Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 5. február 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/102/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514010045
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Mitterpáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7514010045.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Mitterpákovej, sudcov
JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Karola Kučeru v trestnej veci proti obžalovanej M. G. pre zločin
sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Košice - okolie sp. zn. 6T/9/2014 zo dňa 2. 12. 2016 na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach
dňa 5. 2. 2018 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovanej M. G..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice - okolie rozsudkom sp. zn. 6T/9/2014 zo dňa 2. 12. 2016 uznal obžalovanú vinnou
pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že

ako konateľka spoločnosti Zorik, s.r.o. Rožňava v čase od 29.3.2010 do 23.5.2011, v rozpore s
partnerskou zmluvou Renault a partnerskou zmluvou Dacia, ktoré ako zmluvný partner uzavrela
so spoločnosťou Tempus - Car, s.r.o. Košice, ako koncesionárom, finančné prostriedky, získané z
predaja 25 osobných motorových vozidiel zn. Renault a zn. Dacia jednotlivým zákazníkom, neodviedla
spoločnosti Tempus - Car, s.r.o. Košice, tieto použila na iný účel, resp. ich použila v prospech spoločnosti
Zorik, s.r.o. Rožňava, čím spoločnosti Tempus - Car, s.r.o. Košice spôsobila po započítaní bonusov a

dobropisov,naktorémalavočispoločnosti Tempus-Car,s.r.o.Košice nárokškoduvovýške297.559,75
€.

Súd jej za to uložil podľa § 213 ods. 4 Tr. zákona v spojení s § 36 písm. j/, § 38 ods. 3, ods. 8 a § 39
ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a tri mesiace a podľa § 48 ods. 2
písm. a/ Tr. zákona zaradil ju na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému Tempus - Car, s.r.o.,
IČO: 31712312, so sídlom Železiarenská 49, 040 15 Košice škodu vo výške 297.559,75 € a podľa §
288 ods. 2 Tr. por. poškodeného Tempus - Car, s.r.o so zvyškom jeho nároku na náhradu škody odkázal
na civilný proces.

Protitomutorozsudkuzahlásilaodvolanieobžalovanápriamodozápisniceohlavnompojednávaní,ktoré
aj následne písomne odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu. Tvrdí, že okresný súd síce vykonal
rozsiahle dokazovanie, ale dospel k nesprávnemu záveru o jej vine. Uviedla, že ide o obchodnoprávny
spor,
pretože subjekt, ktorý mieni spreneveriť cudziu vec a má úmysel dopustiť sa trestného činu, sa správa

inak a nerieši spor z vlastného podnetu. Namietala, že súd nepribral do konania znalca z oblasti
účtovníctva o.i. aj preto, že účtovníctvo jej firmy nie je k dispozícii. Uviedla, že poškodený ani nevedelpresvedčivo vyčísliť výšku škody, ktorá je kvalifikačným znakom žalovaného trestného činu. Dôkazom
toho je, že okresný súd bol nútený upraviť výšku škody a za zásadné pochybenie z hľadiska výšky
škody považuje aj to, že nebolo zisťované to, či mala byť spôsobená škoda s DPH alebo bez, pretože

ak poškodený neuhradil z vystavených faktúr DPH do štátneho rozpočtu, nemôže sa jednať o jej
škodu, keďže o túto škodu sa nezmenšil jeho majetok. V konaní sa precenil aj význam uznania dlhu,
keďže podpísala všetko, čo od nej poškodený chcel. O tom svedčí fakt, že uznanie dlhu podpísala
aj za také auto, ktoré jej firma evidentne nemohla dlhovať a už vôbec nie ona ako fyzická osoba,
ktorá s poškodeným neprišla do žiadneho právneho vzťahu. Nestotožnila sa s posúdením jej vzťahu

s poškodeným ako komisionárskeho. Podľa jej názoru okresný súd prehliadol aj tú skutočnosť, že
poškodený pri zápočtoch nezapočítaval len faktúry za autá, ale aj tie, ktoré sa týkali školení, služieb,
či nepotrebných náhradných dielov a tovaru (musela napríklad odobrať 80 kusov pneumatík, ktoré
neboli vôbec potrebné). Dodala, že každá obchodná spoločnosť, či živnostník bez výnimky funguje
tak, že mu prichádzajú platby, z ktorých uhrádza svoje záväzky bez toho, aby rozlišoval ich pôvod.
O správnosti tohto názoru svedčí fakt, že faktúry nie sú splatné ihneď ako zákazník uhradí kúpnu

