13 ods. 2 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny
súhlas na oplotenie pozemku za hranicami zastavaného územia obec kat. úz. G. a kat. úz. B. a v
rozhodnutí súčasne určil bližšie podmienky vykonávania činnosti zabezpečujúce ochranu prírody a
krajiny. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že na uvedenom rozhodnutí je vyznačená právoplatnosť

dňom 19. júna 2009, pričom žalobca nevyužil postup podľa § 250b ods. 2 OSP, t. j. nepodal žalobu,
ktorou by sa tiež domáhal, aby mu uvedené rozhodnutie bolo doručené. V tomto smere krajský súd
skúmal tiež správnosť vyznačenia doložky právoplatnosti.
Súd neprihliadol na námietku účastníka Biely potok, a. s., ktorý žiadal konanie zastaviť s poukazom na §
248 písm. a/ OSP s tým, že v danej veci ide o procesné rozhodnutie, ktoré nie je preskúmateľné súdom.

Súd nevyhovel návrhu tohto účastníka, konanie nezastavil z dôvodu, že podľa aktuálnej judikatúry súdov
Slovenskej republiky súdnemu prieskumu podliehajú aj procesné rozhodnutia správnych orgánov, ktoré
nepriznali občianskym združeniam pôsobiacim v oblasti ochrany prírody postavenie účastníka konania.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára
2012, ktorý skonštatoval, že súdna prax pripustila aj súdny prieskum procesných rozhodnutí osobitne vo

veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia, a to po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie z 08. marca 2011 vo veci C-240/09.
Odvolávajúc sa ďalej na čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“), § 14 zákona č.

71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“), v spojení s citovaným
rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie a rozhodovaciu prax najvyššieho súdu (rozsudok z 12. apríla
2011, sp. zn. 5Sžp/41/2009), krajský súd dospel k záveru, že správne orgány mali konať so žalobcom
ako s účastníkom konania. Krajský súd súčasne prvostupňovému správnemu orgánu vytkol, že o veci
samej rozhodol predčasne.

Keďže v čase jeho rozhodovania o vydaní súhlasu podľa § 13 ods. 2 písm. d/ zákona o ochrane prírody
a krajiny nebolo ešte právoplatne skončené konanie o tom, či žalobca je alebo nie je účastníkom tohto
konania. Ak teda správny orgán nekonal so žalobcom, hoci konať mal a mal mu aj doručiť rozhodnutie
vo veci samej, potom toto prvostupňové rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Preto nebolo
možné prihliadnuť na tvrdenie žalovaného a účastníka Biely potok, a. s., že konanie vo veci samej je

právoplatne skončené, ďalej že oplotenie je už vybudované a nie je možné vec navrátiť do pôvodného
stavu, a že žalobca si vo veci samej nemôže uplatňovať procesné práva.
Krajský súd teda dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového
správneho orgánu nie sú v súlade so zákonom, a preto ich zrušil z dôvodov § 250j ods. 2 písm. a/
OSP. Súd neodkázal žalobcu na postup podľa § 250b ods. 2 OSP, pretože rozhodnutie žalovaného bolo

súdom zrušené, a teda nie je možné podať žalobu o preskúmanie zákonnosti už zrušeného rozhodnutia.
O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 veta tretia OSP. Žalobcovi v prejednávanej
veci nepriznal náhradu trov konania, pretože k záveru, že žalobca je účastníkom správneho konania
o vydanie súhlasu podľa § 13 ods. 2 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny dospel na základe
aplikácie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na prejednávanú vec s cieľom účinnej súdnej ochrany

práv organizácie na ochranu životného prostredia, ktorým žalobca nesporne je. Žalovanému ani
účastníkovi konania, ktorí tiež žiadali priznať náhradu trov konania, súd túto náhradu vzhľadom na
právnu úpravu náhrady trov konania obsiahnutú v § 250k OSP nepriznal.

