Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/16/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714202978
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2714202978.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr.
Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Československá
obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, Žižkova 11, Bratislava, Bratislava, zastúpeného: HMG LEGAL,
s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, proti žalovaným: 1. R. C., nar. XX. A. XXXX, Z. XX, K.,
zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Machová, s.r.o., Skalica, 2. E. Z., nar. XX. Z. XXXX, a 3. Q. Z.,

nar. XX. A. XXXX, obaja C. XX/XXX, E., zastúpeným: JUDr. Ján Pekar, advokát, Skalica, o 27.573,07
€ s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 2 C 216/2014-267 z 10.
novembra 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalobkyne sa odmieta, pokiaľ smeruje proti výroku I napadnutého rozsudku.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa zrušuje vo výroku II (okrem časti týkajúcej sa zamietnutia
žaloby v časti 129 € z titulu poplatkov za správu úveru a upomienky) a nadväzujúcich výrokoch III a IV
a vec sa v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 2 C 216/2014-267 z 10. novembra 2016 súd prvej inštancie (I) zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni 20.344,13 € s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 16. apríla 2014 v

splátkach po 230 € mesačne splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci pod následkom straty výhody
splátok, (II) zamietol žalobu voči žalovanej vo zvyšku, t. j. čo do zaplatenia 7.228,94 € (v tom zvyšok
istiny, celý úrok, časť vyčísleného úroku z omeškania), úroku z istiny od 16. apríla 2014, ako aj úroku
z omeškania, a v celom rozsahu ju zamietol proti žalovaným v 2. a 3. rade, (III) priznal žalobkyni voči
žalovanej v 1. rade nárok na 47,56 % trov konania a (IV) priznal žalovaným v 2. a 3. rade nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie po rekapitulácii jednotlivých procesných návrhov strán, výpovedí účastníkov
(strán), ich právnych zástupcov, výpovede svedka a jednotlivých listinných dôkazov a citácii § 497, §
500 ods. 1, § 501 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2, § 3, § 34, § 35
ods. 2, § 36 ods. 2, § 37 ods. 1, § 41, § 52, § 54, § 489, § 517 ods. 2, § 546, § 565, § 566 ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 3, § 4 ods. 8 zákona č. 129/2010 Z. z., § 7 ods. 1 a 2, § 2 zákona

č. 250/2007 Z. z. dospel k záveru, že žalobe možno vyhovieť len čiastočne. Žalobkyňa si podľa neho
nepočínala poctivo voči žalovaným v 2. a 3. rade, keď im na podpis predložila zmluvu o poskytnutí
úveru reg. č. 219154 dňa 7. novembra 2011, kde ich účelovo označila za spoludlžníkov, hoci jej muselo
byť známe, že skutočným úmyslom žalovaných v 2. a 3. rade nebolo vystupovať ako priamy dlžník.
Len žalovaná v 1. rade mala záujem o úver na určený účel (kúpa a rekonštrukcia nehnuteľnosti podľa
čl. II ods. 1 zmluvy). Medzi žalobkyňou a žalovanými nedošlo k dohode o podstatných náležitostiach

zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obch. zák., táto zmluva vznikla len medzi žalobkyňou a žalovanou v
1. rade, ktorá žiadala o úver a bola si vedomá svojho záväzku peňažné prostriedky vrátiť. Podstatnýmičasťami zmluvy o úvere je určenie strán, určenie sumy, záväzok veriteľa poskytnúť ju a záväzok dlžníka
vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Žalovaní v 2. a 3. rade nemali úmysel nadobudnúť vo
svoj prospech od žalobkyne peňažné prostriedky, ani úmysel ich vrátiť a platiť úroky. Nevykonali žiadnu

dohodnutú splátku úveru, jeho výšku nemali od čoho odvodzovať. Žalovaný v 3. rade až na výslovnú
žiadosť žalobkyne vykonal úhrady dvoch splátok, zrejme z titulu ručiteľského záväzku. Skutočnú vôľu
strán súd prvej inštancie odvodil z okolností podpisu zmluvy, keď žalovaní v 2. a 3. rade nevedeli,
aké právne následky bude mať prejav vôle zachytený na písomnej úverovej zmluve. Pre ručenie je
charakteristická akcesorita a subsidiarita, pričom konanie žalobkyne, keď v pripravenej zmluve označila

žalovaných v 2. a 3. rade ako dlžníkov, je zakázanou nekalou obchodnou praktikou (§ 7 ods. 1 a 2
zákona č. 250/2007 Z. z.) a výkon práv z nej nepožíva právnu ochranu podľa § 3 ods. 1 Obč. zák.
Samotné zachytenie prejavu vôle v zmluve o úvere, podľa ktorého mal vzniknúť priamy záväzkový
vzťah zo zmluvy o úvere aj medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. a 3. rade, nie je dôkazom dohody o
podstatných náležitostiach, lebo títo žalovaní nemali vôľu tieto prostriedky od žalobkyne získať, pričom
tu možno poukázať aj na § 37 ods. 1 Obč. zák., čo má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy vo

vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade. Žalobkyni boli známe príjmy žalovanej v 1. rade a vedela, že nestačia
na splácanie úveru, preto nemala úver poskytnúť. Namiesto toho „zazmluvnila“ i žalovaných v 2. a 3.
rade len na posilnenie bonity, čo síce vyhovelo žalovanej v 1. rade, ale nebolo v súlade so záujmami
žalovaných v 2. a 3. rade. Žalovaní do úverového vzťahu vstupovali ako spotrebitelia, ktorých bola
žalobkyňa povinná informovať o všetkých náležitostiach, ktoré zmluva musí obsahovať, a o následkoch

úkonov. Súd nemal preukázané, že žalovaní boli poučení o obsahu zmluvy o úvere. Svedok (pracovník
žalobkyne) síce zmluvu žalovaným predčítal, avšak sám nevedel rozdiel medzi dlžníkom a ručiteľom.
Žalobkyňu zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie náležitého poučenia. Samotnú snahu dosiahnuť
väčšiu vymožiteľnosť pohľadávky súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 2 zákona
č. 250/2007 Z. z.). O úmysle žalovaných v 2. a 3. vstúpiť do pozície priamych dlžníkov nesvedčí ani

podpísanie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o úver, ktorú tiež pripravila žalobkyňa. Zaviazať ich nemožno
ani titulom ručenia, pretože nebola preukázaná existencia ich písomného vyhlásenia v zmysle § 546
Občianskeho zákonníka.

3. Na základe toho súd prvej inštancie uzavrel, že k platnému vzniku záväzkového vzťahu zo zmluvy o

poskytnutí úveru reg. č. 219154 zo 7. novembra 2011 došlo len medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade.
Tá o úver aj požiadal a v sume 36.500 € ho aj čerpala na účet kupujúcej. Zmluvu súd kvalifikoval ako
zmluvu o úvere podľa Obchodného zákonníka, na ktorú však treba použiť aj ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Žalovaná potom porušila zmluvné podmienky,
dohodnuté splátky nesplácala, v dôsledku čoho žalobkyni vzniklo právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

úveru podľa § 565 Obč. zák., čo využila k 15. júlu 2013. Súd prvej inštancie však zistil, že splátky
neboli prednostne započítané na istinu, hoci tak mali byť započítané podľa § 566 ods. 2 Obč. zák. Za
opačné určenie nepovažoval súd definíciu „Anuitnej splátky“ v ods. 4.1 obchodných podmienok ČSOB
pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov. Dlžník totiž nemôže mať záujem splácať najskôr
príslušenstvo, ale istinu. Toto ustanovenie obchodných podmienok považoval súd prvej inštancie za

odchýlenie od § 566 ods. 2 Obč. zák., a preto neplatné. Nárok na bežný úrok nebolo možné priznať, lebo
nebol vyčíslený z čistej istiny a okrem toho žalobkyňa ani neuniesla bremeno dôkazu na ich výpočet. Z
výpisu predloženého žalobkyňou nemožno zistiť, ku ktorému dňu boli vykonávané splátky, a žalobkyňa
ani na výzvu súdu neozrejmila, z akej sumy a za aké obdobie boli úroky vypočítané. To isté platilo aj
pre úroky z omeškania. Ďalej súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni ani nárok na úrok z omeškania

po zosplatnení, keď za toto obdobie jej patrí len úrok z omeškania, inak by dochádzalo k dvojitému
úrokovému zaťaženiu. Poplatky za vedenie úveru a za upomienky súd prvej inštancie považoval za
neprijateľné podmienky, keďže predstavujú finančné plnenie za služby, ktoré nie sú v záujme dlžníka.
Preto považoval nárok žalobkyne voči žalovanej v 1. rade za opodstatnený len do výšky 20.344,13 €
(istina znížená o zaplatené sumy) s úrokom z omeškania. Tento dlh povolil žalovanej splácať v splátkach,

ktoré s ohľadom na výšku sumy a nižší príjem žalovanej určil sumou 230 €.

