Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. apríl 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 11C/449/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208495
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marie Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2214208495.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Mariou Mészárosovou v právnej veci

žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, práv.
zast.: Tomáš Kušnír, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti
žalovaným: X/ M. P., G.. XX.XX.XXXX, K. Š. F. XXX/X, XXX XX J. C. - P., X/ P. P., G.. XX.XX.XXXX, K.
Š.O. F. XXX/X, XXX XX J. C. - P., o zaplatenie 40.290,86 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcom náhradu trov konania n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, podal dňa 25.04.2014 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadal

zaviazať žalovaných na zaplatenie sumy 40.290,86 eur, úroku z omeškania a na náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že dňa 30.03.2007 Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48,Bratislava, IČO:
00 151 653, uzavrela so žalovanými Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou
sú Všeobecné obchodné podmienky. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovaným úver vo
výške 1.100.000,- Sk. Dohodnuté splátky vo výške 7.064,- Sk mesačne žalovaní nesplácali. Žalobca
poskytnutý úver ku dňu 09.07.2010 zosplatnil, čím sa stala splatnou celá pohľadávka, ktorá bola dňa

13.12.2013 postúpená na postupníka - žalobcu. Ku dňu 13.12.2013 dosiahla sumu 59.035,51 eur a to na
istine 40.213,57 eur, na úroku 77,29 eur, na úroku z omeškania 16.744,65 eur. Žalobca žiada 40.290,86
eur.

Súd s poukazom na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.; vyzval žalobcu, aby súdu oznámil, či na podanom
návrhu trvá (č.l. 122 spisu).

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 13.04.2016 uviedol, že na podanej žalobe trvá v celom
rozsahu, nakoľko vzhľadom na účinnosť ust. § 52 ods. 2 OZ od 13.06.2014 nemožno v danom prípade
vychádzať pri posúdení otázky premlčania z občianskeho zákonníka, ale je potrebné vychádzať z
ustanovenia ObZ a z toho, že premlčacia doba je 4-ročná. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
sp. zn. 7 M Cdo/9/2014 zo dňa 24.03.2015, podľa ktorého Zmluva o úvere upravená ust. § 497 až
507 Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom, čo znamená, že tento právny vzťah bez
ohľadu na jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom. Obdobne rozhodol Najvyšší súd dňa

28.04.2011 pod sp.zn. 2 M Cdo/3/2011, dňa 27.03.2013 pod sp.zn. 6 M Cdo/4/2012, poukázal na
konkrétne rozhodnutia krajských súdov v rokoch 2013 a 2014. K tomuto vyjadrení pripojil oznámenie
o postúpení pohľadávok z 30.12.2013 a prehľad transakcií, z ktorého poslednej strany vyplýva dátum
mimoriadnej splatnosti úveru dňa 09.07.2010 (tzv. „podanie úveru na zosplatnenie“).Súd vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu žalobcu, oboznámením sa s predloženými
listinnými dôkazmi, najmä so zmluvou o splátkovom úvere, všeobecnými obchodnými podmienkami,

vyhlásením Slovenskej sporiteľne, a.s. o mimoriadnej splatnosti úveru, vyjadrením žalobcu a zistil
nasledovný skutkový stav.

Dňa 30.03.2007 bola uzatvorená medzi veriteľom Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava,
IČO: 00151 653 a dlžníkmi - Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX. Na základe tejto zmluvy

žalovanýmbolposkytnutýúvervovýške1.100.000,-Skprifixnejúrokovejsadzbe6,29%ročne.Žalovaní
sa zaviazali poskytnutý úver uhradiť pravidelnými 341 mesačnými splátkami po 7.064,- Sk vždy k 20.
dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky dňa 20.05.2007 a dátumom poslednej splátky dňa 20.09.2035.

Súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky.

Dňa 13.12.2013 veriteľ pohľadávku vo výške 57.035,51 eur postúpil na žalobcu.