Protitomutorozsudkukrajskéhosúdupodalvzákonomustanovenejlehote(§204ods.1OSP)odvolanie

žalovaný. Žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu v súlade s § 220 OSP (v spojení s § 250ja
ods. 3 OSP) zmenil a žalobu žalobcu zamietol, alternatívne v súlade s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si žalovaný
uplatnil náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania, ich výšku vyrátal a trovy špecifikoval.Žalovaný v prvom rade poukázal na § 250ja ods. 4 OSP, v zmysle ktorého sú súd prvého stupňa aj
správny orgán viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie.

Namietal, že krajský súd prvého stupňa sa v konaní po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia
vo veci najvyšším súdom mal zaoberať predovšetkým otázkou, či správne konanie je, alebo nie je
právoplatne skončené, a v tejto súvislosti sa v súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho
súdu vysporiadať s otázkou preskúmateľnosti žalobou napadnutého správneho rozhodnutia. Z obsahu
odôvodneniauznesenianajvyššiehosúdujenepochybné,ženajvyššísúdpovažovalsprávnekonanieza

právoplatne skončené a v uvedenom rozsahu vykonal aj usmernenia pre súd prvého stupňa do ďalšieho
konania. Krajský súd teda v rozpore s § 250ja ods. 4 OSP nerešpektoval názor najvyššieho súdu ako
súdu odvolacieho a vo veci rozhodol podľa vlastnej úvahy. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd
prvého stupňa navyše ani argumentačne nevysporiadal s odklonom od názoru odvolacieho súdu, keď v
rozpore so stanoviskom najvyššieho súdu ustálil, že správne konanie vo veci samej nie je právoplatne
skončené.

Opačne k zisteniu krajského súdu, že „správny orgán 1. stupňa rozhodol vo veci predčasne, keďže v
čase jeho rozhodovania o vydaní súhlasu podľa §13 ods. 2 písm. d/ zákona o ochrane prírody a krajiny
nebolo ešte právoplatne skončené konanie o tom, či žalobca je alebo nie je účastníkom konania“. S
odvolaním sa na obsah spisového materiálu žalovaný zdôraznil, že rozhodnutie vo veci samej správny
orgánvydalažpotom,akoboložalobcovidoručenérozhodnutiežalovanéhoč.j.KUŽP/2009/00424-2/Ďu

z01.júna2009.Vovecisamejtedasprávnyorgánnespornerozhodolažpotom,čobolizostranyžalobcu
vyčerpané všetky riadne opravné prostriedky proti rozhodnutiu, ktorým mu nebolo priznané postavenie
účastníka správneho konania a potom, ako táto otázka bola v správnom konaní právoplatne vyriešená.
Skutočnosť, že žalobca sa obrátil na súd so žalobou o preskúmané týchto procesných správnych
rozhodnutí, nemá a nemôže mať vplyv na právoplatnosť týchto rozhodnutí, nakoľko v zmysle § 52 ods.

1 správneho poriadku rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné.
Podľa žalovaného, v smere naznačenom odvolacím súdom mal byť účinným prostriedkom obrany
žalobcu práve postup v zmysle § 250b ods. 2 OSP, podľa ktorého sa žalobca mohol po vydaní správneho
rozhodnutia vo veci samej súdnou cestou domáhať doručenia tohto rozhodnutia, prípadne následne jeho
súdnehoprieskumu.Bolovecousamotnéhožalobcu,abydohliadalnaefektívnosťspôsobuuplatňovania

svojich práv v rámci správneho i súdneho konania, a to predovšetkým s ohľadom na plynutie času po
právoplatnom skončení správneho konania vo veci samej.

