Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/67/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014201337
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014201337.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a sudkýň

Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu N.. T. T., bytom vo P.
P., U. XX, právne zastúpeného JUDr. Annou Angelovičovou, advokátkou, Slánska 20A, 080 06
Prešov proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 30. septembra 2014 č.
1100305/1/432867/2014/5292 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 01.12.20104 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.09.2014
č. 1100305/1/432867/2014/5292 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 02.04.2014 č.
9701404/5/1296329/2014/Gre a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok
na náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za
zdaňovacie obdobie roka 2009 a rozhodnutím č. 9701404/5/1296329/2014/Gre zo dňa 02.04.2014 mu

vyrubil rozdiel dane z príjmov za toto obdobie v sume 68 597,30 EUR a zároveň mu neuznal daňovú
stratu v sume 2 096,53 EUR.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 30.09.2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292
rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Namietal, že v rozhodnutí Daňového úradu Prešov nie je dostatočne uvedené, aký právny predpis

daňový subjekt porušil.

Vytýkal správcovi dane, že pri rozhodovaní nekonal v súlade s ustanoveniami § 2 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nedbal na zachovanie práv a právom
chránených záujmov daňového subjektu. Nevyužil všetky možnosti, ktoré mu umožňoval zákon na to,
aby objektívne a správne vyrubil daň po daňovej kontrole, keďže je nespochybniteľné, že predmetné
ojazdené autá nezískal bezodplatne, ani ich nenadobudol trestnou činnosťou a správca dane sám

pripúšťa existenciu súvisiacich výdavkov, ktoré objektívne boli vynaložené.Namietal, že správca dane pri vyrubovaní dane mohol využiť iný spôsobov výpočtu dodatočnej dane
z príjmov fyzických osôb, napríklad podľa ust. § 6 ods. 10 zákona č. 595/2003 o dani z príjmov, podľa
ktorého ak si daňovník, ktorý nie je platiteľom dane z

pridanej hodnoty, neuplatní preukázateľné daňové výdavky, môže si uplatniť výdavky vo výške 40 % z
úhrnu príjmov. Žalobca je oprávnený si podať dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka
2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. V tomto daňovom
priznaní sa môže rozhodnúť, že si uplatní výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Správca dane zvýšil
základ dane za rok 2009 o sumu 363 135 EUR a daňový subjekt by si mohol znížiť tento základ o sumu

výdavkov rovnajúcich sa 40 % z úhrnu týchto príjmov, teda o sumu 145 254 EUR, z čoho následne by
základ dane bol v sume 217 881 EUR a daň vo výške zhruba 41 000 EUR, čo je o sumu 27 000 EUR
menej, ako mu vyčíslil správca dane.

Ďalej mohol určiť základ dane podľa § 48 Daňového poriadku a daň podľa
pomôcok. Pri daňovej kontrole u žalobcu. bolo zistené, že žalobca nevedel však preukázať výdavky,

ktoré objektívne existovali. Správca dane za týchto okolností sa mohol rozhodnúť, že k zisteným príjmom
vezme do úvahy aj výdavky, o ktorých existencii nemal pochybnosti a pri ktorých zisťovaní bol daňový
subjekt ochotný spolupracovať. Správca dane v skutočnosti určil daň podľa pomôcok, pretože dodanil
príjmy, ktoré neboli predmetom účtovníctva
daňového subjektu, ale tento svoj postup formálne nedeklaroval a neurobil úkony v prospech daňového

subjektu. ktoré s týmto spôsobom určenia dane sú stanovené zákonom. Daň určil nesprávne, lebo k
dodaneným príjmom nezohľadnil žiadne výdavky, čím absolútne znevýhodnil daňový subjekt. Daňový
subjekt nemal kompletné účtovníctvo, predkladal správcovi dane pri kontrole rôzne písomnosti a doklady
a v súlade s ustanoveniami § 48 ods. 5 pri určovaní dane podľa pomôcok mal správca dane prihliadnuť
aj na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. Pri určení dane mohol postupovať tak,

že by si zistil mieru zisku, ktorú je možné dosiahnuť pri predaji ojazdených áut, a takto určí základ dane
a následne dorubí daň.

Zdôraznil, že postup správneho orgánu je nezákonný, v rozpore s ust. § 3 a § 24 Daňového poriadku
a zároveň porušujúci aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - princíp legality, keďže štátne orgány môžu konať iba

to, čo je zákonom povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Rozhodnutie
žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal nespĺňa uvedené ústavné požiadavky, v dôsledku čoho je
zaťažená vadami, ktoré spôsobujú jeho nezákonnosť. Z dôvodu, že postup správneho orgánu možno
považovať za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila nerešpektovaním základného práva
subjektu, a tento nedostatok je premietnutý v napadnutom rozhodnutí bolo porušené základné právo

subjektu na inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR - nález Ústavného súdu SR,
sp. zn. II. ÚS 22/02 zo 16. apríla 2003. Postup správcu dane predchádzajúci jeho rozhodnutiu je tiež
nezákonný, keďže v rámci výkonu kontroly nevyužil zákonné možnosti na správne vyčíslenie dorubu
dane, neprihliadal na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli
uplatnené.

Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že
žalobca vo svojej žalobe uvádza diametrálne odlišné námietky, ako namietal v odvolaní proti rozhodnutiu
žalovaného, preto sa k týmto námietkam vo svojom rozhodnutí nemohol vyjadriť. Dôvody uvedené v
žalobe považuje v celom rozsahu za neopodstatnené.

Nie je pravdou, že by správca dane v dostatočnej miere neuviedol, aký právny predpis daňový subjekt
porušil. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane č. 6 v bode „Porušenie“ jednoznačne
uvádza porušené ustanovenia zákona zo strany daňového subjektu (§ 2 písm. b), § 2 písm. c), § 2 písm.
h) a § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov - nepriznané príjmy). Toto

konštatovanie potvrdil aj odvolací orgán na strane č. 5, odstavec 2 svojho rozhodnutia.

Uviedol, že ďalšie žalobné námietky vyplývajú z neznalosti zákona, lebo v žiadnom prípade správca
dane nemohol pri výpočte dane zohľadniť paušálne výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov, na ktoré
má daňový subjekt právo. Tvrdenie žalobcu v tomto bode je pravdivé iba potiaľ, že podľa ustanovenia

§ 16 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov má daňový subjekt právo podať
dodatočné daňové priznanie za obdobie, ktoré bolo kontrolované správcom dane, po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní (v danom prípade po 9.10.2014). Podanie
dodatočného daňového priznania za rok 2009 po uvedenom dátume bolo výlučne v kompetenciisamotného daňovníka, a ak to nevyužil, za to môže len on, a nie správca dane. Ak by sa aj žalobca
odhodlal podať dodatočné daňové priznanie za rok 2009, výdavkov a príjmov by sa to nemohlo nijako
dotknúť, pretože podľa ustanovenia § 16 ods. 8 citovaného zákona znížiť daň na základe dodatočného

daňového priznania možno len v prípade uplatnenia tých skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej
kontroly. Keďže príjmy a výdavky zdaňovacieho obdobia 2009 daňovníka boli predmetom daňovej
kontroly (následne aj základ dane a samotná daň za rok 2009), podaním dodatočného daňového
priznania by zmena výdavkov neprichádzala do úvahy.

Ďalej uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly nijakým spôsobom nemohol uznať výdavky
daňového subjektu vo výške 40 % z úhrnu príjmov za rok 2009, pretože žiadne ustanovenie daňového
zákona ho na to neoprávňuje. Žalobca si nesprávne vysvetľuje ustanovenie § 6 ods. 10 zákona č.
595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení platnom v roku 2009, ktoré pojednáva o podmienkach uplatnenia
výdavkov vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Je síce pravda, že daňový subjekt má právo na uplatnenie si
výdavkov vo vyššie uvedenej forme, avšak až po splnení niektorých podmienok. Spôsob uplatňovania

výdavkov je v kompetencii daňovníka, avšak musí to deklarovať už na začiatku zdaňovacieho obdobia a
rozhodnúťsa,čisiuplatnískutočnévýdavky(preukázateľnédaňovévýdavkyvynaloženénadosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov zistené u podnikateľov z účtovníctva alebo daňovej evidencie) alebo
tzv. paušálne výdavky (40 % z príjmov) tým, že prestáva byť účtovnou jednotkou a je povinný viesť
iba evidenciu o príjmoch v časovom slede, o zásobách a o pohľadávkach. Podmienkou uplatnenia

paušálnych výdavkov vo výške 40 % z príjmov je teda skutočnosť, aby daňovník nebol platiteľom DPH
a aby si neuplatnil preukázateľné daňové výdavky, čo však v prípade žalobcu nenastalo. Ten si totiž
evidentne uplatnil v roku 2009 preukázateľné daňové výdavky (podľa podaného daňového priznania v
sume 8 821,98 EUR), preto zmena uplatnenia výdavkov za rok 2009 u neho neprichádzala do úvahy.
Takúto zmenu uplatnenia výdavkov priamo zakazuje ustanovenie § 6 ods. 14 zákona č. 595/2003 Z.z.

v znení neskorších predpisov (aj na základe podaného dodatočného daňového priznania).

Ani druhý spôsob výpočtu dane podľa § 48 ods. 1 písm. c) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších
predpisov nemohol správca dane pri vyrubovaní využiť a zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok.
Určenie dane podľa pomôcok by prichádzalo do úvahy, len keby daňovník nesplnil pri preukazovaní ním

uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Daňovník sa totiž rozhodol pri uplatnení svojich výdavkov za rok 2009 pre skutočné (preukázateľné)
výdavky, z čoho preňho vyplynula povinnosť vedenia účtovníctva, čo aj splnil. Žalobca riadne viedol
účtovníctvo za rok 2009 a pri výpočte základu dane za rok 2009 čerpal údaje práve z tohto účtovníctva
(príjmy vykázal vo výške 7 021,55 EUR a výdavky vo výške 8 821,98 EUR). Nemožno preto tvrdiť, že si

pri preukazovaní výdavkov (príjmov) nesplnil svoju povinnosť, pretože zaúčtované príjmy a zaúčtované
výdavky správcovi dane riadne preukázal. Čo sa týka výdavkov, ktoré vznikli žalobcovi pri obchodovaní
s ojazdenými autami, tieto v účtovníctve žalobcu neboli zaúčtované, preto ani nemal povinnosť ich
správcovi dane preukazovať. Nemožno totiž daňovníka nútiť, aby všetky svoje výdavky zaúčtoval. Je
na jeho rozhodnutí, či výdavky, ktoré mu vznikli zaúčtuje alebo nie a ktoré výdavky zaúčtuje a ktoré

