Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/114/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816209032
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8816209032.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu
JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. P. V., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, O., štátnej
občianke Slovenskej republiky, 2. U. V., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XXX/XX, O., štátnemu občanovi

Slovenskej republiky, o zaplatenie 1.151,22 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 7Csp/140/2016-78 zo dňa 24.5.2017

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy

konania v rozsahu 100 %.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovaným
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.151,22 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,25 % ročne zo sumy 82,23 eura od 21.01.2014 do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.02.2014
do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.03.2014 do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.04.2014
do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.05.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % ročne zo sumy

82,23 eura od 21.06.2014 do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.07.2014 do zaplatenia, zo sumy
82,23 eura od 21.08.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 82,23 eura od 21.09.2014
do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.11.2014
do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.01.2015
do zaplatenia, zo sumy 82,23 eura od 21.02.2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Žalobu
odôvodil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona

č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zo dňa 23.10.2015 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa,
a.s. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca uzatvoril so
žalovanými dňa 08.11.2010 zmluvu č. 562901206, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky
postupcu v znení ich dodatkov. Na základe zmluvy postupca poskytol žalovaným peňažné prostriedky.
Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 1.254,56 eura,
ktorá pozostávala z istiny 1.000,30 eura, riadneho úroku 109,85 eura, úroku z omeškania 144,41 eura

a z poplatkov vo výške 0 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca deklaruje, že
výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom
a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia. Žalobca uplatnil splátky úveru splatné od
20.01.2014 do 20.02.2015 v počte 14 a celkovej výške 1.151,22 eura a úrok z omeškania v zmysle ust. §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne. Žalovaná
v 1. rade pred súdom uviedla, že z toho, že bola podaná žaloba je prekvapená, mala vedomosť o tom,

že splátky z úveru boli jej sťahované z osobného účtu, ktorý má vedený v Poštovej banke. Dlžnú sumu
chce zaplatiť. Požiadala o možnosť splácať ju v splátkach. Žalovaný v 2. rade sa k žalobe nevyjadril.Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu,
Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanými bola uzatvorená dňa 08.11.2010 zmluva o splátkovom úvere
č. XXXXXXXXXX. Podľa článku I. zmluvy, predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie splátkového

úveru bankou dlžníkovi ako privátnemu klientovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v tejto
úverovej zmluve. Na základe úverovej zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 3.100 eur, ktorý
sa žalovaní zaviazali splácať v mesačných splátkach od prvého čerpania úveru do 30.11.2010 vo výške
28,54euramesačneaod20.12.2010vovýške82,23euramesačnek20.dňuvkalendárnommesiaciato
v 51 splátkach od 20.12.2010, konečná splatnosť úveru bola určená na deň 20.02.2015, pričom úroková

sadzba predstavovala ku dňu podpisu zmluvy 12,90 % ročne a ročná percentuálna miera nákladov 17,63
%. Zo zmluvy vyplýva, že dlžník sa oboznámil s jej súčasťami, ktorými sú VOP, úverové podmienky,
sadzobník. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník uzavreli 23.10.2015
zmluvu o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE, predmetom ktorej bola aj pohľadávka postupcu voči
žalovaným. Jej zostatok predstavoval sumu 1.254,56 eura. Postupca postúpenie pohľadávky oznámil
žalovaným 30.10.2015.

Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal súdu podmienky platného postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, nepreukázal to, že jeho právny predchodca (banka) doručila
žalovaným pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomnú výzvu na zaplatenie splatnej pohľadávky
a nepreukázal, že je v spore aktívne vecne legitimovaným subjektom. Na tomto závere podľa súdu prvej
inštancie nemení nič ani skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok bol úver

splatný v celosti a ani skutočnosť, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky so splácaním dobu
po dlhšiu ako 1 rok, nakoľko tieto skutočnosti nezbavili banku povinnosti pred postúpením pohľadávky
doručiť žalovaným výzvu na plnenie a následne preveriť skutočnosť, či klienti boli so splácaním svojho
splatného dlhu v omeškaní dlhšie ako 90 dní.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Občianskeho zákonníka - § 39, § 524

ods. 1, 2, § 525 ods. 2, § 528 ods. 2, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, z ustanovení Zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), z § 497 Obchodného zákonníka a z ust.
§ 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že
v konaní nebol aktívne vecne legitimovaný, poukázal na to, že v konaní predložil relevantné oznámenie
postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá jeho aktívnu legitimáciu na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako
prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, a to aj s odkazom na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo210/01 z 11.6.2003. Žalobca poukázal taktiež na
bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, z ktorého vyplýva, že klient súhlasí s tým, že banka
je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi. Takúto
úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení Zákona o bankách, pripúšťa ust. § 89
ods. 1 Zákona o bankách. Pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách

je možné spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu, je to názor, ktorý nevyplýva zo zákona, pretože zo
systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava
výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Norma obsiahnutá v
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v

tomtoprípadežalovaným,aleadministratívnuzodpovednosťpostihnuteľnúNárodnoubankouSlovenska
podľa § 50 ods. 1 Zákona o bankách. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8
Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy
môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, nie sankcia v podobe neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávok. Poukázal taktiež na dĺžku omeškania žalovaných so splácaním, a to

580 dní, teda žalobca by ani neporušil bankové tajomstvo aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu
žalovaným nezasielal. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe vyhovie alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospel k záveru o existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.5. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru,
že zákonným predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky je písomná výzva na zaplatenie splatnej
pohľadávky. Ak táto písomná výzva nebola preukázaná, nebol splnený zákonný predpoklad pre

postúpenie pohľadávky a postúpenie pohľadávky platným nebolo.
6. Podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len
„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,

pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie

a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré
nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len

časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku

pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom.
7. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu
postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena

sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ
neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.
8. Súd prvej inštancie mal za to, že už tá skutková okolnosť, že predmetom konania bol nárok, ktorý
vznikol zo záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorým bola banka, je skutkovou okolnosťou ktorá

znamená, že pre relevantné postúpenie takejto pohľadávky musia byť splnené podmienky Zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, inak je postúpenie neplatným.
Žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej bol im poskytnutý úver,
ktorý mali dohodnutým spôsobom v dohodnutom čase splácať, čo však porušili. S úhradou boli v čase
postúpenia v omeškaní viac ako rok, čo vyplýva z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok. Z listiny zo

spisu vyplýva, že žalovaní výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu
osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, splatné,
nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči
klientovi. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči
nej len s predchádzajúcim písomným súhlasom banky; predchádzajúci písomný súhlas banky nie je

potrebný, pokiaľ sa zriaďuje záložné právo k pohľadávkam klienta, ako záložcu voči banke v prospech
banky ako záložného veriteľa (bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne,
a.s., s ktorými sa žalovaní ako dlžníci ako vyplýva z čl. II bod 2 oboznámili). Takáto Dohoda o postúpení
pohľadávok je podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti,ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči
veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa.
Ten by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť

uspokojenie pohľadávky veriteľa.
Tak ako Občiansky zákonníka, ani Zákona o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením
pohľadávky.
9. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchsamápovažovaťzazákonnépodmienkypreplatnépostúpeniepohľadávkybanky.Zdôvodovej

správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritom
vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že
ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo
v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:

Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to

neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom
len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj

na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.

Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového
tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.

Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy
zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a

akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,
keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového

tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch
neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,
nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v

medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky na
dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,

v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého

zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či
zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov

podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,
podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané

k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych
autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

10. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa
posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu prvej inštancie za taký,
ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu
názoru, súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46

Ústavy Slovenskej republiky), zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP.

11. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní

sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu
celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol
rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia
právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa, v konkrétnom prípade žalovanej ako subjektu
majúceho v záväzkovom vzťahu status slabšej zmluvnej strany, a vo veci rozhodne.

12. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).
13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).