4. Žalobkyňa sa včas podaným odvolaním „v celom rozsahu“ domáha zmeny tohto rozsudku tak, že
sa jej žalobe vyhovie v celom rozsahu (okrem sumy 129 €) spoločne a nerozdielne voči všetkým
žalovaným. Nesúhlasila s tým, že len žalovaná v 1. rade mala záujem na poskytnutí peňažných

prostriedkov, keďže v zmluve sú ako dlžníci jasne označení všetci žalovaní, a posudzovanie ich záujmu
o nehnuteľnosť je z hľadiska záväznosti zmluvy irelevantné. Zmluva o úvere podľa § 497 Obch. zák.
je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 6 písm. d) a vznikne okamihom dohody na podstatných
náležitostiach a je platná aj pre viac subjektov na jednej strane. Nesúhlasila ani so záverom súdom prvejinštancie, že len žalovaná požiadala o úver, pretože žiadosť o úver z 21. októbra 2011 je podpísaná
všetkými troma žalovanými, takže všetci traja mali záujem uzavrieť zmluvu. Ako spoludlžníci naložia
s nadobudnutými prostriedkami je na nich, pričom v bankovej praxi je bežné, že počet dlžníkov nie je

zhodný s budúcimi vlastníkmi predmetu financovania. Ustanovenia Obch. zák. o zmluve o úvere sú
dispozitívne a zmluvné strany si môžu dohodnúť vlastné podmienky čerpania, čo sa v prerokúvanej
veci stalo v čl. V zmluvy o úvere s následným dodatkom č. 1 z 28. novembra 2011, ktorý takisto všetky
strany podpísali. Účelom bol nákup a rekonštrukcia nehnuteľnosti bez rozlíšenia, ktorý zo žalovaných sa
strane jej vlastníkom, a o tomto účele žalovaní v 2. a 3. rade vedeli. Žalobkyňa ďalej vytkla nesprávnosť

záveru súdu prvej inštancie o nedostatku vážnosti vôle žalovaných v 2. a 3. rade, keď títo vraj chceli
vstúpiť do vzťahu so žalobkyňou ako ručitelia. S odkazom na § 34, § 35 ods. 3 a § 37 ods. 1 Obč.
zák. považovala žalobkyňa tento postup za tzv. vnútornú výhradu žalovaných, na ktorú sa neprihliada.
Ďalej žalobkyňa zdôraznila princíp pacta sunt servanda, ako aj zásadu uprednostnenia výkladu, ktorý
nezakladá neplatnosť právneho úkonu. Nesúhlasila ani so záverom, že žalovaní neboli riadne poučení o
obsahu úkonu. Žalobkyňa nemá povinnosť poučovať alebo objasňovať niečo žalovaným, pretože títo sú

spôsobilí na právne úkony a sami sa rozhodovali o svojich úkonoch a ich následkoch. Na rozdiel od súdu
prvej inštancie považovala žalobkyňa podpis žiadosti o poskytnutie úveru žalovanými za jasný prejav
vôle smerujúci k vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o úvere. Za nesprávny považovala ďalej výklad §
566 ods. 2 Obč. zák. súdom prvej inštancie, keď pri plnení v splátkach je splatnosť jednotlivých splátok
určená, pri čiastočnom plnení však určená nie je. Okrem toho je citované ustanovenie dispozitívne,

takže predovšetkým platia ustanovenia zmluvy. Nemožno preto tvrdiť, že celá anuitná splátka sa má
započítavať na istinu. Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že sa spotrebiteľovi snažil poskytnúť
neprimeranú právnu ochranu. Konečne podľa žalobkyne právo veriteľa na úrok po zosplatnení úveru
vyplýva z § 497, § 502 ods. 1 a § 506 Obchodného zákonníka, podľa ktorých toto právo patrí do
zaplatenia. Inak by sa veriteľ dostal vykonaním svojho práva do horšej pozície než pred zosplatnením.

5. Žalovaná v 1. rade sa k odvolaniu doručenému 27. decembra 2016 nevyjadrila.

6. Žalovaní v 2. a 3. rade vo vyjadrení navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože ho považovali za
správny. V konaní bolo preukázané, že žalovaní nemali úmysel byť dlžníkmi žalobkyne. Predpokladom

dohody o náležitostiach zmluvy o úvere podľa § 497 Obch. zák. je perfektnosť tohto úkonu, ktorá
predpokladá prejav vôle, zameranie prejavu vôle, uznanie prejavu vôle, nastúpenie právnych následkov,
ktoré konajúci zamýšľal vyvolať. Vôľa vyjadruje vnútorný psychický vzťah konajúceho k následkom,
prejav je jej výrazom. Žalovaní v 2. a 3. rade nemali vedomosť a vôľu, byť dlžníkmi, ale len ručiteľmi,
prejav vôle bol pripravený žalobcom a nezachytával vôľu žalovaných v 2. a 3. rade. Chýba preto vôľa,

ale aj jej zameranie ako pojmový znak právneho úkony. Žalovaní podpísali listiny, ktoré pracovník
žalobkyne pripravil, spoliehali sa na jeho informácie. Nepoznali význam žiadosti o úver, ani to, či ju
majú podpisovať aj ručitelia. Vedeli, že úver má slúžiť žalovanej v 1. rade. Žalobkyňa si nesplnila
povinnosť poskytnúť úver všetkým žalovaným, ale len žalovanej v 1. rade, hoci žalovaní v 2. a 3. rade
ju nepožiadali ani nesplnomocnili na čerpanie úveru za nich. Podľa nich došlo k naplneniu rozväzovacej

podmienky čl. IV ods. 4 zmluvy, v dôsledku čoho zmluva zanikla a jediným dlžníkom je len žalovaná
v 1. rade. Žalobkyňa sa podľa nich dopustila nekalej obchodnej praktiky, keď z nich urobila dlžníkov,
hoci oni sa mali stať ručiteľmi. Postavenie ručiteľov by bolo odlišné v tom, že by zodpovedali len pri
omeškaní žalovanej v 1. rade, ktorej by žalobkyňa poskytla úver, len ak by si preverila jej bonitu a
dospela k záveru, že má dostatočný príjem na jeho splácanie. Tu žalobkyňa zistila, že žalovaná nemá

dostatočné prostriedky na splácanie úveru, žalovaní v 2. a 3. rade o tom však nevedeli. Ich vstupom
do právneho vzťahu ako spoludlžníkov sa preverovala schopnosť splácať úver u všetkých troch osôb,
hoci oni o úver záujem nemali. Aj z výpovede zamestnanca žalobkyne vyplynulo, že je bežnou praxou
uvádzať osoby ako dlžníkov osoby, ktoré úver nečerpajú ani nesplácajú, pričom tento zamestnanec
nevie rozdiel medzi pojmami dlžník a ručiteľ. Podľa žalovaných v 2. a 3. rade ani z podpisu žiadosti o

poskytnutie úveru nevyplýva, že by mali záujem použiť finančné prostriedky z úveru. Odmietli názor, že
by robili úkon s vnútornou rezerváciou, pretože zmluvu chceli podpísať len ako ručitelia. Na zásadu pacta
sunt servanda žalobkyňa nekladie dôraz, ak ide o plnenie jej povinností zo zmluvy o úvere. Zákonná
povinnosť žalobkyne vysvetliť a objasniť žalovaným následok ich konania vyplýva z § 4 ods. 8 a § 5
ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. Postup žalobkyne, ktorá zazmluvnila žalovaných v 2. a 3. rade ako

dlžníkov namiesto toho, aby odmietla žalovanej v 1. rade poskytnúť úver, odporuje dobrým mravom.
Ohľadom použitia § 566 ods. 2 Obč. zák. upozornili žalovaní na kogentný charakter tohto ustanovenia,
ktorý vyplýva z § 52 ods. 2 Obč. zák. Výklad, podľa ktorého treba splácané sumy započítavať najskôrna istinu, vyplýva aj z rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. Takisto zodpovedá ustálenej rozhodovacej
praxi aj záver, že žalobcovi nepatria zmluvné úroky až do reálneho splatenia úveru.

7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou
proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§
385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné.

8. Predovšetkým sa odvolací súd zaoberal rozsahom a subjektívnou prípustnosťou odvolania. Z

obsahu písomného odvolania žalobkyne vyplýva, že táto napáda rozsudok súdu prvej inštancie „v
celom rozsahu“, teda v rozsahu jeho výrokov I až IV. Z odvolacieho návrhu (odvolacieho petitu) však
zreteľne vyplýva, že žalobkyňa sa domáha zmeny napadnutého rozsudku v tom zmysle, že sa všetkým
žalovaným uloží solidárne zaplatiť 27.444,07 € s označeným príslušenstvom, čo je o 129 € menej než
žalobkyňa žiadala v petite žaloby (27.573,07 €). Z celkového obsahu odvolania je potom zrejmé, že
žalobkyňa nenapáda rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá čo do sumy

129 € z titulu poplatkov za správu účtu a upomienky.

9. Podľa § 359 C. s. p. môže odvolanie podať strana, v ktorej neprospech bolo odvolanie vydané. Či ide
o rozhodnutie „v neprospech strany“ treba posúdiť porovnaním výroku rozhodnutia so žalobným petitom
žalobcu a zistením, do akej miery sa výrok rozsudku od tohto petitu odchyľuje. Ak súd priznal menej, než

bolo žiadané, je rozhodnutie v zamietajúcej časti vydané v neprospech žalobcu, vo vyhovujúcej časti
však vždy o rozhodnutie vydané v neprospech žalovaného. To platí aj o rôznych vedľajších otázkach,
ktoré sa stávajú súčasťou výroku a v ktorých sa súd odchýli od petitu alebo od zákona takým spôsobom,
že založené oprávnenie žalobcu je vo výsledku menej výhodné než to riešenie, ktoré žiadal alebo ktoré
mu umožňuje zákon. To sa týka najmä otázky paričnej lehoty, ktorú zákon štandardne určuje na tri dni od

právoplatnosti (§ 232 ods. 3 prvá veta C. s. p.). Jej uplynutím je rozsudok vykonateľný (§ 232 ods. 2 C. s.
p.). To znamená, že žalobca uplynutím troch dní od právoplatnosti získava možnosť vymáhať svoj nárok
v exekúcii. Ak súd túto lehotu predĺži (§ 232 ods. 3 druhá veta C. s. p.) alebo dokonca povolí splácanie
v splátkach (§ 232 ods. 4 C. s. p.), znamená to pre žalobcu, že možnosť vymáhať jeho nárok v exekúcii
vzniká neskôr, alebo dokonca len postupne, čo je preňho nevýhodnejšie než keby súd zachoval zákonnú

trojdňovú lehotu. Preto treba rozhodnutie o predĺžení paričnej lehoty alebo o povolení splácať priznané
plnenie v splátkach považovať zásadne za rozhodnutie vydané v tejto časti v neprospech žalobcu.

10. V prerokúvanej veci napadnutý rozsudok vo výroku I žalobe čiastočne vyhovel (v rozsahu zvyšnej
istiny 20.344,13 € s 8,25 % ročným úrokom z omeškania od 16. apríla 2014), zamietol ju až vo výroku

II. Výrokom I teda v tejto časti nebolo rozhodnuté v neprospech žalobkyne, keďže ním bolo čiastočne
vyhovené jej žalobe, teda rozhodnuté (čiastočne) v súlade s jej žalobným petitom. Naopak, obsah
rozhodnutia v neprospech žalobkyne bol vyslovený vo výroku II (porov. aj § 218 ods. 1 prvá veta C.
s. p.), v dôsledku čoho len tento výrok možno považovať za výrok vydaný v neprospech žalobkyne v
zmysle § 359 C. s. p. Žalobkyňa tak podľa názoru odvolacieho súdu nemá subjektívnu legitimáciu na

podanie odvolania proti výroku I v časti, ktorým bolo jej žalobe čiastočne vyhovené. Jej odvolanie tak
treba v tejto časti považovať za podané neoprávnenou osobou, čo podľa § 386 písm. b) C. s. p. zakladá
dôvod na jeho odmietnutie.

11. Druhou časťou výroku I súd prvej inštancie povolil žalovanej v 1. rade splácať uloženú povinnosť v

splátkach. Týmto rozhodnutím sa súd odklonil od zákonnej paričnej lehoty tri dni podľa § 232 ods. 3 prvej
vetyC.s.p.apodľatoho,čoužbolouvedené,trebavtejtočastivýrokInapadnutéhorozsudkupovažovať
za rozhodnutie v neprospech žalobkyne, ktorá tak má subjektívnu legitimáciu na jeho podanie. Podľa
§ 363 C. s. p. sa však v odvolaní okrem iného má uviesť, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody); prípustné odvolacie dôvody sú potom vymedzené v § 365 C. s.

p. Odvolanie tak musí obsahovať konkrétne výhrady odvolateľa voči napadnutému rozhodnutiu, opis
konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, prípadne polemiku s jeho skutkovými alebo právnymi
závermi. Podľa § 373 ods. 1 C. s. p. vo všeobecnosti platí, že ak odvolanie nemá náležitosti, treba
odvolateľa vyzvať na ich doplnenie. To však neplatí, pokiaľ odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody. Na
doplnenie týchto dôvodov súd podľa jasného ustanovenia § 373 ods. 1 druhej vety C. s. p. nevyzýva.

Citovaným ustanovením bola prekonaná staršia judikatúra k § 205 a § 209 Občianskeho súdneho
poriadku.12. Odvolanie žalobkyne však neobsahuje žiadne konkrétne výhrady voči výroku napadnutého rozsudku
o povolení splátok žalovanej v 1. rade. Žalobkyňa neuvádza, v čom je toto povolenie nesprávne, napr. či
žalovaná nespĺňa predpoklady na povolenie splátok alebo splátky sú nízke alebo je nesprávne určená

ich zročnosť. V dôsledku toho tak treba uzavrieť, že odvolanie žalobkyne bolo v tejto časti podané
bez toho, aby v ňom boli uvedené odvolacie dôvody. Podľa § 386 písm. d) C. s. p. má odvolací súd
odmietnuť odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 363 C. s. p., ak pre vady odvolania nemožno v
konaní pokračovať. Z už uvedeného je zrejmé, že odvolanie žalobkyne proti výroku o povolení splátok
žalovanej v 1. rade nemá náležitosti (chýbajú odvolacie dôvody), teda chýba riadne vymedzený rozsah

prieskumu odvolacieho súdu, ktorý by mal byť odvolacími dôvodmi viazaný (§ 380 C. s. p.). O takomto
odvolaní teda nemožno riadne rozhodovať, čo bráni konaniu o ňom, preto ho bolo treba podľa cit.
ustanovenia odmietnuť.

13. Na základe uvedeného odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku I napadnutého rozsudku prvej
inštancie podľa § 386 písm. b) a d) C. s. p. odmietol (výrok I). Vo zvyšku je však odvolanie žalobkyne

opodstatnené a napadnutý rozsudok nie je správny.

14. Ustanovenie § 380 ods. 2 C. s. p. ukladá odvolaciemu súdu aj z úradnej povinnosti prihliadať na
vady týkajúce sa procesných podmienok. Pod procesnými podmienkami treba rozumieť podmienky, za
ktorých možno konať a rozhodnúť (§ 161 ods. 1 C. s. p.). Pod takýmito podmienkami treba rozumieť

okrem právomoci a príslušnosti súdu, subjektivity a spôsobilosti strán, nedostatku prekážok veci začatej
a veci rozsúdenej. Okrem toho však podmienkou konania je tiež riadny žalobný návrh a nadväzne
na to riadne ustálenie toho, o čom súd meritórne rozhoduje. To je nevyhnutné nielen na posúdenie
vecnej správnosti jeho rozhodnutia, ale tiež na posúdenie vecného rozsahu účinkov jeho prípadného
právoplatného rozsudku (§ 230 C. s. p.). Riadne ustálenie predmetu konania potom vyžaduje jednak

riadny (určitý, zrozumiteľný a vykonateľný) žalobný návrh (§ 132 ods. 1 C. s. p.), ale tiež riadne ustálenie
prípadnej zmeny predmetu konania počas konania. Na tento účel slúži inštitút zmeny žaloby. Podľa §
139 C. s. p. môže totiž žalobca za konania meniť žalobu, teda rozširovať uplatnené právo alebo uplatniť
iné právo, avšak len so súhlasom súdu. To isté v podstate platilo aj podľa § 95 O. s. p. účinného do 30.
júna 2016. Súd je pred vyhlásením rozsudku povinný jasne vysloviť, či s určitou zmenou žaloby súhlasí

(pripúšťa ju) alebo nie. Až po takomto rozhodnutí (pozitívnom alebo negatívnom) je jasne ustálený
predmet konania a meritórneho rozhodovania súdu prvej inštancie. Dovtedy má zmena žaloby len
podmienené procesné účinky, závislé na rozhodnutí súdu o jej pripustení. Ak súd nerozhodne o zmene
žaloby, nemá riadne ustálený predmet konania, keďže chýba jeho rozhodnutia o tom, či predmetom
konania sa definitívne stane nová (zmenená!) žaloba alebo ním zostane pôvodná žaloba. Nedostatok

rozhodnutia o zmene žaloby tak predstavuje jeden z nedostatkov procesných podmienok v zmysle §
161 ods. 1 a § 380 ods. 2 C. s. p., na ktoré prihliada odvolací súd aj z úradnej povinnosti.

15. V prerokúvanej veci žalobkyňa v žalobnom návrhu žiadal zaviazať žalovaných zaplatiť jej spoločne
a nerozdielne „sumu vo výške 27.573,07 EUR..., riadny úrok vo výške 4,90 % p. a. zo sumy 22.656,33

EUR... od 16.04.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,25 % p. a. zo sumy 25.407,53 EUR...
od 16.04.2014 do zaplatenia“ (č. l. 5). Aj v samotnom žalobnom prednese žalobkyňa predniesla, že úver
mal byť úročený 4,9 % ročným úrokom. Podaním došlým 2. februára 2015 (č. l. 58) žalobkyňa „opravila
chybu v písaní..., ktorá nezodpovedá skutočnosti“, keďže podľa čl. V ods. 6 úverovej zmluvy malo dôjsť
k zvýšeniu úrokovej sadzby o 1 %, teda na 5,9 %. Na základe toho žalobkyňa v podstate zopakovala

svoj pôvodný petit len s tým rozdielom, že úrokovú sadzbu „4,90 % p. a.“. nahradila sadzbou „5,90 % p.
a.“. Prípisom zo 16. júla 2015 (č. l. 81) súd prvej inštancie vyzval žalobkyňu, aby oznámila, či tým mienila
podať „návrh na pripustenie zmeny petitu v zmysle § 95 OSP“. Ďalším podaním došlým 7. augusta 2015
žalobkyňa oznámila, že takýto návrh nemienili podať, ale v zmysle § 43 OSP opravili zjavnú chybu v
písaní, čím podľa nich nedošlo k rozšíreniu žalobného návrhu. Súd prvej inštancie tento postup zjavne

akceptoval, hoci nezodpovedá zákonu.