nie. Je však v jeho záujme, že ak všetky svoje výdavky mieni uplatniť ako daňové výdavky, aby ich aj
zaúčtoval, pretože iba zaúčtované výdavky sa môžu po ich preukázaní uznať za daňové výdavky, ktoré
znižujú základ dane podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Ak sa
teda žalobca rozhodol svoje vyššie uvedené výdavky vo svojom účtovníctve nezaúčtovať (nepovažoval
ich za daňové výdavky), nemožno tvrdiť, že si tým nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností a

správca dane by preto mal pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok. Iba v tom prípade, ak by žalobca
svoje výdavky vynaložené pri obchodovaní s ojazdenými autami riadne zaúčtoval a žiadnymi dokladmi
by ich nevedel preukázať, vznikol by dôvod na určenie dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 1 písm. c)
zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov.

Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane v skutočnosti určil daň podľa pomôcok, pretože dodanil
príjmy, ktoré taktiež neboli predmetom účtovníctva daňového subjektu, len tento svoj postup formálne
nedeklaroval. Zo spisového materiálu a z protokolu o výsledku daňovej kontroly jednoznačne vyplýva,
že správca dane vykonal riadnu kontrolu, pri ktorej prehodnotil daňovníkom vykázané príjmy a výdavky
za rok 2009. To, že daňovníkom priznané príjmy navýšil o príjmy, ktoré daňový subjekt nepriznal,

hoci neboli predmetom účtovníctva, nesvedčí o tom, že daň bola určená podľa pomôcok, ale ide o
bežný postup pri daňovej kontrole, ktorý vyplýva z definície príjmov podľa ustanovení § 2 písm. c)
a písm. h) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, v ktorých sa nekladie podmienka,
že príjmy musia byť aj zaúčtované, aby sa považovali za príjmy. Naopak za daňové výdavky môžubyť uznané iba tie výdavky, ktoré podľa ustanovenia § 2 písm. i) citovaného zákona boli vynaložené
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, musia byť preukázateľne vynaložené daňovníkom
a musia byť zaúčtované v účtovníctve alebo zaevidované v evidencii daňovníka (§ 6 ods. 11), pričom

všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Keďže posledná podmienka v prípade žalobcu
nebola splnená (výdavky vynaložené pri obchodovaní s ojazdenými autami neboli zaúčtované v jeho
účtovníctve), tieto výdavky nemohli byt' správcom dane uznané za daňové výdavky. Ak v tomto prípade
nebola daň určená podľa pomôcok, správca dane ani nemohol prihliadnuť na okolnosti, z ktorých
vyplývajú výhody pre daňový subjekt podľa § 48 ods. 5 Daňového poriadku, pretože tento úkon je možné

vykonať výlučne v procese určenia dane podľa pomôcok. To isté platí aj pre návrh žalobcu, že by správca
dane zistil mieru zisku dosiahnuteľnú pri predaji ojazdených áut a podľa toho určil základ dane a dorubil
daň. Odmietol tvrdenie žalobcu, že postup daňových orgánov bol nezákonný v rozpore s ustanovením §
3a§24zákonač.563/2009Z.z.vzneníneskoršíchpredpisovasčl.2ods.2ÚstavySR(princíplegality).

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia

správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti
rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. upravuje, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v
ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a

postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je
predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

Ust. § 244 ods. 3 O.s.p. stanovuje, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom

správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Pri preskúmavaní zákonností a postupov správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

V právnom štáte nemožno odmietnuť ochranu základného práva alebo slobody, ako aj procesným
nedostatkom, ktorý nespôsobila osoba namietajúca porušenie svojho základného práva (II.ÚS10/1999).

Z administratívneho spisu bol zistený nasledovný stav veci:

Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu Ing. Miroslav Mihaľov daňovú kontrolu dane z príjmu
fyzickej osoby za rok 2009.

Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Prešov zaslal Daňovému úradu Prešov na
jeho výzvu zoznam dovezených motorových vozidiel Ing. Miroslavom Mihaľovom v roku 2009, ktorý bol

Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Prešov vydané osvedčenie o evidencii
vozidla. Podľa výstupov z databázy Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
v Prešove kontrolovaný daňový subjekt Ing. Miroslav Mihaľov v roku 2009 doviezol zo zahraničia
90 motorových vozidiel. O oboznámení daňového subjektu so zistenými skutočnosťami na ústnom
pojednávaní dňa 19.09.2013 daňový subjekt dňa 24.09.2013 pri ústnom pojednávaní predložil svoje

písomné vyjadrenie z uvedeného dňa, v ktorom uviedol, že 90 dovezených áut zo zahraničia v roku
2009 nezahrnul do evidencie, neregistroval ich a neevidoval a nezaznamenával z dôvodu, že v tomto
roku nemal z predaja áut zisk, ale len straty, ktoré vzišli z dvoch dôvodov:
1. Bol práve prvý rok krízy a všetky jazdené autá padli na cenách v priemere o 35 %. Autá sa ťažko
predávali, u každého auta bola potrebná oprava, príprava na STK. Autá sa predávali prakticky len za

