Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. december 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/217/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216208159
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2216208159.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:Mgr.RenátaGavalcováasudkýň:JUDr.

Bibiána Ťažiarová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Y. W., nar. XX.X.XXXX, bytom H.
L., W. U. XXXX/XX, zastúpenej splnomocnencom: JUDr. U. N., nar. XX.X.XXXX, bytom V., T. X, proti
žalovanému: U. F., nar. XX.X.XXXX, bytom, H. L., V. X/XX, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska
kancelária Legal Cases s.r.o., so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 328, IČO: 36 720 097,
o zaplatenie 22.500,- Eur, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.
k. 12C/162/2016-126 zo dňa 21. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalobu o zaplatenie 22.500,- Eur zamietol, II.
výrokom žalovanému voči žalobkyni priznal nárok na náhradu 100 % trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 35 ods. 1, 3, § 40 ods. 1, § 43a
ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, 2, § 51, § 151p ods. 1, § 151o ods. 1 § 455 ods. 1, § 570 ods. 2,

§ 574 ods. 1, § 657 Občianskeho zákonníka, s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný ako člen bytového družstva vo
februári 1976 nadobudol do užívania družstevný byt č. X v dome č. XXX/XX. Zmluvou z
28.4.1995 svoje členské práva previedol na tretiu osobu za 330.000,- Sk, ktoré sa z väčšej časti použili
na nadobudnutie rodinného domu v V. v júli 1995, ktorý strany nadobudli do podielového spoluvlastníctva

a spoločne v ňom žili. Po rekonštrukcii dom zmluvou zo 14.9.2004 predali tretej osobe za sumu
1.350.000,- Sk. Nadväzne dňa 24.9.2004 strany uzavreli ako kupujúci kúpnu zmluvu, ktorou prejavili
vôľu nadobudnúť do vlastníctva byt č. XX na K.. poschodí domu súp. č. XXXX na V. XX za cenu 950.000,-
Sk (hoci v zmluve bolo napísané 500.000,- Sk), keď kúpnu cenu 950.000,- Sk previedli predávajúcej
už 24.9.2004 z účtu žalovaného. Dňa 17.3.2005 uzavreli strany manželstvo a dňa 29.3.2005 bol
povolenývkladichvlastníckehoprávakuvedenémubytudokatastranehnuteľnostíakoichbezpodielové
spoluvlastníctvo. Dňa 19.12.2006 strany ako darcovia podpísali s dcérou žalobkyne listinu označenú

ako „Darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena“, ktorou jej darcovia darovali uvedený byt.
Zároveň v čl. IV tejto zmluvy bolo dohodnuté vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania
a užívania v prospech darcov. Dňa 30.1.2007 obdarovaná ako darkyňa a žalobkyňa podpísali ďalšiu
darovaciuzmluvu,ktoroudarkyňapreviedlauvedenýbytdovýlučnéhovlastníctvažalobkyne;zároveňsavčl.IVdohodlinazrušenívecnéhobremenažalobkyne,pričomvecnébremeno vprospechžalovaného
zostalo zachované (vklad do katastra nehnuteľností bol povolený 7.2.2007). Byt však naďalej užívali
strany. Do roku 2015 v manželstve žalobkyne a žalovaného vznikli problémy, ktoré vyústili do

rozpadu ich životného spoločenstva (rozsudok o rozvode č. k. 6C/616/2015-20 právoplatný 9. februára
2016). Dňa 6.9.2015 podpísali strany listinu „Zmluva o zániku vecného bremena doživotného užívania“,
v ktorej sa dohodli, že vecné bremeno zriadené darovacou (nesprávne: kúpnou) zmluvou z
„02.07.2007“(zrejmenesprávnymaďarskýzápisdátumu,správnebolazmluvazavkladovaná7.februára
2007) zrušujú, a to „bezplatne“ (čl. III ods. 1/ a 2/ zmluvy). Dňa 6.10.2015 žalobkyňa ako predávajúca

podpísala s treťou osobou listinu označenú ako „Kúpna zmluva“ , ktorou žalobkyňa byt č. XX v dome
súp. č. XXXX previedla za cenu 35.000,- Eur, ktorá mala byť uhradená v štyroch splátkach, z ktorých
posledná v sume 30.000,- Eur mala byť uhradená do 10 dní na účet žalobkyne. Dňa 7.10.2015 boli
podpísané dve listiny: a) notárska zápisnica u JUDr. Jany Horváthovej č. N 298/2015 (č. l. 58), v ktorej
bola zachytená dohoda strán o zúžení ich bezpodielového spoluvlastníctva manželom tak, že výlučný
m vlastníkom bytu č. XX v dome súp. č. XXXX sa stane žalovaný, b) „Kúpna zmluva“ (č. l. 56 a 57),

ktorú žalovaný podpísal 7.10.2015, a ktorou kupoval od tretej osoby byt č. XX v dome súp. č. XXXX za
cenu 22.500,- Eur. Túto cenu uhradila zo svojho účtu žalobkyňa (vklad vlastníckeho práva bol povolený
25.11.2015.

4. Žalovaný v žalobnej odpovedi, ako aj na prvom termíne pojednávania skutkovo predniesol okrem

iného to, že so žalobkyňa počas spolužitia s ním do roku 2015 vytvorila dlhy jednak na úhradách
spojených s užívaním bytu, jednak dlhy z úverov, ako aj to, že sa so žalobkyňou dohodli, že on sa
odsťahuje a aby mu žalobkyňa zabezpečila nové bývanie. Právnemu zástupcovi žalobkyne (ktorý bol
oprávnenýzastupovaťjudo7.decembra2016,§92ods.3CSP)bolažalobnáodpoveďdoručenánaním
udanú adresu a do rúk ním na tento účel splnomocnenej koncipientky (§ 106 ods. 1 CSP) 22. novembra

2016. Nový právny zástupca žalobkyne bol potom prítomný na prvom termíne pojednávania, na ktorom
žalobca tieto svoje skutkové tvrdenia zopakoval, no nijako sa k nim nevyjadril, a neurobil tak ani do
skončenia pojednávania a vyhlásenia dokazovania za skončené. Nepopretie má potom podľa § 151
ods. 1 CSP za následok, že tieto skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné.

5. Žalovaný príslušné skutkové tvrdenie žalobkyne o vzniku zmluvy o pôžičke poprel (§ 151 ods. 1 CSP),
a to účinne, keďže pripojil vlastné tvrdenia (§ 151 ods. 2 CSP), že kúpa bytu sa realizovala ako súčasť
dohody so žalobkyňou o vlastnom bývaní žalovaného. Žalobkyňa na tento účel žiadala vykonať len
dokazovanie svedkyňou Y. V., ktorej výpoveď však súd neprijal za pravdivú, keď svedkyňa je dcérou
žalobkyne, teda jej blízkou osobou, čo samo osebe znižuje nestrannosť a dôveryhodnosť jej výpovede,

keďže sa vyjadrila tak, že na žalovaného sa hnevá, existuje aj motív, aby svojou výpoveďou napomáhala
svojej matke. Okresný súd považuje za najpodstatnejšie, že svedkyňa uviedla, že žalobkyňa pôvodne
chcela, aby sa byt, v ktorom so žalovaným bývali a v ktorom mal žalovaný právo doživotného bývania,
predal a peniaze sa rozdelili na polovicu, s čím žalovaný nesúhlasil a žiadal, aby mu žalobkyňa
zabezpečila vlastný byt. Podľa názoru okresného súdu odporuje elementárnej logike, aby žalovaný za

danej situácie odmietol polovicu výnosu z predaja bytu (v prerokúvanej veci nakoniec približne 16.500,-
Eur), no žiadal obstarať byt, ktorý by následne celý zaplatil sám (formou splatenia pôžičky žalobkyni).
Podľa názoru okresného súdu zodpovedajú logike a racionalite priemerných účastníkov právneho styku
taký postup žalovaného, že síce nechcel polovicu ceny dovtedajšieho, ale namiesto toho (ako náhradu
svojho práva doživotného užívania) žiadal zabezpečiť vlastný byt, teda plnenie in natura.

6. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že vzniku zmluvy o pôžičke medzi stranami by neprekážalo
to, že žalobkyňa uhradila kúpnu cenu bytu nadobúdaného žalovaným, teda záväzok žalovaného z
kúpnej zmluvy zo 7.10.2015 v sume 22.500,- Eur. Zmluva o pôžičke však nevzniká len samotným
odovzdaním peňazí, ale jej nevyhnutným predpokladom je predovšetkým vznik zmluvy postupom podľa

všeobecných ustanovení o vzniku zmlúv (§ 43a a nasl. Občiaskeho zákonníka). Podľa § 44
ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že zmluva vznikla, len čo prijatie návrhu nadobudne účinky, pričom
mlčanie alebo nečinnosti samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Návrhom je podľa § 43a ods. 1
Občianskeho zákonníka prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorá je určený jednej alebo viacerým
osobám, je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôbec navrhovateľa byť ním viazaný. Prijatím návrhu

je podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka včasné vyhlásenie adresáta alebo iné včasné konanie,
z ktorého možno vyvodiť súhlas s návrhom. Prijatie pritom musí byť bezvýhradné, pretože akékoľvek
dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny sa považujú za nový návrh (§ 44 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že medzi stranami vznikne zmluva o pôžičke, akjedna strana druhej v súlade s § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka prejaví, že takáto zmluva medzi
nimi má vzniknúť, a druhá s tým prejaví súhlas v zmysle § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odovzdanie peňazí potom musí k takto uzavretej zmluve pristúpiť; samo osebe však nenahrádza proces

návrhu zmluvy a jeho prijatia. Samozrejme, nie je vylúčené, že odovzdanie a prijatie peňazí by za
určitých okolností mohlo mať povahu konkludentných úkonov smerujúcich k zmluve o pôžičke, ak by z
nich takáto vôľa bola zistiteľná (§ 35 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka); o taký prípad tu však nejde.
V prerokúvanej veci totiž zo zisteného skutkového stavu nevyplývajú žiadne také prejavy žalovaného,
ktoré by bolo možné právne posúdiť ako návrh zmluvy o pôžičke na sumu 22.500,- Eur v zmysle §

43a ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ako akceptáciu zodpovedajúceho návrhu žalobkyne (§ 43c
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak takéto prejavy nie sú dokázané, nemožno dospieť k záveru, že
medzi stranami vznikla zmluva o pôžička (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka a contrario). Potom v
zmysle už uvedeného na takýto záver nestačí ani samo odovzdanie (poukázanie) peňazí žalobkyňou
na účet predávajúcej bytu č. XX. Žalobkyňa svoj nárok voči žalovanému výslovne uplatňovala z titulu
pôžičky a tvrdila, že takáto zmluva vznikla v súvislosti s kúpou bytu č. XX pre žalovaného. Vzhľadom na

takto žalobkyňou vymedzený skutkový základ žaloby by vôbec nebolo potrebné zaoberať sa otázkami
alternatívnej právnej kvalifikácie právnych vzťahov medzi ňou a žalovaným. Okresný súd však len pre
poriadok udáva, že sama skutočnosť, že nebola dokázaná existencia zmluvy o pôžičke medzi stranami
neznamená, že plnenie poskytnuté žalobkyňou je plnením bez právneho dôvodu. Žalovaný sám totiž
právny dôvod označil a takýto právny dôvod má podľa názoru okresného súdu logickú oporu v zistenom

skutkovom stave. Úhradu kúpnej ceny bytu č. XX žalobkyňou za žalovaného treba považovať za určitú
formu odplaty za to, že žalovaný bol ochotný súhlasiť so zrušením svojho vecného bremena viaznuceho
na byte č. XX. Toto vecné bremeno by zaťažovalo tento byt a reálne by znižovalo jeho hodnotu, resp.
by ho robilo nepredajným, keďže z logiky veci nikto nie je ochotný kúpiť byť, o ktorý by sa musel deliť s
osoboumajúcouvňomprávodoživotnéhoužívania.Žalovanýpritomnebolpovinnýsúhlasiťsozrušením

takéhoto vecného bremena, keďže toto vecné bremeno by mu zostávalo zachované aj v prípade predaja
bytu nachádzajúceho sa v tom čase vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa pritom tento byt
chcela predať. Potom celkom logicky vyznieva a zistenému skutkovému stavu neodporuje obrana
žalovaného, že so zrušením vecného bremena súhlasil za podmienky, že mu žalovaná obstará nový byt
lenpreňho.Tosaajstalotým,žestranyvoformenotárskejzápisnicezúžilirozsahsvojhobezpodielového

spoluvlastníctva manželov (§ 143a Občianskeho zákonníka) a následným uzavretím kúpnej zmluvy na
byt len v prospech žalovaného. Takáto dohoda je svojou povahou nepomenovanou zmluvou podľa § 51
Občianskeho zákonníka a plnenie žalobkyne poskytnuté na jej základe (uhradenie kúpnej ceny 22.500,-
Eur za byt č. XX nadobudnutý pre žalovaného) je plnením na základe existujúceho právneho titulu.

7. Ďalej konštatoval, že nemožno prisvedčiť námietke žalobkyne, že nie je logické, prečo si bývanie
nezabezpečila sama. Situácia žalobkyne bola totiž odlišná tým, že sama chcela byt predať (čo inak
dosvedčilaajňouvolanásvedkyňa),nonarozdielodžalovanéhovtomtobytenemalaprávodoživotného
užívania (zrušila ho totiž dohodou pri darovaní bytu v roku 2007). Mala teda byt, s ktorým mohla nakladať
právne, ale nie fakticky, pretože s doživotným užívacím právom žalovaného by bol reálne nepredajný.

Pristúpenie na podmienky žalovaného, teda zabezpečenie nového bývania preňho namiesto zrušeného
práva doživotného užívania, tak reálne umožnilo žalobkyni realizovať to, čo zamýšľala, teda predať
byt č. XX. Ani z výpovede svedkyne, ani inak zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by cieľom
žalobkyne bolo nadobudnúť si nové bývanie. Naopak, aj z výpovede svedkyne vyplynulo, že žalobkyňa
chcela byt predať a rozdeliť utŕžené peniaze, teda mať hotovosť. Nie je úlohou okresného súdu skúmať,

čo žalobkyňa zamýšľala s takouto hotovosťou robiť. Potom vzhľadom na existujúcu situáciu bolo jedinou
možnosťou, ako tento cieľ zrealizovať (získať hotovosť z predaja) bolo zrušiť vecné bremeno viaznuce
na byte, čo zasa mohla dobrovoľne dosiahnuť len vtedy, ak pre žalovaného obstarala nový byt. Práve
tým je opodstatnené aj to, prečo na tento účel vynaložila viac než polovica z ceny bytu č. XX, ktorú
pôvodne žalovanému ponúkala. Toto „zvýšenie“ je v podstate „cenou“ za to, že sa jej byt podarilo byt

predať rýchlo a rýchlo aj prísť k hotovosti, ktorú (zrejme) potrebovala. Platnosti takejto nepomenovanej
dohody neprekáža ani ustanovenie čl. III ods. 2 zmluvy o zrušení vecného bremena zo 6.9.2015, v
ktorom sa hovorí, že vecné bremeno sa zrušuje „bezplatne“. Z postupnosti krokov je v prerokúvanej
veci totiž zrejmé, že v čase zrušenia vecného bremena toto zrušenie skutočne bolo bezplatné, keďže
žalovaný v danom čase ešte nedostával za jeho zrušenie protiplnenie, pretože nový byt mala žalobkyňa

obstarať až z peňazí získaných z predaja bytu č. XX, ktorý zasa mohla zmysluplne predať práve
až po zrušení vecného bremena. V čase dohody o zrušení vecného bremena pritom záväzok žalovanej
nemal žiadne konkrétne kontúry (nebolo určené, aký konkrétne byt má kúpiť, za koľko, od koho a pod.),
preto ho celkom zrejme nebolo možné dostatočne určito vyjadriť v dohode. Avšak aj keby sa mal tentozáväzok považovať za odplatu za zrušenie vecného bremena, neprekážalo by jeho neuvedenie v zmluve
zo 6. septembra 2015 platnosti tejto dohody. Podľa § 151p ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka
totiž podstatnou náležitosťou zmluvy o zrušení vecného bremena nie je uvedenie toho, či sa zrušuje za

náhradu alebo bez náhrady. Táto dohoda teda síce musí byť uzavretá písomne (§ 151o ods. 1 v spojení
s § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka), avšak v takejto písomnej forme musí byť zachytený len samotný
prejav o zrušení vecného bremena. Nie je vylúčené, aby súčasne s uzavretím tejto dohody uzavreli
strany aj vedľajšie dohody o náhrade za toto zrušenie, prípadne spôsobe jej poskytnutia. Tieto dohody
potom spolu so zmluvou o zrušení vecného bremena vytvárajú celý právny vzťah medzi oprávneným a

povinným, aj keď nie sú zachytené v jednej listine. Navyše, aj keď sú tieto vedľajšie dohody uzavreté
v inej než písomnej forme a teda zrejme formálne neplatné (§ 40 ods. 1 v spojení s § 570 ods. 2
Občianskeho zákonníka), nemá táto neplatnosť význam po ich splnení. Podľa § 455 ods. 1 Občianskeho
zákonníka totiž bezdôvodným obohatením nie je plnenie dlhu neplatného pre nedostatok formy (porov. k
uvedeným otázkam komplexne nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 340/2012). V prerokúvanej veci teda možno
urobiť záver, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k dohode o tom, že žalovaný bude súhlasiť so

zrušenímvecnéhobremena,ktorémuzodpovedájehoprávodoživotnéhoužívaniabytuč.XX.Zatobude
žalobkyňa schopná odpredať tento byt, no ako náhradu za zrušené vecné bremeno mu obstará nový
byt. Žalobkyňa takúto dohodu splnila, aj keď nebola uzavretá v písomnej forme, v dôsledku čoho
nie je oprávnená domáhať sa svojho plnenia späť (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Takýto výklad
pritom zodpovedá aj ústavnej požiadavke preferencie výkladu právnych úkonov takým spôsobom, aby

boli právne úkony zachované v platnosti (porov. v tomto smere napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS
242/07).

8.Prvoinštančnýsúddospelkzáveru,žesuma22.500,-Eurnebolažalovanémužalobkyňouodovzdaná,
resp. zaňho uhradená ako pôžička, pretože existencia žiadnej zmluvy o pôžičke medzi stranami

dokázaná nebola. Žalobkyňa netvrdila ani nedokázala žiaden iný titul, z ktorého by mala mať nárok
na vrátenie tejto sumy. Naopak, táto suma bola poskytnutá žalovanému, resp. zaňho uhradená ako
náhrada za zrušené vecné bremeno - právo doživotného užívania bytu č. XX, ktorý žalobkyňa predala,
keď žalovaný so zrušením vecného bremena súhlasil za podmienky, že mu žalobkyňa obstará náhradný
byt. Žalobkyňa teda tým, že za žalovaného uhradila kúpnu cenu za byt č. XX, plnila len túto dohodu a

plnenie na jej základe poskytnuté je plnením na základe riadneho právneho titulu. Žalobkyňa sa teda
nemôže domáhať jej zaplatenia ani ako bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka), a to ani keby táto dohoda bola eventuálne formálne neplatná pre nedostatok formy (§ 455
ods. 1 Občianskeho zákonníka).

9. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že nevykonal navrhnuté dôkazy daňovými priznaniami a
dokladmi o príjmoch žalovaného, výpisom odvodov a dokladmi o predaji bytu žalobkyne v roku
1995, keďže takéto dokazovanie presahuje predmet tohto konania. V rámci predmetu konania (vrátenie
tvrdenej pôžičky poskytnutej v roku 2015) je potrebné zaoberať sa jedine tým, či takáto dohoda vznikla
a aký bol jej prípadný obsah. Na ten účel je podľa názoru súdu podstatné predovšetkým to, že žalovaný

mal v roku 2015 v byte č. XX právo doživotného užívania, ktoré sa zrušilo a následne „vyrovnalo“
kúpou nového bytu preňho. Zisťovanie, kto koľko do manželstva (resp. do roku 2005 do druhovského
pomeru) vniesol peňažných prostriedkov a ako sa s nimi naložilo, je pre otázku vzniku a obsahu zmluvy
o pôžičke v roku 2015 nepodstatné. Pokiaľ ide o požiadavku, aby žalovaný preukázal, že zaplatil daň
z príjmu zo sumy 22.500,- Eur, táto je pre toto konanie rovnako nepodstatná a je vecou finančnej

správy. Sama okolnosť, že žalovaný z tejto sumy nezaplatil daň z príjmu, nevedie nevyhnutne k záveru,
že ide o pôžičku. Okresný súd ďalej nevykonal pôvodne zamýšľané osobné dopytovanie žalobkyne
na ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP). Ustanovenie § 153 ods. 1 CSP totiž ukladá stranám
uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany (medzi nimi aj skutkové tvrdenia) včas,
t. j. dostatočne skoro s prihliadnutím na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na

prostriedky procesného útoku a obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť,
najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania (§ 153 ods. 2 CSP). Hoci cit. ust. hovorí
doslovne„nepredložila“,trebapodľanázorusúdutentopojemvykladaťnapríkladsohľadomnajednotlivé
prostriedky útoku a obrany. Pokiaľ ide o prednes skutkových tvrdení, treba pod týmto pojmom rozumieť
urobenie všetkých takých úkonov strany, ktoré umožnia, že bude svoje skutkové tvrdenia môcť riadne

predniesť. Od strany alebo od jej zástupcu možno predovšetkým požadovať, aby oznámili to, že strana
nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie a žiada tlmočníka (§ 155 ods. 1 CSP účinného do 30. apríla
2017). Ak strana takýmto spôsobom nepostupuje a napriek svojej osobnej prítomnosti nie je schopná
odpovedať na otázku súdu, nemožno skutkové tvrdenia, ktoré by takto strana mohla predniesť, zaprednesené (predložené) včas. Ak by si zabezpečenie tlmočníka za účelom umožnenia strane predniesť
dodatočné skutkové tvrdenia vyžadovalo napríklad odročenie pojednávania, súd naň podľa cit. § 153
ods. 2 CSP môže neprihliadnuť. V opačnom prípade by sa uplatnenie práva podľa § 155 CSP mohlo stať

prostriedkom šikanovania protistrany, teda zneužitím práva vedúcim k zbytočným prieťahom v konaní
(čl. 5 základných princípov CSP), a súd je oprávnený ho podľa cit. článku v spojení s § 153 ods. 2
CSP sankcionovať tým, že naň nebude prihliadať. V prerokúvanej veci bolo pritom ešte na pojednávaní
31. januára 2017 oznámené, že okresný súd zamýšľa žalobkyňu osobne dotazovať, nie vykonávať jej
výsluch podľa § 195 CSP, keďže ten nebol navrhnutý. Okresný súd teda nebol povinný stranu predvolať

osobne (§ 178 ods. 1 za bodkočiarkou CSP a contrario) a jej právny zástupca v e-maily z 10.3.2017
oznámil, že jej prítomnosť na následnom pojednávaní 21.4.2017 zabezpečí. Počas celého tohto obdobia
tak žalobkyňa mala možnosť požiadať o tlmočníka, aby mohla na otázky súdu odpovedať vo svojej
materčine. Prípadne mala možnosť všetky podstatné skutkové tvrdenie oznámiť svojmu právnemu
zástupcovi, ktorý ich mohol predniesť za ňu. Žalobkyňa však o tlmočníka po celý čas nepožiadala a až
na pojednávaní 21.4.2017 vyhlásila, že po slovensky nevie na otázky odpovedať. Na túto skutočnosť

však žalobkyňa mohla a mala upozorniť skôr, a ak tak neurobila, okresný súd ju nemohol dopytovať,
čím podľa § 153 ods. 2 CSP stratila možnosť osobne prednášať ďalšie skutkové tvrdenia. Nestratila
však možnosť, aby ich predniesol jej právny zástupca, ktorý však žiadne ďalšie skutkové tvrdenia beztak
nepredniesol.

10.Onáhradetrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľa§255ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku
a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu všetkých trov konania.

11. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na § 365 ods. 1 písm. h) Civilného

sporového poriadku. Argumentovala tým, že skutočnosti uvádzané žalovaným, ktoré si okresný súd
osvojil ako výlučne pravdivé a všetky vyjadrenia žalobkyne a svedkyne označil za nedôveryhodné,
odporujú elementárnej logike. Okresný súd v odôvodnení nepoukázal na skutočnosť, že kúpa bytu
pre žalovaného bola realizovaná z výlučného vlastníctva žalobkyne, že žalobkyni nezostali finančné
prostriedky na riešenie bývania, svoju situáciu riešila podnájmom, že by riešením bol aj prenájom

bytu pre žalovaného, a žalobkyňa mohla vec riešiť prenájmom iného bytu pre žalovaného, mohla
požadovať úhradu nájomného od žalovaného, keby vec neriešila podľa požiadavky žalovaného a
prísľubu vrátenia peňazí. Jednostranné posúdenie veci zo strany okresného súdu dokazujú, že sa
vecou nezaoberal z objektívnej stránky. Nesúhlasila s tým, že by sama alebo prostredníctvom právneho
zástupcu nenamietala alebo nepoprela tvrdenia žalovaného. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa

vytvorila dlhy, že bol chorý, práceneschopný, bez príjmov, že dlh vznikol z dôvodu, ktorý bol zapríčinený
žalovaným. Okresný súd nepostupoval v súlade so skutočnosťou, že sporové strany žili v manželstve,
čo patrilo do BSM a čo nie, či bolo vykonané rozdelenie BSM, ako sa vyporiadali so spoločným majetkom
a ako s výlučným majetkom jedného zo sporových strán.

12. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril a uviedol, že navrhuje
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. S
odvolacími dôvodmi žalobkyne nesúhlasí. Žalovaný v konaní poprel akúkoľvek pôžičku od žalobkyne.
Žalobkyňa nemala finančné prostriedky vo výlučnom vlastníctve vo výške 22.500,- Eur, keďže finančné
prostriedky, ktorých sa v konaní domáha, tvorili súčasť kúpnej ceny, za ktorú žalobkyňa predala byt,

ktorý nadobudli strany sporu spoločnej do BSM a obídením zákona ho dostala počas manželstva
do svojho výlučného vlastníctva. Výpoveď svedkyne (dcéry žalobkyne) smerovala na podporu tvrdení
matky, avšak jej rozporuzplné vyjadrenia preukázali opak, potvrdila, že žalovaný nesúhlasil s rozdelením
výťažku z predaja bytu na polovicu, ale chcel bytovú náhradu za zrušenie jeho práva doživotného
bývania k predávanému bytu. Neobstojí námietka žalobkyne, že by žalovanému postačovala ako bytová

náhrada vo forme nájmu, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný požadoval ako náhradu za
zrušenie vecného bremena ďalší byt. Ak by mu postačoval nájom (ako tvrdí žalobkyňa) mohol prijať
polovicu utŕženej ceny za predaný byt a prijať náhradu za zrušené vecné bremeno vo forme nájmu v
náhradnom byte. odvolanie nepodala, k odvolaniam žalovaných uviedla, že žalovaní neopodstatnene
napadli rozsudok okresného súdu, ktorý navrhuje potvrdiť a uplatňuje si náhradu trov odvolacieho

konania. Od roku 1982 žalovaní vedeli, že žalobkyňa je spoluvlastníčka rodinného domu a zrušenie
spoluvlastníctva môžu dosiahnuť len uzavretím zmluvy, čo preukazuje ich správanie po ukončení
dedičského konania od roku 1982 potvrdené výpoveďami na pojednávaní. Následnou nečinnosťou
žalovaných však k vysporiadaniu spoluvlastníctva a uzavretiu zmluvy neprišlo. Vedomosť o potrebespísať zmluvu mali od roku 1979, kedy získali vlastníctvo rodinného domu po krstnej matke žalovanej 1.
a žalobkyne oprávnených dedičov riadne vyplatili na základe uzavretej zmluvy. Poukázala na to, nebola
dodržanápísomnáformaakozákonnápožiadavka,jednásaoprávnyomyl,vdôsledkuktoréhožalovaná

1. resp. žalovaní nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú vlastníci.

13. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CSP), ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti.

14. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie

v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho

zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia
dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne

správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobkyne zamietol (zaplatenie
sume 22.500,- Eur) z dôvodu neunesenia dôkazného bremena) s poukazom na odvolacie dôvody.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

17. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i

právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty
než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

18. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

19. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie (v odseku 11 napadnutého rozsudku),
že suma 22.500,- Eur nebola žalovanému odovzdaná, resp. za neho uhradená ako pôžička, pretože
existencia žiadnej zmluvy o pôžičke medzi stranami nebola dokázaná. Žalobkyňa netvrdila ani
nedokázala žiadny iný titul, z ktorého by mala mať nárok na vrátenie žalovanej sumy. Táto suma bola

poskytnutá žalovanému, resp. za neho uhradená ako náhrada za zrušené vecné bremeno, so zrušením
ktorého žalovaný súhlasil za podmienky, že mu žalobkyňa obstará náhradný byt. Žalobkyňa plnila len
túto dohodu a ňou poskytnuté plnenie je plnením na základe riadneho právneho titulu.20. Podľa § 657 <.).