Odvolanie len proti výroku o trovách konania podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1
OSP) žalobca. Žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu v napadnutom výroku zmenil tak, že

žalobcovi prizná náhradu trov konania 1.016,18 eura v zmysle špecifikácie zo 14. septembra 2012 a tiež
mu priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,75 eura.
Namietol, že krajský súd zaťažil svoje rozhodnutie o trovách konania vadami podľa § 205 ods. 2 písm.
f/ OSP (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), a podľa
§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci).
Rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa názoru žalobcu absolútnym nedostatkom odôvodnenia
rozhodnutia o trovách konania. V tejto súvislosti poukázal žalobca na skutočnosť, že z ustanovenia §
250a OSP vyplýva, že žalobca musel byť v tomto konaní zastúpený advokátkou pod hrozbou zastavenie
konania (§ 250d ods. 3 OSP). Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení trov konania uviedol § 250k

ods. 1 veta tretia OSP osebe nemožno podľa žalobcu považovať za riadne odôvodnenie rozhodnutia o
trovách konania. Citácia, alebo odkaz na určité ustanovenie právneho predpisu je len informáciou o tom,
od ktorého ustanovenia právneho predpisu súd svoje rozhodnutie odvodzuje. Nevypovedá však nič o
tom, ako súd na konkrétne skutkové okolností v predmetnej veci právo aplikoval.
Namietol tiež, že skutočnosť, že na súdenú vec krajský súd aplikoval právo, ktoré je súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky, ako aj súčasťou právneho poriadku Európskej únie, nemôže predsa
zakladať dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 250k ods. 1 veta tretia OSP pre nepriznanie náhrady
trov konania. Vychádzal pritom z predpokladu, že rozhodovacia činnosť súdu je zakaždým výsledkom
aplikácie práva súdom na skutkový stav v tej, ktorej veci, a je preňho nezrozumiteľné ako môže
posudzovanie veci podľa na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov zakladať dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Žalobca má, naopak, za to, že náhrada trov konania mu v súlade s § 250k ods. 1 OSP prislúcha.
Zdôraznil, že okolnostiach predmetnej veci neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré by ich úplná náhrada zo strany žalovaného mala byť žalobcovi súdom odopretá.Odvolanie voči rozsudku krajského súdu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 OSP)
aj účastník konania. Žiadal, aby ho najvyšší súd z dôvodu, že je nezákonný v celom rozsahu, pretože

podľa pribratého účastníka mal krajský súd konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 248
písm. a/ OSP. Pribratý účastník preto podáva proti napadnutému rozsudku odvolanie, pretože napadnutý
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP), zmenil tak, že
konaniezastavíauložilžalobcovipovinnosťzaplatiťnáhradutrovkonaniaúčastníkovikonania.Námietky
voči rozsudku účastník konania zhrnul do troch bodov.

Ako na prvoradý poukázal účastník konania na uznesenie najvyššieho súdu z 26. januára 2012, sp. zn.
5Sžp/25/2011, v zmysle ktorého: „ak je správne konanie v merite veci právoplatne skončené, neexistuje
už spôsobilý predmet prieskumu správneho rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom
konaní, nakoľko osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní už nemôže realizovať
svoje procesné oprávnenia (tie môže vykonávať iba v prípade, ak správne konanie aktuálne prebieha).
V takomto prípade je namieste konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP, a odkázať osobu, ktorá sa

domáha účastníctva v správnom konaní na ustanovenie § 250b ods. 2 OSP...“. Vyvodil, že pokiaľ krajský
súd nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu, jednoznačne porušil § 226 OSP, podľa ktorého „ak
bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého
stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“.
Ďalejnamietol,žepreskúmavanérozhodnutiežalovanéhojeakorozhodnutieprocesnejpovahyvzmysle