cenu. Tvrdí, že peniaze poškodeného nespreneverila, ale uhradila len to, čo bolo najnutnejšie, aby
firma nezanikla a aby nebola zmarená možnosť úhrady všetkých jej záväzkov. Okresný súd pochybil
aj vtedy, ak do skutku zahrnul aj vozidlá na strane 18 rozsudku, hoci o ich hodnotu znížil škodu, ktorú
mala spôsobiť. Predsa tá okolnosť, že aj jej spoločnosť mala pohľadávky voči poškodenému, vylučuje
možnosť trestnoprávneho postihu za spreneveru. Uviedla, že jej vzniklo právo na tzv. skladné, pretože

poškodený si u nej skladoval časť svojich vozidiel. O túto výšku jej mala byť znížená škoda. Podotkla,
že trestné právo má byť prostriedkom ultima ratio a v tejto súvislosti poukázala na Nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 402/2008. Na záver dala do pozornosti postup poškodeného, keď za celé žalované
obdobie nezistil, že nemá zaplatené za všetky dodané vozidlá. Ak by bol poškodený postupoval s
obvyklou a bežnou mierou opatrnosti, nebolo by došlo k tomu, že mu mala byť spôsobená škoda za

takmer 300 000 eur. Neuhradenie faktúr v lehote ich splatnosti pri bežnej miere opatrnosti poškodený
mohol zistiť hneď a mohol zamedziť tomu, aby mu vznikla škoda veľkého rozsahu. Uviedla, že využila
všetky prostriedky, aby zvrátila stratu spoločnosti, dokonca na úhradu záväzkov spoločnosti použila
nielen vlastné, osobné prostriedky, aj keď spoločnosť ručila len vlastným majetkom, ale aj manželove, s
ktorým mala zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Zdôraznila, že poškodenému navrhovala

vyrovnanie dlhu ponukou skladových zásob jej autosalónu a dielne, vrátane servisného vybavenia a
prostriedkov výpočtovej techniky, ktorých hodnota vysoko presahovala 100 000 eur, čo však odmietol.
Považuje za nonsens, že bola odsúdená aj za dodané, resp. nanútené náhradné diely, ktoré boli na
sklade,ajkeďpoškodenémuponúklamožnosťichvrátenia.Namietala,žesasúdnevysporiadalstým,že
samotná Ing. A., bývalá riaditeľka poškodeného tvrdila, že vlastníkom vozidiel, ktoré jej boli fakturované

nebola spoločnosť, ktorej sa priznalo postavenie poškodeného, ale importér.

Z uvedených dôvodov navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol o jej
oslobodení, alternatívne, aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Na verejnom zasadnutí krajského súdu obhajca obžalovanej zotrval na dôvodoch podaného odvolania.
Ako novú skutočnosť dal do pozornosti krajskému súdu ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a/ zák. č. 91/2016,
podľa ktorého trestnoprávna zodpovednosť môže byť výlučne vo vzťahu ku právnickej osobe.

Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol zamietnuť odvolanie obžalovanej.

Splnomocnenec poškodeného sa nevyjadril.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal

odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V predmetnej trestnej veci už krajský súd konal, keď uznesením sp. zn. 8To/70/2015 zrušil napadnutý
rozsudok a vec vrátil okresnému súdu, aby zopakoval tú časť konania, kde vystupoval za poškodeného
P.. F. F. tak, aby konal buď priamo s poškodeným, prípadne jeho splnomocnencom podľa riadnej plnej

moci, umožnil mu realizovať svoje práva, ale aj povinnosti a v tejto súvislosti sa aj pokúsil odstrániť
rozpory vo výške škody, na ktoré obžalovaná poukazovala vo svojom odvolaní. Okresnému súdu dal
na zváženie vypočutie aj ďalších osôb ako svedkov a uložil mu, aby opätovne vo veci rozhodol a vodôvodnení sa vysporiadal aj s tou časťou námietok obžalovanej, prečo považoval práve Tempus - Car,
s.r.o. za poškodeného.
Z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd po vrátení veci krajským súdom vypočul JUDr. F., prečítal