21. V prípade, že jeden z manželov má samostatný majetok, je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 126 OZ). So súčasťami
tohto majetku manžel právne nakladá celkom samostatne a nezávisle od vôle druhého manžela.

Veci patriace do jeho oddeleného majetku môže tretej osobe napríklad predať (§ 588 a nasl. OZ), ale aj
darovať (§ 628 a nasl. OZ). Pokiaľ má jeden z manželov v oddelenom majetku veci určené podľa druhu,
najmä peniaze, môže ich zmluvou o pôžičke prenechať tretej osobe ako veriteľ dlžníkovi, aby mu po
uplynutí dohodnutej doby boli veci rovnakého druhu vrátené (§ 657 a 658 OZ). Ak je jeden z manželov
oprávnený týmto spôsobom nakladať s uvedenými súčasťami svojho samostatného majetku vo vzťahu

k tretím osobám, treba v plnej miere pripustiť, že je rovnako oprávnený s uvedenými súčasťami svojho
majetku nakladať aj vtedy, ak sa v právnom postavení tretej osoby (t.j. v právnom postavení
druhej zmluvnej strany) nachádza jeho manžel (pravda, pod podmienkou, že aj tento manžel pri robení
daného právneho úkonu koná ako samostatný subjekt nakladajúci so svojím oddeleným majetkom).
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že by jeden z manželov, ktorý má

peniaze tvoriace súčasť jeho oddeleného majetku, nemohol tieto peniaze zmluvou o pôžičke prenechať
(ako veriteľ) dočasne (po určitú dobu) druhému manželovi (dlžníkovi) majúcemu tiež majetok vo svojom
oddelenom vlastníctve, ktorý by sa touto zmluvou (ako dlžník a samostatný subjekt vlastníctva svojho
oddeleného majetku) zaviazal vrátiť veriteľovi peniaze po uplynutí dohodnutej doby (pozri rozsudok NS
SR sp. zn. 3 MCdo 4/2006).

22. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

23. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

24. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

25. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených
skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie
dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných
vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv.
bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.
Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na

základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí teda
zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobkyne sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobkyňa v konaní
jednoznačne nepreukáže, nemôžu sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe domáhať
zaplatenia požadovanej sumy. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem
na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe

strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné. Vzhľadom na záver okresného súdu o neunesení
dôkazného bremena žalobkyne, bolo možné preto v prejednávanej veci vychádzať len zo vznesených
zhodných skutkových tvrdení v zmysle ustanovenia § 182 Civilného sporového poriadku, čo maloza následok, že uplatnený nárok žalobkyne, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 22.500,- Eur od
žalovaného titulom zmluvy o pôžičke, nebolo možné považovať za preukázaný.
26. Nesúhlas žalobkyne so záverom okresného súdu, že sama alebo prostredníctvom právneho

zástupcu nenamietala alebo nepoprela tvrdenia žalovaného (napr. že žalovaný nepreukázal, že
žalobkyňa vytvorila dlhy, že bol chorý, práceneschopný, bez príjmov, že dlh vznikol z dôvodu, ktorý
bol zapríčinený žalovaným), neobstojí s poukazom na záver okresného súdu uvedený v odseku
5 napadnutého rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Pričom žalobkyňou uvedené ako
nepreukázané tvrdenia žalovaného (uvedené v tomto odseku) neovplyvnili správny záver súdu o

neunesení dôkazného bremena žalobkyne v súvislosti s požiadavkou na zaplatenie žalovanej sumy.

27. K odvolacej námietke, že jednostranné posúdenie veci zo strany okresného súdu dokazujú, že sa
vecou nezaoberal z objektívnej stránky, odvolací súd uvádza, a uvedeným sa nestotožňuje a má za to,
že súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, náležite zistil skutkový stav, na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne

posúdil, pričom svoje skutkové a právne závery súd dostatočným spôsobom odôvodnil v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Zároveň je nutné uviesť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a

hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne, za
predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúce súdu, ktorý by poprel zmysle a podstatu práva na spravodlivý proces.

28. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

29. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľky boli neopodstatnené, keď ani v odvolaní žalobkyňa
neuvádza žiadne nové skutočnosti ani návrhy na dokazovanie, keď neboli zistené ani žiadne nedostatky

v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadať z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387
ods. 1 CSP), včítane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého), potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému voči žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).