§ 248 písm. a/ OSP vylúčené zo súdneho prieskumu zákonnosti, pričom poukázal na právnu teóriu
a ustálenú súdnu prax (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, č. Rs 457 5A 7/98;
uznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz26.októbra2010,sp.zn.5Sžp/2010).Zaskutočnosť
bez právneho významu označil účastník konania to, že Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky listom z 26. novembra 2011 usmernilo jemu podriadené správne orgány, rozhodujúce v

konaniach podľa zákona č. 545/2002 Z. z. v tom zmysle, že združenia s právnou subjektivitou, ktorých
predmetom činnosti je ochrana prírody a krajiny majú mať postavenie účastníka konania, ak do konania
vstúpia. Jednak v čase vydania preskúmavaného správneho rozhodnutia ešte neplatila právna úprava
zavedená novelou č. 408/2011 Z. z. (pred touto úpravou mali tieto subjekty postavenie vedľajšieho
účastníka), ale aj z dôvodu, že žalobcovi § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny vyplývalo

postavenie zúčastnenej osoby, nie postavenie účastníka konania. Žalovaný ako štátny orgán viazaný
ustanovením či. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemohol porušiť citované ustanovenie tým, že
by žalobcovi ako subjektu, ktorému explicitne zákon priznáva procesné postavenie zúčastnenej osoby,
priznal iné procesné postavenie, t. j. postavenie účastníka konania.
Do tretice účastník konania namietol záver krajského súdu o tom, že rozhodnutie vo veci samej,

t. j. rozhodnutie o udelenie súhlasu pribratému účastníkovi podľa § 13 ods. 2 písm. d/ zákona o
ochrane prírody a krajiny na oplotenie pozemkov za hranicami zastaveného územia obce v katastrálnych
územiach G. a B., nachádzajúcich sa v území s 2. stupňom ochrany prírody za účelom plánovaného
rozšírenia zvernice Biely potok na chov jelenej zveri v lokalite Stráža, ešte nie právoplatné, a teda
že zrušenie preskúmavaného správneho rozhodnutia má opodstatnenie. Žalovaný, ani prvostupňový

orgán, podľa účastníka konania nijako nepochybili, keď rozhodnutie o udelení súhlasu s oplotením
pozemku, t. j. rozhodnutie vo veci samej, už žalobcovi po zániku jeho postavenia účastníka konania
nedoručovali. Výklad krajského súdu by viedol vo všetkých správnych konaniach k paradoxnej situácii:
napriek odňatiu statusu účastníka konania vysloveným právoplatným rozhodnutím by mali správne
orgány povinnosť s takouto osobou aj naďalej konať ako s účastníkom konania. Takýto právny názor

nemá oporu v právnej úpravu a popiera samotnú podstatu právomoci správneho orgánu rozhodnúť o
odňatí statusu účastníka konania (vhodnejšie „o nepriznaní postavenia účastníka konania“ - pozn.).
Účastník konania má za to, že správne konanie o udelenie súhlasu s oplotením pozemkov v tomto
prípade už bolo právoplatne skončené, pričom rozhodnutie o udelení súhlasu s oplotením pozemkov
zo strany žalobcu napadnuté nebolo. Nie je však možné v rámci súdneho prieskumu samostatne

preskúmavať rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka konania, pretože jeho zrušením v žiadnom
prípade nedôjde k „obnoveniu“ konania vo veci samej. Na takýto účel totiž slúžia mimoriadne opravné
prostriedky v správnom konaní, k využitiu ktorých zo strany žalobcu v danom prípade nedošlo. Za týchto
okolností je daný dôvod pre zastavenie konania v zmysle § 250d ods. 3 OSP „súd uznesením konanie
zastaví,... ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ...“ v

spojení s § 250ja ods. 3 OSP.