výpoveď znalkyne D.. L., D.. T. A., F. F., D.. D. V., V. Q., prečítal vyjadrenie spoločnosti Renault zo dňa
26.5.2016, oznámenie nároku na náhradu škody zo dňa 25.5.2016 a odmietol vykonať dôkaz zisťovaním
u importéra hodnoty dodávaných vozidiel cez vyžiadanie faktúr importéra vystavené pre A dílera,
pribratím do konania znalca z odboru účtovníctvo za účelom zistenia, či boli vozidlá zaplatené, za
účelom vyžiadania nadmerného odpočtu DPH, zisťovania či vyčíslená škoda je vrátane DPH, či bez,

zisťovaním, či pohľadávky boli inventarizované v účtovníctve poškodeného a v akej výške poškodený
evidoval pohľadávky voči Zoriku. Ďalej okresný súd oboznámil písomné dokumenty zaslané z Tempus
Car, s.r.o. dňa 19. 8. 2016, listinné dôkazy doručené splnomocnencom poškodeného dňa 19. 8. 2016,
vypočul svedkyňu V. Q., prečítal listinné dôkazy z č.l. 1298-1309 a následne vo veci opätovne rozhodol.

Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z výpovede

obžalovanej, z výpovede splnomocnenca poškodeného P.. F. F., z výpovede znalkyne D.. L., svedkyne
D.. T. A., svedkyne F. F., D.. D. V., V. Q., z prečítaných výpovedí svedkov B., A., V., A., U., B., A.,
B., B., P.. O., X., J., U., A., A., Q., F., K., X., L., Q., U., A., V., A., V. a U., zo správy spoločnosti
Tempus z č.l. 335 - 336, zo správy z č. l. 387 - 389, vyjadrenia z čl. 391, uznania záväzku čl. 337-341,
faktúry z č. l. 342 - 385, ročných dodatkov ku koncesionárskej zmluve Renault za roky 2011 a 2008,

Dacia za rok 2011 na č. l. 392 - 434, 474 - 508, 549 - 570, partnerských zmlúv z č. l. 435 - 473, 509
- 548, správy Volks bank leasing z č. l. 571-579, evidenčnej karty vozidiel z č. l. 580-621, správy z
Daňového úradu z čl. 622-655, 656-678, správy z Unikredit bank z čl. 679-768, správy z Tatrabanky z
čl. 769-778, správy z ČSOB z čl. 779-848, správy z VVS z č. l. 849- 853, správy z VSE čl. 854-857,
správy z SPP čl. 858-861, správy sociálnej poisťovne 862-914, správy zo VšZP z čl. 915-918, správy

Union zdravotnej poisťovne z čl. 918- 919, správy z Dôvery - zdravotnej poisťovne z čl. 920-921, správy
z VUB leasing č. l. 922-951, výpisu z katastra z č. l. 952, výpisu z obchodného registra čl. 953-955,
výpisu zo živnostenského registra z č. l. 956 - 957, prehľadu o predaných vozidlách čl. 958-960, podania
obvinenej z čl. 961-989, správy z mesta Rožňava, odpisu z RT zo dňa 5. 3. 2014, na podklade ktorých
okresný súd dospel k záveru, že obžalovaná svojím konaním naplnila všetky znaky skutkovej podstaty

zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a tým, že svojím konaním spôsobila poškodenému
škodu vo výške 297 559,75 eur jej konanie podradil pod kvalifikovanú skutkovú podstatu sprenevery
upravenúv§213ods.4písm.a/Tr.zák.Okresnýsúdodmietolvykonaťakodôkazzisťovanieuimportéra
hodnoty dodávaných vozidiel cez vyžiadanie faktúr, ktoré importér vystavil pre A dílera, nakoľko pre
daný prípad a pre ustálenie výšky škody je irelevantné poznať hodnotu vozidiel, za ktorú importér

dodával vozidlá poškodenému, nakoľko podstata predmetného skutku spočíva v tom, že obžalovaná
nezaplatila faktúry a teda rozhodujúca je cena fakturovaná zo strany poškodeného spoločnosti Zorik,
s.r.o., tieto faktúry sa mali zaplatiť pred vydaním vozidiel a nezaplatením práve týchto faktúr bola
poškodenému spôsobená škoda. Okresný súd pri ustálení výšky škody zvolil pragmatický prístup,
keď vychádzal z tých kúpnych cien, ktoré poškodený fakturoval obžalovanej a ktoré neboli uhradené.