náklady vynaložené na nákup a opravy.
2.Kriminálnapolíciamuzabavila03.09.2009autoRENAULTScenic1.9d,EČ:PO-246-CU,č.karosérie:
V FIJAOK0515612790. Tým som utrpel ďalšiu stratu vo výške okolo 6000 EUR.Výzvou zo dňa 04.10.2013 bol daňový subjekt vyzvaný, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia
výzvy predložil správcovi dane ku kontroly dane z príjmov za zdaňovacie obdobie rok 2009 doklady
preukazujúce príjmy dosiahnuté z ďalšieho nakladania s nakúpenými ojazdenými motorovými vozidlami

dovezenými zo zahraničia, na ktoré mu Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
Prešov vystavil osvedčenia o evidencií vozidla.

Pri ústnom pojednávaní dňa 23.10.2013 daňový subjekt predložil originál kúpno-predajnú zmluvu
uzatvorenú v roku 2009, 2010 a 2011 v počte 78, jedno čestné prehlásenie o predaji motorového vozidla

a technický preukaz na motocykel, ktorý doposiaľ nie je odpredaný a je stále ponúkaný na predaj.
ďalej zoznam povinných platieb pri dovoze a prihlásení jedného motorového vozidla zo zahraničia do
evidencia na DI PZ Prešov. Uvedené predložil ako vyčíslenie svojich nutných nákladov, bez ktorých sa
nedá motorové vozidlo používať a ďalej predať.

Správca dane vypracoval protokol daňovej kontroly zo dňa 25.02.2014 č. 9701404/5/759638/2014/Gre,

ku ktorému sa daňový subjekt vyjadril písomne podaním zo dňa 17.03.2014.

Dňa 26.03.2014 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za účelom prerokovania pripomienok
a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu č. 9701404/5/759638/2014/Gre zo dňa
25.02.2014 a písomné vyjadrenie daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole

Rozhodnutím zo dňa 02.04.2014 č. 9701404/5/1296329/2014/Gre Daňový úrad Prešov podľa § 68
ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu Ing. Miroslav Mihaľov rozdiel dane z príjmov fyzickej
osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 v sume 68 597,30 EUR a zároveň neuznal daňovú stratu v sume

2 096,53 EUR. Zároveň uložil rozdiel dane daňovému subjektu zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Daňového úradu Prešov.

Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že správca dane z predložených kúpno-predajných zmlúv zistil, že
daňový subjekt v roku 2009 odpredal celkom 69 motorových vozidiel z 88 dovezených motorových

vozidiel. Predajom 69 ks motorových vozidiel dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období zdaniteľné
príjmy v sume 363 135,00 EUR (podľa § 6 ods. 1 písmena b) Zákona o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov). Na základe uvedeného správca daňovú kontrolu zvýšil zdaniteľné príjmy daňového subjektu
o sumu 363 135,00 EUR. Daňový subjekt porušil ustanovenie § 2 písm. b) zákona č. 590/2003 Z.z.
o dane z príjmov, ustanovenie § 2 písm. c) cit. zákona, ustanovenie § 2 písm. h) cit. zákona, ust. §

6 ods. 1 cit. zákona. Popísal spôsob výpočtu základu dane a výpočet dane a poukázal na zistenia
uvedené v protokole daňovej kontroly. Konštatoval, že daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom
období k zdaniteľným príjmom uplatňoval preukázateľne vynaložené daňové výdavky. Bol účtovnou
jednotkou a účtoval v sústave jednoduchého účtovníctva podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmovpreukázateľnevynaloženýdaňovníkom,zaúčtovanývúčtovníctvedaňovníkaalebozaevidovaný
v evidencií daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Daňový subjekt o
výdavkochvynaloženýchnaobstaraniemotorovýchvozidiel,ktorébolipredmetompreverovaniasprávcu
dane a z ktorých dosiahol správcom dane vyčíslený príjem v zdaňovacom období rok 2009 v sume 363

135,- EUR, vo svojom účtovníctve neúčtoval. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri
správe daní vyšlo najavo. Správca dane dbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní
boli zistené čo najúplnejšie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s výsledkom daňovej
kontroly a so zvýšením čistého zisku za rok 2009 o 363 135 EUR. Nesúhlasil s vyrubeným rozdielom
dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovanie obdobie rok 2009 vo výške 68 597,30 EUR, pretože je toho
názoru,žezamestnancomdaňovéhoúradujeúplnejasné,žetiepeniazenezarobil,nedosiaholtakýzisk.
Bolo to len to, čo prešlo cez jeho ruky. Nebol to jeho zisk. Ak by mal taký zisk, nebol by problém zaplatiť

takú vysokú daň. Zdôraznil,, že daňová kontrola nezohľadnila, že pri dovoze motorového vozidla nie
sú len zisky, hotovosť za predaj motorového vozidla, ale aj náklady: nákup motorového vozidla, dovoz
motorového vozidla cca 280 EUR (benzín, diaľničné nálepky, prevozné značky a prevozné poistenie),
oprava motorového vozidla v priemere cca 350 EUR, príprava na predaj cca 80 EUR, poplatky súvisiaces prihlásením vozidla do evidencie motorových vozidiel vo výške približne 500 EUR, STK 20 EUR, .EK
20 EUR, nálepky STK a EK 18 EUR, KO 85 EUR, recyklačný fond 67 EUR, poplatky na obvodnom
úrade 106 EUR, dopravná polícia 66 EUR, preklady 50 EUR, .zákonné poistenie a prípadné reklamácie

