Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/99/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244528
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1111244528.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. Q., bývajúceho vo P., zastúpeného advokátskou
kanceláriou FUTEJ Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, IČO: 35 955 341, proti
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave, Imricha
Karvaša 1, IČO: 30 844 789, o náhradu škody 43 000,57 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 189/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave z 5. mája 2014 sp. zn. 6 Co 180/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

l. Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 12. decembra 2013 č.k. 16 C 189/2011-113 návrh na začatie

prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej Únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie zamietol, návrh žalobcu vo veci zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
Otázku, či žalobcovi vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd prvej inštancie podľa § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že žalobca bol
v konaní povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu
škody, nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným

postupom), ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobca ale nepreukázal, že NBS zanedbala bankový
dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu NBS, súd prvej inštancie sa už nezaoberal tým, či žalobcovi vznikla škoda v ním
vyčíslenej výške. Pri zamietnutí žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobca sa domáhal uspokojenia
svojej pohľadávky v konkurznom konaní vedenom proti Družstvu ako úpadcovi. V incidenčnom konaní,
ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť jeho pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody bola preto

podaná predčasne. Svoj vplyv na riadenie a hospodárenie Družstva mal žalobca ako člen vykonávať
prostredníctvom členskej schôdze, žalobca ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje oprávnenia
nerealizoval. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Krajský súd v Bratislave na odvolania žalobcu rozsudkom z 5. mája 2014 sp. zn. 6 Co 180/2014
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil ako vecne správny (§

219 ods. 1, 2 O.s.p.) a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v potvrdzujúcom výroku podal dovolanie žalobca (ďalej
aj ,,dovolateľ“). Namietal, že v konaní došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.
f/ O.s.p.), konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako aj rozhodnutie

prvostupňového súdu) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolateľa odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o jeho odvolaní svojvoľne, arbitrárne,formalisticky a bez vysvetlenia opomenul pre neho priaznivú judikatúru, preto je napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný. Vykonané dokazovanie bolo neúplné a jeho výsledky boli súdmi nižšieho stupňa
nesprávne vyhodnotené. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo založené na nesprávnych skutkových a

tiež na nesprávnych právnych záveroch. Súdy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili
žalobcom správne navrhnuté dôkazy. Následne žalobca v dovolaní rozobral povinnosti žalovanej
vo vzťahu k podmienkam vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Žiadal, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu vyjadrila, rozhodnutia súdov nižších stupňov považovala za vecne
správne a podané dovolanie za nedôvodné. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana

sporu zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP)
preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu bolo podané 20. júna 2014, teda pred 1. júlom 2016, za

účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého
právneúčinkyúkonov,ktorénastalivkonanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú
zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237, § 238 a § 239 O.s.p.

7. Dovolanie žalobcu smeruje proti časti výroku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Bratislava I z 12. decembra 2013 č.k. 16 C 189/2011-113. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým
je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobcu nesmerovalo proti
rozsudku, ktoré boli uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3
O.s.p. nevyplýva.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
O.s.p. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia
ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; nepreukázaná bola tiež žalobcom namietaná vada konania (§
237 písm. f/ O.s.p.).

9. Žalobca vyvodzoval procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z toho,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

10. Najvyšší súd poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, nakoľko dospel
k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej
dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu, napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,

I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012,
IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015.

11. Pokiaľ žalobca namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie

nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a
skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež
R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo
130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).

12. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal prípustnosť dovolania protirozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal strane
možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

13. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu
nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď
tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

14. Žalobca z hľadiska obsahového namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.

15. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo
68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania,

ktorá bola uvedená v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238
alebo § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

16. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno
vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.
17. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3
veta druhá CSP neodôvodňuje. O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§
262 ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.