Obžalovaná tento postup niekoľko rokov nespochybňovala a dokonca uznávala hodnotu vozidiel a aj jej
obchodnoprávne záväzky voči poškodenému. Spôsobom, aký navrhovala obžalovaná by sa prakticky
mohlo postupovať až ku výrobe a povedať, že hodnota vozidiel sa rovná ich výrobným nákladom. Čo
sa týka návrhu znaleckého zisťovania, či uplatnená škoda je vrátane DPH, či bez, okresný súd ho
považoval za zbytočné, nakoľko sa rozhodol vychádzať zo samotných faktúr, z ktorých je zrejmé, že

poškodený fakturoval obžalovanej cenu vozidiel s DPH. Hypotetický nárok na odpočet DPH mohol byť
ovplyvnený celým radom iných obchodných aktivít poškodeného a napokon samotné uplatnenie, či
neuplatnenie nadmerného odpočtu DPH znova nemusí preukazovať, či poškodený zaplatil za všetky
vozidlá importérovi. Preukazovanie týchto skutočností by presiahlo predmet dokazovania v tejto trestnej
veci a preto nevidí dôvod zasahovať do práv poškodeného tým, že by odhaľoval skutočnosti tvoriace

predmet jeho daňového tajomstva. Obdobné úvahy viedli súd aj pri odmietnutí vykonania znaleckého
dokazovania zameraného na preverenie inventarizácie pohľadávok, poškodeného voči obžalovanej v
účtovníctve poškodeného. Existencia a výška faktúr, ktoré poškodený vystavil obžalovanej sa týkajú
vozidiel, ktorých existenciu preukazujú zákazníci, ktorí si ich kúpili, ako aj ďalšie na hlavnom pojednávaní
vykonané listinné dôkazy o registrácii týchto vozidiel a tieto faktúry obžalovaná aj uznala podľa § 323

Obchodného zákonníka. Takýto dôkazný návrh by mal opodstatnenie v situácii, keď by obžalovaná
spochybňovala existenciu faktúr, neexistoval by žiaden objektívny dôkaz o zmluvnom vzťahu medzi
stranami, žiaden dôkaz o plnení, za ktoré by bola vystavená faktúra a pod. Okresný súd považoval za
osobu, ktorej bola spôsobená majetková škoda, práve poškodeného, pretože vykonaným dokazovanímmal preukázané, že pohľadávky týkajúce sa kúpnych cien voči poškodenému boli uhradené a teda
poškodený nemá z predmetných vozidiel záväzok, čo potvrdzuje vyjadrenie RCI Finance, s.r.o., ktoré
predložil splnomocnenec poškodeného. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd vyvrátené tvrdenie

obžalovanej, že poškodený si ponechal, resp. zadržal obžalovanej nejaké bonusy alebo dobropisy, na
ktoré jej vznikol v rozhodnom období nárok. Tiež sa spochybnila obhajoba obžalovanej, že poškodeným
uplatnená výška škody by bola nižšia, ak by poškodený tieto bonusy a dobropisy nezapočítaval na
jej záväzky týkajúce sa náhradných dielov, skladného, reklamy, školenia, ale iba na vozidlá. Všetky
zápočty sa uskutočnili v podobe dvojstranných právnych úkonov, teda v súlade s vôľou obžalovanej a

preto jej námietka, že ak by poškodený jednostranným úkonom nezapočítaval jej bonusy a dobropisy
na dodávky náhradných dielov, pneumatík, reklamy a školenia a podobne, mohla byť škoda z titulu
neuhradených vozidiel nižšia je nepravdivá, nakoľko sa vykonávali len dvojstranné zápočty. Svedkyňa
Q. navyše potvrdila, že v prípade, ak od importéra prišla platba týkajúca sa konkrétneho vozidla,
bola použitá na konkrétne vozidlo. Námietka obžalovanej, že poškodený môže účelovo uvádzať len
také skutočnosti, ktoré vyznievajú v jeho prospech neobstojí, pretože poškodený od počiatku tvrdí

stále tie isté skutočnosti napriek tomu, že obžalovaná nedisponuje svojím účtovníctvom, poškodený
nezatajil zápočty, nezatajil ani prípad, ak došlo ku čiastočnej úhrade faktúry a ani prípad, ak došlo
dodatočne k uhradeniu. Preto súd nevyhovel návrhu obžalovanej na doplnenie dokazovania o znalecké
skúmanie účtovníctva poškodeného za účelom ustálenia výšky škody. Pokiaľ ide o platobnú disciplínu
spoločnosti Zorik s.r.o. okresný súd si z vykonaného dokazovania všimol, že síce táto spoločnosť

uhrádzala svoje faktúry, avšak stávalo sa, že sa na niektoré pozabudlo so zreteľom na to, že faktúra
splatná dňa 10. 5. 2010 nebola vyplatená, avšak faktúry splatné neskôr vyplatila dňa 13. 5. 2010.
Vysvetlenie obžalovanej považuje okresný súd za nepresvedčivé a logicky nepoužiteľné. Z prečítaných
výpovedí svedkov mal okresný súd preukázané, že všetci svedkovia za svoje vozidlá zaplatili celú kúpnu
cenu a to spoločnosti Zorik s.r.o., či už samostatne alebo prostredníctvom leasingovej spoločnosti,

pričom spoločnosť Zorik s.r.o. za tieto vozidlá nevyplatila faktúry poškodenému, čo aj sama uznala pri
uznaní záväzkov. Pokiaľ ide o vzťah medzi obžalovanou a poškodeným, tento okresný súd posúdil
ako komisionársku zmluvu, pretože vykonaným dokazovaním zistil, že obžalovaná predávala vozidlá
ešte ako cudziu vec vo vlastnom mene, za čo mala nárok na províziu. Zákazníci boli podľa tvrdenia
obžalovanej nedočkaví a tak im vozidlo odovzdávala potom, ako jej zaplatili kúpnu cenu, aj keď ešte

nebola jeho vlastníčkou. Podľa zmluvy s poškodeným sa ňou mala stať až potom, ako spoločnosť Zorik
s.r.o. zaplatí za tovar kúpnu cenu aj s príslušenstvom. Vozidlá mali byť podľa výpovede obžalovanej,
splnomocnenca poškodeného a svedkyne Ing. A. vydané zákazníkom až po úplnom uhradení kúpnej
ceny vozidla poškodenému. Obžalovaná mala teda povinnosť odovzdať vyplatené peňažné prostriedky
od zákazníkov poškodenému, teda vyplatiť faktúry poškodenému a nie si tieto prostriedky ponechať a

použiť ich na plnenie svojich ďalších záväzkov. Tým, že obžalovaná sama priznala, že tieto prostriedky,
ktoré neboli jej použila na splnenie svojich vlastných záväzkov voči iným veriteľom, si ich vlastne
prisvojila, čím naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Okresný súd
nezahrnul do skutku vozidlo pod položkou 1 zoznamu, pretože vykonaným dokazovaním zistil, že
svedok A. za vozidlo nezaplatil spoločnosti Zorik s.r.o., ale spoločnosti SWAM spol. s r.o. a o dlh,

ktorý poškodený evidoval k tomuto vozidlu vo výške 15.000,01 eur znižoval celkovú výšku škody,
ktorá mala byť daným trestným činom spôsobená poškodenému. Súd vylúčil zo skutku aj vozidlo pod
položkou 15 zoznamu ocenené na 26.872,62 eur a o toto krátil celkovú výšku škody, pretože v spisovom
materiáli nebol zabezpečený žiadny dôkaz, ktorý by sa k predmetnému vozidlu vzťahoval. Ku námietkam
poškodeného okresný súd uviedol, že na uznanie viny obžalovanej nestačí len existencia samotného

zmluvného záväzku, ale je potrebné preukázať aj to, že došlo k úmyselnému prisvojeniu si zverených
peňažných prostriedkov, čo v danej veci nebolo vo vzťahu ku týmto dvom vozidlám preukázané žiadnym
vecným, či osobným dôkazom. Pokiaľ ide o vozidlá pod položkami 10 zoznamu, došlo k rozporom
medzi vyčísleným dlhom a fakturovanou čiastkou. Okresný súd pôvodne vychádzal z čiastky nižšej v
prospech obžalovanej, keďže vykonaným dokazovaním sa nepodarilo spoľahlivo preukázať, ktorá z

týchto dvoch súm bola za vozidlá skutočne uhradená a o túto krátil škodu vyčíslenú poškodeným. Po
zrušení pôvodného rozsudku bolo zistené, že predmetné vozidlo bolo čiastočne uhradené vo výške
7000 eur a neuhradená čiastka zostala 18.264,19 eur. Pokiaľ ide o vozidlo Dacia Duster Arctica 1.5 dCi
110 K (por. č. 19 zoznamu), pôvodne súd uznal, že vo vzťahu ku tomuto vozidlu obžalovaná spôsobila
škodu vo výške 4.670,49 eur. Z oznámenia nároku na náhradu škody a nasl. je zrejmé, že faktúra

vystavená poškodeným na sumu 15.355,09 eur bola uhradená v celej fakturovanej sume. Okresný súd
nezahrnul toto vozidlo do skutku a do škody, pretože obžalovaná vykonanými dvojstrannými zápočtami
prejavila vôľu túto sumu zaplatiť a dobrovoľne znížila spôsobenú škodu prakticky ešte pred začatím
trestného stíhania, bez tlaku poškodeného. Okresný súd zistil, že aj keď poškodený celkovo vyčíslilpodľa poradového číslovania 29 vozidiel, správne ich bolo len 28, pretože došlo ku preskočeniu čísla 12.
Suma, ktorú poškodený za tieto vozidlá vyfakturoval bola 362.561,47 eur. Oproti obžalobe okresný súd
znížil počet vozidiel, pri ktorých obžalovaná prevzala peňažné prostriedky a nevyplatila vyfakturované

sumy za dodávky vozidiel a to o tri vozidlá, č.l. 15 (správne 14) a 19 (správne 18) a ustálil počet vozidiel
na 25. Vzhľadom na uvedené potom logicky znižoval aj výšku škody na 316.012,35 eur. Okrem toho
znižoval túto výšku škody aj o sumu, ktorou bola čiastočne uhradená faktúra za vozidlo č. 18 (správne
17) vo výške 806.88 eur o sumu, ktorou bola zaplatená faktúra za vozidlo č. 5 vo výške 10.650,52 eur
a o sumu vo výške 6.995 eur za faktúru, ktorá bola uhradená v plnej sume formou zápočtu. Tieto tri

čiastky však okresný súd ponechal v skutku, pretože k čiastočnej úhrade, resp. ku zápočtom došlo až
po začatí trestného stíhania. Po takýchto odpočítaniach okresný súd dospel k záveru, že obžalovaná
svojím konaním spôsobila poškodenému škodu vo výške 297.559,75 eur a túto aj uviedol do skutkovej
vety svojho meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že takáto škoda dosahuje zhruba 1118 násobok
malej škody, ide o škodu veľkého rozsahu v zmysle § 125 ods. 1 Tr. zák. Z uvedených dôvodov okresný
súd podradil skutok pod kvalifikovanú skutkovú podstatu sprenevery podľa § 213 ods. 4 písm. a/ Tr.

zák. Nestotožnil sa ani s obhajobou obžalovanej, že si poškodený svoju škodu vozidla pod položkou
10 „natiahol" o 7000 eur, pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že rozdiel je daný tým,
že ich ona sama vyplatila poškodenému. K listinnému dôkazu predloženému obžalovanou v konaní
na č.l. 960, ktorý pri určení výšky škody vyhotovil údajne poškodený, okresný súd uviedol, že je málo
presvedčivý a nepriznal mu tak žiadnu dôkaznú hodnotu. Nemá žiadnu hlavičku, obchodné meno, IČO

a ani podpis. Navyše obžalovaná zavádzala, keď tvrdila, že z uplatnenej škody je potrebné odpočítať
jej maržu, pretože túto si ona sama pridávala ku cene, za ktorú nakúpila vozidlá od poškodeného. Nie
je možné odrátavať ani DPH od uplatnenej výšky škody, pretože faktúry jej boli vystavované s DPH a
takto uplatnená DPH zaťažuje poškodeného od momentu poskytnutia zdaňovaného plnenia a preto je
potrebné pracovať so škodu s DPH. Od výšky škody nie je možné odpočítať ani skladné, pretože žiadne

nebolo zahrnuté do faktúr, pričom z týchto je zrejmé, čo tvorí škodu. Okresný súd tiež venoval pozornosť
okolnostiam týkajúcim sa vyčíslenia škody, dokonca zistil aj to, čo uniklo samotnej obžalovanej, že
celkovo nebolo 29, ale len 28 vozidiel a tiež zistil aj rozdiely v sumách na faktúrach a vo vyčíslení,
ktoré podal poškodený. Pokiaľ obžalovaná zdôrazňuje nižšiu sumu okresný súd dodal, že čísla faktúr
nekorešpondujú s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

Krajskýsúdpodôkladnompreštudovanípredloženéhospisovéhomateriáludospelkzáveru,ževkonaní,
ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo okresný súd vzal do úvahy všetky rozhodné skutočnosti a
nepochybil, keď na ich podklade uznal obžalovanú vinnou zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 4
písm. a/ Tr. zák., ktorý aj správne právne kvalifikoval.

