Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1110/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226222
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226222.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr.
Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: Z., s.r.o. so sídlom I., Z.
ul. XX, IČO: XX XXX XXX, zast. Advokátskou kanceláriou L. Z., s.r.o., I., M. č. 4, I., IČO: XX XXX XXX,
proti odporcovi: S. X., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. apríla 2014, č. k. 12C/372/2012-98, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že návrh nepovažoval
za opodstatnený. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak poukázal na postup tamojšieho súdu
v exekučnej veci sp.zn. 60 Er 2658/2011, kedy oprávnený, t.j. navrhovateľ podal žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie dňa 07.09.2011. Súd uznesením zo dňa 06.10.2011 žiadosť zamietol
z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. dospel k záveru, že
ide o zákonom nedovolené plnenie , ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných
úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN a ďalšie. V
tejto veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu Trenčín v tom, že rozhodol o
žiadosti oneskorene. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo

nebolo porušené právo navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä z pohľadu zložitosti veci,
správania sa účastníka a postupu súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003, ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd
konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov, malo by to za následok záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných
všeobecných súdov a uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy,
avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môžu byť aj
súdy vyššieho stupňa. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci I.ÚS 16/02, kde sa
okrem iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vyslovil názor, že ajkeď súd v exekučnom konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia
ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Napokon, aj keby takýto
nesprávny úradný postup bol daný, navrhovateľ nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy

priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom, pričom v niektorých exekučných konaniach
bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvy súdu v danej lehote
nereagoval. Vychádzajúc z týchto úkonov súdu v exekučnom konaní preto nemožno považovať
postup exekučného súdu za nesprávny úradný postup, resp. za zbytočné prieťahy v konaní, keď
exekučný súd prednostne v konaní riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie ako

celku. K posúdeniu zákonnosti exekučného titulu súd nevyhnutne vyžadoval súčinnosť s oprávneným,
ako i pôvodným súdnym exekútorom. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu
zodpovednostného právneho vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Trenčín vo veci 60Er/2658/2011, ktorý by mohol byť základom pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody, výškou uplatnenej škody sa potom súd nezaoberal. Nesprávny úradný postup by musel
byť takou podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať,

keď na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon nestanovuje žiadnu lehotu. V súvislosti s týmto
rozhodnutím nemohlo preto dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že
mu vznikla majetková škoda v sume 1 239,71 Eur a nemajetková ujma 247,94 Eur považoval za
nepodložené aj s ohľadom na výsledok exekúcie, keď sa dá dôvodne predpokladať, že exekúcia bude
právoplatnezastavenávdôsledku zavinenia nastraneoprávneného,ktorýnavrholvykonaťexekúciuna

základe nezákonného exekučného titulu. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142
ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si ich v stanovenej lehote nevyčíslil.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
navrhovateľ, ktorý navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní

uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/ O.s.p.. Súdu prvého stupňa tak
vyčítal, že prejednal vec v neprítomnosti odporcu (zrejme mal na mysli navrhovateľa). Poukázal na to, že
navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi, a preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec
prejednať v jeho neprítomnosti. Zotrval na svojom stanovisku, že sudcovia okresného súdu sú vylúčení,

v dôsledku čoho navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na Ústavný súd SR,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Konečné rozhodnutie neprichádzalo do
úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ sa taktiež nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal ani k dôkazom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Ďalej súdu vyčítal, že

rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriťsakskutkovýmaprávnymotázkamvecianeboloboznámenýsobsahomdôkazovaprednesova
nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
tvrdení. Ďalej tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a pokiaľ
tak súd prvého stupňa urobil, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Pokiaľ ide o

majetkovúškodu,taksúduprvéhostupňavyčítal,žeignorovalvšetkytvrdenianavrhovateľaomajetkovej
škode s tým, že navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku. Ďalej prejavil
nespokojnosť s tým, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď sám zistil,

že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného
ustanovenia.Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 14.04.2014, a to dňa 15.
januára 2014, pričom predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 10.02.2014.
Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil. Dňa 10.04.2014 doručil

súdumail, vktoromžiadalozrušenienariadenéhopojednávania aprerušeniekonaniadoprávoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo
veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským
súdom v Trenčíne bolo už rozhodnuté o námietke zaujatosti sudkyne Okresného súdu Trenčín JUDr.

O. D., a to uznesením č.k. 17NcC/209/2012-9 zo dňa 17. októbra 2012. O tvrdení navrhovateľa, že
v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom vo viacerých
rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn. 3NcC/14/2010, z ktorého
vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a
rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo a Najvyšší súd

aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným
postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec
prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno

akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania, pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená
postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa
prekážku pojednávania a rozhodovania vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietanom neumožnení reagovať na

vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,

pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Neúčasťou na pojednávaní sa navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu. Okrem
toho nariadením pojednávaniasriadnympoučenímpodľa§120ods.4O.s.p.súdprvéhostupňavytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja

jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie
nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné
návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však

naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval
navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretoževprípadenepreukázanianesprávnehoúradnéhopostupu,akojednej zozákladnýchpodmienok

vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p..

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom,
že by odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods.
2 O.s.p., najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, vydané 1 mesiac od podania žiadosti nepredstavuje nesprávny úradný postup,

spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne
zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ
(vec60Er2658/2011)azistil,žežiadosťoudeleniapovereniasúdzamietol,pričomnatakétorozhodnutie
sa nevzťahuje žiadna lehota a následne súd exekučné konanie zastavil. Pokiaľ ide o konštatovanie

prieťahov, tak súd prvého stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými
úkonmi exekučného súdu nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného
súdu, s čím sa aj odvolací súd stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh

navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa

nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na

závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné

vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by
si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní
najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti

je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.. Odvolacím
dôvodom podľa citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nieje teda možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho
skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne, a preto krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v
spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .