Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/36/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116210683
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116210683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu

JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: H. Y., nar. X.X.XXXX, bytom T., V. X,
právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, o určenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/180/2016-53 z dňa 09.11.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku, vo výroku o určení zmluvnej podmienky za
neprijateľnú a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol: „Žalovaný je
p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 1.825,95 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne od 31.5.2016
do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobu ohľadom úrokov z omeškania v časti nad 5,05% ročne z a m i e t a.
U r č u j e, že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 21.10.2008 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným uvedená v bode 13 vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v znení:

„Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči
veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné 2/3 zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so
všetkou administratívou s tým spojenou“ j e n e p r i j a t e ľ n á.
Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5 a 6, § 39, § 517

ods. 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 a 5 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1 2, § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

3. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa žalobou zo dňa 19.5.2016 sa domáhala určenia, že zmluvná
podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX zo dňa 21.10.2008 uvedená v bode 13 vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru, ktorou dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na

základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v zmluve,
pričom tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné 2/3 zahŕňajú náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, je neprijateľná.4. Zo zmluvy ani z VOP nevyplýva, za čo vlastne sa tento poplatok platí, preto absentuje požiadavka jeho
určitosti. Spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke mu nie je dodané. Pri spotrebiteľských
úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi

a v jeho záujme. Súdu je z jeho činnosti známe, že v úverových zmluvách žalovaného sa výška
administratívneho poplatku odvíja od výšky úveru. Poplatok, ktorý má pokryť náklady na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom,
že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem nižšej úrokovej
sadzby, aj keď v skutočnosti administratívny poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate

predstavujeúrok.Poplatok321,32Eurpriúvere331,94Eurpredstavuje96,80%zúveru.Splatnosťúveru
pritom bola dohodnutá na jeden rok, čo znamená, že v skutočnosti úroková sadzba by predstavovala
96,8 % p.a., čo by takmer 12 - násobne prevýšilo priemernú úrokovú sadzbu obdobných úverov v
bankách, keďže podľa internetovej stránky NBS v októbri 2008 pri spotrebiteľskom úvere do 1 roka činila
priemerná úroková sadzba 8,20 % p.a. Spotrebiteľ by teda mal platiť administratívny poplatok za dodané
skutočné plnenie, musí byť preto predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej

výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a teda ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

5. Výpoveď žalobkyne je jasná a jednoznačne vyvracia, že by úver brala na výkon zamestnania, čo
aj logicky zdôvodnila. Nepochybne ako zdravotná sestra nepotrebovala úver na výkon tohto svojho

povolania. Výpoveď strany je dôkazným prostriedkom a keďže súdu a verejnosti je navyše známa aj
nekalá obchodná praktika žalovaného ohľadom vyznačovania účelu poskytnutia úveru v snahe vyhnúť
sa aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch, súd prijal záver o tom, že jedná sa o spotrebiteľský
úver. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že úver potrebovala na súkromný účel a v zmluve bol účel úveru
vyznačený svojvoľne zástupcom žalovaného. Súd teda dospel k záveru, že úverovú zmluvu uzavretú

medzi stranami je potrebné posúdiť podľa zákona č. 258/2001 Z.z.

6. V danom prípade ani jedna z náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. h), i), j), k) v zmluve uvedená nebola,
preto s poukazom na § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Žalobkyňabytedamalavrátiťžalovanémulensumuposkytnutéhoúverut.j.331,94Eurakeďžedoposiaľ

mu zaplatila 2157,89 Eur ( do decembra 2015) žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške
1825,95 Eur. Súd preto považoval za právne dôvodné vyhovieť aj žalobe o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 1825,95 Eur. V danom prípade bezdôvodné obohatenie je plnením bez právneho
dôvodu.

7. Žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plnila viac ako podľa zákona mala, až v decembri 2015, a teda
dvojročná subjektívna premlčacia lehota jej uplynie v decembri 2017. Objektívna premlčacia lehota
plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia t.j. v danom prípade od úhrad žalobkyne žalovanému.
Súd však zastáva názor, že v danom prípade je potrebné vychádzať z desaťročnej premlčacej lehoty.
Žalovanýmátotižvpredmetečinnostiposkytovanieúverovapretosavyžaduje,abydodržiavalpríslušné

právne normy vzťahujúce sa na ich poskytovanie. Žalovaný preto minimálne musel byť uzrozumený
s tým, že pokiaľ v úverovej zmluve neuviedol obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktoré sú citované v tomto rozsudku napriek tomu, že musel si byť vedomý toho, že ide o spotrebiteľa
a nebude môcť od žalobkyne žiadať úroky a iné poplatky a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou
zákonnousankciouuzrozumený.Minimálnetedanajehostraneišloonepriamyúmyselzískaťmajetkový

prospech. Keďže posledné úhrady boli vykonané v rokoch 2009 až 2015, desaťročná premlčacia lehota
najskôr uplynie až v roku 2019.

8. K námietke žalovaného o res iudicate súd uvádza, že príslušný rozhodcovský rozsudok považuje za
ničotný.Rozhodcovskýsúdtotižnemalprávomocprejednaťdanúvec,nakoľkonebolauzavretástranami

platná rozhodcovská zmluva.

9. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

10. Proti rozsudku, s výnimkou zamietavého výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalovaný. Namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Žalobkyňa nemá na určení neprijateľnosti
zmluvných podmienok naliehavý právny záujem. Poukázal tiež na neodstrániteľnú prekážku konania,
ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej. Zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli, že ich vzťah sa bude spravovaťustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je absolútnym obchodom. Výška úrokov nie je
podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. V čase uzavretia zmluvy neexistoval žiadny právny predpis,
ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov. U nebankových subjektov nemožno obvyklú

výšku úrokov odvodzovať od výšky úrokov požadovanej bankami. V predmetnej veci nenastala ani
jedna z foriem bezdôvodného obohatenia. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

11. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

12. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1
a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že podľa § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný,
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec prácne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

14. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument.

15. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. Rozsudok je čo do žalobcom namietaného dôvodu odôvodnený riadne, v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti vyhovel a vo
zvyšku ju zamietol, v odôvodnení svojho rozhodnutia reagoval na všetky podstatné námietky a tvrdenia
žalovaného prednesené v konaní.

17. Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je aj v súlade s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a aj v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

18. Za porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať to, že
prvoinštančný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

19. Už v minulosti v právnej veci práve žalovaného Krajský súd v Prešove explicitne v rozsudku
sp. zn. 21Co 25/2012 zo dňa 18.6.2013 konštatoval, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na
plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní, nie však rozsudok založený na neprijateľnej
rozhodcovskej doložke (porov. ,,Nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne

rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k. 10CoE/308/2011-39 ).
Predmetný rozsudok bol podrobený kontrole ústavnosti. Ústavný súd Slovenskej republiky tento záver
neoznačil za ústavne nekonformný a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok
súdneho sporu (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 25/2014 zo dňa
22.1.2014). Tento záver bol prijatý i Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo

122/2011 zo dňa 9.2.2012 cit.: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemalprávomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“ Obdobne
tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013 cit.:
„V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc

na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné
- paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba
priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava
nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé
ani založiť prekážku rei iudicata.“

20. Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 21.10.2008 je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.), nakoľko žalovaný vystupoval
v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti. Z obsahu spisu totiž nevyplýva, že by žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve o úvere je síce uvedené, že úver je
poskytnutý za účelom výkonu zamestnania, ako však vyplýva z vykonaného dokazovania, žalobkyňa
bola v čase uzatvorenia zmluvy zamestnaná ako zdravotná sestra a úver si brala na súkromné
účely. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie

nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť
spôsobomznámympredôkaznékonanie,čoznamená,žeajnespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním
nemôže byť len označenie účelu - výkon zamestnania, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký
konkrétny súvis so zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na

interpretačnéustanovenie§54Občianskehozákonníkajenamiestepripochybnostiachoobsahuzmluvy
výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na žalovanom (ako veriteľovi). Žalovaný v
konaní nepreukázal, že úver poskytol žalobkyni na účel výkonu zamestnania žalobkyne. Vzhľadom
na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere je

spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a žalobkyni je dôvodné priznať
postavenie spotrebiteľa. S ohľadom na vyššie uvedené zmluva o úvere zároveň predstavuje zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. b, § 3
ods. 2). Zmluvným dojednaním nie je možné vyňať zmluvu spod režimu právnych noriem zameraných
na ochranu spotrebiteľa.

21. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalovaného o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne
na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 137 písm. c/ CSP (do 30.06.2016 túto
problematiku upravovalo ust. 80 písm. c) O.s.p.). Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom
prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu

nespočíva na žalobcovi, keďže tento vyplýva priamo zo zákona. Zo samotného zákonného ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení
neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov
tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Preto táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

22. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

23. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka je z objektívneho
hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha

určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú.