V odôvodnení napadnutého rozsudku sa okresný súd starostlivo zaoberal obhajobou obžalovanej a
následne presvedčivo vysvetlil, prečo jej neuveril.

Krajský súd dospel po preštudovaní predloženého spisového materiálu k rovnakému právnemu záveru

akookresnýsúd,žežalovanýskutoksastal,jetrestnýmčinomaspáchalahoobžalovaná.Obžalovanúaj
podľa názoru krajského súdu usvedčujú z jeho spáchania výpovede svedkov, aj početné listinné dôkazy
(predovšetkým faktúry), ktoré okresný súd vymenoval vo svojom rozsudku.

V týchto dôkazoch neboli, podľa názoru krajského súdu zistené také nedostatky, ktoré by spochybňovali

ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikovať zásadu „in dubio pro reo" a oslobodiť
obžalovanú spod skutku obžaloby preto, že nebolo dokázané, že skutok nie je trestným činom.

Ani krajský súd sa nestotožnil s obhajobou obžalovanej, že malo ísť len o obchodnoprávny spor, pretože
v konaní bolo preukázané, že obžalovaná si úmyselne prisvojila peňažné prostriedky poškodeného,

ktoré jej boli zverené na určitý účel a v rozpore s týmto účelom z nich uhradila ďalšie záväzky spoločnosti
Zorik s.r.o. v nádeji, že keď sa v budúcnosti zlepší finančná situácia tejto spoločnosti, tieto prostriedky
postupne poškodenému pouhrádza.

Takéto správanie nie je možné vyhodnotiť len ako obyčajný obchodnoprávny spor, ani s použitím výkladu

ultima ratio, na ktorý obžalovaná poukazuje vo svojom odvolaní, pretože by sa tým poprel význam
samotného objektu skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Riziko, akému sa obžalovaná v tejto
veci vystavila, keď si dovolila použiť zverené prostriedky na iný účel, bolo s ohľadom na ich výšku, aj na
spôsob uhrádzania jednotlivých faktúr (sporadické nezaplatenie jednej faktúry za mesiac až dva, aby tonebolo príliš podozrivé) príliš významné na to, aby bolo možné skonštatovať, že skutok, ktorý sa stal,
nie je trestným činom.

Pokiaľ obžalovaná v tomto smere poukazovala na bežné obchodné zvyklosti pri uhrádzaní jednotlivých
záväzkov je potrebné uviesť, že v preskúmanej veci poškodená mala charakterom jej vzťahu s
poškodeným presne vymedzené, akým spôsobom má peniaze za vozidlá použiť.

Krajský súd neakceptoval ani domnienky obžalovanej, že poškodený mohol zabrániť vzniku škody

uvedenej v skutkovej vete rozsudku tak, že by konal s vyššou mierou opatrnosti a v tejto súvislosti
poukazuje na to, že práve spôsob, akým obžalovaná (ne) uhrádzala faktúry mal navodiť dojem, že ich
uhrádza všetky pravidelne. Rovnako tak hovoriť o povinnej miere opatrnosti poškodeného v prípade, ak
obžalovaná na seba prebrala omnoho vyššie riziko je v tomto prípade neopodstatnené.

Ku námietkam obžalovanej týkajúcim sa DPH, výšky škody, právneho vzťahu medzi obžalovanou a

poškodeným, započítania skladného aj toho, kto v tomto konaní má vystupovať ako poškodený zaujal
presvedčivé a vyčerpávajúce stanovisko okresný súd v napadnutom rozsudku, ku ktorému krajský súd
nemá čo dodať, bez výhrad sa s ním stotožňuje a v tomto smere na neho v podrobnostiach odkazuje.

