Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 8. september 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/128/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114217641
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8114217641.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: S. S., nar.

XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XX, K., právne zastúpeného JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom
ul. Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnej zmluvnej
podmienky, takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa zmenu návrhu na začatie konania tak, že petit č. 1 návrhu znie nasledovne: Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi 846,87 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia z a m i e t a.

II. U r č u j e, že zmluvná podmienka, nachádzajúca sa vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
k zmluve číslo XXXXXXXXX, nachádzajúca sa v bode 12, veta druhá v znení:

„Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.“

je pre svoju neprijateľnosť n e p l a t n á ,

III. Žalovaný m á proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti konania
týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia.

IV. Žalobca m á právo proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v časti konania
týkajúcej sa vyhlásenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným súdu dňa 20.06.2014 sa žalobca domáhal
a) určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej vo výroku II. tohto rozsudku,
b) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 846,87 € (po pripustení zmeny žaloby podľa § 142 ods.1
C.s.p., keďže pôvodne sa žalovala suma 620 €).

2. Žalobca uviedol, že dňa 21.12.2009 uzatvoril so žalovaným ako veriteľom Zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXX na sumu 700 €, ktorú mal vrátiť zvýšenú o poplatok 620 €, zaplatiť teda mal 1320 €.

Žalobca má za to, že predmet poplatku v jeho časti vo výške 2/3 ako administratívnych nákladov je
neurčitý a za túto časť odplaty mu nebolo poskytnuté žiadne skutočné plnenie. Tiež má za to, že úver
je úžerný a trvá na jeho neplatnosti v časti úžerných úrokov a neprijateľného poplatku. Vzhľadom na to,
že v zmluve o úvere nebola uvedená RPMN má byť úver bez úrokov a bez poplatkov. Keďže na úveredosiaľ zaplatil sumu 1546,87 € a vrátiť má len istinu 700 €, požaduje vrátiť bezdôvodné obohatenie vo
výške 846,87 €.

3.Žalovanýsaknávrhuvyjadrilpísomnepodanímdoručenýmsúdudňa14.07.2014,vktoromuviedol,že
- v prejednávanej veci nejde o spotrebiteľský úver, nakoľko Zmluva o úvere bola uzavretá v súvislosti
s výkonom zamestnania žalobcu,
- k bezdôvodnému obohateniu z jeho strany nedošlo,
- poplatok za úver považuje za zákonný,

- vznáša námietku premlčania uplatneného nároku definovaného ako bezdôvodné obohatenie.

4. Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu, výsluchom žalobcu a s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov
konania zistil nasledujúce: Dňa 21.12.2009 bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako
dlžníkom uzavretá zmluva o úvere. Veriteľ dlžníkovi poskytol sumu 700 € a dlžník mal vrátiť túto
sumu zvýšenú o poplatok vo výške 620 €. Finančné prostriedky boli dlžníkovi poskytnuté na výkon

zamestnania.

5. Podľa bodu 12. vety druhej Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere
spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

6.Zprehľaduúhradvyplynulo,ženapredmetnúúverovúzmluvuzaplatilžalobcaspolu1546,87€,pričom
posledná platba bola vykonaná dňa 10.12.2010.

7. Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Podľa § 1 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskomúverevoformepôžičky,úveru,
odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 písm.a) zákona č. 129/2010 Z.z. - Na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom
fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon

zamestnania, povolania alebo podnikania,
V prejednávanej veci je v zmluve o úvere uvedené, že úver je poskytnutý na účely zamestnania. Žalobca
zastúpený právnym zástupcom uvedené nenamietal a žiadnym spôsobom nepreukázal, že tvrdený účel
úveru je nepravdivý. Pasivitu žalobcu súd nahrádzať nemôže. Súd má teda za to, že prejednávaný úver
nespadá pod režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

8. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy -
Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka - Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.
Napriek záveru súdu, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania nebola zmluvou o
spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z., má súd za to, že bola spotrebiteľskou zmluvou
podľa Občianskeho zákonníka. Uvedený záver potvrdzuje aj súdna prax.
KS v Trnave vo veci sp. zn. 14CoE/361/2010 uviedol:

„Je však nevyhnutné zdôrazniť, že pokiaľ exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia aplikoval
na daný zmluvný vzťah okrem ustanovení Občianskeho zákonníka i zákon č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch s tým, že zmluvu o úvere považoval za zmluvu o spotrebiteľskom úvere s
poukazom na ustanovenie § 2 písm. b) danej osobitnej právnej úpravy toto právne posúdenie nie
je správne, nakoľko je v rozpore s preukázaným skutkovým stavom. Z predloženej zmluvy o úvere

odvolací súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie
sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2, § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch. Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zo zmluvy o úvere zo dňa 27.01.2009 je však zrejmé,

že táto zákonná podmienka v danom prípade naplnená nie je, pretože priamo v zmluve o úvere je
uvedené, že dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon povolania, ktoré
prehlásenie je osobitne verifikované aj podpisom dlžníka povinného. Avšak aj napriek tomu, že súd
nesprávne aplikoval konkrétne zákonné ustanovenie, toto pochybenie nemá vplyv na vecnú správnosťs odvolaním napadnutého uznesenia. Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský
vzťah, a to vzhľadom na zákonné kritéria obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka,
pretože lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom

úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti,
alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti legálnej definícií
tohto subjektu lex specialis, konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Nakoľko nebolo preukázané, že dlžník - povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti (čo nemožno zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru) je
možné vzhľadom na všetky zákonné kritéria považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom -
oprávneným a spotrebiteľom - dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovenia Občianskeho
zákonníka a následne potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúci problematiku

spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.“
Krajský súd Trnava rovnako aj vo veci sp. zn. 10CoE/85/2010 uviedol:
„Definícia spotrebiteľa so spotrebiteľskej v OZ je síce podobná definícii spotrebiteľa podľa ZOSU v
smere ochrany spotrebiteľa a možnosti 1. Simulácie jeho iného postavenia a 2. Odopretia, či nápad
poskytnutia mu ochranu podľa noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (rozumej vrátane

OZ a najmä jeho ustanovení § 52 a nasledujúce) je však dokonca ešte prísnejšou. Tento záver treba
vyvodiť z toho, že kým ustanovenie ZoSU obsahujúce definíciu spotrebiteľa považuje za spotrebiteľa
fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania; výkladom úpravy v OZ taktiež citovanej vyššie treba dospieť k tomu, že tzv.
nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa, tovaru, či služieb vstupuje konaním

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ak takto ustanoveným rámcom
a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené živnostenským alebo iným jemu na roveň
postaveným oprávnením, nemôže byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ustanovení OZ
o spotrebiteľských zmluvách musí byť opretý ZOSU širšie. Takto je už len preto, že v prípade definície
v OZ odpadá celkom význam diskusie o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon

zamestnania bez ohľadu na ostatnú úvahu k výkladu úpravy ustanovení § 52 ods. 4 OZ totiž u činnosti
vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je teda vylúčené, aby tieto mohli byť
obchodnými či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s tak vymedzeným predmetom ako to
má na mysli úprava majúca sa tu použiť, a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce
takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania z podstaty veci nemôže byť obchodníkom ani

podnikateľom).“
9. Neprijateľná zmluvná podmienka - Žalobca v konaní predložil právoplatný rozsudok Okresného súdu
Prešov č.k. 11C/42/2012 - 46, ktorým bolo „určené, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti
poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu s administratívou s tým spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku“.

Podľa § 53a ods.1 Občianskeho zákonníka - Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu
neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky,
dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom

v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe
takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť
primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.
ProcesnýsúdsastotožňujesvýkladomtohtoustanoveniapodanéhoKSvBanskejBystricivovecisp.zn.
14Co/321/2012 - Ustanovením § 53a OZ sa do právneho poriadku zavádza i keď nepriamo precedentný

charakter súdneho rozhodnutia v spotrebiteľských veciach, pretože sa ním rozširuje pôsobnosť súdneho
rozhodnutia v konkrétnej veci na všetky zmluvné vzťahy, v ktorých dodávateľ použil tú istú, alebo
obdobnú zmluvnú podmienku.
ProcesnýsúdďalejpoukazujenarozhodnutieKSvPrešovevovecisp.zn.6Co/91/2011-Aksidodávateľ
v inštančnom postupe používanie problémovej klauzuly neobháji, je povinný bez ďalšieho zdržať sa jej

ďalšieho (opakovaného, súvislého) používania vrátane uplatňovania plnení z takejto klauzuly. Takýto
zákaz explicitne vyplýva z ust. § 53a OZ. Nie je pritom významné, či iný súd by v rámci súdnej
kontroly bol k dodávateľovi zhovievavejší alebo dokonca by priznal plnenie z takejto podmienky. Pri
neexistencii databázy vyhlásených neprijateľných podmienok sa môže bežne stať, že iný súd plneniepre zmenu prizná. Každopádne však ide o protiprávny stav, za ktorý je zodpovedný dodávateľ, ktorý na
súdoch sústavne (porov. čl. 7 Smernice 93/13/EHS) plnenia z judikovaných neprijateľných zmluvných
podmienok uplatňuje a doslova v nie dobrej viere „skúša", ktorý súd mu plnenie prizná.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.
Podľa § 153 ods. 3 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj
bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je

neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo
dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
Podľa § 153 ods. 4 O.s.p. ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo
všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd
uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej
podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
§53ods.1-Spotrebiteľskézmluvynesmúobsahovaťustanovenia,ktoréspôsobujúznačnúnerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná
podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a

primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
10. Je teda zrejmé, že nekalosť možno skúmať vo vzťahu k cene/úhrade (a to aj k jej primeranosti)
za vedľajšie plnenie a bez obmedzenia vtedy, ak podmienky týkajúce sa ceny/úhrady nie sú vyjadrené
zrozumiteľne.

Podľa rozsudku ESD zn. C - 26/13 - Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle,
že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, požiadavka, podľa ktorej
zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne, sa má chápať tak, že stanovuje
nielen to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná a zrozumiteľná, ale aj to, aby
zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu zmeny cudzej meny, na ktorý sa odvoláva

dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými
podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a
zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.
11. Na základe vyššie uvedeného súd zdôrazňuje, že jedným z najdôležitejších faktorov pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy je, či je zmluva transparentná. Transparentnosť zahŕňa, či je napísaná jasným

a zrozumiteľným jazykom, či je systematická, či je napísaná dostatočne veľkým a čitateľným písmom.
Transparentnosť však neznamená iba jasnosť a zrozumiteľnosť, zahŕňa v sebe aj určitú povinnosť
podnikateľa upozorniť na rôzne zmluvné dojednania. Zásada transparentnosti a poctivosti dopadá i
na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka poplatkov. Treba teda uviesť, že
i v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobníky poplatkov

uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Je treba
zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných
zmlúvmajúslúžiťpredovšetkýmktomu,abynebolonevyhnutnédokaždejzmluvyprepisovaťdojednania
technickéhoavysvetľujúcehocharakteru,naopaknesmúslúžiťktomu,abydonichčastovneprehľadnej,
zložite formulovanej a malým písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre

spotrebiteľa nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú alebo naopak
ustanovenia, ktoré sú pre daný záväzkový vzťah podstatné a mali by byť spotrebiteľovi sprístupnené
zreteľne bez nutnosti „pátrania“ vo VOP. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si
v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Procesný súd je
presvedčený, že otázku základných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, otázku sankcií za nesplnenie

záväzkov spotrebiteľa ako aj otázku možného rozhodcovského konania treba považovať za tak dôležité,
že musia byť uvedené v samotných zmluvách a nie vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorým
spotrebiteľ vo všeobecnosti prikladá menší dôraz ako zmluve samotnej.
12. Najpodstatnejšou otázkou zmluvy o úvere je otázka odplaty. Spotrebiteľovi - dlžníkovi má byť prima
facie (na prvý pohľad) zreteľne sprístupnené akú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov má

zaplatiť a z čoho táto odplata pozostáva. Formulácia použitá žalovaným (naviac len vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru), že: „ Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné
dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere so všetkou administratívou
s tým spojenou“, zásadám poctivosti a transparentnosti nezodpovedá.Takáto formulácia vyžaduje od spotrebiteľa určité matematické znalosti (výpočet 1/3 a 2/3 zo sumy
620 €), čo ako je uvedené vyššie, sťažuje pozíciu spotrebiteľa pri pochopení ekonomického charakteru
zmluvnej odplaty.