Spomedzi účastníkov konania jedine žalovaný využil svoje právo na podanie písomného vyjadrenia k
odvolaniam podaným ostatnými účastníkmi.Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o trovách konania
označil rozhodnutie krajského súdu za vecne správne. Dôvodil poukazom na skutočnosť, že už v
čase prvého prejednania veci pred súdom prvého stupňa žalovaný argumentoval svojou nepriaznivou

finančnou situáciou, keď pridelene rozpočtové prostriedky nepostačujú ani na úhradu nevyhnutných
režijných nákladov a každodenných potrieb úradu, pričom náhrada trov tohto súdneho konania vo
veci úspešnému žalobcovi by zásadným spôsobom ovplyvnila riadny chod úradu. Žalobca nepriaznivú
hospodársku situáciu preukázal listinnými dokladmi (voči ktorým žalobca nenamietal) a žiadal uvedené
ako dôvody hodné osobitného zreteľa, zohľadniť. Navyše z merita veci je zrejmé, že žalovaný v

správnom konaní postupoval podľa dovtedajšej ustálenej praxe a zákonnej úpravy, takže vznik sporu
priamo nezavinil. Dôvod, pre ktorý sa v merite veci žalovaný bránil podaním odvolania, nie je ten, že
by do budúcnosti nerešpektoval právny názor Súdneho dvora Európskej únie a od neho sa odvíjajúce
rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných veciach. Dôvodom obrany žalovaného bola procesná
situácia v správnom konaní, ktoré bolo právoplatne ukončené v období prebiehajúcom súdnemu
prieskumu procesnej otázky účastníctva v tomto správnom konaní. V takto právoplatne ukončenom

správnomkonanípovažovalžalovanýzaprávnenemožné,abysavovecisamejopätovne(ipouplynutí3
rokov)konalo,atoajzaúčastižalobcu.Uvedenéjepredmetomodvolaniažalovanéhovočinapadnutému
rozsudku v merite veci.
Reagujúc na odvolanie účastníka konania žalovaný vyjadril podporu právnej argumentácii odvolania vo
vzťahu k výroku rozsudku krajského súdu vo veci samej, s ktorou sa aj stotožnil. Na záver navrhol, aby

najvyšší súd rozsudok krajského súdu v súlade s § 220 OSP (v spojení s § 250ja ods. 3 OSP) zmenil a
žalobu žalobcu zamietol alternatívne v súlade s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP napadnuté rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si žalovaný uplatnil náhradu trov
prvostupňového i odvolacieho konania vo výške 1.162,42 eura.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach
podaných odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal a
dospel k záveru, že je namieste uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa§250jaods.4OSPsúdprvéhostupňaajsprávnyorgánsúviazanéprávnymnázoromodvolacieho
súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Ako správne namietol žalovaný vo svojom odvolaní (hoci poukazujúc na § 226 OSP), krajský súd
nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení z 26. januára 2012, sp. zn.

5Sžp/25/2011.Najvyššísúdtu,okreminého,vyslovilprávnynázor,vzmyslektorého„nemožnoponechať
bez povšimnutia, že ak je správne konanie v merite veci právoplatne skončené, neexistuje už spôsobilý
predmet prieskumu správneho rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní,
nakoľko osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní už nemôže realizovať svoje
procesné oprávnenia (tie môže vykonávať iba v prípade, ak správne konanie aktuálne prebieha). V

takomto prípade je namieste konanie zastaviť podľa § 250d ods. 3 OSP, a odkázať osobu, ktorá sa
domáha účastníctva v správnom konaní na ustanovenie § 250b ods. 2 OSP, za predpokladu zachovania
zákonnej lehoty (§ 250b ods. 3 OSP). Samostatné preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia
účastníka správneho konania (§ 14 správneho poriadku) môže byť prípustné len vtedy, ak správne
konanie aktuálne prebieha. V prípade žaloby proti rozhodnutiu o nepriznaní postavenia účastníka v

správnom konaní je preto potrebné v každom konkrétnom prípade zisťovať stav správneho konania,
konkrétne, či sa meritórne nejedná o právoplatne skončenú vec.“