motorových vozidiel. Tieto náklady neboli vôbec zohľadnené pri tejto daňovej kontrole aj napriek tomu,
že zoznam kúpno-predajných zmlúv bol doložený počas kontroly. Takto vznikla mylná predstava, že za
rok 2009 mal zisk vo výške 363.135 EUR. Rok 2009 bol pre neho katastrofálny, čo sa týka predaja,
pretože už druhým rokom fungovala hospodárska kríza. Ceny automobilov klesli o 30-40 %, čo nikto
nemohol predpokladať, teda ani on a ledva získal späť investované peniaze. Zároveň poukázal na svoje

osobné a sociálne pomery.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 30.09.2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292
rozhodnutie správcu dane potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že daňový úrad Prešov (správca dane) vykonal u daňového

subjektu Ing. Miroslav Mihaľov, Severná 15, Veľký Šariš kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2009, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9701404/5/759638/2014/Gre zo
dňa 25.2.2014. Protokol bol daňovému subjektu doručený dňa 04.03.2014. Z uvedeného protokolu
vyplýva, že daňovník v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2009 vyčíslil daňovú stratu vo výške 2 096,53 eura a následne daňovú povinnosť v sume

0,00 eur, čo predstavuje o 68 597,30 eura menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Vyššie
uvedený rozdiel na dani vznikol tým, že daňový subjekt nepriznal príjmy z predaja ojazdených
motorových vozidiel v celkovej výške 363 135,00 eur. Správca dane k tomuto záveru dospel na
základe údajov z výstupov z elektronickej databázy Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja SR o evidencií vozidiel, podľa ktorých kontrolovaný daňový subjekt doviezol v roku 2009 zo

zahraničia 92 ks ojazdených motorových vozidiel, ktoré boli predmetom správnych konaní vedených na
Obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove. Uvedené správne konania
(podľa jednotlivých vozidiel) boli prevedené na základe podaných žiadostí Ing. Miroslava Mihaľova
o uznanie typového schválenia jednotlivo dovezených motorových vozidiel. Správca dane výzvou č.
9701402/2472223/2013/Gre zo dňa 05.06.2013 vyzval Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné

komunikácie v Prešove o poskytnutie podrobných údajov z evidencie motorových vozidiel o dovezených
ojazdenýchmotorovýchvozidláchvroku2009evidovanýchnamenoIng.MiroslavMihaľov(identifikačné
číslo vozidla VIN, žiadosti daňovníka o uznanie typového schválenia jednotlivo dovezených motorových
vozidiel, rozhodnutia OÚ Prešov o uznaní a kúpno-predajné zmluvy). Uvedené údaje boli správcovi
dane poskytnuté dňa 08.08.2013 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9701402/5/3730796/2013/Gre).

So zistenými skutočnosťami z evidencie Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
v Prešove správca dane oboznámil daňový subjekt na ústnom pojednávaní dňa 19.09.2013. Z
ústneho pojednávania s daňovým subjektom správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní
č. 9701402/5/4277729/2013/Gre. Hlavným predmetom ústneho pojednávania bolo vyjadrenie sa
daňového subjektu ku zisteným skutočnostiam správcu dane z evidencie Obvodného úradu pre cestnú

dopravu a pozemné komunikácie v Prešove. Na ústnom pojednávaní sa daňový subjekt k zisteným
skutočnostiam správcu dane nevyjadril a do zápisnice vlastnoručne uviedol, že vyjadrenie správcovi
dane poskytne písomne, v lehote do 24.09.2013. Písomné vyjadrenie doručil správcovi dane dňa
24.09.2013, v ktorom ako dôvod, prečo o autách dovezených zo zahraničia neúčtoval vo svojom
účtovníctve (nezaúčtoval ani príjmy z predaja, ani výdavky na ich obstaranie) uviedol, že v roku

2009 z predaja áut nemal zisk, ale len straty. Správca dane následne zaslal daňovníkovi výzvu č.
9701402/5/4500642/2013/Gre zo dňa 04.10.2013 na predloženie dokladov podľa § 45 ods. 2 písm.
d) a e) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorou ho vyzval, aby k daňovej
kontrole predložil doklady preukazujúce jeho príjmy dosiahnuté z ďalšieho nakladania s nakúpenými
ojazdenými motorovými vozidlami dovezenými zo zahraničia, na ktoré mu boli v roku 2009 obvodným