24. V zmysle zmluvy sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť poplatok v celkovej výške 321,32 Eur. Predmetný
poplatok je v zmysle bodu 13 VPPÚ tvorený z 1/3 úrokom a z 2/3 administratívnym poplatkom. Odvolacísúd konštatuje, že je za hranicou rozumného úsudku, aby administratívny poplatok vo výške 214,21
Eur, teda presahujúci 50 % sumy poskytnutého úveru (331,94 Eur) sledoval reálne výdavky spojené s
poskytnutím úveru. Za stavu, kedy bol spotrebiteľ v zmysle zmluvy povinný zaplatiť veriteľovi okrem

úroku aj administratívny poplatok vo 214,21 Eur, je dôvodné dospieť k záveru, že tento administratívny
poplatok v skutočnosti predstavuje odplatu za poskytnutie úveru, a teda jeho podstata a účel je rovnaký
ako je to pri úroku.

25. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod

41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice
93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň
na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,

Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

26. Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že odplata, úroky za poskytovanie peňažných
prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti

v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie
je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej
klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom
je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú
najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov

alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na
vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100
% oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu
pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. V predmetnom
prípade odplata za úver predstavuje v skutočnosti 96,8 % ročne, čo takmer 12 násobne prevyšuje

obvyklú mieru úrokových sadzieb za porovnateľné úvery v čase uzavretia zmluvy o úvere. Táto okolnosť
spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods.
1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške odplaty ako
neprijateľnú a absolútne neplatnú.

27. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009
zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej
finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž
musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom.

Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak
dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“

28. Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké
úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu

dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba odplaty 96,8 % ročne je úplne drastická a nemá žiadne
opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým
sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%).
NemeckýBGHvrozsudkuz13.3.1990AZXIZR252/89vyhlásilúversrozdielomo12%percentuálnych
bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s

dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4.
1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za
odporujúcu dobrým mravom.

29. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nešpecifikuje, o

aké konkrétne administratívne činnosti a takto neúmerne vysoký poplatok bez bližšej špecifikácie
jeho výšky a účelnosti je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa ako
spotrebiteľka nebola s jeho podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na
bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s týmspojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi
nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Poplatok vo výške presahujúcej polovicu sumy
poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou

činnosťou.

30. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v
štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

31. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 21.10.2008 obsiahnutá v bode 13 VPPÚ nepochybne
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu

dobrých mravov neprijateľná a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

32. Súd prvej inštancie vzhľadom na neuvedenie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 2) vyhodnotil úver poskytnutý na jej základe ako
bezúročný a bez poplatkov.

33. Odvolací súd konštatuje, že údaj o úroku napriek zneniu ust. § 4 ods. 2 písm. h) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy v zmluve absentuje. Jeho
výšku je možné vyvodiť z výšky poplatku uvedeného v zmluve a počtu splátok v spojení s bodom
13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, čo spôsobuje neprehľadnosť a spotrebiteľovi de facto

znemožňuje získať zrozumiteľné, náležité informácie o základných podmienkach zmluvného vzťahu, do
ktorého vstupuje. Ide o esenciálnu náležitosť zmluvy o úvere, ktorá musí byť uvedená priamo v zmluve.
V zmluve nie je uvedený ani údaj o RPMN a priemernej RPMN, ktorý je v zmysle § 4 ods. 2 písm. j), k)
zákona o spotrebiteľských úveroch obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere. Keďže v zmluve absentuje
údaj o úroku, údaj o RPMN a priemernej RPMN, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4

ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.).

34. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 331,94 Eur, pričom za situácie, že tento je bezúročný a bez
poplatkov a žalovaný nemá nárok na plnenie z neprijateľnej podmienky, žalobkyni vznikla povinnosť

vrátiť žalovanému len sumu zodpovedajúcu poskytnutým peňažným prostriedkom. Iné nároky zo zmluvy
žalovaný voči žalobkyni nemá, preto plnenie žalobkyne nad rámec sumy zodpovedajúcej výške úveru
(1825,95 Eur) predstavuje plnenie bez právneho dôvodu a má za následok vznik bezdôvodného
obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na strane žalovaného, ktorý takéto plnenie prijal.

35. Správnemu výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie a výroku o
určení zmluvnej podmienky za neprijateľnú zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Za daného
stavuodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomrozsahuavsúvisiacomvýrokuotrovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

36.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok n náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnému žalovanému. Žalobkyni však žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu nevyplývajú,
odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyni na náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).