13. Naviac, poplatok predstavuje odplatu, ktorá má dodávateľovi refundovať náklady spojené s
poskytnutím určitej služby. V prejednávanej veci má však poplatok výšku 59% poskytnutej sumy - 413 €
(pričom jeho skutočná výška závisí od požičanej sumy) a teda tvorí prevažnú časť odplaty dodávateľa,
ktorá predstavuje 88% ročne. Prostredníctvom poplatku, tak dodávateľ neuhrádza svoje oprávnené
náklady (v konaní ničím nepreukázané) ale generuje podstatnú časť svojho zisku, čo súd považuje za

neprípustné. Primárnou odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov je predsa úrok a nahrádzanie
nižšiehoúroku(ajkeďvprejednávanejvecinešloanio„nižší“úrok)formoupoplatkuprezentovanéhoako
nevyhnutný náklad dodávateľa, nie je ničím iným ako klamaním spotrebiteľa a tvorbou neprimeraného
zisku na jeho úkor.

14. Z vyššie uvedených dôvodov, tak 2/3 odplaty vo forme poplatku za vyhotovenie zmluvy a

administratívu nemôžu obstáť a z dôvodu nedostatku transparentnosti a ukrytia vysvetlenia podstaty
odplaty do VOP bez nejakého zvýraznenia neobstojí celé vo výroku citované zmluvné ustanovenie.

15. Bezdôvodné obohatenie žalovaného.
Podľa § 451 ods.1 OZ - Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa§451ods.2OZ-Bezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískanýplnenímbezprávneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 OZ - Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods.1 OZ - Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenie, preto sa súd
musel primárne vysporiadať s touto námietkou.
16. Podľa čl. 2 ods.2 CSP - Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude

rozhodnutý spravodlivo.
Zverejňovaním súdnych rozhodnutí nastala situácia, že každý účastník konania si nájde rozhodnutie,
či už okresného alebo krajského súdu, ktoré vyhovuje jeho právneho názoru a prezentuje ho tým
spôsobom, že rovnako má súd rozhodnúť aj v jeho veci. Tak tomu je aj v uvedenom prípade.
Žalobca poukazuje na rozhodnutia KS v Prešove a Žiline, ktoré obsahujú zvyčajne nasledujúcu

argumentáciu:
KS v PO, sp. zn. 3Co/228/2015 - Správnym je aj záver súdu prvého stupňa o vzniku úmyselného
bezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného,vdôsledkučohosainak3-ročnáobjektívnapremlčacia
doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. V tejto súvislosti je
potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj

poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa
na poskytovanie úverov. Neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v uvedenej zmluve, použitie
neprijateľnej podmienky a určenie neprimerane vysokej odplaty úveru (96,8 %) nemožno hodnotiť inak
ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech opísanými praktikami. So zreteľom na to je správny

záver súdu prvého stupňa poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru,
v dôsledku čoho bolo možné takto uplatnený nárok žalobkyni priznať.
KS v PO, sp. zn. 18Co/97/2015- Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej
činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisyvzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv už niekoľko rokov platila pri
spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu
spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť

výhodnosť poskytnutého úveru. Žalovaný v období od 28.2.2005 do 16.7.2007 uzatvoril so žalobkyňou
4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom ani v jednej z nich údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu
mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného
obohatenia bez právneho dôvodu.

V rámci rozhodovacej činnosti KS v PO však existuje aj iné rozhodnutie, napr.
KS v PO sp. zn. 15Co/207/2015 - V zákonom stanovenej lehote podal proti zamietavému výroku
odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie súdom
prvého stupňa. Trval na včasnosti podania žaloby z dôvodu úmyselného konania žalovaného, ktoré
viedlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku čoho sa objektívna premlčacia doba predlžuje na 10
rokov v zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s úmyselným konaním žalovaného

poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Žiline. Navrhol rozsudok
v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S poukazom na citované
ustanovenie v odseku 4 písm. b) je potrebné považovať zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania za
platnú, keďže na jej základe bol spotrebiteľovi dodaný tovar - vodný filter. Podľa odseku 5 citovaného
ustanovenia žalovaný tiež nepožadoval od žalobcu úroky alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v

zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže žalovaný žiaden úrok alebo poplatok v zmluve neuvedený od
žalobcu nežiadal. V zmluve je uvedené RPMN vo výške 19,60%, pričom žalobca zaplatil žalovanému
náklady vrátane úrokov a poplatkov vo výške 13,24%. Z uvedeného dôvodu nebol preukázaný úmysel
žalovaného získať na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, preto súd prvého stupňa sa správne
vyporiadal s námietkou premlčania a 10 ročnú premlčaciu lehotu správne neuznal ako dôvodnú.

Žalovaní dodávatelia naopak poukazujú na názorovú líniu prezentovanú KS v Banskej Bystrici:
KS v BB sp. zn. 13Co/90/2015 - Súd sa nestotožnil s tvrdením zástupcu navrhovateľky, že v danej
veci išlo zo strany odporcu o úmyselné bezdôvodné obohatenie a teda plynie desaťročná objektívna
premlčaciadoba.Vkonanínebolopreukázanéničím,žebysažalovanýnaúkornavrhovateľkyúmyselne
obohacoval. V prípade odporcu dôvodom bezdôvodného obohatenia mala byť úverová zmluva, ktorá

sa má považovať za bezúročnú a bez poplatkov vzhľadom na to, že neobsahuje podstatné náležitosti
zmluvyoúverevzmysleprávnejúpravy.Ajkeďsúdkonštatoval,žezmluvaoúvereneobsahujezákonom
stanovené náležitosti, nie je možné len z uvedeného dôvodu konštatovať, že odporca mal úmysel sa
obohatiť voči navrhovateľke. V zmysle zmluvy o úvere mala navrhovateľka začať splácať mesačné
splátky dňom15.4.2008. Prvú splátku v lehote splatnosti navrhovateľka nezaplatila, zaplatila ju až dňa

23.4.2008,čo je zrejmé z predpisu splátok a pokút. Napriek takémuto porušeniu zmluvných podmienok
zo strany navrhovateľky odporca ju nijakým spôsobom nesankcionoval. Zmluva neobsahuje ani žiadne
ustanovenia o zabezpečení záväzku, napr. zriadenie záložného práva, preto nie je možné prisvedčiť
navrhovateľke, že by zo strany odporcu išlo o úmysel na jej úkor sa obohatiť. Tieto skutočnosti z jej strany
neboli ničím preukázané. Vzhľadom na to, že odporca vzniesol námietku premlčania, navrhovateľka

podala návrh po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, preto súd jej návrh zamietol.

KS v BB sp. zn. 14Co/1128/2014 - „Prvostupňový súd mal za to, že v súdenej veci nie je možná
aplikácia 10-ročnej objektívnej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako sa toho dožadovala
v konaní žalobkyňa, s prihliadnutím na plnenia vykonané zo strany žalobkyne mal za to, že objektívna

3-ročná premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia s prihliadnutím na podanie žaloby
na súd uplynula a žalobkyňa podala žalobu rok po uplynutí 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty.
Súd mal nepochybne za preukázané, že u žalovaného vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok
vo vzťahu k náležitostiam zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania je potrebné konštatovať, že
zmluva sa považuje za zmluvu bez poplatkov a bez úrokov, pričom tým, že žalobkyňa uhradila

žalovanému vyššiu sumu ako bol poskytnutý úver, došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného.
Odvolací súd k najzásadnejšej námietke uvedenej žalobkyňou v odvolaní uvádza, že aj odvolací súd
sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý spočíva v tom, že nárok žalobkyne je
premlčaný z dôvodu uplynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej lehoty, a preto ho súd žalobkyni nemohol
priznať, v dôsledku čoho žalobu žalobkyne zamietol. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel
(priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené a platí
3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohateniavôbecnezavinil.Zodpovednosťzabezdôvodnéobohateniejezodpovednosťouobjektívnou,pričomvšak
žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu
sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania a žeby tento

úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. V konkrétnom prejednávanom prípade
žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí pôžičky bola oboznámená s výškou úveru a
zaviazala sa tento zaplatiť veriteľovi o zvýšenú sumu v 12-tich mesačných splátkach. Dohodnuté splátky
žalobkyňa (aj keď nepravidelne) plnila. Z obsahu podanej žaloby vyplýva, že do 15.05.2009 zaplatila
v mesačných splátkach čiastku 924,77 Eur a z dôvodu, že od žalovaného mala žalobkyňa v danom

období poskytnutých viac úverov, pričom žalovaný jej navrhol možnosť, že všetky úvery budú zahrnuté
do jedného úveru č. XXXXXXX zo dňa 20.10.2009, pričom z uvedenej konsolidačnej pôžičky bola
prevedená suma 702,40 Eur na doplatenie pôvodnej zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Odvolací súd
uvádza, že k preukázaniu úmyslu na strane žalovaného nepostačuje len tvrdenie, že žalovaný v čase
uzavretia zmluvy neuviedol do zmluvy RPMN. Žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s právnymi
predpismi, teda mala možnosť nedovolené úroky, či poplatky nezaplatiť. Zodpovednosť za bezdôvodné

obohatenie je objektívneho charakteru (nález Ústavného súdu SR z 26.04.2013 č. k. IV.ÚS 554/2012-35)
a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba
to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo/882/2006 z 24.06.2008).
Rozhodnutia iných všeobecných súdov, na ktoré poukazovala žalobkyňa v konaní, nie sú pre okresný,
ani odvolací súd záväzné, ak sa naviac okresný, ani odvolací súd s právnymi závermi tam uvedenými

nestotožňuje z vyššie uvedených dôvodov.“
Okresný súd Prešov dodáva, že citovaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok OS Žiar nad Hronom sp.
zn.4C/10/2014kdesauvádza-Knámietkežalobkyne,ktorápoukazovalana10-ročnápremlčaciulehotu
s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorý zastáva názor, že dlhodobé ignorovanie
zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné

konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu (rozsudok Krajského
súdu Prešov sp. zn. 7Co/81/2011) uviedol, že tento rozsudok nie je pre rozhodovanie Okresného
súdu v Žiari nad Hronom záväzný. Poukázal na to, že ak zákonodarca sankcionuje poskytovateľa
úveru za nedodržanie podstatných náležitostí zmluvy tým, že sa považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov, prichádza tak poskytovateľ úveru o výrazné finančné prostriedky, preto je nelogické tvrdiť,

že neuvádzanie ročnej percentuálnej miery nákladov je úmyselné konanie zamerané na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Platí domnienka znalosti vyhlásených všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá je nevyvrátiteľná. Aj o žalobkyni platí, že musela mať vedomosť,
že úver je bezúročný, a preto úroky a poplatky platiť nemusela, ak tak urobila, vyvracia to jej tvrdenie o
úmysle žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru súdu podmienka pre uplatnenie 10-

ročnej premlčacej lehoty v tomto prípade splnená nie je.
Je teda zrejmé, že otázka prezumovaného úmyslu dodávateľa pri bezdôvodnom obohatení nie je v
rámci SR riešená rovnako jednotlivými krajskými súdmi a dokonca nie je riešená jednotne ani v rámci
jednotlivých krajských súdov. Okresný súd si kladie otázku, prečo príslušní funkcionári krajských súdov
nerobiakrokypotrebnékzabezpečeniujednotnejrozhodovacejpraxeprostredníctvomNSSR?Okresný

súd považuje vyššie uvedené príklady za markantné porušenie právnej istoty, keďže výsledok sporu
závisí od krajského súdu, na ktorom sa vec prejednáva, resp. od senátu krajského súdu, ktorý vec
prejednáva. Účastník konania má potom v skutkovo obdobných veciach rozdielne rozhodnutia. Takýto
stav pôsobí samozrejme mätúco aj na okresné súdy.
17. Procesný súd má za to, že OZ nevytvára osobitnú kategóriu osôb (či už fyzických alebo právnických),

u ktorých sa úmysel získať bezdôvodné obohatenie prezumuje. Ak by sa z tejto prezumpcie malo
vychádzať, okresný súd sa pýta, kde sú jej hranice? Ak je prezumpcia založená na znalosti právnych
predpisov alebo ich určitej časti, tak u osoby s právnickým vzdelaním, musí byť bezdôvodné obohatenie
získané plnením z neplatnej alebo čiastočne neplatnej zmluvy vždy úmyselným, pretože ako osoba
práva znalá mala vytvoriť zmluvu bezvadnú. Takýto prístup je podľa súdu nesprávny. Jeho nesprávnosť

sa prejavuje o to viac, ak úmysel sa nezakladá na okolnostiach skutkových ale výlučne právnych.