Z uvedeného pre krajský súd vyplývala povinnosť nielen skúmať, či konanie vo veci, do ktorého sa
žalobca domáhal vstupu ako účastník správneho konania, nebolo už právoplatne skončené, ale tiež

na základe tohto zistenia adekvátne rozhodnúť. Teda, v prípade zistenia, že toto správne konanie bolo
právoplatne skončené, tunajšie konanie zastaviť. V prípade zistenia, že správne konanie stále trvá, zasa
posúdiť, či žalobcovi prislúcha postavenie účastníka tohto správneho konania a následne napadnuté
správne rozhodnutie zrušiť, alebo žalobu zamietnuť. Akýkoľvek iný postup krajského súdu bol nielen v
rozpore s právnym názorom vysloveným v citovanom uznesení z 26. januára 2012, ale tiež s účelom

súdnej ochrany, ktorá sa má poskytovať reálne existujúcim právam a právom chráneným záujmom
žalobcu.KdôvodomrozhodnutiakrajskéhosúduNajvyššísúdpovažujezapotrebnédodať,ževzmyslejudikatúry
Súdneho dvora Európskej únie osobitne vo veci C-240/09 z 08. marca 2011 sa aj judikatúry súdov
Slovenskej republiky (k tomu pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011, 3Sžp/24/2009 z 02. júna 2011, či sp. zn. 3Sžp/48/2009 z 02.
augusta 2011) je bezpochyby rozhodnutie správneho orgánu o tom, či fyzická alebo právnická osoba je,
alebo nie je účastníkom správneho konania spôsobilé zasiahnuť do práv, právom chránených záujmov
a povinností dotknutého subjektu. Postavenie účastníka konania, ako uviedol aj žalobca, mu poskytuje
reálnu možnosť svojim konaním včas ovplyvňovať priebeh správneho konania, ktorá nemusí prislúchať

iným subjektom zúčastneným na konaní (zúčastnená osoba).

Aj z tohto dôvodu, v záujme zaistenia čo najlepšieho uplatnenia práv na súdnu a inú právnu ochranu
(čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky), súdna prax pripúšťa možnosť preskúmavania zákonnosti
takéhoto rozhodnutia správneho orgánu. Kladie však požiadavku, že musí ísť o správne konanie, ktoré
v čase preskúmavania zákonnosti rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania

žalobcovi trvá. V prípade skončenia správneho konania vydaním právoplatného rozhodnutia vo veci
totiž z hľadiska súdneho prieskumu zákonnosti odpadáva spôsobilý predmet konania - rozhodnutie
správneho orgánu o nepriznaní postavenia účastníka stráca povahu „konečného rozhodnutia“, ktorého
prípadné zrušenie by mohlo pre dotknutý subjekt založiť právo zapojiť do správneho konania ako
jeho účastník. V prípade existencie právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní, totiž

osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní už nemôže realizovať svoje procesné
oprávnenia. Tieto môže vykonávať iba v prípade, ak správne konanie aktuálne prebieha, pričom v
takomto prípade je preskúmanie rozhodnutia o pristúpení ďalšieho účastníka do konania dôvodné.

Preto je potrebné, aby súd v každom konkrétnom konaní zisťoval stav správneho konania, konkrétne

či sa nejedná o právoplatne skončenú vec. V prípade zistenia, že správne konanie je právoplatne
skončené, je potrebné ho podľa § 250d ods. 3 OSP zastaviť, keďže, ako je uvedené vyššie, neexistuje
spôsobilý predmet prieskumu a odkázať osobu, ktorá sa domáha účastníctva v správnom konaní, na
ustanovenie § 250b ods. 2 OSP, za predpokladu zachovania lehoty.

Žalobca domáhajúci sa preskúmania rozhodnutia, ktorým mu správny orgán nepriznal postavenie
účastníka, preto musí podať novú žalobu tentoraz žiadajúc preskúmanie zákonnosti správneho
rozhodnutia, ktorým bolo správne konanie právoplatne skončené. V rámci tohto konania sa súd nutne
bude vysporiadavať aj s otázkou správnosti určenia okruhu účastníkov konania.