16. Občiansky súdny poriadok vo svojom znení nepoznal inštitút „opravy chyby v písaní v žalobe“, na
ktorý sa odvoláva žalobkyňa. Pokiaľ by však bolo možné vychádzať z analogickej aplikácie § 164 O. s. p.,
eventuálne aj § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, bolo by za zrejmé chyby v písaní možné považovať

len také chyby, u ktorých je z celého obsahu podania zjavné, že sú dôsledkom okamžitého zlyhania
duševnejalebomechanickejčinnostiosoby,ktorápodaniepripravovala.Zatakéchybymožnopovažovať
napr. skomolenie mena, iných údajov, preklepy v číslach na jednom mieste podania, ak je z iných častí
podania nepochybne zrejmé, že tento údaj má správne znieť inak. Ako už bolo uvedené, žalobkyňa sasvojoužaloboudomáhalazaplatenia4,9%ročnéhoúrokuzomeškaniaatútosadzbupoužilatakvpetite,
ako aj v samotnom žalobnom prednese. Takáto sadzba bola navyše aj v zmluve dohodnutá. Z takéhoto
obsahu žaloby nemožno v žiadnom prípade dovodiť, že by žalobkyňa v skutočnosti mienila napísať do

žaloby 5,9 % úrokovú sadzbu, keďže zo žiadnej časti žaloby takýto prejav vôle žalobkyne nevyplýva.
Žalobný návrh žalobkyne bol celkom jasný a určitý, takže ani nebol dôvod na jeho opravu podľa § 43 ods.
1 O. s. p. (na ktorú žalobkyňa ostatne ani nebola vyzvaná). To, že žalobkyňa si neuplatnila v žalobe svoje
právo na 1 % zvýšenie úrokovej sadzby, nemožno považovať za žiadnu zjavnú chybu, keď žalobkyňa
sa v žalobe na ustanovenie čl. V ods. 6 úverovej zmluvy vôbec neodvolala. O zjavnej chybe nesvedčí

ani to, že tento článok bol obsiahnutý v zmluve a tá bola prílohou žaloby. Z toho totiž vôbec bezpečne
nevyplýva, že by žalobkyňa chcela toto 1 % zvýšenie uplatňovať a len chybou v písaní tak neurobila.
Naopak, žalobkyňa mohla uplatniť menej, než na čo mohla mať podľa pripojených listín nárok, a súd
nie je povinný, ale ani oprávnený „upravovať“ nárok žalobkyne podľa pripojených listín. Otázka, či z
pripojených dôkazov vyplýva nárok žalobkyne tak, ako bol uplatnený, je otázkou meritórneho posúdenia
žaloby, nie otázka „zjavnej chyby v písaní“.

17. Nesprávny bol aj postup súdu prvej inštancie, ktorý vyzýval žalobkyňu, aby uviedla, či jej podanie je
zmenou žaloby. Otázka právneho posúdenia účinkov procesných úkonov, ktoré treba vždy posudzovať
podľa ich obsahu (§ 124 ods. 1 C. s. p., § 41 ods. 2 O. s. p.), je vždy vecou súdu. Ak teda z obsahu
procesného úkonu vyplýva, že ide o zmenu žaloby, je povinnosťou súdu takto tento úkon posúdiť a

naložiť s ním zákonom zodpovedajúcim spôsobom (§ 95 O. s. p., § 142 a 143 C. s. p.), po eventuálnom
objasnení jeho obsahu. V tomto smere prípis súdu prvej inštancie zo 16. júla 2015 nemožno považovať
za zrozumiteľný, pretože procesné právo nepozná „návrh na pripustenie zmeny petitu“. Tak O. s. p., ako
aj C. s. p. poznali len úkon „zmena žaloby (návrhu)“, o ktorej prípustnosti rozhodoval súd už na základe
toho, že takáto zmena bola urobená. Citované úpravy nepredpokladajú, že by žalobca bol ešte osobitne

povinný navrhovať pripustenie zmeny. Postačuje teda, ak žalobca, urobí len prejav, ktorý podľa svojho
obsahu je zmenou žaloby (rozšírením uplatneného práva alebo uplatnením iného práva, resp. zmenou
rozhodných skutočností). Okamihom urobenia takéhoto prejavu v konaní vzniká súdu prvej inštancie
povinnosť rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení zmeny podľa § 142 a § 143 C. s. p. (okrem prípadu
§ 141 C. s. p., o ktorý však v prerokúvanej veci nejde).

18. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že podanie žalobkyne došlé 2. februára 2015 bolo zmenou
žaloby v zmysle § 95 O. s. p., pretože ním žalobkyňa rozširovala uplatnené právo v časti príslušenstva.
Namiesto 4,9 % ročného úroku z určitej sumy žiadala priznať 5,9 % ročný úrok, teda o 1 % ročne viac
než v žalobe. Charakter tohto úkonu ako zmenu žaloby nemohla žalobkyňa vylúčiť tým, že ju označila

za opravu chýb v písaní, o akú v skutočnosti ani nešlo. Týmto okamihom tak súdu prvej inštancia vznikla
povinnosť o zmene žaloby rozhodnúť, čo sa podľa obsahu spisu nestalo. Namiesto toho sa súd prvej
inštancie uspokojil so zákonu nezodpovedajúcim vysvetlením žalobkyne o zrejmej chybe. Tým, že súd
nerozhodol o (ne)súhlase so zmenou žaloby, nemal v čase svojho rozhodnutia procesne správnym
spôsobom ustálený predmet konania ako jednu z procesných podmienok na to, aby mohol vo veci konať

a meritórne rozhodnúť. Tento nedostatok jednej z procesných podmienok je obligatórnym dôvodom
zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. a) C. s. p., a to aj nad rámec odvolacích
dôvodov (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

19. Odvolací súd ďalej skúmal náležitosti napadnutého rozsudku. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má

súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo
strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR).

20. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že jeho odôvodnenie

týmto požiadavkám nevyhovuje. Súd prvej inštancie totiž odôvodnenie rozsudku poňal ako akéhosi
„sprievodcu spisom“. Jeho obsahom je totiž doslovné prepísanie listinných dôkazov (ich relevantných
častí), výpovedí svedka, účastníkov konania (strán) a „výsluchov“ ich zástupcov (ktoré vôbec nie sú
dôkazným prostriedkom, ale len procesným prednesom), ako aj písomných podaní strán a právnychzástupcov založených v spise. Až následne v bode 76 napadnutého rozsudku sa v zhustenej podobe
robia právne závery, pri ktorých súd prvej inštancie vychádza z určitých skutkových zistení, ktorých
správnosť však z napadnutého rozsudku vôbec nemožno logicky vyvodiť. V rozsudku celkom chýba

vyhodnotenie výsledkov dokazovania vo vzájomnej súvislosti, tak ako to ukladalo súdu prvej inštancie
ustanovenie § 191 C. s. p., ale aj § 132 O. s. p. Súd prvej inštancie v ďalšom obsiahlo vychádza napr. zo
skutkového zistenia o tom, že žalovaní v 2. a 3. rade v podstate nevedeli presne čo podpisujú a žalobca
im pripravil listiny, ktoré nezodpovedali ich vôli. Vôbec však neodstránil celkom zjavný rozpor výpovede
napr. žalovanej v 2. rade (zápisnica o pojednávaní z 31. marca 2016, č. l. 179), podľa ktorej boli so

žalovaným v 3. rade v banke len raz, s obsahom listinných dôkazov - žiadosti o uzatvorenie zmluvy o
úvere (č. l. 156), zmluva o úvere (č. l. 8) a dodatok č. 1 zmluve o úvere (č. l. 13). Tieto tri listiny boli
podpisovanépostupne21.októbra,7.novembraa28.novembra2011,každúznichpodpísaliajžalovaní
v 2. a 3. rade. Z výpovede svedka C. pritom vyplýva, že pri podpisovaní museli byť všetci prítomní. Je
teda nanajvýš pochybné, že by žalovaní v 2. a 3. rade boli v banke (u žalobkyne) iba raz, keď v nej
zrejme podpísali tri listiny v troch rôznych dátumoch. Riadne vyhodnotenie týchto rozporov v rozsudku

celkom zjavne chýba, hoci logicky musí mať zásadný vplyv na ďalšie závery súdu prvej inštancie o tom,
do akej miery mali žalovaní možnosť a priestor oboznámiť sa s obsahom listín a právneho vzťahu, do
ktorého mali vstupovať.