18. Otázka subjektívnej premlčacej doby.
Pre rozhodnutie súdu o tejto časti konania je rozhodujúci záver o uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty.
Žalobca žiadnym spôsobom neuviedol kedy a ako sa o tvrdenom bezdôvodnom obohatení dozvedel.

Súdu je z úradnej činnosti známe, že žalobcovia - spotrebitelia pri obdobných prípadoch poukazujú
výlučne na genericky vypracované potvrdenie OZ - HOOS, o tom, že boli poučení o rozsudkoch ESD
ako aj tuzemských súdov o spotrebiteľských zmluvách. V tomto potvrdení však nikdy nie je uvedené
aké konkrétne vady OZ v posudzovanej zmluve objavilo a aká argumentácia teda spotrebiteľa viedla vpodaniu žaloby. Vzhľadom na osobu právneho zástupcu žalobcu sa súd domnieva, že žalobca by aj v
tejto veci predložil uvedené potvrdenie.
19. V rámci právnej argumentácie poukazuje súd na rozhodnutia NS ČR a NS SR zaoberajúce sa

otázkou subjektívnej premlčacej lehoty pri bezdôvodnom obohatení.
NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 (pri totožnej úprave ako je v SR) - „Pro počátek
subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 ObčZ je v případě bezdůvodného obohacení
získaného plněním z neplatné smlouvy rozhodující vědomost oprávněného o těch skutkových

okolnostech, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda
oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti
a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, neplatná skutečně je.
Podle právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský
zákoník I. § 101
- 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i praxe (např. usnesení

Nejvyššího soudu ze dne 16. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009 ) je pro počátek běhu
dvouleté subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy se oprávněný v
konkrétním případě skutečně dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání bezdůvodného obohacení a

kdo jej získal. V případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy je takovou
rozhodující vědomostí znalost oprávněného těch skutkových okolností, z nichž lze dovodit, že smlouva,
z níž bylo plněno, je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby
byl subjektivně schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je
neplatná (srov. usnesení Nejvyššího soudu ČR ze dne 18. 3. 2008, sp. zn. 28 Cdo 3977/2007 ).
V souzené věci byla okolnost, že nájemní smlouva byla uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a
že podnájemní smlouvou jsou předmětné prostory pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně
určeny, žalobkyni známa již při uzavření těchto smluv (viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení
úspěšně zpochybnit). Odvolací soud se tak při posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od

ustálené judikatury neodchýlil.“
NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011 - Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o
rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto

skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto
jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní
okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
Akovyplývazobsahuspisu,žalobcapoukázalpredmetnúfinančnúčiastkunaúčetžalovanej28.augusta
2006. Podľa názoru dovolacieho súdu týmto dňom začala žalobcovi plynúť i dvojročná subjektívna

premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 OZ. Žalobca v konaní nepreukázal právny dôvod poskytnutia
tohto plnenia, teda od počiatku šlo o plnenie bez právneho dôvodu, pričom v danom prípade niet pochýb
o tom, že už v tomto okamihu boli žalobcovi známe všetky skutkové okolnosti potrebné na podanie
žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnil a v akej výške.