úradom vystavané osvedčenia o evidencií vozidla. Zaslaná výzva obsahovala zoznam dovezených
motorových vozidiel podľa značiek motorových vozidiel a ich identifikačných čísel VIN. Dňa 23.10.2013
sa daňový subjekt osobne dostavil na Daňový úrad Prešov a predložil doklady preukazujúce jeho
príjmy, ktoré dosiahol z predaja nakúpených ojazdených vozidiel (zápisnica o ústnom pojednávaní č.
9701402/5/4774433/2013/Gre).Daňovníkpredložiloriginálykúpno-predajnýchzmlúv,ktoréskupujúcimi

uzatvoril pri predaji jednotlivých motorových vozidiel v rokoch 2009 až 2011. Spolu predložil 78 zmlúv o
predaji motorových vozidiel, jedno čestné prehlásenie o predaji motorového vozidla a technický preukaz
na motocykel, ktorý doposiaľ nie je odpredaný a je stále ponúkaný na predaj. Ďalšie štyri kúpno-
predajné zmluvy na odpredaj motorových vozidiel predložil správcovi dane dňa 10.12.2013. Správcadane z predložených kúpno-predajných zmlúv zistil, že daňový subjekt v roku 2009 z 88 ks dovezených
motorových vozidiel odpredal celkom 69 ks motorových vozidiel. Predajom 69 ks motorových vozidiel
dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období zdaniteľné príjmy v sume 363 135,00 EUR podľa § 6

ods. 1 písmena b) zákona o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Výdavky daňovníka pritom
nemohli byť navýšené o výdavky vynaložené na obstaranie motorových vozidiel, pretože daňovník
žiadne takéto konkrétne výdavky nepreukázal, ale hlavne žiadne takéto výdavky vo svojom účtovníctve
nezaúčtoval. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane zvýšil základ dane daňového
subjektu za zdaňovacie obdobie 2009 o sumu 363 135,00 EUR. Z toho vyplývajúci rozdiel na dani vyčíslil

v sume 68 597,30 EUR a vyrubil ho rozhodnutím č. 9701404/5/1296329/2014/Gre zo dňa 02.04.2014,
proti ktorému sa daňovník odvolal.

Na základe uvedeného konštatoval, že správca dane prizisťovaní základu dane v rámci daňovej kontroly
za zdaňovacie obdobie 2009 postupoval v súlade s ustanoveniami § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009
Z.z. v znení neskorších predpisov a dbal na to, aby skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Tvrdenie daňového subjektu, že v roku 2009
nedosiahol taký zisk (základ dane), v akej sume ho správca dane vyčíslil (361 038,47 EUR), vyvrátil
dôkazmi, ktoré boli získané v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 vyššie citovaného zákona v rámci
preverovania evidencie dokladov na Obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
v Prešove (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9701402/5/3730796/2013/Gre zo dňa 08.08.2013).

Pri preverovaní uvedených dokladov správca dane zabezpečil všetky doklady, ktoré boli potrebné na
presné vyčíslenie príjmov daňového subjektu v roku 2009 za predaj ojazdených motorových vozidiel
obstaraných zo zahraničia (kúpno-predajné zmluvy, pri ktorých bol predajcom kontrolovaný daňovník).
Správca dane z predložených kúpno--predajných zmlúv zistil, že daňový subjekt v roku 2009 odpredal
celkom 69 motorových vozidiel z 88 dovezených motorových vozidiel. Predajom 69 motorových vozidiel

dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období príjmy v sume 361 038,47 EUR (presný súčet predajných
cien podľa jednotlivých zmlúv), ktoré správca dane správne posúdil ako zdaniteľné príjmy podľa § 6
ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Taktiež správne skonštatoval,
že daňový subjekt nezaúčtovaním týchto príjmov do svojej účtovnej evidencie porušil ustanovenia § 2
písm. b), písm. c) a písm. h), ako aj § 6 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Zvýšenie základu dane

daňového subjektu za rok 2009 na 361 038,47 EUR malo priamy dopad aj na nezdaniteľnú časť základu
dane na daňovníka v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorú si
daňovník uplatnil v sume 4 025,70 EUR. Keďže základ dane daňovníka za rok 2009 prevýšil 86-násobok
životného minima platného v roku 2009 (15 387,12 eura) a suma zodpovedajúca rozdielu 44-násobku
platného životného minima a jednej štvrtiny základu dane (7 872,48 EUR - 90 259,61 EUR) je nižšia ako

nula, nezdaniteľná časť základu dane ročne na daňovníka sa rovná nule. Správca dane preto nemohol
akceptovať uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane daňovníkom v sume 4 025,70 EUR, a o túto
sumu taktiež správne zvýšil základ dane daňovníka za rok 2009.

K námietke daňového subjektu, že pri dovoze a predaji motorového vozidla nie sú len zisky, ale

aj nevyhnutné, na ktoré správca dane neprihliadol uviedol, že tvrdenie daňovníka je síce logické,
avšak vzhľadom na skutočnosť, že daňovník tieto výdavky žiadnou presnou sumou nevyčíslil, ani
žiadnym spôsobom nepreukázal (účtovnými dokladmi), hlavne však o kýchto výdavkoch neúčtoval
(okrem zaúčtovaných výdavkov v prípade troch predaných vozidiel, ktoré boli správcom dane uznané),
nemohol túto námietku akceptovať. Poukázal na to, že daňový subjekt bol v zdaňovacom období