Ustanovenia Obchodného zákonníka, v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny
obchod“, však v čase vzniku daného záväzkového vzťahu neobsahovali špeciálne ustanovenia týkajúce
sa ochrany spotrebiteľa, ktoré aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku pôsobia ako lex specialis. Preto

bolo potrebné riadiť sa všeobecnou právnou úpravou.
Treba pritom podotknúť, že v tomto prípade sa jedná spotrebiteľský vzťah, a teda podľa § 54 ods. 2OZ
sa na takýto vzťah použije ustanovenie zákona, ktoré je pre spotrebiteľa výhodnejšie, čo sa použije aj na
posudzovanie platnosti právnych úkonov, a to z dôvodu, že na strane žalovaného je spotrebiteľ, ktorý má
stále slabšie postavenie oproti druhej strane, na ktorej vystupuje dodávateľ, ktorý koná svoju činnosť v

rámcisvojhopodnikaniaamákdispozícii,okremfinanciíajľudísprávnickýmaekonomickýmvzdelaním.

Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 102/2014 Z.z., Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 336/2005 Z.z., v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).

Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené
aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98,C-242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero
und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed
Berroanea Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže

dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej
povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť
vhodné prostriedky. Znamená to dosiahnuť výsledok sledovaný čl. 6 Smernice, konkrétne chrániťspotrebiteľapredzáväzkomvočinečestnejpodmienkeadosiahnuťzámerčl.7Smernice.Tietoopatrenia
môžu pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok a predchádzať nečestným zmluvným podmienkam.

Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje

za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť
podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť,
že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje
uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek
tomuideopredbežneformulovanúštandardnúzmluvu.Keďpredajcaalebododávateľvznesienámietku,
že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá , musí o tom podať dôkaz.

Podľa ust. čl. 3 ods. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, príloha obsahuje indikatívny a
nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa ust. čl. 5 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky

alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky
vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky,
prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti
s postupmi stanovenými v článku 7 (2).

Podľa ust. čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchtopodmienoknaďalejzáväznáprestrany,akjejejďalšiaexistenciamožnábeznekalýchpodmienok.

Podľa ust. čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia,
aby v záujme spotrebiteľov a súťažiacich existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili
súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany
predajcov alebo dodávateľov.

1/ K povahe uplatneného nároku:

Podľa § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

2/ K námietke premlčania práva:

Podľa ustanovenia §100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa

dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ustanovenia §101 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa ustanovenia §103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa ustanovenia §5b Zák. č. 250/2007 Z.z., orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy

prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.Pri spotrebiteľských právnych vzťahoch sa použije právna úprava, ktorá je výhodnejšia pre spotrebiteľa
a to bez ohľadu na to, či sa jedná o právny vzťah z Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka

aleboinéhozákona.Použitieprávavýhodnejšiehoprespotrebiteľavyplývaajználezu,resp.zuznesenia
Ústavného súdu SR z 19.06.2013, sp.zn. ÚS 402/2013-10.

Na základe ustanovenia § 5b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, súd ex offo prihliadal
na premlčanie uplatneného nároku. Zároveň podľa aktuálnej judikatúry a § 54, ods. 2 OZ, súd použije

v spotrebiteľských sporoch právnu úpravu výhodnejšiu pre spotrebiteľa. Pozri napríklad aj Uznesenie
ÚS SR sp. zn. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013. Preto súd na tento vzťah aj čo sa týka premlčania
použil ustanovenia Občianskeho zákonníka, a teda trojročnú premlčaciu dobu. Súd aplikoval pre plynutie
premlčacej doby ustanovenie Občianskeho zákonníka, nakoľko sa jedná o spotrebiteľa a spotrebiteľský
charakter zmluvy, a z tohto dôvodu nemožno aplikovať na plynutie premlčacej doby ustanovenia
obchodného zákonníka a teda 4- ročnú premlčaciu dobu, tak ako vo svojom vyjadrení žiadal žalobca,

ktorý poukazoval na skutočnosť, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom.

Podľa § 103 O.z. ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pri nesplnení niektorých zo splátok stane zročným celý dlh začne
plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplatenej splátky. Dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o

splnení dlhu v splátkach umožňuje veriteľovi, aby od dlžníka požadoval vždy iba zaplatenie tej splátky,
ktorá sa stala zročnou. Každá zo splátok totiž predstavuje samostatné plnenie a preto pre každú splátku
začína plynúť premlčacia doba podľa § 101 O.z. samostatne.

Z obsahu predmetnej zmluvy o splátkovom úvere vyplýva, že účastníci zmluvy si dohodli splatenie úveru

v pravidelných mesačných splátkach, kde každá splátka mala dohodnutú samostatnú splatnosť a bola
aj dohodnutá splatnosť celého úveru a to s dátumom 20.09.2035. Pred týmto dátumom postupca ku dňu
09.07.2010 úver zosplatnil.

Súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/54/2007, zo dňa 17.06.2008, v ktorom

Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že premlčacia doba začne plynúť po lehote splatnosti celého
úveru. Nakoľko mimoriadna splatnosť úveru nastala dňa 09.07.2010 je zrejmé, že ku dňu podania
žalobného návrhu 25.04.2014 bol nárok premlčaný (premlčacia doba uplynula dňa 09.07.2013).

V tejto súvislosti súd poukazuje na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.02.2016 sp.zn.

23Co/66/2015 nasledovne:

V prejednávanej veci nie je sporná skutočnosť, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobkyňa
uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo 07.09.2004, ktorú
uzatvorila jej právna predchodkyňa - banka, so žalovanou ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Hoci

žalobkyňa v odvolaní namieta nesprávnu aplikáciu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorý sa podľa jej názoru na vec nevzťahuje, nenamieta skutočnosť, že právny vzťah, z ktorého uplatňuje
svoje nároky nie je spotrebiteľským právnym vzťahom. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne je,
že súd prvého stupňa nemal aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý
oprávňujesúdyajbeznávrhuskúmaťotázkupremlčaniauplatnenéhonároku,pretožetýmporušilprincíp

zákazu retroaktivity a tiež, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne podľa príslušných ustanovení OZ
a tiež namieta nesprávne súdom vyhodnotený začiatok plynutia premlčacej lehoty. Odvolací súd k týmto
námietkam žalobkyne uvádza nasledovné.

Na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov a bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho
voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa

článku XIV. zákona č. 102/2014 Z. z. predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V §
29bzák. č. 102/2014 Z. z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie
však novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobkyne o nemožnosti aplikácie § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. v súdnom konaní. Žalobkyňa poukázala na § 1 ods. 1 cit. zákona, ktorý vymedzuje jeho pôsobnosť,
a podľa ktorého sa táto vzťahuje len na tzv. orgány verejnej správy. Paragraf 5b cit. zákona však

nevymedzuje pôsobnosť súdu, preto nie je v rozpore s § 1 ods. 1 citovaného zákona, ale ukladá
povinnosť každému „orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ prihliadať ex offo
na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi. Takýmto orgánom je nepochybne i súd. Podľa § 3 ods. 5 cit.
zákona, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže
sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Súd je potom v zmysle čl. 2ods.

2 ústavy SR viazaný zákonným § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.

Ak žalobkyňa namieta porušenie princípu zákazu retroaktivity, je potrebné uviesť, že v súlade s
právnou teóriou i praxou sa rozlišuje medzi tzv. pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spája práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris

nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku(jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky založené podľa
skorších zákonov. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon právne kvalifikuje
minulé skutočnosti alebo, že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

Všeobecne, hlavne v prípadoch procesných právnych noriem v prípadoch časového stretu starej a
novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne
vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov

vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou. Aplikuje sa tu princíp ochrany
minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada
všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej
retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd rozhoduje o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy
ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č.
205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. účinnou od 01.05.2014),pričom
uvedené ustanovenie má procesný charakter (nejde o novelu ustanovení OZ o premlčaní) je súd
oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade

platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli
aj podľa predchádzajúcej právnej normy. V prejednávanej veci síce žalovaná nenamietala premlčanie
uplatneného nároku žalobkyňou, ale v zmysle citovaného ustanovenia je potrebné aj bez návrhu, t. j. ex
offo (bez námietky dlžníka) prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez
ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu žalobcu.

Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci je otázku dĺžky premlčacej lehoty potrebné posúdiť
podľa ustanovení OZ. Právna úprava premlčania je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v§
387 a nasledujúcich ObZ a v § 100 a nasledujúcich OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je
pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať. Napriek tomu, že v

danomprípadeideozmluvuupravenúv§497až§507ObZ,sprihliadnutímnato,žeideospotrebiteľskú
zmluvu bolo dôvodné predmetnú zmluvu v otázke dĺžky premlčacej lehoty posudzovať podľa ustanovení
OZ. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o úvere charakter absolútneho obchodu,
neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem,
má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť OZ, keďže aplikácia ObZ prichádza do úvahy až po uplatnení

spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv ObZ
celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,
t. j. aplikácii OZ. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými
len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských
vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej

zmluvy,premlčujesanároknapeňažnéplnenie(zuvedenéhozmluvnéhovzťahu)vtrojročnejpremlčacej
dobe v zmysle ust. § 101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa
ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktoráje spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.

Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvousanemôžuodchýliťodtohtozákonavneprospechspotrebiteľa.Pretoaniuzavretieabsolútneho
obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od
občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej
úpravy premlčania v ObZ. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom

očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.

Odvolací súd preto uzavrel, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že
v otázke premlčania je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať ustanovenia
OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v

Trenčíne z 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.06.2013,sp. zn.
6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), a s uvedeným
riešením sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013z 19.06.
2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver ako
absolútny obchod upravený v ObZ nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela OZ vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods.2
OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu
zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy
ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna

úprava ObZ. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu
SR z 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012, súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije

úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa, napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

K námietke žalobkyne o nesprávnej aplikácii zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
odvolací súd dodáva, že aj keby bola táto námietka opodstatnená, nešlo by o takú vadu, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože nemôže mať vplyv na aplikáciu § 5b zákona

č. 250/2007 Z. z. a § 100 OZ v prejednávanej veci, teda na ex offo preskúmanie premlčania žalovaného
nároku a zamietnutie žaloby z dôvodu zisteného premlčania.

Odvolací súd podrobil praktiku dodávateľa, konkrétne postup, ktorým došlo k postúpeniu pohľadávky.

Je pravdou, že všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne a.s., ktoré sú súčasťou zmluvy
v bode 19.16. stanovili, že klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť
akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú súčasné, alebo budúce, podmienené alebo
nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú. Klient je oprávnený postúpiť svoje
pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim

písomným súhlasom banky.

Takúto zmluvnú podmienku je potrebné považovať za neprijateľnú pre rozpor s dobrými mravmi, a
preto absolútne neplatnú. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je zrejmé, prečo by mal mať dodávateľ
právo postúpiť svoju pohľadávku voči spotrebiteľovi na tretie osoby bez všetkého a prečo by takéto

právo mal mať spotrebiteľ len po predchádzajúcom písomnom súhlase dodávateľa. Súd videl zjavnú
nerovnováhu práv účastníkov zmluvy, a to bez akejkoľvek právnej relevancie. Navyše je potrebné
prihliadnuť aj ku skutočnosti, že banka je osobitným subjektom, podliehajúcim dohľadu Národnej banky
Slovenka, podnikajúcim aj podľa osobitného zákona o bankách, ktorému dlžník zveruje o sebe množstvo
osobných a dôverných údajov a preto dlžníkovi môže záležať na tom, aby ostal v zmluvnom vzťahu len

s týmto subjektom. Na základe uvedeného tak právni predchodcovia žalobcu neplatne postúpili svoju
pohľadávku voči žalovanej až na žalobcu, ktorý tak nie je v tomto konaní aktívne legitimovaný.Záverom prvostupňový súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.apríla 2015, sp.zn. 3 M
Cdo/14/2014, v ktorom NS uvádza, že ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

Vo veci mali plný úspech žalovaní. Súd im v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania nepriznal,
nakoľko si žiadne neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave (§ 204 ods. 1 O.s.p.).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované.

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania (§ 205 ods.3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá toto vykonateľné uznesenie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (§ 251 ods. 1 O.s.p.). Ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.