21. V dôsledku chýbajúceho vyhodnotenia vykonaného dokazovania a chýbajúcich jasných skutkových

zistení, ktoré súd z takto vyhodnoteného dokazovania vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p., § 132
O. s. p.) vyvodil, potom nie je možné ani zistiť, ako súd prvej inštancie dospel k právnym záverom
zhustene vyjadreným v ods. 76 jeho rozsudku. Súd prvej inštancie vychádza totiž z predpokladu, že
žalobkyňa účelovo označila žalovaných v zmluve ako spoludlžníkov, hoci vraj vedela, že ich úmyslom
nie je vstupovať do právneho vzťahu s ňou v tomto postavení, ale len v postavení ručiteľa. Vykonané

dokazovanie však takému záveru nenasvedčuje. Žalovaná v 1. rade vo svojej výpovedi (zápisnica o
pojednávaní z 31. marca 2016, č. l. 178) totiž uviedla, že sama žiadala žalovaných v 2. a 3. rade, aby
jej išli „ručiť“ za úver. To potvrdila aj žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi. Z výpovedí účastníkov, ani
svedka C. však nijako nevyplýva, na základe čoho mala žalobkyňa nadobudnúť vedomosť o tom, že
žalovaní v 2. a 3. rade chcú vstupovať do vzťahu so žalobkyňou len ako ručitelia. Práve z citovaných

výpovedí totiž vyplýva, že o ručení hovorila žalovaná v 1. rade, svedok C. však výslovne uviedol, že
ručiteliasaprihypotekárnychúverochnepoužívali,žezmluvuimpredčítalažejevylúčené,abysiniektorí
z klientov mysleli, že sú ručitelia. Sami žalovaní pritom vo svojich výpovediach priznali, že na pracovníka
žalobkyne (svedka C.) nemali žiadne otázky a že ním predložené listiny nečítali, lebo mu dôverovali.
Podľa názoru odvolacieho súdu takéhoto obsahu vykonaných dôkazov nemožno logicky dospieť k

záveru, že žalobkyňa vedela o tom, že žalovaní chcú byť len ručiteľmi, pretože z takto vykonaného
dokazovania vôbec nevyplýva, odkiaľ mala žalobkyňa mať o ich úmysle vedomosť.

22. Z rovnakých dôvodov nemožno nijako zistiť, prečo súd z vykonaného dokazovania nemal za
preukázané, že žalobkyňa žalovaných v 2. a 3. rade náležite poučila žalovaných o obsahu právneho

úkonu a že im ho náležite vysvetlila. Ako už bolo uvedené, svedok C. vo svojej výpovedi uviedol, že
žalovaným zmluvu predčítal, žalovaní sami priznali, že zmluvu nečítali a otázky na zamestnanca nemali,
ba dokonca žalovaný v 3. rade výslovne uviedol, že si ani nepamätá, či zamestnanec uvádzal, že súd
ručitelia. Úlohou súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v odôvodnení rozsudku je práve zaoberať
sa takýmito rozpormi medzi jednotlivými dôkaznými prostriedkami, tieto náležitým spôsobom zhodnotiť,

uvážiť ich pravdivosť a dôveryhodnosť a na základe toho uvážiť a logicky konzistentne vysvetliť, aké
skutočnosti možno na základe týchto dôkazov považovať za dokázané. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku však týmto náležitostiam nevyhovuje. Okrem toho neušlo pozornosti odvolacieho súdu ani
to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku odvoláva na také dôkazy, ktorých vykonanie z
obsahu spisu nevyplýva. Podľa § 129 O. s. p. sa totiž dôkaz listinou vykonával tak, že samosudca

listinu prečítal alebo oboznámil jej podstatný obsah. O zachovaní tohto postupu možno usudzovať
len z obsahu zápisníc o pojednávaní, ktoré v prerokúvanej veci vôbec nesvedčia o tom, že by vôbec
bolo vykonávané dokazovanie listinnými dôkazmi. Len zo zápisnice o pojednávaní z 13. októbra 2016
vyplýva, že súd „zopakoval doterajšie výsledky dokazovania“ a vykonal dokazovanie listinami - žiadosť
o uzavretie zmluvy a písomným vyjadrením žalovaného (ktoré však nie je listinným dôkazom).

23. Celkovej presvedčivosti rozsudku neprospieva ani pomerne jednostranná a miestami násilná
„prospotrebiteľská“ argumentácia, v čom treba súhlasiť s námietkou žalobkyne. Súd prvej inštancie sa
pritom - okrem už spomínaných nedostatkov ohľadom hodnotenia dôkazov - nevyhodnotil ani okolnosť,že žalovaní v 2. a 3. rade počas konania postupne prezentovali viacero verzií svojej procesnej obrany.
V prvom vyjadrení došlom 30. januára 2015 (č. l. 54) žalovaná v 2. rade namietla, že žalovaný v 3.
rade plnil z titulu ručenia a zosplatnením vznikol medzi žalobcom a všetkými žalovanými nová právny

vzťah. V ďalšom vyjadrení došlom 7. decembra 2015 (č. l. 103) žalovaní priznali, že úver bol poskytnutý
žalovaným deliteľne, pričom žalovaní v 2. a 3. rade nepožiadali o čerpanie, takže nie sú dlžníkmi z
tejto zmluvy. Na tomto stanovisku v princípe zotrvali aj vo vyjadrení došlom 10. mája 2016 (č. l. 188),
na pojednávaní 19. mája 2016 k tomu ich právny zástupca dodal, že žalobkyňa pochybila, keď ich
udala v zmluve ako dlžníkov, hoci nimi nechceli byť. Až vo vyjadrení došlom 11. októbra 2016 (č. l.

251) nakoniec prezentovali teóriu, že úverová zmluva obchádza zákon (v ustanovení § 488 Obč. zák.),
pretože skutočná vôľa žalobcu bola, aby len žalovaná v 1. rade splácala úver. Žalobkyňa okrem toho
dávala úver osobám, ktoré neboli dostatočne bonitné. Súd prvej inštancie si v podstate bez ďalšieho
osvojil poslednú verziu procesnej obrany žalovaných bez toho, aby akokoľvek vysvetlil, prečo napríklad
nepovažuje za žalovaných za zaviazaných v rovnakých podieloch (v zmysle ich vyjadrenia č. l. 103).

24. Podstata právnej argumentácie súdu prvej inštancie je obsiahnutá v ods. 76 jeho rozsudku. Aj táto
právna argumentácia však trpí rovnakých nedostatkom, ako jeho skutkové zistenia. Výklad právnych
úkonov a vo všeobecnosti zisťovanie ich obsahu nevyplýva zo žiadnych všeobecne platných zásad
nezávislých od právneho poriadku, ale je založený na právnych normách - ustanoveniach platného
práva, ktoré síce v podstate zodpovedajú určitým všeobecným a racionálnym predstavám ľudskej

spoločnosti, ale nemusia ich nevyhnutne kopírovať. Súd prvej inštancie v ods. 76 svojho rozsudku však
nevysvetľuje, z akých ustanovení právnych predpisov vychádza pri svojom výklade obsahu právneho
úkonu žalovaných v 2. a 3. rade, podľa čoho zisťuje obsah ich vôle a z akého dôvodu považuje ich (inak
náležite nezistenú, pozri vyššie) vôľu za rozhodujúcu pre posúdenie následkov písomného právneho
úkonu - zmluvy o poskytnutí úveru č. 219154 zo 7. novembra 2011. V tomto smere už odvolateľka

správne poukazuje na ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka, i keď nesprávne odkazuje na ods. 3
tohto paragrafu (ten sa týka úkonov vyjadrených inak než slovami, pričom zmluva o úvere je celkom
zjavnevyjadrenáslovami).Eštepredtýmsavšaktrebazaoberaťotázkouprávnejpovahyzmluvyoúvere,
pretože aj pravidlá výkladu právnych úkonov sú upravené tak v Občianskom (§ 35), ako aj v Obchodnom
zákonníku (§ 266). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere sa k

7. novembru 2011 spravovala Obchodným zákonníkom podľa jeho § 261 ods. 6 písm. d) bez ohľadu na
povahu strán. Tento záver zodpovedá aj aktuálnej judikatúre (porov. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo
87/2017 a tam citovaná prejudikatúra), ktorá len v otázke premlčania dospieva k názoru, že sa spravuje
Občianskym zákonníkom. Na tom nič nemení ani ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 1. apríla 2015. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž citované ustanovenie nemožno

aplikovať retroaktívne tým spôsobom, že sa tým následne spätne „upravia“ (zmenia alebo zrušia) účinky
nastalé v čase urobenia určitého úkonu. Zmluva o úvere a jej účinky sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom účinným k 7. novembru 2011 a až od 1. apríla 2015 sa upravia tak, že sa naďalej budú
spravovať Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na to treba na výklad tejto zmluvy použiť ustanovenia §
266 Obchodného zákonníka, ktoré sú inak vo svojej podstate podobné s výkladovými pravidlami § 35

Občianskeho zákonníka.