2009 účtovnou jednotkou, ktorá bola povinná viesť jednoduché účtovníctvo v súlade s Opatrením
MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13. decembra 2007. V zdaňovacom období daňový subjekt viedol
účtovníctvo pomocou výpočtovej techniky a používal program ALFA - jednoduché účtovníctvo. Daňový
subjekt nepostupoval podľa uvedeného opatrenia MF SR a o výdavkoch vynaložených na obstaranie
ojazdených motorových vozidiel vo svojom účtovníctve v účtovnom období roku 2009 neúčtoval, správca

dane nemohol uznať takéto výdavky za daňové výdavky. Poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. i)
zákona č. 595/2003 Z.z. o v znení neskorších predpisov, podľa ktorého možno uznať iba také výdavky,
ktoré boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, boli preukázateľne vynaložené
daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencií daňovníka podľa § 6
ods. 11 alebo 14 citovaného zákona. Uznanie akejkoľvek sumy výdavkov zo strany správcu dane by bolo

preto v rozpore s vyššie uvedeným ustanovením zákona napriek tomu, že daňové orgány nevylučujú, že
daňovník určité výdavky naozaj mal. Za neprijateľné považoval vysvetlenie daňového subjektu, že svoje
výdavky za rok 2009 nezdokladoval a v účtovníctve nezaúčtoval preto, lebo bol v tomto roku stratový.
Takýto spôsob nakladania s príjmami a výdavkami je pre daňové orgány neakceptovateľný, lebo je vrozpore s daňovými zákonmi. Daňovník uplatnením tohto nezákonného princípu si sám spôsobil, že
nezdokladované a nezaúčtované výdavky nemohli byť správcom dane uznané za daňové výdavky.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov správca dane vedie
dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov ako dôkaz možno použiť všetko,
čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre

správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona
predmetom dane rozumie príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka
okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12.

Podľa § 2 písm. c) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona

príjmom rozumie peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami
bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery
opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej
osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10
alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku

veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona
zdaniteľným príjmom rozumie príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto
zákona ani medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sa na účely
tohto zákona daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie
príjmovpreukázateľnevynaloženýdaňovníkom,zaúčtovanývúčtovníctvedaňovníkaalebozaevidovaný
v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov príjmami z podnikania
sú príjmy zo živnosti.

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení platnom v roku 2009 základ dane sa znižuje o

nezdaniteľné časti základu dane uvedené v odsekoch 2 až 4, ak tento zákon neustanovuje inak.

Predmetom preskúmania súdom je rozhodnutie žalovaného zo dňa 30. septembra 2014 č.
1100305/1/432867/2014/5292, ktorým Finančné riaditeľstvo SR podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9701404/5/1296329/2014/Gre zo dňa 02.04.2014,
ktorým bol vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 68
597,30 EUR a zároveň nebola uznaná daňová strata v sume 2 096,53 EUR, daňovému subjektu Ing.
Miroslav Mihaľov, potvrdil.

Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Žalobca v žalobe namietal predovšetkým postup správcu dane v rozpore s ustanovením § 2 zákona č.
563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“), keďsvojím konaním nedbal na zachovanie jeho práv a právom chránených záujmov ako daňového subjektu,
ak pri vyrubovaní dane nevyužil iný spôsob výpočtu dane z príjmov fyzických osôb, a to podľa § 6 ods.
10 zákona č. 595/2003 Z.z. o daní z príjmov alebo podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm. c) Daňového

poriadku, ďalej, že správca dane konal v rozpore s ustanovením § 3 a § 24 Daňového poriadku a porušil
ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR - princíp legality, ak neprihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú
výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov má daňový subjekt právo podať dodatočné
daňové priznanie za obdobie, ktoré bolo kontrolované správcom dane, po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní.

Podľa § 6 ods. 10 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovník, ktorý
si neuplatní preukázateľné daňové výdavky, si môže uplatniť výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov.

Podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň
podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo
svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť.

Krajský súd považuje žalobné námietky za nedôvodné.

Za neopodstatnenú považuje námietku žalobcu v súvislosti s neuvedením právneho predpisu, ktorý
porušil v rozhodnutí správcu dane. Táto námietka je nedôvodná, pretože správca dane vo svojom

rozhodnutí presne uviedol, ktoré zákonné ustanovenia daňový subjekt porušil, a taktiež žalovaný v
preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že daňový subjekt nezaúčtovaním príjmov do svojej účtovnej
evidencie porušil ustanovenia § 2 písm. b), písm. c) a písm. h), ako aj § 6 ods. 1 písm. b) citovaného
zákona.

Krajskýsúdzanedôvodnúpovažujeajnámietkužalobcuvsúvislostisnevyužitíminéhospôsobuvýpočtu
dodatočnej dane z príjmov fyzických osôb a následkom toho na namietané porušenie práv daňového
subjektu, keď správca dane neprihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt.