Pokiaľ ide o výšku škody krajský súd dospel k záveru, že okresný súd vzal do úvahy všetky

rozhodujúce skutočnosti tak v prospech, ako aj v neprospech obžalovanej a nepochybil, keď ju vyčíslil
na 297.559,75 eur. Okresný súd podrobne vysvetlil, akým spôsobom sa dopracoval k tejto sume a prečo
do sumy nezahrnul niektoré vozidlá. Dôkladne sa zaoberal aj pohľadávkami obžalovanej vo vzťahu ku
poškodenému a ustálil aj svoje právne závery týkajúce sa uznania dlhu obžalovanej, s ktorými sa krajský
súd stotožňuje a opätovne poukazuje na ich odôvodnenie v napadnutom rozsudku.

Ostatné námietky týkajúce sa jej správania po skutku boli zohľadnené pri ukladaní trestu v jeho
mimoriadnom znížení, avšak na samotné posúdenie jej trestnoprávnej zodpovednosti a aj právnej
kvalifikácie jej konania nemajú vplyv so zreteľom na okamih, ku ktorému sa posudzuje dokonanie tohto
trestného činu.

Pokiaľ ide o trest z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že okresný súd pri jeho ukladaní
vychádzalzcharakteristikyobžalovanejzmiestabydliska,zodpisuregistratrestov,zlustráciegenerálnej
prokuratúry, na podklade ktorých dospel k záveru, že obžalovaná doposiaľ viedla riadny život. Trestný
zákon stanovuje pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 4 písm. a/ trestnú sadzbu trestu odňatia

slobody 10 - 15 rokov. Ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zák. súd posúdil to, že
obžalovaná viedla riadny život a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom k tomu, že prevažuje
pomer poľahčujúcich okolností znížil hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, t. j. o 20 mesiacov a
po úprave dostal trestnú sadzbu v rozmedzí od 10 do 13 rokov a 4 mesiace. Pri posudzovaní druhu a
výmery trestu okresný súd prihliadal na skutočnosť, že obžalovaná sa nevyhýbala svojej zodpovednosti

za spôsobenú škodu ešte pred začatím trestného stíhania a spolupracovala s poškodeným pri hľadaní
riešenia splatenia svojich záväzkov, tieto uznala a pristúpila na ich splatenie v splátkach a dokonca
zabezpečila splnenie záväzku zo svojho majetku. Nevyhýbala sa kontaktu s poškodeným, neušla na
neznáme miesto, nezbavovala sa svojho majetku. Takýto postoj nie je bežný a zasluhuje si podľa
názoru okresného súdu osobitnú pozornosť. Uvedené svedčí o vyššej miere charakterových vlastností

a zodpovednosti obžalovanej, ako aj o tom, že prakticky v dôsledku týchto právnych úkonov ostala
nemajetná. Práve tieto pomery viedli okresný súd k tomu, že považoval ukladanie trestu v rámci
upravenej trestnej sadzby od 10 do 13 rokov a 4 mesiace za neprimerane prísne a že na ochranu
spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania a ukladal trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Napokon
za primeraný a spravodlivý uznal trest vo výmere 6 rokov a 3 mesiace, na výkon ktorého zaradil

obžalovanú do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože v posledných 10-tich
rokoch pred spáchaním skutku nebola vo výkone trestu za úmyselný trestný čin.

Pokiaľ ide o výrok o škode okresný súd skonštatoval, že keďže uznal obžalovanú vinnou zo spáchania
skutku, pre ktorého právnu kvalifikáciu bola výška škody absolútne nevyhnutná, nevidel dôvod nepriznať

poškodenému škodu v takej výške, v akej bola preukázaná v rámci vykonaného dokazovania. V takejto
výške aj priznal poškodenému nárok na náhradu škody. Vo zvyšnej časti, ktorú si poškodený riadne
a včas uplatnil okresný súd odkázal poškodeného na civilný proces, nakoľko vzhľadom na predmetkonania by preukazovanie opodstatnenosti škody vyžadovalo vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré nie
je potrebné pre rozhodnutie o vine a treste a zbytočne by trestné stíhanie obžalovanej predĺžilo.

Keďže krajský súd sa stotožnil aj s výrokom o treste, ktorý spĺňa z hľadiska individuálnej, aj generálnej
prevenciesvojúčelaajsvýrokomoškode,krajskýsúdzamietolodvolanieobžalovanejakonedôvodnéa
v ďalšom odkazuje na presvedčivé odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu
stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.