25. Podľa § 266 ods. 1 Obch. zák. sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento
úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak ho takto nemožno
vyložiť, podľa § 266 ods. 2 Obch. zák. sa vykladá podľa významu, ktorý mu spravidla prikladala osoba

v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Pri výklade sa vezme na zreteľ na všetky okolnosti
súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy, praxe a následného správania strán
(§ 266 ods. 3 Obch. zák.). Tieto ustanovenie v podstate v rozšírenej podobe vyjadrujú princípy § 35
ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého sa právny úkon vykladá nielen podľa jeho jazykového vyjadrenia, ale
najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Z citovaných ustanovení zreteľne vyplýva, že pri výklade prejavu vôle adresovaného inej osobe nie
je podstatné ani to, ako ho táto osoba subjektívne skutočne pochopila, ale ani to, akú vôľu chcel
konajúci subjektívne prejaviť, ale to, ako právny úkon s ohľadom na všetky okolnosti objektívne mala
a mohla pochopiť osoba v postavení adresáta. Podľa názoru judikatúry jazykový výklad predstavuje
základe pre poznanie a pochopenie zmluvného dojednania. Je východiskom objasnenia a ujasnenie

jeho obsahu, zmyslu a účelu. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu, má zhodná vôľa
účastníkovzmluvyprednosťajpreddoslovnýmvýznamom(rozsudokNSSRsp.zn.3Cdo226/2009).Na
existenciu vôle inak pri jej prejave treba usudzovať predovšetkým na základe objektívnych skutočností,
t. j. okolností, za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosťadresáta úkonu. Spravidla sa neprihliada na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle. Nevážnosť
právneho úkonu predpokladá, že je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojím prejavom
vôle spôsobiť právne účinky (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 191/2009). Pokiaľ ide o pomer vôle a

prejavu, na existenciu vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda predovšetkým
z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Ak prejav vôle posúdený podľa týchto zásad nevzbudí
pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním je. Osobitne
vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca osoba je povinná
venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje, a nemôže sa následne dovolávať toho, že

listina ním podpísaná nevyjadruje jeho vôľu, ak tejto listine nevenoval pozornosť (rozsudok NS SR sp.
zn. 3 Cdo 179/2011).

26. Odvolací súd len dodáva, že v prerokúvanej veci je zmluva o úvere spísaná v listine a stranami
podpísaná. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka tak platí, že písomný právny úkon je platný,
ak je podpísaný konajúcou osobou. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že vonkajší prejav pod

listinou v podobe podpisu je v zásade znakom toho, že podpisujúca osoba obsah listiny akceptuje ako
prejav vlastnej vôle. Tým samozrejme nie je vylúčené, že takýto právny úkon môže byť neplatný pred
nedostatok vôle v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. Podľa názoru súdu však ani ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa nemôžu ísť tak ďaleko, aby umožňovali spotrebiteľovi bez ďalšieho spochybniť svoju vôľu
prejavenú podpisom listiny. Opačný postup by totiž vniesol absolútnu neistotu do právnych vzťahov,

kedy by spotrebiteľovi stačilo následne vyhlásiť, že nechcel prejaviť vôľu vtelenú do ním podpísanej
listiny. Takúto neistotu však nemožno akceptovať ani v prípade spotrebiteľských vzťahoch; právny styk
sa totiž vo všeobecnosti (odhliadnuc od niektorých výnimočných prípadov) musí spoliehať predovšetkým
na obsah vlastného prejavu vôle, ktorý jediný umožňuje poznať jej obsah (porov. aj výkladové pravidlá
v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka).

28. V prerokúvanej veci zo zhodných výpovedí žalovaných, ako aj svedka C. jasne vyplýva, že
žalovanýmbolazmluvaoúverepredloženázostranysvedka,bolaimpredčítanáabolaimnapožiadanie
vysvetlená. Žiaden zo žalovaných v 2. a 3. rade sa pritom nemohol domnievať, že v zmluve nie
je spoludlžníkom, prípadne, že by v nej bol ručiteľom. Už v písomnom vyhotovení zmluvy je meno

žalovaných uvedené pod označením „Dlžník“, rovnako je označenie „Dlžník“ uvedené nad podpisovou
lištou, na ktorej sú umiestnené podpisy všetkých žalovaných. Už na prvý pohľad je teda zrejmé, že
postavenie žalovaných v tejto zmluve má byť postavením dlžníkov a nie iné, a táto okolnosť musí byť
zrejmákaždému,ktojeschopnýčítať.Zvýkladupodanéhovyššiepotomvyplýva,žeichpodpispodtouto
listinoutrebavykladaťakoprejavichvôlestaťsadlžníkmi,pokiaľnebudúzistenétakéosobitnéokolnosti,

z ktorých by bolo zrejmé, že žalobkyni bola alebo musela byť známa ich odlišná vôľa. Ako však už bolo
uvedené v ods. 21 a 22 tohto uznesenia, obsah vykonaného dokazovania nedáva rozumný podklad pre
takéto skutkové závery. Parciálne skutkové zistenia súdu prvej inštancie potom nedávajú ani podklad pre
prípadný záver, že by išlo o zmluvnú podmienku „skrytú“ medzi iné obsahovo nesúvisiace ustanovenia
zmluvy, prípadne že by žalobkyňa svojím postupom konala nedobromyseľne, keď žalovaných uviedla

do písomnej zmluvy ako spoludlžníkov (ako to v podstate tvrdia žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu). Nie
je totiž zrejmé, z čoho mohla žalobkyňa usudzovať na opačnú vôľu žalovaných v 2. a 3. rade. Okrem
toho títo žalovaní podľa vlastných výpovedí text zmluvy nečítali, hoci im bol predložený, a nemali žiadne
otázky k jeho obsahu. Potom ale treba vychádzať z toho, že žalovaní v 2. a 3. rade svojimi podpismi pod
listinou zmluvy o poskytnutí úveru ako dlžníci prejavili vôľu stať sa dlžníkmi žalobkyne.

29. Z tých istých dôvodov nemôže obstáť právny záver súdu prvej inštancie o údajnej nekalej praktike zo
strany žalobkyne. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom k 7.
novembru 2011 sú zakázané nekalé obchodné praktiky. Podľa § 7 ods. 2 cit. zák. sa obchodné praktika
považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje

alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku
alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny,
ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Súd prvej inštancie považoval
obchodné praktiky žalovanej za nekalé, pretože táto mala postupovať v rozpore s požiadavkou odbornej
starostlivosti. Súd prvej inštancie však nevysvetlil, čo v daných súvislostiach považoval za konanie

zodpovedajúce odbornej starostlivosti. Pojem odbornej starostlivosti je totiž vymedzený v § 2 písm.
u) zákona č. 250/2007 Z. z. ako úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne
očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej
praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Okrem toho všaksúdu prvej inštancie uniklo, že podmienky vymedzené v § 7 ods. 2 písm. a) a b) cit. zák. musia byť
splnené súčasne, aby sa obchodná praktika mohla považovať za nekalú. Podľa názoru odvolacieho
súdu parciálne skutkové zistenia súdu prvej inštancie nijako nenaznačujú, že by žalobkyňa uplatňovala

nekalú obchodnú praktiku. Otázka nekalosti obchodnej prakticky sa netýka samotného obsahu (práv a
povinností) právneho vzťahu medzi stranami, ale postupu pred jeho uzatvorením a pri jeho uzavretí.
Samotné predloženie listiny zo strany žalobkyne, v ktorej sú žalovaní v 2. a 3. rade uvedení ako
spoludlžníci, nemôže predstavovať nekalú obchodnú praktiku len preto, že oni sami úver neprijímali. O
nekalú praktiku by mohlo ísť až vtedy, keby žalobkyňa túto okolnosť v rozpore s požiadavkou odbornej

starostlivosti pre žalovanými zamlčala, prípadne by ich oklamala alebo uviedla do omylu ohľadom ich
postavenia v zmluve o úvere. Odvolací súd však opätovne zdôrazňuje, že doterajšie skutkové zistenia
neposkytujú žiaden podklad pre záver, že žalobkyňa vôbec vedela o akejkoľvek výhrade žalovaných
proti ich postaveniu dlžníkov (že by vedela o ich úmysle byť len ručiteľmi). Okrem toho podľa výpovede
svedka C. bola zmluva všetkým žalovaným prečítaná a v rámci možností vysvetlená a žalovaní sami
žiadne otázky k jej obsahu nemali. Nie je zrejmé, čo viac mala a mohla žalobkyňa v daných okolnostiach

urobiť, aby jej konanie zodpovedalo požiadavkám odbornej starostlivosti, teda aby žalovaným poskytla
náležité poučenie o obsahu právneho vzťahu, do ktorého vstupujú. Sama okolnosť, že svedok nepoznal
presný rozdiel medzi právnym postavením spoludlžníka a ručiteľa, v prerokúvanej veci neprekáža. Zo
skutkových zistení súdu prvej inštancie totiž neplynie, že by bol tento rozdiel zo strany žalovaných
akokoľvek tematizovaný, že by sa akokoľvek bližšie zaujímali, čo tento rozdiel znamená. Inak však pre

platný prejav vôle v zmysle § 35 Obč. zák. nie je nevyhnutné, aby konajúca osoba mala presné predstavy
o všetkých právnych následkoch svojho úkonu. V takom prípade by totiž nemohol platný právny úkon
urobiť prakticky nikto okrem právnikov, čo je z hľadiska ústavne chránenej súkromnej autonómie (čl. 2
ods. 3 Ústavy SR) neakceptovateľný výklad.