NS ČR sp. zn. 28Cdo/685/2011- Dovolací soud vychází z názoru, že kontrolní závěr NKÚ obsahuje
jak popis jím zjištěných relevantních skutkových okolností, tak jejich právní hodnocení ústící v případný
závěr o porušení zákonem stanovených povinností. Kontrolní závěr NKÚ tak může u organizační složky
státu jako oprávněné zakládat vědomost ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. jen tehdy, pokud se příslušná

organizační složka na základě takového kontrolního závěru dozví dosud neznámé skutkové okolnosti,
bez nichž nelze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit. Tak tomu může být např. za situace,
kdy organizační složka státu na základě kontrolního závěru NKÚ zjistí, že její závazek vůči třetí osobě,
byl bez jejího vědomí již v minulosti splněn jinou organizační složkou či zanikl započtením. Naopak
z hlediska vědomosti organizační složky ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák. nemá kontrolní závěr NKÚ
význam, pokud takový závěr obsahuje pouze právní hodnocení vzniklého stavu, a to na základě stejných
skutkových zjištění, jež byla známa i příslušné organizační složce státu. Tak je tomu i v souzené věci.
Žalobkyni již dne 13. 12. 2004, kdy žalovanému poskytla částku o 2.832.979,- Kč vyšší, než činil soudempřiznaný nárok žalovaného, byly známy všechny rozhodné skutečnosti, na základě kterých mohla a měla
uplatnitsvéprávonavydáníbezdůvodnéhoobohacení.Pokudtakzdůvoduprávníneznalostineučinilaa
svého práva se začala domáhat až po té, co byla na právní stránku věci upozorněna kontrolním závěrem

NKÚ, nemůže to mít vliv na její presumovanou vědomost (v souladu se zásadou neznalost zákona
neomlouvá) a tedy ani na počátek běhu subjektivní lhůty ve smyslu § 107 odst. 1 obč. zák.
Vyššie citovaná judikatúra teda jednoznačne aj začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
objektivizuje vedomosťou o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné obohatenie.

Totiž iba takto chápaný začiatok behu premlčacej lehoty možno dokazovať. To kedy žalobca tvrdí, že
si vec nechal právne posúdiť tak (v zmysle vyššie citovanej judikatúry) relevantné nemôže byť, pretože
žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba
od tvrdenia žalobcu. Bolo by teda nepreukázateľné, či sa žalobca o právnom posúdení nedozvedel skôr
a zároveň by bolo otázkou, prečo si žalobca právne posúdenie nenechal vykonať skôr. Ponechanie
stanovenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty len a výhradne na žalobcovi - spotrebiteľovi

by odporovalo aj základnému účelu premlčania, ktorým je a) pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom
čase uplatnil svoje subjektívne právo, b) zabrániť tomu, aby dlžníci neboli po časovo neprimeranú dobu
nútený splniť si svoje povinnosti a c) v súlade so zásadou právnej istoty zabrániť existencii dlhodobého
trvania práv a im zodpovedajúcich povinností.
20. V prejednávanej veci mal žalobca skutkové okolnosti týkajúce sa neplatnosti ustanovenia o odplate

k dispozícii už v čase uzavretia zmluvy. Uvedené znamenalo, že nebol povinný vrátiť sumu prevyšujúcu
poskytnutú istinu. Ak tak urobil, potom momentom poskytnutia plnenia prevyšujúceho istinu, začala
plynúť subjektívna a objektívna premlčacia lehota, k čomu došlo ešte v roku 2010 a preto je žalobcov
nárok vzhľadom na deň podania žaloby premlčaný.

21. Na vyššie uvedených záveroch procesného súdu nič nemení ani rozhodnutie NS SR sp.
zn. 6 MCdo/9/2012 - Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej
doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona
neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto
princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba

vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu,
ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite
praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej)

znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť
na ujmu.
Uvedené rozhodnutie jednak vychádzalo z iného skutkového stavu, jednak sa týkalo aplikácie zákona
o bankách a jednak žiadnym spôsobom nespochybňuje rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/67/2011.

Naviac rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo/9/2012 sa žiadnym spôsobom nevyrovnáva s
O § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,
platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
a s

O § 15 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR - O všetkom, čo bolo
v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa
to týka.,

čo jeho presvedčivosť a argumentačnú využiteľnosť znižuje.

Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že aj v prípade dôvodnosti, by nárok žalobcu bol premlčaný,
preto žalobu zamietol.
22.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.Keďže každá zo strán bola úspešná v jednej časti konania, priznal súd náhradu trov konania každej
strane v súvislosti s tou samostanou časťou konania, v ktorej uspela.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.