Je síce pravdou, že žalobca má právo podať podľa § 16 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení

neskorších predpisov dodatočné daňové priznanie za obdobie, ktoré bolo kontrolované správcom dane
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, avšak podľa § 16 ods. 8
cit. zákona znížiť daň, zvýšiť daňovú stratu alebo nadmerný odpočet alebo zvýšiť nárok na vrátenie dane
na základe dodatočného daňového priznania môžu len v prípade uplatnenia skutočnosti, ktoré neboli
predmetom daňovej kontroly. Príjmy a výdavky daňovníka v zdaňovacom období 2009 boli predmetom

daňovej kontroly

Žalobca síce namieta, že správca dane mohol použiť iný spôsob výpočtu dane a uznať výdavky
daňového subjektu vo výške 40 % z úhrnu príjmov za rok 2009 podľa ustanovenia § 6 ods. 10 zákona
o dani z príjmov, avšak neuvádza, ktoré ustanovenie zákona by správcu dane k použitiu tohto spôsobu

výpočtu dane správcu dane oprávňovalo. Žalobca si uplatnil v roku 2009 preukázateľné daňové výdavky
v podanom daňovom priznaní v sume 8 821,98 EUR. Zmena uplatnenia výdavkov za rok 2009 preto u
neho neprichádza do úvahy (§ 6 ods. 14 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov)

Takisto neprichádza do úvahy ani druhý spôsob výpočtu dane, a to podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm.

c) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov a určenie dane podľa pomôcok. Žalobca pri
uplatnení svojich výdavkov za rok 2009 sa rozhodol pre skutočné (preukázateľné) výdavky, a preto
preňhovyplynulapovinnosťvedeniaúčtovníctva,čoajsplnil.Zarok2009viedolúčtovníctvoaprivýpočte
základu dane za rok 2009 čerpal údaje z tohto účtovníctva. V prípade žalobcu neboli splnené podmienky
pre určenie dane podľa pomôcok podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm. c) zákona č. 563/2009 Z.z. v

znení neskorších predpisov.

Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správca dane v skutočnosti určil daň podľa pomôcok, pretože
dodanil príjmy, ktoré taktiež neboli predmetom účtovníctva daňového subjektu, len tento svoj postupformálne nedeklaroval. Je dostatočne preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu riadnu kontrolu,
pri ktorej prehodnotil vykázané príjmy a výdavky za rok 2009.

Krajský súd nezistil, že by postupom daňových orgánov došlo k porušeniu práv a právom chránených
záujmov žalobcu ako daňového subjektu. Ak je žalobca toho názoru, že správny orgán nevyužil zákonné
možnosti na správne vyčíslenie rozdielu dane, a teda neprihliadal na okolnosti, z ktorých vyplývajú
výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené, toto tvrdenie žalobca žiadnym spôsobom
nepreukázal. Za tieto okolnosti nemožno považovať nevyužitie iného spôsobu výpočtu dane, či už pod

ľa § 6 ods. 10 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov alebo určenie dane podľa pomôcok podľa § 48
Daňového poriadku. Takúto možnosť zákon daňovým orgánom nedáva. Žalobca ako daňovník podaním
daňového priznania sám deklaroval na začiatku daňového zdaňovacieho obdobia. Čo sa týka podania
dodatočného daňového priznania za rok 2009, je to právo žalobcu, ktoré môže využiť len on.

Krajský súd považuje za dostatočne preukázané, že žalobca ako daňový subjekt porušil ustanovenie §

2 písm. b) zákona č. 590/2003 Z.z. o dane z príjmov, ustanovenie § 2 písm. c) cit. zákona, ustanovenie
§ 2 písm. h) cit. zákona, ust. § 6 ods. 1 cit. zákona. V kontrolovanom zdaňovacom období k zdaniteľným
príjmom uplatňoval preukázateľne vynaložené daňové výdavky. Bol účtovnou jednotkou a účtoval v
sústave jednoduchého účtovníctva podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

daňovýmvýdavkomjevýdavok(náklad)nadosiahnutie,zabezpečenieaudržaniepríjmovpreukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencií daňovníka
podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalobca ako daňový subjekt o výdavkoch
vynaložených na obstaranie motorových vozidiel, ktoré boli predmetom preverovania správcu dane a z
ktorýchdosiaholsprávcomdanevyčíslenýpríjemvzdaňovacomobdobírok2009vsume363135,-EUR,

vo svojom účtovníctve neúčtoval. Týmto postupom si sám spôsobil, že nezdokladované a nezaúčtované
výdavky nemohli byť správcom dane uznané za daňové výdavky.

Krajský súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k vyjadreniu žalobcu, ktoré predložil na pojednávaní

vo veci v písomnej forme a ktoré boli súčasťou prednesu právnej zástupkyne žalobcu, ktorá uviedla,
že správca dane zle zaradil príjmy žalobcu z predaja predmetných motorových vozidiel. Tieto mali byť
považované za ostatné príjmy, a nie za príjmy z podnikania. Keďže sa nejednalo o príjmy z podnikania,
žalobca ich ani neúčtoval. Ak po daňovej kontrole správca dane zohľadnil tieto príjmy mal zohľadniť
aj preukázateľné výdavky, ktoré mal žalobca v súvislosti s dosiahnutím týchto príjmov, a to správne

poplatky, ktoré už boli uvádzané v žalobe, aj vo vyjadrení žalovaného. Ak tieto neuznal, mal uznať
paušálne výdavky žalobcu vo výške 40 %, čo takisto neurobil.

Týmto prednesom právna zástupkyňa žalobcu rozšírila dôvody žaloby po uplynutí zákonnej lehoty.
Napriek tomu, vzhľadom na už uvedené skutočnosti, sú tieto dôvody neopodstatnené.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, aj prvostupňového
správneho orgánu boli vydané v súlade so zákonom, sú jasné, určité a zrozumiteľné. Súd preto žalobu
podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech
náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-
čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľdomáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.