30. Nie je správny právny názor súdu prvej inštancie, ktorý možno vyvodiť z jeho argumentácie v
ods. 76 jeho rozsudku, ohľadom otázky dlžníka a beneficienta zo zmluvy o úvere. Ako v podstate
správne namieta žalobkyňa v odvolaní, zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka o zmluve
o úvere (§ 497 a nasl.) nemožno vyvodiť, že by dlžníkom zo zmluvy o úvere mohla byť len tá istá
osoba, ktorej boli finančné prostriedky podľa tejto zmluvy vyplatené. Ustanovenie § 497 Obchodného

zákonníka upravujúce zmluvu o úvere (ktoré je kogentné, § 263 Obch. zák.), ale aj § 658 Občianskeho
zákonníka predpokladajú ako pojmový znak oboch týchto zmlúv prenechanie peňažných prostriedkov
(resp. pri pôžičke aj iných druhovo určených vecí) do vlastníctva dlžníka. Samozrejme, nie je vylúčené
ani poskytnutie úveru (pôžičky) nepriamo formou poukážky tak, že veriteľ napr. za dlžníka splní jeho
záväzok voči tretej osobe (teda jej poukáže finančné prostriedky v prospech úhrady záväzku dlžníka)

a dlžník sa zaviaže takto vzniknutý úverový záväzok splácať rovnako, ako keby bol poskytnutý priamo
jemu. Takúto úpravu pôžičky, resp. úveru pripúšťa aj judikatúra (porovnaj rozhodnutie NS ČR sp. zn.
33 Cdo 3912/2010, podobne rozhodnutia NS SR sp. zn. Obdo V 47/2001, podobne napr. 4 Obdo
157/2004). Vo všetkých týchto prípadoch je však podstatné, že veriteľ skutočne poskytne časť svojich
finančných prostriedkov (zo svojho majetku). Pokiaľ je teda prípustné, aby dlžník súhlasil s poskytnutím

úveru formou prevodu tretej osobe, potom je rovnako prípustné, aby sa dlžníci dohodli, že reálne
bude peňažné prostriedky čerpať len jeden z nich. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku v podstate
stotožnil osobu tzv. formálneho dlžníka (podľa zmluvy o úvere) s osobou materiálneho dlžníka (ten,
kto bol skutočným beneficientom z tejto zmluvy), keď takáto požiadavka zo zákonnej úpravy zmluvy
o úvere, ani iných ustanovení nevyplýva. Okrem toho súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že právny

poriadok pozná inštitúty, kedy sa určitá osoba zaviaže splniť materiálne celkom cudzí dlh, a to napríklad
v podobe prevzatia dlhu alebo pristúpenia k dlhu (§ 531 až 532 Občianskeho zákonníka), eventuálne
aj v podobe ručenia (§ 546 Obč. zák.). Ak ďalšia osoba môže (po dohode s dlžníkom alebo bez nej)
prevziať zodpovednosť za dlh, z ktorého celkom zjavne nemala žiaden benefit, potom nie je zrejmé,
prečo by nemala existovať možnosť zaviazať sa zaplatiť taký dlh ešte v zmluve o úvere spoločne s

dlžníkom - beneficientom peňažných prostriedkov z úveru. Veriteľ v zásade nie je povinný zisťovať,
čo vedie jednotlivých (pristupujúcich) dlžníkov (ručiteľov) k tomu, že sa zaviažu zaplatiť cudzí dlh.
Môžu to byť obchodné dôvody (napr. banková záruka), ale napr. aj osobné príčiny (rodinná výpomoc
ako aj v prerokúvanej veci). I keď problematiku spoludlžníctva resp. ručenia príbuzných nemožno
podceňovať najmä z hľadiska negatívneho vplyvu príbuzenského pomeru na ostražitosť pri vstupe

do týchto právnych vzťahov, v prerokúvanej veci nateraz skutkové zistenia nedávajú žiaden podklad
pre záver, že by žalobkyňa akýmkoľvek spôsobom zľahčovala existujúce skutočnosti s cieľom získať
žalovaných ako spoludlžníkov žalobkyne. Na základe toho tak treba uzavrieť, že viazanosti žalovaných
ako spoludlžníkov so žalobkyňou neprekáža okolnosť, že beneficientom úveru mala byť len žalovanáv 1. rade. Ak by tomu však táto okolnosť aj prekážala, nie je zrejmé, čo prekáža posúdeniu prejavov
žalovaných v 2. a 3. rade ako atypického pristúpenia k dlhu dohodou s dlžníkom aj veriteľom s
následkami v zmysle § 531 ods. 2 a § 533 Občianskeho zákonníka.

31. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ale aj žalovaní v 2. a 3. rade vo vyjadrení k odvolaniu
obsiahlo poukazovali na to, že žalovaní v 2. a 3. rade boli pribratí do úverového vzťahu na posilnenie
bonity žalovanej v 1. rade, v čom videli nekalú obchodnú praktiku. Odvolací súd už vysvetlil, že konanie
žalobkyne nemôže napĺňať definíciu nekalej obchodnej praktiky len z toho samotného dôvodu, že

žalobkyňa predložila žalovaným návrh zmluvy s určitým obsahom (právami a povinnosťami strán).
Rovnako však odvolací súd nezdieľa názor súdu prvej inštancie ani žalovaných v 2. a 3. rade, že postup
žalobkyne spočívajúci v rozšírení okruhu dlžníkov za účelom zvýšenia bonity napĺňa definíciu nekalej
obchodnej praktiky. Už zo samotného § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (aj keď
ten sa v prerokúvanej veci neaplikuje) vyplýva povinnosť veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Zo zákona však pre prípad porušenia tejto povinnosti nevyplýva žiaden iný následok

než zákaz žiadať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 cit. zák.). Zo žiadneho
ustanovenia právnych predpisov nemožno vyvodiť povinnosť veriteľa chrániť záujmy (spolu)dlžníkov
medzi sebou. Ani v spotrebiteľských vzťahoch veriteľ nie je povinný postupovať tak, aby chránil záujmy
dlžníkov pred svojimi vlastnými záujmami. Z § 53 Občianskeho zákonníka a § 5 a § 7 zákona č. 250/2007
Z. z. vyplýva len to, že v procese uzatvárania zmluvy a pri formulácii zmluvných podmienok nesmie

konať netransparentne voči dlžníkom. Za takéto konanie však nemožno považovať samotnú okolnosť,
že veriteľ chráni svoje záujmy zodpovedajúcim zabezpečením, ktoré nahradí prípadnú chýbajúcu bonitu
dlžníka. Je predovšetkým vecou spoludlžníka (ručiteľa), aby sa zaujímal o majetkovú situáciu dlžníka,
za ktorého dlh má (spolu)zodpovedať (ručiť). Ako už bolo viackrát uvedené, v prerokúvanej veci zo
zisteného skutkového stavu nateraz nevyplýva žiadne také konanie žalobkyne, ktorým by zľahčovala

majetkovú situáciu žalovanej v 1. rade voči žalovaným v 2. a 3. rade. Napokon, z výpovede samotnej
žalovanej v 2. rade, ku ktorej sa pripojil žalovaný v 3. rade (zápisnica o pojednávaní z 31. marca 2016,
č. l. 179 a 180), celkom zreteľne vyplýva, že sama žalovaná v 1. rade ich požiadala o „ručenie“ práve
preto, že má nízky príjem a úver by jej nedali (!). Vyjadrenie žalovaných v 2. a 3. rade k odvolaniu,
v ktorom tvrdia, že nemali vedomosť o nedostatku finančných prostriedkov žalovanej v 1. rade, tak

odporuje ich vlastnej výpovedi počas konania a odvolací súd ho považuje za účelové. Naopak, z ich
výpovede vyplýva, že si boli vedomí toho, že do úverového vzťahu so žalobkyňou vstupujú práve preto,
že žalovaná v 1. rade nemá dostatočný príjem (dostatočnú bonitu) na to, aby získala úver.

32. V dôsledku nesprávnych právnych úvah súdu prvej inštancie ohľadom prejavu vôle žalovaných v 2.

a 3. rade a ich viazanosti zmluvou o poskytnutí úveru č. 219154 zo 7. novembra 2011 sa potom súd
prvej inštancie nezaoberal ani námietkami žalobkyne a žalovaných ohľadom ich solidárnej zaviazanosti.
V tomto smere však treba poukázať na ustanovenie § 294 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa v
obchodnoprávnych vzťahoch v pochybnostiach predpokladá, že viacerí dlžníci sú zaviazaní spoločne a
nerozdielne. Ako už bolo uvedené, zmluva o úvere bola v čase jej uzavretia tzv. absolútnych obchodom

v zmysle § 261 ods. 6 písm. b) Obch. zák., v dôsledku čoho sa právny vzťah z tejto zmluvy spravuje
celou treťou časťou Obchodného zákonníka vrátane cit. § 294 Obch. zák. Na tom nič nemení ani
ustanovenie § 52 ods. 2 Obč. zák. účinné od 1. apríla 2015, ktoré nemôže spätne zmeniť nastalé
právne účinky určitých právnych úkonov. Na základe toho odvolací súd zastáva názor, že žalovaní
v 1. až 3. rade sú z predmetnej zmluvy o úvere zaviazaní spoločne a nerozdielne. Avšak aj pokiaľ

by takáto povinnosť nevyplývala z § 294 Obch. zák., solidarita dlžníkov je založená aj čl. VI ods. 7
Obchodných podmienok ČSOB. a.s., pre poskytovanie hypotekárnych a ďalších úverov účinných 15.
septembra 2011. Ich ustanovenie čl. II inak súd cituje v napadnutom rozsudku, aj keď z obsahu spisu
nie je zrejmé, kedy a ako nimi bolo vykonané dokazovanie, keďže ani neboli žurnalizované v spise (ako
príloha podania žalobkyne z 15. februára 2016, ktorého originál takisto nebol žurnalizovaný v spise),