Dôvodom pre zisťovanie stavu správneho konania je tiež potreba naplniť účel práva na súdnu a
inú právnu ochranu realizovanú súdmi a orgánmi verejnej správy, t. j. poskytnúť ochranu reálnym a
realizovateľným právam fyzických a právnických osôb, a nie formalistickým výkladom práva rozhodovať
vo veci len pre to, aby litera zákona bola dodržaná aj za cenu, že ochrana práv a právom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb bude zabezpečená len pro forma. V prípade účastníctva v

správnom konaní by v takom prípade osoba mala síce rozhodnutie o tom, že je účastníkom správneho
konania, avšak toto samo osebe by nezaisťovalo reálnu možnosť ich výkonu, pretože by len konkurovalo
právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, bez toho, aby ho samo osebe malo za následok jeho
zrušenie a „znovuotvorenie“ správneho konania (§ tomu pozri bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/18/2012 z 29. novembra 2012 či 8Sžp/32/2012 z 10. januára 2013).

Pretože krajský súd nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v tejto veci, odchýlenie sa
od tohto právneho názoru nijakým spôsobom nezdôvodnil, je namieste zhodne s odvolaním žalovaného
skonštatovať nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany krajského súdu. Najvyšší súd preto zrušil
jeho uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2

OSP). Krajský súd v ďalšom konaní vec prejedná a rozhodne v súlade s právnym názorom vysloveným
v uznesení najvyššieho súdu z 26. januára 2012, sp. zn. 5Sžp/25/2011.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje tiež na vlastné uznesenia v obdobných veciach, v ktorých sa
žalobca rovnako domáhal vstupu do správneho konania, napríklad uznesenia z 29. novembra 2012, sp.

zn. 5Sžp/18/2012, či 5Sžp/31/2012.

Vo vzťahu k námietkam vzneseným k spôsobu, ktorým krajský súd rozhodol o trovách konania, považuje
najvyšší súd za potrebné uviesť, že súdy v správnom súdnictve rozhodujú o trovách konania primárnepodľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanémupriznáprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradutrovkonania.Akbolorozhodnutiesprávneho
orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže

tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného
zreteľa. Až sekundárne môže súd v správnom súdnictve použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku o trovách konania (§ 140 - § 151a OSP, resp. § 224 OSP) v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá OSP.

Súd v správnom súdnictve teda rozhoduje len o náhrade trov konania, ktoré vznikli žalobcovi v súvislosti
s uplatňovaním jeho práv pred súdom. Je to dané najmä zákonnou povinnosťou žalobcu byť v konaní
právne zastúpený advokátom, pokiaľ sám nemá právnické vzdelanie alebo nie je právnickou osobou,
za ktorú koná jej zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 250a OSP).

Túto povinnosť nemá účastník konania a ani žalovaný, u ktorého sa predpokladá, že zaňho ako za orgán

verejnej správy bude konať zamestnanec napríklad právneho odboru. Navyše, u účastníka konania
nemožno riadne posúdiť, kedy mal v konaní úspech. Preto im súd v správnom súdnictve, rešpektujúc
tak nielen § 250k OSP, ale tiež čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemôže priznať náhradu trov
konania, resp. spraviť z ich výdavkov súvisiacich s konaním predmet svojho rozhodovania o trovách
konania.

V tejto súvislosti najvyšší súd marginálne uvádza, že námietka žalobcu, ktorému krajský súd priznal vo
veci samej úspech, že odôvodnenie výroku o trovách konania krajského súdu nemožno považovať za
dostatočné a že aplikácia práva Európskej únie nie je dôvodom pre uplatnenie § 250k ods. 1 in fine
OSP. Keďže však uznesenie krajského súdu bolo zrušené, krajský súd bude o trovách znovu konania

konať a rozhodovať s prihliadnutím na rozhodnutie vo veci samej (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s §246c
ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.

mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.