ale len voľne pripojené k spisu. Pokiaľ ide o otázku čerpania úveru, odvolací súd len v záujme poriadku
uvádza, že podľa čl. VI ods. 7 cit. obchodných podmienok platí, že ak na strane Dlžníka vystupuje viac
osôb, považuje sa každý z nich za Dlžníka a súčasne spoludlžníka. Už z toho podľa odvolacieho súdu
možno vyvodiť oprávnenie každého zo žalovaných vykonať tie úkony, ktoré podľa obsahu zmluva patria
„Dlžníkovi“. Okrem toho je však otázka spôsobu splnenia podmienky žiadosti o čerpanie úveru (čl. V

ods. 1 písm. h/ zmluvy) takisto otázkou výkladu obsahu tohto právneho úkonu podľa už naznačených
výkladových pravidiel. V tomto smere je treba poukázať na to, že všetkým účastníkom tejto zmluvy bolo
zrejmé,žeúvermáčerpaťžalovanáv1.radenakúpubytuvosvojprospech,takžežalovanáv1.radeako
jediná bola schopná predložiť „požadované doklady preukazujúce účelovosť“ v zmysle cit. ustanoveniazmluvy. Okrem toho treba poukázať na to, že výklad právneho úkonu v prospech spotrebiteľa (§ 54
ods. 2 Obč. zák., § 266 ods. 5 Obch. zák.) znamená výklad v prospech „abstraktného“ spotrebiteľa.
Výklad v prospech spotrebiteľa teda neznamená výklad v prospech konkrétneho účastníka konkrétnej

zmluvy tak, aby jeho záväzok bol čo najmenší, ale uvážiť, aké práva a povinnosti by boli z objektívneho
hľadiska najvýhodnejšie pre spotrebiteľa ako účastníka daného typu právneho úkonu s daným obsahom.
V prerokúvanej veci mala zmluva o poskytnutí úveru č. 219154 slúžiť žalovanej v 1. rade na kúpu
bytu, teda zabezpečenie bývania. Nie je zrejmé, ako by bol v jej prospech ako spotrebiteľky (a jednej
zo spoludlžníkov) taký výklad, podľa ktorého by bola pri čerpaní úveru a tým úhrade kúpnej ceny za

nadobúdaný byt závislá od súhlasu žalovaných v 2. a 3. rade, čo by eventuálne mohlo viesť k tomu, že
žalovaná v 1. rade by uzavrela kúpnu zmluvu, ktorú by následne nevedela splniť, lebo by jej úver nebol
poskytnutý. Vzhľadom na to podľa názoru odvolacieho súdu nemožno bez ďalšieho a zjednodušene
tvrdiť, že čl. V ods. 1 písm. h) zmluvy o úvere možno vykladať len tak, že žiadosť o čerpanie úveru museli
podať všetci traja dlžníci (žalovaní) spoločne.

33. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom súdu prvej inštancie na výklad § 566 ods. 2
Obč. zák. Nemožno celkom súhlasiť s odvolateľkou v tom, že by mali mať prednosť dohody strán
pred ustanoveniami zákona. Z § 54 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa zmluvné podmienky v
spotrebiteľskej zmluve nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, vyplýva tzv.
jednostranná kogentnosť všetkých ustanovení Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských veciach. Od

jeho ustanovení sa tak možno odchýliť len v prospech spotrebiteľa, nie v jeho neprospech. Súd prvej
inštancie však nesprávne vyložil účel § 566 ods. 2 Obč. zák., ktorým je úprava tzv. čiastočného plnenia.
Pojem čiastočného plnenia vyjadruje, že dlžník neplní svoje plnenie celé, teda tak ako je povinný ho
plniť, ale plní ho len čiastočne (neúplne). Z dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu (Národná rada
Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 371) totiž vyplýva, že zákonodarca ním chcel regulovať

rovnakú situáciu, akú v obchodnoprávnych vzťahoch reguluje § 330 Obch. zák., teda situáciu, keď
plnenie dlžníka nestačí na splnenie celého záväzku. Citované ustanovenie sa teda vôbec nevzťahuje
na dohodnuté plnenie v splátkach a nijako ním nebola dotknutá úprava napr. § 503 ods. 2 Obch. zák.
o splatnosti úrokov prislúchajúcich k splátke, ale ani v bankovej praxi celkom bežné splácanie úverov
formou anuitných splátok. Koniec koncov, že zákonodarca predpokladá aj v spotrebiteľských úveroch

anuitný spôsob splácania, vyplýva aj z § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. Ak by sa splátky
mali kogentne vždy najskôr započítať na istinu, nemalo by vôbec zmysel vyžadovať, aby bola určená
výška splátky istiny, úrokov a poplatkov, a takisto by nemala zmysel existencia amortizačnej tabuľky (§ 9
ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Ustanovenie § 566 ods. 2 Obč. zák. teda nebráni splácaniu úveru
v tzv. anuitných splátkach, ktorých časť vždy tvorí úrok z nesplatenej istiny prirastený od poskytnutia

úveru, resp. poslednej splátky, a zvyšok sa použije na postupné umorenie (amortizáciu) istiny úveru.
Ustanovenie § 566 ods. 2 Obč. zák. potom treba aplikovať len vo vzťahu k jednotlivým splátkam, a to tak,
že ak plnenie dlžníka nekryje celú splátku, započíta sa najskôr na tú časť splátky, ktorá umoruje istinu,
a až potom na úrokovú časť danej splátky. Neznamená však, že každá splátka sa vcelku započítava
najskôr na istinu úveru a úrok nabieha postupne bez toho, aby bol čo len čiastočne splácaný.

34. Odvolací súd sa však vo výsledku stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi
nepatrí dohodnutý (riadny) úrok z istiny aj po zosplatnení (požiadavke na okamžité splatenie) úveru, a to
napriek tomu, že tento upravený v čl. IV ods. 6 Obchodných podmienok ČSOB, a.s., pre poskytovanie
hypotekárnych a ďalších úverov. Tento záver vyplýva predovšetkým z ustanovenia § 503 ods. 1

Obch. zák., podľa ktorého je záväzok vrátiť úrok splatný „spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky“. Citované ustanovenie podľa názoru súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok
na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere. Inak
povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v
súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so

zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného
zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky,
a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opačný výklad
by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich
peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) alebo zmluvy o pôžičke

(§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa
§ 369 ods. 1 Obch. zák., ale aj podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z
omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (a tým aj vo vzťahoch so spotrebiteľom, porov. § 369 ods.
1 tretiu vetu Obch. zák.) kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000).Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné
úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len
veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných

prostriedkov. V dôsledku toho treba ustanovenie čl. IV ods. 6 cit. obchodných podmienok odchyľujúce
sa od tohto kogentného ustanovenia považovať v tejto časti za neplatné podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Správnosť tohto parciálneho názoru však nemôže vyvážiť celkové nedostatky odôvodnenia
rozsudku súdu prvej inštancie. Okrem toho v dôsledku nevyrovnania sa súdu prvej inštancie so zmenou
žaloby nie je možné ustáliť, v akej výške je tento úrok vlastne predmetom konania.

35. Zo všetkých uvedených na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku vykazuje veľkú mieru vnútornej protirečivosti a nedostatku racionality, takže nevyhovuje
požiadavkám vyjadreným v § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého
rozsudku tak došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.
s. p, čo opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku v jeho napadnutých častiach (§ 379 C. s. p.) a

vrátenie veci súdu prvej inštancie (§ 391 ods. 3 C. s. p.).

36. V ďalšom konaní, ktorého predmetom zostáva celý nárok voči žalovaným v 2. a 3. rade (okrem
nároku na zaplatenie poplatkov v sume 129 €), ako aj istina 2.312,40 €, vyčíslený riadny úrok 2.622
€, vyčíslený úrok z omeškania 2.165,54 €, ako aj riadny úrok (v zatiaľ neustálenej sadzbe) zo sumy

22.656,53 € a 8,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 4.934,40 € od 16. apríla 2014 voči žalovanej
v 1. rade, súd prvej inštancie predovšetkým rozhodne o pripustení alebo nepripustení zmeny žaloby
urobenej podaním došlým 2. februára 2015. Vzhľadom na ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. pritom
súd prvej inštancie nebude viazaný aktuálnym obmedzením zmeny žaloby v spotrebiteľských sporoch
podľa § 294 C. s. p. Ďalej súd prvej inštancie riadnym a zákonom vyhovujúcim spôsobom zistí skutkový

stav tým, že vykonané dokazovanie podľa potreby zopakuje a doplní aj bez návrhu (§ 295 C. s. p.) a
riadne ho vyhodnotí podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov upravených v § 191 C. s. p. Takto zistený
skutkový stav podrobí novému právnemu hodnoteniu, pričom právnymi názormi vyjadrenými v tomto
zrušujúcom uznesení je pri tomto právnym hodnotení viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.). Svoje závery potom
v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách

prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

37. Toto rozhodnutie senát prijal jednomyseľne (3: 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).